Na začiatku stála rada Sivých, mocní mágovia, vládnuci silou príštiacou z útrob Zeme. Stáli po boku kráľov, pomáhajúc ich vláde.

Kráľovi Sioharovi III. Sa však znepáčila ich moc, príliš sa bál o svoj trón. Zničil ich sídlo a Radu vyhnal zo svojho hradu. Sivý sa nebránili, odišli pokojne sprevádzaný kráľovým nezmyselným hnevom . Nik netušil kam sa uchýlili.

Kráľovský rod pokračuje a po 200 rokoch si už nik nespomenul....

Rada Sivých sa skryla v južných horách, blízko oceánu, kde dve stáročia tkali svoju plány pomstiť sa kráľovskej krvi za ich zradu.

......

Slnko zapadalo, krvavočervené zore sa rozprestieralo po celej dĺžke západu. Oknom do vnútra prenikali posledné slnečné lúče, clivo sa plaziac po zemi, lúčiace sa s dnešným dňom.

Netrpezlivo klepal prstom, zdobeným mohutným prsteňom v tvare šípového kra, po masívnom drevenom stole. Sedel spriamene, mlčky pozorujúc Slnko ako pomaly klesá. Vzduch vonku potemnel, krajina sa pripravovala na noc. Z diaľky doliehal hukot oceánu a škrek vtákov. Nič s toho však nevnímal, v mysli sa vrátil do času tri dni dozadu.

Na boj, ktorý rozpútala samotná Rada, aby medzi sebou vybrali toho najsilnejšieho. A on uspel. Uškrnul sa pri spomienke na ich spotené, špinavé tváre keď zničil ich kúzla a jeho telom prebehli zimomriavky víťazstvá. Stal sa nositeľom. Znovu sa uškrnul, je to príjemný pocit.

Slnko sa úplne stratilo, a na oblohe sa zúfalo mihali jeho posledné lúče.

Za dverami sa ozvali ľahké kroky, a potom nesmelé zaklopanie.

„Áno“ ozval sa miestnosťou jeho pevný hlas. Dvere sa s tichým vrzgotom pootvorili a do miestnosti vošla štíhla postava, zahalená v striebristom plášti. Bola to žena, na pohlaď mladá. Dlhé medené vlasy jej volne povievali okolo tváre. Čierne oči žiarili vzrušením, ľahkými krokmi prešla ku mužovi sediacemu oproti oknu. „Zarkon?“ jeho meno skôr šepla ako vyslovila. Pootočil hlavou a pozrel na ňu. Jemne pokývala hlavou. Pochopil.

Je čas.

Pomaly vstal, hľadiac jej pritom do očí. Usmiala sa „Všetko do seba zapadá Zarkon, o chvíľu začneme.“

Uškrnul sa „Takže konečne, dostali ste ho na kolená?“ Zvonivo sa zasmiala „Trvalo nám to kratšie ako jeho odchyt. Poslali ma po teba, Rada chce hneď začať.“

Prstom jej prešiel po tvári a zlaté vlasy jej zastrčil za ucho, sklonil sa a pobozkal ju. Potom ju zľahka chytil za ruku „Nemôžeme ich nechať čakať.“

Spoločne vyšli na chodbu, osvetlenú fakľami po stenách, zdobenú množstvom obrazov s výjavmi dávnych legiend. „Zarkon?“ ozvala sa po chvíli žena. „Milona.“ Usmial sa na ňu, spomalila „Vieš že je silný...“

„Áno.“ Pozrela iným smerom hryzúc si peru. Znovu sa zasmial a tlakom prsta na jej brade ju prinútil pozrieť na neho „Bojíš sa že ma ovládne? A ja zabudnem na teba?“ prikývla, stále si hryzúc peru. Jemne pokýval hlavou „To sa nestane. Poď, Rada nás nebude dlho čakať.“

Nečakal na odpoveď, chytil ju za ruku a ťahal chodbou. V tichom mlčaní prešli do druhého krídla zámku, dlhým schodiskom klesli hlboko do podzemných komnát. Ovanul ich studený, vlhký vzduch. Zastali pred vysokými kamennými dverami. Sidar sa zhlboka nadýchol, pozrel na Milonu „Čo mám čakať, tu dolu som od odchytu ešte nebol.“

Tentoraz sa uškrnula ona „Ako keby sme ťa tam pustili. Bránil sa z celej sily, mohlo to byť pre teba nebezpečné.“ Dlaňou ktorou sa ho nedržala sa oprela o dvere, mrkla na neho „Pripravený?“ odpovedal jej svojou dlaňou na dverách. Obaja naraz zatlačili a dvere sa pohli. Pohltilo ich silné, biele svetlo. Zakryl si rukou oči „Čo to je?“

Pristúpila k ním ďalšia postava, taktiež zahalená v striebristom plášti „To on, neboj sa, zachviľu si na to svetlo zvykneš.“ Zarkon opatrne pohol rukou, žmúriac do svetla, jeho oči si pomaly zvykali a on dokázal rozoznať zdroj tejto žiari. V strede miestnosti pod žiarivo modrou sieťou, utkanou mágiou Rady Sivých pulzovala svetelná guľa, ohnisko toho svetla. Okolo tohto výjavu krúžili všetci prítomný v Rade, potichu odriekavajúc zaklínadlá. Jeho oči si pomaly privykli, a on už nemusel držať ruku vo výške očí. „Ktorý to je, Cration? Milona mi nechcela nič prezradiť“ Muž vedľa neho sa otočil ku svetlu „Laris, boh Linaorskych plání . Nečakali sme že bude taký silný, bránil sa dlho, ale dnes sme ho zlomili. Je nutné však prenos uskutočniť hneď, aby náhodou nenabral znovu silu.“ Zarkon mlčky prikývol, Milona mu stisla ruku a pripojila sa k mágom, krúžiacim okolo Larisa. Zažmúril do svetla, snažiac sa pod sieťou niečo rozoznať no po chvíľke to vzdal. „Dobre Cration, som pripravený, čo mám urobiť?“

Mág ukázal na miesto vedľa svetla, na dlážke bol bielou kriedou nakreslený kruh, lemovaný znakmi „Iba sa postav dovnútra toho kruhu. O všetko sa postaráme my.“ Zarkon prikývol, na chvíľu sa ešte zahľadel na svetlo, ale potom už nevnímal nič, prešiel do kruhu a otočil sa tvárou ku mágov, odriekajúcim zaklínadlá. Cration na neho pozrel a Zarkon rozhodne prikývol.

Na tento povel Cration zdvihol ruky, hlasy zaklínadiel zosilneli. Mágovia začali okolo Larisa krúžiť rýchlejšie.

Pre Zarkona na okamih zamrzol čas, stál vzpriamene, nevnímajúc dianie okolo seba, s očami upretými na sieť pred sebou. Na okamih sa mu zazdalo že v žiare rozoznáva postavu, ktorá však v zlomku okamihu zmizla tak rýchlo ako sa zjavila.

Miestnosťou sa ozval tichý hlas „Nerob to.“ Svetlo na okamih pobledlo, ale znovu sa rozžiarilo v oslepujúcej žiare. Zarkonovo dumanie prehlušil Crationov výkrik. Pozrel tým smerom, mág niečo hovoril, ale pre odriekanie ostatných mu nerozumel. Jeho telom preletel slabý kŕč. Už to začína, pomyslel si. Znovu sa pohľadom vrátil ku svetelnej guli pred sebou. Jej svetlo sa začalo meniť, pohaslo, zosilnelo.

Znovu ním premkol kŕč a jeho svaly sa roztriasli. Klesol na kolená, nespúšťajúc oči z mágov a Larisa. Nevedno koľko takto kľačal, ale zo svetla vytryskol akýsi prúd modrého svetla, poľahky prerazil magickú sieť a obletel miestnosť. Hlasy odriekania neprestali, zdalo sa akoby to nik okrem Zarkona nevidel. Sledoval ako sa toto svetlo zvíja, pretáča, ako hodvábna stuha vo vetre. Na okamih miestnosť preťal ostrý výkrik a jeho pohltila modrá žiara. Jeho telo sa neovládateľné roztriaslo, svetlo sa rozlievalo po tele, hľadajúc všetky zákutia. Z hrdla vydal zvuk, pripomínajúci vytie vlkov. A zrazu to prestalo. Jeho telo ochablo. Žiara pohasla, stíchli aj hlasy mágov. Cration ešte niečo hovoril, ale nerozumel mu. Všetky zvuky, sa mu spojili, krútila sa mu hlava. Uvedomil si že kľačí na kolenách, dlaňami opretými o zem. Oprel sa silnejšie a dlaňami sa skúsil odraziť na nohy. Na prvý pokus sa mu to nepodarilo, ale druhý ho poľahky vyšvihol na nohy. Končekmi prstov oboch rúk sa dotkol čela a zotrel si kropaje potu. Jeho zmysli sa začali vracať a točiaci sa svet sa ustaľoval. Ako prvé svoj pohľad otočil ku Larisovi, V slabom svetle rozoznal schúlenú postavu. Natiahol ruku, a prenikol cez magickú sieť a končekmi prstov sa dotkol toho svetla. Bolo teplé a na dotyk príjemné.

„Zarkon?“ ozval sa hlasný hlas a prerušil jeho myšlienky. Otočil pohľad tým smerom a ruku nechal voľne klesnúť ku telu. „Zarkon!“ ozval sa znovu Crationov hlas. Zarkon sa usmial, a pozrel sa na svoje ruky. „Je to zvláštny pocit, byť niekým tak mocným.“ Dvoma krokmi vystúpil s kruhu, mágovia pred ním odstúpili. Znovu sa usmial a otočil sa smerom ku sieti. „Už chápem prečo sa tej moci nechcel vzdať.“ Cration sa ozval po tretí krát, tento krát na neho pozrel „Áno?“

„Dokáž že sa to podarilo.“ vyzval ho, mágovia znovu o krok ustúpili. Natiahol pred seba ruku, na okamih sa mu zazdalo že sa nič nedeje, ale skôr než nim prebehli myšlienky mu ruka vzplanula chladným modrým ohňom, následne sa oheň rozšíril po celej miestnosti, pohltiac všetkých v nej. Ozvali sa vyplašené výkriky, a niektorý okamžite začali odriekavať ochranné zaklínadla. Cration sa usmial a Zarkon mu úsmev opätoval. Plamene zmizli tak rýchlo, ako sa objavili. Miestnosťou sa ozvali súhlasné výkriky. Sidar hrdo zdvihol hlavu „Som mocnejší ako vy všetci dokopy.“

Cration spokojne pokýval hlavou „Nastal čas pomsty.“.

Zarkon pocítil ako mu zovrelo hrdlo, na okamih sa nemohol nadýchnuť a jeho telo kleslo ku zemi. Milona vykríkla a rozbehla sa ku nemu, pred tým než zatvoril oči sa na ňu usmial. Cration podišiel ku ním a kývol dvom mágov aby ho zdvihli. „Bude v poriadku, jeho telo sa musí vyrovnať s božskou mocou. Odneste ho do jeho izby, Milona, ty pri ňom ostaň dokým sa nepreberie. Vy ostatný, spečatíme Larisa.“

Všetci sa okamžite začali riadiť jeho príkazmi.