Cudzinci prišli z hviezd a napriek všetkým predpokladom vyzerali podobne ako my. Zatúžili po Zemi, útulnej, pohostinnej planéte, a vzali si ju právom silnejšieho. Vzali ju nám, jej dedičom.

Nemali sme inú možnosť, než podrobiť sa.

Po dlhých mesiacoch – dlhých rokoch – úpadku a porážok, krátkodobých ústupkov a víťazstiev, po ktorých prichádzala ešte horšia porážka – nám nakoniec ostali len dve cesty medzi dvoma mlynskými kameňmi. Zlá a horšia. Malá možnosť na výber. Vybrali sme si tú zlú.

Radšej zomrieť, ako byť otrokom, hovorievali starí básnici, tí, čo sformovali našu kultúru.

Toto je príbeh o tom, ako sme sa vydali po ceste, o ktorej sme si prisahali, že ňou nepôjdeme, a ako nás zmenila.

Príbeh o tom, ako sme si vybrali otroctvo.

- - -

Vyšiel z otrieskaných a kovom obitých dverí Koloniálneho úradu a, zapaľujúc si cigaretu, zastal na kraji betónovej terasy. Pred ním sa v horúcom augustovom vzduchu chvela a rozkladala hnedozelená pláň Podunajskej nížiny, kedysi najúrodnejšiu územie Bratislavy, dnes jedno z miest Cudzincov.

Bol to pohľad, na ktorý sa vydržal dívať celé hodiny. Slabé pableskovanie vzduchu v diaľke dávalo tušiť prítomnosť silového poľa. Bolo nebezpečné priblížiť sa. Oni sa o to postarali. Možno práve preto to miesto tak často a tak rád pozoroval prižmúrenými očami. Na pleciach ho pálila stará kožená bunda, kúpená zrejme kedysi dávno u Vietnamcov na burze. Za chrbtom ho studenila zbrusu nová laserová pištoľ.

Kdesi nad hlavami zaznel sonický tresk a vyplašil holuby zo stromov a ruín.

K nebu vzlietla oslnivá biela čiara.

Yaro sa prebral z opojenia, potriasol plecami, zašliapol cigaretu (ešte stále na ne dávali nápisy o škodlivosti fajčenia, ktovie prečo sa to novým pánom tak páčilo), pomkol laser za chrbtom a zbehol dolu schodmi. Za ním, na šmolkovo modrom bratislavskom nebi, vzlietala plavne ku hviezdam vesmírna loď.

Mal dvadsaťšesť rokov, bol zelenooký a pružný ako divá mačka.

Jeho životný príbeh? Bezvýznamný. Keď mal štyri roky, Cudzinci vyhubili kolónie na Marse. Padol Mesiac, Lagrange 1 a Lagrange 2. Potom prišli búrlivé roky dospievania, prvé lásky a deň, keď bol prvý krát zavretý v base za výtržnosti. Maličkosť. Jeho nevlastný strýko, kapitán Vzdušných síl Spojenej armády MacCready, v ten deň padol v ktorejsi bitke nad Alpami alebo nad riekou Rýn, zatiaľ čo oheň pohltil nebesá a kusy rozbitého skla sa rútili priezračným vzduchom bývalého Starého kontinentu. Maličkosť.

Ako vojnová sirota (sfalšoval vtedy prihlášku, no kto mal čas si to overovať?), sa dostal na vysokú, bral podporu, hádal sa s profesormi, písal básne a dokonca naštudovali divadelnú hru. Hamleta. Umenie môže povzbudiť ducha, povedal dekan. To bolo v roku, kedy z oblohy pršala smrť na Ameriku a na pobrežie Okinawy. Japonci. Dokonca ani teraz sa nevzdávali.

Tak teda skončil školu. Čo iné mohol urobiť?

Nasledujúce roky mu samozrejme - ako každému – tak trochu zahmlil pád a hospodárska kríza, tak trochu chaos, potom prišli príhovory k občanom, potom prišli samozrejme celkom iné príhovory, v ktorých sa nikto nemal báť a nič zlého sa nestane, Veľký mor trochu pokazil efekt, ale vcelku sa naozaj nič nestalo, dokonca niektoré z orgánov bývalej Európskej Únie si noví páni ponechali. Keď sa tak človek spätne pozrel na politický vývoj, nijako to neprekvapilo. Yaro sa vtedy spolu s matkou a bratmi presťahoval z Berlína späť do Bratislavy, kde za riekou vyrastalo nové mesto a núkala sa práca. Hoci bratia pracovali skôr než on, predsa sa podučil niečo o technike cudzincov. A na stavbe stretol Dianu.

V ten deň pochopil, že všetky básne písal len pre túto jednu jedinú chvíľu.

Diana...

- - -

Sedávali na kope železobetónových nosníkov, ktorá snáď ležala v tráve za bývalým Starým mostom už od dvadsiateho storočia, okolo nich betónové, sklenené a polorozpadnuté steny Petržalky. Na druhej strane rieky sa ešte stále k nebu týčil hrad, nedávno prestavaný Cudzincami. Mali svoju vlastnú architektúru, trochu podobnú, trochu exotickú. Bol to vlastne pekný pohľad. Medzerami medzi betónovými úlomkami sa predierala mladá tráva. Diana si so strojmi ticho hmkala do taktu, potom prešla na vlastnú, dráždivo povedomú melódiu.

„Čo si to spievaš?“ spýtal sa jej napokon, v to jarné popoludnie.

„Nepoznáš? Musíš poznať.“ Smiala sa. Slnko robilo z jej vlasov roztavené zlato. „Z detstva. Tri oriešky, rozprávka. Predsa si pozeral rozprávky?“

„Do pr...fakt.“ Spomenul si.

„No vidíš.“

Vyvinul sa z objatia. Kdesi nablízku zabzučala píla, zrejme tam práve padol za obeť ďalší z rýchlo rastúcich topoľov. Maličkosť.

„Ty si to pozerala?“

„Áno.“ Našpúlila pery.

„Fakt?“

„Vážne. Prečo si myslíš, že nás nezaujímajú vaše príbehy?“ Sledovala ho kobaltovomodrými očami, obkrúženými načervenalými riasami. Pleť mala čistú, len so slabým nádychom zlatého poprašku pleti Cudzincov. Bola to krásavica. Čo platilo pre obidve rasy.

„Neviem,“ priznal sa. Otvoril radšej ešte jedno pivo. „Nikdy som sa nad tým nezamýšľal.“

„Je v nich mnoho poučného.“

„Na.“

„Vďaka.“ Prijala plechovku.

Zaľúbene ju sledoval, ako dvíha pivo k ústam a pije.

„Bolo by to krásne,“ povedala odrazu. „Keby sa stal ten váš zázrak.“

„Čože?“ Pretrhla sa mu niť myšlienok, a už pustil z hlavy ten starý film.

„Ako v oriešku.“

„To je len...výmysel. Pre deti. Chápeš, rozprávka, ako pre deti.“

„Nie, ja myslím niečo, čo sa nemôže stať, a čo by som predsa tak potrebovala,“ trvala na svojom a privinula sa k nemu bližšie. „Zázrak pre nás pre všetkých. Pre mojich ľudí a pre tvojich ľudí. Keby sme tak mohli žiť spolu...keby sme to tak dokázali. To potrebujem. Zázrak.“

Pobozkal ju na pery. Diana sa vlastne volala Dyan´nah. V Ich reči. Znelo to rovnako.

„Milujem ťa.“

- - -

Bratislava budúcnosti. Symfónia v betóne, v šedi a hrdzi, v oceli prastarých mostových nosníkov a v priezračnom sálaní letných horúčav. Neďaleko rytmické, trpezlivé rachotenie Hog´gdsornovho stroja, meniaceho vodu, ktorú sem privážajú rúry z neďalekých zdrojov, na energiu pre mesto Cudzincov. Je to ostatne spolu s výhodnou klímou dôvod, prečo tu postavili svoje mesto. Tak veľa zmien a pritom stále to isté mesto. Záhrady Cudzincov a vykričané štvrte. Dve rasy pohromade. Od prvých nízkych pahorkov Malých Karpát ešte aj dnes zaznieva bzukot hmyzu a za letných nocí znie ako uspávanka.

Predstavte si takéto mesto.

Predstavte si ho.

Sú miesta, kde v bezpečnej vzdialenosti od slumov a brlohov Starého mesta tepe život a obchody. Oblasti, ako sú tieto, žijú svojím vlastným rytmom, rytmom mladých detí Zeme, s účesmi podľa novej módy, módy tých, ktorí prišli z vesmíru. Je to generácia ľudí, ktorá pochopila situáciu a derie sa vpred ako živelná riava. Iba sem – tam medzi nimi vynikne starý pouličný predavač zeleniny alebo ovocia, skúšajúci šťastie. A nad všetkými sa vo výške trblieta ihla komunikačnej veže.

Ak máte to šťastie, že máte priepustku a stráž vás pustí po moste, dostanete sa koridorom pre peších na druhú stranu a necháte za sebou ruch a prostitútky. Okolo vás predbiehajú nákladné autá a oceľ mosta sa pod nimi chveje a vibruje a hlboko pod vami plynú bez ustania kalné vlny rieky, tak ako už plynú stáročia.

Druhá kontrola, a potom ešte jedna, pred vstupom do hlavnej brány, vedúcej do zóny Cudzincov.

- - -

Yaro sa zmätene obzrel. Boli dvaja, a na rukáve mali pásku Dozorcov. Malér.

„Máš ísť s nami.“ Povedal starší z Cudzincov. Stáli na vydláždenom priestranstve pred Bočnou bránou, prázdnom a čistunkom. Už niekoľkokrát tu bol. Nikdy neboli problémy.

„Kam?“ sondoval opatrne, aby získal čas.

Cudzinec posmešne ohrnul pery a neodvetil. Na prácu pri bráne vyberali tých s nízkym pôvodom, tých, ktorým budúcnosť nesľubovala nič veľkého. No aj tak mal vyhliadky do budúcnosti omnoho lepšie ako Yaro.

„Mám priepustku so zlatým pásikom.“

„S tvojou priepustkou si môžeš...“ Dozorca mu detailne vysvetlil, čo. „Ideme do kancelárie veliteľa, a nech ťa ani nenapadne nič vymýšľať.“

„Ponáhľam sa.“ Bola to pravda, neklamal, Diana čakala. „Meškám na stretnutie.“

„Lady Dyan´nah počká,“ zasmial sa dozorca. A Yaro....odrazu sa počul, ako čosi hovorí. Použil cudzie slovo, aké označovalo u Cudzincov bedač, luzu, nekvalitnú krv. Dozorcova tvár spopolavela. Siahol po obušku.

„To by som nerobil,“ povedal Yaro drzo. „Nemá rada, keď mám modriny, viete.“

Zobrali ho po temene, a nečakane. Tí hajzli sa vo svojej práci vyznali. Z cesty chodbami si toho potom veľa nepamätal. Namiesto nich takmer videl hviezdy, z ktorých ten pozlátený pankhart priletel.

- - -

Žalúdok mal ako na vode a všetko okolo neho sa krútilo, ako sa krúti Zem okolo Slnka. Jeho nohy niekto držal za päty. Napoly ho vliekli, napoly ťahali mramorom a oceľou, sofistikovanými priechodmi z tvrdeného skla a karpatskej žuly. Smerovali priamo do centra vnútorného, zakázaného okruhu. Po stenách sem-tam zablikalo červené alebo zelené svetielko terminálu. Viedli ho k výťahom, ktoré boli skryté za mozaikovým panelom cudzieho úseku Mliečnej dráhy. Nikdy predtým sa nedostal až sem.

Podlaha kabíny bola z priesvitného skla. Výhľad do temnej priepasti šachty, ktorá sa pod nimi roztvorila, mu znovu pripomenul vlastný žalúdok. Sústredil sa na ornamenty.

Kabína nehlučne spomalila a zastala. Ďalšia chodba, ešte honosnejšia, pozorné ticho stráží, koberce tlmili krok. Zaprel sa nohami a odmietol ísť dovnútra, sľubujúc im všetku pomstu, ktorej je Diana schopná. Nešetrili na sile úderu, a vsotili ho dovnútra.

Obklopil ho luxus, akým sa radi obklopovali Cudzinci. Obklopil ho iný svet.

V tej miestnosti bol jas – divoké lúče slnečného svetla križovali priestor, odrážali sa od vysokého stropu a lámali sa na mramorových stĺpoch. V pozadí ticho čľapotal vodomet.

„Vidím, že ťa moji muži trochu...zdisciplinovali. Za ich hrubosť sa ospravedlňujem.“

Cudzinec, ktorý sa odlepil od jedného zo stĺpov, a bol oblečený v tunike s erbom Vrchného Dozorcu, mal vlasy farby roztopeného zlata. V ruke držal knihu básní.

Yaro ho poslal presne tam, kam poslal jeho samotného predtým strážca. Cigarety. Mal strašnú chuť na cigarety.

Vrchný Dozorca puntičkársky zavrel knihu a pozorne ju odložil na stolík vedľa seba. Dokonca aj ten prostý pohyb bol ladný ako pohyb mačkovitej šelmy. Až potom zdvihol hlavu. Jeho oči boli priesvitné ako sklo a rovnako bezvýrazné. Oči zabijaka. „Mal si ísť s nimi ihneď,“ povedal mierne. "Ja nevolám dvakrát, pozemšťan.“

„Aha,“ vystrčil bradu Yaro. „ale mňa čakajú. Vadí?“

Avšak Cudzinec iba prešiel miestnosťou a sadol si do vyvýšeného kresla, podobného trónu. Čert ber to ich patetické velikášstvo. „Nezáleží na tom.“ A ktovie, možno to trón aj je. „Už dlhšie som chcel s tebou hovoriť. Volám sa K´hay, pozemšťan.“

K´hay, to meno mu bolo známe. „Ty si Dianin bývalý, že?“ uvedomil si zrazu Yaro.

Dozorca sa studeno usmial. „Áno.“

Bastard, usúdil Yaro.

„Teší ma,“ pozrel mu vyzývavo do očí. „Ja som jej terajší.“

Na to Cudzinec nič neodpovedal. Studený mimozemský čumák.

„Takže toto je rozhovor „Ruky preč od môjho dievčaťa,“ usúdil Yaro. Uškrnul sa „Má rada mňa, nie?“

„Čo robí lady Dyan´nah vo svojom voľnom čase, je jej vec,“ povedal K´hay náhle. Asi sa mu dotkol citlivej struny. Potešilo ho, že má moc vykoľajiť Cudzinca. Malo to v sebe...možnosti.

K´hay však po chvíľke ticha, po odmlke, pokračoval.

„Ale viac ma zaujíma...čo robíš vo svojom voľnom čase ty, chlapček na hranie.“

„Prečo, máš záujem?“

K´hayovi sa prehĺbili ryhy okolo úst.

„Reakcia, akú by som...očakával od niekoho z tvojho druhu.“ Dozorca splietol svoje elegantné prsty, ozdobené prsteňmi, a oprel si o ne bradu. „Neprijímam. Absolútne ti chýba úroveň. Avšak...môžeš to skúsiť niekde medzi mojimi sluhami.“

Yaro sa snažil zhlboka dýchať a pomaly zvieral a rozovieral prsty. „Hovno.“ Nechcel ukázať, ako sa ho dotkli K´hayove premyslené urážky.

„Ale nie kvôli tomu som ťa zavolal. Dostali sme udanie, pozemšťan.“ Cudzinec sa lenivo hrabal medzi papiermi na stole. „Udanie, že sa okrem našej ctenej lady Dyan´nah stretávaš aj s podozrivými existenciami...udanie, že môžeš byť aj „Kód 1“.“

„Čože, ten mýtický agent Podzemnej armády, ktorý sa vraj medzi vás infiltroval a ktorého už mesiace naháňate a neviete dochytiť?“ uškrnul sa Yaro. „To, alebo sa chceš zbaviť konkurenta u Diany? Máš smolu. Ochráni ma.“

K´hayove oči boli chladné ako mráz. „Nikto a nič ťa neochráni, ak odhalím, že nás zrádzaš, pozemšťan. To si zapamätaj. Avšak...sledovali sme ťa. Momentálne ti neviem dokázať zradu. Zatiaľ. Ale – chcem, aby si vedel, že si pod dohľadom. Pod mojím dohľadom.“ Dozorca sa prchavo usmial. „Daj si dobrý pozor.“

Takže naňho nič nemajú, len také výhražné bu-bu-bu.

„Takže je to predsa len rozhovor „Ruky preč od môjho dievčaťa.““

„Len som chcel, aby si poznal...situáciu,“ povedal K´hay. „Zradcov alebo ľudí, ktorí sa na nás pokúšajú zaútočiť, popravujeme. A nie peknými spôsobmi. Rozpustením v kyseline. Utopením vo vlastných šťankách. Záleží na mojej fantázii. Tak skončí každý, kto sa postaví proti....jednote Impéria.“

„Prasatá.“ Povedal to mäkkým tónom, bez ostňa, konštatoval. Pohľady sa im stretli.

„Vážne?“ dvihol obočie K´hay urážlivo. „Na kresle, v ktorom sedím, sedávala predtým Mária Antoinetta. Porcelán je značky Sèvres. Striebro, Paul de Lamerie. Poznáš tie mená? Hovorí ti to vôbec niečo?“

Na Yarov nechápavý pohľad sa pohrdlivo usmial. Iba sa pousmial, nič viac.„Nie, však?“

„Hovno,“ odvetil Yaro, ktorý zo všetkého najviac rozumel mimozemšťanovmu tónu. „Itýčko, dokonca aj taký pozemský červ, ako som ja, počul o Márii Antoinette. Je to meno, ktoré patrí nám, nie vám. Vy ste tie veci...naše veci...nevyrobili. Iba ste si ich prisvojili. Ale to vám nebráni pýšiť sa nimi, všakže? Presne ako – nekultúrne prasatá.“

K´hayovi sa prehĺbili ryhy okolo úst.

„Prasatá sa ryjú v špine, pozemšťan. Prasatá si nemôžu určovať, čo budú robiť.“ Zdvihol jeden papier z kopy a prešiel po ňom pohľadom. „Potrebujem niektorých z vás ľudí na údržbu kanálov, potrubí a stoky. Som rád, že som našiel niekoho, ako si ty, kto sa na tú prácu ideálne hodí. Môžeš nastúpiť hneď zajtra.“

Yaro sa vzdorne zasmial. „Zbláznil si sa? Nebudem.“

„Pýtal sa ťa niekto na tvoj názor, pozemšťan?“

„Diana...“

„Dokonca aj Lady Dyan´nah,“ mrazil pohľad K´hayových priezračných očí, „bude musieť ustúpiť, pokiaľ ide o moju moc. Ako to čoskoro zistíš, pozemšťan. Snáď tak budeš mať menej...voľného času.“

„Až naprší a uschne, ty nafúkaný bastard.“

- - -

„Ty to nechápeš,“ povedala.

„Chce sa mi pomstiť za to, že si si vybrala mňa. A ty ho necháš? Mám pocit...mám pocit, že si si vybrala medzi nami dvomi jeho. Mám odísť, Diana? Odídem?“

„Môj milý,“ dotkla sa ho jemne rukou. Plakala. „Už ho nemilujem. Milujem len teba. Ako by som mohla mať rada K´haya? Je taký hrozivý.“

„Čo medzi vami vlastne je? Prečo ste sa rozišli? Stále mlčíš.“

Diana sklonila hlavu. Niekto tak krásny ako ona by nikdy nemal skláňať hlavu, pomyslel si Yaro. Cítil, ako doňho zatína prsty staré známe zúfalstvo a stará známa bolesť. „K´hay je... K´hay je...on je...jeho matka je samozrejme veľmi vysoko postavená princezná z Krikuy, ale o jeho otcovi sa nevie nič! Ale on je pritom na svojho neznámeho otca nesmierne pyšný... Šepká sa, že je to samotný Vládca. K´hay, on je...On má moc medzi mojimi ľuďmi. “

„Tak Vládcov rod - Krikuy?“ zasmial sa Yaro tvrdo.

Poznal novodobé dejiny, samozrejme. Boli to tieto tri mocné rody, čo utiekli z domovskej planéty Cudzincov: Laroj, Chatun, Krikuy (a mnoho menších s nimi). Ale na Zemi vládli len dva z nich. Pobili sa pri delení koristi, snáď o Afriku. Rod Laroj zmizol z politickej mapy sveta. Nikdy mu nepovedala presne, čo sa stalo, len, že sa stala....roztržka. A možno sa dva rody potajme spojili proti tomu tretiemu ešte tam, v chladnej čiernej prázdnote, zatiaľ čo ľudia na Zemi si žili pod Slnkom v blaženej nevedomosti. Osud rodu Laroj bol vraj spečatený dávno pred tým, než ľudský rod zistil, že nie je vo vesmíre tak sám, ako si myslel. Ale Krikuy mali moc a Chatun, ku ktorým patrila aj Diana, im robili poslušných poskokov. Dokedy ešte, pomyslel si Yaro, dokedy sa ešte budú opakovať dejiny?

„Máš ho rada, Diana?“

„Vidíš? Zase nechápeš,“ povedala Diana a jej modré oči boli v tú chvíľu pusté ako dve vyschnuté studne. „K´hay je...on je...mocný. Všade má známosti. Stal sa radcom Vládcu a verejne mu prisahal vernosť. Mohol by byť, keby chcel...vysoko. To, že je tu, v tomto meste, je veľmi ...pod jeho úroveň.“

„Je tu kvôli tebe, Diana?“

Mlčala. Potom sa usmiala a pritiahla si k ústam jeho pery.

„Mám rada len teba.“

- - -

Občas v noci počítal svoje straty, keď sa prebudil a hľadel do tmy s roztvorenými očami.

Buenos Aires.

Stratené.

New York.

Stratený.

Káhira, Údolie kráľov. Tokyo, Sydney, chrámy v Angkor Vat, Houston, Keflavík. Stratené.

Moje srdce.

Stratené.

- - -

Nikdy nezabudne na ten pach. Z kanála stúpal smrad a jeho kombinéza bola spotená a špinavá. Čo bolo horšie, ruky sa mu triasli. K´hayovi muži nediskutovali. Zvuk výstrelu bol ako blesk z jasného neba, a po ňom nasledoval pád. Díval sa na to telo, keď mu ležalo pri nohách, bol to jeden z jemu rovných, pozemšťanov. Veľmi sa nepoznali, ale zdravili sa ráno pri príchode do práce, delili sa o pivo...Kaluž krvi sa zväčšovala stále viac a viac...Vzoprel sa im, ale ich ruky ho pevne držali.

Ucítil, ako ním trhli, zrazili ho na kolená. Chladná dlážka mu vyrazila dych. Zaklial a snažil sa postaviť na nohy. „Prečo?“ zareval.

„Je to zasraný agent,“ vysvetlil mu láskavo jeden z nich, zatiaľ čo ho jeho okovaná topánka kopala do holene. „a ty v tom ideš s ním, Pozemšťan, čo?“

„Diana...“

„Pre teba princezná Dyan´nah,“ mimozemšťan sa ohol a udrel ho opakom ruky po líci. „Ako sa opovažuješ.“

Z bočnej chodby sa odrazu vynoril K´hay, oblečený v hodvábnej tunike, ako vždy upravený a dokonalý. Ich oči sa stretli. Tu je to. Tak toto bola jeho pomsta. Yaro cítil, ako sa mu kĺže podlaha pod nohami. Cítil vôňu vlastného strachu. Cítil taký nápor nenávisti ako nikdy v živote, dokonca ani v detstve nie, pretože teraz mal nepriateľ tvár a meno. Bude mať Diana na to, aby ho vytiahla z tejto kaše?

„Počkajte,“ povedal K´hay odrazu. „Pustite ho.“

Ich ruky ho pustili a Yaro ich od seba prudko odsotil, namáhavo dychčiac. K´hay si ho zamyslene premeriaval. Musel zatínať päste, aby sa naňho nevrhol a nevyškriabal mu tie cudzie oči s červenými riasami. Ak to aj Vrchný Dozorca vycítil, nehol ani brvou. Jeho tvár aj naďalej zostávala kamenná a nehybná, tvár sudcu.

Ich oči sa stretli. „Je to len bezzubý odpad,“ zasmial sa povýšene K´hay, „pozemský prostitút, hračka lady Dyan´nah. Pekná tvárička, nič viac. Nepoškriabte mu ju, lebo je to to jediné, čo má. Pustite ho. Nerád by som si znepriatelil lady Dyan´nah.“

Muži sa rozrehotali a jeden z nich ho hrubo postavil na nohy.

„Tak padaj, chlapček na hranie. Mamička ťa už čaká.“

Yarovi sa naozaj uľavilo, keď ho pustili.

- - -

Boli veci, ktoré chcel pred nimi utajiť.

Nie, o jednom večere, asi tak pred rokom, by im naozaj nechcel rozprávať.

- - -

Blues jednej sobotňajšej noci:

Že sa niečo chystá, to vycítil hneď, ako vkročil do krčmy. Bola to skôr lacná búda pre ľudských robotníkov a námorníkov z nového prístavu. Páchla cigaretami, vôňou dávnych jedál a premárnenými príležitosťami. Poznal také podniky. Za celý svoj život ich navštívil viac než dosť. Až príliš veľa.

Ani len sa neunúvali s úvodnými zdvorilosťami.

Bol zarastený, potetovaný a Yaro ho už niekoľkokrát videl na stavbe. Chlap s nenávistným pohľadom a s úsmevom zmietol z pultu poháre, až tak zarinčali na dlážke, a rozbil fľašu o roh stola, takže mu v ruke ostalo len jej hrdlo. Zubaté okraje skla sa cerili na Yara.

Zdvihol oči. Všetci na nich hľadeli v tichu.

Yaro pomaly, rozvážne siahol po noži, ktorý nosieval zvnútra bundy. Vytiahol ho tak, aby sa oceľ zaligotala v svetle neónky.

Zabralo to. Čakali všeličo, len nie takúto chladnú, pokojnú odpoveď od muža, ktorým si mysleli, že je.

Chlap zneistel.

„Poznáš“, povedal Yaro, „muža, ktorý sa volal kapitán MacCready?“

To zapôsobilo ako červené súkno na býka, hoci chlap nemohol poznať to meno. Rozhodol sa však, že je to urážka, a vyrútil sa na Yara. Ktosi vykríkol, kdesi nablízku spadla stolička. Na vrúbky kovovej dlážky spadli kvapky krvi. Chlap sa otriasol a pustil predlaktie, kam ho Yaro zasiahol.

Krúžili okolo seba ako dva pantery.

Mohol utiecť. Ale neurobil to. V ten večer to trochu prehnal s pitím.

Chlapove oči, do ktorých pozorne hľadel, za zaligotali. Zahnal sa rozbitým hrdlom fľaše, najprv na jeho brucho, potom na jeho hrdlo. Ostrá hrana skla len tak – tak minula Yarovu pokožku.

Chlap sa zasmial.

Otvoril ústa, zrejme teraz nastal čas na silné reči.

„Roztrepem ti...“ začal. Yaro náhle kopol do stoličky a mrštil ju priamo na útočníka. Ten sa zahnal proti drevu a za ten čas sa stihol jeho protivník dostať nebezpečne blízko. Než sa chlap nazdal, Yaro mu stisol ruku s črepom a priložil mu na hrdlo nôž.

„Mám laser,“ povedal Yaro. Za chrbtom cítil chladivú istotu zbrane. Pohľadom prešiel po stíchnutej krčme. Všetci sa vyhýbali jeho pohľadu. „Legálny,“ uškrnul sa.

To posledné slovo ich asi vydesilo, pretože si vymenili pohľady.

„Ešte niekto?“

Neozval sa nikto.

Odhodil útočníka. Ten si utrel krv, blysol po Yarovi pohľadom a vybehol z dverí. Snáď si myslel, že ho bude prenasledovať.

Yaro si namiesto toho sadol, za chrbtom stena. Ani sa na toho idiota nehneval. Bol rád, že sa mu naskytla príležitosť k boju. Robilo mu to dobre na nervy. Ešte stále sa chvel, plný adrenalínu. Takýto nebýval...

A znovu. Otočil sa ako tiger, pripravený ku skoku. Nečakal, že zaútočia ešte raz.

Dlážka zavŕzgala. Na stoličku vedľa neho sa posadil ošuntelý štyridsiatnik, nebolo na ňom nič útočné ani zaujímavé. Ani nevyrezal ako úchylák. Mal plešinku a vzadu príliš dlhé vlasy. Šaty šedé, lacné a ošúchané. Chýbajú mu peniaze, pomyslel si Yaro. A čakal, čo z toho vzíde. Ešte stále mu v žilách prúdil adrenalín.

„Vyslovil ste meno kapitána Martina MacCreadyho,“ povedal plešatec na úvod.

„A?“

„Počul som o ňom.“

„Hovno, fakt?“ Nemal chuť baviť sa s ďalším idiotom.

Ale tento chlap nebol idiot.

„Nenávidia vás, viete.“ Ukázal na skupinku pri bare. „Preto, že chodíte s ňou.“

Zasmial sa, snáď aby skryl zúfalstvo, ktoré v ňom bolo. „A čo je do toho teba?“

„Dáte si niečo?“ spýtal sa krčmár.

„Áno,“ odpovedal Yaro, ústa ako trpká rana. „Rannú hviezdu a kúsok oblohy.“

„He?“

„Slivovicu,“ upresnil.

Na deda vedľa seba už zabudol. „Jaroslav Molner. Narodený v Berlíne, bývalý absolvent Akadémie, prvýkrát súdne trestaný vo veku sedemnástich rokov,“ zarecitoval odrazu muž. „Martin MacCready, hrdina, bol Váš strýko.“ Ani výbuch vodíkovej bomby by viac nemohol šokovať. Stretol sa s pohľadom Yarových zelených očí, zradných ako očí mačky. Mladík to bol nadaný, len vyrástol v nesprávnej dobe. „Potrebujem vás,“ dodal. „Presnejšie, potrebujem niekoho, ako ste vy.“

Vytiahol z peňaženky symbol a pod pultom ho ukázal Yarovi: „Podzemná armáda,“ povedal.

Od tej chvíle patril k nim a hlásil im každé svoje stretnutie s Dianou.

- - -

„To je pekná krava, keď sa s s tebou baví o takých blbostiach,“ povedal Šéf. Netrval na podrobných hláseniach, ale Yaro sa mu zveril ako muž mužovi, o žene.

„Hej, šéfe, majte trochu úcty! Ešte vždy je to moje dievča. A čo vám vôbec vadí na Troch orieškoch, ha?“

„Mám lepšiu rozprávku, O Prométeovi.“ Šéf predviedol Yarovi svoju ruku, na ktorej sa ligotal snubný prsteň, s kamienkom. „Prométeus priniesol ľuďom oheň, ako vzburu proti bohom.“

„Viem, poznám tú starú báchorku.“

Šéf mu jednu zavalil, až mu zaprašťalo v ušiach. Potom nevzrušene pokračoval: „Prométeus bol ochotný obetovať seba pre šťastie ľudí. Ostatne, je na čase, aby som ťa zoznámil. Dívaš sa málo do kníh a priveľa beháš za tou bláznivou ženskou. Základňa Vozroždenije. Jednotka 731. Japonský generál Ishii. Svinstvá, o ktorých si ešte nepočul,“ povedal Šéf. „To budú naše nové oriešky.“

„Huh?“

„Biologické zbrane. V Číne sa dodnes objavujú choroby a infekcie, čo im spôsobili za druhej svetovej vojny Japonci.“

Yaro, ktorý od neho očakával ktovieaké geniálne riešenie, sa naňho chvíľu díval. Potom, keď si bol istý, že Šéf nevtipkuje, sa rozosmial. „Vy to myslíte vážne, však? Ten starý scenár z Vojny svetov. Nie je to príliš originálne a...ste padlý na hlavu? Ich s týmto nemôžeme poraziť.“

„O tom, čo je možné, alebo nie, rozhodujem ja,“ povedal Šéf. Skromnosť nikdy nebola jeho silnou stránkou.

„Aj ja som dúfal...na výške. Ale nakoniec sa nič nestalo, však? Cudzinci nakazili nás, nie my ich.“

„Ty a ja sa im za to pomstíme.“

„No, čakal som, kedy s tým zase prídete.“

Šéf si čupol. Začal kresliť do prachu.

„Tretina ľudstva je mŕtva,“ povedal náhle.

Tie slová vyzneli tak nepravdepodobne tu nad mestom, kde im vlasy strapatil mierny vánok a cvrčky cvrlikali v zborovom spolužití. Sedeli na starej betónovej plošine, hompáľali chvíľu v tom tichu nohami a hľadeli na mesto. Yaro si uvedomil, že vedľa neho sa váľa nedojedený sáčok s čipsami. Ale nechcel.

„Ak by si mal odpraviť tretinu až polovicu tých druhých, urobil by si to.....?“

Yaro otvoril ústa, potom ich zavrel. V ruke mal fľašu. Pil. Veľa. A cítil to.

„Nič?“

„Ja...eh. Asi áno. Myslím...ak to bude nutné. Ale...“

„Pokojne si to premysli. Dám ti čas na rozmyslenie.“

„Vždy máte núdzový plán.“

„Ty si jedinečný. Bol si preverený osobne K´hayom.“

Yaro spopolavel, ako mu odrazu prišla na um tá chvíľa v kancelárii Dozorcu. Ako mu to konečne celé došlo.

„Vy...vy ste to na mňa celé ušil. Vy hajzel.“

„Potreboval som si ťa dať preveriť.“

Yaro sa obrátil chrbtom. Škrípal zubami. To bola teda silná káva, toto.

„A čo teraz?“ povedal napokon, keď sa ovládol.

„Poviem ti, čo mám v úmysle,“ povedal Šéf.

- - -

Dejiny ľudstva - niť osudu, ktorá sa v priebehu tisícročí opakovane farbila a stále farbí do šarlátova krvou. Už starí Mongoli vrhali katapultmi na dobývané mestá infikované mŕtvoly, aby podporili vznik epidémií. Belosi zase predávali Indiánom prikrývky, infikované kiahňami. V 20 – tom storočí mnohé štáty vyvíjali biologické zbrane. Niekde boli tieto zbrane testované na živých ľuďoch, väzňoch a zajatcoch. Pri istých menách, pri istých fotografiách, sa rozširujú oči hrôzou. V osvietenom 20 – tom storočí sa zámerne nakazeným prenášačom, blchám a potkanom, pripisujú státisíce obetí. Zdokumentovaný je i prípad testovania biologických zbraní na 3 dni starom dieťati.

Z tohto hľadiska je mor, ktorý si so sebou z hlbín vesmíru priniesli Cudzinci, iba pokračovaním starej tradície, nie?

V našom svete je už od základov niečo chybne, Dyan´nah.

Neexistuje nič, čo by tu pretrvalo naveky a každá vec v sebe už od začiatku skrýva zárodok svojej vlastnej skazy. Dokonca ani skaly tu nebudú večne - dokonca aj moria vyschnú – ani len vietor a slnko tu neostanú naveky. Všetky naše myšlienky, pravdy a zápasy, všetky naše nádherné stavby, všetky tie veľké diela, to všetko sa raz nenávratne stratí. Načo to potom bolo kedy vôbec dobré? Všetci tí veľkí, úžasní ľudia, ktorí kedy žili, sa raz rozpadnú v prach, zmietne ich voda, neostane po nich ani stopa. Naša planéta jedného dňa zomrie, Dyan´nah.

Podmienky sa menia. Život sa chce drať dopredu, a v honbe za lepším bytím zabíjame jeden druhého navzájom.

Stalo sa toto aj vašej planéte? Dívali ste sa aj vy na rovnakú perspektívu?

Tri silné rody, ale napokon zostali len dva. Už myslím, že vám začínam rozumieť.

Chatun a Krikuy.

V niektorých veciach sa nelíšime, však, Dyan´nah?

Aj vaše ruky sa ešte stále naťahujú po niečom, čo nie je ich, všakže?

Chatun a Krikuy. A Laroj. Vieš, keď sme už pri povestiach, spomínam si ešte na jednu rozprávku. Tri Svätoplukove prúty. Dokiaľ budete spolu, budete silní. Ak sa raz rozdelíte, ostatní na vás zaútočia.

V tomto svete číhajú vlci, Dyan´nah. A nie všetci majú zlaté tváre.

- - -

„Ak to napadlo nám, napadne to aj im, šéfe.“

Šéf dlho mlčal. Potom sa usmial. „Prečo si myslíš, že mi nejde práve o toto? Chcem neistotu.“

„Ale...“

„Rod Chatun,“ pokračoval Šéf pomaly, „je odsúdený na zakrpatenie. Dlhodobo uplatňujú politiku udobrovania a kompromisov. Možno je na vine lord Briadgh´le, otec našej drahej lady Dyan´nah – ostatne, je vidno, odkiaľ má tie názory. Každopádne, existuje tu opozícia, neoficiálna opozícia, a tá silnie, Yaro, silnie každým dňom. Mier je už len otázkou vyváženia síl vnútri rodu a dohody.“ Chvíľu mlčal. „Chcem poslať tú dohodu do čerta.“

„Šéfe,“ povedal odrazu Yaro, „to je...“

„Uvedomujem si, čo to je,“ odvetil Šéf.

Yaro sa zaškľabil. Samozrejme, že obidvaja vedeli, čo za peklo idú spôsobiť.

Dlho bolo ticho.

„Diana odlieta. Chcem, aby sa to stalo, keď tu nebude.“

„Takže do toho ideš,“ povedal Šéf.

„Idem,“ skrivil pery Yaro. „Asi áno.“

Zahasil cigaretu a pustil sa schádzať dolu kopcom. Šéf za ním hľadel, potom sa obrátil a díval sa z kopcov na mesto Cudzincov, na obsadené a dobyté územie. Keď si delili korisť, keď sa parcelovali získané územia, Panónska nížina pripadla Chatun, presnejšie bohatej rodine lady Dyan´nah.

Toto územie kedysi patrilo ľuďom...

Ale ak aj niečo cítil, ak aj jeho pery vyslovili slová, nikto sa o tom nedozvedel. Jeho oči mali oceľovú farbu oblohy, sivú farbu neba nad zničeným New Yorkom, Budapešťou, Tokyom a Berlínom.

- - -

Zhromažďovali sa po celé dva dni.

Prišli z úrodných pozemských nížin aj z bohatých priemyselných oblastí a niesli mená dobytého sveta. Prišli aj príslušníci starších rodín, ktoré mali to šťastie a mohli sa hrdiť menami provincií z planéty, ktorá bola pre nich už navždy stratená. Tí, ktorí svoju minulosť zanechali za sebou, aj tí, ktorí boli novými pánmi Zeme. Priviedli svoje služobníctvo aj svojich pochlebovačov, svojich umelcov a svojich telesných strážcov. Zástup nemal konca. Z celého okolia sa zišli obchodníci, špekulanti, kurtizány a falošní hráči, s tým najpevnejším úmyslom vylákať od vznešených chlebodarcov čo najväčší úlomok z ukoristeného bohatstva. Aj ženy a deti, ako vždy a všade, hlučné skupinky, ktoré sprevádzali svojich otcov a manželov.

Cirkus, pomyslel si unavene. A bude ešte väčší, ak sa im to podarí...vedeli, že kráčajú okolo svojej budúcej smrti?

Tlačil sa v dave, keď okolo neho prechádzali, nadutý sprievod vo vznášadlách, jeden z bohatých lordov za druhým. Máloktorý venoval pohľad ľuďom. Boli to vodcovia Chatun a mali iné veci na práci. Toto stretnutie bolo vždy veľkou udalosťou, a ako také sa vždy odohrávalo na inom zo sídel, kolujúc po kontinente. Potreba združovať sa, pomyslel si, cítiť to puto podobnosti, ktoré spája tvorov rovnakého pôvodu, sociálneho postavenia a možností. Boli ľuďom podobní, a preto mali podobné aj niektoré zvyky. Pomyslel si, že toto ich definuje rovnako dobre, ako čokoľvek iné.

Chvíľami ich dokonca dokázal chápať a mať ich rád. Uvedomoval si to, ale občas - keď bol sám a keď sa cítil porazený - na to nechcel myslieť. Ako mohol postaviť svoje videnie sveta na tomto?

„Kód 1 ti dá sám znamenie...“ počul v mysli Šéfov hlas. Takže ten legendárny človek naozaj niekde existoval? Bolo to, ako keby si človek dohodol schôdzku s Matou Hari. Díval sa do tvárí v dave a snažil sa odhadnúť, ktorý z nich by to asi mohol byť. Určite bude niekde nablízku. Bude sa chcieť presvedčiť, či...

Jedna z jeho pästí sa zovrela. Keby tak vedel, kde toho človeka hľadať. Trpezlivosť, radil Šéf.

„Kód 1“ sa obával, že spoznať jeho identitu by bolo príliš nebezpečné. Iba podľa niektorých náznakov sa Šéf domnieval, o čo sa jedná. Po vojne totiž zmizli bez stopy niektorí z najvýznamnejších ľudských vedcov. „Kód 1“ mohol pracovať v niektorom z utajených laboratórií.

„Nástojil práve na tebe, vieš to?“ zasmial sa Šéf na záver toho ohromujúceho rozhovoru. Ich debata raz vojde do dejín. „Bol to on, kto nám dal na teba tip. Najprv som mu neveril, ani tebe, ale dal nám dostatok dôkazov. Žiaden Cudzinec by niečo také dobrovoľne nepustil z rúk. Takisto to svinstvo, ktoré chce pustiť medzi Pozlátených.“ Zdalo sa, že vírus napadá práve tú časť metabolizmu, ktorá mala na svedomí zlatavé sfarbenie kože Cudzincov a ktorá ľuďom úplne chýbala. Práve výsledky tohto výskumu Šéfa definitívne presvedčili.

„Ako mu môžete veriť?“ dorážal naňho.

„Overili sme si to,“ zasmial sa Šéf. Yarovi prebehol mráz po chrbte. Bolo toho príliš veľa, príliš nových vecí, a on nemal čas. Toto stretnutie, stretnutie vodcov Chatun, sa tak skoro neuskutoční. „Kód 1“ si svoj termín vybral dobre, až na poslednú chvíľu.

Zadúfal, že loď s Dianou už odštartovala a je na obežnej dráhe. Pozrel na hodinky. „Kód 1“ si s ním dohodol stretnutie v jednom z bočných, odľahlých zákutí parku. Najvyšší čas vyraziť.

Bolo nepravdepodobné, že budú vyrušení na takom opustenom mieste.

Začínalo pršať.

- - -

Ale v parku našiel len ruže, zmoknuté lístie, vietor a dážď. Zo žiadnej z cestičiek sa nevynoril „Kód 1“, muž či žena, ani len upratovací robot, a žiadna správa neležala na osamelej lavičke. Čakal tam vyše hodiny, mokol a jeho adrenalín klesal a klesal. Napokon pochopil, že sa čosi pokazilo. Stalo sa niečo? Potom sa rozhodol, že sa spojí so Šéfom, či nemá preňho ďalšie pokyny.

Zamieril k východu zo záhrad.

Kto to mohol tušiť, že sa veci tak zvrtnú?

„Počul si to?“

Rozmrzene pozrel na jedného z technikov, ktorý sa k nemu rozbehol chodbou. Plánoval, že nerušene vykĺzne z mesta, ale bola tu na túto hodinu čudná trma –vrma. Oproti nemu sa hrnula čata strážcov. Kdesi tresli dvere. „Čo je?“

„Chytili toho zasraného agenta!....Chytili „Kód 1“!“

Technik spokojne zaznamenal, že konečne má Yarovu plnú pozornosť. „Čo...čože?!“

„Ako to vyzerá, niekto plánoval útok na Chatun. Chytili člena obsluhy, ktorý nalieval niečo podozrivé do čaju pre lordov, pekne ho pripreli, on všetko vyzvonil a...“ To bolo možné, pokiaľ to pochopil, útokov bolo ajtak naplánovaných viacero, Yarovou časťou úlohy bolo iba dopraviť vírusy vo forme aerosolu do ventilácie....

„...a neuveril by si, kto je „Kód 1.“

„Kto?“

„K´hay!“

- - -

Srdce mu bilo v ušiach, pľúca sa mu namáhali, bežal chodbami a vrážal do okoloidúcich.

Len dosiahnuť východ z mesta...

Takmer mu to vyšlo, takmer ho K´hay do všetkého zatiahol, tak toto bola jeho pomsta pre úspešného soka...Ale ešte nie je po všetkom, ešte nie je zachránený. Nie, kým neunikne bránou, a potom niekam, kde sa bude môcť skryť...ale brána bola na dosah. Rýchlejšie, len rýchlejšie...ešte im môže uniknúť.

Vynorili sa z križovatky chodieb, na perách im ešte zamrzol smiech. Ich oči sa stretli, iskra vzájomného poznania. Otočil sa, že sa stratí v bludisku priechodov a v trme –vrme, a až potom si všimol postavy, ktoré ho sledovali. Bol obkľúčený.

„Čo chcete?“ vykríkol. „Nemám s tým nič spoločné.“

„To iste,“ zasmial sa jeden z Dozorcov. Súboj trval len krátko. Yaro sa bránil. Jeho nôž zasvišťal vo vzduchu, a prvý z Dozorcov vykríkol – zasiahol ho. Ďalšieho z nich zneškodnil kopnutím. Dozorca klesol na kolená, stenajúc a zvierajúc si slabiny. Potom sa však niektorý z nich dostal zaňho a vyrazil mu z ruky laser prv, než ho stihol použiť. Začul zaprašťanie paralyzéra, nato ho zasiahol výboj. Zosunul sa na dlážku. Mali ho.

- - -

Stopa krvi sa ťahala chodbou a stekala z jeho vlasov, nosa a úst...Diana...prečo mal pred očami jej tvár práve v tejto chvíli? Vliekli ho za sebou....niekto ho udrel päsťou do tváre...pokúsil sa uhnúť a vtedy schytal ďalší kopanec...vnímal ho len zahmlene, adrenalín vstrebal bolesť.

Potom niekde vrzli dvere a jeho svet sa prevrátil naruby. Zodvihli ho a vhodili na dlážku miestnosti. Chcel sa postaviť, protestoval, a vtedy sa naňho vrhli a začali ho spracovávať, rozzúrení a nebezpeční. Mlátili ho obuškami, kopali doňho špicami okovaných čižiem. Schytal to do tváre aj do brucha. Schúlil sa a snažil sa uchrániť si hlavu.

Odkiaľsi počul spleť hlasov, ako sa na niečom dohadujú.

- - -

Keď sa prebral, uvedomil si, že v hlave mu hučí a po tvári mu steká niečo lepkavé. V pľúcach ho pichalo pri každom nádychu. Žeby zlomené rebro? Opatrne sa pohol. Dobre.

Zdalo sa, že ho na chvíľu nechávajú na pokoji. Pootvoril oči.

Na stene visel reťazami pripútaný K´ hay.

Pomedzi závoj mihalníc Yaro sledoval, ako ho Dozorcovia mlátia a pália cigaretami. Odrazu mimozemšťan zdvihol hlavu a zadíval sa jeho smerom. Jedno oko mal napuchnuté a zakryté ušpinenými vlasmi, druhé sa ale uprostred potôčikov krvi zalesklo ako modrý drahokam. Díval sa priamo do miest, kde ležal. Yaro strnul v úľaku, že ho prezradí. Ale K´hay len odvrátil hlavu, akoby sa tým smerom zadíval len náhodou a Yaro sa upokojil. Nie je predsa možné, aby ten bastard vedel, že je pri vedomí. Nikto nie je taký dokonalý.

Keď ste v takejto situácii, prikrčíte sa, ležíte ticho na zemi a ste radi, že ten, koho mlátia, nie ste vy. Aj K´hay mlčal a nedostali z neho ani hláska. Zvuk úderov začínal byť monotónny a napokon sa Dozorcovia nasýtili zábavy. Po tom, čo obidvom skontrolovali putá, odišli so sľubom, čo bude, až sa vrátia.

Osameli.

Mimozemšťanove pery sa skrivili v kútiku úst.

„Vyzeráš na tej dlážke ako zmoknutý pes, pozemšťan. Nevydržíš toho veľa, čo?“

Yaro sa prevalil. Tak ten bastard predsa len vedel, že je pri vedomí. „Byť tebou, šetrím dych,“ vydýchol.

K´hay sa usmial. Ešte stále, napriek špine vo vlasoch a skrvavenej, opuchnutej tvári, to vyzeralo povýšene.

„Ty hajzel.“ Yara to podráždilo. „Ale jedno mi môžeš povedať. Prečo?“

„Máš pocit, že som povinný niečo vysvetľovať takému kusu pozemského odpadu, ako si ty?“

Yaro sa počul, ako vyslovuje istý veľmi nespisovný výraz, ktorý pochytil od Cudzích, technikov, pri čistení kanálov. To slovo malo svoj cveng a K´hayove oči pod závojom špinavých vlasov zahoreli. „Keby tu boli Dozorcovia, za toto by som im potvrdil, že si so mnou spolčený.“

„S tebou by som sa nikdy nespolčil, v živote nie!“

K´hay sa znovu chladne pousmial. Liezol s tým Yarovi na nervy.

Zarachotili dvere. Vrátili sa Dozorcovia a s nimi ešte niekto. „Vidíte,“ počul Dianu, prv než sa dvere zavreli. „Hovorila som vám, že s tým nemá nič spoločné.“

Diana!!!

Kde sa tu nabrala?

- - -

Zatiaľ čo Diana nástojila na Yarovom oslobodení, ktoré aj dosiahla, otvorili sa dvere a vošla početná skupina Chatunských lordov. Porada sa už očividne skončila. Na tvárach niektorých z prítomných bol očividný nesúhlas, iní sa zase tvárili ustarostene alebo nepreniknuteľne.

Dopredu však vystúpil iba vysoký, starý, bradatý Cudzinec. Podľa rodinnej podoby Yaro okamžite uhádol, o koho sa musí jednať. Bol to lord Briadgh´le, Dianin otec, ktorého doteraz nemal tú česť stretnúť. Dobre vedel, ako sa díva na ich vzťah.

„Lord K´hay, boli by sme radi, keby si priznal svoju vinu a požiadal Chatun o prepáčenie,“ povedal Briadgh´le. „Ak nám odprisaháš, že vyzradíš všetkých svojich komplicov a svoje zámery, tvoja smrť bude rýchla a ľahká. Pochováme ťa s poctami, aké náležia princovi tvojho postavenia.“

„Požiadať o odpustenie? Koho, Chatun?“ vyprskol odrazu K´hay. Jeho modré oko prebodlo pohľadom skupinku okolo Dyan´nah. „Neprestanem, dokiaľ nebude mŕtvy každý jeden Chatun!“

„Zbláznil sa...“ zašepkal jeden z Cudzincov za Yarom.

Lord Briadgh´le zdvihol ruku, pomaly a vážne.

„Toto je chúlostivá situácia, lord K´hay.“ povedal. Hluk okolo utíchol. „Nachádzame sa v ťažkom rozpoložení. Aj keď idú o tebe reči, že si utajeným Vládcovým synom, nemôžeme...“

K´hay sa začal smiať. Nielen Yaro sa pri tom zvuku strhol. „Vy chatunskí potkani, chcem, aby ste vedeli, kde ste spravili chybu. Viete, kto bol v skutočnosti mojím otcom? Lord Janver z rodu Laroj.“ Trhol sebou v reťaziach a napľul pred nich. „Z rodu Laroj! Tajila to pred svojím milencom, Vládcom, a tajila to predo mnou! Naplánoval som vyhynutie vlastného rodu - smrť vlastného otca! Ale ešte je dosť času na to, aby som sa pomstil. Vám všetkým!“

Yaro si všimol, ako si Dyan´nah odrazu pritiskla ruku ku perám. V kútikoch očí sa jej hromadili slzy.

Jeden z lordov k mimozemšťanovi pristúpil a udrel ho po tvári. K´hay ho opľul.

„Je neskoro,“ smial sa. „Je príliš neskoro. Krikuy sa o to postarajú. Roky vyvíjali pod najväčším utajením choroby a vám o tom nepovedali ani slovo! Čo myslíte, prečo asi? Všetci pokapete ako tu tieto pozemské potkany! Tak som sa rozhodol, že k tomu prispejem.“

„Mlč...!“ Chatun vytiahol dýku a začal ňom rezať po K´hayovej tvári. K´hay sa znovu začal smiať, akoby ani necítil bolesť. „Spravil si chybu, že si nám to vytáral. Vedeli sme, že Krikuy sú zradcovia, ale ctili sme dohodu. Keď chcú vojnu, budú ju mať.“

„Tak to skúste – ak ešte môžete!“ Je to blázon, pomyslel si Yaro. „Lepšie udrieť na nich teraz, kým na to ešte nie sú pripravení, nie?“ V tom smiechu bol triumf a strašidelné uspokojenie. Ale v ten moment, keď sa ich oči stretli, si Yaro uvedomil, že K´hay to spravil úmyselne, že ich všetkých strhne so sebou do pekla.

„Dosť!...Lord K´hay,“ pohladil sa po brade Dianin otec, „chápem tvoju stratu a je mi úprimne ľúto tvojej bolesti. A predsa – tvoja pomsta ti otca nevráti. Som si istý, že vieš, že som to bol ja, kto pred rokmi spolu s vodcom Krikuy naplánoval útok na Laroj. To krviprelievanie mi otvorilo oči. Už nikdy nedopustím, aby sa niečo podobné zopakovalo. Ak sa pre tvoje slová a činy spustí vojna, neublížiš tým len Chatun, ale aj Krikuy.“

„Presne tak,“ zasyčal K´hay. „Dobre si pamätám, kto nám vtedy velil. Nezabudol som. Teraz sa dívaj, ako sa rúca tvoj vysnený mier! Chatunská suka,“ uprel K´hay svoje nebesky modré oči na Dyan´nah. „Už chápeš?“ Dyan´nah sa strhla. „Nemohol som zostať zasnúbený s niekým, ako si ty! Spomeň si na mňa, keď sa budeš na našom starom mieste objímať so svojím pozemským slabochom! Čože, myslela si si, že neviem?“ dodal, keď sa strhla. „Koľký pokoj! Je to skvelý úkryt, nemyslíš?“

Dyan´nah tiekli dolu lícami slzy. Yaro sotva dýchal. K´hay naňho uprel zrak.

„Stal som sa pre pomstu zradcom, pozemšťan, krivoprísažníkom, mužom bez cti. Nedokážeš sa postaviť ako chlap a spraviť to isté? Chceš predsa zub za zub, či nie?“ Modré oko sa naňho znovu uprelo. „To chceš, nie? Pozemšťan.“ vysmieval sa mu K´hay.

Yaro zanadával. Nadával, až sa hory zelenali.

„Tak čo, chlapček na hranie? Dokončíš moju robotu?“

Modré oko sa dívalo do jeho tváre. Diana pribehla, a odtiahla Yara nabok, akoby ho chcela uchrániť. Vytrhol sa jej.

K´hay sa spokojne usmieval, kým ho jeden z Dozorcov neudrel po ústach, domnievajúc sa, že sa im vysmieva. Potom už nepovedal nič.

- - -

Bežal bez dychu po chodbách, dolu mramorovými schodiskami, cez nekonečné priechody. Všetko bolo ľudoprázdne. Každý sa chcel dívať na to, čo takí ako oni urobia s K´hayom. S Krikujským zradcom K´hayom! Svet sa zmenil.

Známe zákutia, a známa vôňa kvetov, doliehajúcich sem cez roztvorené okná. Nie ďaleko od záhrad, uvedomil si. Vôbec nie ďaleko od tisíca možností.

Rozrazil dvere, starý zámok bol ešte stále nespoľahlivý. Všetko tu bolo tak, ako naposledy, keď tu bol s Dianou. Na stole ešte stále stáli dva poháre, čo tu vtedy zabudli. Hrdlo mu stislo. „Je to skvelý úkryt, nemyslíš?“ posmieval sa mu K´hay, hľadiac mu do očí.

Všetky zásuvky stola boli prázdne. Nič. Skontroloval parapet. Nič. Horúčkovito prehľadal poličky skríň, plné prachu a útržkov starých zdrapov, potom pozrel do koša a za záves. Nič. Čo si vôbec myslel? K´hay nemusel naznačovať... Iste nemusel. Nič tam nebude.

Siahol do škáry medzi skriňou a stenou.

Jeho prsty nahmatali balíček.

- - -

Som vrah? Ale ja sa ním necítim byť.

Začali ste si prví, koniec koncov. Veď prví zomierali ľudia, než prišiel rad na vás. Oko za oko. Zub za zub. A tak ďalej.

Niečo za niečo.

Takéto vety mi chodia po rozume...

Ale v hĺbke noci...vieš, keď som sám...a keď mám pred očami tvoju tvár...V hĺbke noci sa z toho stávajú iba vety s prázdnym obsahom, Dyan´nah.

Povedz mi... Cíti každý jeden tvor na Zemi takú samotu?

- - -

Nikto ho nezastavil. Poznal ich zvyky. Cudzinci si dokonca ani teraz nevšímali biednych pozemských sluhov a pomohla aj jeho prepotená a špinavá kombinéza údržbára. To vôbec nebola náhoda, uvedomil si trpko, nič z toho nebola náhoda, dokonca ani len tá hádka a predstieraná K´hayova žiarlivosť. Miesto úkrytu tiež nebola náhoda. Už vedel, prečo agent „Kód 1“ (cha!) tak nástojil práve na jeho osobe. Pri predstave, kam až v skutočnosti musí siahať K´hayova nenávisť, behal človeku po chrbte mráz.

Jeho plán, akokoľvek chorý, však mal v sebe ešte vždy šancu na úspech. Pomsta je posvätná vec, ktorú treba brať s príslušnou vážnosťou. Kým nezlynčujú K´haya, nič nepodniknú. V balíčku bola karta a vstupný kód. Pri troche šťastia bude oboje v tomto zmätku ešte stále fungovať.

Tak prečo teraz zastal?

Díval sa na oceľové dvere a na čelo mu vystúpil chladný pot. Iná šanca už nebude. Nie po dnešku.

Jeho pery povedali jej meno, ako zaklínadlo, ako talizman, a potom zadal povel.

Dvere sa otvorili.

Viedli do chodby, opustenej a zaprášenej. Bolo tam prítmie. V kúte sa belela nedbanlivo zametená kôpka papierikov. Ticho tam hučala ventilácia. Pri stene krabice. Postavil sa na ne a uvoľnil mrežu, ktorá chránila vstup do šachty. Šlo to celkom ľahko. Ešte šťastie, že sa končí doba mieru, pomyslel si. V šachte si odrel lakeť, pretože sa snažil sa chrániť kovový valec, K´hayov dar smrti. Prométeus, zaceril sa ironicky. Držal tú vec super-opatrne, ako keby bola z najjemnejšieho skla, hoci to určite bolo patrične zabalené, a koniec koncov - bol iba človek a nehonosil sa zlatou pokožkou.

Na konci šachty boli drôtené dierka, tentoraz nezamknuté. Spoza nich zaznievalo mumlanie hlasov. Vyšiel do spleti trubičiek a lán, pod ním žiarili reflektory. Kovová konštrukcia bola ponorená do tieňa a keby aj niekto z nich vzhliadol hore, nevidel by ho. Krátko pozrel na osvetlenú plochu pod sebou, tam, kde sa práve odohrávalo krvavé divadlo. K´hay nekričal.

Yaro sa usmial. Kúsok od neho ústila klimatizácia. Studený vietor mu rozvial vlasy. Pristihol sa, že si hmká Dianinu melódiu.

Pomaly, nenáhlivo stlačil gombík na okraji K´hayovho daru. Ozval sa zvuk, ako keby niekto otvoril fľašu šampanského, a potom syčanie, také tiché, že ho tí tam pod ním určite nemohli počuť. A keby aj, K´hay dolu práve začínal kričať.

Biely oblak sa mierumilovne rozprestrel okolo Yara, potom ho zachytilo studené prúdenie z klimatizácie a ľahko klesal spolu s ním. Cestou zredol a rozfúkal ho prievan, a keď bol konečne pri tých dolu, smrť bola bez farby, bez chute a bez vône.

- - -

Mier, hovoria niektorí z filozofov, to je iba krátkodobá ilúzia. Ale oni to v tej dobe ešte nevedeli. Chatunskí lordi sa rozišli bez konečného rozhodnutia, rozhádaní a frustrovaní. Lord Briadgh´le mal ešte stále prisilnú pozíciu. Mnohí poodchádzali domov s pocitom úľavy, že tesne unikli teroristickému útoku. Vracali sa do svojich domovov, rozptýlených po dvoch kontinentoch, ku svojim rodinám a manželkám, ku svojim večierkom a k svojmu služobníctvu, objímali svoje deti a milenky, stretali sa so svojimi priateľmi a nechávali sa vidieť na všetkých tých preplnených miestach, na akých sa rada ukazuje smotánka.

Na druhý či tretí deň začali prví z nich pociťovať pichanie v pľúcach.

- - -

Choroba, ktorú neskôr nazvali K´hayovým morom, sa šírila medzi Cudzincami ako lavína. Sprvu bolo, prirodzene, najviac obetí medzi Chatun. Choroby však nepoznajú hranice, kontinenty ani rody, a tak čoskoro pochovávali aj Krikuy a ostatné, drobnejšie rody. Počet úmrtí bol spočiatku menší, ako sme odhadovali - možno to mala na svedomí prinízka koncentrácia látky alebo nekvalitný materiál, kto vie? Ten, ktorý ho pripravil, na túto otázku už neodpovie. V tej dobe už ajtak všetci mali celkom iné problémy.

Svet zachvátil požiar vojny a my sme boli pri tom.

Zúčastnili sme sa jej s radosťou.

Čo bolo potom, to je už história.

- - -

Mám malé tajomstvo, Dyan´nah.

Osud nie je čiernobiely. Veľa vás stihlo uniknúť z pekla Európy na pohotovostných lodiach. Približne tretina z Cudzincov je voči chorobe úplne imúnna. Dúfam, že si medzi nimi aj ty. Že tam niekde ešte si a dívaš sa teraz na tie isté hviezdy, na ktoré sa dívam aj ja. Že sa niekde jedného dňa ešte stretneme na druhé kolo. Sú medzi vami, samozrejme, nakazení. No aj my sme prežili nákazu, tak prečo potom nie vy? Človek predsa môže dúfať, nie?

Dyan´nah.

Dievča, ktoré verilo na zázraky.

Čo povedať, keď sa zázraky nestanú? Dnes padajú z oblohy slzy, tak ako padali vtedy. Nebo nad Berlínom je aj dnes šedé ako brehy jazera. Spomínaš si? Spomínaš si ešte na tú samotu?

Povedala si, že ma nenávidíš, a ja som sa zasmial. Nie smiechom vyhradeným pre nevinné škádlenie milencov, ale tým čudným zvukom, ktorý mal vyjadriť moje opovrhnutie.

Udrela si ma. Na perách som pocítil chuť vlastnej krvi.

Iná šanca už nebude. Nie medzi nami...

Nie medzi našimi dvomi rasami...

Čím som starší, čoraz viac rozmýšľam, či tvoj spôsob riešenia problémov nemal predsa len niečo do seba. Ale veľmi mi to nejde. Som, koniec koncov, kto som. Iba človek, a pod týmto označením myslím Homo sapiens sapiens.

Tak aké je to, milovať vraha? Dy´annah....tvoj zázrak sa nestal. Najprv K´ hay, a potom ja.

Myslíš, že slzy z oblohy zmyjú naše viny?

V diaľke zahrmelo, začal padať dážď.