Malý zašlý bar, neskoro v noci. Cigaretový dym sa ovíja okolo lámp a vytvára okolo každej malú svietiacu aureolu. Za barovým pultom stojí starý plešatý barman a nedbanlivo leští poháre. V boxe v rohu miestnosti sedí osamelý štamgast, pri barovom pulte sa na vysokej stoličke kymáca žena. Podopiera ju muž, ktorý sedí vedľa nej. Okrem týchto štyroch ľudí v bare nie je nikto.

Žena vytiahne cigaretu. Je opitá a podarí sa jej to až na tretí krát. Muž vedľa nej úslužne šťukne zapaľovačom. Žena na druhýkrát trafí špičkou cigarety plameň, vtiahne do seba dym a očami sa poďakuje mužovi. Vyfúkne. Dym sa rozbije na leštenej doske barového pultu a v chuchvalcoch klesá k zemi. Žena dopije drink a posunie pohárik k barmanovi. Ten sa spýtavo pozrie na muža, ktorý prikývne. Whisky zaklokoce vo fľaši, barman postaví naplnený pohárik pred ženu. Muž sa snaží nadviazať na prerušený rozhovor:

„Prečo máš pocit, že si prekliata?“

Žena naňho pozrie a usmeje sa. Nevyzerá to pekne, hrubá vrstva mejkapu sa na niektorých miestach zhrnie a na iných natiahne, čo dohromady vyvolá dojem, že jej každú chvíľu popraská koža a odlúpne sa z tváre. V mužových očiach napriek tomu žiari lačný svit a jazykom si nervózne prechádza po popukaných perách.

„Som ti to už hovorila najmenej stokrát. Keby si mi nečumel na riť a radšej ma niekedy počúval, kurva.“ Pri poslednom slove pichne ukazovákom smerom k mužovi. Ukazovák chvíľu tancuje popod mužov nos, potom sa odtiahne. Žena si odpije z whisky a pokračuje, vyzerá, že sa trocha upokojila. A možno jej len robí dobre ľutovať sa.

„Pozri sa na mňa, zdá sa ti, že takto som si v osemnástich predstavovala život?“ položí rečnícku otázku a hneď pokračuje, oboma rukami si naťahujúc oblečenie.

„Takéto handry nosiť?“ Muž sa neovládne a prejde pohľadom jej telo. Oranžová sukňa, ružové tričko, hlboký výstrih, čižmy do pol stehien. Človek nemusí byť Sherlock Holmes, aby si domyslel, čím sa táto „dáma“ živí.

Žena pokračuje:

„Stáť noc čo noc na rohu a čakať, kedy ma konečne niekto pretiahne, nech mám aspoň na nájomné? Vieš, čo som?“ opýta sa muža a chytí ho za golier košele. Dlhé načerveno nalakované nechty ho poškriabu na krku. Hovorí k nemu zblízka, skoro, akoby ho išla pobozkať. Z dychu jej sála alkohol.

„Obyčajná kurva som.“ Pošepká a pustí ho. Pomaly sa vracia naspäť k poháriku. Odpije si z whisky a ďalej sa utápa v žiali.

„Nikoho nemám, vieš?“ Barman jej nenápadne doleje.

„Keď som mala osemnásť, to boli časy. Myslela som si, že som našla pravú lásku.“ Uchechtne sa do pohárika.

„Bola som taká sprostá. Mladá naivná krava. Chcela som s ním byť navždy. Skoro som skapala, keď sa so mnou rozišiel. Aj tak to bol zmrd, ako všetci chlapi. Obyčajný zmrd! Ale rečí mal jak koza bobkov. A také krásne oči. Také len tak neuvidíš, kamoško. Hnedé, hrejivé, plné nehy. Do piče aj s nehou, do piče so všetkým.“ Unavene si potiahne z cigarety. Popol odklepne do plastového popolníka a pokračuje. Muž sa medzičasom posunul bližšie k nej a chytil ju okolo krku. Ona si to nevšíma, je príliš zaujatá minulosťou, príliš zaujatá sama sebou.

„Vieš, kto bol môj najlepší kamarát? Kto mi pomáhal dostať sa z toho, keď ma ten zmrd nechal tak?“ Nečaká na odpoveď, ihneď pokračuje. „Vlkolak. Presne tak, skurvený vlkolak mi bol náhradou za upíra. Kurva, veď ja som chvíľu milovala aj jeho. Opustí ťa prvá láska, čo na tom, že je to upír, čo na tom, hlavne, že ho miluješ, ty naivná krava. Celá by si sa mu obetovala. A keď sa z toho dostaneš, nie, že by si sa zahľadela do nejakého normálneho chalana. Hovno, nájdeš si vlkolaka. Jak taká sprostá krava. Všetky baby majú normálnych chalanov, chodia s nimi do kina a plánujú tú nechutne krásnu budúcnosť plnú detí a domov s bielymi plotami. Len ja, jak taká piča, sa musím zahadzovať s upírmi a vlkolakmi.“ Típne cigaretu a nevšíma si, že ju nikto nepočúva. Muž sa nešikovnými prstami snaží rozopnúť jej podprsenku. Chvíľu je ticho, len žena pije whisky. Kalným pohľadom sa pozrie na mužove ruky na svojich prsiach a uvedomí si, kde je. Z kabelky vyberie žuvačku a vloží si ju do úst. Keď prežúva, otvára naširoko ústa. Chytí muža za ruky a pozrie sa mu do očí. Usmeje sa, myslí si, že zvodne, ale opitosť a hrubá vrstva mejkapu jej to pokazia. Mužovi to nevadí, je očarený. Žena mu dá profesionálny francuzák. Keď sa odtiahne, muž sa sebavedome usmeje a hodí na barový pult peniaze. Barman mu chce vydať, ale muž svetácky povie:

„To je dobré,“ a vstane zo stoličky. Podopierajúc ženu ju odvádza preč. Otvoria sa dvere a tesne predtým, než sa zavrú, barman začuje, ako žena hovorí:

„Bývaš ďaleko, zlatko?“

Zavrú sa dvere a štamgast si prisadne k barovému pultu. Chvíľu je ticho. Potom štamgast povie:

„Divím sa tým chlapom, že s ňou spávajú. Mala by byť na psychine. Vždy, keď sa ožere, rozpráva len o upíroch a vlkolakoch.“

Barman mľaskne: „No. Naša známa postavička. Naša Bella Swan. Chudera.“

„Nalej mi ešte.“

„Už budem zatvárať.“

„Veď nebuď hajzel, už len jeden.“

„Dobre, ale posledný.“