Čierny denník Daniela Morrisa 3
Konecne cely dennik pokope
Neviem, ako začať? Je to ťažké. Ešte pred časom som bol obyčajným operátorom v nudnej Detroitskej automobilke. Stereotypná práca na dverovej linke. Áno, to bol môj džob.
Znie to síce neuveriteľne, trochu absurdne, ale pred pár dňami som mal celkom jednoduchý, konzumný život.
Ráno vstať, do práce, zaplatiť kopu šekov, sem-tam do baru na pivo a podobné každodenné blbosti. Keď sa pozerám na seba spätne, nechápem. Takto som skutočne dokázal žiť po celé tie roky? My všetci? Fakticky už musela prísť zmena.
Raz som čítal názor jedného blbečka s Nobelovkou, tvrdil, že skôr či neskor náš starý systém padne. Položí sa, jak domček z kariet. Predpovedal pritom príchod veľkej vojny, nového druhu supervírusu, alebo peňažný pád vlády.
Rok na tie jeho keci prišla svetová finančná kríza. Pri pohľade naspäť, pozerám do nedávnej minulosti, nemôžem konštatovať nič viac, nič menej, len jedno. Zaslúžili sme si to. Nemyslím pritom na krízu z 2008. V hlave mám to, čo prišlo po nej.
Skôr, ako začnem písať ďalej, upozorňujem tú osobu, ktorá sa dostane ku tomuto môjmu zápisníku. Nepísal som knihu, nie som žiadny spisovateľ. Je nepodstatné, že môj pravopis, ani gramatika nie je na 100%. Nebuďte smiešny! Toto je denník. Aj keď, snažil som sa naozaj, ako sa len dalo.
Dosť však tých zbytočných kecov.
Vrátim sa teda na začiatok. Na úplný začiatok toho všetkého. Mimochodom, volám sa Daniel Morris.
21.12.2012
Pamätám sa, akoby to bolo včera. Na to typicky stereotypné ráno. Vlastne nie, beriem späť. Bol som po blbej nočnej, čiže pre mňa síce ráno, ale ináč bolo dávno po 14:00.
Vztyk z pohodlne vŕzgajúcej postele, WC, kúpelňa, zvyšky zo včera na raňajky... No proste všetky tie nudné, dookola sa opakujúce veci.
S "dobrou" náladou som vyšiel z bytovky, smer nákup. Veruže vonku prebiehal typický predvianočný deň. Zhon, zmätok, hlava cez hlavu, dokonalý nákupný chaos. Grátis bol sneh, riedko dopadajúci na zem.
Ľudia na ulici sa dokázali baviť iba o dvoch veciach.
O dnešnom dátume 21.12.2012, ktorým sa má podľa Mayského kalendára skončiť život a všetko spojené s existenciou ľudstva na zemi a podobné žvásty. Hlava bolela, trpela a špeciálne tento ľudský druh ma vytáčal.
Preto som bol vďačnejší, keď som narazil na ten druhý typ. Tí, čo rozoberali na ulici nový mesačný vesmírny program, tak presne táto sorta bola mojou krvnou skupinou. Apollo 18 po 40 rokoch opäť pristálo na mesiaci! To je vec. Už aj preto, že na palube bolo po prvýkrát 5 členov posádky a to mix: 2x naši, po jednom Kanaďan, Rus a Japonec.
Tak dlho sme sa sústredili len na vojny a prachy, že sme zabudli na všetko okolo nás. Či už to blízke, alebo vzdialené. Ani som nedýchal, pri pohľade do výkladov s najnovšou LCD peckou, na ktorej bežali neustále zábery posádky Apolla z povrchu mesiaca. A ten modul. 3X väčší, než staré dobré Apollo 11.
Posledné dni nežijem pre nič iné, iba pre ten moment, zapnúť si o 18:00 bedňu a pozrieť si, čože je na mesiaci nového. Jedine vtedy dokážem zabudnúť na ten fakt, kto som, čo robím a že moja existencia v skutočnosti nemá žiadny vyšší zmysel. Úbohé, žiaľ pravdivé.
Vynechávam veci typu šiel som do obchodu nakúpiť to a to. Pobehal po meste, v bare si dal 3 pivá a čumel tam na TV, či kecal s čašníčkou pri pulte. Zbytočnosť. Strata času a slov.
Dôležité je, čože sa začalo už doma, v mojom 2-izbovom byte diať. Podivné vecičky veru.
Akože fajn. Došlo mi hneď, že signál v mobile, ktorý neustále lietal na displeji hore a dole, z jednej na päť a z piatich na jednu paličku, môže byť spôsobený záťažou volajúcich. Koniec koncov sú za chvíľu Vianoce.
Ibaže, zapínam bedňu. Je za tri minúty 18:00. Čas na môj zmysel života a to záznam z dnešného dňa Apolla 18 z lunárneho povrchu. Hádžem do seba studené pivo a chipsy. Nudná reklama na prací prášok a už to má začať_
Lenže, kde je môj sľubovaný program? Čítam plný hnevu, čo to tam dali na spodok obrazovky za oznam: ,,Prepáčte, bla-bla, bla, stratili sme kontakt s posádkou Apolla 18. Bla, bla. Kvôli tomuto zlyhaniu vysielača Vám dnes nemôžeme ponúknuť dlho očakávaný zostrih zaujímavostí zo 6 dňa misie posádky Apolla 18. Bla-bla.“
Tak nejak to tam bolo napísané, ak si dobre pamätám. Nechápem, ako je možné, že na projekte za mld. USD odíde spojenie? Si robia srandu?
No mám po programe, to je jasné. Doslovne povedané, stratil som zbytočne pol hodiny svojho života pri tom, ako som prepínal sem-tam po kanáloch, aby som zistil, čože sa tam stalo s tým blbým vysielačom na Apolle. Nič nového som nezistil. Okrem výhovoriek samozrejme. Na vine je temná strana mesiaca, problémy s batériami, kvalita materiálu, z ktorého bol vysielač vyrobený a podobné keci. Kebyže viem to málo, čo viem dnes.
19:21
Hodiny nepustia. To znamená najvyšší čas zbaliť si nejaké blbosti (jedlo, časák, nealko pivo) do batohu a smelo bežať do práce. Do tej mojej "toľko" milovanej prácičky.
19:38 stihnúť bus.
Poobzerať z okna krajinku, vystúpiť, do šatne, prezliecť sa a šup na dverovú linku. Trápny stereotyp, človek sa cíti ako stroj. Hádžem tu a tam rôzne druhy šróbov automaticky sám od seba. Dokázal by som tu makať už aj so zatvorenými očami. Takáto práca ma absolútne nenapĺňa. Pravda ako žiadna, ktorú som kedy robil. Peňáze však treba.
Aspoň, že moji nie tak celkom "kompletní" spolupracovníci Ben a David majú fajn náladu. Ich milované Detroitské červené krídla opäť doma vyhrali a tak sú samí vtip.
Netuším, či niekto vypočul moje modlitby, ale zrazu_
TMA. Svetla zhasli v celom závode a mašiny tiež stíchli.
Pozerám na hodinky, je presne 23:11. Nebolo čo robiť a tak sa čas pomaly vliekol. Strašne som sa pritom nudil.
Škoda a či našťastie? Tma skončila ani nie za 5minút. Vďaka núdzovému generátoru naskočili svetlá, lenže mašiny nie. Nik nevie, čo sa stalo. Môj team leader splietal niečo o dlhodobom výpadku, takže nakoniec nás poslal domov.
Takže som skončil piatkovú smenu skôr. Paráda. Predo mnou už len víkend, sviatky a leňošenie.
22.12.2012
Až som konečne dokecal so známymi z práce a vyhrabal sa zo závodu, zistil som, že už je 00:15. Teda nový deň.
Spať sa mi nechcelo, takže som si to namieril do najbližšieho baru v okolí. Pil som pivčo a zisťujem, že veci kolo mňa sa začínajú akosi zamotávať. V bare je zopár ľudí a všetci čumia na TV. Oči z nej nedokážu spustiť ani na sekundu. Čo sa deje? Sadol som si bližšie ku nim. Nedávalo mi to najskôr zmysel. Na prvý pohľad šlo o blbý predvianočný vtip.
„Sú tu. Vláda to konečne potvrdila. Čakáme na ďalšie informácie...“ nerozumel som ani slovu z toho, čo sa snažil naznačiť reportér z TV v živom vstupe. Mlel dookola to isté a kamera dosť často brala zábery z oblohy. Nik z nás v bare tam nemohol nič vidieť, lebo tam tiež nič nebolo.
Spýtal som sa vedľa mňa sediaceho chlapa, čo sa deje. Ten len pokrčil ramenami a hodil do seba pohár whiskey, do dna.
Ženská, ktorá bola s ním len utrúsila: „Už sú tu. Blízko a za chvíľu prídu na zem.“ Nič som z toho nepochopil, nič som sa nedozvedel. Tiež pravdou zostáva, čo čakám za zázraky, že zistím v bare? Bol som v tom, že sa bavia buď o predčasnom návrate Apolla 18, alebo o návrate posádky vesmírnej stanice ISS. Pravda, nebavilo ma to tam moc, tak som hodil do seba na ex svoje pivo a v tichosti sa vyparil.
Dnes viem, že som blbec. Prečo som si len nezapol po príchode domov telku? Lenže, šiel som z nočnej a v tom momente ma nezaujímalo nič iné, než sa vyvaliť do postele.
Niečo po 7
Jediná vec, na ktorú si živo pamätám, až som vyskočil z postele, stále ešte v rozospatom stave na nohy, bola ohlušujúca rana ako z dela.
Tlaková vlna, ktorá nasledovala ani nie za sekundu na to, mi vymlátila okno v kuchyni.
Bežím ku oknu, pozerám na ulicu cez to rozflákané okno a pozerám na koniec ulice.
Najskôr to vyzeralo ako obyčajná havária. Myslím si, buchol plyn, alebo havarovalo lietadlo. Prach, čo stúpal nahor a slabé sneženie mi bránilo vo výhľade.
Poháňaný vlastnou zvedavosťou som na seba hodil nejaké handry a rýchlo vybehol na ulicu, smerujúc ku tej havárií.
Nik z tých ľudí, ktorí sa vracali naspäť od toho čoraz viditeľnejšieho pekla predo mnou, mi nepovedal ani slovo. Stádo splašených oviec. Jednoducho klasická panika.
Ako som sa približoval bližšie a bližšie, dochádzalo mi, že to nebude asi len tak nejaký výbuch plynu. Pri pohľade na čoraz viac zdemolované strechy domov v tesnej zástavbe a spálené okolie, to vypadalo skôr na haváriu lietadla. Muselo byť ale fakt veľké. Tipoval som nejaký Boeing 747, prípadne niečo podobné.
Rev sirén z hasičských, policajných a zdravotníckych áut, nárek zranených, zakrvavených ľudí, čím viac som sa približoval, tým to bolo horšie. Z niektorých budov padala na chodníky sutina a kusy iného bordelu.
Konečne som dorazil na miesto, avšak predo mnou je príliš veľa zvedavcov, podobných ako ja. Navyše hustý dym z ohňa a hasičské autá vpredu mi kazili výhľad. Takže som nevidel skoro nič.
Aj keď to málo, čo mi zostalo pred očami, nebolo nič príjemné. Zúriaci plameň, šľahajúci do výšky 15 metrov, stále noví a noví zranení. Videl som toľko striekajúcej krvi. Bola na zemi, pod nohami, na snehu. Čudujem sa, ako som len mohol dokázať udržať svoj žalúdok v pokoji. Pretože osobne takéto veci výsostne neznášam. Otvorené zlomeniny, krv, ľudia v bezvedomí. To vážne nie je nič pre mňa.
Polícia sa snažila držať zvedavcov nakrátko, na mňa to však neplatilo. Prekĺzol som cez policajné zátarasy s tým, že tam bývam a mám strach o rodinu. Klamal som, aby som sa posunul zas o čosi bližšie ku pravde.
Znovu sanitky, zdravotníci, zranení a hasiči. Ibaže v oveľa väčšom počte.
Za okamih som stál pred "kráterom", vydlabaným hlboko do zeme. Naokolo zúril ten najpekelnejší oheň, aký som kedy videl. Niekde muselo urvať plynové potrubie. Extra hrubé a nielen jedno. Prach, sneh a voda mi dopadala na celé telo.
Približne po 2 hodinách sa podarilo konečne ako tak, dostať ten živel pod kontrolu. Ledva som stál na nohách, pri pohľade na tu spúšť, ktorá sa mi objavila za okamih pred očami.
V hlave mám jedinú otázku: „Čo to má byť?“ Tajná vojenská zbraň? To pochybujem. Pamätám sa na to čudesné teleso a ten jeho tvar. Tá vec nemohla byť lietadlom, vrtuľníkom, ničím zo zeme.
Meteorit? Podľa tej zvláštnej formy mi to nepripomínalo žiadny vesmírny šuter. Neuveriteľné, nepochopiteľné, ale doslovne to malo tvar veľkej, približne 40-50 metrovej, ligotavej, sivej, až jagavo striebornej larvy. Žeby mimozemská "zásielka"?
Až tu mi začalo konečne dochádzať, čože sa to deje kolo mňa, za tých posledných pár hodín.
„Sú tu. Blízko zeme a všetky tie ďalšie keci,“ znelo mi v hlave.
Vedľa mňa som nemohol nepočuť dvojicu novinárov, ako sa tam bavili medzi sebou. Vraj sme stratili natrvalo kontakt s Apollom 18 i s vesmírnou stanicou ISS.
Takže po Apolle už aj ISS? Už bolo na čase Daniel veruže. Zobudiť sa zo sna. V tom prefajčenom bare, tam mi to malo dávno zapnúť. Tam to predsa začalo.
A teraz táto debilita pred mojím ksichtom. Je to bomba? Mierový pozdrav? Nepriateľský vysielač? Alebo snáď mimozemský transportér, z ktorého každú chvíľu vyskočí E.T. so zbraňou v ruke a našije to do mňa?
V každom prípade som urobil tú najsprávnejšiu vec, v mojom doterajšom blbom živote.
Otočil som sa a poďme ho naspäť, behom do bytu. Cestou som vytiahol z vrecka mobil a chcel volať sestre. Lenže mobil je mimo. Žiadny signál. Sieť padla.
Zatvoril som za sebou vchodové dvere môjho bytu, pričom som zamkol každý možný zámok, čo na nich mám. Navyše som ich zatarasil aj skriňou, pre istotu. Blbosť jak vo filme, viem. Lenže to všetko teraz kolo mňa nie je film, ani zasraný seriál. Toto je realita!
Podarilo sa mi spojiť iba so sestrou. Zvyšok rodiny je nedostupný. Rovnako aj väčšina známych a kamošov.
Sestra študuje na druhom konci mesta. Zrušili im všetky dnešné prednášky a poslali ich domov. Zostala trčať niekoľko blokov odo mňa, v jednom net kafé.
Sledoval som TV a internet nejakú pol hodinu a tie šoky!Konečne PRAVDA.
V bedni vysiela približne ¼ programov, než obvykle. Internet má tiež väčšinu stránok mimo.
Po prvýkrát oznámili v bedni, že nás niekto, alebo niečo napadlo. Nie Severná Kórea, Irán, či "čosi" iné zo zeme. Viem, je to bláznivé, nemôžem tomu uveriť doteraz. Ten útok prišiel z vonku.
Až tento denník bude niekto čítať. Ak ho vôbec niekto dostane do rúk, dajme tomu za 20-30 rokov, chcem, aby bolo jasné, nech viete jednu vec. Ten útok prišiel od inej formy života. Doteraz nemám predstavu, ako vyzerajú, čo chcú.
Doma som mal minimum zásob, skromný odhad- slabých 5 dní. Musel som ísť von, niečo narýchlo zohnať.
V TV som si všimol varovania, nech sa ľudia vyhýbajú panike a dodržujú poriadok. Z vysielania v telke, či z netu bolo jasné, že začína pravá masová hystéria.
Desivou novinkou bol ozaj pre mňa hlavne ten počet, vyše 7000 podobných strieborných predmetov, ako ráno spadol aj tu pri mne. Hrôza. Doteraz neviem ich celkový počet, nakoľko tvrdili, že na zem neustále dopadajú nové a nové kusy.
Vymyslel som jednoduchý plán na zaobstaranie zásob. Avšak len čo som vytiahol päty z hlavných vchodových dverí mojej bytovky_
Skoro ma zrazil tank! Pozrel som pred seba, čumel jak na zjavenie. Národná garda prišla, konečne!
Valí sa smerom ku tomu sivému šmejdu z vesmíru. Nepamätám si na presný počet, viem ale isto, že som videl tanky, Hummie, vojenské nákladiaky, natrepanéh vojakmi v plnej výzbroji.
Všimol som si aj nejaké špeciálne vozidla, tieto som v živote nevidel. Bolo ich najviac zo všetkých vozidiel.
Nad hlavou som registroval vrtuľníky a stíhačky.
Hlas šíriaci sa od jedného z vojenských Hummie hlásil: „Toto nie je cvičenie. Okamžite sa vráťte do svojich domovov a čakajte na pokyny.“
Musel som sa teda vrátiť, či som chcel, alebo nie. Na schodisku som narazil na môjho malého suseda Olivera. Má 8 rokov. Otvoril dvere vo chvíli, keď som šiel okolo a pýtal sa ma, či som nevidel jeho otca. Celý sa triasol, neustále pritom plakal. Nemám tušenia, koľko bol už bez neho v byte celkom sám. Musel som ho vziať so sebou, nemohol som ho tam nechať predsa osamote. Oliver mi doniesol zo svojej izby hrubú fixu a tak som načarbal pre jeho otca odkaz, ak sa vráti: "Oliver je v byte č. 203".
Nechcem myslieť na to, čo by sa mu mohlo stať, ak by vyšiel z bytovky von na ulicu.
„Nemáte čaj, alebo kolu?“ boli jeho prvé slova u mňa v byte. Dal som mu variť čaj a celkom ma pobavil vetou: „Mali by ste si tu upratať, máte tu dosť veľký neporiadok.“ Nenapadlo ma nič lepšie, než sa vyhovoriť na dnešný výbuch z rána. Vietor mi potom "akože" rozhádzal sklo a všetky moje veci po celom byte. Dobrá blbosť, ale aspoň sme sa zasmiali. Na dlhý čas to však bol jediný smiech.
Na nete a v TV neustále tie samé kraviny. Zábery na staré známe sivé larvy, pohádzané po celom svete. NY, Washington, Detroit, Miami, Dallas, Los Angeles, či Tokio, Šanghaj, Soul, Sydney, Rio, Buenos Aires, Londýn, Paríž, Berlín, Bratislava, Moskva... Boli všade.
Prial by som si, keby to bola iba sranda. Blbý a stupídny vtip. Ibaže nie, ani žart, ani sen sa nekonal.
Medzi reklamou na jogurty a na prací prášok som začal písať tento denník. Nechala mi ho v byte moja sestra Mary, jeho prebal je celý čierny.
Podľa toho, čo som zistil od známych cez net, každý z nás je v koncoch. Armáda izolovala civilistov od vonkajšieho sveta. Väčšina miest a hlavných ciest je pod vojenskou kontrolou.
Horúcou správou z bieleho domu bolo, keď prezident vydal prísny zákaz vychádzania od 19:00 až do odvolania.
18:30!
Presne táto hodina sa vryje do pamäte asi každému obyvateľovi planéty zem. Až na časové posuny na rôznych miestach zeme, ale to je teraz jedno.
„Niečo sa deje s tými mimozemskými krabicami,“ upozornil ma Oli. Naozaj. Stal sa ďalší veľký šok dňa.
Na obrazovke som nechal oči. Hltal som každé moderátorovo slovo zo živého vstupu: „Plyn! Žltý plyn. Z mimozemských objektov začal unikať dožlta zafarbený plyn.“
Ten pohľad na zábery z kamery boli hrôzostrašné! Vojaci, polícia, hasiči, novinári... Všetci sa začali dusiť a jeden po druhom padali na zem. Sú v bezvedomí, alebo mŕtvy? Nedá sa na to pozerať. Žlté svinstvo sa pritom šírilo z tých vecí tak neskutočne rýchlo. Za okamih nebolo na obrazovke nič vidieť. V TV prepínali z kamery na kameru. Neustále na tú vzdialenejšiu a ešte viac vzdialenú. Ta rýchlosť pohybu plynu je ohromná.
Oliver mal strach, triasol sa ako osika. Prikázal som mu zakryť si oči. Sám som mal taký neopísateľný zvláštny pocit. Tá mimozemská larva z rána. Rozhodoval som sa, či otvoriť okno a pozrieť sa von na ulicu. Chcel som vidieť, kde je plyn.
„Už je tu!“ zreval na mňa Oliver spoza roztvorených dlaní pred tvárou.
Nerozumiem, čo mám v hlave, ale až potom som začal tesniť okná na byte. Oblepil som všetky spoje okno-rám a každú mini škáru, ktorú som našiel. Hlavne som oblepil ako blázon skrz-naskrz igelit, čo som dal ráno namiesto toho rozbitého skla v kuchyni. Našťastie sa dnu nestihol dostať ani kúsok z toho debilného hnusu.
Neprišiel som na to, čože je tá žltá sračka zač. Nemusím byť však génius, aby mi došlo, že sa jedná o nejaký druh nervového jedu.
Pozerám sa akurát na Oliho. Zatiaľ sa drží na 8 ročné decko statočne. Dochádza mu vôbec, čo sa deje kolo neho?
Rozmýšľal som a nie raz, čo s ním mám robiť. Zatiaľ som nevymyslel nič. Uvidí sa neskôr.
Pohľad z okien je hrôzostrašný. Viditeľnosť nulová. Cez mraky plynu a padajúci sneh vidím maximálne do 3 metrov.
V TV sledujem neustále záznamy z celého sveta. Stačilo vidieť niektoré z vecí a mal som dosť. Všetci tí vojaci a ľudia, ktorí tam zostali na uliciach odpadávali, dusili sa, alebo sa zvíjali na zemi od bolesti. V každom meste to samé.
Dokonca som si všimol niekoľko vojakov Národnej gardy s plynovými maskami, ktorí padali na zem rovnako, ako tí bez nich. Dostalo sa to teda aj cez masky. Čo to je vlastne za svinstvo?
21:54
Zdá sa, že plyn je preč! Okno však neotvorím, nie som blbec. Strach vo mne je silnejší, než zvedavosť.
Oli už spí. Dal som mu do džúsu lieky na spanie, aby sa prespal a bol na zajtra fit. Tiež som to spravil kvôli tomu, aby som sa mohol v pokoji pozerať na TV.
Odhady v bedni sú 25 až 30% zasiahnutých ľudí v Amerike. Celosvetovo je to dosť nejasné. Tí, ktorí zostali uväznení (podobne ako ja), vo svojich domovoch a nie sú zasiahnutí, nesmú vychádzať v žiadnom prípade von.
Minister obrany tvrdí, že majú vypracovaný núdzový plán.
Potvrdil ústup žltého plynu, ale neodporúča pohybovať sa v okolí zón s výskytom mimozemských telies.
Skoro ráno vraj Národná garda spolu so všetkými policajnými zložkami pripravuje evakuáciu nezasiahnutých častí miest. Po druhé, to ma však zmrazilo najviac, to že_
Tie časti, ako napríklad moja ulica, budú spadať pod prísny režim kontroly obyvateľstva. Zdravotné prehliadky, izolácia zasiahnutých, čistenie okolia od zvyškov žltého svinstva...
22:43!
Prezident, minister obrany, celé hlavné velenie krajiny bolo asi pred pol hodinou zlikvidované neznámym spôsobom!
Chápem, pri invázií sa každý nepriateľ zameriava v prvom rade na riadiace špičky, na čele samozrejme prezident a rôzni ministri atď.
Ibaže ten spôsob a výraz v jeho tvári. Generál bol bledý a vystrašený, akoby bol jedným s tých plynom zasiahnutých obetí a každú sekundu sa hodí na zem. Bol viditeľne v koncoch. Videl som to na ňom. Ten strach z jeho očí.
Navyše tá blbosť, vraj neznámym spôsobom. Čo to má znamenať? Bola to bomba, či zase nejaký druh plynu?
Nedokážem sa sústrediť, racionálne myslieť. Vonku je tma, hrobové ticho a sneží.
V TV neustále samé debilné keci o porážke ľudstva. Nejakí experti medzi sebou fiktívne preberajú i možnú kapituláciu, tak to je už vrchol.
Nedá sa to počúvať. Radšej sa idem venoval situácií na nete.
23:28
Nestačím sa čudovať! Podľa vyjadrenia spred ani nie 10 minút sú všetky plynom zasiahnuté časti v prísnej karanténe. Neodporúča sa vychádzať von z domovov, do nezasiahnutých oblastí, pretože sú na viacerých miestach bezpečnostné zátarasy a každého, kto sa ku nim priblíži vojaci bez varovania zastrelia!!
Absurdné. Nechápem, čo sa to zas deje vonku? Nič viac nám neprezradia? Čo vedia a my nie!
23:46
Národná garda začala so streľbou do svojich! Je toho plný net. Zbláznili sa už všetci? Strieľame odteraz aj do vlastných? Sami na seba?
23.12.2012
00:26
Žiadne nové správy, na dnes končím.
Zhruba kolo 5 ráno začalo to šialenstvo. Vonku spoza okna sledujem prichádzajúce vojenské vozidlá. Hlavne vidno veľký počet špeciálnych sanitiek, s maxi červeným krížom na streche každej z nich.
Obloha sa zmenila na koncert, plný vrtuľníkov a bojových stíhačiek. Okna sa mi trasú po celom byte. Slabé vibrácie cítiť i pod nohami.
„Oznam pre všetkých, nachádzajúcich sa v tejto oblasti. Okamžite sa presuňte na núdzové stanovisko č. 16!“ počuť dookola neznámi hlas z niektorého z vojenských vozidiel. Stále dookola to samé hlásenie už dobrých 20 minút.
5:32
Sme s Oliverom nachystaní na cestu. Beriem so sebou aj vak a nejaké zásoby. Netuším nič, kde ideme, kedy, ani či sa vôbec ešte vrátime. Neviem kedy tu zas voľačo napíšem.
Už na schodisku mojej bytovky bol poriadny chaos. Susedia brali so sebou tašky, vaky, kufre...
Dobre, že niektorí si so sebou nebrali aj bytové zariadenie. Bolo to komické, žiaľ.
Oliver bol stále rozospatý, avšak choval sa statočne. Nepanikáril a držal sa ma pevne za ruku, ako som mu to prikázal.
To, čo sa dialo vo vchode nebolo nič, v porovnaní s tým nepredstaviteľným bláznincom vonku. Ukážková davová hystéria. Ľudia bežali hlava-nehlava smerom za vojakmi, ktorí riadili celý ten cirkus na ulici. Krik, plač, beznádej.
Celé rodiny sa so strachom v očiach predierali jeden cez druhého ako splašené stádo oviec.
„Nestojte tam, pohyb!“ z tohto som ihneď pochopil, čo chce odo mňa jeden s vojakov. Ukázal mi navyše smer na naše stanovisko č. 16. Tam vraj odvážajú tých plynom nezasiahnutých občanov a vezú ich do vojenských krytov. Tipujem, mal asi na mysli tie naše staré, protiatómové kryty, niekde zo 60-tych rokov.
Ruka v ruke sme s Oliverom utekali ulicami a videli na vlastné oči živé peklo. Naokolo nič iné, než mŕtve, bezhybné telá mužov, žien i detí. Psi, mačky, z neba na zem popadané vtáky, krysy... Dnešné šialenstvo nemalo konca. Hrôza. Čistá hrôza.
Skupinky vojakov spolu so zdravotníkmi kontrolovali stav ľudí ležiacich všade po okolí. Niektorí z nich putovali do tých špeciálnych nákladiakov, zvyšok nahádzali na kopy a_
ZAPÁLILI! Ten hnusný dym mám v nose snáď doteraz. Ako ďaleko to už zašlo? Neskutočne kruté, neuveriteľné.
Malý Oli (včera som mu vymyslel prezývku), sa začal triasť, nechcel ísť ďalej. Musel si zakryť oči, aby sme sa pohli a čo najrýchlejšie stade padali preč.
Telá bez známok života i v bezvedomí, vydesení civilisti predo mnou...
Snažil som sa nevšímať si aspoň na okamih, ten pre mňa už čoraz viac "normálnejší" stereotyp. Dokonca aj ten prekliaty žltý sneh, nasiaknutý tým mimozemským svinstvom mi pripadal jak bežná vec.
Každý z nás mal strach. Nemyslím pritom výhradne nás, utečencov. Celkovo i vojaci, zdravotníci, hasiči. Ich strach v očiach ich prezrádzal.
Dav pred nami bol čoraz širší. Viac a viac civilistov.
Tu niekde som zrazu stratil kontakt s Oliverovou rukou a než som pribehol ku nemu naspäť, ktosi ho povalil na zem a chúďa si poranilo ruku. Naoko vypadala len narazená. Mohol s ňou, aj keď s bolesťou, hýbať. Žiadna krv, dobré znamenie.
No a navyše našťastie ruka! Predsa len, mať zranenú nohu v dnešnej dobe, nie, to je nepredstaviteľné. Beh je teraz tá najpotrebnejšia vec na svete.
Tu niekde som zbadal v jednom z rozbitých výkladov staré hodiny. Pamätám sa, bol to fakt krásny, starožitný kus. Bolo na nich niečo po šiestej.
Za okamih sme dobehli na miesto určenia. Núdzové stanovisko č. 16 bolo preplnené. Pred nami sa objavilo množstvo radov s civilistami, čakajúcich v nekonečných zástupoch na_
Roztriedenie ako chorý dobytok. Podobné veci som videl iba v časoch 2. svetovej vojny, v koncentračných táboroch.
Veľký nápis nad začiatkom každého radu ma desil.
,,ZDRAVÝ,, ,,ZRANENÝ,, ,,ZASIAHNUTÝ PLYNOM,,
V tom zmätku som sa postavil do radu pre zdravých. Vôbec ma nenapadlo myslieť na Olivera. Asi za 5 minút mi malý Oli hovoril, či nemá tu ruku predsa len zlomenú. Nechcel som riskovať a tak som s ním šiel doslovne do kolóny pre zranených, a čakal.
Už z diaľky predo mnou som počul strohé slová ako na bežiacom páse: „Čo Vám je. Ukážte sa. Čo Vám je. Ukážte...“ Zdravotníci v rýchlosti preberali ľudí, bez záujmu v hlase.
„Tadiaľto! Rýchlo do toho nákladiaka!“ zreval na nás ihneď po roztriedení jeden z vojakov. Šli sme tam. Presne podľa rozkazu. Sadli si a čakali, čo sa bude diať ďalej.
Strach, čisté zdesenie z toho všetkého, dejúceho sa naokolo od nás mi zastrelo myseľ. Prebralo ma až rádio, ktoré si so sebou doniesol jeden zo zranených civilistov.
Vraj dym s tých strieborných mimozemských vecí je toxický jed. Avšak nás, našu rasu nedokáže po zasiahnutí zabiť všetkých. Máme v sebe nejaký druh imunity. To nás chráni. Síce ľudia odpadávajú, sú väčšinou v bezvedomí, ale armádni vedci už onedlho sľubujú nájsť protilátku. Nejaký druh účinnej vakcíny.
Chlap vedľa mňa, s obviazanou hlavou a celý od krvi mrmlal čosi o tom, vraj už sú na ceste. Čoskoro sa nám ukážu a toto všetko je len omyl. Tak inteligentná forma vraj nemôže byť agresívna ako MY! Nechápem, čo s ním bolo. Tuším mal druh nejakého záchvatu. Jednoducho mu preplo.
Z tých ranených, prichádzajúcich ku nám do nášho nákladiaka, som začínal mať mdloby. Dokrvavené ruky, nohy, hlavy, oblečenie...
Nedá sa opísať to moje vykúpenie, až sme sa konečne pohli!
Počas jazdy bolo vo vnútri smrteľné ticho. Mohol za to hlavne fakt, v rádiu (v reproduktore stále hlasno šumelo a vypadávalo občas spojenie), oznamovali neskutočné veci: „Nepriateľ je neviditeľný. Nemáme s ním žiadny potvrdený kontakt. Internet napadol neznámi supervírus a prestal fungovať. Rovnako je bez signálu aj televízia a rádiový signál je väčšinou rušený. Telefónna, či mobilná sieť neexistuje!“
Cítil som sa ako na vlastnej poprave. Vlastné myšlienky ma zožierali, zachvátil ma strach. Je toto koniec? Kebyže mám po ruke zbraň, nerobím si srandu, odstrelil by som sa. Uvažoval som skutočne o samovražde. Tá beznádej sa nedala vydržať.
Kde je v podstate niekto, kto nás môže zachrániť? Armáda zlyhala. Všetky naše zbrane. Všetky zbrane sveta boli zbytočné! Začal som chápať, že nepriateľ je všade a nikde. Nedá sa zamerať radarmi a je neviditeľný. Jeho poloha. Rozmiestnenie jednotiek. Veľkosť mimozemskej armády. Nič nevieme. Na akej zasranej úrovni vyspelosti musia byť? Ako vypadajú? Prečo zaútočili a čo od nás chcú? Odpoveď netuším. Doteraz ju nepoznám.
8:12
Konečne sme dorazili pred nemocnicu a mohol som si v pokoji zapáliť. Ozaj, skoro ma šľahne, keď si na to znovu spomeniem. Vo vrecku riflí mám pero, určené na zapisovanie času na ruku (preto ta presnosť v denníku, viem znie to šialene, ale je to zlozvyk, byť vždy v "časovom obraze"). Nože počas jazdy vo vojenskom nákladiaku sa zlomilo a vytieklo mi do vačku. Jednoducho nádhera.
Onedlho nás čakal ďalší chaos a ďalšie triedenie. Zranenie podľa vážnosti. Pekne do rady ku jednému z poľných stanov, s veľkým červeným krížom na boku, aké poznám iba z Mashu 4077.
S Oliverom a jeho rukou nás ošetrujúci doktor poslal dovnútra nemocnice. Na Röntgenové oddelenie.
Na informáciach vo vnútri nemocnice ma neprekvapil zhon a chaos. Na to som už zvyknutý.
Horko-ťažko som zistil, za kým mám ísť, lebo nik z doktorov nebol na svojom mieste. Nakoniec sme však našli voľného lekára, ktorý sa Oliho ruke mohol venovať.
Našťastie nebola zlomená, doktor nemusel ani zapínať Röntgen. Stačilo mu chytiť ruku na pár miestach a bolo to.
„Daniel, máš tu sestru. Daniel počuješ ma? Máš u nás hore sestru,“ zaregistroval som nakoniec slová môjho starého známeho zo školských čias. To bolo v dnešný deň to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť.
Erik mi vysvetlil, že moja malá Mary je na 3 poschodí. Dozvedel som sa, Erik je tu dnes dobrovoľníkom.
Podľa jeho slov doviezli do nemocnice nejakí civilisti nadránom niekoľkých, plynom zasiahnutých ľudí a Mary bola medzi nimi. Okamžite som zobral Oliho a bežal na 3. poschodie, ako mi kázal.
Výťahom by som sa hore nedostal, čiže som to vzal po schodoch. Narazili sme po ceste na školský baseballový tím. Mali tam zopár zranených a tie decká sa mi plietli cestou pod nohy. Tlačenica, zúfalstvo na každom kroku. Každý z nich sa chcel dostať na 2. poschodie, kde mali Röntgenové a kopec iných oddelení.
Nakoniec som sa "pretlačil" na 3., kde bolo relatívne ticho a pokoj. Motalo sa tu len zopár ľudí. Na rozdiel od toho šialenstva vonku mi to pripadalo, akoby som bol v márnici. Na informačke bola iba jedna sestrička. Volá sa Rita, podľa visačky na odeve. Bola na nás s Oliverom milá a usmernila ma za Mary, na izbu č. 311.
Sestru som zbadal ihneď po príchode do izby. Ten pohľad na to množstvo hadičiek a elektronických zariadení (spoznal som len ten na meranie pulzu) pri nej mi láme srdce doteraz.
Keď si zase spomeniem, jak som chytil malú Mary za ruku, ale ona vôbec nevnímala, bola v bezvedomí. Opäť sa mi chce revať.
Zabudol som, okrem nej tu ležia aj traja ďalší, celkom neznámi pacienti. Každý z nich leží na posteli v bezvedomí a má v sebe kapačky i tie prístroje ako Mary.
Tie mašiny tu neustále pípajú, začína ma to znervózňovať, pretože som vyčerpaný a chce sa mi spať.
Oliver je po celú dobu pri mne. Kreslil si na papier. Začínam ho mať skutočne rád, pripadá mi ako mladší brat, ktorého som nikdy nemal.
21:39
Idem spať. Mám toho na jeden deň akurát tak dosť.
Ukecal som ozaj Ritu, tú sestričku, má dnes nočnú a nechá nás tu prespať. Nemáme kam ísť, takže to chápe.
Dúfam, že ráno bude toto všetko, tento jeden obrovský, zlý sen za nami. Zoberiem sestru a pôjdem s ňou domov. Želám si, vrátiť sa ku svojmu starému, nudne stereotypnému životu!
24.12.2012 Štedrý deň
7:11
Pred pol hodinou +/- ma zobudila sestrička. Oliver zatiaľ spí vedľa malej Mary. Je na nich zvláštny pohľad. Sú takí nevinní a hlavne zraniteľní.
Pripadám si ako spisovateľ. Sedím si tu tesne pri okne a sledujem život okolo mňa. Píšem si do denníka akoby nič a pritom vonku_
Stačilo mi pozorovať dianie na ulici pred nemocnicou 10 minút. Na prvý pohľad je všetko v normále. Trochu sneží. Ľudí, ktorí čakajú na ošetrenia pri zdravotníckych stanoch ubúda. Zato vojakov a policajtov pribudlo. Sem tam mi nad hlavou preletí vrtuľník, častejšie však aj dva naraz. V blízkosti nevidím žiaden tank.
Nedá mi to, neustále premýšľam. Žeby sa v noci voľačo zmenilo? Je koniec? Nepriateľ snáď odišiel? Netuším. Ktohovie, možno zistili, že ten ich plyn zlyhal. Uznali asi: „Sú odolnejší, než sa zdali a nemá viac zmysel tu naďalej čosi skúšať, na tejto pozemskej rase.“
8:17
Už som späť. Fajčím jednu za druhou, ide mi pľúca urvať. Bol som dole na jednu "zdravotnú" a zistil som od jedného z vojakov na prízemí (došli mi cigy a musel som improvizovať), vraj rádio i TV majú nejaké spoločné núdzové vysielanie. Momentálne jediný zdroj informácií. Dosť veľký problém je v tom, že musia často meniť frekvenciu a signál, pretože ich náš nepriateľ neustále ruší.
Ak som ďalej správne pochopil, armáda na komunikáciu používa výhradne pozemné vysielačky. Satelitné spojenie je nefunkčné. Velenie a väčšina vzdialených vojenských základní je preto bez kontaktu.
Večer som to nestihol dopísať, bolo už neskoro, takže ešte ku včerajšku. Oliver sa ma pýtal, či je jeho otec v poriadku. Kedy si po neho príde. Povedal som: „Čoskoro.“ Musel som klamať. Je predsa jasné, kde sa jeho otec podľa všetkého nachádza. Niekde na kope, medzi tými spálenými telami, alebo je zavalený tou striebornou larvou, ktohovie. Nakoniec, akoby mohol hocijaký tatko nechať bez dozoru tak dlho svojho syna? Keby bol malý Oli môj, nikdy by som sa ho nevzdal. Opustiť svoje dieťa, svoju krv? Nikdy! Na 100% by som sa po neho vrátil.
Oliver práve vstal. Ideme zohnať niečo jesť.
Za chvíľu bude 9
Doplnil som zásoby z automatov na chodbe. Nejakú vodu, chipsy, arašidy, sladké tyčinky a tak. Čakám tu na izbe č. 311//
počkať
Netuším, kde mám začať. Mám za sebou vari najhorší deň života. I keď, toto tu píšem už každodenne.
Už nie som v nemocnici.
Mimochodom je 18:19 a_
Asi bude najlepšie začať tam, kde som skončil.
Teda je 9 aj čosi. Prístroje pri Mary začali zrazu hučač jak šialené. Jej srdečný tep vyletel skoro na maximum! Zostal som zmätený, nevedel som, ako jej mám pomôcť.
Do izby vtom vbehla Rita a kontrolovala Mary (pulz, dýchanie, oči). Nevedela si sama rady, a preto sa snažila niekomu dovolať cez nemocničný telefón, ale nik to tam na druhej strane nedvíhal.
Pozeral som na chúďa Mary. Začala sa mierne hýbať, šklbala v kŕčoch rukami a nohami. Celá sa vrtela na lôžku. Sestrička sa ju snažila s mojou pomocou upokojiť. Nereagovala, vyzerala akoby mala záchvat. Mala také čudesné, viac dožlta zafarbené oči, stonala a zvracala. Neviem ani kedy, ako, ale_
Bolo to také rýchle. Zrazu Mary zaútočila z ničoho nič na sestričku! Rita dostala zásah zubami do krku. Krv z jej tepny striekala všade do priestoru. Šok. Nevládal som sa hýbať!
Mary, čo sa to s tebou stalo? Rita spadla na zem a bola mŕtva. Skontroloval som jej pulz 2x, bola tuhá!
Oliver začal kričať a vtedy si ho všimla. Zaútočila na neho, pretože sa chudák ozval. Videl som to na nej, bola dezorientovaná. Vydávala tie hnusné zvuky: „Chrrr, chrrrr!“ To jej debilné chrčanie, fučanie i syčanie.
Rozbehol som sa za ňou. Okamžite som do nej sotil a prehodil ju cez posteľ. Konečne som jej videl do tváre. Tie oči. Tie jej prekliate oči boli_
To neboli viac oči mojej malej sestričky. Boli tak temné. Totálne zaliate dožlta, s červenými žilkami a tá prázdnota v nich. Nereagovala na môj hlas, nevnímala slová, či prosby, aby konečne prestala.
Nech som sa snažil, ako som chcel, nemalo to žiadny efekt. Mohol som povedať čokoľvek, avšak ani slovo, žiadny zrozumiteľný zvuk, či tón zo seba nevydávala. Len to nekonečné syčanie, chrčanie.
Nepamätám sa presne, čo, a ako sa stalo. Len viem, bola zrazu za mnou. Zaútočila na mňa rukami a chcela ma zasiahnuť zubami. Pohrýzť ma.
Nechcel som jej ublížiť, vážne nie. Veď je to nakoniec predsa len moja malá Mary. Všetko sa to ale zomlelo tak rýchlo.
Chytil som ju za ruku a odstrčil nabok. Ibaže zaútočila zas akoby zmyslov zbavená, tak som ju chytil opätovne za ruku a strčil ju na stranu. Avšak som si nevšimol, že v tej svojej zotrvačnosti stráca rovnováhu a vráža do okna. Sklo rinčalo všade naokolo. Krv z jej rán pri tomto strete striekala po okolí. Okno ju žiaľ nezastavilo a tak cezeň prepadla.
Chcel som ju zachytiť, snažil som sa. Bolo príliš neskoro. Vypadla a zletela dolu. Z 3. poschodia na zem. Ten dopad mám stále pred očami. Musela si zlomiť minimálne 5 kostí v tele. Ruku, nohu, panvu. Niečo určite.
Ležala tam bez pohybu. Normálny človek by bol minimálne ochrnutý. To, čo tu napíšem však znie neuveriteľne, ale Mary ani nie za 3 minúty vstala!!
Ten pád, otvorené krvácanie z rán a to všetko, mala byť predsa mŕtva. Nebol to zázrak, nemohol byť. Nech si to premietnem v hlave koľkokrát chcem. Pritom už som to tušil, vedel som to. Ten plyn, ten blbý žltý plyn. Mal presne takú istú farbu, ako jej oči.
Síce viem, že film a realita sú dve rozdielne veci, ale ak je toto ich mimozemská biologická zbraň, tak boh s nami. Kebyže viem vtedy, v tom vojenskom nákladiaku kam idem a čo ma čaká. Za jazdy by som z neho vyskočil, len aby som toto nemusel znovu zažívať. To zdesenie z toho, čoho som svedkom.
Budem sa snažiť opísať, čo najpodrobnejšie, čože sa následne dialo.
Takže po Maryinom "znovuzrodení" ma Oliver zdrapil za ruku, že vraj má strach a musíme ísť preč. Chcel sa dostať niekam do bezpečia, pretože zvyšok z pacientov izby č. 311 sa začalo preberať ku životu podobne, ako predtým Mary. Strach, netuším kto bol na tom horšie. Ja, alebo malý Oli?
Bál som sa ísť von, na chodbu. Počul som stade krik a rev. Otváral som preto dvere opatrne, veľmi pomaly. Oliver však náhle do mňa vrazil a dvere sa rozleteli dokorán. Musel som konať rýchlo. Zdrapil som ho za ruku a začal utekať, smer núdzové schodisko.
Na chodbe bol jeden útok za druhým. Medzi ľuďmi ako ja a ľuďmi ako moja sestra. Teda tými zasiahnutými žltým svinstvom.
Chodba plná prázdnych žltookých, chrčania, trhania a drápania mäsa z ich obetí. Hnusný pohľad. Vreskot, plač, panika.
Jediné, čo som si všímal pri úteku pomedzi bojujúcim personálom, civilistami a zranenými s týmito "tvormi" (nemôžem ich nazvať ľuďmi, nech sú čokoľvek, už dávno nie sú jedným z nás), boli tie rany, ktoré spôsobovali. Kde ich hlavne sústredili. Ruky, krk, tvár, nohy. Bolo im to jedno. Aj keď po pravde, najčastejšie zasahovali krk a tvár. Stal som sa osobne svedkom, kedy dvaja z nich zaživa ohrýzali obeti nos, uši, líca.
Zo všetkých tých súbojov, krvi po stenách, praskania kostí, alebo mŕtvol a nehybných tiel, som si zapamätal najviac jedného chalana, mohol mať 17-18 rokov. Ten poslal k zemi dve z tých žltookých príšer. Škoda len, že nezbadal tú tretiu, ktorá na neho vyskočila zozadu, na krk. Tá sviňa mu vyrvala z neho kus mäsa. Chalan bol tuhý.
Pochopil som, boj s nimi nemá zmysel. V tomto momente je útek to najlepšie riešenie. Jediné, čoho som bol schopný, čože som mohol v tej situácií a pri mojom zdesení robiť, navyše s 8 ročným deckom v ruke, bolo dostať sa z nemocnice po schodisku rýchlo von.
Za okamih sme sa dostali na schody, bol tam pokoj. Ibaže sme sa dokázali presunúť z 3. iba na 1. poschodie. Dôvod?
Na prízemí bolo počuť streľbu. A nie jeden výstrel! Prestrelka.
Na schodoch pri mne ležala baseballová pálka a jedno z tých detí, ten školský tým zo včera. Bolo mŕtve. Vzal som si zo zeme na obranu tú pálku.
Ísť ďalej, risknúť to, alebo sa otočiť. Musel som sa rýchlo rozhodnúť a našťastie som si zvolil dobre. Prízemie som zo svojho plánu vypustil. Vojsť tam niekomu do paľby, to nie. Preto sme sa vrátili na 1. poschodie. Tu som narazil opäť na ten školský tým. Avšak skôr na tie zvyšky, čo z neho zostali.
Ihneď pri informáciach sa na mňa vrhol jeden obrovitý žltooký. Rozflákal som mu lebku tou baseballkou.
Tento to už na rozdiel od mojej sestry nerozchodil. Stal sa vôbec prvým "človekom" , ktorého som kedy zabil! Bolo to šialené a predsa tak skutočné. Som vrah, ale bez trestu!
Pritom tie oči, tie jeho blbé oči. Nech už bol jedným z nich, avšak aj tak tie výčitky svedomia. Doteraz som nikdy nikomu vedome neublížil. Nie bez príčiny, slabšiemu určite. Áno, ak do mňa, alebo mojich priateľov niekto skákal bez dôvodu, vtedy som sa postavil a bil. Priznávam. Podľa mňa, tento postoj pozná každý a je správny.
Stále si musím tĺcť do hlavy: „Nie sú to ľudia. Nie sú to naši. Nie a nie! Buď to oni alebo ja. Vyber si.“
Mám stále čo robiť, aby som sa nezbláznil. Záťaž na psychiku je nenormálna.
Opäť ma to rozhádzalo, ale už ku tomuto napíšem iba jedno. Napriek všetkému som nevýslovne šťastný, že šiel na zem on a nie ja, alebo Oliver.
Zaplo mi, že jediný možný východ je dostať sa ku oknu. Iba tento smer je cestou von. Dostať sa ku tomu najbližšiemu nebolo nič príjemné. Mlátil som všetko, čo mi prišlo pod pálku. Hlava nehlava. Nepamätám sa, kto bol kto. Žltooký, alebo náš?Krajná situácia si žiada krajné riešenia. Ak som niekedy zasiahol nášho, mrzí ma to. Taký prípad sa mohol prihodiť jedine vtedy, ak bol ku mne otočený chrbtom. Nevšimol som si. Tu však šlo o moje, beriem späť, šlo tu s malým Oliverom o naše prežitie. Avšak sa musím priznať, že v ten moment som nevnímal ani jeho. Trochu ma to mrzí, hanba mi, ale čo už.
Do hlavy, do brucha, hrudník, ruky_ Rozdal som toľko zásahov. Steny naokolo sa sfarbili do červena. Stratil som pritom z očí Oliho. Našťastie sa však držal stále tesne za mnou.
Konečne okno! Bolo zatvorené, ale otvoril som ho ani nie za 10 sekúnd. Nie rukami, nohami, baseballkou, ani stoličkou, ale v tom amoku som cezeň vykopol!, jedného žltookého hajzla. Tentokrát však bez výčitiek. Koľko mal rokov, ani farbu vlasov si už nepamätám.
V ten moment som bol už 3-4 násobným vrahom! Po tom všetko, tých ranách a smrteľných úderoch, ktoré som rozdal po chodbe. Musel som byť. Znie to absurdne, lenže hladina mojej žlče bola na maxime, to mi z tela zaručene vyhnalo strach.
Bol som zrazu vo svojom "živle!" Miestami sa mi to páčilo, aj keď teraz viem, že osobne sa poznám najlepšie, skôr sa snažím ľuďom pomáhať a tohto človeka vo mne som nepoznával.
Pozrel som sa z okna. Z prvého poschodia to nebolo vysoko, ale aj tak som na zem pred skokom hodil z izby na zem zopár nemocničných matracov. Najskôr Oliver, za ním ihneď ja. Obaja sme dopadli na zem v poriadku, bez zranenia.
Ani nie sekundu po dopade som pozrel na okolie. Hladím pred seba a pri tom pohľade, na ten všadeprítomný chaos a boje mám dosť. Starý divoký západ musel vypadať v porovnaní s týmto ako nedeľná prechádzka parkom.
Vojaci z dnešného rána sa vyparili. Nezostala tu ani jedna blbá vojenská guma so samopalom.
Tých zopár policajtov, ktorí ešte zostali na nohách a strieľali do davu, napádaní bandou žltookých svíň, to bol veru smiešny počet na zastavenie tej vlny krvilačných príšer. Videl som na vlastné oči, zasiahli pri tej svojej šialenej paľbe dvoch našich.
Zdalo sa mi, že v ich blízkosti padá sneh viac do červena, než pri mne. Nie je sa však čomu čudovať. Tie litre krvi a kusy mäsa po zásahu z pištolí a brokovníc lietali vzduchom ako šialené. To bol masaker.
Chcíľku som sledoval okolie. Nemohol som si nevšimnúť, neďaleko odo mňa na zemi ležať najmenej päť mŕtvych policajtov. Chcel som ísť bližšie ku nim a vziať niektorej z tých mŕtvol zbraň, lenže ten risk.
Nie, otočil som sa, chytil Olivera za ruku a poďme. Preč, jedno kde, hlavne bežme, rýchlo, čo najďalej z tohto pekla!
Šokuje ma hlavne tá skutočnosť, ktorú som si nemohol nevšimnúť. Tie tvory majú nadľudskú odolnosť a silu. Mne by stačilo vidieť trochu svojej krvi, otvorené krvácanie, prípadne zásah do nohy, ruky a zosypem sa. Neplatné však pre tie beštie. Žltookí mali v sebe niektorí aj vyše 10! rán, krv z nich valila von smer vzduch-zem a stále šli napred. Nezastavili, až kým im brokovnica neodvalila hlavu z krku, alebo im kvalitne neprestrelili srdce.
Pochopil som vtedy, hlava-srdce. Iné miesta sú strata času, sily, prípadne i munície.
Na ulici pred nami nebolo tak "rušno". Rozhodol som sa teda ísť domov, do bytu. Zobrať nejaké veci (môj lovecký nôž, prvú pomoc, pozrieť situáciu na TV/rádio, zobrať si zásoby).
Dva, tri bloky sa to dalo. Nikde nikto. Avšak pred nami sa zrazu začali objavovať prvé prevrátené autá, ohne, halda mŕtvol, barikády, utekajúci civilisti... Situácia sa náhle zmenila zas na peklo.
Čím bližšie som bol ku môjmu bytu a hlavne ešte viac som sa približoval ku tej mizernej striebornej veci, ktorá spadla z vesmíru od nepriateľa, tým bolo počuť viac a viac streľby a hluku.
Zastal som. Oliver ma držal za ruku stále silnejšie.
„Tam vpredu Daniel. Niečo sa tam hýbe, vidíš to?“ ozval sa zakrátko Oli. Nesnežilo síce, lenže dym z horiacich áut na mojej strane mi bránil vo výhľade. Presunul som sa o kus vedľa, aby som lepšie videl.
A vážne. Smerom rovno na nás sa rútila trojica postáv! Sú to ľudia? Sú to oni? Teda žltookí, nie mimozemšťania samozrejme. Pripravil som sa na útok s mojou baseballkou. Bol som si istý, že_
Boli to však šťastnou náhodou naši = normálni ľudia. Musím vysvetliť, že pokiaľ som im nevidel riadne do očí, nebol som si istý. Tie svine vypadajú z diaľky navlas ako my.
„Stojte!“ zreval som na nich 2x. Zastavili a to je ďalší znak toho, že ide o našich. Žltookí predsa na slová nereagujú, sú v tomto totálne vygumovaní.
Chlapík celkom vpredu mi vysvetlil, vraj nemám ísť ďalej. Stade odkiaľ utekajú, tam je čisto vojnová zóna. Armáda (tanky, Hummie, samopaly, guľomety, granáty...), civilisti, žltookí. Skrátka smrť na počkanie.
Rozmýšľam teraz nad tým, ani neviem, aké mali mená. Komické. Vypadlo mi to z hlavy, aj keď sa mi predstavili. Pravda, bolo mi to jedno. Od tej sekundy, čo som začal dnes bojovať o holý život, ostatní ma vôbec nezaujímajú!
Ten chlap vpredu ich asi viedol, vypadalo to tak. Mal v rukách samopal, riadnu mašinu. M4. Poznám ju z hier, ale takto zblízka. To sa nedá opísať. Splašil ju od jedného z mŕtvych vojakov, keď utekali ako zajace z tej zóny šialenstva, tam pred nami. Podľa jeho slov sa potrebujú dostať von z mesta. Ťažko povedať, vtedy mi to nepripadalo ako fajn nápad. I keď, pridali sme sa s Oliverom ku nim. Nakoniec kam ísť? Dostať sa do bytu je nemožné.
Nepamätám sa už vážne prečo. Asi som len chcel byť opäť so svojimi. Navyše tá zbraň M4. Pripadalo mi to bezpečnejšie, než mať po ruke len moju trápnu baseballku.
Spomínam si, tá dvojica za ním bol určite párik. Držali sa za ruky. A hlavne, tá ženská bola skoro celá od krvi.
Celá ulica pred nami bola ako mŕtva. To neznesiteľné ticho. Desilo ma to ticho jak pred búrkou.
Asi za 50 metrov sme zabočili do novej uličky, dalo sa tade dostať najkratšou možnou cestou preč z Detroitu. Všetko po starom, ani pohyb, teda zatiaľ. Sem tam prevrátený kôš, rozbitý výklad.
Za +/- pol hodinu sa pred nami zjavila náhle skupina žltookých. Nemám potuchy koľko ich bolo, lebo ten maniak s M4 predo mnou to začal do nich pumpovať.
Kosil ich, autá okolo, výklady, koše, akoby to tam chcel zrovnať so zemou. Hluk, strašný rachot.
Až mu došli náboje, zdalo sa byť po nich. Dostal ich.
„Máme ich,“ to bola snáď hláška dňa malého Oliho. Mal veruže pravdu, boli KO systém do jedného.
Škoda len, že tá blbá streľba privolala ku nám novú skupinku, tentokrát 4 žltookí. Najhoršie, tie svine na nás zaútočili zozadu a tak bez varovania odpísali okamžite tú dvojku zamilovaných, ktorá bola s nami. To už som ich registroval. Pálka do ruky a_
Poprvýkrát som medzi nimi začal rozpoznávať mužov a ženy. Prečo? Pretože na mňa zaútočila ženská, mala asi 160 cm a tú som odrovnal do minúty. Naviac, bola pri tele, čiže bola spomalená, neobratná.
„Sme riadne v prdeli,“ to bola prvá vec, čo ma napadla pri pohľade na zvyšok nepriateľov.
Teda dvaja naši zozadu mínus a ten s M4 práve dopadáva aj s trojkou zvyšných útočníkov na zem. Schytal to riadne do krku. Oliver sa už na začiatku bojov skryl za jedno z povedľa odparkovaných áut, takže sa vyhol priamemu súboju. Múdre chlapča, s veľkým šťastím.
Obzrel som sa za nim, bežal ku nemu, zdrapil ho za ruku a utekal opäť preč.
„Rýchlo vbehnúť do nejakej bočnej uličky a tam sa skryť,“ znejú mi v hlave takéto "hrdinské" slová. Jednu takú som aj našiel, ibaže bola slepá! Museli sme sa vrátiť a moje obavy sa naplnili, pretože pri návrate do starej uličky si nás všimol ten zvyšok žltookých. Vstali od mŕtvych tiel svojich obetí a začali za nami bežať. Vedel som, že je zle. Začala sa naháňačka, v ktorej sme boli jednoducho pomalší.
Oliver by mi nikdy nestačil, preto som ho musel doslova ťahať za sebou. Zdržiaval ma, ale nedokázal som ho tam nechať na ulici. Bol už ako môj brat!
„Ak nás dostanú, tak nech oboch,“ povedal som mu, aby mal istotu, že ho neodkopnem jak malé šteňa.
Výhoda, nádhera, krása! Vbehli sme totiž na ulicu, z ktorej som už začínal spoznávať okolie. Za okamih som vedel presne, kde som. V jednom z barákov bývala predsa moja bývala Katie, keď som tu makal v autoservise. A trklo mi zaraz v hlave, kam ideme ďalej.
Pri našom behu som si pritom prestal všímať tie kopy mŕtvol, povaľujúcich sa naokolo. Vpredu, vzadu, vedľa nás, na každom rohu. Desiatky našich i žltookých. Deti, ženy, muži i zvieratá. Nech sa tu dialo čokoľvek, musel to byť ďalší krvavý masaker.
Utekali sme neustále v prenasledovaní. Slabých dvadsať metrov od cieľa a náš náskok je čoraz menší.
Iróniou je fakt, že tá trojica, čo nás sledovala, boli v skutočnosti dvaja chlapi a jedna žena. Komické, keď si človek zoberie do úvahy tú trojku, s ktorou sme putovali von z mesta. To samé.
„5 blbých metrov, musíme to stihnúť. Musíme!“ revem do priestoru naokolo. Stevieho autoservis bol na dosah. Stevie bol ináč môj bývalý šéf. Makal som u neho 2 roky. Rozoberal som a opravoval všetko možné. Legálne aj nelegálne.
Vstupná, mohutná oceľová roleta bola zamknutá, avšak staré zvyky sa nemenia tak ľahko, čiže rezervný kľúč bol tam, kde vždy. V jednej starej, snáď storočnej, povedľa sa váľajúcej pneumatike.
Doteraz ma mrazí na chrbte, keď si spomeniem na tú padajúcu roletu ku zemi. Mám dosť, len čo si spomeniem na ten moment, jak sa snažím zatvoriť ju za nami zvnútra.
Vbehnem dnu, otáčam sa, zaťahujem roletu a bum. Zrazu mám pred ksichtom žltookého, ani nie dva slabé metre!
Šťastná náhoda a krásny pohľad na padajúcu roletu, priamo na jeho ruku. Snažil sa dostať dnu, takže ju tam šupol a sám som počul, ako mu v nej prasklo.
Roleta sa ešte 2X zo zotrvačnosti potom odrazila od jeho dolámanej ruky. Cvak a je to. Konečne sedela na podlahe tak, aby som tam mohol nahodiť zámok a zacvaknúť ho.
Mrzí ma, že ten grázel ju stihol vytiahnuť, mal som chuť mu ju odrezať. Zdá sa mi však, aj žltookí majú občas šťastie.
Na 100% bolo isté, vo vnútri nám nič nehrozí. Jediné okno, jediný možný vstup dnu je cez pomaly nezničiteľnú roletu, alebo robustnú mrežu na okne.
Pobehal som pre istotu po celej garáži a nikde nikto, je totálne prázdna. Bez života.
19:35
Dopísal som to konečne. Chrumem arašidy, fajčím a pijem pivo. Toho piva tu teda Stevie nechal minimálne pre menšiu párty.
Ozaj, okrem 3 nepojazdných áut, niečo málo benzínu, kopec náradia, porno časákov a neviem, čoho ešte, som tu splašil hlavne rádio. Aj keď bez signálu. Asi nik nevysiela, čo ma ani neprekvapuje. Snažil som sa ale naladiť aspoň tú núdzovú stanicu, ktorú spomínal vojak z nemocnice. Zatiaľ však nula bodov.
Pri pohľade na chabú, predpotopnú Vianočnú výzdobu vo vnútri Stevieho servisu, sa mi nechce veriť, že je dnes štedrý deň. Pomaly už večer. Oliverovi som sľúbil, ak sa dožijeme o rok Vianoc, pôjdeme spolu ku nám na chatu a dostane kopec darčekov.
Ale nie_
Sakra ja debil!! Naša rodinná chata. Čo som už načisto vygumovaný? Na čo som to myslel celú dobu, tam sa musím dostať. Je mimo mesta a celá z kameňa. Okenice, plus zvnútra ju zabarikádovať a je to.
Nedá mi to, stále nad tým rozmýšľam. Musím si to ešte raz dobre premyslieť.
21:21
Oliver ešte nespí, to nie. Baví sa s rádiom už celú hodinu. Snaží sa naladiť núdzovú stanicu, aj keď bez výsledku. Je zvedavý rovnako ako ja, čo sa deje vo svete nového.
Bez netu, rádia či TV sa cítim jak ryba na suchu. Hluchý a slepý. Doba kamenná.
Tiež by ma zaujímalo, sú niekde v okolí ďalší, čo prežili? Mám pritom na mysli nejakých, vo svojich domovoch zabarikádovaných, živých a zdravých ľudí. Ako my dvaja s Olim.
22:40
Už ma začína točiť. Sila ten Budweiser.
2 deň od útoku a prestávam mať pojem o čase a realite. Ten chľast mi nerobí dobre.
8 pivo? Myslím na kraviny. Čakáme tu na pomoc. Pomoc nikde. Nik nás nejde zachrániť, zlý sen sa ešte nekončí. Žiaden debilný zázrak sa nekoná.
Sedím na špinavom gauči, v rohu garáže a hrejem si prdel pri elektrickom ohrievači.
Krutá realita začína byť pre mňa príliš stereotypná a tak si na to človek nakoniec predsa len zvykne.
Neviem hodinu a som spitý, čiže od lenivosti sa mi nechce zdvíhať pred oči/
Na čase nezáleží, aj tak tu všetci skapeme_____
25.12.2012
No večer som bol pekne mimo. Nejdem sa vyjadrovať ku tomu, čo som písal ku koncu.
Nepamätám si, dokedy som pil. Oliver tu pobehuje už dobré 2 hodiny. Moc skoro pre mňa, po opici.
8:13 superoznam!!
Dve veci, ktoré stoja za to. Medzitým, čo sme tu od včera v garáži, som zistil:
1.- žltookí sa vyparili, už tam jednoducho neoxidujú pred vchodom. Cez škáru v rolete som ich nikde nevidel.
2.- a to je bomba ako sa hovorí. Ráno múdrejšie večera, takže spomenul som si, Stevie má vzadu v kancli_
Vtipné, ale v tej opilosti som celkom zabudol na ten trezor v jeho pracovni. Mal v ňom nejaké "drobné" (ehm 1240 USD), kopec papierov, hlavne od kradnutých kár a najmä!
Naleštený Glock 17 a 86 nábojov + tri ďalšie plné zásobníky.
Dodatočný darček pod strom ako blesk z čistého neba. Irónia, alebo žeby snáď iba to blbé vianočné šťastie?
Stevie bol blázon do zbraní a nelegálnych kšeftov. Paintball a strelnica, to bolo jeho. Jemu tiež osobne vďačím za to, že som sa pri ňom naučil strieľať. Nechcem machriť, ale som lepší než on. O paintballe ani nehovorím. Fakt.
8:57
Dnešné prekvapenia asi len tak ľahko neprestanú. Oliver sa zas hral s rádiom a šikulka, naladil vojenské núdzové vysielanie.
Škoda, tie novinky akurát počúvam a zatiaľ nič nové. Žltookí, čiže ľudia zasiahnutí mimozemským plynom, po zásahu buď na mieste umierajú, prípadne majú závraty, ale najčastejšie potom odpadávajú do kómy. Bla, bla... Neskutočné množstvo medicínskych žvástov. Keci, postupy kolo premeny ľudskej DNA v bunkách, za pomoci mimozemskej mutácie a bla, bla.
No teraz ma šokoval práve výsledok! Mutanti, to je vojenský názov pre žltookých, nie sú viac ľudskými bytosťami. Ich mozog prijíma len základné veci a vykonáva minimum činností. Ovládanie končatín, srdca, pľúc atď. Nevedia zistiť, čo v nich aktivovalo toľkú chuť útočiť na nás. Výhradne na náš druh. Jediný poznatok, na ktorí prišli armádne mozgy je nadmerné množstvo žlče v krvi. Z toho majú mierne nažltnutú pokožku, staré známe žlté oči a predovšetkým zvýšenú agresivitu.
!Naj z toho naj dnes je pre mňa info, vraj ak je niekto zasiahnutý plynom, nie je mu už pomoci! Proces je nezvratný a dávnejšie sľubovaná vakcína je výmysel.
Bla, bla, zas iba keci. Zatiaľ chápem, armáda na mutantoch robí pokusy.
„Čakajte na pomoc, skryte sa, nevychádzajte z domovov a bla-bla, “ toto bolo maximum. Úbohosť. Čakať a modliť sa, ale na čo? Ku komu?
Ak som správne pochopil, ku mikrofónu v rádiu prišiel nejaký major. Nakecal plno vecí, ktoré som už dávno vedel. Mimo iného, že mutanti operujú väčšinou v skupinách, než jednotlivo. Prirovnával ich pomaly ku armáde. Tú primitívnu zver. Nezabudol nespomenúť, že prezident, ministri a velenie je kaput a on je momentálne najvyšší vojenský dôstojník.
Absurdita! Major riadi krajinu. Včera to bol ešte generál, dnes počúvam majora. Zajtra bude teda logicky na vrchole pyramídy kapitán? Alebo dokonca desiatnik? A to mám dať na jeho rady teraz, nikde nevychádzať a čakať? Na koho ale? Na taxík od neho? No to vieš chlapec, už ma vidíš.
Tak, či onak, je jasné kto je tu na vyspelejšej úrovni. Priznávam. Nakoniec zostaneme celkom sami. Opustení civilisti a bez akejkoľvek pomoci. Nie ty guma, druhých zblbneš, ale mňa nie. Vládny, no popravde skôr armádny plán, netuším vôbec, kto momentálne tomu velí, je pre mňa čím ďalej tým viac primitívnejší. Čakať tu na smrť? Kým v garáži nezmrznem, nezdochnem od hladu?
Existuje pre nás jediné možné východisko. Tá myšlienka mi už včera preletela hlavou, naša rodinná chata. Neni iná možnosť. Nakoniec je to pevnosť, keďže sa tam potulujú aj medvede a divé psi. Vysoký múr a jediný prístup po drevenom moste. Ibaže_
Sakra, chata je niekoľko hodín jazdou autom od Detroitu. Peši sa tam nedostaneme nikdy živý.
Tiež ďalšia vec. Síce dreva máme na 3 zimy, vody neobmedzené množstvo zo studne, to je fajn, lenže zásoby jedla. Tak týždeň-dva na konzervách a koniec.
Treba splašiť zásoby a auto. V garáži je pivo, litre piva. To je však všetko. Z tých troch áut pri mne nie je pojazdné ani jedno a pri pohľade na zátarasy na ulici, alebo navyše na tie pouličné ohne. Nula bodov.
Treba sa dostať do Q Martu. To je jediná šanca, ako prísť ku jedlu, vode, autu a miliónom ďalších vecí. Nakoniec, široko ďaleko to je jediný, fakt slušne zásobený obchod. Od potravín, handier, elektroniky, hobby veci, no všetko, na čo si len spomeniem.
Chodil som tam Steviemu na pivo, tak viem presne, kade mám ísť.
5 km pešo, cez ulice plné žltookých vôbec nie je sranda, to dobre viem, ale mám Glock a muníciu. Ak toto nerisknem, zdochnem tu do týždňa.
Môžeme to predsa len s Olim dokázať.
10:32
Konečne sme pripravení, vydať sa do ulíc. Smer Q Mart.
Ak tu už viac nič nenapíšem_
Tie žltooké svine nás potom dostali a je koniec.
Je niečo po 17
Cítim sa mizerne. Som unavený, zranený a_
Nie je to až tak vážne našťastie, mám iba slušne narazenú ľavú ruku. Bolí jak sviňa, ale prežijem to. Najdôležitejšie je, že Oliver je v poriadku. Už spí. Dostal opäť nejaké tabletky na spanie. Nedalo sa to riešiť ináč. Po tom, čo dnes zažil, bol dlho v šoku, bál sa všetkého okolo seba.
Aby som nezabudol som v plavárni a nie sám. Sme tu s Olim so skupinou ľudí. Akurát sa na nich dívam.
Podľa počtu musí byť každému jasné, že v tejto dobe prežijú len tí najsilnejší jedinci. Teda so mnou to činí 7 mužov, dve ženy a Oliver jediné dieťa. To vysvetľuje všetko.
Zas som nebol schopný, zapamätať si každé jedno meno. Spomínam si iba na Michaela, jeho brata Tima a Sáru. Sára je inak kočka, to je určite ten dôvod, prečo mi z hlavy nevypadlo aj jej meno. Nože dosť tých kecov zas naokolo.
Otváram vstupné vráta Stevieho servisu. Tá roleta vážila snáď tonu.
Trojica mutantov zo včerajška je vážne fuč. Aspoň som ich nevidel, motať sa niekde po okolí. V pravej ruke Glock 17 a v bunde (bola Stevieho, vymenil som si ju so svojou starou, tá bola dosť od krvi), tri zásobníky. V ľavej ruke som držal ako kliešť Oliho ruku. Oliver dostal odo mňa bojovú úlohu a to niesť čierny, plastový kanister na benzín. Taký ten klasický, 5 litrový, dostať ho na každej pumpe. Vzal som ho, kebyže náhodou bolo treba doplniť palivo do auta spred Q Martu.
V noci snežilo, takže som dokonale videl podľa stôp v snehu, či po ňom niekto nechodil. Naokolo nás však ani stopy. Podozrivé, alebo žeby znovu len to blbé šťastie?
Rozhodol som sa ísť ku Q-čku tou najkratšou cestou. Šli sme po ľavej strane ulice, pekne v tichosti a opatrne. 20 minút bol pokoj. Príliš ticho veru, akoby pred búrkou. Cítil som to podvedome. Ulica bez pohybu, bez streľby. Nikde hluk, krik, rev, chrčanie žltookých, zvuky bojov, vôbec nič sa nedialo.
Nevidel-nepočul som jediný zasraný tank, hummer, vrtuľník, stíhačku. Pechota, letectvo.
Kde je dnes, tá naša vždy hrdá americká armáda? Som na zemi, a či na mesiaci? Podľa všetkých možných znakov a náznakov sme ju stratili. Bez väčších bojov, výstrelov, jadrových výbuchov, nič. Šialené, avšak ak som videl doteraz kdekoľvek po uliciach mŕtvych vojakov, dostali ich žltookí, nie náš skutočný nepriateľ z vesmíru. Prezident, jeho kabinet a všetci tí sráči sú takisto tuhí.
Irónia, ale čím viac na to myslím, zničili sme sa nakoniec sami navzájom. Tretia strana (mimozemšťania), sa na nás určite z bezpečnej diaľky dobre bavila. Pritom aké majú straty oni? Žiadne v rádiu nespomínali. Nulové? To by bol dokonalý výsmech našim drahým technológiam a stupňu vývoja. Ak sme my, zástupcovia homo sapiens na bode A, tak potom ET s kamošmi je niekde pri X, ak nie Z!
Koľko mld. sme natlačili do zbraní. Atómovka, vodíková bomba, napalm, chemicke svinstvá, biológia. Ponorky, rakety, tanky_
Načo nám boli nakoniec tieto naše "hračky"? Na hranie sa medzi národmi? Asi to bol náš strop. Vojny na zemi. Vietnam. Afganistan. Irak.
Prichádzame ku školskému autobusu. Viditeľne mal haváriu. Telá vytŕčajúce zvnútra neho, ani tie na ulici nebudem opisovať. Nemá význam sa stále opakovať. Opisovať dookola telá bez života, ruky, nohy trčiace spod snehu, roztrhané tváre od zubov_
Jedna z mála dobrých vecí bola tá, vedel som podľa tohto určiť, kto zomrel dnes a kto skôr. Kto mal na sebe pol metra snehu, ten bol jasné KO už dávnejšie. V noci, ani teraz momentálne nesnežilo.
Desí ma, fakt som si už dokonale zvykol na tie ženy, mužov, či deti všade naokolo. Obrnil som sa proti tomu. Žiadne zvracanie ako párkrát predtým. Neskutočné.
„Zbrane, Daniel zbrane!“ kričal na mňa Oli, akoby mal záchvat radosti. Vážne som si to neregistroval. Príliš som si prestal všímať okolie. Pritom priamo pred nosom, na pravej strane sa týčila reklama "ZBRANE" jedného z obchodov. Aj slepý by to videl.
Vylamovať dvere, či snáď rozbíjať okná bola čistá zbytočnosť. Dvere, okná, mreže. Nebolo tam nič, len veľká diera, najskôr spôsobená nejakým autom, po ktorom sa zľahla zem.
Vo vnútri to vypadalo jak po veľkom výpredaji. Zo zbraní nič nezostalo, ani kus. Nábojov pre môj Glock našťastie dosť. Lenže do vaku som mohol vziať iba 8 krabíc s nábojmi. Ak by som vzal viac, som priťažký. Nemám síce preťažený chrbát, ale musím myslieť na pomalšieho Olivera. Toho treba pri behu cez ulice doslovne ťahať za mnou, aby ako-tak stíhal môjmu tempu.
Som však vďačný za to, čo v tom obchode vôbec zostalo.
Tiež nechápem jednú vec. Zbrane nikde, ale našiel som dve nepoškodené vitríny s nožmi, mačetami a ďalšími zbraňami na boj zblízka. Jaj tí ľudia. Jasné, divoký západ je fajn vec, lenže v porovnaní s realitou maximálne v TV.
To chcem vidieť toho experta so samopalom, alebo s brokovnicou, až sa mu náhle ku telu dostane žltooký, ako mne v nemocnici. TV, DVD, PC hry. Tam to je samozrejme všetko krása. Lenže naživo?
Malá chodba, zopár výstrelov, plus dva-tri nešťastne odrazené projektily, vracajúce sa naspäť ku "odosielateľovi" a...
Vyšitá samovražda, s trochou blbého šťastia LEN zranenie.
Z obchodu som vyšiel s mačetou na opasku a nožom v púzdre, pripevneným na nohe. Oli dostal tiež jeden, síce menší, ale aj tak riadny zabiják. Potreboval som, aby sa cítil aj on bezpečne. Veď so mnou čoraz menej komunikuje. Malé decko a celá ta armáda mŕtvol naokolo. Aj keď musím priznať, na ten vek a prostredie sa držal lepšie, než kopa panikáriacich ľudí, ktorých som mal možnosť vidieť. Ktohovie, čo už so svojím otcom všetko zažil. Niekedy, až mu bude lepšie, sa ho na to opýtam.
2 km plaváreň
4 km Q Mart podľa oznamovacích značiek na ulici.
Neviem, či som to privolal sám, ale už sa to dalo čakať. Skôr-neskôr to muselo prísť ako vždy.
Do cesty nám prišli žltookí. Dobrá správa je, že som tie svine spozoroval prvý. Nie naopak.
Nemohli sme sa vrátiť naspäť. Mal som toho už akurát tak dosť! Neustále pred nimi ustupovať, akonáhle sa niekde objavili a hľadať nové cesty do Q-čka.
Hlavne preto mi v hlave preblysol bláznivý plán.
Olivera som poslal skryť sa opatrne asi o 50 metrov ďalej, za jedno z áut, stojacich skoro na konci ulice. Bola to chyba, teraz to už viem, lenže_
V tichosti som sa vkradol bližšie ku žltookým. Olimu som zobral z ruky predtým samozrejme kanister s benzínom a položil ho na kapotu jedného z ohorených vrakov. Bol dosť nízky, čo ideálne vyhovovalo môjmu zámeru.
Vrátil som sa potom o kus naspäť, lenže nie zas moc. Potreboval som mať dostatočný dostrel.
Ozaj ešte jedna vec, na ktorú som zabudol. Nechal som pri tom kanistri aj zapálenú cigaretu. Pre istotu.
Nohy sa mi triasli, ale nebolo cesty späť. Nevidel som, čo tam robia, ani koľko ich je. Boli pri zemi, z diaľky si myslím, vypadalo to na kŕmenie sa ľudským mäsom. Z mŕtvol pravdepodobne, ktoré sa tam váľali po okolí.
Zreval som na nich 2x, 3x!
Nevidel som, či sa dali do pohybu všetci, preto som strelil ich smerom a jeden to schytal, myslím do ramena.
Pozreli sa na mňa a_
Začali za mnou utekať s revom a starým známym chrčaním.
Rád by som napísal, jak som ich tam kosil, jedného po druhom. Ibaže toto nebol film a ja nie som John Rambo. Bola to fakticky slušná diaľka.
Akoby som bol opäť v tom pekle na ulici pred nemocnicou! Začalo to. Predo mnou tlupa mutantov. Presný počet sa nedá zistiť, niektorí sú za sebou. Snažím sa strieľať do hlavy. Prásk. Jedna sviňa to schytala kvalitne do hlavy, ale dosť guliek ide pomimo. Nohy mi mrznú od strachu, cítim to, viac a viac.
Zmenil som stratégiu a útočím na srdce. Úspešnosť je okamžite vyššie. Traja sú dole.
+/- 20 metrov
Dochádza mi munícia, musím vymeniť zásobník a strácam metre.
+/- 8 metrov
Začínam strieľať smerom do kanistru. Zásah na dve rany a nič.
1- 2 metre
Ďalšie tri zásahy do kanistru a konečne sa ozýva hlasnitý výbuch! Traja žltookí v kŕčoch a v plameňoch smerujú ku zemi.
30-40 metrov odo mňa a ešte stále je ich dosť, ale čím sú bližšie, tým som presnejší. Muži, či ženy, jeden padá na zem za druhým. Zásahy do brucha, pľúc, srdca. Sem i tam trafená noha, krk. Mäso lieta v spoločnosti krvi vzduchom.
Nech som sa snažil, ako som chcel, neustále sa približovali!
Začal som ustupovať. Len tak-tak som stačil meniť zásobníky. Jeden mi dokonca vypadol na zem a strácam metre.
Posledný plný zásobník a ja viem, že je zle.
Zostávajú posledný dvaja. Teda vypadalo to tak. Prvý to schytal do hlavy a 2x. Na takú krátku vzdialenosť to musí zvládnuť každý. Mierim na druhého, lenže_
Mám prázdny zásobník, preto rýchlo vyťahujem mačetu a poprvýkrát vo svojom živote niekomu amputujem hlavu!
Myslel som si "mám ich", ale zrazu som počul zozadu na mňa volať Olivera. A fakticky, posledná z tých kreatúr útočí na neho. Ten hajzel ma obehol okolo áut, ktoré boli vedľa mňa a zakrývali mi výhľad.
Beriem mačetu a letím na neho. Má odo mňa náskok minimálne 7 metrov, to nemôžem stihnúť!
Oliver skáče do jedného z otvorených áut a zachraňuje si tak život. Múdry chalan.
Tým to však nekončí. Mutant rozbíja predné sklo na aute a chce dostať malého Oliho. To už som tesne za ním, skáčem na neho zozadu, mačeta v oboch rukách a z výskoku mu ju vrážam zozadu do srdca, na 3x hore dole. Pripadalo mi to skôr ako pitva zaživa. Črevá, srdce, mám amok, nakoniec sekám do lebky a tá sa triešti na dva kusy. Jeho mozog vypadol do snehu, kúsok od chodníku.
Pri tom sekaní na kapote som stratil rovnováhu a spadol som na snehu a z časti na obrubník. Narazil som si ľavú ruku. Bolesť jak sviňa. Navyše som si vyrazil dych na tej prekliatej stvrdnutej kope snehu. Oliver ku mne okamžite pribehol s plačom a najskôr si myslel, že je po mne. Nemohol som s ním komunikovať, nemohol som chytiť naspäť blbý dych.
Až keď som ho chytil, a ako tak začal dýchať, konečne prestal plakať. Pochopil, že som živý.
Nejaká ta slza vybehla aj mne. Ibaže skôr od šťastia, že je všetko za mnou a obaja sme nažive.
Vstal som na nohy a zobral zo zeme moje odhodené, prázdne zásobníky. Naplnil som ich nábojmi a_
Každej z tej svine, čo sa ešte trochu hýbala, čo i len malíčkom pohla, som vrazil jednu do hlavy. Pre istotu.
Možno umierali, ale nebol som si tým taký istý.
Netuším, kde až siaha ich schopnosť regenerácie, čiže toto je podľa mňa fajn nápad. Ich mozgy boli onedlho všade.
Aby som na to neskôr nezabudol, zásahy do rúk, nôh, pleca a všetko proste, čo šlo mimo srdca, hlavy, ale i pľúc napríklad, neboli pre tie špiny smrteľné zásahy. Pre človeka nemožné, lenže pre nich realita. V tomto sú vymakaní a nedá mi, ale musím ich obdivovať. Nie však žltookých. Nie, nie. Mám na mysli zas tie mimozemské svine. Tá zbraň, ktorú zhodili z neba na zem. Neustále to mám v hlave.
Dokázali vyrobiť zbraň z nás samotných a navyše. Netuším, ako dokázali nabúrať našu DNA, avšak vylepšili ju. Viditeľne z ľudských tiel vypumpovali to naj, čoho je organizmus schopný. Mám na mysli našu odolnosť v prvom rade samozrejme.
Mal som strach. Streľba, výbuch, či následne dym z horiaceho benzínu stúpal privysoko nad baráky. Nestál som o ďalšiu neželanú návštevu. Preto som stade čím skôr zdrhol.
Pri plavárni som si všimol značku Q Mart 2 km.
Spomienky. Aká to zvláštna vec. Pri pohľade na starú plaváreň sa mi začali vracať všetky tie krásne veci, ktoré som tu zažil s Katie. Nočné kúpanie, len my dvaja. A tých blbostí, čo sme tam porobili. Čudujem sa, že nás tak nechytili nikdy pri čine. Najmä v sprchách to bývalo dosť ostré.
Na ulici je zas čisto. Ani známka po bojoch, mŕtvolách, prevrátených vrakoch, žiadne ohne a ten zvyšný stereotyp dnešných dní. Tichá ulička. / Ďalšia blbosť.
Pri vchode do novej, bočnej ulice som sa zrazil s mužom, ktorý tiež prežil. Jeho meno je Michael. Za ním dobehla skupinka ďalších ľudí. Všetko obyčajní civilisti.
Osud chcel, aby sme na seba narazili a to doslovne. Vyššia moc možno. Náhoda jak blbec.
Škoda, že ma nepotešili pri slovách, vraj idú zo smeru od Q Martu a pred nami je tlupa 50-60 mutantov.
„Moja cesta skončila. Q Mart je minulosť,“ žralo mi nervy. Zabiť 14 žltookých, ako pred chvíľou, veruže to taktiež nebola žiadna sranda. Navyše som mal kanister s benzínom.
Jediná fajn správa, že Michaela so skupinou si nevšimli a nik ich neprenasleduje.
Ísť ďalej teda nemalo zmysel a nezostalo mi nič iné, než sa pridať ku Michaelovi a spol.
Takže otočka a po ceste som rozoberal ich stratégiu. No, dozvedel som sa, vraj behajú jak myši mestom krížom-krážom. Navlas rovnako ako ja s Oliverom.
Po čase pri mne konečne zas naši. Nezmutovaní, živí, zdraví. Bolo nás spolu 11.
Dal som sa na dlhšie do reči s Timom, mladším Michaelovým bratom. Sranda chalan, samý vtip. Skoro komediant. Vysvetlil som mu, kam som chcel ísť. Tim je tu doma, čiže mal orientáciu po okolí na 100%. Pozná to tu naspamäť, každý kút. Aj preto sa len pousmial, vraj do Q Martu sa dá dostať cez plaváreň. Jedným z núdzových východov na dvor a cez plot. Šup ho cez plot do parku a za 15-20 minút pokojnej chôdze sme tam. Znelo to ako hračka. Q Mart náhle ožil v mojej hlave. Michael počúval pozorne náš rozhovor a uzavreli sme dohodu. Jeho skupina pôjde s nami. Nielen do Q-čka, ale aj neskôr na našu rodinnú chatu. Dokonale izolovanú od civilizácie.
Výhoda: nebol som s Oliverom sám.
Nevýhoda: počet 11 ľudí zvyšoval šancu na spozorovanie nepriateľom.
Ten druhý prípad sa potvrdil, ani nie za 40? metrov.
Bol som vpredu, čo bolo logické. Mal som jediný zbraň. Tim dostal moju mačetu, držal sa pri mne aj s Oliverom. Vzadu boli traja teenageri. Kecali medzi sebou, neboli práve moc potichu.
Prvá začala zozadu na mňa kričať Sára. Šli po nás ďalší mutanti. Michael s Timom si zobral na starosť zvyšok skupiny a ozbrojení s mačetou a baseballkou utekali smer plaváreň.
Bežal som dozadu a zahájil streľbu. Jeden zásobník, druhý. Neboli najbližšie, ale mal som ideálnu vzdialenosť. Šli dole skoro sami. Avšak tá posledná dvojka sa zdala húževnatejšia, než som myslel. Dal som sa na pomalý ústup a šup do Glocku posledný zásobník.
Nechápem, ale nakoniec bola táto skupinka žltookých akosi príliš ľahká. Možno som sa akurát správne rozstrieľal, netuším.
Zobral som zo zeme opäť prázdne zásobníky, ktorých nemám nazvyš a bežím ku plavárni.
Žiaľ pred plavárňou, hneď čo som tam doletel som mal dosť. Jeden z našich na zemi. KO systém. Tim s Michaelom mlátia mutantov hlava-nehlava, ale ďalšieho z našich akurát zakusol do ruky ďalší z mutantov.
Boli štyria. Jeden z nich "zneutralizovaný" zásahmi mačetou do hlavy. Zvyšných troch som zneškodnil zatiaľ najefektívnejšou streľbou 5 guliek a bolo po nich. Vďačil som tomu hlavne za fakt, pribehol som ku nim zozadu, čiže so mnou nepočítali a tiež stáli viac menej na mieste. Terč v pohybe je niečo celkom iné.
Dvere na plavárni boli zamknuté. Plytvať muníciou som odmietal a tak sme rozbili jedno z dvoch skiel na dverách baseballkou. Dostali sme sa dnu.
Nebolo isté, či tam nie je niekto s nami, takže sme obehli vstupnú halu, chodby, šatne, minibar, sprchy, bazén_
Nikto nebol vo vnútri, takže sme zabarikádovali vchodové dvere a šli dozadu ku bazénu. Bol pri ňom minibar.
18:51
Šlahol som si dve vodky na ex. Markovi ošetrili ruku. Dal som si sprchu, jedlo... Stereotyp, klasika. Škoda míňať atrament.
Mark inač spí vyše hodiny. Je hotový, bledý, trasie ho, potí sa a srdce mu bije jak šialené. Má dosť proste.
Zakecal som sa s Michaelom, ale hlavne so Sárou a zvyškom ľudí z našej skupiny. Dokonca si konečne pamätám viac, než len 3-4 nové mená. John, Greg, Scott a Jennifer, takto sa volajú naši poslední členovia.
Nemožné, ale skutočné. Zabili sme Marka! Museli sme, nebolo inej možnosti, žiaľ. Stal sa jedným z nich.
Píšem si píšem do denníku, keď ako prvá začala zozadu vydesene kričať Jennifer.
V TV nikdy nič nehovorili o prenášaní mutácie krvou, tekutinami a neviem čím ešte od nakazených žltookých. Som maximálne vytočený, sám na seba samozrejme najviac!
Aj keď, až teraz mi konečne do seba zapadá veľmi veľa vecí. Akože dá sa pochopiť fakt, že armáda nerobila testy s prenášaním vírusu. Síce sa mi to nezdá logické. Predsa to nemôže byť pre vedecké mozgy taký problém, šupnúť pod mikroskop dokopy nejakú zdravú + mutantiu DNA a počkať, čože sa stane.
Iba ak by to tie svine chceli utajiť! Ale čo by tým dosiahli? Možno zabrániť už aj tak dosť nekontrolovateľnému strachu a panike? Nejdem radšej ďalej tipovať.
Tak či tak, došlo mi, prečo je v meste toľko žltookých. Stále viac a viac a to aj napriek tomu, že žiadne nové mimozemské objekty z oblohy nespadli. Ak však pripočítam ku plynom zmutovaným ľuďom tých, ktorých neskôr sami infikovali, je to jasné. Dáva to zmysel. Dokonalá mimozemská zbraň.
Bol som ináč v miernom šoku, takže je možné, že zopár vecí som nestihol registrovať.
Akonáhle sa Mark prebral z bezvedomia a stal sa mutantom, do minúty sme boli všetci pri ňom. Volali sme na neho, jeho meno, čo mu je. Žlté oči však prezradili samé, kde je problém. Tim ho zozadu zobral baseballkou a Mark spadol do bazénu. Nezomrel, tá rana nemala dostatočnú silu, avšak_
UTOPIL SA! Najskôr som to bral, ako náhodu, lenže John, ako jeho dobrý kamarát tvrdil, že to nechápe. Vraj bol skvelým plavcom a nejde mu do hlavy skutočnosť, že sa v nej nesnažil plávať.
Vo väčšine sme sa zhodli v jednej dôležitej veci.
Mutanti od svojich nositeľov nepreberajú na seba žiadne predchádzajúce schopnosti! Či už výhody, alebo nevýhody! To je oveľa viac, než obyčajná dobrá správa.
Nesmiem navyše zabudnúť!
Tie zmutované svine nevedia PLÁVAŤ, čo znamená, že v blízkosti vody sme v bezpečí. Ďalší z dôvodov, prečo ísť na tu našu chatu. V okolí je voda. Široko ďaleko iba divá príroda a voda. Jediná cesta do tejto chatárskej oblasti je starý drevený most. Kebyže ho zrovnáme so zemou, malo by to byť potom bez rizika.
22:46
Skôr, ako si pôjdem zapáliť a potom spať, nechcem zabudnúť na dôležitú vec, na ktorú som prišiel po dnešnom dni.
Sem som vypísal príznaky premeny človeka na žltookého, po priamom (krv, sliny...) kontakte so zmutovanou DNA:
-studený pot
-zvýšený tep
-únava
-predčasný spánok
-malátnosť a závraty
-časté zvracanie
-šklbanie sa a kŕče
-premena zafarbenia očného bielka dožlta
26.12.2012
8:27
Nové ráno pred nami. I keď ku včerajšku niečo navyše. Večer som bol na streche plavárne fajčiť. Prišla tam za mnou Sára. Priznala sa neskôr, že ma tam sledovala. Kecali sme medzi 4 očami o kadečom. Zistil som, pochádza zo Scofieldu. Vraj to je taká "sympatická diera", ako to sama nazvala.
A ešte to posledné, dosť podstatné. Obaja máme za sebou "zaujímavú" spoločnú noc.
Musím padať, za chvíľu vyrážame do Q Martu. Štart je 9:00.
Nálada v skupine bola veselá. Avšak každý dostal rozkazom udržiavať po preskočení plota prísne ticho. Predsa len zas ide o život. Oliver, spoločne so Sárou (po tom, čo sa stalo v noci, sme si boli o čosi bližšie), sa držali tesne u mňa.
Po dopade sme boli razom v parku. Všade naokolo šialené ticho a stará známa mesačná krajina. Spustilo sa sneženie. Sprvu slabé, do pol hodiny to však začalo byť riadne husté. A ten stále sa meniaci vietor, to bol koniec.
Jednu vec som nechápal. Viem pochopiť, že Tim sa potrebuje ukazovať pred Jennifer. Len slepý by nevidel, že sa tam začína medzi nimi niečo formovať. Lenže na jeho vek 19 rokov som si myslel, že pri močení do snehu o tom nemusí dávať hlásenie celému svetu. Beriem ho však s rezervou. Je s ním celkovo riadna sranda. Človek aspoň zabudne hneď na realitu kolo seba i keď. Trochu sa krotiť by nebolo v jeho prípade od veci. Hlavne poznámka, čo ma nezabije, to ma posilní a čo ma zabije, to ma oslobodí. Samo osebe zaujímavá demagógia. Pred malým Olim to však vyznelo blbo, tak som mu povedal zopár slov navyše. Pochopil to a konečne začal byť viac potichu, čo sme potrebovali najviac zo všetkého.
Byť nenápadní znamená nevydávať ani ň a pohybovať sa s občasným krytím za kríky, stromy atď. Čo kde rastie, veď nakoniec sme v parku.
Za nejakých 30 metrov sme sa dostali ku opustenému vojenskému Hummie. Vonku pred ním ležal mŕtvy vojak s M4 a dvomi zásobníkmi. Vo vnútri vozidla neboli žiadne ďalšie zásobníky, ani zbrane. Avšak mne osobne urobili neopísateľnú radosť tie 4granáty!, čo sme tam našli. Zobrali sme samozrejme aj prvú pomoc z lekárničky, baterku a našiel som tam i cigarety.
Vzali sme teda, čo sa len zdalo byť potrebné, hlavne "cigy" a šli ďalej.
Oliver si všimol vrany, sediace na konároch stromov a páčilo sa mu ich krákanie.
Nenapadlo ma vôbec, až táto operená háveď stíchne, že si to namieri priamo na nás. Normálne na nás tie okrídlené špiny zaútočili! John to schytal zobákmi do očí. Bol v tom momente slepý. Nik toto nemohol čakať, zas sa všetko zomlelo rýchlosťou svetla. Chcel som mu pomôcť, lenže vrany okolo neho krúžili, akoby kolo neho chceli vytvoriť nedostupný štít. Videl som dosť. John to schytal riadne do tváre, krku, trhali mu bundu. Potom, ako som vystrelil na jednu z krúžiacich vrán som bol v tom, že zvyšok uletí, sú to predsa tupé vtáky, avšak nič. Žiadna reakcia. Ihneď, ako spadol na zem sa vrany vrhli na nás. Utekali sme späť ku Hummie, pritom ja a Michael so samopalom sme zahájili paľbu. Predovšetkým jehoM4 ich pekne preriedila. Všade po okolí lietalo perie doslovne. Sekaná. Počet odstrelených netuším, mohla to byť polovička?
Ten hluk logicky prilákal do parku skadesi ľudských žltookých. Dorazili Johna a potom, ako ináč na nás. Chcel som na nich hodiť granát a kochať sa z pohľadu na ich letiace kusy mäsa. Problém však bol v tom, granáty mal vo vaku John, čiže môj plán zlyhal. Začal sa boj o holý život. Sáre som prikázal stiahnuť sa so zvyškom do vojenského Hummie. S Michaelom sme sa ich snažili zázračne odrovnať. Nebolo to možné, bez šance. Akonáhle mu došla munícia a nemal už žiadny nový zásobník, či sme chceli alebo nie, začali sme ustupovať. Odpísal som s mojím Glockom zo 4, ale aj mne za dve-tri rany došli náboje a boli sme v prdeli.
Takže nasledoval útek. Ibaže nie ku autu. S Michaleom sme sa dohodli odpútať pozornosť od skupiny. Navyše sme sa rozdelili. Zaujímave, avšak žltookí sa rozdelili tiež a čo ma zamrazilo, skoro pol na pol. Na skutočnosť, že sú obdarení len primitívnym myslením, bola to čistá náhoda a či nový objav?
Škoda, že si Michael nevšimol pred sebou skupinu zmutovaných psov. Nabehol im rovno do zubov. Bránil sa za pomoci noža, čo som mu dal, ale bolo ich celá svorka.
Dostali Michaela, nemohol som nič robiť, len sa za behu prizerať, až som ho stratil celkom z dohľadu. Moja skupina prenasledovateľov zrazu zastala, otočila sa a zdrhla nazad.
Neviem akým spôsobom medzi sebou mutanti komunikujú, ale ja som nič nepočul. Musí to byť nejaký druh, pre človeka nepočuteľných zvukov. Asi ako vydáva píšťalka pre psov, prípadne čosi podobné. Nechápal som to. Pomaličky som sa preto vracal naspäť aj ja.
Zvláštne, ale čo som zbadal pred sebou, neskutočné. Pred očami som mal pohľad na čisto mutantí súboj. Žltookí ľudia proti zmutovaným psom. Rev a potoky krvi. Bolo to dosť vyrovnané, ale nevidel som to do konca, takže nepoznám víťaza z tohto šialeného zápasu.
Rozmýšľam, podľa týchto nových skutočností sa rôzne druhy mutantov nemajú moc v láske. No ten fakt, že sa to strhlo pri Michaelovej mŕtvole, žeby sa bili o korisť? Vrany sa do žtookých ľudí nepustili, psi však áno. Pre mňa ďalšia záhada.
Spomínal som, nevidel som víťaza, pretože som využil ten zmätok a vrátil som sa opatrne do Hummie.
Timovi, ako aj zvyšku skupiny som oznámil smutnú správu o Michaelovej smrti. Zavládol u nás smútok. Stratili sme dnes dvoch členov a to neni ešte ani pol dňa za nami.
14:13
Stále sedíme v aute a sledujeme z okien husté sneženie. Dobre, že sneží, aspoň nemrzne, pretože tu je vo vnútri dosť chladno. Zakúriť nemôžeme aj keby sme chceli. Síce máme v aute kľúče, lenže zakúriť si v ňom môže len blázon. Prilákali by sme všade naokolo prítomných mutantov. Vďaka spomínanému sneženiu a tmavým sklám nás nemajú šancu spozorovať.
15:21
Rozmýšľame, asi to ku večeru riskneme za tmy do Q Martu. Sneženie nám hrá do karát a vďaka zníženej viditeľnosti by to mala byť hračka.
Dúfam, že tu večer napíšem ešte zopár slov, že to vyjde.
18:15
Nikam sme nakoniec nešli. Skupina žltookých sa neustále potuluje pri košoch s odpadkami a prestalo snežiť. Sme v jasnej pasci a preto ísť niekde v takomto stave, nie, to by bol zbytočný risk.
Zostáva len čakať v aute, čože sa bude diať ďalej. Je tu pomerne tma a nemôžem poriadne svietiť, preto na dnes končím s písaním.
27.12.2012
8:32
Prežili sme noc. Akoby zázrakom. Po žltookých nevidím ani stopu. Ten prekliaty chlad ich musel vyhnať. Z tej zimy sme nakoniec pekne stuhnutí aj my.
Vydávame sa na cestu. Smer je jasný - Q Mart.
Vonku bolo na okamih znovu bezpečne. Nikde nič, krásne zimné ráno. -15°C približne. Staré známe zlovestné ticho.
Pochopili sme, že sa potrebujeme dostať čo najrýchlejšie z parku.
Odbehol som osamote ku Johnovmu telu. Oprava, ku jeho zvyškom. Ten pohľad ne jeho obžraté kosti, rebrá, či z brucha trčiace vnútornosti a krk bez hlavy... Viac myslím netreba opisovať.
Vzal som mu z batohu lekárničku a granáty, ktoré tam mal, to bol ten hlavný dôvod nakoniec, prečo som tam šiel.
Pri východe z parku sme narazili na vojenské barikády a nové pozemské peklo. Civilisti, vojaci, žltookí. Krv, ruky, nohy, kosti, torzá, polovičky, štvrtiny z tiel... V priestore zhruba 300 metrov čisté jatky. Pri tom pohľade na vojenskú techniku mi došlo, skade sa vzal ten Hummer, v ktorom sme prespali noc.
Podľa zvyškov zo stanov a veľké číslo 21 mi bolo zaraz jasné, že sa jedná o ďalšie núdzové stanovisko. Skoro navlas rovnaké ako to naše č.16.
Po tej pohrome tu logicky nezostal nikto nažive. Podľa tých hlbokých jám v zemi tu muselo okrem streľby padať i dosť granátov.
Aspoňže tá kopa zbraní, povaľujúca sa na každom kroku nám zdvihla náladu. Vzali sme dve M4 v špeciálnej výbave (nočné videnie + tá druhá mala dole aj granátomet), tri malé samopaly MP5, jednu brokovnicu Benelli M1014 a 5 kusov pištolí M9, čiže klasická Beretta. Nábojov sme vzali čo to dalo, navyše ďalších 17! granátov.
Som prekvapený koľko toho vie Tim o zbraniach. Dokázal mi donekonečna vysvetľovať čísla zbraní a históriu každej z nich. Teda, s ktorou sa kde stretol a myslel tým samozrejme na hry. Granát M67 má extra v obľube. Vysvetlil mi dokonale jeho používanie, z čoho naj pre mňa je ten čas 4 až 5 sekúnd do detonácie, po odstránení oboch poistiek.
Od granátov roztrhané vraky áut, prevŕtané snáď stovkami guliek. Zopár zbraňami skosených stromov a desiatky tiel boli aj pri východe z parku. Odtiaľto však už bolo len lepšie.
Akonáhle sme prešli cez dve ulice, bez kontaktu so žltookými našťastie, pred očami sa nám konečne vynoril Q Mart!
Zabudol som si od radosti zapísať aj čas na ruku, ale bolo niečo medzi 9-10?
Parkovisko nemalo konca a všimol som si na ňom dosť dobrých kár. 2-3 tereňáky na cestu ku chate ako vyšité. Hlavne ten Ford Bronco, ročník ´96 a navyše zdvihnutá náprava so smrteľnými 38"gumami!
S naštartovaním nebude vážnejší problém. Mám predsa dosť potrebných skúseností ešte z čias práce v Stevieho autoservise.
Srdce mi praskalo, ale musel som toho krásavca opustiť. Pozrel som pred seba a videl som_
Ak inak čakáte naleštené sklá výkladov, s nepriestrelnými, či nerozbitnými sklami a poctivú strážnu službu, ako tomu bolo vo filme Súmrak mŕtvych, tak ste na maxi omyle. Toto je realita a nie Hollywoodska debilita!
Pred vchodom Q-čka bolo zrejmé, že tu pred pár dňami prebehlo rabovanie. Vybité okná a rozbité dvere hovorili za všetko.
Ihneď po vstupe dovnútra sme museli zaistiť objekt proti žltookým. Šli sme spoločne, v tesnej formácií. Žiadne stupídne, filmové delenie sa do primitívnych skupín po jednom, či dvoch sa nekonalo. Nechápem scenáristu, ktorý vôbec dokáže niečo také vymyslieť. Až na Scary movie 2 samozrejme, tam to beriem.
Prišli sme do miestnosti bezpečnostnej služby a zistili, že v objekte neni známka pohybu. Ani jeden živý, mŕtvy alebo mutant.
Až po tomto uistení sa zostal Greg na hliadke a kontroloval kamery v Q Marte. Do mikrofónu nás priebežne informoval o stave pred nami. Nikde však nebolo ani živej duše.
Keďže sme mali otvorenú celú prednú stranu a bola to tiež jediná možná prístupová cesta dnu (vzadu do skladov sa šlo cez hrubé dvere, či ešte hrubšie oceľové vráta pre nákladné autá), museli sme najskôr zavrieť bezpečnostné mreže na vstupných dverách i výkladoch.
Nasledovalo skontrolovať dokonale priestor v celom Q-čku. Obchody, chodby, WC, kuchyňa, reštaurácia, bar, sklady... Žiadna podzemná, niekoľko poschodová garáž (ako vo filme), tu nie je. Autá sú na parkovisku. Generátor a nádrž na benzín je vzadu, v centrálnom sklade.
Trvalo to ani nie hodinu a všade je čisto.
Ďalšie dobré 2 hodiny trvalo, než sme dodatočne zabarikádovali na komplet celý predok. Použili sme pritom všetok dostupný materiál, čo spĺňal kritéria. Napr. hrubú igelitovú fóliu (aby nám dnu nefučal vietor a nepadal sneh), hrubé dosky a oceľové tyče, profily, platne... Bolo toho dosť. Materiál a náradie sme si "požičali" z Hobby obchodu. Nebol otvorený, ale pre MP5 žiadny problém. Neskôr našiel Greg v strážnej miestnosti multikľúče, skoro ku všetkým dverám v Q-čku.
Rozdelili sme si konečne poriadne všetky zbrane a muníciu. Vzal som si už predtým M4, MP5, brokovnicu a M9. Každý dostal navyše vysielačku.
Dokonca jednu Berettu som dal aj Olimu. Však má už 8 a trochu z toho, čo som mu vysvetlil o jej používaní, si musí zapamätať. Aj keď pochybujem, že ju niekedy sám použije. Najviac sa mi páči, aký je teraz z neho "macher".
15:28
Sedím akurát v malej kaviarni a dívam sa na mojich "spolubojovníkov". Majú dosť. Sára sa na mňa stále škerí, asi viem, čo zas odo mňa chce.!!
Idem radšej ešte pobehať trochu po obchoďáku a niečo si privlastniť. Síce som ho už obehol minimálne 3x, ale no, však je to zadara!
18:14
Šiel som nakoniec na ten "výpredaj" spolu so Sárou a Oliverom. Napratali sme vecí do minimálne 7 košíkov. Od oblečenia, uterákov, jedla, pitia, až po mikrovlnku, činky, Sárin fén, či Oliho hračky. Zdá sa mi, že tých je najviac.
Ozaj, počas "nevinnej" zastávky v oddelení so spodným prádlom nás skoro pri TOM nachytal Oliver. Takmer som chytil infarkt.
Čoskoro bude 19 nula, takže letím na dnešnú malú párty, čo tu dnes máme. Počítam s tým, bude určite na betón do rána, čiže písať budem najskôr až zajtra.
Už je síce nový deň, musím však dopísať kopec dôležitých vecí zo včerajška.
V bare sme našli hromadu "sympatických" fľašiek vína, ginu, whiskey, vodky... Hektolitre piva nebudem radšej ani spomínať.
Po dlhom čase som mal konečne normálnu, hlavne teplú večeru. Jennifer a Greg s Oliverom ako pomocníkom, navarili, upiekli, grilovali rybu, kura a bravčové. Prílohu tvorila ryža, opekané zemiaky a cestoviny. Na počet omáčiek a šalátov sa nepamätám. Stačilo mi, že jeden zo šalátov mal v sebe moje milované olivy.
Až včera som vlastne zistil, že Greg bol zamestnaný v reštaurácií ako kuchár. To sa samozrejme hodí.
Jedli sme, pili, kecali.
Čo som zistil za ten večer hádžem sem:
Tima vyhodili zo strednej, pretože mu v skrinke našli zásoby marihuany, množstvo snáď pre celú školu (bol díler). Jeho brat Michael, nech odpočíva v pokoji, bol od neho o 3 roky starší.
Scott je čistý prípad pre psychiatra. Prišiel som na to, že je určite viac mimo ako Timovo šialené správanie sa. Okrem dvoch nablýskaných Fordov Mustang zo ´64 a ´67 roku, má aj "menší" dlh na daniach. A to kolo 12.000USD! Smial sa, vraj aspoň viac od neho tie prachy nik nebude pýtať.
Od čias strednej sa venoval profesionálne kickboxu. Vyrazili ho však z ligy v momente, keď zistili jeho podplácanie a stávkovanie na vlastné zápasy.
Jediný z nás neprišiel o rodinu počas mimozemského útoku. Zabili sa pri autonehode, keď mal 9 rokov. Obaja rodičia i jeho dvaja starší bratia. Akonáhle o sebe prezradil túto vec, zobral z baru fľašku whiskey a vyparil sa.
Greg vypadá na jediného, naozaj slušného človeka z celej skupiny. Nefajčí, nehreší, moc nepije...
Nemá rád zbrane a na jeho vek 37 je stále slobodný. Aspoň, že vie variť. No a mne to nedá, avšak si myslím, že je gay. Čo mi vyhovuje samozrejme. Aspoň sa mi nebude snažiť v budúcnosti zbaliť Sáru.
Sára pomáhala od svojich 14 v rôznych detských táboroch. Odtiaľ má množstvo kurzov prvej pomoci.
Jej sestru s rodičmi dostali žltookí. Bola pritom a nebyť Tima s Michaelom, dostali by aj ju. Ostatné veci som už dávno poznal. Ale tak napíšem naviac: má rada kone, rockovú hudbu, filmy, čo majú zmysel (jej naj je Taxikár s de Nirom), raz bola zasnúbená a je alergická na čokoládu.
Zo svojho rodného "zapadákova" sa presťahovala do Detroitu pred 3 rokmi. S rodičmi a sestrou mali tento rok oslavovať svoje vôbec prvé spoločné Vianoce v Detroite. V januári bude mať 24. Ináč, ku polnoci sa so mnou riadne spila a potom tancovala na stole, na svoju obľúbený song od Primal Scream-Country Girl.
Oliver to mal v živote ťažšie, ako sa zdalo. Jeho otec mal za druhú ženu alkoholičku a táto macocha ho často bila. Bez dôvodu. Raz sa ho dokonca pokúsila utopiť! vo vani, ale jeho otec ho zachránil a hneď sa s tou špinou rozviedol. Vtedy mal Oli 6 rokov.
Viac som sa nepýtal, keďže som ho nechcel trápiť pred spaním.
Jennifer je ten istý ročník ´92 ako bola moja malá Mary.
O rodičoch od útokov nič nepočula. Neznesie veľa alkoholu a z diaľky vypadá jak teenagerská primadona. Nič viac som sa nedozvedel, pretože sa začala potichu baviť s Timom. Obaja boli spitý, vlastne boli medzi prvými, čo sa opili.
JA, čiže Daniel. Skoro všetko som už napísal, aj keď sú veci, za ktoré sa skôr hanbím ako chválim. Ale fajn.
Musím sa konečne priznať, že pred dvoma rokmi som dostal 8 mesiacov za krádež auta. Môj právnik to dosral a tak som šiel vážne sedieť. Bolo to skrz Stevieho autoservis. Odvtedy som s ním moc nekecal a tak som bol prinútený ísť makať do fabriky. Moja stará dobrá prácička na dverovej linke, ach joj.
Na strednej som vyhral cenu za postmodernú úvahu s názvom "Život je komédia". Bolo to o tom, jak sa s nami osud kruto zahráva a také podobné záležitosti. Žiaľ, bol to môj jediný životný úspech.
Mojím prekliatím je navyše zvláštny zlozvyk, taká moja minifóbia. Neustále musím mať prehľad o čase. Som schopný pozorovať hodiny, niekdy aj 20 minút, sekundu za sekundou. Počas dňa sledujem pozorne čas, čo som kedy robil a musí to byť presné, ináč chytám nervozitu, úzkosť, nemôžem poriadne dýchať a občas, keď je to fakt silné, dostávam väčšinou i mierne závraty.
Od deviatej večer sa zem pod nohami točila rýchlejšie, alkohol už zaberal naplno. Všimol som si aj pripitý, Tim s Jennifer niekam zdrhli za ručičky. Potvrdila sa moja stará teória.
Daj dvom ľuďom opačného pohlavia riadne napiť a výsledok je jasný. Sranda, platilo to neskôr aj o mne a Sáre.
Sára bola taká dobrá, že šla uložiť Oliho do postele. Naozaj som tam chcel ísť osobne, ale hanbil som sa, aby zo mňa necítil alkohol a tiež ma dosť točilo.
Niečo pred polnocou sme sa so Sárou tiež vyparili od stolu a skončili v jednom z obchodov s oblečením. Mal som súkromnú nočnú prehliadku. Nebola by jej veruže škoda v modelingu.
To je asi všetko, na čo si ako tak pamätám, aj keď sa mi zdá, že toho bolo viac. Lenže cez noc sa veľa vecí z mojej hlavy "vyparilo", zaiste vďaka chľastu.
Posledná správa zo včera. Netuším kedy, avšak pokúšali sme sa naladiť TV a rádio na núdzové vysielanie. Výsledok je jasný, nič už viac nevysiela. Sme odrezaní od sveta. Posledná nádej zostáva na vysielačke, čo je v strážnej miestnosti. Má veľký dosah a mohla by zachytiť aspoň nejaké vojenské vysielanie.
Ak však také existuje.
28.12.2012
Môžem len hádať, kedy sme šli so Sárou spať. Viem len, vstal som kolo 13 nula. Zvyšok, zdá sa drichme stále.
Hlava sa mi zase točí, opica jak vyšitá. Idem do sprchy a na zelený čaj, to na mňa zaberá vždycky.
Dnešok bol nakoniec produktívny, aj keď som polku z neho prespal. V hlave som mal nápad, ktorý stál za to. Nemyslím teraz na ten, hodiť lenivú Sáru z postele pod sprchu. To bola obyčajná neškodná sranda.
Priznávam, nie je to hotová "romantika", lenže som nechcel, aby preležala celý deň.
Naspäť ku téme. Navrhol som zriadiť provizórnu strelnicu v jednom z obchodov. Na streche som to ihneď zarazil, keďže by hluk zaiste prilákal žltookých.
Nakoniec pre tieto účely najviac vyhovovala bowlingová dráha. Plytvať muníciou sme si nemohli dovoliť, preto sa na terče najskôr strieľalo zblízka a len z paintballovými zbraňami. Na prvý pohľad stupidita.
Sám som bol však prekvapený, že väčšina (hlavne Jennifer a Tim) triafala pomimo. Nemôžem ani pomyslieť na to, žeby mi takýmito zásahmi niekedy kryli chrbát naostro.
Nakoniec po 3 hodinách prišli na rad zbrane a školenie. Nabiť, odistiť, zamieriť a streľba. Na prvý deň to nebolo až také zlé, žiadna sláva však tiež nie.
Jedine Greg nebol s nami, má dnes dennú službu v strážnej miestnosti. O 22:00 ho striedam, mám svoju prvú nočnú.
Oli sa na to teší, pretože som mu sľúbil nočné rabovanie po obchoďáku.
19:34
No musím povedať, tie predražené handry od Huga Bossa majú čosi do seba. Ak navyše ku tomu pripočítam, koľko ma to stálo. Dokázal by som takto žiť, veruže hej.
Všetko sa mi to v tejto chvíli zdá také absurdné, myslím chata a tak. Hnať sa v zime do neznáma, navyše tiež nie je vôbec zaručené, či tam je zjazdná cesta. Nakoniec, cestári sú už zopár dní "mimo".
Tu v Q-Marte mám čokoľvek, na čo si len spomeniem. Teplo, jedlo, handry, vodu, "Sáru"...
Zas mám až príliš fajnú náladu, musím obmedziť ten alkohol. Prísť o pečeň a ísť pod kytky, to neni žiadna sranda. Aj keď, dôchodku sa už tiež nedožijem, to je viac než isté.
23:08
Dnešok pretiekol ako voda. S Oliverom sme porobili nejaký menší "bordel" po Q-čku a som zvedavý, kto to po nás uprace.
Zahrali sme si človeče, navyše mi povedal, že chce zostať so mnou a zo Sárou, až toto všetko skoční.
Pochopil som, pomaly mu dochádza, že sa stal sirotou. Mne to však vôbec nevadí, ten fakt, že sa stanem takto "narýchlo" otcom.
Musím priznať, aj keď zo začiatku bol naozaj záťaž, teraz ho už beriem jak svoju súčasť.
Tiež, ktoré dieťa zo začiatku nelezie na nervy? Navyše tá náhla zmena pre 27 ročného blbca jak ja? Však sa zatiaľ cítim byť sám deckom. Na mňa treba ísť pomaly.
Vidím na kamere prichádzať smerom ku mne Sáru, za 5 minút je tu, tak sa idem na ňu pripraviť.
29.12.2012
2:08
Sára ma už opustila, šla spať. Dozvedel som sa od nej zopár noviniek. Scott vraj zas nasáva whiskey a Tim s Jennifer sa dali dokopy. Doslovne ich nazvala párikom "snov".
Trčím tu teraz osamote, v tesnej miestnosti, bez slov, s očami natlačenými na monitor od kamier. Nič sa nedeje ani dnu, ani vonku. Nesneží a parkovisko je osvetlené, čiže viditeľnosť je krásna.
Obdivujem predovšetkým ten môj klenot na 4 kolesách. Jasné, mám na mysli ten nebezpečný Ford Bronco 4x4, s extra zabijáckymi 38" kolami. Zajtra tam ku nemu zbehnem a vezmem ho dnu. Vzadu cez sklad pekne a dám ho dokopy. Vypadá v perfektnom stave, ale aj tak, zopár drobných úprav určite znesie. Trochu obrniť, pozrieť olej a všetky ďalšie "tekutiny". Nakoniec ho pekne naleštím a bude jak nový.
Tiež, aspoň ma to trochu zamestná, niet čo robiť a začínam pomaly, ale isto kvalitne magoriť.
3:12
Zelený čaj došiel (kafe neznášam), z cigariet som prefajčený a Tunning world magazine mám prelistovaný minimálne 3x.
Nedá mi to, premýšľam neustále o všetkom, čo sa stalo.
Pre týždňom aj čosi som ani netušil, že sci-fi je reálne. V detstve som žral Star Trek, videl som ho kompletne celý. Každú časť, stará aj nová posádka. Doma mám doteraz v skrinke haldu hracích postavičiek, zbraní a halloweenských masiek.
Kapitánov denník, hviezdny dátum...
Zdalo sa to také vzdialené, nerozumiem, chcel som, aby existovali aj iné druhy formy života, lenže nie takto. Mali prísť mierumilovné tvory, žiadny genocídni zabijaci s túžbou vyhladiť ľudstvo. Skôr mám radšej krpca ET-ho, či svetelnú vybrnkávačku z Blízkeho stretnutia 3. druhu. Deň nezávislosti nežeriem a dúfam, že si predátor s votrelcom vzali dovolenku.
Spomínam si na tie soboty ráno, keď som mal v krvi zo 2 promile a jediný vážny problém pre mňa bol, trafiť sa kľúčom do zámku od dverí. To bola krása, nie jak dnes.
3:56
Vrátil som sa zo strechy, potreboval som sa vyvetrať. Vyčistiť si hlavu.
Napadlo ma tam, keď som mal kolo 14, napísal som si na papier "ciele budúcnosti". Naivný teenager, jasné, plný nesplniteľných snov. "Až raz budem slávny a bohatý", to bolo moje. Pamätám si na tie naj body, čo tam boli načarbané dodnes.
Najviac zaryté do pamäte pre mňa zostane: „Nájsť si prácu, ktorá ma bude baviť.“ Byť hercom, písať knihy, robiť muziku. Niečo dušu napĺňajúce. V 16 som mal strach z vlastnej priemernosti, nakoniec, to mi zostalo dodnes.
Pozerám sa nazad a smutne konštatujem, väčšina z mojich snov zostala nesplnená. Jediný, čo sa zrealizoval, bol to taký tuctový, previezť sa raz v živote v Porsche. Tento mi vyšiel v 17, keďže som zhodou okolností začal makať pre Stevieho.
Bola to vôbec prvá drahá kára, ktorú som "premiestnil".
5:31
Kebyže nás tie svine nenapadnú, doteraz makám v tej zasranej diere, jak automat na kafe. Stroj Daniel Morris pripravený na zadanie výrobného príkazu. Znie to hrozne. Až ma z toho zamrazí, pri takej hrôzostrašnej predstave.
Dožil by som sa vôbec takýmto systémom dôchodku? Bol to pre mňa ten pravý život? O čo som nakoniec prišiel, po tomto útoku?
6:02
Bavím sa s vysielačkou nejakú polhodinu. Skúšam šťatie, snažím sa voľačo zachytiť, nejaké vysielanie. Zatiaľ však bez výsledku. Beriem si pauzu.
6:26
Ide ma tu šľahnúť. Nudím sa. Zabíjam čas s denníkom na kolenách a s cigaretou v ústach.
Aspoň keby fungoval net, popísal by som si na chate. Zas mi je akosi smutno za starým svetom. Viem, nebol dokonalý, ale aj tak. Staré zvyky vymierajú ťažko.
Beriem ďalekohľad, baterku a idem von na strechu. Začínam tu chytať ponorku.
7:13
Vonku som dlho nevydržal, bola tam kosa. Podľa teplomeru -16°C.
Potreboval som byť na okamih osamote. Len ja, moje myšlienky a hviezdy nado mnou.
Doteraz mám ešte v hlave milióny otázok a žiadnu odpoveď. Chcel by som vás konečne vidieť, vy hajzli. Ako vyzeráte? Malé sivé telo, veľká hlava a ešte väčšie oči? Nenávidíte nás, pretože ste hnusní v ksichte jak predátor?
Žiaľ, niektoré otázky pre mňa zostanú navždy nezodpovedané.
7:45
Pozoroval som zas zo strechy Q-čka okolie s ďalekohľadom. Sneh, stromy, parkovisko, autá. Vzdialené domy a ulicu, po ktorej sme sem prišli.
No nič sa nedeje. Nuda. Len tá blbá, na nervy lezúca, nekonečná zima.
8:17
8:23
8:29
8:38
Čas sa tak krásne vlečie. Pri predstave, že žiadnu sekundu či minútu už nevrátim naspäť, si uvedomujem, aký je ten čas neskutočne tajomný.
Z reality začínam byť vždy zdesený. Čím viac som pritom unavený, tým to je horšie. Navyše tá hudba tu. Radiohead mi na nálade nikdy nepridal, no a Karma Police už vôbec.
Hmm. Počúvam Muse a priznávam, Knights of Cydonia mi teraz znejú, tak akosi ironicky.
8:56
Prišiel Oliver a hneď odišiel. Poslal som ho totiž pre karty. Rozhodol som sa, naučím ho hrať poker. A blafovať samozrejme, o to tu ide predovšetkým. Trochu ho priučím reálnemu životu, nech si zvyká.
9:56
Finito. Pomaly končím s nočnou a idem spať.
Nové ráno/deň pre mňa začal priam ideálne. Od Sáry som "schytal" raňajky do postele.
Mám dušu na mieste konečne! Som natešený jak malé decko. Ford Bronco ročník ´96 mi oddychuje na chodbe!
Nedalo mi, musel som ho vziať z parkoviska a v sklade nechať toľkú krásu sa mi zdalo byť kruté. Navyše má za sebou špeciálne úpravy a tie som musel vykonať vo vnútri. Hlavne sa mi nechcelo behať neustále hore dole s matrošom. Rezať, merať, vrátiť sa a trochu z neho zrezať. Som typ človeka, ktorý si prácu musí čo najviac zjednodušiť.
Ten pohľad je inak fantastický. Obrnený transportér môže ísť do prdele, s porovnaním s mojím krásavcom.
18:00
So zvyškom čumím akurát na dvd. X-Men 3 ma však nezaujíma, totálne tam zmršili dej. Preto si radšej čarbem do zápisníka. Tim niečo hlási_
Sedím pred LCD a pozerám bez dychu na obrazovku.
Pri tej prekliatej predstave, čo sme dnes odstrelili za žltookú beštiu. Pričom to bol iba jeden z dnešných šokov.
Mať v sebe drogy a chľast, odstrelil by som sa na mieste teraz.
Späť však na začiatok.
Dnešok začal rozprávkovo. Raňajky aj so Sárou rovno do postele. Ford Bronco som nakopol na parkovisku dosť rýchlo.
Všetko sa to však náhle zmenilo pri pozeraní na tv.
Tim začal kričať do obchodného rozhlasu: „Rýchlo sem. Poďte za mnou. Mám spojenie!“
Bežali sme tam, skoro sme sa pri behu navzájom pozabíjali.
Tim sa s Oliverom šprtali vo vysielačke. Upozorňujem, nie s našimi ručnými Motorolami, ale s tou "krabicou" ležiacou na stole v strážnej miestnosti.
Dobehli sme tam konečne a Tim ukazuje na reproduktor z vysielačky.
„Niečo sme zachytili, počujete?“ vysvetľoval pritom.
Dosť ten signál šumel a sekal hlas, avšak dalo sa tomu rozumieť.
Nahrali sme celý záznam na diktafón, takže môžem doslovne napísať text tejto správy:
„Toto je automatické núdzové vysielanie vlády Spojených Štátov Amerických. Ak práve počúvate tento záznam, vedzte, že vládne, ani armádne velenie našej krajiny viac neexistuje.
Náš nepriateľ zneškodnil väčšinu vojenských základní a protiatómových krytov na zemi. Nevychádzajte zo svojich domovov a v žiadnom prípade neriskujte kontakt s mutantami. V prípade, že ste sa kontaminovali so zmutovanou DNA, hrozí vám nebezpečná mutácia. Opakujeme, nákaza sa dokáže prenášať zmutovanou DNA za pomoci krvi, slín a iných telných tekutín a tkání. Zároveň oznamujeme, nepokúšajte sa hľadať pomoc na vojenských základniach, či krytoch, určených pre civilné obyvateľstvo v prípade útokov. Podľa dostupných informácií je väčšina z nich zničená a nepriateľ zneškodňuje neustále i posledné z nich. Toto je automatické núdzové vysielanie vlády Spojených Štátov Amerických. Ak práve...“
Myslím, že ku tomu nie je čo dodať. Zostali sme sami. Ak som pochopil správne, nepriateľ sa priamo zapojil do likvidácie ľudstva. Vojenské základne a kryty. Tie predsa nedokážu zničiť len za pomoci mutantov. Ťažko sa mi píše a racionálne rozmýšľa v tomto momente.
Vypil som sám pol fľaše ginu. Od nervov som sa nemohol opiť. Opäť ma okolnosti posadili naspäť do obrazu.
Posadený v kresle som hľadel s cigaretou v ústach na hodiny- 22:05, na skupinu, na hodiny...
Na každom z nich bol vidieť ten návrat do reality.
Za múrmi Q-Martu sa zdalo byť všetko iné. Svojím spôsobom také bezpečné a dávno za nami.
Ten prepych tu vo vnútri a naopak, tie hrôzy tam vonku. To sú dva odlišné svety.
Akoby to nestačilo, Scott, ktorý mal nočnú, začal revať do vysielačky: „Kontakt! Máme kontakt!“ Slovo "kontakt" je pritom naše tajné heslo pri spozorovaní akéhokoľvek zmutovaného, alebo aj zdravého tvora, pohybujúceho sa po okolí Q Martu.
Okamžite sme sa behom vydali smerom na strechu. V pnej výzbroji samozrejme. Keď sme dorazili na miesto, Scott tam už na nás čakal.
Stále si živo pamätám, na ten pohľad cez ďalekohľad na parkovisko.
Zo začiatku samá tma, avšak náhle sa mi pred očami čosi mihlo.
Tieň v pohybe, akoby tancujúci medzi odparkovanými vozidlami.
„Je to človek, či žltooký?“ revali sme na seba ako zmyslov zbavený, pretože nik ho nezahliadol vo svetle.
Odistil som M4, bol som v tom, že je to mutant.
„Je to náš, nestrieľajte, je to človek,“ zbadal v ňom ľudskú bytosť ako prvý Tim. Lenže dôvod na radosť to ešte zďaleka nebol.
„Za ním! Tam vzadu, vidíte to?“ zreval Scott. Pozerám teda celkom na koniec parkoviska. Zvláštne, sprvu bolo vidieť iba vysoko do výšky odlietajúce! autá.
„Snívam, či zle vidím?“ prebehlo mi hlavou, pretože vtom sa mi pred zrakom objavila asi trojmetrová! neznáma postava čudesného tvora.
Nebol to klasický žltooký, na to bol príliš veľký. Navyše, čím viac sa približoval, tým som videl zreteľnejšie jeho obrysy. Mohutná stavba tela a predovšetkým nadmerná výška naznačovala, že s ním niečo nie je v poriadku.
„Je to medveď? Žeby snáď najvyšší Američan na svete?“ dumal som potichu vo svojej hlave.
„Ten prvý je už tu! Daniel, pozri sa dole!“ s jemnou panikou v hlase na mňa zvolal Tim.
Pozrel som sa teda smerom nadol. Ani nie 10 metrov pred sebou som zbadal živého človeka.
Akonáhle nás ten muž zbadal, neustále ziapal ako šialený: „Mám ich tu! Pustite ma dnu, mám ich na kamere! Mám ich tu, počujete?“ Netušil som, čo to splieta za nezmysly, nedávalo mi to logiku. Prvotná myšlienka bola jasná, z toho šoku z mutanta za sebou sa zaručene zbláznil.
Dostať ho hore nebolo jednoduché, celý predok je predsa 100% uzavretý. Navyše ten netvor z hlbín tmy sa priblížil na dostrel, preto sme toho vydeseného chlapa museli zatiaľ ignorovať.
Vydal som rozkaz na streľbu a_
Naše zbrane spustili uši zdrvujúcu nočnú "symfóniu", plnú rachotu zo zbraní. Tim chcel po tej beštií hodiť granát, avšak som mu maximálne vynadal. Logicky by črepiny z granátu zasiahli nielen toho dole sa ukrývajúceho chudáka, ale i nás hore na streche. Nehovoriac o škode, spôsobenej dole pod nami, na barikádach do Q Martu.
Tá zmutovaná príšera predsa len nakoniec zastala pod tlakom našej paľby. Avšak neuveriteľné bolo, že aj napriek niekoľkým kvalitným dávkam a to nielen z mojej M4, sa stále držala na nohách. Ten hluk do noci revúcich zbraní, praskajúcich skiel, či dokonca i explodujúcich vozidiel, zmiešaný s revom tej žltookej šelmy bol neskutočný.
„Konečne padá na kolená. Je na zemi!“ výkriky šťastia sa vznášali po streche Q-čka.
Keďže som už spomínal, že celý predok (výklady, vstupné dvere), je na komplet zabrarikádovaný a vzadu sme zatarasili východy takisto, Grega som poslal po lano. Museli sme zachrániť toho chudáka s kamerou a naviac, túžil som vidieť na vlastné oči našu dnešnú trofej. Veď i na blbého mutanta zniesol toho príliš. Osobne som do neho napumpoval skoro celé 3 zásobníky zo samopalu, kým šiel do kolien!
Ten netvora na mňa ešte stihol zaútočiť, viditeľne z posledných síl. Vrazil som do neho zopár nábojov, priamo do hlavy. Bol konečne KO systém.
Pozerám so zdesením na jeho mŕtve telo a to čo som mal pred očami, to je niečo neopísateľné.
Pôvodne to bol určite človek, musel byť. Každý znak stavby tela tomu nasvedčovali. Ruka, nohy, trup, hlava. Navyše mal na sebe zvyšky ľudského oblečenia.
Avšak bol tak nadrozmerný, akoby som mal pred sebou zväčšeninu svalovca, podobajúceho sa na komixového Hulka.
Samozrejme oči a pokožka s jemne žltkastým nádychom. Tá jeho odolnosť, to však je niečo nové, niečo prevratné. Nedalo mi to ho nezmerať a pri jeho výške 3,26 metra mi do tela prúdil strach. Zopár takýchto monštier pokope a naše barikády sú dole jak domček z kariet.
Ani neviem, zabudol som celkom na toho blba s tou kamerou. Niekam zaliezol od strachu a tak sme na neho kričali, nech vylezie z úkrytu.
Nikde nič hodnú chvíľu. Náhle však skočil predo mňa a chýbalo vážne máličko, našil by som to do neho. Zľakol som sa, že sa transformoval na jedného zo žltookých, avšak oči mal v normále, takže bol stále človekom.
„Mám ich tu! Mám ich tu, pozrite sa,“ ihneď mi začal do ruky tlačiť svoju HD kameru. Čosi mi chcel silou-mocou ukázať. Vzal som si teda na jeho naliehanie kameru, ale vysvetlil som mu, že to na parkovisku nie je na dlho bezpečné, sme ľahká návnada a pozriem si to video z kamery v bezpečí Q Martu.
Doteraz mám v ústach chuť ginu, čo som si nalial do krku ihneď po príchode do našej klubovne. Tim sa "pozabudol" na wécku (podľa jeho farby tváre šiel zaiste zvracať).
Neznámi návštevník o sebe zatiaľ prezradil svoje meno- volá sa Jim, pracoval kedysi v Q-čku, na oddelení elektrotechniky a pochádza z Leroy Street, v Detroite.
Jim bol stále v strese a tak som mu nalial dvojitú whiskey. Nebolo by to nič výnimočne, mať v dnešnej dobe strach a niekedy vidieť viac ako je skutočnosť, hlavne po útoku z vesmíru, je toto celkom bežný jav.
Ibaže, to by platilo maximálne predtým, než ukázal na tú svoju prekliatu kameru!
Akonáhle sme boli konečne všetci pokope, pustil som do tv záznam z jeho HD kamery. Sprvu sme museli dosť pretáčať, boli tam zábery na ľudí v panike po invázií strieborných krabíc z vesmíru, armádne obsadenie ulíc, žltý plyn, útek obyvateľstva pred žltookými.
Všetko sa zdalo skoro navlas rovnaké, ako v mojom prípade.
Ibaže akonáhle vstúpil do parku, v tom momente ho začala prenasledovať skupinka až 3! supermutantov (takto sme ich nazvali), akého sme zlikvidovali pred chvíľou.
Jim sa dostal do parku, presne do toho istého, kde sme boli pred pár dňami aj my.
Lenže okrem snehu, stromov a všetkého možného, čo patrí do štruktúry parku tam zrazu pribudlo záhadné osvetlenie. Z diaľky mi to pripomínalo niekoľko nadrozmerných neónových trubíc, vznášajúcich sa vo vzduchu a osvetľujúcich priestor v okruhu dobrého ¼ kilometra!
Kamera sa približuje, stále bližšie a bližšie. Jim uteká ako o život. Obraz je neustále roztrasený a kamera sníma striedavo dianie spredu, zozadu, ale i nad hlavou, zaberajúc to čudesné osvetlenie. Musel som neustále zastavovať a približovať obraz, neveril som vlastným očiam, čo to pred nimi mám za veci!Akoby sa hore vo vzduchu nad Jimom vtedy lámalo zrkadlo na milión drobných častí. Prirovnal by som to ku maskovacej technike zo sci-fi filmov. Tá veľkosť pritom, bol to nesmierny kolos! Z diaľky neviditeľný gigantický lietajúci prístroj, čiže po prvýkrát sme hladili na mimozemskú loď = UFO.
Aj keď nebola vidieť v pravom slova zmysle, hľadeli sme len na jej obrysy vo vzduchu. Napriek tomu, jej očividná veľkosť nás desila.
Jim vbehol ku lavičke a nešťastne sa pošmykol, padá a zozadu na neho skáču 2 supermutanti. Ten tretí z nich sa kdesi vytratil.
Tá dvojica zostáva náhle nevysvetliteľne, bez akéhokoľvek pohybu visieť vo vzduchu! Čosi ich zachytilo, nejaká tajná schopnosť mimozemšťanov. Zvláštna fixácia hmoty v priestore.
V okamihu sa dávajú supermutantie telá do pohybu. Smerujú pritom priamo ku stredu tej "zrkadlovej" lodi.
Jim šiel opatrne za nimi. Vo svojej šialenosti ich pozoroval, aj keď to nebezpečenstvo okolo neho_
Nemám osobne slov, čo urobil.
Po dobrých 200 metroch sa skryl aj s kamerou za kríky a stále pokračoval v natáčaní. Vpredu sa čosi začalo diať. Jasný svetelný lúč, podľa mňa teleport, pretože zrazu prináša toto svetlo so sebou na zem zvláštne záhadné postavy a niekoľkých robotov!!
Správne, na zem pristáli v tomto okamihu nefalšovaní mimozemšťania a čo je desivé, v spoločnosti robotov!
Jim približoval obraz najskôr na tie kolosy, na tie roboty. Zaregistroval sam medzi nimi 4 rôzne druhy. Mohli mať približne od 3 do 8!metrov a od 3 do 6 "končatín" dole a 4 až 12 hore (akoby chápadla).
Všimol som si, že každý z nich mal spoločný znak. Namiesto hlavy mali guľovitú vec vrazenú akoby do trupu.
Prvý z nich, ten najmenší mohol mať tak 3 metre, 4 "pavúčie" nohy a 2 akoby predĺžené ruky. Vôbec pritom nevyzeral ako hranatá plechovka. Jeho tvar bol dokonale oblý, od vrchu až po spodok. Podľa toho, ako sa pohyboval a najmä ten fakt, že zbieral neustále akési vzorky všetkého možného po okolí, tipujem, bol to druh akéhosi zberača pozemského materiálu.
Druhý z nich mohol mať o meter, maximálne dva metre viac. Vybavený bol 3 "nohami", avšak ani jednu vrchnú končatinu. Vypadal smiešne ako strašiak na trojnožke, zapichnutý do zeme.
Hlavne tá skutočnosť, že sa ani nepohol, len tam tak stál po celú dobu, bola jasným znakom, že sa jedná o určitý druh prieskumníka. Radar, špión, vysielač. Niečo také, ak nie všetko v jednom, netuším.
Tretí z nich bol už zrejme vojak, mohol mať niečo nad 7 metrov a podľa robustnej stavby bol určite riadne opancierovaný. 4 rúrkovité nohy, presne ako jeho predchodci, avšak malá zmena, na konci mal čudesné rozštiepenie, také rozštvorenie sa (neviem ako ináč to nazvať), tesne nad zemou na nie jednu (ako to mali tie typy pred ním), ale na 4 ostré akoby ihlice, zapichujúce sa do zeme. Na týchto stál pevne a tipujem, zaručovali mu zvýšenú stabilitu oproti iným druhom spomínaných robotov.
Už mi bolo hneď jasné, pri pohľade na hociktoré z jeho 12 chápadiel, že niečo s ich zakončením nie je v poriadku.
Pretože žiadne "dlane-prsty" sa nekonali, mali tam niečo tvarom vzdialene podobajúce sa na slivku. Avšak neprišiel som na ich funkciu.
Posledný z robotov je pre mňa doteraz záhadou.
Výška 8 metrov, 6 hrubých končatín, zo všetkých typov najrobustnejšie telo, vypadal skoro ako húsenica hmyzu. Do zeme mal zapichnuté všetky zo svojich 6 chápadiel, pripomínajúce tučné hadice. Mohli mať priemer dobré dva metre. Niečo nimi musel zaručene pumpovať z hĺbky zeme vo svojom okolí.
Veď tie zvláštne zvuky, vychádzajúce s pod neho, to čudesné praskanie, búchanie, či sekanie tomu jasne nasvedčuje.
Snažili sme sa priblížiť zábery z kamery snáď 100x a zahliadnuť aspoň na drobný okamih tie tajomné bytosti, skrývajúce svoju pravú tvár pod kapucňou. Ich odev pritom vzdialene pripomínal mníšsky habit. A tá jeho nádherne neskutočná čierno-zelená ligotavá farba.
Škoda, dostali sme sa tak blízko, avšak okrem približnej výšky okolo 2 metrov a tvaru postavy, vzdialene pripomínajúcu tú našu, sme sa nič viac nedozvedeli. Sú pod tým zelený? Žltý? Majú tvár a na nej nos? Uši, vlasy, alebo snáď aj ústa?
Kamera sa náhle otočila, pretože Jim sa vydal na rýchly ústup. Celá obrazovka sa roztriasla, nebola sledovateľná, Jimov vydesený dych ma desivo mrazil po celom tele.
Z ničoho nič po hodnej chvíli zastavil, snažil sa chytiť dych. Obraz na moment "pobehával" zmätene sem a tam po okolí. Nič podozrivé nebolo počuť, nikde nevidieť ani náznak živej duše.
Teda okrem jemne slabého vetra a tej tajomnej žiary, neustále sa vznášajúcej vysoko nad zemou. Našťastie bola momentálne dostatočne vzdialená.
„Čo to bolo?“ počuť Jimiho neisté slová po pár metroch tichej chôdze. A naozaj, tie zvuky boli čoraz zrozumiteľnejšie. Také duniace šlápoty, veľmi ťažké kroky niekoho, niečoho.
Jim opakoval svoj vlastný hlas zo záznamu ešte aj z bezpečia kresla: „Nech to nie sú roboty, nech to nie sú roboty..“
Odľahlo mi, jeho prosby boli vyslyšané, avšak moc si nepomohol, pretože spoza stromov a kríkov práve vyskočil ten tretí supremutant!
Jim sa vydal na útek a beží nevedno kam. Obrazom opätovne trasie, je úplne rozmazaný. Nakoniec sa kamera pri prvých záberoch, neustále sa približujúceho parkoviska spred Q Martu vypína.
Čo sa stalo ďalej je už známe.
Stále sa nemôžeme spamätať z toho, čoho sme sa dnes stali svedkom. I keď vlastne, to bolo koniec koncov včera, keďže je dávno 2:37.
Na dnes končím. So Scottom a Sárou ideme čosi vypiť a pokecať. Osobne si potrebujem riadne vyčistiť hlavu.
30.12.2012
15:23
Ďalší deň pred nami. Nemám vôbec potuchy, kedy som šiel spať, nakoľko som sa ráno zobudil na zemi. Sára spala na gauči povedľa mňa.
V hlave mi stále vŕta skutočnosť, kde zas musí byť náš nepriateľ v robotike. Začínam mať toho všetkého naozaj dosť, hlavne čo sa týka vyspelosti mimozemšťanov.
Vstal som, ani nie pred hodinou a už mám v krvi zas pol litra ginu. Ak to pôjde ďalej takýmto tempom, budem na tom svinstve čoskoro závislý.
Kebyže viem, že ma čaká dlhý život, nepil by som tak často. Určite nie. Dopredu vedieť, že mám pred sebou aspoň rok-dva, bral by som svoju existenciu ináč.
Lenže môj spôsob bytia je v tomto momente systémom prežitia každého jedného dňa naplno. Ako sa len dá, veď aj ten dnešný môže byť mojím posledným. Tento fakt je vlastne mojou najväčšou životnou zmenou. Moja súčasná zraniteľnosť ma aktivovala, aby som si užíval každý deň zo zbytku svojho bytia. Áno, vážne som si konečne plne vedomí svojej smrteľnosti.
18:41
Nádherne si užívam deň, odkedy som rozlepil oči. Som trošku "mimo", ale pri pohľade naokolo je to všade to samé. Jediný triezvi dnes je Oliver. Nechutilo mu pivo, takže je nasucho.
Pozeral som znova záznam z Jimovej kamery, na náš vôbec prvý kontakt s mimozemskou formou života. Lezie mi to už poriadne cez hlavu. Vyfajčil som skoro dve krabice, alko mi viac nejde do krvi, mám toho dosť. Na sex so Sárou vôbec nepomyslím, nemám na také veci náladu.
Mám chuť vypáliť sa na mesiac, aj keď tam sú ufóni podľa všetkého tiež. Nakoniec Apollo 18 to schytalo medzi prvými, spoločne s vesmírnou stanicou ISS.
Prečítal som spätne prvé tri dni od útoku a dokonale to dáva zmysel. Kebyže viem to, čo dnes, tak milión vecí urobím inak, zachránil by som toľko ľudí, koľko by som len mohol. Hlavne malú Mary, tá by bola na prvom mieste.
21:16
Máme tu dnes na večer program-klasiku, čože ďalšia párty.
Denník dávam na bok, nemám tu už chuť pre dnešok písať.
31.12.2012
8:16
Pred dobrou hodinou ma doslovne vytiahol z postele Tim. Vôbec ho nezaujímalo, že som ešte v rozospatom stave. Mal nočnú v strážnej búde a zas sa hral s vysielačkou celú noc.
Otázka dňa znie: „Ako som sa dostal do obchodu s hračkami?“ Pretože presne tam ma Tim ráno našiel.
„Máme ďalších. Daniel počuješ ma?“ vryli sa mi jeho slová do pamäte. Spozornel som zaraz, vyskočil z detského nafukovacieho stanu (tam som spal v noci), no a utekal s Timom smerom do bezpečnostnej miestnosti. Triaslo ma, bol som si istý, že na 100% máme ďalší kontakt so supermutantom, alebo ešte horšie s robotmi, či priamo s mimozemšťanmi.
Vo vnútri už boli skoro všetci, chýbal iba Greg s Jennifer.
„Čo sa zase deje?“ boli moje prvé slová.
„Si snáď hluchý?“ uzemnila ma Sára.
A vážne. Zachytili sme cez vysielačku nejakých chudákov, ktorí prežili, tak jak my. Našťastie. Spadol mi kameň zo srdca.
Zapol som diktafón, aby sme mali záznam z toho rozhovoru.
Neznámi hlas na druhom konci opakoval dookola: „Počuje nás niekto? Potrebujeme pomoc! Sme 6 členná skupina, máme tu dvoch zranených. Opakujem, počuje nás niekto? Prosím, ozvite sa.“
Scott zobral vysielačku a na môj pokyn sa opýtal, kde sú a či je zranenie ich členov spôsobené žltookými.
Na toto odpovedal Peter, ako sa volal ten chlap pri vysielačke: „Zranenie si spôsobili pri páde z okna 2. poschodia...“ To mi však nestačilo a tak sme spolu kecali dobrú pol hodinu. Musel som zistiť, či nemajú u seba nejakú hrozbu. Ich zranení predsa boli tou najväčšou.
Podľa jeho slov boli nakoniec len zranení, nakoľko sú Sam a James, ako sa volajú, zranení už vyše 3 dní. Ak zoberiem do úvahy naše problémy s Markom, keď sa premenil na mutanta v plavárni ani nie za 6 hodín, boli zdraví.
Skupina ľudí je uväznená v neďalekom, podľa mapy približne 14 km vzdialenom obchode s domácimi potrebami. 14KM! Bežne je to autom zanedbateľný kúsok, avšak cez ulice plné skrytého nebezpečenstva to je nekonečná diaľka. Nemohol som im povedať "áno, ihneď letíme za vami", klamal by som. Naša bezpečnosť je na prvom mieste. Žiaľ, nech potrebujú súrne pomoc, my tiež nie sme na tom moc extra. Strata každého nášho člena by bola nevyčísliteľná.
Nechcel som im klamať, ale povedal som v tej rýchlosti: „Uisťujeme vás, urobíme všetko preto, aby sme vás odtiaľ dostali. Pravda, chcel som im dať nádej, ktorú však nie som schopný naplniť.“
13:47
Scott neustále komunikuje cez vysielačku s našimi novými známymi. Ich skupinu tvorí 6 ľudí. Peter, Sam, James, Jack a Nicky s malou Elis. Najviac ma zaujíma Sam, keďže je pôvodne armádnym letcom z letky Národnej gardy, zo základne Selfridge, NY.
Osobne som s ním komunikoval a zistil som, že bol zostrelený nad naším mestom, neznámym, neviditeľným telesom. Podľa všetkých znakov šlo o staré známe UFO z parku, ktoré natočil na kameru Jim.
16:26
Vypadá to, že som skončil!!
Na začiatok musím napísať, na parkovisku bol jeden Dodge Ram 1500. Nádherný krásavec, do ťažkého terénu ako stvorený. Síce tu mám už Ford Bronco, ale v prípade núdze, ak by sme potrebovali rýchlo zdrhnúť, je jedna kára pre celú našu skupinu málo.
Postup bol navlas rovnaký ako minule pri Broncu. Až na jednu maličkosť. Pri vchádzaní dovnútra do skladu, cez zadné dvere som skoro zrazil mačku. Vybehnem von, či je celá a hlavne, či nie je náhodou zmutovaná. Nebolo jej nič, navyše bola živá zdravá, žiadna mutácia, nič.
Vzal som ju teda dnu do auta, avšak pri nastupovaní na mňa vyskočila ďalšia, tentokrát žltooká mačacia sviňa a zasiahla ma zubami do ruky. Zabil som tú beštiu, avšak_
Je to jasné, schytal som priame zranenie, viem čo ma čaká.
Už to je niečo vyše 2 hodín, odkedy som bol kontaminovaný zmutovanou DNA. Musím konať rýchlo, pretože zostať v Q-čku a čakať na zmenu je pre mojich najbližších nesmierne nebezpečné.
3 hodiny po kontaminácií
Rozhodol som sa ísť na pomoc Samovi a jeho skupine, ak sa cestou premením na jednu zo žltookých svíň, tesne predtým sa odstrelím, čiže budem mať istotu, že sa nevrátim späť do Q Martu, ako krvilačný netvor.
Naviac, nik nemusí riskovať svoj život na záchranu Samovej skupiny, keďže je to podľa mňa sebevražedná misia. Ak sa nevrátim, bude každému hneď jasné, že som neuspel a že sa žiadna podobná záchranná akcia neskončí úspechom.
4 hodiny po zasiahnutí
Niečo nie je v poriadku. Mark bol za 2 hodiny po kontakte so zmutovanou DNA na šrot. Upadol do bezvedomia, lenže ja nič. Ani pot, závraty, zvracanie... Nič mi neni. Napriek tomu nejdem riskovať, možno existuje viac variant pri premene, takže sa budem držať naďalej svojho plánu.
5 hodín po zasiahnutí
Začínam mať tlak v hlave a v ušiach mi čosi piští, šumí, hučí. Neviem to správne zaradiť.
21:48
Som nachystaný na cestu. Rozlúčil som sa s Oliverom, Sárou a zvyškom skupiny. Nikomu som nič nepovedal o mojom stave, nechcem aby sa trápili.
Sára chcela isť so mnou avšak som jej to zamietol, chcem aby bola s Oliverom v bezpečí.
Snažil som sa im to vyhovoriť, avšak bez výsledku a tak ide so mnou na záchrannú akciu menšia spoločnosť.
Scott vraj neznesie už ani minútu naviac, byť zavretý v Q-čku ako krysa, takže sa pridal ku mne. Rovnako ide so mnou aj Jim, keďže má kameru a chce zaznamenať celú našu misiu.
Zápisník nechávam Oliverovi. Ak sa nevrátim, sú v ňom inštrukcie a rady do života, aby prežil čo najdlhšie.
Nechal som v ňom zastrčený list, menší odkaz pre Sáru. Chceli sme sa čoskoro zasnúbiť, avšak je jasné, že to nestihneme. Mrzí ma to, ale veľa vecí sa poserie a naberie celkom iný smer, ako si to predstavujeme.
Nech už sa stalo, čo sa stalo, ale až teraz som konečne pochopil, že tie pravé hodnoty boli vždy kdesi celkom inde, ako som ich videl ja.
Za chvíľu bude 22 nula, čas na odchod.
Nemám viac času, napísať čokoľvek navyše. Ak sa nevrátim, tak ma dostali buď žltookí, alebo Scott, pretože mu cestou autom poviem pravdu a požiadam ho, ak sa začnem meniť, nech mi to vrazí Berettou do hlavy.
Oli pamätaj si, až budeš toto čítať bezo mňa, neplač, pretože som konečne v bezpečí, s tvojím otcom.
Zbohom buďte všetci
daniel martis
Diskusia
Aldeberan
uf, prestal som to čítať zhruba v na konci prvej tretiny. Chýba tomu budovanie napätia a nejaký dôvod prečo pokračovať... jednoducho ma to moc nebavilo. Páči sa mi, že autor tak zakomponoval zombíkov :) nepáči sa mi, že autor berie Zombie problematiku tak vážne. Textu chýba súdržnosť - hlavná psotava stále behá (pre účely príbehu upne ubitočne - jediný dôvod prečo išiel do nemocnice bolo, aby tam mohol zabiť svoju sestru - to tam vôbec nemalo byť). Akcia je zmätená a nezujímavá. Hlavná postava sa správa neuveritelne (najrpv zabije svoju sestru, potom ked zabíja zombíkov je zhrozený z toho že je vrah, po troch vraždách už ho to baví, keď stretne ženskú celú v krvi tak ho to šokuje...). Tu sa autor dopúšťa jednej zásadnej chyby - v jeho hlave je jasné, prečo postava koná tak, ako koná, ale nedá to na papier.
01.02.2010
uf, prestal som to čítať zhruba v na konci prvej tretiny. Chýba tomu budovanie napätia a nejaký dôvod prečo pokračovať... jednoducho ma to moc nebavilo. Páči sa mi, že autor tak zakomponoval zombíkov :) nepáči sa mi, že autor berie Zombie problematiku tak vážne. Textu chýba súdržnosť - hlavná psotava stále behá (pre účely príbehu upne ubitočne - jediný dôvod prečo išiel do nemocnice bolo, aby tam mohol zabiť svoju sestru - to tam vôbec nemalo byť). Akcia je zmätená a nezujímavá. Hlavná postava sa správa neuveritelne (najrpv zabije svoju sestru, potom ked zabíja zombíkov je zhrozený z toho že je vrah, po troch vraždách už ho to baví, keď stretne ženskú celú v krvi tak ho to šokuje...). Tu sa autor dopúšťa jednej zásadnej chyby - v jeho hlave je jasné, prečo postava koná tak, ako koná, ale nedá to na papier.
01.02.2010
Aldeberan
a ešte deníková forma :-) 1. nebola to čistá deníková forma ale zmiešaná s prvou osobou - ok, ale vyzeralo t odivne a takto by si denník nikto nikdy nepísal, zvlášť nie robotník v automobilke 2. pre tento typ poviedky kde sa hlavný hrdina stále sťažuje na to aké je to hrozné (čo je mimochodom dosť otravné) sa lepšie hodí čistá forma rozprávača v prvej osobe. Dal som 6.
01.02.2010
a ešte deníková forma :-) 1. nebola to čistá deníková forma ale zmiešaná s prvou osobou - ok, ale vyzeralo t odivne a takto by si denník nikto nikdy nepísal, zvlášť nie robotník v automobilke 2. pre tento typ poviedky kde sa hlavný hrdina stále sťažuje na to aké je to hrozné (čo je mimochodom dosť otravné) sa lepšie hodí čistá forma rozprávača v prvej osobe. Dal som 6.
01.02.2010
jurinko
Slovosled! Cechizmy! Gramatika! Casto zbytocne vela informacii, cele je to zmatene. Vyzera to skutocne ako dennik niekoho, kto si vobec nelame s nicim hlavu, chce len posunut informacie, vobec to nevyzera ako literarne dielo pisane dennikovou formou. Neviem, ci mi rozumies, jednoducho to nie je poviedka, ktora vyzera ako dennik, ale skor dennik, ktory sa tvari ako poviedka. Okrem toho je to prilis dlhe a je tam vela logickych chyb (niektore vylozene biju do oci, napriklad raz su od neho zombici 20 metrov, potom 8, potom 30-40.. sedia v aute, maju kluce, ale nemozu zakurit? Prosim? Vsak nastartujem, prejdem cez zombikov, juchu juchu, v QMarte nakupim a veselo na Hummerovi zamierim na chatu - cely cas predsa hladal auto, lebo chata je daleko..). Odkazy na realne filmy su uplne zle, viac sa to blizi skutocnemu denniku, ako poviedke (vid vyssie).
03.02.2010
Slovosled! Cechizmy! Gramatika! Casto zbytocne vela informacii, cele je to zmatene. Vyzera to skutocne ako dennik niekoho, kto si vobec nelame s nicim hlavu, chce len posunut informacie, vobec to nevyzera ako literarne dielo pisane dennikovou formou. Neviem, ci mi rozumies, jednoducho to nie je poviedka, ktora vyzera ako dennik, ale skor dennik, ktory sa tvari ako poviedka. Okrem toho je to prilis dlhe a je tam vela logickych chyb (niektore vylozene biju do oci, napriklad raz su od neho zombici 20 metrov, potom 8, potom 30-40.. sedia v aute, maju kluce, ale nemozu zakurit? Prosim? Vsak nastartujem, prejdem cez zombikov, juchu juchu, v QMarte nakupim a veselo na Hummerovi zamierim na chatu - cely cas predsa hladal auto, lebo chata je daleko..). Odkazy na realne filmy su uplne zle, viac sa to blizi skutocnemu denniku, ako poviedke (vid vyssie).
03.02.2010
jurinko
Strasne teenagersky slovnik (KO system, neni sanca - uz len OMG a LOL mi tam chybalo), aj niektore casti deja (kazdy druhy den party, pitie alkoholu aj v uplne nevhodnych chvilach, sexualny romanik so Sarou, ktora ma rada kone - OMG!). Nazyvat zbrane ich oznaceniami mi nejako vadilo, zdalo sa mi naozaj, akoby to pisal 13-rocny hrac Counter-Striku a nie dospely mechanik. Podla mna by clovek-nevojak volal zbrane oznacenim "pistol", "samopal", "brokovnica", "puska", atd. Koniec bol celkom dobry, nemusi sa vsetko skoncit vzdy stastne (aj ked zastavovat kvoli skoro zrazenej macke v situacii, ked vsade cihaju zombici, no...), ale kym som sa k tomu cez tu zalahu nudy a literarneho stylu na urovni Pokecu dopracoval, dalo mi to celkom zabrat. Zbytocne dlhe, nemalo to silu a udernost, aku si mozno zamyslal, tu by to malo, keby to malo tak cca 5-6 stran. Takto len nuda a sed. Dal som 2
03.02.2010
Strasne teenagersky slovnik (KO system, neni sanca - uz len OMG a LOL mi tam chybalo), aj niektore casti deja (kazdy druhy den party, pitie alkoholu aj v uplne nevhodnych chvilach, sexualny romanik so Sarou, ktora ma rada kone - OMG!). Nazyvat zbrane ich oznaceniami mi nejako vadilo, zdalo sa mi naozaj, akoby to pisal 13-rocny hrac Counter-Striku a nie dospely mechanik. Podla mna by clovek-nevojak volal zbrane oznacenim "pistol", "samopal", "brokovnica", "puska", atd. Koniec bol celkom dobry, nemusi sa vsetko skoncit vzdy stastne (aj ked zastavovat kvoli skoro zrazenej macke v situacii, ked vsade cihaju zombici, no...), ale kym som sa k tomu cez tu zalahu nudy a literarneho stylu na urovni Pokecu dopracoval, dalo mi to celkom zabrat. Zbytocne dlhe, nemalo to silu a udernost, aku si mozno zamyslal, tu by to malo, keby to malo tak cca 5-6 stran. Takto len nuda a sed. Dal som 2
03.02.2010