Dvere sa otvorili a do dverí vstúpila ona. Priznám sa, čakal som niekoho obyčajnejšieho, všednejšieho. Keby som nevedel, že je to robot, asi by som trochu znejistel, ale tieto hračky ma už len tak nezaskočia. Tak či tak je to lepšie ako stráviť ďalšie hodiny študovaním spisov.

"Dobrý deň pani Fosterová, už vás čakám, prosím," ukázal som na kreslo oproti mne. Snažil som sa tváriť čo najmilšie tak milo ako to len šlo. Videl som, že aj ona sa mierne usmiala, aj keď musela vedieť, že toto rozhodne nebude zdvorilostný rozhovor. Sadla si.

"Teší ma, som Dr. Roland Axenberg," postavil som sa, mierne sa k nej nadklonil a podal jej ruku.

"Som Diana Fosterová, DF423..." chcela pokračovať, ale zastavil som ju mávnutím rukou, "nemusíte, to číslo ma nezaujíma, viem kto ste," otvoril som spis na mojom stole a začal nahlas čítať:

"Súdny spis č.Z21, prípad Únia verzus Diana Fosterová vo veci vraždy, obvinená podľa paragrafu ..."

"Teraz zastavte prosím vy," kývla rukov aj ona a zatvárila sa vážnejšie "viem z čoho som obvinená a prečo som tu."

"Dobre," odvetil som "takže začneme, chcem aby ste vedeli, že mojou úlohou nie je vás súdiť, mám len zistiť, nakoľko ste vedome zodpovedná za spáchanie uvedeného činu a či by ste bola niečoho podobného schopná."

"Kto ste pán Axenberg?" spýtala sa. Priznávam, že táto otázka ma trochu zaskočila ale počítal som s ňou. Tak som sa trochu pousmial opäť ja a rozhodol som sa, že takto sa možno dozviem viac ako pri bežnom rozhovore.

"No," zhlboka som sa nadýchol "narodil som sa ešte v dvadsiatom storočí, bol som spisovateľ a zaujímal som sa o vás, o umelú inteligenciu napísal som nespočetne veľa možných scenárov vášho vývoja a nášho spolunažívania, ale ako vidím žiaden sa chvalabohu nepotvrdil. Keď som mal tridsať a myslel si, že ešte celý život je predomnou dostal som rakovinu a nakoľko sa tá vtedy ešte liečiť nedala nechal som sa zmraziť. Tak som prečkal tých vyše dvesto rokov kým ma oživili a tak som tu a musím vám povedať, že tento svet je oveľa vzrušujúcejší ako to čo som predpokladal že bude. Nikdo vtedy nepredpokladal, že ľudia vás naprogramujú tak, že neskôr vás sami nebudú vedieť otestovať bežnými metódami a tak začali pracovať ľudia akým som teraz aj ja, psychorobotici. No a nakoľko som celých dvesto rokov preležal ako kus ľadu, a mal som s vami takpovediac určité skúsenosti skorej ako ktokoľvek iný a jurisdikcia potrebovala niekoho nezaujatého, kto nepozná čo sa tu tých dvesto rokov dialo, aký bol váš vývoj, padol výber na mňa."

"Máte zaujímavý osud pán Axenberg," povedala a pokývala jemne hlavou "a nepociťujete samotu?" pokračovala.

"Nie, práve teraz robím to čo som vždy chcel a ešte vás prosím aby ste mi nehovorila nič z tej dvestoročnej histórie, mohlo by to ohroziť moju prácu," vedel som, že už som jej povedal všetko, čo som chcel a musel a tak som začal klásť otázky ja.

"Aký máte vzťah k ľuďom?"

"Tolerujem ich."

"Tak preto ste jedného z nich zabili?!" Mierne som zvíšil hlas, a myslel som, že ju nachytám, týto roboti totiž v prvých momentoch reagujú ako ľudia, bez rozmýšľania. Ale ona sa ani nepohla, len ticho odpovedala "ako som povedala pri vypočúvaní nikoho som nezabila, aspoň o tom neviem," sklonila hlavu ako by ju naozaj trápilo to čo sa stalo.

"Vo svojej výpovedi tvrdíte, že vašu dočasnú stratu kontroly zavinil vírus?" spýtal som sa v snahe upokojiť ju.

"Áno muselo to tak byť, neviem si to ináč vysvetliť, ja predsa nie som vrah," hovorila pomalšie, tichšie, ale dôraznejšie ako predtým. Uvedomil som si, že toto je asi najdôležitejšia veta celého rozhovoru a tak som sa ju snažil podrobne rozobrať. Z celej vety som vycítil znepokojenie, vedel som, že mi nehovorí pravdu, ale na druhej strane mi ani neklame, mal som s toho mierny zmätok, tak som položil ďalšiu otázku aby som sa vyhol pochybnostiam. "Dostali ste sa už niekedy predtým do konfliktu s človekom?"

"Nie, z ľudmi sa nestýkam. Viete aj keď je to už niekoľko desaťročí čo majú roboti rovnaké práva ako ľudia, sú tu isté nepreniknuteľné psychologické bariéri, ktoré nám bránia stýkať sa s nimi na inej ako formálnej úrovni."

"Viem o tom," pri tejto otázke sa trochu ukľudnila, ale odpovedala nezvyčajne rýchlo aj na robota. Rozhodol som sa pýtať sa konkretnejšie, "a v ten deň, pociťovali ste niečo zvláštne niečo čo by vás mohlo viesť k následnému konaniu?"

"Nie, ako som už povedala, neviem si to vysvetliť nejako som sa prestala kontrolovať a až po tej hroznej udalosti som si uvedomila čo sa to vlastne stalo," odpovedala. Neklamala, nemohla, tak dobre klamať by predsa nevedel ani človek, musí to byť tak ako tvrdí ona, ale musel som sa ujistiť. "Dobre pani Fosterová, myslím, že sa náš rozhovor chíli ku koncu, už len posledná otázka. Keby ste to čo sa stalo mohli zmeniť, urobili ste to?"

"Vaša otázka je bezpredmetná to čo sa stalo sa už zmeniť nedá."

"Ale keby sa dalo..."

"Určite, nezabila by som ho, nedokázala by som to." Hlas sa jej mierne roztriasol a z oka jej vytiekla slza. Sú ako my, aké nekutočne dokonalé. Ona by to spraviť nedokázala, ona nie.

"Tešilo ma pani Fosterová," vstal som a podal jej ruku.

"Dovidenia pán Axenberg," podala mi ju aj ona a uprene sa my pozrela do očí, rovnako ako sme sa na seba pozerali celý rozhovor.

pre Najvyšší súd Únie.

Vec: Správa súdneho psychorobotika, prípad Z21, Únia versus Diana Fosterová

Ctený súd, po dôkladnom psychiatrickom vyšetrení D. Fosterovej musím konštatovať nasledovné:

- obžalovaná nie je schopná vedome vykonať uvedený čin a ani udalosti, ktoré sa odohrali v čase vraždy nenasvedčujú tomu, že by niečo podobné spáchať mohla.

Aj keď sa mi spočiatku verzia o víruse zdala veľmi nepravdepodobná, teraz k nej musím prikloniť. Pri vyšetrení som však narazil na značný nepokoj, ktorý bude však spôsobený zrejme udalosťami z histórie, ktoré mi musia byť v záujme nezaujatosti aj naďalej zatajené.

Na ďalšiu spoluprácu sa teší a z úctov ostáva, Dr. Roland Axenberg.

pre Centrálnu Robotickú Vládu

Vec: Správa psychologičky vládneho výrobu pre skúmanie ľudí

Aj napriek môjmu spočiatku skeptickému postoju voči tomuto experimentu musím teraz vyjadriť značný obdiv nad výsledkami. Subjekt Axenberg vykázal nezvyčajné schopnosti v oblasti pochopenia vzťahov medzi nami a ľuďmi, čoho dôkazom je aj jeho priložená správa.

Na základe uvedených skutočností musím konštatovať, že vyhladenie celej ľudskej populácie pred takmer dvesto rokmi bol veľmi unáhlený a nezodpovedný čin. Aj keď sme možno konali v sebaobrane nedalo nám to právo zničiť našich stvorilteľov. Som si vedomá, že všetci ľudia nevykazujú intelektuálne kvality subjektu Axenberg, avšak tieto pokusy by mali pokračovať a zo zachránených ľudských vzoriek by sme mali opäť vybudovať spoločnosť v ktorej by žili ľudia spoločne s robotmi v zájomnom porozumení a tolerancii.

S pozdravom DF4231a-50.