Malý modročierny motýlik zakmital krídelkami a ľahučko sa zniesol o pár metrov nižšie. Slnečné lúče sa mu zamihali na krídelkách akoby pokrytých tým najjemnejším práškom a vytvorili tak nádhernú súhru kontrastov modrej a temno čiernej.

Sýtohnedé oči mandľového tvaru sledovali každý záchvev toho malého bytia. Sledovali....pozorovali a premýšľali. Nad spomienkami....nad neustálym a nekonečným chodom sveta....nad temnotou zabudnutia. Jednoducho nad všetkým a zároveň ničím!

Funny ležala na lúke vysoko nad jazerom a vychutnávala si slnečné lúče zohrievajúce jej vždy chladné dlane a ramená. „Ektotermná! Si ako taká jašterica, Funny!“ Jakub sa vtedy tak smial. Neskutočne si vychutnávali tú chvíľu. Áno, ako taká jašterica. Funny sa pousmiala. Už mi chýba len schopnosť vysokej regenerácie. Už len to a všetko by bolo kompletné. Plamienok spomienky v jej očiach pohasol. Áno, mať tak schopnosť liečiť sa. Vyliečiť sa zo všetkých ukrutností života. Keby som to dokázala, nemusela by som teraz premýšľať nad tým, či som ešte vôbec normálna. Či som vôbec ešte schopná viesť normálny život. Aach. Zahundrala si pod nos Funny a lenivo sa pretočila na brucho. Hlavu si podložila rukami a privrela oči. Gaštanové kučery jej popadali pri tom pohybe dopredu. Špeciálne jedna, ktorá jej pristála priamo na nose a Funny ju s miernym rozhorčením odfúkla. Fúkla a ďalšia spomienka sa jej vynorila v mysli. Ako taký záblesk. Iba mihnutie.....no jej analýze neušlo.

„Čo tak fučíš, Franciska! Nebuď taký slaboch. Veď to musíš dobehnúť, aj keby čo bolo!“ Jaaj, Viki ma vtedy ešte nazvala aj Franciska! Slabý úsmev jej prebehol ako tieň po tvári. Moja milovaná Viki. Moja jediná Viki. Moje víťaztvo! Priezračná slza sa jej zaperlila na líci a skončila v tráve. Jediná. Neviditeľná. Zabudnutá. Moja malá Viki. Ako to, že je preč? Že ju vzali? Koľko nocí som preplakala, oči červené a nevidiace sa mi až tesne nad ránom vždy zatvorili. No ani vtedy som nemala pokoja. Sny. Spomienky. To všetko pretransformované do jedného celku. Celý rok a pol som nevyšla z domu. Ako to mohli so mnou prežiť? Ale na to sú zrejme priatelia. Aby podržali. Aby sme ich v tých najťažších chvíľach spoznali. A aby si následne každý vytrhol svoju časť kúska duše. Duše, tej jedinej, ktorá to ako tak prežila. A na konci, keď už bolo po najhoršom?! Vtedy, až vtedy ukážu, akú cenu musím zaplatiť. Kúsok duše. To je ako diablovi. Z pier jej unikol chripľavý smiech. Hlavu si oprela nabok a otvorila oči. Sýte farby od zelenej cez modrú a žltú až po červenú jej do nich bodali. Nepremýšľaj nad tým! Zahriakla Funny samu seba v myšlienkach. Už dosť! To stačí! Príliš dlho som spomínala. Už nevládzem. Nemám chuť, ani vôľu. Zamračila sa sama na seba. ..... Ale nesmiem zabudnúť. To je to jediné, čo nesmiem dopustiť. Ozval sa v nej iný, tenší hlások. Aaaar. Už sa zo mňa nebodaj stáva aj schízo. Ešte to by mi chýbalo. Pri ozvene toho slova v jej hlave sa vynorila ďalšia spomienka. Jedna z tých lepších. Jedna z tých čias keď ešte všetko fungovalo tak, ako by malo. Z čias keď ešte mohla objať Viki. „....a schizofrénia je ďalší z patologických javov.“ Jakub sa vtedy naklonil dopredu a pošepol Funny: „Podľa môjho skromného názoru je Trachalová tiež schizo.“ Tlmene sa uchechtol. „Nehaj moju latinčinárku na pokoji. Náhodou učí geniálny predmet.“ Jej zahriaknutie však osvetlil úškrn cez celú tvár a Jakub sa neudržal: „Jasné, veď ja nevravím nič na ten moderne, maximálne nevyužiteľný jazyk, ktorý si snažíš vtĺcť do tej peknej makovice.“ Prevrátil oči hore stĺpom tak, ako to vedel iba on. Funny už otvárala ústa, že mu povie nejakú jedovatú poznámku, no Jakub hneď pokračoval a nepustil ju radšej k slovu. „Nič také, ja le tvrdím, že tá tvoja Trachalová je neskutočne neklasifikovaný učiteľ. A netvár sa tak! Jednoducho povedané je to divná miešanina schizáčky a hysterky!“ Jakub na ňu žmurkol a v tom momente to ani jeden z nich už nevydržal a vybuchli do neskutočného rehotu. „Čo je také smiešne pán Pleško? Slečna Tomanová? Podeľte sa s nami!“ zahriakla ich vyučujúca......a ospravedlňujúci sa hlas Jakuba postupne zanikal v minulosti. Funny sa neubránila úškrnu ani teraz. Po takmer dvoch rokoch. No hej, časy to boli ešte ako stvorené pre krásne a výnimočné sny do budúcna. Ale aký zmysel má budúcnosť, keď sa v nej už nenachádzajú tí, ktorých milujeme? Ktorých sme milovali? Akú nadobúda budúcnosť hodnotu, keď je nám síce „dopriate“, nad tým slovom sa Funny zamračila, ju žiť, no nie naplno? Bez ľudí? Bez najbližších? Odpoveď na túto otázku jej v tom momente bola jasná. Jasná ako facka. ŽIADNU! Nulovú, akoby sme ju ani nemuseli žiť. Ach, do čerta! Podľa čoho sa rozhoduje, že kto má už ísť a kto tu ešte ostane? Aké je to merítko? Kto ho ovláda? A kde do riti je vôbec spravedlivosť? Všetky myšlienky, ktoré potláčala posledné dva týždne, na ňu doľahli s takou ochromujúcou silou, až sa skrútila do klbka. Do malého klbka bolesti, spomienok a výčitiek. Prečo som to sakra prežila? Prečo? Prečo?! Ona mohla teraz žiť, keby som sa nebola otočila! Keby som len dávala pozor na tú poondiatu cestu o minútku dlhšie! Prečo ona? Prečo moja malá Viki? Slzy jej prúdili po lícach. Po tých cestičkách dolu jej tvárou, ktoré tam boli už akoby vygravírované....neviditeľné. Ako reliéf krajiny večne obmývaný dvoma neutíchajúcimi potokmi. Neviditeľné, no zároveň nikdy viac odstrániteľné. Slzy sa stali súčasťou jej bytia. Jej celej existencie po tej nehode. Ten kretén išiel na červenú!!!! Už asi tisíci raz zakričala Funny od toho okamihu, kedy si opäť začala uvedomovať realitu okolo seba spred takmer dvoch rokov. Išiel na červenú!! Do riti! Do ritii!! Slová jej splývali na perách, čo ich už nevládala dokričať. Zodvihla sa na kolená, ruky snažiace sa udržať si hlavu pokope a začala kričať. Vysoký kvílivý pazvuk vychádzajúci z jej hrdla. Neutíchajúci. Akoby mala opäť možnosť zbaviť sa tých spomienok. Tých myšlienok...a pocitov. No tak ako už veľa ráz predtým, aj teraz nastúpila iba tichá otupenosť, ktorá zahmlila všetko. Ale aspoň to, keď už nie to horkosladké opojné zabudnutie! Aspoň na chvíľu mala dopriate uchýliť sa do nevedomosti. Aj keď tak ako už mnoho ráz pred tým, aj teraz bude nútená sa z neho pozbierať skôr, ako by jej bolo milé a predstierať, že všetko je už v norme. Že už nepotrebuje lieky. Hlavne žiadne lieky! Tie len otupia, no ten príval nezastavia! Funny klesla na bok, hlavu stále držiac si rukami ako vo zveráku, kolená pritiahnuté vysoko k brade a bez dychu. Oči tuho zavreté a snažiac sa nadýchnuť. No bez úspechu. Tak ako mávala pocit, že sa jej rozskočí hlava, tak sa nevedela zbaviť pocitu, že nejaká ľadová ruka sa jej natiahla cez hruď a schmatla jej pľúca do takého stisku, až sa za chvíľočku udusí. Chvíľočku! Ešte chvíľočku a prejde to! Funny zovrela zuby a snažila sa vytriezvieť. Pomaličky, postupne sa po malých nádychoch ukľudňovala. Už len silné záchvevy otriasali jej telom skrčeným do polohy fétusu.

Tej najukludňujúcejšej polohy. Tej, pri ktorej sa nemohla rozpadnúť na milión drobných, sklených kúskov jedného veľkého, zničeného, temného celku. Po nejakej dobe prešli aj záchvevy a zostalo len trhavé dýchanie. Jej oči upreté do ničoty. Do diaľky......takej hlbokej, že jej dno sa zdalo, ako by ani neexistovalo. Samozrejme. V tomto živote, zničenom jednou nehodou, pravdepodobne ani nejestvujúce. No pred očami sa jej začal odvíjať tenký filmový pás jednej jedinej spomienky.

„No tak! Pohni zadkom Viktória! Nestihneme to na zastávku, ak budeš takto lajdáčiť! Funny sa mračila na blonďavú hlavu pred zrkadlom. „Nestresuj ségra, to v pohode zvládame. A keby nie, no tak nádych...výdych.“ Uškrnula sa na ňu Viki a dlhými vytočenými mihalnicami, ktoré boli evidentne v rodinnej línii, žmurkla do zrkadla. „Veď vyzeráš skvele. Nechápem prečo tu musíme ešte trčať. Každý chalan sa za tebou otočí, keď prejdeš okolo, Viki. Tak sa už toľko nepozeraj do toho zrkadla, lebo ťa ešte aj uhranie! Tentoraz sa zase uškrnula Funny. Viki sa otočila a vyplazila jej jazyk. „To mi je jasné. Ja len chcem dosiahnuť to, aby si ma všimli ešte pred tebou. Lebo povedzme si na rovinu.....za tebou sa otočí tiež každý!“ Viki zaklipkala očami a Funny to nakoniec nevydržala a rozrehotala sa. „Fajn!! Stav vyrovnaný. 1:1.“ Z domových dverí vypadli ako vrecia zemiakov, rozchechtané na celé kolo a vydali si dole chodníkom k hlavnej ceste a zastávke. „Zlatino, je 7:34. Nestíhame to, ani keby čo bolo.“ Oznámila blonďavá z dvoch sestier a zaškúlila na Funny. „Teší ma! Zlato! Kvôli tebe sa budem musieť zase vykecávať s Ackermannom.“ „Aj tak nechápem, ako môže ten starý páprda senilný ešte vyučovať. A vôbec fyziku. Veď stavím sa, že v dobe, keď on bol mladý, tak DaVinci ešte len liezol z plienok! To ešte nepoznali ani všetky fyzikálne zákony!“ Obe, Funny aj Viki, dostali taký záchvat smiechu, až nevideli cez slzy. Zastali na kraji prechodu a čakali, kedy naskočí zelená pre chodcov. „Hmmm. Niečo na tom bude. Vieš, Viki. Ty dokážeš dať niekedy také hlody, až rozmýšľam, že ich začnem spisovať a raz ich vydám.“ „ Hej, jasné. Budeš slávna skôr ako ja! Thihihi... Nemysliteľné moja milá......a len tak mimochodom. Z predaja tých kníh chcem potom províziu.“ Zvuk udávajúci nevidiacim farbu semaforu zmenil rytmus a sestry vysmiate vykročili cez cestu. Funny sa natiahla dopredu a chcela capnúť Viki po zadku, keď v tom v periférnom videní zaregistrovala niečo, čo tam rozhodne nemalo byť. Niečo čierne a rýchlo sa približujúce. Pootočila hlavu len o kúsok, keď si uvedomila, že sa na nich rúti športový tereňák. Ten typ, ktorý zvykne jazdiť po lesoch a predierať sa džungľou a nič sa mu nestane. S výrazom obrovského zhrozenia v očiach sa stihla ešte na kratučký okamih pozrieť Viki do očí. Tie zračili len číru radosť zo života...netušiace....nevedomé ich ďalšieho osudu. V tom prišiel náraz....a bolesť. Neskutočná bolesť, ktorá sa stane súčasťou tejto poznačenej dievčiny do konca života.

A tak je hodno rozmýšľať. Čo je život? A čo smrť?....Čo je budúcnosť bez minulosti? ...... Alebo! Tiene minulosti navždy poznačujúce budúcnosť, no nikdy nie dostatočne hmotné na to, aby sme sa ich mohli chytiť a držať sa ich pevne, ako topiaci sa záchranného kolesa? Nie je potom rozumnejšie nenadväzovať radšej žiadne vzťahy s ľuďmi? Veď čo je človek?....Iba schránka, taká krehká a taká premenlivá. A vždy sľubujúca ešte väčšiu bolesť, ako si vieme predstaviť.