Článok uverejnený v miestnych novinách:

Dievčatko opäť v náručí rodičov

Annu – Carlu B. (5), živú a bez vážnejších zranení, objavili dnes v ranných hodinách, po dvoch dňoch pátrania, plných strachu a neistoty rodičov, na miestnom stavebnom pozemku firmy Noval.

Príslušníci policajného zboru našli dieťa v jednom z výkopov na spomínanom stavenisku. S najväčšou pravdepodobnosťou, išlo o nehodu, pri ktorej dieťa nešťastnou náhodou spadlo do výkopu, no zavinenie inej osoby nie je vylúčené. Viac svetla do objasnenia prípadu prinesie ďalšie vyšetrovanie.

Podchladené a značne dehydrované dievčatko previezli záchranári do miestnej nemocnice. Podľa vyjadrenia primára je jej stav stabilizovaný, no hospitalizácia potrvá ešte niekoľko dní, vzhľadom na poranenia, ktoré dieťa utrpelo pri páde.

Rodičia prejavili neskrývanú radosť po objavení malej Anny – Carly. Matka sa pred novinármi neubránila slzám dojatia a všetkým poďakovala za pomoc. Z celej redakcie sa pripájame k obyvateľom mesta a želáme Ti skoré uzdravenie, Anna – Carla.

Tid. a celá redakcia

Článok uverejnený nasledujúci deň v miestnych novinách:

Nad objavením nezvestného dieťaťa visia otázniky

Neodškriepiteľne najdiskutovanejšou témou je v posledných dňoch miestne dievča, Anna – Carla (5). Po jej náhlom zmiznutí a dvojdňovej dráme, bola včera objavená na stavenisku, s počudovaním v dobrom zdravotnom stave na jej vek a dobu, strávenú bez pomoci, na pozemku miestnej firmy. Avšak, ďalšia noc, pokiaľ by dievča nenašli príslušníci polície, mohla byť, podľa našich zdrojov, pre ňu osudnou.

Meteorológovia, včera v noci, namerali najprudšie ochladenie, v porovnaní teplôt počas dňa a po súmraku, za minulých 5 rokov! Počas dňa sa teplota pohybovala v priemere od 12 – 17 °C, pričom v noci došlo k ochladeniu v priemere až na -5 °C, no miestami teplota dosiahla hranicu až -11 °C. Náš redaktor nameral včera približne o 23.00 večer, v blízkosti staveniska firmy Noval, teplotu -9 °C!

Podľa zdrojov blízkych polícii, dopomohol k posunutiu prípadu anonymný telefonát. Neznámy volajúci presne určil miesto, kde sa dievča nachádza. Dokonca uviedol, že zatiaľ je Anna v poriadku. Volajúci následne, bez ďalších informácií, hovor ukončil.

Hovorca miestneho policajného zboru sa k daným skutočnostiam odmietol vyjadriť, z dôvodu momentálneho šetrenia prípadu. Informácie, získané našim týmom reportérov, hovorca nepotvrdil, no ani žiadnu z nich nenegoval!

Otec dievčatka uviedol, že Anna – Carla nespomínala žiadnych svedkov a vraj, podľa jej vlastných slov, bola celú dobu, strávenú v prepadlisku, sama a bála sa.

Totožnosť volajúceho muža ostáva nezistená, ale nesporne dievčaťu zachránil život. Jeho účasť na okolnostiach prípadu je neznáma, preto nie je vylúčená možnosť, že sám tajomný záchranca má prsty v zmiznutí dievčaťa. V takom prípade sú aj naše deti neustále v ohrození! Vyvolávať neopodstatnenú paniku, samozrejme nie je cieľom, ani mojim, ani tohto článku, ale opatrnosti nikdy nie je dosť...

Tid.

1.

Nenávisť... Obrovská NENÁVISŤ, zadúšajúca telo a zahmlievajúca myseľ ... Cítil ju všade okolo seba... V sebe, vo vnútri... Akoby bola všade naokolo, vo vzduchu, ktorý vdychoval. Prechádzala ústami do pľúc a krvi. Životodarná tekutina ju odniesla do srdca, mozgu a do celého tela, ktoré mu išlo roztrhnúť od jej tlaku z vnútra, odniekiaľ z hrude... Bože, tak silná až nemohol dýchať... Zlosť... Hnev... Nepredstaviteľná BOLESŤ... Všetko spojené, v jednom, úzkostnom pocite, v priehlbinke medzi prsiami, v bode, na ktorý berúc dych, tlačila tiaž nenávisti.

Vchod alebo dvere? Nevidel jasne. Jaskyňa? Alebo niekto natrel dom načierno? Tam určite nedôjde! Keby aj mohol hýbať nohami, zadusí sa... Musel stúpať do výšky. Naokolo bola hmla. Možná príčina problému dýchania? Netušil... Náhle sa ocitol pred dverami, bez jediného kroku. Hmlu videl i vnútri, pohltila nábytok aj veci okolo... Dochádza mi vzduch, pomyslel si. Akoby omdlieval pre nedostatok kyslíka a bezbolestne padol na chrbát...

Na chvíľku, naozaj len na nepatrný okamih, uvidel temný obrys postavy, skrčenej do klbka, ako sa vzďaľuje do ničoty čiernej tmy...

Prebudil sa spotený a vystrašený. Po chvíli, keď sa zorientoval, prešiel z postele k stolu pri okne. Zapálil si cigaretu (čo Mira z duše nenávidela) a zahľadel sa z okna, za ktorým mesačný svit prekrýval krajinu šedým závojom. Nikdy v ich spálni nefajčil, tobôž ak sa v nej nachádzala Mira. Nenávidela zápach dymu a on to vždy, s úctou, rešpektoval.

Iba niekedy, vo výnimočnej situácii, svoj odpor k zápachu prekonala a povolila mu nešťastný zlozvyk... Iba vtedy, keď sa objavili SNY... Nie „obyčajné“ nočné mory detí po tajnom sledovaní hororu, či „zlé sny“ po sviatočnej večeri presýtenej mastným jedlom. Nepríjemné pocity vyvolané SNOM neodídu po prebudení. Idete sa vymočiť, vyfajčíte cigaretu na zadnom okne domu a všetko je fajn... Nie, nie! Po prvej noci mával zimomriavky na celom tele, nedokázal sa sústrediť a bál sa aj vlastného tieňa. Zvyčajne to trvalo nanajvýš hodinu. Dni však plynú a prišla druhá noc, tretia... Hodiny agónie sa predlžovali, až medzi prebudením a spánkom ostalo len utrpenie a skepsa. Objavili sa i hlboké depresie. Pri jeho prvom cykle, ako Jack obdobie SNOV nazýval, vyústili dokonca k pokusu o samovraždu!

Mira mu vtedy zachránila život. MIRA... Jeho láska... Mnoho žien ho urobilo šťastným a žil spokojný život aj pred tým ako spoznal Miru. Ale po ich prvej večeri, po krásnej noci v zrube lyžiarskeho strediska v zasneženej prírode a ďalších spoločných večeroch, sa všetko zmenilo a stala sa pre neho najdôležitejším človekom. Ľúbil ju celým srdcom. Nemal v ňom už miesto pre iných, čo mu aj priatelia a predovšetkým priateľky vyčítali. Mira sa stala stredobodom Jackovho sveta.

Marbolka zhorela už takmer do polovice a na jej konci trčal neotrasený popol ako výstražný prst. Príjemný pocit, vyvolávajúci nikotín, sa šíril hruďou, tak ju zahasil. Jediný ohorok vo vyblískanom popolníku pôsobil smiešne, ale určite nie na Miru, presne ako dym v miestnosti presýtenej vôňou osviežovača.

Hľadel na ňu. Krásna a nevinná, ležala schúlená medzi vankúšmi pod prikrývkou... ĽÚBIM ŤA, pomyslel si. ĽÚBIM ŤA, ZLATO...

O to viac ho trápila predstava najbližších dní a (predovšetkým) nocí. Teraz spala pokojne s pootvorenými ústami a jediným, úplne tichým, prejavom života bol vertikálne sa pohybujúci hrudník. Dýcha... Často pozoroval jej telo, keď spala, aby zistil či dýcha. Hore, dolu... Nevedel prečo to robieval, proste niekedy sa tak zahľadel, aby sa uistil, že jeho miláčik je v poriadku.

Zrazu chcel Miru zobudiť a všetko jej povedať. Uľaviť mysli zabranej haldou myšlienok...

Ľahol si do postele, vedľa krásnej manželky, rovnako rýchlo ako tú myšlienku zavrhol... Na všetko bude čas ráno. Nech sa pokojne vyspí. Porozprávajú sa po prebudení, keď už aj sám nebude vyvedený z miery. Vedel, že zaspať nedokáže. Prítomnosť Miri mu pomáhala zabudnúť na SNY... Pohľad na krivky jej tela na chvíľu potlačil nepríjemné pocity z nočnej mory... Bola to len nočná mora, hm... Napriek veľkej túžbe sa nechcel dotknúť ženinho tela, aby ju náhodou neprebudil.

S povzdychom sa prevalil na chrbát a uprel pohľad do stropu. Spomenul si na plavovlasé dievčatko kričiace o pomoc. ZNOVA. Nemalo cenu bojovať, pretože myšlienka na Annu sa schovávala v Jackovom podvedomí a hocikedy, počas dňa, sa ukázala ako nepozvaný hosť. Videl to drobné dievčatko volať z tmy... z temnoty. Cítil... chlad. Určite mala problémy, ale bola relatívne v poriadku, keď sa mohla hýbať.

Na to všetko prišiel až neskôr, po niekoľkých dňoch a nociach sprevádzaných nevľúdnymi snami. S počiatku, keď ju videl spoza závoja hmly, sa v nich neorientoval. Pocity pri snení a po ňom pôsobili rovnako zmätene. Po niekoľkých dňoch sa vykryštalizoval ako „obraz“, tak aj emócie počas spánku a bdenia. So stupňujúcou sa intenzitou snov, úmerne klesal Jackov zmysel pre realitu a vnímanie okolia. Hovoril o veciach, ktorým nikto nerozumel a nepoznával tváre ľudí. Jednoducho, správal sa ako blázon... Posledné dni trávil vo svojej pracovni, v podkroví domu, odkiaľ nevychádzal, v nádeji, čakajúc na noc, kedy všetko skončí. Iste, posledná je najhoršia, no ráno sa prebudil bez akejkoľvek stopy po nepríjemných pocitoch dezorientácie a SNY sa rozplynuli...

2.

PONDELOK

Ráno, so známym pocitom „prázdnoty“ v hlave, Jack vstal z postele (musel sa skôr úporne zamyslieť akým smerom ísť) a vošiel do kúpeľne. Otočil kohútikom a gumenou zátkou upevnenou na retiazke zatarasil cestu odtekajúcej vode. Zvuk padajúcej kvapaliny, jej žblnkot a hučanie vo vodovodnom potrubí, spôsobené tokom tekutiny, ho upokojovalo. Otočil kohútikom, označeným modrým kruhom, späť. Prúd vody sa zastavil. Z umývadla sa nad okraj preliala voda, keď si Jack doň ponoril hlavu. Okamžité ochladenie... Trochu sa vzchopil. Všimol si mokrú podlahu, no teraz nemal náladu, aby ju utrel.

Mira ešte spala, preto sa pohyboval čo najtichšie. Opätovne prichádza obdobie so SNAMI, ktoré bude pre oboch náročné. Mal vyjsť von s pravdou už dnes? Alebo počkať, pokiaľ si Mira návrat vízií sama všimne?

Prešiel do kuchyne, prstom potlačil tlačidlo varnej kanvice (voda v nej ostala po včerajšku) a nasypal do šálky kávu s cukrom. Po chvíli začul bublanie a vzal kanvicu z podstavca skôr ako sa automaticky vypla. Jack zalial zmes na dne šálky a posadil sa k stolu. Myšlienky, že prizná pravdu o návrate SNOV, hlodali myseľ ako malé vyhladované myšky, keď objavia kúsok syra zapotrošený v rohu komory. Lyžičkou, zvierajúc ju v pravej ruke, miešal kávu a nevedel čo si počať. Zvonenie budíka v spálni prerušilo prúd myšlienok. Mira sa prebúdzala, bol čas ísť do práce...

Nočné mory, nedostatok spánku a psychická dezorientácia po prebudení, vyústili u Jacka k trvalým a silným depresiám. Jackova prílišná tvrdohlavosť však bola zásadne proti vyhľadaniu odbornej pomoci, či už v dôsledku spomínaných depresií alebo na Mirino naliehanie. Až jedného večera, keď prišla Mira z práce domov, realita vycerila zuby. Našla Jacka vo vani, v krvavom kúpeli prúdiaceho z prerezaných žíl jeho rúk. To, že prišla náhodou domov skôr než zvyčajne a rýchlosť pracovníkov ambulancie mu zachránili život!

Úsmev, ktorým ho oslnila už ráno, keď prešla dverami, ho potešil, no oživil aj nápad na mlčanie! Takmer okamžite pripustil, že jej to nedokáže povedať a zničiť moment príjemného stretnutia po prebudení. Bozk to len potvrdil...

„„Vyspala si sa?“ opýtal sa s úškrnom. Rukou pohladil Miru po zadku. Ona prevesila ruky cez Jackove ramená a usmiala sa.

„Celkom dobre...“, odpovedala rovnako uštipačne.

Jack spozornel. Očakával ironický „výpad“.

„Snívalo sa mi, že sme sa milovali.“ Vtedy sa usmiala, pobozkala ho a dodala: „Ale nevadí, že to bol len sen, aj tak ti to nešlo!“ So smiechom uskočila, keď ju chcel chytiť.

Mira, hneď zrána po prebudení veselá a živá, vzala jeho šálku s kávou a odišla do obývačky. Jack začul hlas moderátorky ranných správ, tak si urobil ďalšiu kávu, tentoraz vlastnú, a s úsmevom ju vypil v kuchyni...

Neskôr Mira odišla do práce. Pred odchodom manžela pobozkala a s láskavým úsmevom povedala: „Budeš mi chýbať, miláčik.“

Okolo jedenástej, Jack vyrazil na nákup. Potreboval nevyhnutné prostriedky minimálne na týždeň. Určite nechcel vychádzať z domu a možno ani s podkrovia, dokonalého úkrytu pred okolitým svetom. Do jedla veľmi neinvestoval, pretože igelitové tašky ukrývali prevažne lieky, kávu, cigarety, nejaké džúsy a pár fliaš alkoholu. Všetko schoval v podkroví. Poobede, asi tri hodiny pracoval na firemných dokumentoch, čo ho stálo dosť síl, no cítil spokojnosť zo splnenia úloh... Večer prebehol príjemne. Vyšli si do neďalekej reštaurácie na večeru a navštívili miestnu výstavu starých kníh, čo evidentne Miru potešilo najviac, aj keď tam strávili len hodinu, pretože pri každom kroku videla v Jackových očiach nevyslovenú túžbu k odchodu. O niekoľko hodín, v spoločnej posteli po milovaní, ho pobozkala a povedala: „Ľúbim ťa a napriek všetkému čo ešte život prinesie, budem stáť pri TEBE!“

Už dávno nezaspával tak pokojne. Úplne zabudol na obrazy objavujúce sa odniekiaľ s podvedomia mysle v spánku...

3.

Hmla sa mu dostala do nosných dierok, napriek tomu, že sa snažil nedýchať... Alebo sa nevedel nadýchnuť? Stál pred vchodom. Videl už jasnejšie a rozoznal dvere nejakého domu, no fasáda bola stále zahalená závojom hmly... Pohľadom sa dokázal sústrediť iba na úzky bod pred sebou, akoby by mu zlyhalo periférne videnie.

Zrazu Jacka pochytil mocný hnev... A NENÁVISŤ... ZNOVA!!! Vyžarovala zo stien a on dýchal ňou presýtený vzduch, ktorý v hrudi pálil ako horiace plamene... Hlbokými nádychmi sa ich pokúšal uhasiť, no čím viac vypol hrudný kôš, akoby sa rozžeravili...

NENÁVISŤ k žene kľačiacej na zemi, ho k nej priťahovala napriek tomu, že absolútne neovládal svoje telo. Lapajúc po dychu sa približoval. Už sa mohol dotknúť jej vlasov... Ich odtieň pripomínal farbu tých Mirinych! Zacítil jej vôňu, tak známu z nocí, keď spávali, telami pritisnutými o seba...

Nával zúrivosti mu rozostril pohľad!!! Náhle mu došiel dych... Prebudil sa...

No na krátku chvíľu uvidel profil ženy schúlenej na podlahe. Určite to bola ONA...

Jack sa strhol zo sna a prudko sa posadil, pričom evidentne vyrušil v spánku aj Miru, ktorá na chvíľu otvorila oči, otočila sa na bok a ukázala mu chrbát. Spala ďalej, čo ho na moment upokojilo. Mal som spať v podkroví, bola prvá myšlienka, ktorá mu napadla.

Vzápätí sa zháčil... Až teraz si uvedomil krutý fakt, že ozaj, i keď len na moment, v sne videl Miru. Dlaňami rúk si pošúchal tvár. Videl ju! A nie v obyčajnom sne... Ale v SNE! Vo vízii hroziaceho nebezpečenstva, ba dokonca... Stŕpol od strachu. Dokonca možnej SMRTI!!!

Vyskočil z postele. Vyšiel z izby, chodbou prešiel k schodom vedúcim do podkrovia a vybehol po nich berúc naraz aj tri... Prudko zabuchol za sebou dvere.

Bola to ONA. Mira, jeho manželka, láska, celý svet... Chodil ako zmyslov zbavený, križoval izbu hore a dolu. Najprv niekoľkokrát prešiel od dverí k oknu, potom od gauča na ľavej strane ku skrini a súprave políc obklopujúcich krb na pravej strane miestnosti. Nervózne vytrhol kutáč z podstavca a začal sa hrabať v studenom popole krbu, keď z nenazdajky kovový nástroj pustil. Skočil k dverám a zamkol. Všetko vykonal úplne podvedome a sám netušil prečo...

Nebolo to však dôležité. Musel niečo urobiť! Zachrániť ju! Bože, čo robiť? Už sa mu to raz podarilo. V SNOCH hľadel do „bezodnej“ jamy, ako si najprv myslel. Potom si všimol dolu, hlboko v ničote, dievčatko. Vznášalo sa v temnote obrovskej priepasti. Neskôr, po pár nociach presýtených víziami, predstavovalo žiarivú hviezdu, ktorá sa k nemu približovala, až ju dokonale videl. Bol si istý, že na ňu dočiahne aspoň končekmi prstov. Mala smutný pohľad, zastrený utrpením a strachom. Jacka zaujali belasé oči dievčatka, s ktorých sa vykotúľali kvapôčky sĺz. Okrem výrazného smútku však vyzerala v poriadku.

Všimol si ju náhodou v ranných správach, kde vysielali výzvu o pomoc občanov polícii pri hľadaní nezvestného dieťaťa. Okamžite ju spoznal. Podoba bola jednoznačná, až na výraz, ktorý malo dievčatko na fotografii šťastný, vyjadrený širokým úsmevom. Najprv len premýšľal, či to nie je hlúpa náhoda, no tvár v SNOCH sa do najmenšieho detailu zhodovala s podobou Anny – Carly. Jej priezvisko si nezapamätal...

Tušil, že dievča muselo spadnúť do nejakej priepasti, či jamy. V meste prichádzal do úvahy skôr kanál. Napriek rozpakom, vzal auto a vydal sa k miestu, blízko rodinného domu Anniných rodičov, kde dievčatko podľa správ svedkovia naposledy zahliadli. Celé poobede strávil jazdením po okolí, prezrel každý kanál. Všetky však boli bezpečne uzavreté a okrem nich sa naokolo týčili prevažne rodinné domy.

Až neskôr, doma, si uvedomil, že okrem rodinných domov narazil len na stavenisko nejakej firmy. Jediné miesto, kam nemal prístup a určite sa tam nájdu aj hlboké jamy. Polícia pravdepodobne vypočula ľudí so strážnej služby, či nič nepočuli a nevideli a pokojne odišli, no Jack poznal typy ľudí, aké sa na takéto miesta prijímali. Unudených postarších mužov, ktorých nezobudí ani vlastné chrápanie a namiesto obchôdzky si dajú plechovku piva a masturbujú nad stránkami pánskych časopisov. Autom sa odviezol do centra mesta, odkiaľ z telefónnej búdky zavolal na políciu. Na druhý deň, keď si prečítal o objavení dievčaťa v miestnych novinách, sa pocit absurdnosti, ktorý ho sprevádzal pri pohľade okoloidúcich, keď hľadel do pouličných kanálov, stratil... Pocítil rešpekt pred SNAMI, pretože si uvedomil ich silu. Mohol zachrániť životy!!!

V skutočnosti, sa mu však nepodarilo pomôcť už nikomu. Každú tvár, ktorú spoznal prostredníctvom nového cyklu SNOV, hľadal kde len mohol. Použil všetky dostupné zdroje. Podľa pripravenej osnovy, sledoval v televízii programy o hľadaných osobách, svedomito a pravidelne prezeral internetové stránky s rovnakou tematikou, dokonca mu e-mailom prichádzali portréty nezvestných ľudí od rôznych dobrovoľných organizácií, zameraných na hľadanie nezvestných osôb. Na miestnej policajnej stanici si získal prezývku „Sherlock“ a takmer so všetkými príslušníkmi zboru si tykal.

Neskôr však úporné hľadanie nešťastníkov vzdal. Znechutený neúspechom, úplne podľahol depresii, ktorú posilňovali aj samotné SNY... Vízie sa neustále vracali, až sa Jack rozhodol vyslobodiť z ich pazúrov podrezaním žíl...

Jeho LÁSKA mu zachránila ŽIVOT. Tým lekárov dostal Jacka z najhoršieho a vo firme, kde bol zamestnaný, mu povolili pracovať doma, keďže bol administratívnym pracovníkom a technika modernej doby to umožňovala. Mira sa snažila byť viac s ním, lebo samota na jeho rozháranú myseľ pôsobila najhoršie. Ťažký život sa im stal znesiteľnejší. Mira povedala, že jej stačí, keď je Jack s ňou, živý a zdravý. Ostatné, podľa jej vlastných slov, spolu nejako zvládnu!

Sadol si k stolu, na dno krištáľového pohára nalial trochu whiskey a doslova ju „kopol“ do seba. Musel premýšľať... Znova vzal fľašu s alkoholom a dolial si takmer do polovice pohára...

4.

UTOROK

Ráno zišiel do kuchyne ešte pred zvonením Mirinho budíka. Uvaril dve kávy a oprel sa o kuchynský dres. Práve v spálni zazvonil budík. O chvíľu manželka prešla kuchynskými dverami...

„Miláčik?“ opýtala sa Mira s pohľadom upreným na jeho tvár.

„Nespal si so mnou...,“ dodala a na moment sa odmlčala. Jack vzal šálky a položil ich na stôl.

„Posaď sa, zlato,“ povedal, akoby ju ani nepočúval.

„Čo sa deje? Opäť máš tie SNY, však?“ Posadila sa a odsŕkla z pariacej šálky kávy.

„Hej, vrátili sa,“ povedal po chvíli mlčania, „ale tentoraz je to iné!“

„Ako to myslíš?“ začudovala sa.

Jack po krátkej pauze a hlbokom povzdychnutí, prezradil Mire, čo videl v poslednej vízii. Nastalo dusivé ticho. Jackovo rozprávanie očividne na Miru zapôsobilo, no o to viac ho zaskočila jej reakcia.

„Netráp sa, láska,“ natiahla sa k nemu a pobozkala ho na pery.

„Možno som to nebola ja... Vravíš, že si ma spoznal, podľa vlasov a s profilu... A pri „zahmlenom“ videní, Jack...,“ vystrúhala pochybovačnú grimasu.

Pochybovala o jeho slovách, ba dokonca sa mu zdalo, že im neverila. Nechápal to. Smršť slov vyletela z jeho úst, pričom hlavným argumentom bola prevažne Anna – Carla, čo Mira označila za šťastnú náhodu. Presviedčala ho, že na sny musí pozerať ako na „skryté“ odkazy a nevykladať si všetko tak, ako to videl počas spánku. Na normálne sny áno, pomyslel si, ale toto sú SNY, vízie neistej budúcnosti. Jack naliehal ďalej:

„Mira, zlato, prosím ťa, pôjdem s tebou... Len pre tvoju bezpečnosť... Teraz nemôžeš chodiť sama, aspoň pokiaľ opäť neodídu moje vízie...“

„Tak už im hovoríš vízie,“ zasmiala sa, čo ho dosť znechutilo. Výsmech namiesto pochopenia!

„Pôjdem s tebou, rozumieš! Ide ti o život!“ Hovoril zúrivo a chytil ju za zápästie. Mira šklbla uväznenou rukou s útrpným výkrikom „Auu, to bolí!!!“

„Mal by si znova ísť k lekárovi, Jack,“ v pohľade sa jej zračil hnev a rozhorčenie, „lezie ti to na mozog!“ Bez ďalších rečí odišla.

Jack sedel v kuchyni a načúval zvuku sprchy z kúpeľne. V to ráno už spolu neprehovorili a Mira bez rozlúčky opustila dom. Po jej odchode mu myseľ fungovala na plné obrátky. Musel na ňu dohliadnuť, aby v osudnej chvíli zakročil. Ona pomoc razantne odmietala, neverila mu. Sledovanie nepripadalo do úvahy. Mira by si ho určite všimla a označila ho za blázna. Okrem toho musel samozrejme aj pracovať a starať sa o domácnosť, keďže manželka trávila v práci väčšinu dňa.

Riešenie zdanlivo zložitého problému sa, ako blesk z jasného neba, dostavilo neskôr. S pocitom bezradnosti nastúpil do auta a vyrazil do neďalekého nákupného centra. Zastavil na parkovisku. Ako ním kráčal k obchodu, všimol si vedľa vchodu partiu purbetiakov, zahalených dymom z cigariet. Keď prechádzal tesne okolo nich, zacítil známy sladkastý zápach marihuany. Namiesto vyučovania, chlapci radšej postávali pri obchode a pozdvihli si náladu jointom. Prenikavá vôňa „trávy“ v Jackovi vyvolala dávne spomienky na školské časy, kedy aj oni utekali zo školy a krátili si chvíľu buď lacným vínom, či podobne fajčením darov prírody. Boli to krásne časy... Väčšinou sa pohyboval s Mikeom... MIKE? ÁNO, MIKE!

Okamžite nákup pustil z hlavy, zvrtol sa vo dverách a vrátil k autu. Vzal mobilný telefón, vyhľadal Mikeovo číslo a potvrdil voľbu „vytočiť“. Aparát na druhej strane linky niekoľkokrát zazvonil, až začul známy hlas dávneho priateľa.

„Áno,“ ozvalo sa zo slúchadla.

„Ahoj, Mikey. Tu je Jack.“

„Á, Jackey, pekné od teba, že si spomenieš na starých priateľov,“ podpichol ho Mike.

„Mal som nejaké problémy...,“ na chvíľu sa odmlčal. Spomienky na úzkostné depresie mal ešte stále čerstvo v mysli.

„Čo sa deje, Jackey?“

„Potrebujem pomoc. Ide o moju manželku.“

„Hádam ti len nezahýba. Mám postrašiť nejakého svalovca?“ Smiech...

„Prestaň,“ odvrkol Jack s náznakom urážky v hlase.

„Prepáč..., o čo ide?“ zaznel Mikeov ospravedlňujúci hlas.

„Myslím,“ začal znepokojený manžel, „že je v nebezpečenstve.“

„Niekto konkrétny?“

„To nie, ale potrebujem človeka, ktorý by na ňu dozrel, poprípade ju ochránil, ak bude treba. Dôležitá je absolútna diskrétnosť. Mira si nesmie nič nezvyčajné všimnúť.“

„Vyzerá to byť pre teba dôležité,“ poznamenal Mike.

„Tak pomôžeš mi?“ zaznela Jackova otázka.

„Jasné, do hodiny ti zavolám. Momentálne sa ponáhľam. Som rád, že si sa ozval. Nevyrazíme si niekedy? Ako za starých čias, Jackey...“

Jack ho už nepočúval.

„Ďakujem, Mike. Vedel som, že ma nenecháš v štichu. Vďaka. Maj sa. Budem čakať na tvoj hovor.“

Mobilný telefón vložil do vrecka a pobral sa znova k obchodu. Počas nákupu myslel prevažne na Mikea a doby, ktoré vedno strávili. Všetko robili spolu. Jedli, pili, spávali v jednom byte, spoločne platili účty, ba dokonca aj „ľahšie“ ženy „skúšali“ spoločne, čo mu dnes pripadalo trochu smiešne a trápne, no vtedy sa im to zdalo normálne. Myšlienky na ich minulosť mu na tvári vykúzlili nepatrný úsmev.

Prešli takmer dve hodiny. Jack, už značne nervózny, popíjal kávu v kaviarni, blízko nákupného centra, keď zazvonil telefón. Nebol to však signál upozorňujúci na prichádzajúci hovor, ale oznam krátkej textovej správy. Stálo v nej:

„Tento chlap ti pomôže. Je to bývalý policajt, súkromný detektív. Volal som s ním a čaká ťa u seba v kancelárii. Veľa šťastia.“ Za textom bola adresa...

O dvadsať minút vystúpil pri administratívnej budove. Nikdy predtým tu nebol. Uľavilo sa mu, keď za presklenými dverami vchodu, zbadal hlavu patriacu mužovi, ktorý ho sledoval sediac v okienku vrátnice. Zistil, že kancelária detektíva je na druhom poschodí. Vyviezol sa výťahom, našiel číslo kancelárie a zaklopal. „Vstúpte,“ ozvalo sa z vnútra, tak vošiel.

Miestnosť bola malá z mrežami na oknách. V minulosti pravdepodobne plnila funkciu nejakého skladu. Vyšednuté steny a doškriabaný stôl v strede kancelárie dotvárali výzor zanedbania. Nepríjemné pocity posilňoval nevetraný zatuchlý pach. Rovnako zanedbane pôsobil aj zhrbený, takmer plešatý muž sediaci za stolom.

„Želáte si?“ opýtal sa pri pohľade na Jacka.

„Áno, odporučil ma k vám jeden náš spoločný známy.“

„Tak vy ste Mikeov priateľ,“ pousmial sa detektív, „prosím, posaďte sa...“ Vystrčil dva prsty smerom k stoličke pred ním.

„Prejdime hneď k veci. Volám sa Stoner. Vezmite si vizitku.“ Jack ju vložil do vnútorného vrecka kabáta. Muž za ošarpaným stolom vyzeral pokojne a dôveryhodne, nikdy predtým ho Jack nevidel. Detektív pokračoval:

„Vraj potrebujete ochranu pre svoju manželku. Sú vám známe nejaké osoby, ktoré by potenciálne mohli ohroziť jej bezpečnosť?“

„Myslím, že nie, no som si stopercentne istý, že jej život je v ohrození.“

Detektív vzal papier a čosi naň naškrabal.

„Dobre, tu je moja hm... hodinová taxa.“ Povedal detektív a podal papier Jackovi. Samozrejme, že cena ho zaskočila, ale súhlasil.

Jack mu nadiktoval ich adresu a popísal miesta, ktoré Mira najčastejšie navštevovala počas pracovných dní. Pripomenul mu, aby pred ňou ostal v diskrétnej vzdialenosti, aby náhodou nevzbudil podozrenie, čo mu vzápätí pripadalo smiešne Detektív si svedomite všetko zapisoval a nad Jackovou nepremyslenou poznámkou sa len pousmial. Pri odchode si podali ruky a bývalý policajt povedal: „Buďte pokojný. Od zajtra sa na ňu zavesím a priebežne vás budem informovať. Som profesionál a okamžite zasiahnem, ak by to vaša žena potrebovala.“

„Ďakujem,“ odpovedal Jack.

Večer, po Mirinom návrate domov, vládla nepríjemná atmosféra a medzi manželmi nepadlo, okrem pozdravu a pár zdvorilostných viet, takmer ani slovo. Neskôr sa ešte raz pokúsil jej dohovoriť, no žena bez slova odišla do spálne. Zložil sa na gauč v podkroví. Zaspal s pohárom whiskey v ruke, ktorý mu neskôr vypadol na podlahu...

5.

STREDA

Frank Stoner nikdy nebol „svätý“. Pravdupovediac slovo „bezúhonnosť“ dávno vyhodil z osobného slovníka, ešte za čias v policajnom zbore, kde potláčal drogovú činnosť v meste. Občasná tvrdosť bola nutná a „drobné bokom“ (ako nazýval úplatky) hojne ponúkané synáčikmi bohatých rodičov zadržaných za prechovávanie zakázaných látok ho nemrzeli. Očko sa dalo prižmúriť vždy, pokiaľ išlo o malé množstvá, ale Frankie si pár krát zahryzol aj z väčšieho „koláča“. Díler ponúkol za jeho pomoc sumu, pri ktorej sa mu takmer zatočila hlava, no nedal na sebe nič znať a bez mihnutia oka ponuku prijal. Celý večer sledoval peniaze ako zhypnotizovaný, svedomito rozložené po stole v rovnako vysokých hromádkach. Samozrejme, ani táto „malá výhra v lotérii“ neznamenala, že je za vodou. Pri pohľade na bankovky však vedel, že okrem auta a nového bytu so zariadením mu zvýši aj na pár nocí v liehu a v spoločnosti najlepších šľapiek.

Jeho plány sa čiastočne splnili. Auto kúpil okamžite a nový byt, zapísaný na meno manželky, o pár týždňov neskôr. Za predaj starého bytu si ten nový aj slušne zariadil. Už s preťahovaním šľapiek to dopadlo horšie... Opíjal sa do nepríčetnosti a vyčerpal svoj účet „vyhradený pre chlast a rôzne radosti“ doslova za pár dní.

Stoner väčšinu rýchlo zarobených peňazí premrhal. Nedokázal si spomenúť prečo nad tým začal premýšľať. Asi preto, že sa cítil pristarý, na sledovanie neverných manželiek a manželov, čo klient priamo nepovedal, ale v 98 % prípadov to sedelo. V poslednom dobe premýšľal o odpočinku... Iste, svoje služby neponúkal lacno, no žil prevažne od prípadu k prípadu a v období s nižšou klientelou si musel aj požičať od priateľov. Výdavky na kanceláriu, administratívu, auto, telefón, účty a vlastne aj na Stonerov život, ktorý sám o sebe nebol lacný, pohltili všetky dostupné financie.

Pozoroval dom zazobancov z vedľajšej cesty, tiahnucej sa blízko neho. Zdal sa byť omnoho majestátnejší ako ostatné domy naokolo. Sú taký prachatý, že chlapík leží doma, ako kohút ďobe v obývačke do kláves počítača a ona pracuje, lebo sa najskôr nudí. Pri pohľade na rozpis, ktorý mu dal Jack, sa nezdržal úsmevu... Ten chlap fakt verí, že mu kočka hovorí pravdu, ak má chlapa? Tentoraz sa rozosmial... Musí to byť riadny debil!

Dvere prepychového domu sa otvorili a prešla nimi krásna žena. Na slnku vynikli jej dlhé havranie vlasy, no Frankieho oči nepohrdli ani pohľadom na jej opálené nohy. Určite navštevuje solárium, pomyslel si.

Naštartoval auto. Zaujímavé, že v relatívne dosť chladnom počasí má na sebe minisukňu kratšiu než väčšina báb pracujúcich v okolí nočných barov. Zmysel pre detail ho neopúšťal, ani pri pohľade na ženu ako bola Mira.

Kráska nastúpila do čierneho mercedesu, zaparkovaného na príjazdovej ceste. Keď vycúvala na vozovku, Stoner už stál na križovatke neďaleko za ňou. Ako prechádzal okolo ich domu, všimol si v okne, pravdepodobne na povale, obrys postavy zahalenej závesom. Chlap si dohliada na svoje prachy! Frank pokýval hlavou. Nebude až taký idiot... No na papier s rozpisom Mirinho dňa sa už ani nepozrel.

Auto nechal detektív na parkovisku pred reštauráciou. Únava a hlavne neústupná chuť „natiahnuť si kosti“ boli neznesiteľné. Okrem toho, v žalúdku mu škvŕkalo už viac ako hodinu. Keď vystúpil, natiahol sa až mu zapraskalo medzi stavcami chrbtice a krku. Celodenné sedenie za volantom Frankovi neprospievalo, rovnako ako sledovanie ženy, ktorá asi vypije veľa kávy, pretože zhon a takmer zúrivé odhodlanie všetko zariadiť ju hnalo mestom ako strelu. Alebo je v tom aj čosi iné? No ak by brala drogy, určite by ju už odhalil. On má na to nos!

Ako predpokladal, Mirin režim dňa ani náhodu nepripomínal Jackovu predpísanú osnovu sporadickej manželky. Prešiel s ňou viac než desať obchodov, hádam aj trikrát. Dvakrát si zašli na „čínu“. Okrem toho pár úradov a päťkrát (pravdepodobne ju volali mobilom) si kočka odskočila do práce, no zotrvala tam priemerne dvadsať minút.

Lístok s poznámkami od klienta skrčil a guľku hodil do koša vedľa vchodu reštaurácie. Všetko si už v hlave „spočítal“. Vnútri si objednal svoje obľúbené jedlo a k stolu mu priniesli pivo. Dym z cigarety ho zaštípal v oku. Nevyzeralo to, že by dievča malo nejaké problémy, či nepriateľov. Najskôr ich vydierali alebo dlžili peniaze nesprávnym ľuďom...

Nech aj oboje! Nie je to jeho vec a prácu si poctivo odviedol. Pošúchal si oči. Nechcelo sa mu už premýšľať o veciach, ktoré mu zapĺňali myseľ po celú dobu sledovania. Opretý o drevené operadlo stoličky čakal na Jackov príchod...

Jack prišiel asi o 10 minút, práve keď Frank zložil použitý príbor na zamastený tanier a jeho žalúdok už bol nasýtený. Pokojne sa posadil čelom k Frankovi a pozdravil. Rýchlo prešiel k téme stretnutia:

„Zistili ste niečo? Objavili sa podozrivé osoby? Hovorte!“

„Len pomaly,“ prerušil ho detektív. „Ste nervózny?“

Jack neodpovedal a neprítomne blúdil pohľadom po strope. Stoner sa k nemu naklonil, pričom sa oprel lakťami rúk o stôl. Muž oproti sa triasol a nepokojne sliedil očami po reštaurácii. Bledá tvár a neupravený zovňajšok budili dojem, že prichádza odniekiaľ z lavičky v parku, kde strávil noc, bez jedla a domova...

„Ak mám byť úprimný, nevyzeráte najlepšie. Povedzte, o čo ide? Možno by ste my mohli objasniť osoby, ktoré vás ohrozujú. Uľahčí mi to prácu a vám ušetrí peniaze a čas...“

Na chvíľu sa odmlčal.

„Vydieranie?“

„Nie,“ odvetil muž pripomínajúci bezdomovca a pokračoval:

„Povedzte mi, čo ste dnes zistili... Nikto ju nekontaktoval? Nemala schôdzku? Za tie peniaze by...“

„Počkajte,“ zastavil ho Frank.

„Chcete hneď prejsť k veci, fajn. Len si robím svoju prácu a zisťujem fakty. Nič ma do vášho súkromného života, no ak sú vám známe informácie týkajúce sa našej spolupráce, musím o tom vedieť.“

Detektív siahol do kabáta zaveseného na operadle stoličky po jeho pravici. Vytiahol pár kancelárskych papierov preložených napol a podal ich klientovi so slovami:

„Je tam zoznam miest, kde som ju sledoval, s udaným časom príchodu a odchodu z daného miesta. Niektoré sa opakujú. Ku každému som pridal aj vlastné poznámky, ale nemusíte sa o manželku báť, nič podozrivé som si zatiaľ nevšimol. Je tam aj zopár vytlačených fotiek, ostatné pošlem e-mailom.“

Muž z neupraveným výzorom tentoraz zaujate skúmal Stonerove materiály.

„Vyzerá to, že sa stretla len s priateľkami,“ povedal zamyslene so sklonenou hlavou a s pohľadom rýchlo preskakujúcim jednotlivé slová na papieri.

„Áno,“ odpovedal bývalý policajt. „Ako som už poznamenal, nie je v ohrození.“ Nalial si do hrdla posledný hlt piva a pohár s niekoľkými kruhmi po pene, postavil takmer na stred stola.

„Pozrite sa, teraz keď ste si to overili, dajte mi zálohu za dnešný deň. Ďalej môžem informácie zasielať mailom, je to tak jednoduchšie, ak samozrejme nechcete, aby som vám ich predával osobne?“ Frank si už obliekal kabát.

„To nie je nevyhnuté... Mailom to bude fajn. Budem vás kontaktovať telefonicky,“ odpovedal Jack. Pritom natiahol ruku s preddavkom za prvý deň. Stoner peniaze vzal a pobral sa na odchod.

„A, detektív,“ zvolal muž za jeho chrbtom. Otočil sa.

„Ďakujem!“

Detektív kývol hlavou a vyšiel z reštaurácie. Z krátkeho stretnutia mal čudný pocit...

6.

ŠTVRTOK

Stoner sa jej držal ako tieň. Sledoval Miru do práce, po malých obchodíkoch a butikoch aj priestranných obchodných centrách. Nemohol uveriť, ako ľahkovážne a bez rozmyslu, títo „finančne zabezpečení“ ľudia, míňajú peniaze. Okrem iného, sa mladá panička venovala nákupu prevažne ženskej spodnej bielizne. A nie hocijakej, ale horúcich sexi modelov, ktorými by nepohrdla ani najlepšia striptérka. Manžel by určite, pri pohľade na jej prekrásne telo v úzkej bielizni, neostal chladný. Avšak, rozpáliť chce možno iného, pomyslel si Frank, keď parkoval auto neďaleko malého bistra, tak aby mal nezastrený výhľad na terasu, kde sa Mira práve usadila.

Zapálil si cigaretu a modrý dym vyfúkol cez okno von z auta. Spozornel, pretože čašník priniesol k stolu mladej ženy dve šálky kávy. Niekoho čakala! Možno predsa len erotické čačky na zvodnom tele uvidia aj iné oči, ako tie, patriace jej manželovi, uškŕňal sa. Príchod vysokého muža s blond vlasmi priblížil jeho teóriu tesnejšie k hranici faktu. Bozk, aj keď len letmý a na líce, detektíva takmer presvedčil.

Pozrime sa! Mám vás, holúbkovia!

Frank vzal digitálny fotoaparát uložený na sedadle spolujazdca a s dostatočným priblížením si sediaci párik nafotil. Rozprávali sa a smiali, očividne sa dobre bavili. Možno je zdrojom zábavy paroháč ležiaci doma, ale zábava sa po mojom hlásení skončí, premýšľal Stoner.

Párik sa zdvihol a plavovlasý muž zaplatil účet. Ó, aký džentlmen!

Nastúpili spolu do Mirinho auta a vyrazili. Detektív im bol v pätách...

Cesta mestom trvala neskutočne dlho, pokým pár milencov odbočil k parkovisku pred honosným sídlom. Frank zastavil vozidlo na krajnici, vystúpil a chodníkom prešiel k vchodu do priestranného dvora. Nevysoký, zato hustý strom mu poslúžil ako maskovanie. Fotoaparát zbieral snímky páru, kráčajúceho nádvorím tesne pri sebe. Dom patril mužovi, ktorý otvoril vstupné dvere a opäť džentlmensky pustil dámu prvú. Pokrytec...

Stoner sa vrátil a nastúpil do vozu. Prezrel získané snímky na displeji fotoaparátu a vzal mobilný telefón. Našiel Jackovo číslo v zozname a potvrdil vytáčanie. Konečne výsledok, ktorý však jeho klienta nepoteší, ale aspoň uvidí, že si detektív vysoký plat zaslúži, premýšľal... Náhle zrušil vytáčanie!

Usmial sa. Peňazí nikdy nie je toľko, aby ich nemohlo byť viac! Bývalý policajt určite nepatril k ľuďom, ktorý sa nedajú kúpiť. Záviselo to len od ponúknutej sumy. Palác, v ktorom sa milenci stratili, nepatril žiadnemu chudáčikovi. Fešáčik ešte veľmi rád otvorí peňaženku, keď uvidí ostré snímky, ako si cudziu manželku vezie priamo domov. Možno radi otvoria peňaženky obaja, zarehotal sa. Vzal fotoaparát a vyrazil k prepychovému domu... Veď prečo nevyužiť skvelú šancu na prilepšenie...

O pol hodinu, opäť sedel vo svojom aute a prepočítaval bankovky. Takmer mu plán nevyšiel, no nakoniec predsa len zaplatili...

Pokračoval v Mirinom sledovaní až do večera i keď krásavica už o jeho prítomnosti vedela. Jack mu počas dňa niekoľkokrát volal, ale detektív ho upokojoval: „Nič podozrivé som nezistil, buďte pokojný!“

Večer odoslal Jackovi e-mail s „upraveným“ rozpisom sledovania a uistil ho, že všetko je v poriadku...

Naplnenie posolstva SNOV bolo blízko! Z celého obrazu ostala iba Mirina tvár, na ktorej už rozoznal aj mimické svaly, kŕčovito stiahnuté od bolesti smrteľnej agónie. Bolesti spôsobovanej neznámym, ktorého ten skurvený detektív stále nevypátral. No dozerá na ňu každú minútu! Na tom si dal Jack záležať a neustále volal Stonerovy na mobil.

Ani pri najväčšej vôli nedokázal vstať s postele. Cítil sa po prebudení, paradoxne, unavený. Nepríjemné pocity, prúdiace celým telom a bolesť hlavy ním lomcovali akoby stál vo vetre za silnej búrky. Občas cítil trhanie v obočí nad ľavým okom. S nočného stola pri posteli vzal pohár naplnený vodou a jeho obsahom dočasne uľavil neutíchajúcemu smädu, čo mu pomohlo sa trochu vzchopiť. Namáhavo natiahol kŕčovité nohy a postavil sa.

Stále sledoval e-maily od detektíva a čítal ich znova a znova, až sa mu vryli do pamäte. Nebezpečenstvo bolo príliš blízko, aby si nevšimol ani náznak potenciálneho ohrozenia. Dni plynuli a jeho stav bol na pokraji zrútenia. Keď sa prebudil a vstal z postele, uvedomil si, že stále leží... Mesačný svit, predierajúci sa štrbinami medzi žalúziami, pálil v očiach ako žiar púštneho slnka.

V tom si uvedomil, že ho „oslepuje“ žiarovka nočnej lampy. Sen sa zmiešal so skutočnosťou a Jack nerozoznal vlastné myšlienky od reality naokolo. Jeho stav však plne zodpovedal vážnosti a naliehavosti situácie!

Vstal z postele. Jeho myseľ automaticky obrátila zrak k notebooku na písacom stole. Okamžite musel skontrolovať poštu!

Pomedzi žalúzie v okne neprechádzal ani lúč mesačného svetla...

Nedávalo to zmysel! Nerozumel tomu... Podvedome cítil, že odpoveď tkvie v elektronickej pošte, navzdory faktu, že v nej opäť nič podozrivé neobjavil. Zúrivo odstrčil notebook, ktorý takmer zletel zo stola, vstal a pristúpil ku skrinke baru, no objavil len prázdne fľaše. Či ich vypil alebo boli prázdne stále, netušil...

Zišiel do kuchyne a z chladničky vybral poloprázdnu fľašu s hnedým alkoholom, ktorého zápach mu neulahodil, no predsa len si nalial. Z vedľajšej izby sa v tichu ozývalo pravidelné dýchanie spiacej ženy. Posadil sa k stolu, pretrel si oči a zrak mu zastavil na Mirinom notese...

Vzal ho, bezmyšlienkovite otáčal stranu za stranou a vôbec nevnímal text načarbaný na bielych listoch...

Z notesa vypadol malý kúsok papiera, tak ho zdvihol.

Pokladničný blok... Nie však ten, čo vypľuje pokladňa, z podrobným rozpisom zakúpeného tovaru, ale lístok so strohým vyčíslením sumy pri platbe kartou. Išlo o značnú čiastku, avšak tá nebola príčinou jeho náhleho rozrušenia.

Lístok bol vytlačený v obchodnom dome E&M, včera o 14.23 hod. Ako to, že v elektronickej správe od Stonera, ktorú čítal už mnohokrát, nič také nestálo? Vybehol do podkrovia a znova skontroloval správu z minulého dňa, aj keď si presne pamätal, čo v nej stálo...

Áno... Detektív ho oklamal!

Nasledovala záplava myšlienok, z ktorej sa vykryštalizoval jasný obraz budúcnosti. Chcel Miru ochrániť, pomôcť jej a pritom ju sám vohnal do náruče vraha. Nerozumel, ako mohol byť taký idiot. Nebezpečenstvo bolo blízko a Stoner nič neobjavil... Pretože detektív bol hrozbou. Vrahom!

Zo zásuvky písacieho stola vybral pištoľ a skontroloval zásobník. Ráno začne vlastné sledovanie!

PIATOK

Mira, príťažlivá a dokonale upravená, nastúpila do svojho auta, vycúvala z príjazdovej cesty domu a vyrazila v ústrety novému dňu. Detektív Frank Stoner jej bol samozrejme v pätách...

Jack čakal neďaleko ich rodinného domu už od skorého rána. Snažil sa udržať vozidlo v dostatočnej vzdialenosti od Stonerovho, aby nevzbudil podozrenie. Na neďalekej križovatke Mira zastavila priamo pod svetlami semaforu, detektív stál hneď za jej čiernym mercedesom. Jacka zaskočilo, že prenasledovateľ nedrží väčší odstup od sledovaného objektu, pričom on sám trčal v kolóne o štyri autá ďalej...

Prešli križovatkou. Mira zrýchlila, lepila sa na vozidlo pred ňou, no detektív napriek tomu spomalil. Blikaním smerového svetla naznačil úmysel zastaviť na krajnici. Jack okamžite zareagoval a zatiahol ku kraju. Stoner chvíľu sedel, nehýbal sa. So sklonenou hlavou vyzeral, akoby sa venoval nejakej činnosti.

Náhle však vystúpil a rozbehol sa cez ulicu, na čo Jack reflexívne zareagoval a schmatol kľučku na dverách, s úmyslom sledovať detektíva. Ten sa zastavil na opačnej strane ulice, pri neveľkom novinovom stánku a ako pštros strčil hlavu do predajného okienka. Šmátral po vreckách, hľadajúc drobné mince, aby po chvíli odišiel s novinami a balíkom cigariet v rukách. Poobzeral sa a prebehol späť, na Jackovu stranu ulice, kde nastúpil do svojho auta. S blikajúcou smerovkou vyrazil pomaly vpred, cestou, ktorou pred nedávnom uháňala Mira. V tomto momente už mohla byť o mnoho ulíc ďalej. Jack ho nespúšťal z očí...

Ulice lemované živými plotmi, zeleň stromov a v pozadí honosné sídla zbohatlíkov. Pred každým z nich, ako strážne psy stojace nablýskané luxusné modely áut čakajúce na svojho pána. Mnohých ľudí tu poznal. Keďže im s Mirou peniaze nechýbali, navštevovali parádne večierky miestnych pracháčov, vlastniacich okolité pozemky. Na križovatke odbočil voz, idúci pred Jackovým, do vedľajšej ulice a odhalil voľný priestor medzi ním a autom detektíva. Dodržiaval väčší odstup...

Frank zabočil k jednému z domov. Jack pristavil svoje auto vedľa cesty, vystúpil a svižným krokom vyrazil naprieč rozľahlým parkoviskom pred rodinným sídlom. Detektív vystupoval z auta, v ruke hromada papierov a druhou, voľnou, sa pokúšal skrotiť neposlušný bezpečnostný pás visiaci von z otvorených dverí. Jack k nemu došiel na menej než desať krokov, keď si ho Stoner všimol.

„Vy...? Čo tu...?“ habkal súkromný vyšetrovateľ, zjavne zneistený prítomnosťou svojho klienta.

„O čo ti ide, ty bastard?“ zvolal Jack zúrivo a z pod kabáta vytiahol pochrómovanú pištoľ. Okom, prostredníctvom mušky na konci hlavne, zacielil na mužovu hruď.

„Preboha, ukľudnite...,“ povedal preľaknutý detektív.

„Drž hubu!“ zahriakol ho rozhnevaný manžel.

Jack si, s nevýslovným odporom, prezeral muža so zdvihnutými rukami. Ako mohol byť taký hlúpy? Táto myšlienka mu rotovala hlavou ako vrtuľa helikoptéry. Ako mohol byť taký idiot?

„Oklamal si ma... Včera si mi poslal klamné informácie o pohybe mojej ženy. Prečo? Neverím ti... Klamár! Ty sviňa! Čo chceš spraviť Mire?“ Jack kričal ako zmyslov zbavený, pričom zbraňou neustále cielil na svoj terč.

„Pane...,“ začal detektív hovoriť tichým, monotónnym hlasom, v snahe upokojiť nahnevaného útočníka: „Verte mi, že to nie je tak ako si myslíte... Je to smiešne, ale...“

„Smiešne?“ vykríkol Jack a spravil tri kroky vpred. „Nedovolím, aby si ublížil mojej žene. Za žiadnu cenu! Neverím ti! Si klamár!“

Nastalo dusivé ticho. Muži si hľadeli neveriacky do očí. Napätie medzi nimi sa dalo krájať a aj najmenší nepremyslený pohyb mohol vyvolať reťazovú reakciu s nepríjemným koncom. Stoner sledoval rozvášnenú tvár, patriacu nevyspytateľnému človeku pred ním, ktorého vôbec nepoznal.

Ticho pokračovalo. Frank rozmýšľal, aké argumenty na muža použiť, aby situáciu ešte nezhoršil. Napätie stúpalo...

„Vaša žena je tam vnútri,“ rozprával detektív pomaly a zrozumiteľne.

Jack zamieril pohľadom na fasádu prekrásneho sídla. Nanešťastie v tej chvíli, vo vrecku Stonerovho kabáta, zazvonil mobilný telefón. Detektív sa strhol. Jack, periférnym videním, zachytil náhly pohyb a reflexívne potiahol spúšť.

Prásk! Výstrel sa rozoznel priestranným nádvorím, vystrašil kŕdeľ vtákov v korunách stromov, ktorý sa splašene rozleteli na všetky strany. Telo súkromného detektíva v ošúchanom kabáte, presakujúcom červeňou horúcej krvi vyvierajúcej z diery v hrudnom koši, sa zviezlo k zemi. Papiere zvierajúce v ruke sa rozleteli po okolí... Okrem štekotu psov v diaľke, zavládlo opäť ticho...

Jack neprítomne zízal na umierajúce telo, trasúce sa v šoku, na asfalte parkoviska. Nie! Neveril tomu, čo sa stalo... Spravil krok dopredu. Iba jediný! Mykanie postreleného muža ustalo. Umrel?

Nevedel čo robiť. Pokročil znova dopredu. Stál už priamo nad nehybným telom a sledoval krvavú škvrnu rozlievajúcu sa na prsiach...

Odvrátil sa, lebo v žalúdku pocítil nevoľnosť a zrakom spočinul na niekoľkých obrázkoch ležiacich v prachu. Razom zabudol na mŕtvolu, ktorej životnú energiu pred chvíľou nechal vytiecť do špiny parkoviska. Na fotografii, vytlačenej na kancelárskom papieri, Mira sedela s akýmsi chlapom, vyzerala veselo a spokojne, pričom mu držala ruku natiahnutú k nej cez stôl!

Rukou papier odstrčil a zaostril pohľadom na snímok po ním. Zobrazoval Miru ako bozkáva muža na líce, pri zvítaní alebo rozlúčke. Na ďalšej spolu nastupovali do auta. Nasledujúca ich zobrazovala pri vchode do domu. A ten dom poznal!

Náhle si uvedomil, kde vlastne stojí a zdvihol zrak smerom k sídlu. Celý svet sa s ním zatočil ako na obrovskom kolotoči. Sledoval stavbu, jemu až príliš dobre známu, patriacu Jackovmu bratovi!

Už dlho sa nestretli, no spoznal jeho dom takmer v okamihu. Mira ho podvádzala z vlastným bratom! Ten sviniar si ju vozil domov ako štetku a tam ju kefoval, kým on sa staral o domácnosť a veril, že manželka tvrdo pracuje... Hnev a nevýslovná nenávisť k nevernej žene mu zastrela pohľad aj myseľ.

Vedľa vchodu do rodinného domu stál zaparkovaný jej čierny mercedes. Pomaly, držiac v ruke strelnú zbraň, vykročil k sídlu... Osud oklamaného vraha, nevernej manželky i zradného brata bol spečatený!

Pravou nohou stúpol na prvý zo schodov stúpajúcich k vchodovým dverám, keď sa tie otvorili a zjavila sa v nich Mira. Musela začuť dunenie výstrelu.

„Jack?“

Vyzerala prekvapene. Pištoľ, zovretá v pästi manžela, unikla jej pozornosti. Jack, bez slova, stúpal schodišťom. Pozrela smerom k zaparkovanému autu Franka Stonera. Detektív ležal nepohnute, obklopený hromadou papierov, v kaluži vlastnej krvi...

Zdesená, sklopila zrak k prichádzajúcemu manželovi, ktorý jej cielil hlavňou priamo do tváre.

„Jack, čo si to urobil...,“ vydralo sa jej zo stiahnutého hrdla a reflexívne ustúpila dozadu. Nohou, obutou v lodičke na vysokom opätku, zakopla o prah dverí, stratila rovnováhu a spadla na mramorovú podlahu. Tvár, skrivenú strachom a prekvapením, jej omývali horké slzy... Len pár metrov za ňou stál Jackov brat, ktorý okamžite ako uvidel zbraň, zdvihol ruky.

Okamih predtým ako Jack, plný zloby a nenávisti, potiahol spúšť, zažil pocit déja vú. Mira, skrútená a vyľakaná, zaliata prúdom sĺz, vyzerala presne ako v hrozivom SNE, ktorého posolstvo sa práve napĺňalo! Vystrelený projektil ju zasiahol do spánku, odkiaľ vytrhol kus kože s vlasmi, ktorá nechutne ovisla cez ucho. Niekoľko kvapiek krvi poprskalo Jackovu tvár. Mirino nevládne telo sa roztiahlo na chladnom mramore. Purpurová tekutina, prúdiaca s čerstvej rany, sa rozlievala po drahom kameni...

Namieril strelnú zbraň na svojho brata, udivene hľadiaceho na mŕtvolu ženy a bez akýchkoľvek okolkov, dvomi strelami, prederavil jeho telo, ktoré ako socha padlo dozadu.

Sledoval jej nehybné telo. Zbraň s hrmotom dopadla na zem. Neuvedomoval si, že ju pustil. Cez otvorené dvere počul vzdialený zvuk policajných sirén, prichádzajúcich na miesto činu.

Zdvihol hlavu a poobzeral sa po hale. Zablúdil zrakom až k vysokým zásuvným dverám na opačnej strane vstupnej haly. Nemohol uveriť tomu, čo zbadal...

Preboha...!

Preboha, nie!

Za poodchýlenými dverami videl dlhú miestnosť so stolmi, prehýbajúcimi sa pod kopou jedla a pitia, zjavne pripraveného na oslavu.

Na dnešnú oslavu...

NA JEHO OSLAVU!

Nad dverami visel nápis, úhľadne a s láskou namaľovaný na širokom páse papiera, pripomínajúci mu jedinú vec, na ktorú za takmer celý týždeň, ani nepomyslel:

VŠETKO NAJLEPŠIE K NARODENINÁM, JACK!!!

Jacka zatkla miestna polícia. Okrem neho, jediný kto krvavé besnenie prežil, bol Frank Stoner, okamžite prevezený do nemocnice a hospitalizovaný. Pri výsluchu prezradil, že páchateľ si ho najal na sledovanie manželky. Detektív predpokladal manželovo podozrenie z nevery a neskôr po jej stretnutí s Paulom (bratom páchateľa) v reštaurácii, sa vo svojom predpoklade utvrdil i keď v skutočnosti sa vzťah medzi nimi nepotvrdil. Súkromný detektív uviedol, že sledoval pár údajných milencov až k mužovmu prepychovému sídlu. Keď pár vošiel do vnútra domu, chystal sa kontaktovať svojho klienta a informovať ho o nových skutočnostiach. Vtedy však, ako sám povedal, zapracovala jeho chamtivosť a pokúsil sa údajných milencov vydierať inkriminujúcimi fotografiami...

Pri návšteve v dome mladého muža, však zistil, že ide o klientovho brata. Spolu s Jackovou manželkou chystali pre neho narodeninovú oslavu. Aj keď medzi súrodencami už dávnejšie nebol vrelý vzťah, manželka ich chcela opäť zblížiť, keďže Jackovi po dlhom období depresií a pokuse o samovraždu mnoho priateľov nezostalo. Samozrejme, že detektív týmto tvrdeniam neveril stopercentne, no mladá žena mu zaplatila za diskrétnosť, keďže chcela manžela prekvapiť a uistila ho, že v piatok sa všetko skončí. Ani netušila akú mala pravdu!

Vraždiaci páchateľ bol umiestnený pod odborný dohľad lekárov, keď prehlasoval, že on sám je obeťou vlastných snov, akýchsi vízií budúcnosti, ktoré si nesprávne vyložil...

Svetlo do prípadu môže vniesť len ďalšie vyšetrovanie...

Frank Stoner odišiel, po absolvovaní liečby, do dôchodku...

KONIEC