Na dne jazera

Je to príbeh o ľudskosti a o tom, čo všetko sa môže odohrať v okolí jedného pokojného jazera...
Podporte scifi.sk
NA DNE JAZERA
Curtis si odkašlal takým spôsobom, že v prítmí sobotňajšej noci vyzeral, akoby šiel umrieť.
Mal chronickú chrípku, vedel to, no takisto mal šesdesiatpäť rokov a každý deň mu pod končekmi žltých prstov skončil balíček cigariet, takže mu to bolo jednoducho úplne ukradnuté...
Jedna chrípka sem, jedna tam, možno ho zajtra zrazí ten mladý Bokwických fagan, čo rozváža čerstvé mlieko a bude po všetkom.
Zastavil záchvat dusivého kašľa, ako tak sa dal opäť do poriadku a pozrel na hladinu jazera.
Bola čierna ako atrament a odrážali sa v nej všetky hviezdy, videl konáre vŕb, ktoré viseli nad strmým brehom, ako kajúce sa ruky hriešnikov a uprostred toho všetkého, tancoval na rozhojdanej hladine mesiac.
Ten mesiac bol ako poklad.
Hm. Ako naozajstný rozprávkový poklad
Curtis si sadol na breh, ťažkými zodretými prstami našiel kameň a hodil ho do vody.
Jeden...dve…tri…štyri žabky a kamienok sa stratil v prostriedku rozhojdaného zlatého kruhu.
Dnes sa mu domov ešte vôbec nechcelo.
Ostal sám.
Ako ten mesiac uprostred vodnej hladiny.
Úplne sám.
V jazere kedysi chytával sumce.
Keď bol mladý, presedel na tom piesčitom brehu celé poobedia aj dlhé večerné chvíle...
A každý úlovok, niekedy to boli pekné kúsky, áno pamätal si, veľmi pekné …každý ten kúsok doniesol s veľkým zadosťučineným domov.
No pre koho by si ich brával teraz ?
Pre mačku, ktorá už mala menej zubov ako on?
Určite by sa s tými pichľavými kostičkami na mieste zadrhla. Nevedela by zožrať ani gumeného medvedíka, keby jej ho pred tým nepožul…
Chytil ďalší kameň a opäť opovážlivo trafil majestátny mesiac
Rozhojdal sa ako nedeľnajšia želatína a potom sa pozvoľne vracal do prvotného rovnomerného tvaru.
Táto noc bola teplá.
Veľmi teplá.
Už zažil nespočetné množstvo augustových nocí, no zdalo sa mu, že táto je z nich najhorúcejšia.
Akoby sa vysoko na nebesiach niekto rozhodol, že z nudy trošku prikúri. Spomenul si, že starý Majcen, mäsiar ktorý ho už takisto dávnejšie opustil, hovorieval, že keď je noc skutočne horúca…patrí duchom.
Duchovia mŕtvych sa cez teplé noci nečujne túlajú krajinou a berú duše poblúdených ľudí.
Tá myšlienka bola čarovná, no zároveň svojským spôsobom zlovestná.
Duchov sa báť nemusel, sto krát viac sa bál ľudí z mäsa a kostí.
Omnoho horšie si teraz predstavoval stretnutie s asociálnym psychopatom, ktorý ho mlčky pozoruje spoza hustých kríkov, ako vymyslených duchov, túlajúcich sa nocou...
Opäť hodil kamienok, tentoraz mesiac obstál bez ujmy a načúval čľupnutiu, ktoré narušilo to posvätné, okolie zahaľujúce ticho.
Dostával triašku ponurej nálady, líca mu opadli ponad ústa ako dva vráskavé závesy, sklonil hlavu, pozeral do svojho vysneného sveta a premýšľal… O tom, aké by to bolo, keby žila Amy, aké by to bolo, keby tu teraz nesedel sám…a v tom niečo začul…
Ten hlások znel ako kvílenie umierajúceho psa, no predsa to bol len hlások, vlastne ľudský hlas a keď sa lepšie sústredil a napol na svoje roky ešte slušný sluch, zaradil ho medzi tie nežnejšie, ženské.
Do šľaka, kto to môže byť?
Namáhavo sa postavil, vysnený svet sa rozplynul ako obláčik priesvitného dymu a pozrel smerom, z ktorého prichádzala utíchajúca ozvena.
Opäť to začul.
A hneď na to začul ešte niečo, hrubšie a temnejšie, čo mohol byť buď mrmlajúci medveď alebo nejaký chlap, ktorý sprevádza svoju polovičku lesom plným teplomilnýchch duchov..
Rozhodol sa, že k tomu zvuku pôjde.
Pravdaže, musel pritom prehltnúť hrudu nahromadených obáv, no na také veci bol už zvyknutý.
Naučil sa žiť vo svete plnom strachu.
Súmerne s jeho tichými krokmi naberal ten plačlivý hlások na intenzite.
Zdalo sa mu, že pomaličky rozumie aj jednotlivým frázam a slovám, no zakaždým, keď chcel stoj, čo stoj, rozoznať reálny tvar nejakého zvuku, sklamane zistil, že to nejde.
Musíš sa dostať bližšie.
Našľapoval pomedzi suché vetvičky a priľahlú zarosenú trávu a popri tom sa pokúšal použiť starú horársku fintu….nadobudnúť ľahkosť, veriť si, že ho sledovaná osoba neuvidí, že nik okrem neho, nepočuje kroky…jednoducho, že sa zmenil na ducha, potulujúceho sa horúcou nocou.
Konečne ich zbadal.
Áno…určite boli dvaja.
Keďže mesiac dodával okoliu dostatočné dávky pomarančového svetla, videl ich nerovnomerné siluety.
Mladý párik.
A veľmi známy…v Madison možno známejší, ako hociktoré bláznivé páriky z hollywodskych dokumentov.
Zaujímavé - pomyslel si strnulo - už veľmi dávno ich takto spolu nevidel, akoby sa prepadli pod horúci zem.
Rozhodol sa, že pôjde smerom ku brehu a vôbec to nebolo rozhodnutie ľahké.
Nechcel, aby na staré kolená nadobudol povesť úchyláka, ktorý potrebuje osviežovať svoje oči pohľadom na zaľúbené dvojice, no to, čo mu zvieralo myseľ, ako obrovská chlapská päsť, im oznámiť musel.
Na tom môžu závisieť ich životy…..určite.
Prekliesnil sa cez zákerne driapajúce kríčky a oproti silnejúcim hlasom sa priblížil ku pláži.
Odrazu sa cítil sebaisto, ako nezastaviteľný superman, ktorý sa prikráda čoraz bližšie ku svojmu ikstému hrdinskému činu.
"Chcem už ísť preč…jednoducho preč…ty si úplne blbý či čo!"- ten štebotavý, no zároveň bodavý hlások by poznal aj v horúcom pekle.
Mary .
Ako dlho ju už nevidel?
Kto iný by zo seba vydal niečo tak ženské a pritom tak čertovsky pichľavé…veru, aj keď bola pôvabná a pekná, ak by bol o pár desiatok rokov mladší, ani za svet by nechcel s Mary Lou randiť.
Vykročil s kríkov a popri tom zaodŕhal, aby sa náhodou nezľakli, čo sa pravdaže aj následne stalo, no rozhodne to bolo lepšie , ako keby sa spoza ich zadkov, priplichtil ako nejaký šerý prízrak z lesa.
Brokovnicu držal zvesenú vodorovne za svojim chrbtom, takže v prítmí dukátového mesiaca vyzerala ako kus dreva.
"Curtis, čo tu chcete do čerta…..vy ste vadný alebo čo, vy ste nás pozoroval?" - jej oči sa nadúvali ako rybie žiabre a všetkým svojím slovám dodala neobyčajný herecký výkon, takže to teraz skutočne vyzeralo, akoby bol bol starý úchyl, no Curtis už prešiel v živote množstvom trápnych situácií a tak zachoval pokoj a na vetrom ošľahanej tvári vylúdil chápajúci úsmev.
"Áno, ako si to zistila Mary, chcel som prísť bližšie ku vám, aby som si vás mohol odfotiť."
"Ha…ha…ha:" - Mary mávla drobnou rúčkou, pričom jej na zápästí zaštrngotala retiazka.
Ha ha ha…ozvena jej hlasu sa vrátila z lesa, akoby chcela zdôrazniť každučký kúsok toho ironického smiechu…..
Curtisovi prebehol po šiji pás roztrúsených zimomriavok.
Nemal rád hlučné scény a tobôž nie na tomto mieste, to bolo niečo neodpustiteľné….akoby chceli vojsť do pazúrov smrti naivne, ako vyplašené mačiatko…..Mary ty hlupaňa….
Sprvoti jej to chcel aj otcovsky povedať, no vzápätí sa ovládol a pozrel na pokoj vyvolávajúcu hladinu jazera.
Odrazu ho premkol hlboký závan zimy.
Striaslo ho a preľakol sa.
To nebolo dobré znamenie, to veru nie.
Veril na znamenia, ktoré prichádzajú nevedno odkiaľ a v tento neskorý horúci večer to mohlo práve také nejaké byť.
Akoby sa v okolí chystalo niečo zlé….niečo vskutku nedobré…
"Nesmieš tu hulákať Mary, môžeš ich prebudiť, mŕtvych na dne jazera preboha." - pravdaže to nemal povedať takto, na plné ústa a ešte k tomu s tónom, akým trpezlivo vysvetloval susedovým deťom, že nemôžu prehadzovať tú svoju sprostú loptu na jeho dvor, no už bolo neskoro.
Mary sa zatvárila, akoby ju niekto trafil päť kilovým šutrom rovno do žalúdka.
Potom sa naňho udivene, možno aj trošku pohŕdavo pozrela a nakoniec vyprskla v bláznivý, postpubertálny smiech.
Husička….pomyslel si.
Vzápätí sa rozosmial aj Nick.
Ten chichot znel ako ranné krákanie kŕdľa vrán.
Sprostí pubertiaci, nevedia o čo ide, to mohol už vopred predpokladať, taká reakcia sa dala určite vopred predpokladať….takže teraz bol hlupák tak trochu aj on.
Nemal to takto vôbec rozbaliť.
No nič.
Musel počkať, kým sa cez nich tá vlna nepochopiteľného smiechu prevalí alebo kým sa im úplne neroztrhnú bránice a tak opäť venoval pohľad nesmrteľne pokojnej hladine jazera a v jeho hnedých očiach sa zaleskli plamienky strachu.
Niečo vnútri hlavy mu hovorilo, že ho z tej čiernej hĺbky dakto alebo ( určite mohol pokojne rozmýšlať aj v množnom čísle )…čosi mlčky pozoruje.
Cítil ten pohľad, ako hebkú pavučinu priliepajúcu sa na jeho tvár.
Strhol sa.
Mary sa nesmiala a ani Nick už nemal dosť síl. Vedel, že smiech a hlavne taký neúnavný, aký teraz obidvaja predviedli, dokáže ubrať toľko síl, že sa človek cíti ako práve vyvrhnuté kozľa.
"V tom jazere sú iba smradľavé kapre a možno nejaké staré pneumatiky. Ok?" - Nick zhlboka dýchal , možno že sa chcel znovu zasmiať, no na svojej purpurovej tvári dokázal vystrúhať iba nedefinovateľný úškrn.
Pravdaže, pravdaže Nick - pomyslel si - ty si nevidel, to čo som videl ja, ty môžeš v noci pokojne spávať, nezdajú sa ti sny o ľuďoch bez tvárí a zovretých rybích ústach…o… - nič z toho mu pravdaže nepovedal, diplomaticky usúdil, že by to viedlo iba k ďalším posmešným a hlavne rúhavým úškrnom.
Musel na to ísť z iného konca.
"Tak dobre, ja idem a vy pokračujte, ale ak vás za nohu chytí nejaká sliznatá ruka, na mňa nevolajte. Však vy to beriete všetko s tak trefným humorom nie? Určite sa na tom spolu od srdca zasmejeme, že áno?"
Otočil sa a dramaticky zamieril k lesu.
Očakávala reakciu, síce ešte nevedel akú, no predsa mu niečo v zátylku šepkalo, že ich takpovediac dostal a hlavne Mary a že ich beztarostné mysle napadol všetkoničiaci vírus…. vlastný strach.
No bolo to len a len pre ich dobro, nemal žiadne postranné úmysly, tentoraz si bol na čistom, je to všetko len pre ich spásu…..aspoň niekomu nech jeho prekliatie pomôže…
"Hej Curtis - Maryn hlas chcel znieť nenútene, no starec citlivo začul to, čo teraz potreboval…obavy, boli tam, akože sa volá Curtis, počul ich ako kostolný zvon v tichej obedňajšej premávke - nemusíte sa hneď urážať, nemysleli sme to tak, však Nick!"
Začul niečo , čo mohol byť tupý úder Marynho lakťa do jeho brucha, na to sa ozval divný hrdelný zvuk a potom Nickov unavený hlas.
"Jasné , nemysleli, môžete nám o tom povedať kľudne viac."
Uškrnul sa, tí dvaja boli podarení…celkom podarení, no žiadna podarenosť ich nezachráni pred bytosťami bez tvárí…to nie...
Zopakoval si svoju rýchlu otočku a opäť na nich prižmúrene a trochu ostražito pozrel. Mary sa bála , videl to veľmi dobre…a Nick? Možno aj on, no ako správny chlap to vedel zamiesť pod pokrovú masku hraného nadhľadu.
Dobre…. Povie im to, presne, ako sa všetko stalo, ako zmizla jeho milovaná žena, jeho verný pes a čo potom neskôr na vlastné oči videl.
Rozhodol sa, že to už musí zo seba dostať, niekedy cítil, akoby mal v žalúdku kováčsku nákovu, akoby ho to bremeno ťahalo neúnavne k samotnej zemi.
Možno, keby skočil doprostred jazera, stiahlo by ho to na dno rýchlosťou potápajúcej sa lode...
Podišiel tesne k nim a bez slova si sadol do trávy.
Zdalo sa mu, že niečo začul…no to sa mu určite iba zdalo…strach a napätie dokážu vyvolať najneobyčajnejšie veci zo samotného pekla...
Rozkašľal sa a začal…
"Žena bola pekná, bola krásna, ako tie usmievavky z módnych časopisov, však viete a v ten deň sme mali výročie svadby, už neviem koľké, ale to je jedno. Mali sme doma takú milú atmosféru, možno aj vy dvaja ju budete o pár rokov poznať“ - uškŕňal sa na nich, pátrajúc, či pochopili jeho narážku.
Podľa zalúbených a živých pohľadov sa zdalo, že ku podivu áno.
„Už od rána som ju cítil, bolo ňou naplnený celý byt, ako vôňa nedeľňajších koláčov. A žena ju cítila tiež, také niečo, ako atmosféra na vianoce, prestavte si to - vtiahol do seba nočný vzduch – číra nádhera.
Proste sviatok ako sa patrí.
A vten deň- jeho pohľad sa bleskovo zachmúril - sme sa rozhodli zájsť na piknik k tomuto prekliatemu jazeru.“
Curtisova kostnatá ruka sa vztýčila do vzduchu ako rampa a trasúci sa prst ukazoval na obrovskú, tajomne tichú jazernú plochu, ktorá, akoby sa v diaľke vpíjalo do tmavej oblohy.
Jeho tvár sa zmenila na nepoznanie, bledé, starobou zovreté oči sa naplnili vodnatým leskom, pokrkvaná chudá tvár sršala zvláštnou energiou…takou, akú mávajú ludia na smrteľnej posteli, alebo ľudia ktorí bojujú za niečo neľudsky veľké, čo ostatné mysle vôbec nedokážu pochopiť.
Z jeho tváre odrazu sršala sila, udivujúca, no zároveň strašideľná sila zúfalého človeka….
S takou silou, možno bojovať len do úplného konca a Curtis to veľmi dobre vedel.
Už mu nič nebolo sväté, všetko sväté totiž na tomto svete dávno stratil.
„Zobrali sme si nejaké kuracie sendviče, teplý čaj a mojho psa…Joga- odmlčal sa akoby nasával ďalšie myšlienkové pochody z nočného ovzdušia - bol to jazvečík, takýto malý…jeho vetchá ruka sa kĺzavo zniesla k zemi a roztvorená dlaň zastala na piaď od uľahnutej trávy...mal som ho rád, pretože aj on mal rád mňa, viete, vždy večer keď som si líhal spať, hľadel na mňa tými inteligentnými psími očami, akoby očakával, že mu porozprávam nejaký príbeh a mne sa zdalo, akoby za tou psou lebkou tkvel človek, jasný rozum, ľudské pocity, proste ľudská duša.
Museli by ste ho poznať, aby ste pochopili o čom rozprávam.“- zaškrípalo mu v hlase.
„A v ten deň sme sa vybrali neďaleko od tohoto miesta, tam za kríkmi“ - Curtis ukázal na spleť tienistých čiarok a huhvalcov, ktoré akiste cez jasný deň tvorili husté kriače, no pod rúškom tmy vyzerali ako rozliaty tuš rozprskaný na všetky strany maliarskeho výkresu.
„Je to celkom neďaleko….až ma to desí. Tam sme si sadli do teplej trávy, ja som s Amy vtipkoval a Jogo naháňal muchy a komáre, no pravdaže nechytil ani jednu a ja by som mu dal za to vtedy aj svoj život. Viete - ospalo sa uškrnul - komáre priam z duše nenávidím, neznášam tú lietajúcu nenásytnú háveď a som si istý, že aj ona neznáša mňa. To som ale teraz nechcel….zjedli sme kuracie sendviče a Jogo dostal takisto ten svoj, celkom chlapácky kúsok. Slnko nám pálillo do tvárí, pamätám si, ako bolo vtedy strašne horko, akoby to slnko viselo rovno nad vŕbami na kraji brehu.“
Mary a Nick sa s každou plynúcou sekundou čoraz nervóznejšie hnieždili.
„A vtedy sa to znenazdajky stalo…Jogo, Jogo ..kričím…kam ideš, nechoď tak blízko brehu.! Viem, znie to, ako by som volal na dvojročné dieťa, no mal som toho psíka naozaj rád a zazdalo sa mi, že by ho aj tá najmenšia vlnka vtiahla rovno do hlbokej vody.
No ten jeho psí čumák vo vode niečo zacítil, začal poskakovať na všetky strany, akoby mal pod labkami žeravé uhlíky a pritom vrčal a štekal a ja prisahám na všetko čo je mi sväté, že za celý čas, čo som ho poznal, som ho takto štekať nikdy nepočul.
Zacítil som čosi nezvyčajné, mohol sa tam zjaviť žralok, počul som už o tom, ako sa niektoré kusy zatúlali do riek kúsok od morského pobrežia a tu to veru nie je ďaleko…alebo to mohol byť krokodíl, tie beštie sa tu tiež raz za čas ukážu. Veru už som tu videl pekné kúsky. A tak som sa chcel rozbehnúť za ním….no Amy bola rýchlejšia. Vystrelila ako šíp a so smiechom sa hnala rovno k Jogovi.“
Curtis sa odmlčal a preglgol koktejl slín, zlosti a zúfalstva, ktorým mal naraz zaplavené celé hrdlo.
„A to bolo posledný krát, čo som ich videl.
Stiahlo ich to do vody akoby boli z páperia, rýchlo….smrteľne a potichúčky, že nevydali ani poondiaty hlások.
Stál som tam ako obarený, pozeral som sa na víriacu hladinu jazera a z ruky mi vypadol nedojedený kurací sendvič...
To všetko si ešte pamätám, pamätám si aj to, že práve v tej chvíli ma poštípal do zátylku komár, no tá svrabivá bolesť sa celkom stratila v záplave beznádeje, ktorá ma opantala.
A potom sa to vystrčilo z vody.
Ľudská hlava, zelená ako uhorka , bez tváre, nevidel som nič, nos, ústa ani uši len dve veľké okále , ktoré boli čierne…ako….ako….Curtis sa z ťažka rozvlykal….ako to hnusné jazero."
Mary sa meravo pozerala na tú kôpku človečiny, v ktorej bolo ešte pred chvíľkou aspoň zamak dôstojnosti, no teraz sa jej zdalo, že sa všetka vyparila v ovzduší.
Curtis si zaboril hlavu do kolien a plakal….plakal ako malé nespokojné dieťa.
Odrazu ju premkla sotva citeľná, no neustále sa zväčšujúca bodka ľútosti a zničohonič si spomenula na časy, keď jej svet ešte neutvrdil prirodzené ženské pudy, keď bola smutná, ak si jej brat rozbil koleno alebo dostal od otca preventívnu bitku, no časom stratila o pocity ľudí záujem, jej empatia chabla a umierala spolu s ňou.
Dnes sa však predsa opäť ozvala.
Prišlo jej Curtisa ľúto, mala chuť ho žensky pohladiť po hlave a povedať mu zopár aspoň trošku povzbudivých nežných slov.
No nič také neurobila.
Darmo sú to roky a za tie k tomuto bezcitnému svetu naoplátok znecitlivela aj ona. Problémy ostatných boli pre ňu zničohonič tabu….akási miestnosť uzavtretá nepreniknuteľnými pancierovými dverami.
"Tak už prestaňte Curtis, je to už dávno, nespomínajte opäť na to, lebo vám bude ešte horšie." - na tú vetu, ktorú práve potichu precedila pomedzi privreté pery, bola patrične hrdá, vyriešila to diplomaticky, ani Curtisa neurazila, ani mu nedala možnosť, aby ďalej plakal.
Curtis ťaživo zdvihol hlavu.
Oči mal nezdravo červené.
"Len ma to trochu zobralo." - pokrčil letmo ramenami.
No to určite vidím - pomyslela si Mary a všimla si, že aj Nick posmešne zodvihol pravý kútik úst.
Nick bol už od čias, ako ho na jednej silvestrovskej party spoznala, zatvrdnutý... voči všetkým a takisto aj voči sebe, takže vedela, že takéto telenovelovské uplakané výstupy s ním nemohli ani zamak pohnúť.
Utvoril si okolo seba brnenie a cez to brnenie by neprešlo nič, len ak by sám nechcel. Dokonca aj ona s tým mala veľakrát nemalý problém...
Zaregistrovala letmo, že Curtis stratil ženu, že tu skončil aj chudák jeho psík…no to bolo všetko, bola to príhoda ako všetky ostatné, hoci tu mala pred sebou v dokonávajúcej triaške jej priameho účastníka.
Musí sa stým starec vyrovnať, ináč skončí ako troska, videla už takých prípadov mnoho, kto sa nevie vyrovnať z osudom, skončí ako úbohá zdecimovaná troska, to bolo jasné...
Nick si znudene prešiel rukou cez melírom ozdobené hnedé vlasy a zádumčivo pozrel na Mary.
Na maličkú chvíľku sa mu zazdalo, že ňou starcov výstup pohol.
No určite sa mu to len obyčajsky zdalo.
Curtis prestal roniť slzy a pozrel na ten pochabý párik.
Prvé, čo si ako tak uvedimil, bol fakt, že sú nebezpečne blízko brehu.
Stačilo by natiahnuť ruku a topili by sa na dne studenej vody…
"Choďte ďalej od toho brehu prosím vás, len kúsok, môže to vyskočiť von, viem, že je to ukrutne smiešne, no môže sa stať presne to, čo vtedy, tak ak tomu neveríte, urobte aspoň jednému slabému starcovi po vôli a poďte bližšie." - hlas sa mu už netriasol, vedel, že v dnešných časoch nemá nikto záujem o ufňukaných samotárov, prežíval dobu, keď vyhrávala nezlomná vôľa… a zásady spolu s morálkou zahnívali pod hrubou a narastajúcou vrstvou princípov, postavených omnoho vyššie na hodnotovom rebríčku ľudí.
Sám tomu všetkému dosť nerozumel, no jedno mu bolo jasné…
Bude sa musieť tomu trendu bezpodmienečne prispôsobiť.
Mary sa na neho pozerala so záujmom a určitou štipkou sarkazmu a nedôvery.
Neverila mu - to mu bolo jasné…no jasné mu bolo aj to, že tú pevnú kôrku nedôvery narušil, možno, že len trošku, no vedel, že je už krehkejšia a zraniteľnejšia, ba tušil, že Mary je možno dôverčivejšia, než si sama o sebe myslí.
Zato Nickova tvár pripomínala kamennú bustu, jeho oči boli kalné a bez štipky ľudského porozumenia.
Ten chalan určite neverí ani vlastnej matke.
No ak nechce, jeho vec…môže preňho zaňho do toho jazera rovno teraz samovražedne skočiť.
Ak ťa omrzel život…..
"Vy si myslíte, že uprostred toho rybníka žijú nejakí všivaví vodníci alebo čo?" - Nick sa zatváril nanajvýš cynicky a Curtis si pomyslel, že sa tak ani tváriť nemusí, jeho tvár bola v podstate cynizmus sám.
"Niečo také - zaodŕhal a snažil sa zahaliť zlosť, ktorá ho z tej spratkovej natvrdlej tváre popadla.- niečo také tam určite je, viem, že to znie ako úplná hlúposť, no skutočne tam niečo je, videl som tú tvár s čiernymi očami, videl som ruku a kruhy na vode, keď tam zmizla moja žena- snažil sa, aby ostal jeho hlas pevný - a to všetko môžem odprisahať na, čo len chcete."
"Dobre, dobre…dobre." - Mary rozhodila rukami a pritom myslela na chvíľku, keď už konečne toto nekonečné divadielko naberie šťastný koniec.
Už sa jej nechcelo vôbec nič.
Počiatočný entuziazmus z nej vyfučal, ako vzduch z krehkého balónika, tá prvotná nádherná atmosféra ( keď boli ešte s Nickom sami ) bola nenávratne preč a to ju deprimovalo.
Miestami dostávala nutkávú chuť nakopať toho ufňukaného Curtisa do jeho šesdesiatročného zadku…uškrnula sa v duchu…
"Tak si to vyjasnime. Čo vlastne s nami chcete? Chcete aby sme odišli, chcete, aby sme doniesli udice a pokúsili sa tie zelené obludy chytiť, aby sme zavolali políciu….hm.?" - rozpažila ruky a ľavou nechtiac udrela Nicka do nosa.
Ozval sa jeho brunivý bolestný vzdych.
"Áno, v podstate áno - Curtis sa celkom bláznivo zaškľabil - chcem aby sme ich dostali"
Odrazu v sebe opäť cítil to elektrizujúce napätie, vlnu adrenalínu, čo mu bleskurýchle prebehla cez zátylok a valila sa celým telom ako nezastaviteľná tsunami.
Bože je to tu opäť...ako ópium
Áno, dnes spolu s tými dvoma urobia to, na čo čakal štvrť svojho nevydareného života.
Dostanú tie zelenkasté bytosti a jeho plán, ktorý mal úzkostlivo uložený v najspodnejších poličkách mozgu, mal veľkú šancu na úspech.
V podstate bol jednoduchý, no geniálne veci sú vždy jednoduché.
Ale chcel si to naozaj urobiť? Chcel si to už od samotného začiatku?
V jednoduchosti je úžasná krása….Curtis pozrel na jazero a zbadal zopár lietajúcich mušiek, ako sa potrúsené zlatistým svitom mesiaca odrážajú od hladiny.
"Jeden z vás musí robiť volavku" - povedal napokon a neotŕhal pohľad od hypnotizujúcej vody.
"Volavku? - Maryn hlas mal teraz v sebe celkom určite náznaky počiatočnej hystérie - to myslíte ako nejakú zasranú návnadu, ako syr v pasci na myši? Vy ste zbláznil pane?" – vyjavene gúľala rozšírenými očami.
"Je to magor." - Nick popudlivo zvraštil pery a pozeral na Curtisa, ako na ôsmy div sveta. Ten kostnatý dedko sa mu nepáčil, najprv ho chcel zaradiť medzi starých bláznov s prvými náznakmi senility…no až teraz si začínal pomaličky uvedomovať, že je vcelku nebezpečný.
"Nie som žiadny magor, ja len chcem, aby ste to pochopili, vysvetlím vám to, proste...proste pôjdete ku jazeru, budete bližšie ako je potrebné…tak blízko, aby vás ucítili - Curtis si oblizol pery - aby prišli až k brehu a potom...“
Vystrčil spoza chrbta krátku pušku so zrezanou hlavňou.
"Domáca výroba- povedal a pritom sa víťazoslávne a zároveň smutne usmial - tá by prestrelila aj slona, verte mi."
"Vy ste blázon- Mary popudlivo pokrútila hlavou a teraz už o doslovnom význame tých dvoch slov absolútne nepochybovala.
Curtis sa asi zo smrti svojej ženy a svojho ľudského psíka načisto zbláznil, začínalo to byť čím ďalej, tým jasnejšie. Nie s týmto človiečikom už nechce stratiť ani chvíľku…ani prekliatu chvíľočku.
Môže byť naozaj nebezpečný.
Pozrela na Nicka a ich oči hovorili rečou jasnejšou, ako ligotavý mesačný svit. Vypadnú odtiaľto, toto miesto, táto čudesná scénka…tá atmosféra okolo nich…všetko jej to pripadalo neuveriteľne rušivé a nereálne...
Lenže má pušku...ten cvok má prekliatu pušku...
Cítila, že jej žalúdok zviera silný kŕč…. strachu? Alebo zmätenosti?
Nevedela.
Nerozumela mu.
" Dobre, veď už ste tak blízko a vôbec ste sa nebáli, tak o čom to je. O nesympatii ku mne, taká hlúposť vám zatemnila mozgy?" - Curtis sa snažil všemocne ovládať zúfalý hnev a všetko, čo sa v ňom nahromadilo ako špinavé blato na dne rieky…Sprosté decká, sprosté decká…tie slovíčka sa mu otáčali v mysli ako bubon vo výhernom automate, čo nedokážu pochopiť, že tento deň je ako stvorený na…
"Dobre my ideme." - Nick sa zhlboka nadýchol, nie že by to ktovieako potreboval, no dodalo mu to určitú štipku rozhodnosti, Curtis mu začínal liezť pekne na nervy, hoci si to sprvoti nechcel priznať…mal obavy. Hlavne z hompáľajúcej sa zbrane v jeho mŕtvolnej ruke...
Všetko musí byť v poriadku. V tento večer už všetko.
Chytil Mary za ruku a urobil mimovoľný pohyb doprava.
Curtisove staré ruky znehybneli.
Puška sa pozerala svojim čiernym hypnotizujúcim okom rovno do výšky ich hláv a Mary sa zazdalo, že z nej každú chvíľku vyletí ohnivý záblesk s posledným dunivým rachotom, ktorý môže v živote počuť.
Chce ich zabiť?
Naozaj to chce?
"Prosím vás ostaňte." - Nick si uvedomil, že tá prosba vôbec neznela ako prosba, ale praobyčajná hrozba. Zastal a prekvapene pozrel na Curtisa. Jeho červená podlhovastá tvár bola strnulá ako tvár umrlca v truhle, tesne pred posledným kontaktom s čerstvým vzduchom a ríšou živých.
"Prosím…ja to, musím to urobiť, prosím vás nechcite, aby som vás k tomu prinútil. Po tom naozaj netúžim. Je to azda až také strašné, sadnúť si k tomu brehu a čakať. Čakať, kedy ich všetkých nedostanem.?" – zablýskal zaslzenými očami.
"Nie." - Mary sa vytrhla z povoľujúceho zovretia Nickovej ruky a rozbehla sa strmhlav preč, no jej prekvapujúci útek zahatil výstrel.
Akoby narazila do neviditeľnej steny, nohy jej vypovedali činnosť, pozrela na čiernu ryhu v zemi pred ňou, na konci ktorej bola v hline rozpálená Curtisova guľka.
Ten psychopat ju chcel naozaj prestreliť…ten….
Prudko sa otočila.
Curtis bol tvrdý ako žuľa.
"Vráť sa Mary…a žiadne sprostosti."
"Sadini si k Nickovi." - povedal s neľudským kľudom.
Nick sa usmial.
To už bolo aj na jeho, mimoriadnym pokojom obdarenú povahu, priveľa.
Ten sprostý dedko si nedá povedať, nechcel sa s ním babrať, tento večer potreboval len kratučkú romatickú prechádzku s Mary, na brehu krásneho jazera. Mohla to byť nejnevinnejšia vec, ktorú za posledné roky urobil.
Nič viac. Naozaj. Uisťoval sa nahnevane v duchu.
A teraz sa deje toto?
Neskutočné…
Vyvrátil oči až k samotnej, uhľovo čiernej oblohe a potom pozrel na dedka, tak, ako pozerá otec na svojho sprostého syna, ktorý ho chce presviedčať o tom, že sa sa mal narodiť ako žena.
Na jeho bielych hánkach navreli žily plné studenej krvi jeho predkov…pokolenia, ktoré dokázalo prežiť toľké storočia v tejto nehostinnej diere, pokolenia, ktoré neustále niekto hľadal, rušil a bezcitne lovil, ako tu prítomný Curtis.
A teraz sa tento dokonalý idiot s puškou pokúša zastrašiť Nicka Colsvieho?
Premkla ho nekontrolovateľná zúrivosť.
Curtis spozornel, niečo mu hovorilo, že situácia sa mení…niečo V Nickovej a takisto aj v Marynej tvári mu veľmi zreteľne hovorilo, že sa možno poriadne sekol.
Tie decká nie sú až také ovládateľné, ako si sprvoti myslel, ba dačo mu hovorilo, že sú možno ešte niečo omnoho horšie.
Tie decká totiž možno vôbec nie sú ľudia.
Tri rýchle skoky stačili na to, aby sa ocitol rovno pri starcovej kostnatej postave, tak, že mohol konečne sám ucítiť v zahnutom nose jeho nearomatický rybí dych.
Dych rozkladajúceho sa jazera dedko…stihol sa v duchu zasmiať.
Curtis sa iba bezmocne díval, ako sa k zemi rinú kusy železa, dreva a všetkého, čo predtým tvorilo jeho nezničiteľnú pušku, jediný tromf ktorý ho aspoň chvíľkami držal vo výhode.
Z hrôzou pozeral, ako ho to chlapčisko zodvihlo do dvojmetrovej výšky a dlhými, neľudsky dlhočiznými skokmi sa vracia k..?
Božeee
Bezmocne zakričal.
To bolo posledné, čo mal dovolené na sklonku svojho života vydať chrapľavo z úst.
Všetko bolo také rýchle.
Ešte jeden krát si prezrel pozemský svet a potom
sa nad jeho strachom znetvorenou tvárou žblnkocúc privrela hladina.
Nick držal Mary za ruku a po bedrá ponorení v láskavom zovretí vody pozerali na hviezdnatú oblohu.
Už dávno nebola taká pekná - pomyslela si Mary a potom ju opäť opantala zlosť, nad tým, že musel ďalší hlúpy malomešťan zmiznúť v ich svete.
Keby nebol dobiedzal, nechali by ho predsa tak, chceli sa len trošku poprechádzať, kým nevyjde to prekliate pálivé slnko.
Mohli len trochu zaspomínať na predošlé časy, pár minút súkromia a láskyplnej intímnosti.
Nikoho nebaví tráviť noci ustavične pod hektolitrami ťažkej vody…
No opäť to nejako nevyšlo, azda to nevyjde už vôbec- zamračila kvapkami orosenú, krásnu tvár.
„Prečo tak slastne túžil po svojej žene, prečo nedokázal jednoducho zabudnúť a žiť ďalej?“ - obrátila spýtavý pohľad smerom k druhovi.
Veď je to také jednoduché. Dokonale primitívne. To musí zvládnuť každý.
"Bol to zúfalec - zahundral Nick - Možno bude nakoniec šťastný, že konečne uvidí svoju ženu a psa, aj keď zrejme nebude taká krásna ako kedysi."
Obidvaja sa oduševnene usmiali.
Ich telá sa začali pozvoľne pokrývať zelenkastými šupinkami, jasné inteligentné oči vystriedali diery s bezodnou černotou a potom keď, sa posledný krát nadýchli vzduchu, obaja sa ponorili do svojho nepreniknuteľného sveta a možno, že sa v kútikoch prekliatych duší opäť tešili na tú ďalšiu, ktorú čoskoro privítajú…
...na dne jazera.......
KONIEC

Roman Kulich

Roman Kulich

Diskusia

zuna
Ocenujem, ze poviedka mala dej, zapletku a hlavne (prekvapive) rozuzlenie ! Autorovi sa podarilo udrzat napatie a putavost pribehu (i ked v istom mieste sa to zaseklo a uz sa to zacalo opakovat ).
Zda sa mi, ze umyslom bolo prave pohrat sa s psychologiou postav, a prave toto mi nie uplne sadlo.
Napr. myslim, ze nie je dost zrozumitelne vysvetleny ten prerod/motivacia Curtisa (raz chcel aby ustupili, potom aby pristupili, k jazeru a medzi tym sa neudialo nic co by vysvetlovalo, preco zmenil nazor). Tiez mohlo byt spravanie dvojice podane viac z Curtisovho pohladu, lebo ako citatel sa citim oklamana :), ze z role vseveducej tretej osoby rozpravac tvrdi, ze Mary
Cítila, že jej žalúdok zviera silný kŕč…. strachu?
A potom sa od rozpravaca dozviem ze Mary je nemrtva prisera, ktora take cosi nemoze prezivat.
02.06.2010
zuna
sa mi to nezmestilo do jedneho prispevku !
Fuf, teda neviem, ci sa mi podarilo zrozumitelne vyjadrit, ale snad hej :)
Zaverom- bolo to fajn, az na par drobnosti, napr. na tu chronicku chripku, to ma fakt dostalo. Chripka je akutne virusove ochorenie !! A potom tu cast
"... zničohonič si spomenula na časy, keď jej svet ešte neutvrdil prirodzené ženské pudy, keď bola smutná, ak si jej brat rozbil koleno ... ". Teda bud je tu slovo "neutvrdil" pouzite nespravne, alebo je to pekne nefer vyjadrenie voci zenskemu pokoleniu :)
02.06.2010
Roman Kulich (Anonym)
Ahoj Zuna
Píšem len tak na rýchlo, ale myslím, že si mala k môjmu dielku celkom trefné postrehy: Ono, je to vlastne prepisované staršie dielo, takže sa tam určite vyskytlo pár chybičiek ( čo by sa asi vyskytlo aj v neprepísanom )
Chcel by som len vedieť, či bokom od štylistických chýba a takisto aj logických, ako zisťujem, vyvolal príbeh pozitívny dojem. Či sa to čítalo dobre, plynule? Či by si od takého autora siahla aj po inom diele? )
Ďakujem
03.06.2010
jurinko
V podstate nemam prilis co povedat okrem toho, co povedala zuna. Pekne, prijemne, vsetko, akurat ten prerod bol nelogicky a mohlo to byt skutocne viac z pohladu Curtisa. Inac fajn, ani moc chyb tam nebolo, taky vyssi priemer povedal by som. Takze davam 7
07.06.2010
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.