V ústave pre výskum paranormálnych javov bol od včera rána poriadny zhon. Dr. Sullivan dostal poštou dlho očakávanú správu, že sa našiel starý dom, v ktorom pôsobia silné paranormálne sily. Podľa archívnych záznamov, ktoré jeho spolupracovníci našli rešeršami na internete, v spomínanom dome vyčíňa najmenej jeden poltergeist. V strašidelnom dome za posledných 7 rokov žilo 5 rodín, ale všetky po dramatických udalostiach z tohto domu ušli.

Tím Dr. Sullivana sa chystal stráviť v tomto dome jeden týždeň, a preto všetci v tíme horúčkovito pripravovali rôzne prístroje na meranie elektrostatickej a elektromagnetickej energie, infrazvuku, ultrazvuku a ďalšie špeciálne nástroje na zisťovanie prítomnosti paranormálnych síl.

„Tak sme pripravení vyraziť?“ spýtal sa netrpezlivo Dr. Sullivan a prehadzoval v ruke popísané listy záznamu predošlého prípadu, ako keby v nich chcel už nájsť vysvetlenie záhady tohto strašidelného domu.

„Ešte odnesiem do auta reprosúpravu a môžeme ísť.“ zafučal John, ktorý sa nadrapoval s reproduktormi. John bol pravá ruka Dr. Sullivana, trochu objemnejší plešatý dobrácki chlapík, ktorý by ani muche neublížil a doktor sa na neho veľmi rád obracal s každou maličkosťou.

„Jane?“, otočil sa doktor na mladú stážistku, ktorá do týmu prišla iba nedávno.

„Ja už mám všetko v aute.“

„A kde sú Peter a Boby? Tí sa pri tom balení nejako nepretrhli...“ spýtavo zdvihol obočie a položil záznamy predchádzajúceho prípadu na stôl.

„Peter a Boby?“, zasmiala sa Jane, „tí dvaja už pri aute netrpezlivo vypaľujú zobáky. Vieš akí sú vždy žhaví, keď sa niečo takéto objaví! Tí by si už s tým duchom najradšej pokecali pri nejakej kávičke!“ smiala sa Jane.

Peter a Boby boli technici a mali na starosti celé technické vybavenie tímu. Peter bol vysoký mocný muž s hustými čiernymi vlasmi a uhrančivým pohľadom, Boby naopak malý a tenký s večne roztrapatenými riedkymi blond vlasmi. Tí dvaja boli nerozlučná dvojica a v ústave sa im potichu hovorilo Laurel a Hardy.

„Dobre, keď sme hotoví, môžeme vyraziť. Ani ja sa už neviem dočkať toho, čo nás tam čaká!“, povedal Dr. Sullivan netrpezlivo.

Dom stál v maličkom okrese na juhovýchode štátu Alabama. Po príchode k nemu sa Dr. Sullivanovi zdalo, akoby dom žil svojím vlastným temným životom. Bol postavený vo veľkej oplotenej záhrade vo viktoriánskom štýle a na prednej strane mu dominovali dve špicaté vežičky. Okolie domu bolo zanedbané a zarastené. Bolo vidno, že dom už dlhú dobu nemal žiadnych majiteľov. Chvíľu si ten zázrak všetci nemo obzerali. Ticho prerušil Dr. Sullivan.

„Haló ľudia! Prišli sme sem na exkurziu, alebo pracovať?“, povedal posmešne. Zdvihol ťažký kufor a kráčal po cestičke k domu.

„Tak fajn, dajme sa do toho.“, prebral sa z očarenia Peter a s ťažkou bedňou sa trmácal za doktorom.

Keď Dr. Sullivan prišiel až ku dverám, zazdalo sa mu, že ho niekto pozoruje z vežičky domu. Ten pocit mával aj v minulosti a nikdy ho nesklamal. Položil kufor na zem a zahľadel so do okien vežičky týčiacej sa nad pravým krídlom domu. V rozbitých oknách povievali staré zašednuté záclony, ale nikoho v nich nebolo vidieť. Dr. Sullivan otvoril dvere a vrátil sa po kufor. Keď už chcel vstúpiť do domu, dvere sa pred ním s rachotom zavreli. Všetci ostali stáť ako primrznutí.

„Zdá sa, že tu nie sme vítaní.“, hlesol Boby, “To som teda zvedavý, čo nás tu čaká!“ Prešiel okolo zarazených členov tímu, otvoril dvere a zmizol v útrobách starého domu...

Stáli v strede veľkej haly uprostred ktorej dominovalo široké mramorové schodisko s nádhernými sochami anjelov a démonov po oboch stranách murovaného zábradlia. Hala bola prázdna, len zo stropu visel obrovský kryštálový luster, celý zaprášený a pokrytý toľkými pavučinami, že nebolo rozoznať koľko má vlastne svietidiel. Z haly viedli štyri dvere do ďalších miestností. Dvere boli vyrobené z ťažkého masívu s krásnou kovanou kľučkou. Pri bližšom pohľade si Peter všimol, že kľučky majú tvar démona s otvorenými ústami a vyplazeným jazykom. Petra tento dom čoraz viac fascinoval a obzeral si dopraskanú fresku na stene nad schodiskom, ktorá znázorňovala zvrhnutie démona archanjelom Gabrielom. Tá freska na neho pôsobila mimoriadne živým dojmom a Peter nevedel z nej odtrhnúť zrak.

„Tak dáma a páni, pustíme sa do práce.“, zatlieskal dlaňami Dr. Sullivan a prebral ich z očarenia. “Peter, ty pripravíš všetky meracie prístroje, Jane spravíš fotodokumentáciu jednotlivých miestností, Bob ty sprevádzkuješ elektrinu v tomto dome, lebo sa zdá, že poistky tu sú už dávno nefunkčné.“ rozdal úlohy doktor a skúsil otočiť vypínačom lustra. V okamihu sa zableslo a ozval praskot ako pri zváraní oblúkom.

„Pozóóór!!!“ zreval Peter, ktorý stál na schodisku pri freske a v hrôze sa díval na obrovský luster ako padá na zem. John v okamihu skočil smerom k Jane stojacej uprostred haly a strhol ju svojou váhou na zem. Spolu sa skotúľali až ku schodisku a na miesto, kde predtým stála Jane s obrovským rachotom dopadol kryštálový luster. Jane poriadne doudieraná neveriacky po sediačky pozerala na rozbitý luster uprostred haly.

„Pane Bože, už som mohla byť mŕtva!“, skríkla hystericky,“ Dopekla, čo je toto za dom?“ zahrešila šúchajúc si doudierané rameno.

„Kľud ľudkovia, toto ešte neznamená, že tu vyčíňa poltregeist.“ Povedal Boby skúmajúc obhorené káble spadnutého lustra., “Tieto káble sú poriadne prestarnuté a izolácia popraskaná. To všetko mohol spôsobiť obyčajný skrat...“

„To je pravda. Len teraz máš Boby o dôvod viac opraviť v dome elektriku.“, poklepal Bobyho po pleci Dr. Sullivan.

„Dobre, už idem na to. Len musím najskôr zistiť, ktoré z týchto dverí vedú do sklepa.“ Vykročil k prvým dverám a stlačil kľučku.“ No vida, hneď na prvý krát!“ vykríkol Boby, keď sa pred ním objavilo dlhé tmavé schodisko vedúce do podzemia.

Dr. Sullivan podišiel k Jane.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ustarostene.

„Už som sa ukľudnila, ale bol to teda otrasný zážitok.“ postavila sa Jane a začala si oprašovať nohavice od prachu.“ John, musím sa ti poďakovať. Bez tvojho zásahu by som už nebola medzi vami...“

„Jane, to nestojí za reč. Ani neviem, ako sa mi to vlastne podarilo, len keď som sa zrazu ocitol s tebou na zemi.“, povedal skromne John.

„Tak to sa teda aj ja divím John s tvojou váhou a taký skok?!, zasmial sa Peter. John na neho najskôr zazrel, ale potom sa aj on zasmial. “Tak to bol pre mňa priam historický výkon!“, zasmial sa John spolu s ostatnými členmi týmu.

Boby medzitým pomaly zostupoval dolu tmavým schodiskom osvetleným len úzkym pásom svetla z baterky, ktorú držal v ruke. Popiskoval si potichu, lebo mal v tej tme trochu tiesnivý pocit. Schodisko bolo úzke kamenné a bolo v ňom cítiť zatuchlinu. Viedlo hlboko pod dom a Boby rozmýšľal, aký hlboký musí byť ten sklep. Zrazu pocítil, ako keby okolo neho niečo preletelo. Zacítil závan vetra na svojom pravom líci a ticho prerušil pleskot krídel.

„Hmm, že by tu boli netopiere?“ zamrmlal si popod nos, ale zrazu si uvedomil, že lietajúceho netopiera predsa nepočuť! Začal sa prudko otáčať do všetkých smerov a lúčom svetla hľadať lietajúceho vtáka. Nič nebolo vidno, iba steny a schody schodišťa. Išiel obozretne ďalej, keď znovu začul za sebou pleskot krídiel. Prudko sa otočil a zasvietil baterkou za seba. No nič tam nebolo, len prázdne schodisko. Otočil sa späť a chcel pokračovať v zostupe po schodoch, keď za sebou začul hrdelný tichý smiech. Znovu sa prudko otočil.

„Kto je tam?!“ skríkol od strachu. Nadvihol baterku a jeho oči sa stretli s hrôzostrašnými žltými očami zasadenými do diabolskej tváre znetvorenej ešte diabolskejším úškrnom.

„Áááááá!!!“, skríkol od hrôzy ako do neho diabolská bytosť narazila a zhodila ho dolu schodmi do sklepa....

***

„Ticho!“, skríkol Peter, “Počuli ste ten výkrik?“

Všetci z tímu ostali stáť ako primrznutí a prikývli. Jane sa rozšírili zorničky od strachu a zrevala:

„Bože môj, to bude Boby! Niečo sa mu stalo!“ hneď sa rozbehla k otvoreným dverám, do ktorých pred chvíľou išiel Boby do podzemia.

„Jane, počkaj! Ideme tam spolu s tebou.“ zakričal Dr. Sullivan a spolu s ostanými zmizli v otvorených dverách do sklepa. Jane bežala dolu schodmi ako zmyslov zbavená. Svetlo z jej baterky sa len tak mihalo po stenách schodiska a vytváralo strašidelnú atmosféru. Jane to ale vôbec nevnímala. Myslela len na Bobyho, s ktorým si boli veľmi blízky a za ten krátky čas, čo bola v tíme si ho veľmi obľúbila. Počula len buchotanie svojich topánok na kamenných schodoch, svoj splašený dych a buchot topánok v pozadí za sebou. Keď už si myslela, že tie schody sú nekonečné, zrazu sa svetlo jej baterky oprelo o neprirodzene skrútenú postavu ležiacu na podlahe sklepa. Jane sa zasekla v behu a zúfalo vykríkla. Už z diaľky videla, že to je Boby.

„Bobyyyy!“, skríkla v zúfalstve a vrhla sa k ležiacej postave. Boby ležal v mláke krvi sčasti na chrbte, s nohou neprirodzene skrútenou pod telom. Noha bola viditeľne zlomená a zo stehna mu trčala zakrvavená stehenná kosť. Hlavu mal vytočenú do boku a z úst mu vytekal pramienok hustej krvi. Na prvý pohľad bolo vidieť, že má zlomené väzy.

„Nieeeeee! Boby, nieeeee!“ kričala Jane kľačiac na zemi a objímajúc Bobyho nevládne telo.

„Jane! Čo sa stalo?“ doniesol sa zo schodišťa Petrov znepokojený hlas.

„Boby je mŕtvy!“ vzlykala Jane. Peter práve zbehol dolu do sklepa a pri pohľade na Jane držiacu v náručí Bobyho zakrvavené telo, klesol na kolená a zaboril si tvár do dlaní. Boby bol Petrov najlepší priateľ, nerozlučná dvojička a jeho smrť Petra v momente zlomila. Z veľkého chlapa sa v okamihu stal malý roztrasený chlapec zadúšajúci sa plačom.

Ako posledný dobehli do sklepa Dr. Sullivan s Johnom. Aj oni zostali ako skamenení stáť, keď uvideli mŕtveho Bobyho ležať v náručí vzlykajúcej Jane.

„Bože, ako sa to mohlo stať?“ zaboril si dlane do vlasov Dr. Sullivan.

„Niekto ho zabil!!“, zvrieskla Jane, „Za všetko môže tento prekliaty dom!“

„Počkaj Jane. Nedramatizuj! Boby sa mohol na týchto schodoch pošmyknúť.“ ukľudňoval ju John.

„Ako to môžeš s takým kľudom tvrdiť John? Ty si Bobyho nikdy nemal bohvieako v láske!“, skríkla na neho Jane.

„Do pekla, čo to má s tým spoločné, že som ho nemal rád? Uvažujem len racionálne, že sa mohol kľudne na tých kamenných schodoch pošmyknúť. Že ho niekto zabil, mi pripadá ako dosť odvážne tvrdenie.“

„Dobre ľudia, musíme sa všetci ukľudniť a porozmýšľať, čo budeme robiť ďalej.“, snažil sa ich upokojiť Dr. Sullivan.

„Čo budeme robiť?! Čo je to za hlúpu otázku?! Predsa ako prvé zavoláme políciu!“ zvrieskla ešte stále vzlykajúca Jane.

„Dobre, dobre. Zavoláme políciu, len sa už ukľudni Jane!“ zvýšil hlas Dr. Sullivan. „Najskôr sa však musíme dostať von zo sklepa, lebo všetky osobné veci aj telefóny máme v hale. Alebo ho má niekto pri sebe?“ Všetci pokrútili hlavami. Peter sa postavil a uplakanými očami pozrel na doktora.

„Ja pôjdem hore a zavolám políciu. Vy tu zatiaľ zostaňte a ničím tu nehýbte...Aj keď už Jane pohla s telom...“

Peter sa pobral ku schodom. Keď už bol na prvých schodíkoch, zrazu preťal ticho škrípavý zvuk pántov a dvere do sklepa sa s buchotom zavreli...

„Čo to má do pekla znamenať?!“ skríkol Peter a rozbehol sa hore tmavým schodiskom. Jane kľačala s mŕtvym telom v náručí a na tvári jej bolo vidieť strach, ktorú ju ovládol.

„My tu všetci zomrieme! My tu všetci zomrieme!“ začala revať hystericky,“ Toto je prekliaty dom a my tu všetci zomrieme!“

„Jane! Buď ticho!“ priskočil John ku nej a zatriasol ju za ramená, “Tu už nikto nezomrie, rozumieš?!“ Jane sa na neho pozrela červenými uplakanými očami a pomaly prikývla. John sa vystrel a pozrel sa na doktora. Z hora bolo počuť buchotanie Petrových rúk na ťažké drevené dvere zmiešané s jeho hlasným fučaním.

„Do čerta, tými dverami sa nedá pohnúť. To by ich musel niekto otvoriť z vonku.“ Ozval sa v tichu sklepa Petrov nahnevaný hlas., “Doriti aj s takou robotou!“ zahrešil a prudko kopol do zatvorených dverí.

„Peter, poď sem dole. Skúsime sa poobzerať po sklepe, či tu nenájdeme nejaký iný východ.“, zavolal na neho Dr. Sullivan. Peter nadávajúc začal pomaly schádzať po schodoch. John s doktorom začali baterkami pomaly prezerať steny sklepa. Sklep mal veľmi vysoký oblúkovitý strop a vlhké kamenné steny. Popri stenách stáli drevené police zbité z hrubých neopracovaných dosiek a na nich sa povaľovali staré zaprášené a porozbíjané fľaše. John zašiel až do kúta sklepu a svetlo jeho baterky sa oprelo o malý zaprášený demižón. Zohol sa , otvoril zátku a privoňal k jeho obsahu.

„Našiel som demižón s whisky!“ zakričal,“ Aspoň niečo v tomto svrabe...“ Peter prišiel ku nemu a tiež privoňal k ústiu demižóna.

„Hmm, mohli by sme ju použiť na zapálenie ohňa. Dreva je tu dosť a táto whisky by nám mohla pomôcť, aby sa ten oheň rozhorel.“ povedal premýšľajúc.

„Čo ti šibe? Chceš aby sme sa tu podusili od dymu?“ vytrhol mu John demižón z ruky.

„Pozri John. Naše baterky dlho nevydržia svietiť a oheň nám to tu aspoň sčasti osvetlí.“, začal vysvetľovať Peter, “A čo sa týka toho udusenia...Tieto staré viktoriánske domy mali väčšinou v sklepoch vetráky proti vlhkosti, ktoré viedli až na strechu, takže dym môže kľudne odchádzať zo sklepa cez tieto vetráky.“

„Väčšinou mali?? Ja som zatiaľ žiadny otvor na strope nevidel!“

Dr. Sullivan podišiel ku nim.

„Peter má pravdu. Určite aj tento dom má v sklepe taký vetrák, len ho musíme nájsť.“ Povedal a začal baterkou svietiť na strop. John zdvihol svoju baterku a zasvietil ňou tiež na strop.

„Dočerta, čo je to tam?!“ skríkol.

„Kde?“ spýtal sa Peter.

„Tam v pravom rohu.“, zakýval baterkou John v smere o ktorom hovoril. Peter zasvietil baterkou na miesto ktoré označil John. V matnom svetle bolo vidieť hmýriacu sa čiernu hmotu. Ako sa svetlo do nej oprelo, zrazu sa tmavá hmota rozpŕchla a nad ich hlavami sa ozval šuchot maličkých krídel.

„Netopiere!“, skríkol Dr. Sullivan., „Keď sú tu netopiere, tak tu musí byť aj ten vetrák o ktorom hovoril Peter! Môžeme založiť oheň, bez obavy, že sa tu podusíme.“

Peter, John a Dr. Sullivan začali hneď rozoberať drevené police a lámať dosky na menšie kusy. Jane ešte stále kľačala s mŕtvym Bobym v náruči a kývala sa z jednej strany na druhú. Peter sa pri rozoberaní políc chvíľku na Jane pozeral a začal mať o ňu obavy. Dúfal, že táto nočná mora čo chvíľa skončí a Jane sa spamätá z toho šoku, ktorý utrpela.

Práca im išla od ruky a o chvíľu bola v strede sklepa nahádzaná pekná kopa polámaných dosiek. Peter zobral z nich štyri menšie kusy, položil ich na seba a polial ich whisky z demožóna.

„Základná otázka ľudia... Má niekto z vás zápalky? Lebo ja som zapaľovač aj s cigaretami nechal hore v hale.“ Spýtal sa s obavou v hlase. John aj Dr. Sullivan pokývali hlavou a všetci traja sa obrátili na Jane.

„Jane?“ spýtal sa nesmelo John.

„Mám zapaľovač, ktorý mi daroval Boby.“, povedala potichu a podávala ho Johnovi.

„Vďaka Bohu!“, vydýchol si Peter.

John podišiel k navŕšenej hranici dreva a zapálil zapaľovačom roh jednej z dosák. Whisky na doske sa hneď chytila a rozhorela sa modrastým ohňom. O chvíľu bolo už počuť praskanie horiaceho dreva.

„Pozerajte, kam ide dym!“, povedal Peter, “Tam musí byť ten vetrák.“

Všetci traja sa zahľadeli na dym stúpajúci z ohňa a spolu so stúpajúcim dymom zdvíhali hlavy až ku stropu.

„Tam v ľavom rohu! Taký slabo viditeľný otvor!“, skríkol Peter.

„Áno je tam niečo!“, povedal nadšene John,“ Dajme tam k stene police, čo nám ešte zostali a skúsime sa pozrieť bližšie na ten otvor. Možno sa bude dať cez neho vyliezť až na strechu.“

„Dobrý nápad John.“ Potľapkal Johna po pleci Peter a už aj ťahal jednu policu na ľavú stranu sklepa. Peter s Johnom naskladali na seba toľko políc, aby sa po nich dalo vyliezť až ku otvoru.

„Tak kto pôjde na prieskum?“ spýtal sa Dr. Sullivan.

„Ja pôjdem hore.“, povedal Peter .“Som ľahší a chudší ako John a keby sa mi malo niečo stať, vy ste tu potrebnejší ako ja.“ Dr. Sullivan, chcel niečo namietnuť, ale Peter sa už začal šplhať po nastavaných policiach. Ako sa šplhal bližšie k otvoru na strope, uvedomoval si, že vetrák je široký akurát tak, aby sa cez neho vopchal chlap jeho veľkosti. Keď stál na vrchole pyramídy postavenej z políc, zasvietil baterkou do otvoru. Vetrák bol vlastne dlhý komín postavený z neopracovaného kameňa a dalo sa v ňom po kamenných výstupkoch vystúpiť až na strechu.

„Viete čo? Skúsim vyliezť cez tento vetrák až na strechu a keď sa mi podarí dostať zo strechy až na zem, zavolám pomoc.“, povedal Peter odhodlane.

„Peter, nechoď nikam! Bojím sa o teba!“ skríkla Jane, ktorá sa prebrala z letargie.

„Nebo sa Jane, nič sa mi nestane. Držte mi palce.“ Zhasol baterku a zastrčil si ju za pás nohavíc. Cez vetrák presvitalo matné mesačné svetlo a Peter si až teraz uvedomil, že vonku sa už zotmelo. Vyšvihol sa do úzkeho kamenného otvoru a pomaly sa vyťahoval smerom hore.

Pred sebou mal dobrých 25 metrov šplhania. Zo začiatku to išlo Petrovi veľmi pomaly, kým si nenašiel ten správny spôsob, zaprieť sa nohami a vytiahnuť rukami. Počul iba svoj splašený dych a buchot srdca. Na chvíľu zastal, ostal zapretý nohami a pozrel sa pod seba. Už prešiel asi 15 metrov, tak to odhadoval. Mal toho už naozaj dosť. Bol vysilený a ruky i nohy sa mu triasli od vyčerpania. „Musím to dokázať!“, povedal si v duchu, prekonal chvíľkovú slabosť a ďalej sa šplhal. Zdalo sa mu, že ten komín je nekonečný a nie a nie skončiť. Pot mu stekal do očí a zahmlieval mu zrak. Keď prešiel ďalších 5 metrov, zrazu svetlo mesiaca nad ním zmizlo, ako keby sa odrazu zamračilo. Pozrel sa hore a v otvore komína zbadal diabolskú škeriacu sa tvár so zlovestnými žltými očami.

„Ha,ha,ha...“začul hrdelný smiech. Chcel niečo zakričať, ale hlas mu zamrzol v krku, keď zbadal, ako diabolská bytosť hádže dolu vetrákom obrovský kus skaly z vrchnej časti komína.

„Ááááááá!“ stihol ešte zakričať, kým mu skala nerozdrúzgala lebku a on sa s hrmotom zrútil dolu komínom na naskladané drevené police....

„Božéééé, niéééé!“, skríkla Jane a v mdlobách sa zosunula na zem. John pribehol k Petrovmu telu a vytiahol ho z hromady rozlámaných dosiek, ktoré sa polámali pri dopade jeho tela na naskladané drevené police. Peter bol na prvý pohľad mŕtvy. Hlavu mal rozrazenú a cez obrovskú otvorenú ranu mu spolu s krvou vytekal mozgový mok. John ho z roztrasenými rukami prikryl vlastným plášťom a poriadne si uhol z whisky z demižóna.

„Tento dom je prekliaty a mi tu naozaj všetci pokapeme, ako hovorila Jane.“ povedal rezignovane a znovu si poriadne uhol z demižóna.

„Prestaň chlastať a vzchop sa trochu!“, skríkol na neho Dr. Sullivan., „Choď sa pozrieť, či je Jane v poriadku a ja sa pokúsim vyliezť cez ten komín. Niečo musíme robiť, ináč sa tu všetci zbláznime!“ Dr. Sullivan podišiel k hromade dosiek, ktoré zostali po Petrovom páde a začal ich odťahovať od steny. Na druhej strane sklepa ešte stálo niekoľko neporušených políc a Dr. Sullivan ich začal ťahať smerom k otvoru na strope. John medzitým rukami navlhčenými vo whisky masíroval Jane sluchy a zápästia. Jane sa o chvíľu prebrala a hneď sa rozkričala:

„Petééér, Petéér! Čo je s Petrom?“

„Najskôr sa ukľudni Jane a trochu sa napi!“ priložil jej k ústam John ústie demižóna. Jane si poriadne glgla z whisky a spýtavo sa pozrela na Johna.

„Peter je mŕtvy. Ale teraz nie je čas na nejaké hysterické výlevy Jane. Musíme pomôcť Dr. Sullivanovi.“, povedal John a znovu jej podal demižón s whisky. Jane sa poriadne napila a prikývla. Whisky jej urobila dobre a ona cítila ako sa jej žilami po celom tele šíri teplo. Vstala a prikryla Bobyho telo svojím sakom. Spolu Johnom začali priťahovať k stene ďaľšie police, až znovu postavili podobnú pyramídu na akú pred chvíľou dopadlo Petrovo mŕtve telo. Dr. Sullivan sa na tú hromadu pozrel a začal si vyzliekať sako, aby sa mu cez komín lepšie liezlo.

„Zvládnete to Dr. Sullivan?“, spýtal sa s obavou v hlase John. Predsa len doktor nebol v takej kondícii v akej bol Peter.

„Budem musieť John. Čo iné nám zostáva?“ , povedal odhodlane doktor a už sa aj šplhal po naskladaných policiach smerom k otvoru v strope. John a Jane ho uprene pozorovali a ani si to neuvedomili a chytili sa spolu za ruky. Doktor vyliezol ku diere a vyšvihol sa do komína ako mladý športovec. John sa pozrel prekvapene na Jane.

„Ani som netušil čo sa v našom doktorovi skrýva!“, povedal pobavene na odľahčenie dusivej atmosféry.

„Veru ani ja.“, povedala prekvapene Jane, „Len dúfam, že sa mu to podarí a privedie sem pomoc.“

Obidvaja podišli bližšie k otvoru a zasvietili baterkami do komína. Doktor sa už vyšplhal asi do jednej štvrtiny komína. Bolo počuť jeho fučanie miešané so šuchotom šiat o steny komína.

Zrazu sa doktorovi pošmykla pravá noha a on sa zošuchol o dva metre nižšie zachytiac sa rukou o kamenný výbežok.

„Do čerta!“ zahrešil Dr. Sullivan a pozrel sa pod seba.

„Ste v poriadku?“, zakričal na neho John.

„Áno, som v poriadku, len som si rozrezal dlaň a trochu krvácam. No musím to za každú cenu vyliezť“, zakričal doktor a začal sa opäť ťahať komínom smerom hore. Doktor postupoval pomaly hore komínom a John s Jane videli ako sa blíži k jeho ústiu.

„Už tam o chvíľu budem! Snáď sa mi to podarí.“, začuli jeho upachtený hlas.

Doktor sa vytiahol až ku ústiu komína a začal preliezať cez jeho okraj na strechu. John zo spodku videl, ako zmizol na streche. Chvíľu bolo ticho a potom sa objavila vo svetle Johnovej baterky doktorova tvár.

„Som v poriadku, idem hľadať cestu dole zo strechy!“ zakričal dolu komínom. John videl ako sa vystrel. Zrazu sa vo svetle mesiaca v otvore komína mihol nejaký tieň.

„Čo to...ááááááá!“ bolo počuť tlmený profesorov výkrik, za ktorým nasledoval buchot, ako keby niekto padal po streche.

„Doktóóór! Čo sa stalo?!“, zakričal John, ale odpovedalo mu len zlovestné ticho prerušované šušťaním vetra v komíne....

„A sme hotoví!“ , povedal rezignovane John a zosunul sa popri stene na zem. Sadol si, oprel si ruky o kolená a zaboril si dlane do vlasov. Cítil hroznú beznádej a tušil, že z tejto situácie už nie je žiadne východisko. Jane pozerala neveriaci raz na komín a raz na zlomeného Johna. Napriek tomu, čo sa pred chvíľou stalo s doktorom, nepociťovala už takú hrôzu. Práve naopak, ako keby sa do jej žíl vliala nová energia a chuť sa nevzdávať. Nevedela, kde sa to v nej berie a pripisovala to účinkom whisky, ktorú predtým vypila. Postavila sa a rozhodne podišla k zlomenému Johnovi:

„John, práve teraz sa nesmieme vzdať! Musí ešte existovať nejaký spôsob, ako sa odtiaľto dostaneme. Vzchop sa!“, povedala odhodlane. John zdvihol hlavu a prekvapene pozrel na stojacu Jane. Nespoznával ju a takáto nebojácna sa mu Jane páčila ešte viac. Prezeral si ju v mihotavom svetle ohňa. Stála rozkročená s rukami podpretými o boky. Dlhé čierne zvlnené vlasy jej lemovali jemnú tvár, v ktorej dominovali krásne veľké modré oči. Z tých očí teraz na Johna vyžarovalo jej odhodlanie nevzdávať sa a bojovať ďalej.

„Jane, normálne ťa nespoznávam! Čo sa to s tebou stalo?“

„To asi tá whisky, čo si mi dal napiť...“ zasmiala sa Jane.

John sa postavil a začal si šúchať bradu. Pre jeho kolegov to bol vždy znak, že o niečom horúčkovito premýšľa.

„Hmm, môžeme pozorne poprezerať všetky steny dookola v sklepe. Je veľmi malá pravdepodobnosť, že nájdeme nejaký dobre skrytý tajný východ.“, hovoril premýšľajúc.

„To nie je zlý nápad John! Čítala som, že niektoré takéto staré domy mávali vo svojom podzemí tajné východy. Budovali ich pre prípad úteku panstva, keby bol dom obkľúčený.“ Povedala Jane a začala rukami ohmatávať stenu sklepa. John prešiel na druhú stranu sklepa a rukami začal hľadať nejaký výčnelok v stene. Postupne takto hľadajúc prešli takmer všetky steny sklepa, ale nič nenašli.

„Bola to planá nádej.“ Povedal s beznádejou v hlase John.

„A čo je to tam pri schodoch?“ skríkla Jane.

„To je len nejaká stará dubová policová skriňa...Už som okolo nej steny poprezeral a nič som nenašiel.“

„Hm, ja ju idem preskúmať. Zdá sa mi podozrivá iba tak stojaca pri tých schodoch.“ Jane podišla k drevenej skrini a obzerala si jej vnútro. Skriňa mala tri police.Na vrchnej a spodnej boli uložené prázdne fľaše od vína. Stredná polica bola prázdna.

„Nechápem, prečo je táto polica prázdna, keď ostatné dve sú preplnené fľašami!“ povedala nechápavo Jane a pravou rukou sa oprela o dosku police. Zrazu sa tá doska pod tlakom jej ruky posunula o 45 stupňov smerom dole a celá skriňa sa z hrmotom začala posúvať smerom doprava. Jane od prekvapenia uskočila stranou a zbadala, ako sa pred ňou vynoril tmavý otvor s chodbou.

„Našla som tajný východ.“ skríkla na Johna s nadšením a zasvietila do tmavého otvoru. Vo svetle baterky Jane videla, že chodba je krátka a končí schodiskom, ktoré vedie niekam hore.

John pribehol k Jane ,zasvietil svojou baterkou do tajnej chodby a pozrel sa s úsmevom na Jane.

„Sme zachránení Jane! Vďaka Bohu!“ skríkol a od nadšenia objal Jane a vtisol jej bozk na líce.

„John! To... čo bolo...?“, prekvapene sa na neho pozrela.

„Ehm, prepáč Jane, to z toho nadšenia...“, sklopil zrak John.

„To nič John! Ja som tiež celá bez seba.“ povedala Jane a vykročila do chodby.“ Poď, vypadneme z tohto prekliateho sklepa!“

Schodisko nebolo nejaké dlhé a po 10 metroch končilo ďalšou dlhou chodbou. Jane, ako kráčala v tme, si uvedomovala stiesnenosť tých priestorov a mala neurčitý pocit, že ich niekto stále sleduje. Po ďalších 10 metroch sa chodba zrazu rozdvojovala. Jane a John ostali nerozhodne stáť a premýšľali čo ďalej.

„Asi sa budeme musieť rozdeliť Jane.“, povedal John a utrel si spotené čelo. Od tej doby, čo vkročili do tejto tmavej chodby dostal nevysvetliteľný záchvat hrôzy a celého ho oblieval studený pot.“ Kto nájde cestu von, privedie sem pomoc.“

„John, to sa mi nepáči, prečo nemôžeme ísť spolu?“, začala protestovať Jane.

„Lebo, keby sme išli spolu a obidvom sa nám niečo stalo, nikto by sa nikdy o nás nič nedozvedel. Vieš, že doktor nás zaprisahal, aby sme nikomu o tomto projekte v práci nič nehovorili. Bál sa, že by nás kolegovia vysmiali. A teraz o nás nikto nič nevie. Preto sa musíme rozdeliť Jane!“ vysvetľoval John.

„Dobre John. Daj na seba pozor. Ja pôjdem touto pravou chodbou.“, povedala Jane a pomaly vykročila do tmavej chodby. Jane sa ten nápad s ich rozdelením stále nepozdával a so strachom pomaly postupovala vpred. Chodba bola užšia ako tá predtým, po ktorej išli spolu s Johnom. Bolo v nej cítiť zatuchlinu a keď sa Jane dotkla rukou steny, cítila na dlani vodu. Chodba bola dlhá, ako keby ani nemala konca a svetlo Janinej baterky zanikalo v diaľke v tme. Jane prešla asi 20 metrov, keď zrazu preťal ťaživé ticho Johnov výkrik.

„John! Čo sa stalo!“ skríkla v hrôze a otočila sa späť. V tichu chodby sa ozval výstrel a Jane začula Johnov krik:

„Jane, pomóc! Jane!!“ Jane sa v panike rozbehla späť sa Johnom. V behu si stačila ešte uvedomiť, že v celom tomto strašidelnom dome už zostala asi len ona sama...

Jane už z diaľky videla Johnovo pokrútené telo ležiace na zemi. Od hrôzy ju oblial studený pot a v behu panicky vykríkla:

„Joooohn!“

Keď dobehla k jeho telu, hneď si všimla, že John má v bruchu pichnutý dlhý krbový kutáč, aký si všimla v hale domu ešte predtým, než vstúpili do sklepa. Kľakla si k jeho telu a pomykala ho za plecia.

„John, John, povedz niečo!“

Zazdalo sa jej ako keby sa Johnove privreté viečka jemne zachveli. S Johnových úst sa vydral chrapot spolu s pramienkom hustej čiernej krvi.

„Jane....“, zachraptel Jonh, „Jane, musíš sa z tohto domu nejako dostať.“

„Nič nehovor John. Skúsim priviesť nejakú pomoc...“

„Jane, na mne už nezáleží!“ prerušil ju John,“ Som smrteľne zranený a zomieram...Ale ty sa môžeš a musíš zachrániť, aby si povedala ostatným ľuďom, čo sa tu stalo! Jane, to nemôže skončiť smrťou nás všetkých! Sľúb mi...sľúb mi Jane, že sa odtiaľto dostaneš!...“ Johnov hlas viditeľne slabol a menil sa na šepot.

„Sľubujem John.“, vzlykala Jane,“ Len ešte nezomieraj! Nenechávaj ma tu samú. Prosím ťa John, nezomieraj!“ plakala Jane s hlavou na Johnovom hrudníku.

„Jane...Jane, tu...máš...môj...revolver. Zíde sa ti. Choď....choď už...Jane...“ s námahou zašepkal John a posledný krát vydýchol.

Jane zobrala do rúk zakrvavený revolver a vzlykajúc sa pomaly postavila. Prepadla ju bezmocnosť a beznádej a najradšej by si tu sadla vedľa Johna a počkala na svoj osud. Ale v hlave ju stále prenasledoval Johnov hlas: Sľúb mi...sľúb mi Jane, že sa odtiaľto dostaneš!...“

Ten hlas jej dodával silu a odvahu sa z tejto situácie dostať. Zodvihla zo zeme Johnovu svietiacu baterku, zhasla ju a vložila do vrecka. Svojou baterkou posvietila do chodby a v diaľke na zemi zbadala na zemi nejaké tmavé škvrny. Podišla k nim bližšie a hneď na prvý pohľad zistila, čo to je.

„To je krv! Ale určite nie Johnova!“ skríkla od prekvapenia., „John musel toho útočníka postreliť!“ Jane s nádejou na záchranu vykročila opatrne do tmavej chodby. Ako kráčala tmavou chodbou, všimla si, že krvavých škvŕn na zemi je čoraz viac a to ju utvrdilo v presvedčení, že John musel útočníka vážne poraniť. Chodba sa jej zdala neskutočne dlhá a temná. Možno to spôsoboval aj jej obrovský strach ktorý pociťovala. Srdce jej bilo až kdesi v hrdle a od hrôzy sa jej triasla ruka s revolverom, ktorý držala pred sebou. Každú chvíľu čakala, že na ňu z tej tmy vyskočí temná postava... Po niekoľkých minútach opatrnej chôdze tmavou chodbou sa svetlo jej baterky oprelo do schodiska, ktoré viedlo smerom hore. Jane zastala a pomaly zdvíhala svetlo baterky po schodoch. Zrazu vykríkla a baterku od hrôzy pustila z ruky. Baterka s buchotom dopadla na zem a rozbila sa na malé kúsky. Jane zostala v úplnej tme. V panike si kľakla na zem a vzlykajúc šmátrala rukami po vlhkej zemi. Zrazu zacítila v dlani bolesť.

„Aaa, do pekla!“ skríkla a začala si vyťahovať sklenenú črepinu z ruky. Cítila ako jej po ruke steká niečo teplé a vedela, že je to jej vlastná krv. Spomenula si, že má vo vrecku ešte Johnovu baterku. Siahla po ňu druhou rukou a rozsvietila. Pri pohľade na svoju zakrvavenú pravú dlaň sa jej zakrútila hlava.

„Nesmiem odpadnúť, nesmiem odpadnúť!“ vravela si v duchu a začala si obväzovať dlaň šatkou, ktorú malá predtým okolo krku. Jane už od mladosti nezniesla pohľad na vlastnú krv a mala vždy veľký problém, keď bola v nemocnici a brali jej krv na vyšetrenie. Takmer zakaždým vtedy omdlela. Teraz ju to stálo veľmi veľa námahy, aby sa premohla a znovu neodpadla. S baterkou medzi kolenami a trasľavou ľavou rukou si pomaly obviazala krvácajúcu dlaň. Chrbtom sa oprela o chladnú stenu a do zdravej ruky zobrala svietiacu baterku. S obavou znovu zdvihla jej svetlo a zasvietila na schody. V ich strede ležala tmavá postava odetá v čiernom habite. Jane so strachom a s trasúcimi sa nohami vystúpila až k ležiacej postave a pravou nohou do nej kopla. Ležiaca postava sa ani nepohla. Jane kopla o niečo silnejšie a zrazu začula bolestivý vzdych. Zohla sa k postave a obrátila ju na chrbát.

Svetlo baterky dopadlo na známu zakrvavenú tvár a v tom momente ju oblial studený pot.

„Róbert!...Čo..čo...to má znamenať? Róbert!“ Jane začala zúrivo mykať s ležiacim telom. Róberta poznala z ústavu paranormálnych javov, v ktorom práve stážovala. Často sa s ním stretávala na chodbe pri kopírke, alebo pri kávomate. Pôsobil na ňu veľmi príjemným dojmom a vždy sa v duchu tešila na ich ďalšie spoločné stretnutia. Róbert bol totiž veľmi šarmantný a vtipný spoločník a pri ich spoločných rozhovoroch sa vždy veľa nasmiala. Teraz nemohla uveriť vlastným očiam, keď ho tam videla ležať postreleného a celého zakrvaveného.

„Róbert! Prečo si to dočerta urobil? Prečo?“, kričala Jane a uštedrila ležiacemu Róbertovi poriadne zaucho.

„Jane!“, chytil ju zrazu za ruku,“ To nemám na svedomí ja. Všetko to vymyslel profesor...“

Jane vykríkla a odskočila od neho. Svetlo je baterky dopadalo do jeho pootvorených očí.

„Jane, neboj sa. Neublížim ti.“ zachraptil, „John mi prestrelil pľúca a veľa života mi už neostáva.“ Zrazu sa prudko rozkašlal a s úst mu vystrekla krv.

„Musíš ho zastaviť Jane! Je to šialenec!“ zasipel Róbert, „Jane, skonči tú hrôzu!“

„Prečo Róbert? Prečo ste to všetko robili?“, začala s ním Jane zlostne mykať.,“ Odpovedz mi. Prečo?!“ Ale odpoveďou jej bolo len hrozivé ticho tmavej chodby. Pozrela do tváre ležiaceho Róberta a keď zbadala jeho strnulý pohľad, striasla sa od hrôzy. Vanula z nich na ňu už iba chladná smrť...

***

Jane odvrátila tvár od Róbertovej strnulej tváre a zavzlykala od strachu. Hrôza jej prenikala až do špiku kostí a nohy mala od strachu celé stuhnuté. ´Musím sa spamätať, musím sa spamätať!´ opakovala si neustále v duchu. Zdvihla hlavu a baterkou zasvietila hore na schody. Schodisko končilo pootvorenými ťažkými dubovými dvermi. Pomaly vykročila hore schodiskom až ku dverám.

„Jane, Jane...“ ozval sa od dverí hlboký chrapľavý hlas. Jane znovu striaslo od hrôzy a najradšej by sa rozbehla späť do sklepa. No nemala na výber, musela ísť ďalej. Podišla k ťažkým dubovým dverám a s veľkou námahou ich potlačila. Dvere sa s hrmotom a škrípaním začali otvárať. Zrazu Jane začula kovové cvaknutie a svišťavý zvuk. Dve silné rany, ktoré jej udreli do stehien ju odhodili späť na schodisko. Cítila ako sa jej do nôh zabodli dva kovové hroty, ako jej roztrhli stehenné svaly a rozlomili kosti. Od krutej bolesti len skríkla a upadla do bezvedomia. Keď sa znovu prebrala na omračujúcu bolesť, dvere boli stále dokorán otvorené. Jane ležala krížom cez schody a s hrôzou sa dívala na dva kovové šípy ako jej trčia zo stehien. Z bolesťami sa posadila a pozrela sa lepšie na zabodnuté kovové šípy. Hroty obidvoch šípov jej prešli cez celé stehná a na druhej strane jej vytrhli kus svaloviny. Druhá strana šípov bola našťastie rovná a tak ich mohla Jane vytiahnuť zo svojich nôh. Obidvomi rukami chytil hrot jedného šípu a silno potiahla. Kovový šíp sa za jej zvieracieho kriku vykĺzol z jej pravého stehna. Jane od bolesti takmer znovu omdlela, ale premohla sa. Znovu chytila hrot druhého kovového šípu a za neľudského výkriku ho vytiahla z ľavého stehna. Bolesť obidvoch nôh bola taká neznesiteľná, že znovu upadla do mdlôb.

Jane sa prebrala z bezvedomia na pocit chladu a zimy. Bolesť v nohách už nebola taká mučivá, cítila, ako keby boli jej nohy stuhnuté. Opäť sa s námahou posadila a obzrela si svoje zráňané stehná. Pod nimi boli dve veľké kaluže krvi. Jane si uvedomila, že stratila veľa krvi a preto cíti taký chlad. So sebazaprením si vyzliekla košeľu a roztrhla na dve polovice. Obidve stehná si previazala kusmi košele, poriadne utiahla a zaviazala do uzla. Oprela sa chrbtom o chladnú a vlhkú stenu pivnice a zavzlykala od bolesti. V hlave jej prebehlo asi milión myšlienok, ale ani jedna je neukázala východisko z jej situácie. Vedela len jedno. Musí zabiť Dr. Sullivana! Zlosť a nenávisť jej dávali silu a ona sa plazením pomaly vytiahla až ku dverám. Opatrne sa poobzerala, či jej niečo nehrozí. Zbadala, že sa znovu pozerá do haly domu, kde sa to všetko začalo. Na druhej strane haly oproti otvoreným dverám zbadala postavené dva samostrely, ktoré na ňu mierili. Zamrazilo ju po celom tele. Lepšie zaostrila zrak a zistila, že našťastie nie sú nabité. Málinko sa posunula viac smerom do haly a poobzerala sa po nej. Po Dr. Sullivanovi nebolo ani stopy. Rozmýšľala, prečo ju neprišiel do sklepa doraziť. ´Možno si myslí, že vykrvácam.´ V tej chvíli ju napadla spásonosná myšlienka. Otočila sa a pomaly sa doplazila späť ku kovovým šípom, ktoré si vytiahla zo stehien. Zobrala ich do pravej ruky a s ťažkými vzdychmi sa znovu vytiahla do haly domu. Pomaly, každú chvíľu oddychujúc, sa doplazila až k dvom samostrelom. Do každého stroja položila zakrvavené kovové šípy a kričiac námahou ich natiahla. Po jednom ich odtiahla do stredu haly a namierila do stredu vchodových dverí. Chytila do obidvoch rúk odpaľovacie šnúry, oprela sa o spadnutý luster a od únavy zadriemala. Prebrala sa na zvuk štrku vychádzajúci spod kolies auta, ktoré prišlo až ku domu. Zo strachu sa celá striasla a celkom sa prebrala. Auto celkom zastalo. Bolo počuť buchnutie dverí a ťažké kroky, ktoré prichádzali až ku dverám. Nebola si istá, či sú to kroky Dr. Sullivana, ale bolo jej to vcelku jedno. Od strachu bola schopná potiahnuť odpaľovacími šnúrami na kohokoľvek, kto sa objaví vo dverách. Dvere sa otvorili a v nich sa objavila tmavá postava. Ešte predtým ako Jane potiahla odpaľovacími šnúrami, začula v diaľke približujúce sa policajné sirény. Kovové šípy vyleteli zo samostrelov a zabodli sa do hrude neznámej tmavej postavy.

„Ááááá...“ skríkla neznáma postava mužským hlasom a odhodilo ju na dvor pred dvere domu. Jane ešte chvíľu počula chrčanie neznámeho a potom bolo počuť len približujúce sa policajné sirény. So vzdychaním sa doplazila až k ležiacej postave a s hrôzou zistila, že je to policajný strážnik v uniforme. Zo zúfalstva začala telom mykať ako zmyslov zbavená. V tej chvíli zastali pri nej policajné autá a dvor zaliali blikajúce policajné svetlá. Začula len buchnutie dvier od áut a krik policajtov.

„Dajte ruky nad hlavu! Ruky nad hlavu!“

„Ja som ho nechcela zabiť, ja som ho nechcela zabiť!“ kričala Jane ako šialená a mykala rukami zabodnuté kovové šípy v tele policajta. Ozvali sa výstrely a guľky sa jej zabodli do tela. Pomaly sa zosunula na chrbát a už iba zahmleným zrakom uvidela približujúceho sa Dr. Sullivana v sprievode policajtov.

„Vravel som vám, že je šialená. Bože, prečo si to dopustil!“ počula ako posledné a potom jej vedomie upadlo do temnoty...

Dr. Sullivan prišiel ku policajnému dôstojníkovi a začal mu diktovať svoju výpoveď o udalostiach, ktoré sa odohrali v tomto strašidelnom dome....