Meno David Guymer spoznajú najskôr fans sveta Warhammera, pre ktorý doteraz napísal a publikoval cez 10 noviel zasadených do rôznych časových a tematických oblastí (ako klasického Warhammeru, tak Horus Heresy, 40K či Age of Sigmar). Tentokrát si ho popri Robbiem MacNivenovi najali z Aconyte Books, aby použil svoje schopnosti pre stvárnenie dramatických udalostí vo východnej časti Terrinothu. A veru dramatické tieto udalosti aj ich stvárnenie veru je.

Ešte pred otvorením knižky je evidentné, že Aconyte pri vydaní druhého románu siahli plytkejšie do vrecka. Absentujú záklopky, ktoré predsa len pôvodnú knižku trochu vyťahovali z lacného paperbackového mora, robili ju robustnejšou a poskytovali info o autorovi. Pre spoznanie Davida Guymera stačí ale nalistovať pár strán zozadu knihy, takže o nič neprídete. Obálka sa – podobne ako Descent: Legends in the Dark, séria posledných hier z tohto sveta – nesie v silne komiksovom duchu, čo dodáva postavám celkom peknú dynamiku a jasné kontúry. Andira v tomto podaní sa dožila zmeny najmä v sile jej brnenia, ktoré teraz môže asi konkurovať už aj spomínanému Warhammeru.

Príbeh románu The Shield of Daqan je zasadený do Kellského barónstva na východe Terrinothu. Podľa mapky na začiatku knihy je zrejmé, že toto umiestnenie je len o niečo južnejšie ako v predchádzajúcom románe, ktorý sa točil okolo Forthynu na severe. Ak avšak (ako ja) predpokladáte, že by centrálnou témou knihy mal byť nejaký prastarý magický štít, budete sklamaní/é. Až v druhej polovici knihy sa dočkáte vysvetlenia, že pod Štítom Daqanu sa rozumie sila a odhodlanie Kellskej armády v ochrane Daqanských krajín pred hrozbami z východu. Démonické hordy kmeňov Uthuk Y'llan sú totiž neustálym nebezpečenstvom, ktoré sa neraz vylialo po svete a zanechalo po sebe trvalé následky a spomienky.

Nezávideniahodnú situáciu v Kellskom barónstve vykresľuje autor hneď z niekoľkých perspektív – Trenloe Silný a jeho žoldnieri ako cudzinci vnímajú bezútešnosť a opustenosť kraja, no zároveň je cítiť ich nadnesenú ľahkovážnosť a sebaistotu, keď prichádzajú ako naverbovaná kompania doplniť chýbajúce armádne stavy; miestny ex-vojak Kurt Stavener sa snaží prežívať po smrti manželky s dvoma vyrastajúcimi synmi na svojej farme v ťažkej dobe, kedy sa po krajine potuluje zlodejská banda pod velením Šedej líšky (Greyfox) a ohrozuje aj jeho majetok; barón Frederic čelí hroziacemu vpádu uctievačov démonov z východu, zatiaľ čo sa snaží nejak zmierniť dopad slabej úrody a prichádzajúceho hladomoru. A popri tom všetkom do Kellu prichádza Andira Runoruká, chladná legendárna hrdinka, ktorú jej družina nasledovníkov a nasledovníčok vzýva sťa nového mesiáša. Ak máte pocit, že si toho David Guymer nabral na tácku príliš veľa, tak nie ste ďaleko od pravdy. Jednotlivé kapitoly sa striedajú v zmene perspektív a zameriavajú na jednotlivé postavy. Často ste tak nasilu vytrhnutí z plynutia deja – zmena kamery so sebou prináša jemnú frustráciu, príliš veľa dejových liniek, ktoré samozrejme potom končia v odmlčaní sa niektorých postáv na celé časti knihy. Naivného dobráčiska Trenloea tak po prvej časti uvidíte opäť až niekedy pri konci knihy, zatiaľ čo predá štafetu Andire a jej dobrodružstvám, ktoré vlastne len odďaľujú základnú fabulu knihy – a to hrozbu, ktorá prichádza z východných Hrdzavých púští.

Okrem Trenloea Silného nie je v knihe jediná sympatická postava. To ale neznamená, že ostatné nie sú zaujímavé. Každá narába so svojim údelom a často sa tento postupne len a len zhoršuje. Autor nemá problém na nás udrieť ozaj nepeknými osudmi postáv, ktoré sa bytostne dotýkajú týchto hlavných rozprávačov. Ak by ste tu – ako v mnohých iných knihách v žánri vysokej fantasy – čakali, že nakoniec sa tu všetko na dobré obráti a hrdinovia sa postarajú o akési zvrátenie osudov, tak po dočítaní knihy vám ostane dosť trpký pocit na duši. A hoci chápem, že to posúva ako žáner, tak knihu do zaujímavého GRRM-eského vnímania, asi by som radšej ozaj privítal trochu optimistickejšie zvraty. Drsná realistickosť osudov postáv sťahuje knihu do subžánru temnej fantasy, čo určité čitateľstvo privíta.

Autorovi musím však vytknúť najmä alibistické a chabé ukončenia epických bojov s úhlavnými nepriateľmi, ktoré si dovolil odpálkovať do stratena alebo prázdnych listov medzi kapitoly. Čitateľstvo, domysli si! Prepáčte? Ale za to som si ja zaplatil! Ja chcem prežiť ten epický súboj, tie momenty prekvapenia, jeho dynamiku, vývoj a narastajúce napätie. Chcem si užiť ten moment víťazstva a jeho dopad, spoznať pocity v týchto vypätých momentoch našich hrdinov a hrdiniek počas neho a po ňom. Chcem mať ten retardačný opis toho, čo sa deje následne. Tu dostanete jednu vetu typu „zdvihla svoju halapartňu a sekla“ a už nič potom – a to je príliš málo.

Z epilógov jednotlivých postáv je zrejmé, že ich príbehy budú pokračovať ďalej, možno sa zlievať dejovo v treťom románe s postavami z The Doom of Fallowhearth, a nové pribudnú? Uvidíme. Tretiu knihu - The Gates of Thelgrim - písal opäť Robbie MacNiven, ktorého štýl mi sedí o niečo viac, takže sa na ňu už teším.

The Shield of Daqan je veľmi ambiciózne poňatá kniha, nielen množstvom názvoslovia, ktorým nás častuje. Žiaľ, čiastočne sa v nej stratil nielen autor, ale aj čitateľ. Skratky v deji a preskoky v príbehu síce úspešne preklenul deus ex machina momentami, no zároveň sa nepochopiteľne vyhol opisom vyvrcholení. Napriek týmto chybičkám je to pre fanúšika herného sveta Terrinothu povinná jazda, pomocou ktorej bude mať šancu prežiť zosobnenie mocností a vnímať ich dopad na príbehy v tomto svete. Do prvých kapitol knihy sa môžete začítať tu.