Noc pomaly zahaľovala trávnatú step tmavou prikrývkou a vytláčala postupne aj posledné spomienky na slnečný deň za horizont. Milióny hviezd začali naberať na intenzite a po chvíli rozžiarili inak temnú oblohu striebristým svetlom. Na úpätí malého pahorku, práve keď noc prešla definitívne zo šera do tmy, zastavila trojica jazdcov na koňoch osamoteného muža, ktorý viedol svoje zviera po kamenistej ceste za opraty. Bol nižšieho vzrastu s krátkymi tučnými nohami, ktoré pri každom kroku napínali látku nohavíc k prasknutiu. Brucho mu jemne prevísalo cez opasok a prechádzalo plynulo do sadlovitého hrudníku. Spojnicu medzi ním a guľatou hlavou bez vlasou bol masívny krk, medzi ramenami a veľkou hlavou skoro neviditeľný. Aj keď nesvietilo slnko, tvár mu zdobili kvapky potu, ktoré si medzi riedkym strniskom razili cestu nižšie ku krku. Bolo vidieť, že aj tá najmenšia námaha robí obéznemu mužovi a jeho kondičke nekonečné problémy.

„Stoj!“ okríkol prvý z jazdcov muža keď k nemu dorazili. Ďalší dvaja sa zatiaľ rozostúpili po stranách cesty a čakali.

„Odkiaľ ideš? Odkedy si na ceste?“ pokračoval jazdec.

„Ja, ja… idem z Texasu, presne z Južnej Obchodnej. Na ceste som už dlho, ja, teda asi dva týždne to už budú, nemám veľmi rýchle tempo, teda, ja nechcem nejako robiť problémy,“ muž sa jemne zakoktával, tučná brada sa mu triasla strachom a zrýchlene dýchal.

„Nikoho si nestretol cestou prasa? Muža na úteku, ozbrojeného,“ pokračoval nedočkavým tónom prvý jazdec, svoju otázku podporil tým, že na muža namieril krátku brokovnicu, ktorú mal doteraz preloženú cez stehno.

„Nikoho pane nikoho! Cestujem pustinou na túto cestu som sa pripojil len včera, už som myslel, že zomriem v púšti, na túto cestu som nikdy nemal vyraziť,“ v mužovom hlase by sa strach dal krájať, „možno keby som vedel ako vyzerá človek, ktorého hľadáte, dal by som si pozor“.

„Nefňukaj mi tu. Je mi jedno či si dáš pozor, alebo nie, ale my toho muža musíme dobehnúť. Nemôže mať veľký náskok. Už sme sa dlho zdržali chlapi, Kloyd pozri či nenájdeš nejaké stopy.“

Kloyd zoskočil z koňa a začal prezerať cestu, ďalší dvaja jazdci zostali v svojich sedlách a čakali.

„Pane a o čo ide? Čo spravil?“ spýtal sa so strachom v hlase tučný muž.

„Problém je, že nevieme ako presne vyzerá, lebo neprežil nikto kto by nám dal jeho opis. Je to zabijak, má na rukách krv obyvateľov celej jednej dediny a celý ozbrojený oddiel nášho zamestnávateľa. Spôsobil mu tak nemalé finančné straty a za to chce jeho hlavu.“

„A ako ho spoznáte keď dorazíte do mesta? Bez opisu? A keď zabil toľko ľudí, vy ste len traja..“ tučný muž vetu nedokončil, lebo nos mu práve prerazil prvý jazdec pažbou brokovnice a poslal ho tak na zem. Tam si začal stískať rukami tvár a bolo počuť tlmené vzlyky.

„To máš za tú drzosť a buď rád, že náboj mi je drahší než ty, inak by si bol už mŕtvy. Doženieme ho skôr ako prídeme do mesta a v stepi nepotrebujem vedieť ako vyzerá, veľa ľudí tu nebude.“

Prvý jazdec nevedel ako, bola to sekunda čo pohľadom skontroloval Kloyda a tučko mu medzitým zmizol z dohľadu. Hneď na to prišiel výstrel, druhý muž na koni vláčne padol na koní krk a skĺzol k zemi, nohy stále v postrojoch.

Veliteľ strhol koňa do otočky, jednou rukou zdvihol brokovnicu pripravenú k streľbe. To už však neviditeľný tieň nabral čelne zviera, teplá tmavá tekutina ostriekala jazdcovi tvár a následne pristál na zemi zavalený svojím mŕtvym koňom, ktorému niekto, niečo, rozseklo krk.

Kloyd stál pár metrov od celej scenérie no cez tmu nič poriadne nevidel. Aj cez túto skutočnosť však tasil svoje kolty a pád veliteľa k zemi mu dodal motiváciu k streľbe. Vystrelil presne dvakrát naslepo, potom noc na sekundu ožiaril ďalší záblesk a stopár padol s prestrelenou hlavou k zemi.

„To si ty…“ chrapčal muž z pod mŕtveho zvieraťa.

„Áno. Dali ste si načas kým ste ma dohnali, som sa musel flákať touto zkurvenou prírodou a nechávať stopy ako po pochode armády.“

„Vyšlo ti to ty sviňa,“ na veliteľovej tvári sa zjavilo uznanie spojené s nenávisťou.

„Čakal som väčších profesionálov. Na vašom mieste zabijem každého koho po ceste stretnem, pre istotu. Koľko je vypísaná odmena na moju hlavu, kto ju vypísal, a koľko ľudí ma aktuálne sleduje? Odpovedz a prežiješ.“

„Zatiaľ sme asi prví čo po tvojej stope vyrazili, pán Kelneth to celé zorganizoval, odmena je lákavá, občianstvo a pozemky v Južnej Obchodnej…“

„Asi mu na tom veľmi záleží, keď je ochotný naháňať prízrak.“

„A ty..., “ vetu veliteľ už nikdy nedokončil, tučný zabijak ho strelil priamo do koreňa nosu. Pomalým, flegmatickým tempom prešiel k jazdcovi, ktorého zabil ako prvého a tiež mu pre istotu venoval guľku medzi oči. Odložil revolver a obzrel si zakrvavenú čepeľ loveckého noža, ktorý celý čas držal v druhej ruke.

„Je to škoda, dali by sa zjesť, alebo predať,“ s týmito slovami pristúpil k zvieratám, ktoré zostali po mužoch a jedným plynulým švihom podrezal najprv jedného a potom druhého. Nôž zbežne očistil a ladne svoju guľatú postavu premiestnil do sedla svojho hnedáka, ktorý trpezlivo čakal na mieste, kde ho zanechal.

„Tak poďme, mám hlad.“

--

Posledný krát som si na posteli natiahol svaly a pomaly som začal stávať. Tieto skoré rána ma v Tulsche otravujú už celé tri roky od kedy som sem prišiel. Hnusne teplý vzduch v priebehu pár minút naplní každý kúsok mojej spálne a v spolupráci so slnkom ma tak donúti zobudiť sa a začať sa venovať dennému životu. Ako každé ráno som otvoril plechovú škatuľku ležiacu pri mojej posteli a vytiahol dva sušené listy melidanu. Jeden pod jazyk a druhý prežuť. Melidan je veľmi obľúbená a rozšírená droga v celom vnútrozemí a keďže nie všade sa dá pestovať najkvalitnejšia odroda, jej cena je niekedy celkom zaujímavá. Tu v Tulsche sa toho veľmi nepredá, ale v skleníku čo mám pri dome viem dopestovať dosť kvalitného materiálu na to, aby som zarobil čo potrebujem vždy keď prídu obchodníci. V minulosti som nepotreboval pestovať melidan, nepotreboval som sa spoliehať na náladu obchodníka, aby som niečo zarobil. Tu však už bývam tretím rokom a človek si postupne zvykne na všetko. Tri roky v tejto zapadnutej dedine, ktorej jediným šťastím bolo, že stála okolo zdroja pitnej vody v širokom okolí, takže väčšina obchodníkov z Južnej Obchodnej a z celého Texasu chodili práve tadiaľto. Drogy mäkké aj tvrdé, otroci z džungle, zbrane a mnoho iného, to všetko bol sortiment, ktorý živil dnešný obchod. Človek sa do obchodovania dostane celkom rýchlo ani nemusí mať kontakty, ako som si kedysi myslel, v dnešnej dobe sa dá predať naozaj všetko, dôležitá je cena. Najväčšie kupecké domy vysielali krížom cez celé vnútrozemie obrovské karavany s najrozličnejším tovarom a po každej takejto ceste boli ich vodcovia bližšie k rozprávkovému bohatstvu. Budovali vlastné mestá, armády a rozpínali svoje chamtivé ruky stále viac a viac na sever, alebo k pobrežiu. K východnému pobrežiu sa však neodvážili nikdy, viem to, viem čo za príbehy sa o tom území rozprávajú. Sú to tri roky čo som sa dostal s jedným, vtedy priemerným, obchodníkom do konfliktu. Teraz vedie najmocnejší kupecký dom v Južnej Obchodnej a určite by nebol rád keby vedel, že žijem. Moju minulosť som však uzavrel práve pred troma rokmi, traja nájomní lovci boli vtedy jediní kto ma kedy našiel a vedel som, že to tak už zostane. Bol som až veľmi opatrný.

Navliekol som si svoje voľné prešívané kožené nohavice a tak ako každé ráno stiahol brucho, aby som ich ledva zapol. Koženú vestu som dnes vymenil za bavlnenú košeľu s odstrihnutými rukávmi a bez zapínania ju zapravil do nohavíc aspoň na oko. Opasok som na držanie nohavíc nepotreboval nikdy, na púzdro od noža a príručnú kapsu sa mi však hodil. Nakoniec som si upásal revolver a jeden nábojoví kotúč zastrčil za opasok. Tri roky pokoja, tri roky bez výstrelu. Je to dlhá doba, no naozaj neozbrojený som chodil len veľmi zriedkavo, nepripravenému doba nikdy nepriala. Opustil som svoj skromný dom a vyšiel na prašnú ulicu prebúdzajúcej sa dediny. Bolo ráno no väčšina ľudí už vyzerala ako keby mali pol dňa za sebou. Obišiel som chlapca so stádom kráv, ktoré sa lenivo tlačili jedna na druhú a pomaly sa presúvali k neďalekým pastvinám a prepláchol si tvár v najbližšej studni. Dnes prídu obchodníci a ja musím ešte pár vecí stihnúť. Pridal som do kroku a zamieril priamo na hlavnú ulicu, ktorá sa tiahla krížom celým Tulsche. Prach ma začal škriabať na podnebí, cítil som ho v ústach v nose, tieto letné mesiace boli v tomto najhoršie. Rýchlo som vliezol do prvého vchodu a chvíľu nechal nech si oči privyknú na jemné prítmie, ktoré v miestnosti s malými oknami vládlo. Oči oslepené zo slnka síce aj po chvíli dávali farbám zelený odtieň, ale to už mi nevadilo.

„Ej Grazi, tak ako dnes?“ prihovoril sa mi Talak, vysoký štíhli majiteľ obchodu so zmiešaným tovarom.

„Spal by som ešte, nejako sa mi dnes nič nechce.“

„To poznám, ale v tomto teple to ani nejde. Čím ti poslúžim?“

„Daj mi nejaké cigarety a ak máš tak sušené mäso,“ začal som čítať z pamäti zoznam, „ďalej by som potreboval nejakú malú sekeru, prenosnú a ľahkú.“

„Cigariet ako vždy dvadsať to ti dám sem, mäso, aj keď nechápem načo kupuješ vždy sušené keď mám aj čerstvé... po tej sekere sa ti pozriem za chvíľu, ešte niečo?“

„Potrebujem nejaký tenký povraz. Staviam plot,“ nebola to tak úplne pravda, ale to Talak nemusel vedieť.

„Dobre to nie je problém, pozriem tú sekeru aj povraz, počkaj tu.“

Neubehli ani tri minúty a už sa vrátil aj s veľkým prúteným košom.

„Ten špagát neviem aký chceš, tak si to tu trochu prehrab a sekeru mám len túto,“ položil ju predo mňa na pult a začal sa prehrabávať v zásuvke.

„To je presne to čo hľadám, vezmem to,“ skonštatoval som. Sekera bola dokonale vyvážená s poriskom kratším než môj lakeť a hlavne obojstranne brúsená. Drevo s tým síce nenarúbem, ale na osekávanie drevených tyčí akurát, aby som si nezničil nôž pri takej robote.

„Ako budeš platiť? Peniaze, tovar?“

„Mám tu,“ vytiahol som z vrecka kovovú škatuľku so sušenými listami melidanu, „listy tak za štyridsať ak chceš, plus peniaze.“

„Tie listy mi daj tak za dvadsať, a zvyšok je šesťdesiat dolárov.“

Talak bol starý fanúšik melidanu a jeden z mojich najlepších zákazníkov. Listy sa síce len prežúvali, no keď sa lepšie usušia a primieša tabak, tak ich môže aj fajčiť.

„Tu to máš, vďaka.“

V obchode som aj zabudol aké pekelné teplo ma čaká vonku a tak ma prvý nádych horúcej lávy skoro poslal k zemi. Moje čelo orosili prvé kvapky potu a po pár krokoch ma nepríjemne začínali páliť stehná, takéto priame slnko teda nič moc.

Keď som prechádzal krížom hlavnou cestou musel som zastaviť uprostred kroku. Pri hlavnej studni si práve štebotala s kamarátkami mladá Kalja, krásne opálená štíhla plavovláska. V meste bola obľúbená, otec ju totiž ponúkal za peniaze ako aj jej dve sestry. Nevadilo jej to, zarobila si a všetko viac menej v pohodlí domova. Jediný zákazník, ktorého kedy odmietla, som bol podľa všetkého ja. A to by som odprisahal, že určite mala škaredších, tučnejších a smradľavejších zákazníkov, ako ja a to by som jej ešte aj kráľovsky zaplatil mrche. Jemné biele letné šaty opisovali krivky jej tela pri každom pohybe a nenechali žiadnu mužskú hlavú chladnú. Poskakovala okolo studne a usmievala sa, veď mala aj prečo, keď dnes príde obchodná karavana zarobí za celú noc viac ako inak za celý mesiac, a ani to nebývalo málo. Mrcha.

--

Doma som odložil mäso do malej špajze a rovno zamieril ku skleníku. Blížili sa najúrodnejšie mesiace aj keď sa ma zatiaľ nikto nepokúsil okradnúť, rozhodol som sa trochu poistiť. Celé zvyšné doobedie som osekával kusy dreva, ktoré som si nanosil a za pomoci špagátu ich zväzoval do jednoduchého mechanizmu. Na pálivom slnku to bola celkom drina, ale nakoniec som bol s výsledkom spokojný. Ku skleníku sa dalo dostať len jednou cestou ak človek nechcel preliezť celý dom a tu na vstupe som práve namontoval dva ostnaté hrebene, ktoré prípadného nechceného návštevníka minimálne zmrzačia. Alebo zabijú. Naprázdno som hrebene dvakrát vyskúšal a následne ich zamaskoval. Spúšťali sa skoro neviditeľným lankom a ako poistka sa dal použiť drevený ihlan umiestnený na správnom mieste, tak dúfam, že ja na to nezabudnem a nestanem sa tak obeťou vlastnej bezpečnosti.

V skleníku bolo nepríjemne dusno, melidanu však takéto podmienky prospievali. Dal som sa do zberu najväčších listov a po pol hodine som mal už plnú prútenú misku, na dnes akurát.

Neodolal som a jeden list si rovno strčil pod jazyk. Končeky prstov mi začali jemne brnieť a hlavu mi začínali napĺňať všemožné chute, myseľ sa začala oslobodzovať a ja som s nefalšovaným úsmevom na tvári vykročil k studni pre vodu.

--

Obchodníci prišli tesne pred večerom. Aj keď znovu pod vplyvom melidanu, nijak ma to moje úsudky a obchodné zručnosti neovplyvňovalo, to už som mal odskúšané. Začal som sa tlačiť medzi ich vozmi a obzeral si všetko a všetkých. Táto karavana bola oveľa väčšia než obvykle a veľmi rýchlo som pochopil prečo. Okrem klasických obchodníkov, ktorých vybavenie pozostávalo z tuctu plachtových a dvoch rebrových vozov, k tomu asi tri desiatky ľudí s nimi šiel aj niekto ďalší. Pôsobili ako samostatná skupina, ale zároveň s obchodníkmi tvorili jeden veľký celok. Šlo o skoro dvadsať mužov prevažne na koňoch v jednotnom oblečení. Nešlo o žiadnu uniformu, skôr o púštne maskovacie komplety, ako som pochopil z toho, že nemali žiadne označenia príslušnosti, nešlo teda ani o oficiálnych ochrancov karaván. Všetci boli ozbrojení a pôsobili dojmom skúsených veteránov. S miestnymi sa nerozprávali, aj obchodníkom, ktorých sprevádzali venovali minimálnu pozornosť. Presunuli sa pomaly stranou z námestia na hlavnej ulici a rozložili tam tábor. Aj keď sa snažili maskovať, štyroch mužov som videl ako si rozobrali nenápadne hliadky po okolí, ostatní sa venovali príprave tábora a kontrole vybavenia. Vysoký plecnatý muž práve rozkrikoval nejaké príkazy, jeden čo som zachytil bolo, že pár koňov treba nanovo podkovať.

Určite tu nie sú kvôli mne, ubezpečil som sa, nemali ma ako nájsť. Ešte chvíľu som ale pre istotu vyzvedal a počúval, až som sa od dvojice obchodníkov dozvedel, že ozbrojenci slúžili ako ich ochranný sprievod, ale práve v Tulsche sa ich cesty mali rozdeliť. Nevenoval som tomu viac pozornosť a začal hľadať priekupníka čo mal záujem o drogy.

Nakoniec som ho našiel úplne mimo od zvyšku, s miestnym doktorom dohadoval práve nejaké kšefty s ktorými boli podľa výrazu obidvaja spokojní. Najprv vyzeral, že o melidan nemá záujem, vraj sú ho všade tony, po ochutnaní už názor zmenil.

„Kurva, to je materiál,“ slastne si oblizol vrchnú peru a privoňal k ďalšiemu listu čo mal v ruke, „kde si to zohnal?“

„Pestujem to a predávam. A keďže to sám užívam, viem čo je dobré,“ odpovedal som vecne.

„Je to perfektné, urobím ti najlepšiu cenu. Zoberiem všetko čo máš, tak do tisícky sa zmestíme? Koľko chceš za kilo?“

„Mám to tu,“ vytiahol som látkové vrecúško plné čerstvých listov zlisovaných dokopy, „je toho tak za osemsto dolárov. V mesto to rozpredáš aj za tri štyri tisícky,“ vypočítal som v rýchlosti.

Obchodník poťažkal vrecko a nazrel dnu.

„Osemsto je veľa, je to vynikajúci melidan, ale ja nemám čas to v meste rozpredávať ľuďom, musím to posunúť ďalšiemu priekupníkovi a tam zisky nebudú v dnešnej dobe také. Dám ti päťsto,“ začal sa klasický obchodný duel – dohadovanie ceny.

„Šesťstopäťdesiat, inak to balím a sám zožujem,“ ja som dohadovanie ceny veľmi neobľuboval a tak som dával ultimáta.

„Dobre, to znie rozumne. Mám päťsto dolárov, zvyšok si musíš vybrať niečo z tovaru,“ doplnil a ukázal mi z čoho si vybrať môžem.

Lovecké pušky, silné, ale ťažkopádne, nepresné a náročne na údržbu, ostré nože no zo zlej oceli, chemické narkotiká a lieky posilňujúce výkon, alebo tlmiace bolesť, rovnako však mohli spôsobovať hnačku a žalúdočné vredy. Z týchto všetkých nedorobkov som si nakoniec predsa niečo vybral, sadu troch vrhacích nožov v elegantnom čiernom koženom púzdre. Dali sa pripojiť priamo na opasok, rovnako aj na stehno, alebo biceps, podľa toho ako bol človek zvyknutý. Nože neboli dokonale vyvážené, zato boli z kalenej ocele s dvojitou tupou čepeľou a ostrým špicom. To znamenalo asi toľko, že rajčinu by som s nimi nerozkrojil, ale rajčinára by som na desať metrov spoľahlivo zabil.

Ak som samozrejme nevyšiel z cviku. Aspoň trochu potrénujem.

Zvyšok dňa som sa pohyboval v okolí obchodníkov, počúval príbehy, obzeral tovar a popritom prežúval melidan. Droga na mňa už dávno nemala taký vplyv ako kedysi, stále som však cítil jej pozitívne účinky na moju myseľ a rozšírené obzory. Niekedy po nociach som si dával trojitú až štvoritú dávku, vtedy prichádzala tá pravá extáza. Svet dostal ružové farby a aspoň na chvíľu som mohol zabudnúť na krv mojej minulosti.

Deň sa chýlil k svojmu koncu a nastupovalo šero, teplota okamžite klesla tak, že sa chlad začal zahryzávať do odhalených častí tela až tuhli svaly. Presunul som sa do jedinej miestnej krčmy kde dnes bude určite rušno. Obrovské priestranstvo na terase, ale aj obe miestnosti vo vnútri boli plné ľudí a všetko sa prekvapivo krútilo okolo dvoch desiatok ozbrojencov čo prišli s karavanou. Ani ma neprekvapilo keď som zbadal Kalju na kolenách jedného z nich, jej sestry obďaleč. Mrchy.

Jeden z nich s hmotnou dávkou alkoholu v krvi práve vysvetľoval ostatným priebeh nejakého súboja, podľa pohybov a opitých gestikulácii to však vyzeralo na súlož s kozou uprostred rozvodnenej rieky.

Prešiel som okolo baviacej sa skupinky a venoval im zbežný nenútený pohľad.

Konkrétne Kalje a mužskej ruke v jej rozkroku.

„Na čo kukáš tlsťoch?“ skríkol na mňa jeden z mužov a ďalší sa okamžite postavil a pristúpil ku mne.

„Vybav to Balgo,“ pokračoval rečník, tentoraz to bolo adresované mužovi pri mne.

„Kam si tak pozeral ha? Už len za to, že sa nám tu motáš nám donesieš fľašu páleného. Alebo máš iný názor?“ zazubil sa na mňa Balgo, z úst mu tiahla miestna alkoholická špecialita.

Zdvihol som ruku v ľútostnom geste a nahodil ustráchaný výraz.

Na to ma muž chytil za ruku, pritiahol k sebe a dvojitou porciou úderov poslal k zemi. Nasimuloval som tvrdé zakopnutie pod váhou jeho ťažkých úderov a na zemi dodal dva bolestné stony, po chvíli som pre istotu dodal ešte tretí a chytil sa bolestivo za brucho, na to som skoro zabudol.

„Vládzeš dýchať dobytok?“ To prehovoril muž na ktorom sedela Kalja, „nosíš dobrú herku na opasku, už si strieľal niekedy?“ Ozbrojenci sa ako jeden muž začali rehotať, to už som stál na nohách.

„Predáva melidan a je to poriadny hnusák“, dodala svoju trošku do zabávajúceho sa kolektívu práve Kalja. Po zmienke o melidane sa mužom, no bohužiaľ najme Balgovi rozžiaril oči.

„Panáčik má melidan? Nože nám to tu pekne vylož a bež pre tú pálenku!“ Rozkaz doplnil kolenom na moje brucho. Zasa som sa divadelne poskladal a premýšľal kde som prišiel k takej trpezlivosti. Ešte pred dvoma rokmi by som ich hneď na začiatku vyvraždil aj zo zvyškom krčmy.

„Ááno, pane, už to bude. Nech sa páči, tu je všetok melidan čo mám“, na stôl som položil kovovú škatuľku s pár listami.

„No vidíš, že to ide potľapkal ma Balgo po chrbte a ja som znovu premýšľal prečo mu tú ruku radšej nezlomím na troch miestach než sa hrať na chudáka. Videl som však, že aj do krčmy si priniesli plnú výzbroj, až budú v noci na mol opití môže to byť ešte zaujímavé.

Priniesol som poslušne fľašu a postavil sa k neďalekému pultu, dosť ďaleko na to, aby som neprovokoval, zároveň však relatívne blízko, aby mi z ich rečí nič dôležité neušlo.

A, že tie reči stáli za to.

Okrem všeobecného podpichovania medzi sebou, stihli ozbrojenci porozprávať aj príbeh ako prešli skoro sto kilometrov východným pobrežím bez straty jediného muža, to sa stretlo s obdivným výskaním dievčat. Pochopil som, že ide o lovcov pokladov, oni sami seba však nazývajú určite inak. Prechádzajú staré mŕtve mestá, hľadajú nepoužívané kryty a skladiská, tie následne vyberú do posledného špendlíku. Vedel som o čom to je, sám som pri jednej starej zasypanej pevnosti videl zomrieť stovku chlapov kvôli jej obrannému systému. A výsledok za to aj tak nestál.

Niekde v okolí Tulsche sa má nachádzať staré predvojnové skladisko, muži, konkrétne ich veliteľ Kite mal určite starú mapu, ktorá ho o tom presvedčila. Musel byť neskutočne arogantný keď sa nebál o tom otvorene rozprávať, konkurencia je všade a biznis je biznis. Faktom zostáva, že jeho ozbrojený oddiel a vybavenie vedelo dodať odvahu, o to viac pred sedliakmi čo žili v malom Tulsche.

Zaujímalo ma či sa viac nedozviem o ich výprave k pobrežiu, ale nestalo sa tak, k tejto téme sa už nevrátili. Dopil som svoju vodu a zamieril domov, radšej byť odtiaľto ďalej keď budú opití. Človek s mojím výzorom sa často stával terčom útokov ľudí, ktorí ma podcenili, ľudí akými boli aj títo vojačikovia. Pri ceste okolo ich stolov som “nevidel” ako mi niekto podstrčil nohu, k obyčajnému zakopnutiu som pridal trochu grácie a predviedol najzúfalejší výraz pri ktorom som sa zviezol k zemi. Brucho mi vyliezlo z nohavíc, do tváre mi vošla červeň, nasadil som zrýchlený dych a s pohľadom plným strachu sa po štvornožky vyplazil za hurónskeho smiechu publika z krčmy. Možno som to trochu prehnal, teraz budem za najväčšieho zbabelca v dedine, aby si na mňa nezačali dovolať decká, to by mi chýbalo. V najhoršom ich pár podrežem a vyrovnám váhy symetrie v mojom živote.

Doma som skontroloval obranný systém skleníku či náhodou nepriklincoval nejakého návštevníka a cvične vyskúšal moje nové vrhacie nože. Veľmi to nešlo zo začiatku, ale šiesty hod už šiel skoro presne na cieľ, desiaty prevŕtal strom na ktorý som hádzal skrz na skrz. Musel som sa znovu pochváliť za tie nože aj keď boli o niečo väčšie ako by som potreboval, stále sa dali využiť.

Po dlhej dobe som zacvakol drevenú závoru na dome, ani nie aby udržala nechcených návštevníkov vonku, ale aby ma o nich včas pri ich pokuse dostať sa dnu informovala. Obľúbený lovecký nôž som si dal zarovno k hlave a pripravený revolver hneď vedľa postele. Pre istotu som sa ani nevyzúval a k predlaktiu ľavej ruky si priviazal škrtiaci drát. Veľmi efektná vec, v pohybe skoro neprekáža a v boji sa dá vytiahnuť v sekunde. Odhadoval som, že ak by sa v noci chceli prísť na mne pozabávať chlapci z krčmy tak ju využijem viac než obstojne.

S jedným okom pootvoreným som si začal prehrávať udalosti dnešného dňa a hlavne reči Balga a ostatných. Lovci pokladov, východné pobrežie… je to dávno čo som žil na východnom pobreží pri Nekonečnom jazere. Legendy o tých miestach sú tak strašné a nebezpečné, že sú väčšinou pravdivé. Veľké mesta vnútrozemia, kupecké domy, ale aj obyčajní ľudia tam chodili hľadať šťastie, poklady, zbrane… nachádzali len smrť a šialenstvo. Nikto nevie čo tam bolo pred vojnou, vždy som si myslel, že mestá, bohaté mestá rovnako ako tu vo vnútrozemí, no na rozdiel od našich končín sú pobrežní domorodci a krajina nehostinní. Nehostinní je asi slabé slovo, videl som ich len raz, dva a pol metrový muž tam roztrhal sedem vynikajúco vycvičených vojakov v priebehu pár sekúnd, bol to pre mňa veľmi výrazný zážitok na to, aby som sa tam dobrovoľne niekedy vracal. Už to akú dobu sme tam prežili bez stretu s týmito obrami bolo obrovské šťastie. Čo sa mohlo nachádzať v miestnych lesoch okolo Tulsche? Rozhodol som sa, že hľadačov budem zbežne sledovať, nerád by som aby mi niečo ušlo.

--

Ráno som sa zobudil skôr ako obyčajne. Oslepujúce slnečné lúče boli ešte v nedohľadne, ale ja som ich na prebudenie nepotreboval. Vyskočil som na nohy, ustrojil sa a po chvíli premýšľania som dom opustil oknom. Nepotreboval som pri dverách stretnúť nejaké prekvapenie. Menšia nálož, otrávené hroty, nič z toho sa však nevyplnilo, žiadnu nočnú návštevu môj príbytok, skleník ani blízke okolie nemal. Dal som sa do prežúvania ranného melidanu, a šiel sa pozrieť na ešte spiacich ozbrojencov po včerajších oslavách. Aké bolo moje prekvapenie keď som sa podľa možností môjho tela nenápadne priblížil k ich táboru a zistil, že už sú skoro pripravení vyraziť na cestu. Profesionáli.

Vytvorili niečo ako prieskumné oddiely v každom štyria muži. Odchádzali na ľahko, evidentne sa na noc plánovali vrátiť späť. Odišlo dvanásť mužov, ďalší traja zostali v tábore a ostatných som nevidel, to znamená, že už niekde hliadkovali, alebo vyrazili do lesov ešte skôr ako zvyšok. Toto rozdelenie síl mi presne vyhovovalo, nemusel som sa za nimi plahočiť lesom, keďže som nepredpokladal, že sa jednotlivé oddiely medzi sebou budú dorozumievať, v momente keď nájdu to čo hľadajú sa musia aj tak vrátiť do tábora. Doplnil som zásobu listov, naplnil čutoru vodou a po dôkladnom prieskume si vybral miesto na pozorovanie. V tieni pod malým stromom medzi dvoma kameňmi som bol skoro neviditeľný a zároveň som mal výborný výhľad ako na tábor, tak aj prístupovú cestu do dediny. Až po päť hodinovom vysedávaní a sledovaní som si uvedomil, že tak skoro asi nič nenájdu a stačilo raz za čas vybehnúť z domu a skontrolovať tábor. V neskorších poobedných hodinách som sa rozhodol, že to tak predsa len bude asi najlepšie a svoju pozorovateľňu som opustil. A hlavne sa mi minul melidan.

Prieskumníci sa začali vracať až tesne pred polnocou a z úrovne ich nadšenia som pochopil, že úspešní neboli.

Toto sa opakovalo päť dní.

Šiesty deň som už zo zvyku tábor ani nekontroloval a to sa mi skoro nevyplatilo. Keď som totiž prišiel v ten deň prvýkrát na dohľad tábora, všetci tam boli a horlivo balili veci, skladali nejakú staršiu sestru kladkostroja, vychystávali kone a všeobecne mali nejako naponáhlo. Kite horlivo rozdeľoval úlohy a vtedy som pochopil, že nie sú na odchode, nevzdali to, oni našli čo hľadali. Takže bol najvyšší čas, aby som sa pripravil aj ja. Doma som si rýchlo čiernou maskovacou farbou natrel hlavu, na ruky natiahol kožené bezprsté rukavice a po menšej úvahe som nakoniec na opasok upevnil vedľa revolveru a malej kapsičky aj moju novú sekeru. Ak sa budem nútený predierať lesom, nerád by som tam bol len s nožom. Vrhacie nože som nechal doma, pribalil som si akurát dve kotúčové balenia nábojov na viac. Keď už som myslel, že som hotový spomenul som si ešte na niečo. Od Talaka som pred nejakým časom kúpil hrudný kožený chránič, v mojej veľkosti nebola šanca zohnať niečo na celý trup, no aj toto bolo lepšie ako nič. Išlo o veľmi dobre prešívanú hovädzinu vystuženú živicou a prekladanými oceľovými pruhmi. Nič ľahké, ale veľmi užitočné. Hotovo.

--

S mojou postavou sa niekoho veľmi ťažko sleduje aj keď mám kondičku a rýchlosť, sú miesta kadiaľ sa moje stodvadsať kilové, dolu rozšírené, telo nepretlačí. A tak som si držal od mužov väčší odstup ako bolo nutné, postupoval som na rozdiel od nich hlbokým lesom a držal s nimi približný smer o vizuálny kontakt. Párkrát sa mi stratili z dohľadu, vždy som ich však s konskou dávkou šťastia nakoniec našiel. Sekera aj nôž boli zatiaľ na svojich miestach, ale les bol stále hustejší, už ani Kiteho muži nešli po vychodených cestách, ale brodili sa lesom rovnako ako ja a teda mali nutne pomalšie tempo ako pred tým, čo mi vyhovovalo.

Netrvalo dlho a pred nami sa otvorila planina, skôr planinka. Keby som tu bol sám, možno ju na tú diaľku prehliadnem, išlo o menšiu lesnú plošinu, z ktorej stredu vyrastal kamenný jazyk, ktorý sa ťahal až hlboko do lesa. Stromy okolo boli však tak husté aj napriek tomu, že tie najstaršie prechádzali postupne do mladých krovín na okraji, že kto nehľadal, by toto miesto pokojne obišiel v nevedomosti. Muži, ktorých som sledoval, museli byť vybavení presnou mapou, pretože toto miesto nie je tak vzdialené od Tulsche ako sa na prvý pohľad môže zdať, len je väčšinu času prístupné len z jedného smeru, kvôli rozvodnenej rieke obďaleč. Priblížil som sa trochu bližšie, aby som lepšie videl a zároveň bol stále v bezpečnej vzdialenosti od mužov. Neďaleký vyvrátený koreň stromu mi poskytol dostatočné krytie, tým, že som sa nemohol priblížiť až úplne k nim však bolo moje zorné pole aj tak stále obmedzené. Nevidel som na celú plochu, ale len na kamenný masív a časť prístupovej cesty kadiaľ prišli, ale to muselo zatiaľ stačiť.

Muž, ktorého meno som nepoznal, práve dirigoval dvojicu mužov pri montovaní nejakého celo kovového zariadenia, no ostatní prechádzali kamenným jazykom a niečo hľadali. Nevidel som všetkých, ale predpokladal som, že hliadky určite nezabudli postaviť aj keď mali so sebou arzenál na vojnu proti vnútrozemskej armáde.

Nedokázal som presne medzi listami rozlíšiť detaily, to ma štvalo najviac, preto ma zaskočilo, revolver okamžite v pohotovosti, keď sa okolím rozľahli tri tlmené, ale stále intenzívne výbuchy. Opatrnosť šla bokom a presunul som sa až skoro k okraju, aby som zistil čo to spôsobilo. Konečne som mal všetko ako na dlani keď prišla séria ďalších troch výbuchov. Muži stále stáli medzi kameňmi a používali malé lokálne rozbušky. Párkrát som s nimi pracoval a viem, že ide o špičku predvojnovej technológie. Nálože totiž vyvolajú obrovskú deštrukčnú silu na ploche pár centimetrov štvorcových bez toho, aby priamo ohrozili blízke okolie. Muži týmto spôsobom rozbíjali veľkých kamenných súrodencov od seba a následne ich odnášali preč. Kmitali bez prestania skoro všetci, za pomoci výbušniny po chvíli rozdrvili celú hlavnú časť kamenného pásu a teraz ju postupne presúvali. Keď sa pred nimi objavili prvé centimetre oceľovej dosky, zalapal som po dychu, takže predsa.

„Dobre chlapci, máme to, paráda.“, prekričal radostné výkriky svojich mužov Kite, „očistite priamo tie dvere a zamínujte to. Páčidlo je pripravené?“

„Áno, môžeme ísť na to.“, odpovedal mu jeden z mužov čo skladal kovové zariadenie.

„Všetci ustúpte do bezpečnej vzdialenosti, zbrane v pohotovosti, môže tam byť ešte nejaký obranný hajzel. Tie míny!“

Muži posilnení vidinou úspechu sa s úsmevom na tvárach prizerali, ako ich kolegovia postupne odhalili obrovské kovové okrúhle dvere a kladkostroj sa to následne pokúsil vypáčiť – neúspešne.

Od príchodu na planinu nemohlo ubehnúť viac času než dve hodiny. Muži pracovali rýchlo, boli dokonale zohraní a disciplinovaní.

„Uvarili sme stroj a s dvermi to ani nehlo.“, začal sa rozkrikovať jeden z nich.

„Dajte tam nálože, všetko čo máme. A ten stroj skúste dať dokopy ešte na jeden pokus.“

„Prineste výbušniny, kto čo máte u seba!“

„Kde to má okraje? Poriadne to odhrabte nech sa máme o čo zaprieť.“

„Kite čo keby sme nahriali oceľovú tyč a vypálili priamo do tej blbosti dieru?“

Muži začali vymýšľať ďalší postup, prenášať nálože, les zrazu ožil dvoma desiatkami hlasov. Na pozornosti im to určite nepridalo a tak sa stalo, že dvojicu čiernych hlavní, ktorá sa znenazdajky objavila medzi dvoma skalami priamo nad oceľovými dverami som si všimol asi len ja, to bolo sekundu pred tým, než sa z ničoho nič začali dvere pomaly zasúvať do neviditeľnej skalnej štrbiny.

„Čo to kurva …“ to už sa rozštekali čierne dvojičky a štvoricu najbližších ozbrojencov premenili v jeden veľký krvavý chumáč.

„Pohotovosť, nepriateľ nad nami! Strieľajte!“

V najbližších desiatich sekundách sa okolie zmenilo na bitúnok a ja som radšej začal ustupovať do bezpečia mojej predošlej pozorovateľne. Nevidel so presne čo sa dolu deje, ale ani som to nepotreboval, besná streľba zo všetkých strán a mužské výkriky naplnili celé okolie, ja som prikrčený pri vyvalenom koreni čakal s revolverom v ruke. Toto sa ma netýkalo.

„Ústup, kryte cestu, odpáľte tú kurvu granátometom!“

Najvyšší čas, aby som sa vyparil aj ja.

Neviem čo ma varovalo. Inštinkt zabijaka, alebo schopnosť vycítiť posledný tanec so smrťou? Bolo jedno čomu som za to vďačil, no miesto otočky k odchodu som sa hodil do hnijúceho lístia a vyhol sa tak premene mojej hlavy na kašovitú hmotu uprostred lesa.

Strom s vyvráteným koreňom bol totiž zrazu tiež opatrený čiernymi smrtiacimi dvojičkami, ktoré mi síce nevenovali pozornosť, no stál som presne v ceste ich nadchádzajúcej streľby.

Preplazil som sa pár metrov do strany a chrbtom k najbližšiemu stromu sa vydriapal na nohy. Zhlboka som sa snažil chytiť dych a premýšľal nad ďalšími okamžikmi, aby ma v nasledujúcich sekundách oblial studený pot. Tam kde vyrástol z ničoho nič druhý kanón sa teraz otvorila úzka diera, malý okrúhly otvor v zemi. Čo, alebo kto z neho vyliezlo som zistil hneď na to.

Kanóny kropili okolitý les a ja som myslel, že sa dívam na prízraky. Dvaja muži, nižší útli celý v dokonalej antracitovo čiernej farbe tam stáli a pozerali sa priamo na mňa. Tiež som mohol zostať na tej zemi.

Na hlavách museli mať prilby, alebo to boli stroje, predok hlavy mali totiž tvorený lesklým čiernym materiálom cez ktorý nebolo nič vidieť, len odrazy okolia. Ozbrojení boli každý len dlhým mečom, ktorý držali popri tele a stále pozerali na mňa. Asi tak sekundu. Potom sa ich pohľady stretli a jeden odbehol smerom kde som tušil zvyšok Kiteho mužov, ten druhý sa rozbehol priamo ku mne. Nemalo zmysel na niečo čakať, bez mierenia som do nového útočníka vyprázdnil bubienok revolvera, jeho telo padlo k zemi. Tak to by sme mali.

Začal som nabíjať a sám sebe vynadal za také plytvanie streliva na jedného človeka. Ešte som ani nemal pripravené náhradné náboje, keď muž znovu stál a jeho vzdialenosť odo mňa sa výrazne skrátila – na pár krokov. Nepriestrelný bastard. Revolver vkĺzol za opasok, jemný predklon a následne skrátenie vzdialenosti proti útočníkovi, to som už mal v ruke moju malú sekeru a lovecký nôž. Muž ma buď rapídne podcenil podľa vzhľadu, nedokázal odhadnúť možné nebezpečenstvo, alebo len nemal skúsenosti, no aj napriek obrovskej rýchlosti a ladnosti pohybov sa rozhodol to so mnou skončiť jediným plynulým pohybom.

A to bola chyba.

Dva kroky ďaleko, vyskočil pripravený k jedinému smrtiacemu švihu zo strany jeho mečom. Neustupoval som, len som si vykročil, v rýchlosti sa navalil na útočiace telo a vlastnou váhou pridal jeho skoku ďalšiu energiu, čo malo za následok jeho ešte väčšie zrýchlenie a následný tvrdý pád na chrbát dva metre od miesta nášho stretu. Bol rýchly, veľmi rýchli, nikdy som nikoho nevidel tak rýchlo znovu stáť na nohách pripraveného k ďalšiemu útoku. To však moja sekera bola presne na pol ceste, keď zaregistroval čo sa deje, tak jej ostrie práve prechádzalo jeho prilbou. Zvuk rozbitej helmy a následne tupý ston, vláčne telo sa zviezlo k zemi a tentoraz tam aj zostalo. Koľko času ubehlo od začiatku útoku, dve minúty? K dvom guľometom sa niekde za nami pridal tretí, jednoznačne všetky kropili priestor kde som odhadoval Kiteho mužov, ak ešte nejakí žili. Dva nádychy som počkal či na mňa nezaútočí niekto ďalší a potom som z plných síl vyrazil hlbšie do lesa, streľbu a výkriky nechajúc za mojím chrbtom. Husté kroviny som rozhŕňal holými rukami, snažil som sa čo najďalej a najrýchlejšie dostať od miesta útoku. Nevedel som kde presne sa nachádzame a veľmi skoro sa začne stmievať, to by som cestu do Tulsche už ani nemusel nájsť. Prebehol som hustým lesnatým hrebeňom a oblúkom som sa pokúsil pripojiť na cestu, ktorou šli mnou sledovaní muži pred pár hodinami. Nakoniec som ju našiel bez problémov, ale zobralo mi to dve hodiny, to už okolie zahalila rýchlo tmavnúca noc. Mohol som tu medzi stromami počkať do svitania a uistiť sa, že ma nikto nesleduje, no nakoniec som to zavrhol. Nepotreboval som stretnúť ďalších mužov z podzemia, potreboval som sa dostať čo najskôr do Tulsche. Rozhodol som sa, že za pár dní sa sem vrátim a preskúmam okolie. Pod jazyk som si strčil dva posledné listy melidanu a decentným poklusom vyrazil smer Tulsche. Cítil som únavu, predsa len moje ťažké telo nie je uspôsobené na vytrvalosť, väčšinu života som neutekal, ale zabíjal. Na hranice mesta som prišiel už za úplnej tmy, mesiac bol za mrakmi takže jediné čo ako tak osvetľovalo okolie boli hviezdy. Vo vzduchu bol cítiť dym, po tme som jeho zdroj nevedel určiť, ale bol tu. Moja zmysli vybičované na maximum ma už veľakrát zachránili, aj teraz sa mi v žalúdku usadilo hniezdo ohnivých hadov a nechceli ísť preč. Niečo je zle, veľmi zle.

Namiesto hlavnej prístupovej cesty som sa rozhodol mesto obísť a prejsť niekde medzi bočnými domami, ak na mňa niekto čakal, hlavná brána bude prvé miesto kde bude striehnuť.

Posledné metre k zástavbe drevených chatrčí na okraji dediny som sa doslova preplazil, až v úplnom tieni menšej stajne som si dovolil vyskočiť na nohy a trochu sa rozhliadnuť.

Mesto bolo v plameňoch, odtiaľ ten dym. Nehorelo celé, väčšina starých domov centrálnych budov, pôsobilo to ako keby niekto z ohňa tvoril hranicu, ktorú nikto nemôže prekročiť. S revolverom zvislo pri stehne som vyrazil popri stene smerom k svojmu domu, nikde som nikoho nevidel.

„Tam je ďalší!“ zaznelo mi za chrbtom po pár metroch, takže predsa za tú spúšť niekto môže.

Plynulo som preniesol svoje telo do kotúľu letmo, nedokončil som ho a hneď po otočke cez rameno venoval plnú pozornosť neznámym. Dvojica mužov komplet v čiernom s lesklými helmami práve bežala smerom ku mne z miesta, kde som sa ešte pred pár sekundami skrýval. Ako sa sem dostali tak rýchlo? Rozprávať sa s nimi nemalo cenu, nocou sa ozvala dvojica rýchlych výstrelov, revolver ma hrial v dlani a moji noví nepriatelia sa ako jedno telo zosunuli po presnom zásahu do hlavy k zemi. Jeden stihol vytiahnuť pištoľ, ten druhý bol ozbrojený krátkym mečom rovnako ako jeho kumpán z lesa. Tie ich obleky sú nepriestrelné, hlavy nie.

Zodvihol som sa na nohy, nejakým oprašovaním som sa ani nezdržiaval a pokračoval v behu domov. Keď som prešiel námestím, zuby mi cvakli od zlosti. Celý môj dom aj zo desať ďalších práve hltali obrovské plamene, na ulici pobehovali, alebo v mŕtvolnom kŕči ležali ľudia. Nepriateľa som nikde nevidel, ale vedel som, že tam je. Boli ako duchovia, ich pochod smrti oznamovali len mŕtve telá ktoré zanechávali za sebou. Dobil som zbraň, skontroloval zostávajúcu muníciu a o dosť opatrnejšie som začal ustupovať. Kam teraz?

Smerom od krčmy sa ozývala aktívna streľba a výkriky, tak som zamieril tam. Mohol som utiecť preč, cestu by som si určite prestrieľal, ale bez koňa, bez zásob a s prenasledovateľmi v chrbte som si veľké šance nedával. Hneď vedľa krčmy je stajňa, nejaké zviera môžem zohnať tam. Ďalšie ohne sa rozhoreli na pravej strane námestia a postupne sa šírili dedinou. Čo chceli muži z podzemia? Muselo ísť o odvetný útok za pokus o narušenie ich bunkra, iné vysvetlenie som v tom nevidel, ale ako sa sem tak rýchlo dostali mi bolo záhadou.

„Pomóóc,“ piskľavý ženský hlas zaútočil na moje ušné bubienky. Prebehol som úzkou uličkou medzi dvoma domami a tam som ju uvidel. Pár metrov od krčmy pri malej studni kľačala Kajla v spoločnosti troch mužov v čiernom, ktorí ju evidentne práve chytili a teraz sa ju snažili zviazať. Bola mi ukradnutá, ale stáli presne v mieste, ktorým som potreboval prejsť, takže na nepozorované prekĺznutie som mohol zabudnúť. Čas plynul a ja som potreboval konať rýchlo, zažil som už aj horšie situácie. Popri stene najbližšej chatrče, neosvetlený hviezdnym svitom som sa začal opatrne presúvať do výhodnejšej pozície. Muži práve doviazali Kajlu ku krátkej prenosnej tyči a začali sa rozhliadať po okolí – to som bol už na mieste a nepotreboval ani sekundu na viac. Vyrazil som vpred, žilami mi začal pretekať adrenalín, tekutá nekontrolovaná smrť a môj kolt spustil svoju symfóniu. Prvý z trojice ani nevedel čo ho poslalo na poslednú cestu, dvojica striel na to isté miesto mu premenilo vnútro jeho prilby na červeno-bielu zmes ktorá sa rozstriekla v okamžiku do strán.

„Pomóc, pomôž mi!“ Kajlin hlas som vnímal len ako niečo vzdialené a neurčité, splýval so všetkými zvukmi na okolo do jednej dlhej melódie, ja som sa musel sústrediť na to najdôležitejšie, na prežitie. Moji protivníci boli rýchli, v tej istej sekunde ako telo ich spoločníka skĺzlo k zemi spustili na mňa neprerušovanú streľbu z krátkych pištolí. Poznal som také zbrane, sú to zbrane z vojny, rýchle, obrovská kapacita a dokonalá presnosť – oproti môjmu revolveru šlo o dokonalú zbraň na zabíjanie za každých okolností. Môj revolver som však ovládal ja. Ďalšie dva moje výstrely síce ciele trafili, no do ich nepriestrelných hrudníkov, oni mi na oplátku prestrelili na dvoch miestach stehno, na poslednú chvíľu som sa skokom vpred presunul za nízky drevený vozík, ktorým krčmár vozieval zásoby, teraz ležal prevrhnutý uprostred cesty s krčmárovým pomocníkom omotaným na radlici. Zo stehna mi vyrazila do mozgu ostrá bolesť, ale to nebolo podstatné. Nádych, výdych, nádych, vyskočil som rovno spoza vozu na zdravú nohu a z prekvapivého útoku vyprázdnil bubienok do muža bližšie pri mne. Nebol som dosť rýchly, nestihol som sa ani znovu schovať a paľba jeho kolegu ma priklincovala pár metrov od provizórneho úkrytu k zemi. Na pravej strane tváre ma hrialo niečo povedomé lepkavé a v uchu mi zvonilo, po rýchlej kontrole rukou som zistil, že ten bastard mi odstrelil ucho. Okrem toho ma stihol trafiť dvakrát do hrude, strely síce neprešli skrz môj kožený prepletaný hrudný plát, ale ich kinetická energia ma dokázala zraziť k zemi. Odhodil som prázdny revolver a vytiahol z lýtkového púzdra lovecký nôž. Ako som si myslel posledný muž nebežal bez rozmyslu ku mne, ale postupne sa približoval so zbraňou v ruke štýlom vycvičeného vojaka k drevenému vozíku, ktorý mi stále ako tak poskytoval ochranu. Bola to intuícia, rokmi v pustine vypilované inštinkty, z ľahu som vyslal nôž smerom pár desiatok centimetrov nad vozík, na miesto kde v momente vrhu nikto nestál. V dobe preletu však už áno, muž, ktorému práva prerazila moja čepeľ priezor ani nemohol tušiť, že v sekunde v ktorej šiel doraziť korisť zároveň aj vypustil dušu.

Krv z ucha mi začala vtekať do úst a na krk, v hrudníku som cítil tupú bolesť. Obzrel som sa naokolo, Tulsche bolo skoro celé v plameňoch, za dreveným výbehom pre kone som videl ďalších útočníkov, či videli aj oni mňa to bola otázka. Noha s prestreleným stehnom mi začínala tŕpnuť, ja som však potreboval zbraň. Z poslednej mŕtvoly som si zobral svoj obľúbený nôž a mužovu zbraň. Systém nabíjania tu bol dosť odlišný ako u revolveru, našťastie som ho poznal, no viac ako jeden zásobník som aj tak nenašiel.

„Grazi, tu sóóm, vďaka ti, vďaka vďaka,“ začala sa o pozornosť hlásiť mrcha Kajla. Len s nechuťou som prešiel tie metre na viac k nej a odrezal ju od tyče ku ktorej ju muži priviazali.

„Bež preč ak nechceš uhorieť a skús sa vyhnúť týmto.“, špičkou nohy som strčil do ležiaceho muža a vyrazil ku krčme čo mi noha dovolila.

„Ja, idem s tebou Grazi, potrebujem ťa.“, zrazu som bol jej najlepším kamarátom, jediný človek čo stál medzi jej životom a smrťou, aspoň tak nejako to asi cítila.

„Rob čo chceš.“, ďalej som ju neriešil, čierne siluety osvetlené žiarom z ohňa sa celkom nepríjemne blížili a aj keď ma asi nevideli, tak tri mŕtvoly im čo-to prezradia. Prešiel medzi masívne stoly miestnosti a začal som sa obzerať, niekde tam musel byť prechod do stajní.

„Kde sú kurva stajne?“, spýtal som sa sám seba nahlas.

„Tam sa dá ísť len z ulice.“, započul som roztrasený hlások kúsok za mnou.

„Krása.“

Takže už nebola najmenšia šanca na únik. S dochrámanou nohou a mojimi kilami som nemal šancu teraz ešte vyjsť von, obísť krčmu a nedajbože si osedlávať koňa.

Prevrátil som masívny drevený stôl ku kamennému pultu a vliezol si za neho, Kajla nasledovala môj vzor, akurát ona sa učupila úplne v rohu, asi už pochopila, že išla so mnou na smrť. Posledný krát som zovrel pevnejšie pažbu pištole, rukou sa oprel o pult a čakal, čas som si krátil počítaním vlastných nádychov.

Jeden, dva, tri, štyri.

Z vonku som začul ľudí. Blížiace, zakrádajúce sa tiene si chcú prísť pre mňa. Telom sa mi začal šíriť blažený pocit spokojnosti a nedočkavosti, pod nechtami som cítil jemné mravčenie. Tieto pocity ma sprevádzajú celý život, vždy pred tým než som začal rozdávať smrť. Už boli blízko, vedel som, že by som sa ich mohol dotknúť myšlienkou, napätie sa stupňovalo a ja som vedel, vedel som ako tisíckrát predtým, že kým to pôjde budem zabíjať, aby som prežil.

Tridsaťpäť, štyridsať, štyridsaťjeden.

Prvý zakuklenec vošiel obozretne do krčmy, proti tmavej stene ma nemohol vidieť, ja jeho na ohnivom pozadí áno, aj s jeho spoločníkmi.

Päťdesiat. Päťdesiatjeden.

Strieľať presne na hlavu nie je tak náročne ako by sa mohlo zdať, hlavne keď je tých hláv viac na kope. Venoval som krátky okamžik miereniu, zaprel sa nohami a spustil paľbu. Prvý dvaja sa zviezli k zemi skoro súčasne, tretí aj keď stihol zareagovať pokusom o kryt tak mu moja paľba upravila helmu a poslala ho k zemi. To už ostatní strieľali. Podrep a ostrá bolesť v stehne, sklo z fliaš nad mojím chrbtom mi obsypalo chrbát, vo vzduchu bolo cítiť uvoľnený alkohol. Po štvornožky som sa presunul za stôl čo som si nachystal a čakal. Koľko ich tam mohlo byť? Vrátil som sa rýchlo v myšlienkach naspäť a počítal, ešte mali byť dvaja v miestnosti, akurát. Prevalil som sa cez dosku stola, periférne som videl prvého ako sa snaží práve nehlučne vyliezť na kamenný pult a prekvapiť ma. Prvé dva výstrely mu podrazili nohy, ktoré nemali ešte potrebnú stabilitu, ďalšie dva mu rozhrýzli krk a muž znehybnel na studenej kamenistej podlahe. Toho posledného som nemusel hľadať, našiel on mňa. Práve keď som sa škriabal na nohy tak mi hrdinsky bez slova zaútočil na chrbát. Jeho meč zasvišťal vzduchom a len v poslednom okamihu sa mi podarilo trochu vykročiť vpred, takže miesto hlavy si to odniesla kľúčna kosť a lopatka. Prehol som sa ako luk a dopadol na všetky štyri, bolesť začínala byť nekonečná, no ošiaľ zo zabíjania bol väčší, ďaleko väčší. V ušiach mi zazvonilo, otočil som sa po zvuku a na tvári sa mi objavil pokrivený úsmev. Muž mi nestihol zasadiť poslednú ranu, práve totiž stekal chrbtom opretý o pult k zemi, sekeru na štiepenie dreva v krčme kolmo zarazenú do pol hlavy. Ta malá mrcha mi práve zachránila život, uvedomil som si. Oči mala prázdne, tvár úplne bledú, na bielej košieľke mala okrem prachu a sadzí aj neprehliadnuteľnú červenú škvrnu. Naše pohľady sa stretli a pod tlakom udalostí posledných sekúnd omdlela, hlavu si veľmi nepekne narazila o ťažký drevený taburet. Prebil som zbraň a zobral zo zeme ďalšiu, keď sa vonku mihli ďalšie tiene, počul som praskanie drevenej podlahy aj priamo nad hlavou. Koľko ich bolo v celom Tulsche som netušil, ale mal som pocit, že viem, kde sú všetci teraz.

Oknom dnu vletela zápalná fľaša, ktorá neškodne na druhej strane miestnosti podpálila dvojicu stolov. So zvukom novo rozpálených plameňov začali vliezať oknom, dverami, zvuky z ponad mojej hlavy utíchli, musel už byť niekde za mojím chrbtom na schodisku, ale ja som sa mu nemohol venovať, na nohách som síce držal stabilitu, no veľmi ľahko narušiteľnú čo i len najmenším neuváženým pohybom. Moje zbrane sa naposledy rozhučali a začali si medzi radmi nepriateľov vydobývať svoj životný priestor. Jeden z tých pohotovejších ma stihol zasiahnuť do hrude, to bol posledný klinec do rakve môjmu obľúbenému hrudnému chrániču, cítil som ako sa mi priamo na tele po poslednej záchrane života rozpadol.

Zvuk tasenej čepele, muž to z horného poschodia nakoniec stihol skôr ako som bol pripravený. Otočil som zbraň jeho smerom, druhá stále mierila niekde medzi okno a dvere, otočiť sa však celý som už nestihol.

„DOSŤ!“, miestnosťou a asi celým svetom zaznel hlas, ktorý ma donútil zastaviť uprostred pohybu, bez jedinej vôle chcieť ten pohyb dokončiť ešte v tomto živote. Miestnosť ožiarilo rovnomerné svetlo, nevedel som určiť jeho zdroj a do miestnosti vkročil muž, vzrastom a oblečením pripomínajúci čiernych zabijakov, akurát bez prilby, z dvojmetrovej vzdialenosti sa na mňa zubila fúzatá snehobiela tvár.

„Mužstvo zložiť zbrane, okamžite!“, pridal Fúzač. To už som sa otáčal okolo seba, zbrane v pohotovosti, a nechápal situáciu. Štvorica jeho ľudí práve bez slov odložila zbrane a vyčkávali. Muž bez jedinej zmeny mimiky prikročil na krok odo mňa a s kyslím výrazom ma začal skúmať.

„Čo chceš?“, prehovoril.

„Žiť.“

Prekrútil očami a mávnutím ruky poslal preč ďalších prichádzajúcich mužov.

„Prečo to robíš? Toto sa ťa absolútne netýkalo. Ak zložíš zbrane, nechám ta ísť, povedz čo k tomu chceš, ak zbrane nezložíš... ešte tu veľa ľudí umrie.“

Vôbec som ho nechápal, nerozumel som mu, no zbrane som skladať neplánoval, naopak som sa ešte viac začal sústrediť na paľbu na viac cieľov naraz.

„Všetci von, hlásiť sa u veliteľa. Postupne začnite túto stoku hasiť a usmerňovať požiar, niekto nachystajte koňa ak nejaký žije.“ Fúzač pridal ďalšie pokyny a sám posypal mne neznámym prachom šíriaci sa oheň v krčme, ten v momente zhasol, ako keby tam ani nikdy nebol. Bez jedinej známky nervozity si sadol na stoličku a stále hľadel na mňa, obe moje pištole pohľad opätovali.

„Tie zbrane, ktorými na mňa mieriš nie sú nutné.“

Neviem čo to bolo, ale niečo ma v jeho hlase upokojovali a veril som mu, zbrane som však nezložil, akurát som si doprial sadnúť si za stôl oproti nemu. Moju myseľ obmotala ľadová pavučina pokoja, zbrane som nakoniec položil a stôl a neprítomne pozeral pred seba. Všetko je v poriadku, neznámy muž mi nechce ublížiť, možno by som mu mohol slúžiť, do riti! Ako na ihlách som vyskočil a Fúzača zovrel oboma rukami pod krkom, jeho tvár pár centimetrov od tej mojej. Rany ma pálili a krvácal som, to všetko mi však bolo jedno. Ten bastard mi nejako manipuloval myšlienky, vedel som to, pokojné myšlienky radosti čo ma pred chvíľou zaplavili nepatrili mne. Radostné myšlienky mi totiž boli absolútne cudzie.

„Pusti, pusti do frasa, všetko... vysvetlím, všetko ti vysvetlím.“, zachrapčal mi muž tesne pred tvárou a ako handrová bábika sa zviezol naspäť do stoličky hneď ako som ho pustil. To už moje dlane zasa objímali pažby oboch pištolí a hlavne oceľových zabijakov pozerali na muža z naozaj veľmi krátkej vzdialenosti.

„Tie zbrane nie sú naozaj nutné, len som robil čo viem najlepšie, študoval som ťa. Odlož ich.“

„Prečo si zastavil svojich mužov? Už ma skoro mali.“, zbrane som neodložil ani na sekundu, stále som z nechutnej blízkosti študoval Fúzačovú mimiku.

„A koľko by som ich ešte stratil? Dvoch? Desiatich? Naše ľudské zdroje nie sú zďaleka nevyčerpateľné, a proti tebe to bola zbytočná smrť.“

„Nemiešal by som sa do toho, Tulsche som sa chystal opustiť.“

„Ty nepatríš do tohto sveta, no neviem kam vlastne patríš. Vieš to ty?“

To už som zbrane zložil a zadíval sa mužovi do očí. Boli čierne ako noc a skúmali ma naspať rovnako chladne.

„Ľudia z Tulsche našli náš úkryt, aj tak už bol najväčší čas zobrať toto mesto pod vlastné krídla a opustiť podzemie, čo si o tom myslíš?“

„Čo ste zač? Pôvodný obyvatelia bunkru?“

„Voláme to proste Kryt, bunker je niečo omnoho menšie. Áno pôvodní, alebo ich potomkovia. Ale kto si ty nechcem snáď ani vedieť.“

„Človek čo má svoje záujmy a tých sa drží.“

„Ako povieš. Tvoj kôň už bude nachystaný. Myslím, že by si sa nemal veľmi zdržiavať. S tvojimi zraneniami máš pred sebou dlhou cestu nech ideš kdekoľvek.“

Pri krčmárskom pulte sa niečo pohlo, Fúzač tým smerom okamžite mieril krátkou puškou ani neviem kde ju vzal, ani kedy. Bola to Kajla a po štvornožky priliezla až ku mne.

„Idem s tebou Grazi, prosíííím.”, zakvačila sa mi do ruky tak silno, že som až preventívne zaťal zuby.

Nepovedal som jej ani slovo, len som sa znovu pozrel na Fúzača. Ten len nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Všetky mladé ženy idú s nami do Krytu, sú viac než potrebné. Bez výnimiek. Ak bola v tomto živote tvojím majetkom, štedro ťa vyplatím. Ale odísť nemôže.“

Kajla niečo drmolila cez zuby, tvár zaslzená, šaty od krvi. Asi teraz ľutovala, že ku mne nebola milšia v minulosti, nevedela, že by jej to aj tak nepomohlo.

„Viem akou technológiou disponovali podobné podzemné sídla na pobreží, chcem dve sady kompletnej poľnej lekárničky, druhého koňa, náboje, zásobníky a základné náradie k týmto dvom zbraniam a chcem prach ktorým si uhasil ten oheň.“

Kajla asi celý čas myslela, že ju nepredám, preto neprotestovala a len sa modlila, teraz na mňa vytreštila svoje veľké oči so smrtiacou výčitkou.

„Ty hajzel! Snáď ma nepredáš!“

Chrbtom dlane zdravej ruky som ju poslal k zemi, len si držala líce a pišťala ako myš v pasci. Fúzač to nijak neokomentoval.

„Dostaneš to všetko, ani asi dlho nebudeš čakať. Ponúkol by som ti miesto v našich radoch…“

„Ale nemal by som záujem.“

„Ale nemal by si záujem, presne tak. To je tvoja žena?“, prstom ukázal na vzlykajúcu Kajlu.

„Nie, miestna štetka, takže si ju potom radšej vyšetrite ak máte doktora. Možno by som ju vzal inak so sebou nech sa o mňa aspoň postará na ceste, ale biznis je biznis.“

„Idem poveriť niekoho zohnaním potrebných vecí a zbalenie tejto slečny. Ak ti je pohodlnejšie tak tu zatiaľ počkaj, alebo poď so mnou, len už mi nestrieľaj po mužoch.“

--

Podzemní ľudia boli fakt rýchli a ani nie po pol hodine som už nasadal na svojho nového koňa.

„Keď za mnou niekoho pošlete, zomrie.“, rozlúčil som sa s Fúzačom a s uhasínajúcimi plameňmi za chrbtom som vyrazil do temnej noci. Nemal som sa kam ponáhľať, opúšťal som jeden život a za chvíľu začnem žiť iný. Najhoršie bolo, že som na cestu nemal melidan. Spálenému Tulsche som nevenoval ani posledný pohľad, na minulosť je lepšie vždy zabudnúť. Viem o čom hovorím.

--

Clark Davidson sedel v svojej spálni, krútil si v ruke s prázdny pohárom a sledoval spiacu krásku na svojej posteli. Bola nahá a jemná prikrývka kopírovala jej krásne krivky. Dnešok nebol pre nich tak zlý, usúdil nakoniec. Získali mesto pre svoje potreby, konečne môžu opustiť po storočiach Kryt a ich rady sa rozšírili o niekoľko mladých žien, to vyrovná straty, ktoré im neznámy muž spôsobil. Kto to bol Clark nevedel, cítil v jeho mysli nenávisť, zlo, ten človek žil z cudzej smrti a to ho desilo. Pochyboval však, že to vôbec vie ten malý tučný zabijak kto vlastne je. Monštrum minulosti? Alebo len náhoda? Nie to nie, okamžite myšlienku zavrhol, bol predsa v jeho mysli, nepripomínala nič čo by okrem telesnej schránky malo spojenie s človekom. Možno by mal predsa len poslať niekoho nech o ňom zistia viac.

Muž položil pohár na kovovú dosku stola a nechal myšlienky o objekte jeho záujmu pomaly sa vytratiť. Pohľad mu znovu spočinul na spiacej kráske a nenásilne sa usmial. Dnes ho čakajú ešte príjemné veci, povinnostiam sa bude venovať neskôr, táto nová obyvateľka ich podzemného mesta za to určite stála, aj keď si Clark nevedel vybaviť ani jej meno, ako hovorila, že sa volá, Kajla?