Za zrkadlom: Príbeh II
TREST
Od tých pamätných narodenín, keď Kikka dostala od Alexa králičiu slečnu Vanilku ubehol asi mesiac, v ktorom bolo zvieratko jej jedinou radosťou a útechou.
V ústave slečny Chimérovej to začínalo byť neznesiteľné, hoci za oknami studeného domu prichádzalo leto a prvé teplé dni.
Napriek krásnemu počasiu mala Kikka veľmi smutnú náladu a často (častejšie než doteraz) po nociach plakávala.
Chýbal jej Alex, ktorého pred dvoma týždňami odviedli na ošetrovňu, pretože veľmi kašľal a viac sa nevrátil.
Bála sa oňho, ale keď sa vypytovala neustále podráždených vychovávateliek iba ju zahriakli, alebo sa ani neobťažovali venovať jej pozornosť.
No Kikka sa nehodlala len tak ľahko vzdať.
Otravovala každého, kto mal kedy čo do činenia s ústavom slečny Chimérovej, dokonca aj chlapa, ktorý im vozil lacné mlieko a jeho neveľmi chápavého bratranca na výpomoc.
Nikto jej nič nepovedal, buď nevedel, alebo jej nič nechcel prezradiť.
Zdalo sa však, že Alex viac v ústave nie je, na jeho posteľ uložili iného chlapca a na jeho miesto jeho stoličky na kraji veľkého jedálenského stola postavili kvetináč s akousi neduživou rastlinou.
V to pekné slnečné ráno, keď sa slnko sotva stihlo vyšvihnúť nad strechy okolitých domov sedela Kikka na podokenici v prázdnej spálni a hladila Vanilkinu hebkú srsť.
Pritom mala uši nastražené smerom ku dverám, aby stihla rýchlo skryť králika do malej skrinky pri svojej posteli, keby náhodou niekto prišiel.
Do ústavu slečny Chimérovej zvieratá nepatrili, jedného chlapca raz kruto potrestali týždňovou hladovkou za to, že si dovolil doniesť do izby slimáka zo záhrady.
Kikka si nevedela predstaviť, čo by čakalo ju za tento priestupok.
Napriek tomu sa Vanilky nemienila zbaviť.
Bol jedinou pamiatkou na Alexa, ktorého už asi nikdy neuvidí.
V oku sa jej zaligotala slza a na chvíľu prestala dávať pozor ma dvere.
Nevšimla si nič a až zavŕzganie nenaolejovaných pántov ju náhle prebralo zo zadumania.
Vyskočila a snažila sa zvieratko skryť za chrbtom, srdce jej prudko búšilo a mala pocit, akoby jej zmizli všetky vnútornosti.
Na okamih sa jej od strachu zatmelo pred očami a takmer omdlela.
„ Kikka?“ ten hlas spoznala okamžite.
Uľavilo sa jej a celá vyčerpaná zo šoku prudko dopadla na okraj svojej postele, ktorá sa chvíľu tvárila, že sa chce rozsypať, no napokon si to rozmyslela a ostala stáť na všetkých štyroch nerovnakých nohách.
Bola to trinásťročná Veronika, najstaršie dieťa v ich spálni a zároveň najstaršie dievča v celom ústave.
Vo vedľajšej izbe žil ešte jeden štrnásťročný chlapec, ale toho Kikka poznala len z videnia a zdal sa jej desivý.
Vysoký a stále zamračený, keď ho videla, vždy sa mu pre istotu vyhla.
„Veronika ...“ šepla Kikka s úľavou
„Čo je s tebou dievča? Vyzeráš akoby si sa stretla s poltergeistom z pivnice.“ Usmiala sa na ňu a pod plnými perami sa ukázal rad zažltnutých nečistených zubov.
Odrazu zvážnela.
Až teraz si všimla, že chlpatá guľa, ktorú Kikka zviera v náručí za hýbe.
„Ty tu máš zviera?“ spýtala sa podozrievavo.
„Á..áno.“ prisvedčila Kikka a zbledla.“ Prosím nikomu to nehovor. Bol to darček od Alexa. Volá sa Vanilka a keby som o ňu prišla...“ znova jej bolo do plaču.
Veronika pokrútila hlavou a na tvári sa jej usadil tragický výraz.
„Vieš, že tu nesmieme chovať zvieratá. Mala by som to oznámiť, veď je to vieš aj pre tvoje dobro. Môže mať v sebe kopu chorôb, blchy a bohviečo ešte. Nikto z nás nechce ochorieť a zomrieť. Netúžim dopadnúť ako tvoj kamoš Fľak, to ozaj nie.“
Kikka zbledla.
„Čo vieš o Alexovi?!“ udrela na Veroniku ignorujúc jej vyhrážky.
„ Len to čo sa hovorí.“ uškrnulo sa dievča. „Tomi od vedľa dokonca spomínal, že ho naporciovali a dali nám na obed. Ale tomu veľmi neverím, Tomi máva plnú papuľu klamstiev. No možno nie je mŕtvy, možno si ho niekto adoptoval.“
Z tónu jej hlasu bolo zrejmé, že svojim slovám neverí.
Vstala a oprášila si hnedú skladanú sukňu.
Na rozdiel od šiat ostatných detí, jej oblečenie bývalo čisté, bez dier a upravené.
Veronika, miláčik pani Chimérovej mohla mať zo všetkého vždy len to najlepšie, najzachovalejšie šaty, najmäkšiu posteľ a dostávala najlepšie jedlo a navyše ho dostávala tri razy viac než celý zvyšok ústavu.
„Ja teda pôjdem. Maj sa pekne, Kikka. Aj ty, Vanilka.“ S nepríjemným úsmevom sa vybrala ku dverám, už-už sa dotýkala kľučky keď ju Kikka zastavila.
„Prosím nepovedz to na mňa.“
Prosila a utierala si slzy kúskom smradľavej vreckovky.
„Je si len plním svoje povinnosti. A ty by si mala tiež, možno by si nemusela chodiť v tých najodpornejších handrách. Vraj ich zvliekajú z mŕtvol a posielajú sem. Maj sa teda, Kikka.“
„ Počkaj! Ja ... spravím čokoľvek.“
Veronika zaváhala.
„Ozaj? Hmm...možno by sa niečo aj našlo.“
Chvíľu tam stála s prstom na ústach a tvárila sa, že usilovne premýšľa.
Napokon po dlhej napätej chvíli vyhlásila.
„Celý tento týždeň mám službu v kuchyni. Vezmi to za mňa a tento týždeň nikomu o tej tvojej potvore nepoviem. Potom sa uvidí. Môžeš to brať ako ponaučenie. Čau.“
Odišla a zaplesla za sebou dvere tak že zarinčali okenné sklá a Vanilka si vyľakane vopchala hlavu pod Kikkinu pazuchu.
Horší trest či ponaučenie ako to nazvala Veronika si Kikka vedela predstaviť len s ťažkosťami.
Práca v kuchyni bolo čosi naozaj odporné, tučná kuchárka Róza, ktorá mala oči i uši všade ju neustále preháňala, raz ju poslala pozbierať špinavé taniere, potom ich musela umyť, utrieť a naplniť ďalším jedlom, neskôr jej dala čistiť zeleninu a zemiaky, zametať podlahu, umývať hrnce a panvice a to všetko takmer bez prestávky.
V kuchyni to navyše páchlo prihorenými rybami, škvariacou sa cibuľou a nad všetkým sa vznášal ťažký puch potu.
Kikke sa z toho všetkého krútila hlava, no na výber veľmi nemala, ak chcela ochrániť Vanilku musela to podstúpiť.
Pri predstave čo si na ňu Veronika na druhý týždeň vymyslí jej zvieralo žalúdok, hoci najhoršia bola tá neustále neistota, či ju napokon napriek všetkému neprezradí.
A to by bol koniec.
Bez Vanilky a navyše teraz aj bez Alexa by to dlho nevydržala.
„Hej, poleno!“ okríkla ju kuchárka svojím chlapským hlasiskom. „Poď sem a odnes tú polievku na stôl. A švihom. Keď sa vrátiš môžeš ošklbať tie sliepky, čo nám dnes doviezli za lacný peniaz. Vraj pošli na nejakú pliagu. Do toho. Padaj!“
A strčila jej do ruky plnú misu horúcej riedkej polievky.
Horúca tekutina jej vyšplechla na ruku a zanechala na nej nepeknú červenú škvrnu, no Kikka len zaťala zuby a odniesla polievku na stôl, kde sa do nej vyhladované decká hneď pustili.
S náladou pod psa sa vrátila do kuchyne, kde na ňu už čakal drez plný mŕtvych sliepok. Naozaj nevyzerali dobre.
Bruchá mali zduté a na niektorých miestach im chýbali pierka.
Kikka sa s odporom dala do roboty s pocitom, že tento deň bude snáď trvať večnosť.
Večer padla do postele, ani sa neprezliekla a ihneď zaspala.
Snívalo sa jej.
Vo sne videla Alexa stáť na okraji záhrady a mával jej, privolával ju k sebe.
„Alex, ty si v poriadku.“ Celá bez seba od radosti mu bežala v ústrety, no nech utekala ako chcela nemohla sa k nemu dostať.
Akoby sa ani nehýbala, ale stála na mieste.
Potom začal Alex pozvoľna miznúť, napokon z celej jeho postavy ostal len priateľský úsmev, ktorý sa pomaly rozplynul v tmavnúcom šere záhrady.
Kikka sa prudko prebudila a bola čulá ako rybička.
Odkopla prikrývku a vybrala sa von tou istou trasou, akou šli pred mesiacom s Alexom po jej darček na narodeniny.
Znova mala šťastie a nestrela nikoho, dokonca aj strašidlo si tentoraz vzalo voľno a nerámusilo.
Vykĺzla do záhrady, ktorá bola ponorená do tieňov a slabého mesačného svitu.
Obzerala sa navôkol, akoby čakala, že sa každú chvíľu objaví pravý Alex a zamáva jej.
No nič sa nedialo a jej odrazu napadlo aká je hlúpa.
Bol to predsa iba sen a Alex je jednoducho preč.
„Nauč sa s tým žiť.“
Prikázala si prísne.
Napriek tomu sa jej zo záhrady nechcelo odísť a len tak náhodne sa vybrala sa krížom cez slnkom vysušenú trávu a mačinu.
Nemala žiaden cieľ, chcela sa len prejsť sama a prevetrať si hlavu.
Ale nakoniec predsa len skončila pri záhradníkovej chyži, v ktorej sa znova svietilo.
V hlave jej skrsla trochu šialená myšlienka: čo ak je Alex tam, čo ak sa tam skrýva, lebo sa nechce vrátiť do ústavu?
Pred domcom sedela na hrubo vytesanej drevenej lavičke pekná záhradníkova dcéra, a ako usilovne plietla, v rukách sa jej mihali ihlice len ako odrazy mesačného svetla.
Kikka k nej podišla a oslovila ju.
„Konstancia.“ Dievčina odlepila zrak od pletenia a pozrela na ňu.
Netvárila sa vôbec prekvapene, akoby sa chodili deti z ústavu prechádzať do záhrady uprostred noci každý deň.
Mlčala.
„Konstancia. Prosím, nevieš čo sa stalo s Alexom?“
Záhradníkova dcéra len pokrútila hlavou a uprela na ňu smutné oči, zelené ako jarná tráva.
„Prosím..“ Kikka si k nej prisadla. „Potrebujem sa s niekým porozprávať.“
Odrazu sa zahanbila a očervenela ako popálený rak.
Spomenula si, čo jej povedal Alex o Konstancií Stokráskovej, keď sa z nich pred piatimi rokmi stali najlepší priatelia, krátko nato ako prestúpila do Ústavu slečny Chimérovej z iného sirotinca.
To pekné dievča s milou tvárou je nemé.
Počuje, vidí i cíti, ale nedokáže rozprávať.
Alex nevedel prečo, ale predpokladal, že sa taká narodila.
Konstancia plietla ďalej čosi, čo vyzeralo ako dlhý šál, no v tej tme nebolo zrejmé akej farby a Kikka ju potichu pozorovala.
Zrazu Konstancia prestala pliesť, chytila Kikku za rameno a prudko mykla hlavou smerom k ústavu.
V okne ich spálne sa rozsvietilo svetlo a mihali sa tam tiene viacerých postáv.
Kikka vyskočila.
„Ach nie.“ Zastonala a bežala naspäť k bráne, na Konstanciu sa ani neobzrela, no mohla by sa staviť o celý sirotinec, že ako náhle zmizla medzi stromami počula z diaľky prichádzajúce cingotanie ihlíc.
Konstancia plietla neúnavne ďalej.
V prvom momente jej zišlo na um, že ujde.
Je predsa v záhrade, vonku a stačí len preliezť plot a je na slobode, ale hneď nato si spomenula na Vanilku ukrytú u nej v skrinke a tento nápad vypustila z hlavy.
Utekala cez vstupnú halu a hore schodmi až sa ocitla vo dverách spálne.
Ani nehľadela pred seba, keď vrazila do kohosi, kto v nich stál.
Pozrela hore a srdce jej vynechalo najmenej dva údery.
Nad ňou sa týčila vysoká a strohá postava pani Chimérovej, oblečená v jednoduchom sivom kostýme, tvárila sa hrozivo a v pravej ruke niesla za uši Vanilku.
Tak ju Veronika predsa len nabonzovala.
„Vráťte mi ju.“
Šepla Kikka takmer nečujne.
Pani Chimérová dievča ignorovala, bez slova ho schmatla za chatrnú košeľu voľnou rukou a ťahala chodbou k schodisku, ktoré viedlo na ďalšie poschodie.
Tam bola jej kancelária a na trocha popraskaných dubových dverách sa skvel jednoduchý nápis: Kancelária riaditeľky Ústavu pre opustené deti, Felícia Chimérová.
Kikke sa ťažko prehĺtalo.
Netušila čo ju čaká, no vedela, že nič príjemné to nebude.
Slečna Chimérova otvorila dvere a strčila ju dnu.
Pokynula smerom k jedinej stoličke, ktorá stála pred jej pracovným stolom, a keď si Kikka na ňu sadala, zamkla na dva západy.
Potom prešla okolo nej vojenským krokom a sama sa usadila v zelenom kresle, Vanilku si položila na kostlivé kolená.
„Vieš, že zvery tu nestrpím.“
Začala bez úvodu.
„Viem.“ zareagovala Kikka dutým hlasom.
„A napriek tomu, že to vieš ako sama tvrdíš porušila si tento zákaz. Budeš potrestaná a králik?“ zamyslela sa a položila ruku na chlpatú guľku vo svojom lone.
„Ako večera bude určite užitočnejší.“
Kikka nevedela čo má na to povedať, ostala sedieť ako zarezaná, vyhlásenie slečny Chimérovej ju dokonale odrovnalo.
Nebránila sa ani keď ju jedna vychovávateľka spolu s pani Kazimírovou odviedli dolu do pivničných priestorov a zamkli ju do miestnosti, v ktorej sa kedysi skladovali vínne sudy, nepovedala nič, ani keď na ňu kričali, hodili jej jednu deku a zamkli za sebou.
Bolo jej to jedno.
Nemala Vanilku, nemala Alexa, sadla si do kúta a prepukla v usedavý plač, ktorý ale nik nepočul.
Teda skoro nik.
damian ondrejkovičová
Diskusia
Maijro
nuz zatial to postrada nejaku tu fantastiku... sudiac podla konca tejto kapitoly, sa jej coskoro dockame, preto by mozno bolo vhodnejsie tieto prve dve kapitoly skresat do jednej(je to zbytocne dlhe na uvod, dej sa vlecie, privela opisov nepodstatnych pre uvod)... necita sa to zle, ale jedine, kvoli comu citam dalsiu kapitolu je to, ze sa nieco stane, a nie kvoli tomu, ze by ma ta poviedka uputala.
20.10.2010
nuz zatial to postrada nejaku tu fantastiku... sudiac podla konca tejto kapitoly, sa jej coskoro dockame, preto by mozno bolo vhodnejsie tieto prve dve kapitoly skresat do jednej(je to zbytocne dlhe na uvod, dej sa vlecie, privela opisov nepodstatnych pre uvod)... necita sa to zle, ale jedine, kvoli comu citam dalsiu kapitolu je to, ze sa nieco stane, a nie kvoli tomu, ze by ma ta poviedka uputala.
20.10.2010
jurinko
No, suhlasim s Majirom. Prvy pribeh sa mi pacil, malo to atmosferu a bolo to fajn. Ale tento druhy je taky cudny medzistupen, nic poriadne sa tam nedeje a atmosfera akosi tiez zmizla.. Nevydarene dielo, zaujimavy ukaz u teba. Neviem, ci mam hodnotit, lebo je to len kus pribehu, bez uceleneho zaciatku a konca. Ale tak ked hodnotim Mio a Rio, tak mozem aj toto. Dal som 5
20.10.2010
No, suhlasim s Majirom. Prvy pribeh sa mi pacil, malo to atmosferu a bolo to fajn. Ale tento druhy je taky cudny medzistupen, nic poriadne sa tam nedeje a atmosfera akosi tiez zmizla.. Nevydarene dielo, zaujimavy ukaz u teba. Neviem, ci mam hodnotit, lebo je to len kus pribehu, bez uceleneho zaciatku a konca. Ale tak ked hodnotim Mio a Rio, tak mozem aj toto. Dal som 5
20.10.2010
draculin
Veru... Na jednej strane "standartne" vynikajuco napisane a upravene, gramaticky aj formalne. Akurat prave v tomto pripade je velkou nevyhodou, ze to je sucastou vacsieho diela. Plynie to od nicoho nikam, bez jasneho ciela a uceleneho deja. Na nieco to nadvazuje, nieco ma prist, ale same o sebe to velmi nenadchyna. Ale pockam si na pokracovanie, kde sa to asi vyjasni a zase dostane na super uroven :)
20.10.2010
Veru... Na jednej strane "standartne" vynikajuco napisane a upravene, gramaticky aj formalne. Akurat prave v tomto pripade je velkou nevyhodou, ze to je sucastou vacsieho diela. Plynie to od nicoho nikam, bez jasneho ciela a uceleneho deja. Na nieco to nadvazuje, nieco ma prist, ale same o sebe to velmi nenadchyna. Ale pockam si na pokracovanie, kde sa to asi vyjasni a zase dostane na super uroven :)
20.10.2010