Les bol temný a tichý, ostatne ako vždy, konáre sa ani nepohli, ovzdušie vlhké a teplé, až sa Esbenovi lepili zlaté vlasy na čelo. Septembrové slnko sa unavene nakláňalo k západu a tých zopár lúčov, ktoré dokázali preniknúť pomedzi spletité konáre stromov pochmúrnosť Lesa len zhoršovalo a robilo okolitý vzduch ťaživejším. Esbena to ticho znepokojovalo, preto cestou lámal haluze, hlasno dupal po šuchotavom lístí a ťažkými čižmami zakopával o vystupujúce korene. Keby mal náladu, spieval by. Hoci vedel, že tým hlukom prebúdza zo spánku lesné bytosti, niektoré prastaré a desivé, bez mena a s tvárami ako z najhorších nočných môr, nezáležalo mu na tom. Na mysli mal len svoju úlohu a kdesi na okraji vedomia mu prebleskovala podoba Melusine, hravej a bezstarostnej ako dieťa a trápilo ho, že ju nedokáže vyslobodiť z otcovho područia. Mala žiť a zomrieť spolu s domom rodiny Aislingovcov. Vyšiel do strmého kopca, preskočil malý jarok, ktorý sa smerom dolu k mestu menil na prudký potok napájajúci rieku Abaris. Topánka mu uviazla v lepkavom bahne. Musel ju tam nechať a ďalej sa šplhať do kopca len s jednou. Slnečné svetlo napokon celkom zmizlo, les sa ocitol v ešte väčšej čiernote, ktorá zapáchala premočenou pôdou a pachmi zvierat na nočnom love.

Esben už skoro vôbec nevidel a keby nezvieral v dlani drobný krištáľ žiariaci mdlým žltkastým svetlom, celkom určite by na spletitých a takmer neviditeľných lesných chodníkoch stratil svoj smer. Les bol zradné miesto plné zarastených roklín, jaskýň, do ktorých nikto nikdy nevstúpil, hoci sa v nich mali ukrývať nepredstaviteľné poklady, rozoklaných údolí pokrytých kosťami dávno stratených dobrodruhov, čistiniek, kde zlé víly za novu tancovali na počesť smrti a tisícok stromov. Prastarých, hrubých a vysokých, pevne zakorenených v stáročnej pôde.

Esben si na chvíľu sadol na chladnú machom obrastenú skalu, z jednej strany trocha podmytú nedávnou spŕškou a utrel si spotené čelo. Oprel sa chrbtom o chladný kameň a privrel oči. Oddychoval. Bosá noha ho trocha zabolela a keď si na ňu posvietil krištáľom všimol si, že je celá pokrytá čiernymi pijavicami. Nasávali jeho krv a ich ploché telíčka sa mu pred očami nafukovali ako odporné balóniky. Bezmyšlienkovite, s odporom ich povytrhával a zhnusene odhodil, pričom mu na chodidle ostávali nepekné rany po ich tenkých ako pílka ostrých zúbkoch. Dotkol sa jedného krvácajúceho miesta, mraštil čelo, sústredil sa, ale rana nemizla a stále bolela, akoby sa hlboko v nej, skryté mäsom a krvou, schovávalo čosi, čo sa mu postupne prehrýzalo až ku kostiam. Nedalo sa nič robiť, preto si zranenú nohu len oviazal vreckovkou a krívajúc kráčal ďalej po hrebeni neveľmi vysokého kopca, ktorý sa zvažoval a stúpal ako chrbtica odpočívajúceho obra.

Napokon z neho zišiel, vydal sa po úzkom chodníku pomedzi skupiny na prvý pohľad staručkých dubov, za ktorými sa čerila hladina dvojice tmavých jazier tvoriacich akúsi vstupnú bránu do otvorenej pustej krajiny. Za ňou sa dovysoka dvíhali jedna za druhou nebotyčné hory. Niektorým sa na vrchu beleli vence snehových závejov.

Esben však ďalej nešiel. S bolestivou grimasou na tvári si sadol na chladnú zem, oprel sa o vŕbu, ktorej konáre smutne prevísali ponad jeho hlavu a vystrel nohy smerom k nehybnej hladine jazera. Trasúcimi sa prstami vybral z vrecka nápoj Putovného spánku pričom tak trochu dúfal, že ho tam nenájde. Ale fľaštička tam bola, nedotknutá, z obsahu nechýbala ani kvapka čiernej tekutiny. Zamyslene na ňu hľadel a premýšľal. Netušil čo sa stane, nemohol sa pripraviť, netušil ani čo má čakať. Kdesi čítal, že ľudia, ktorí požili elixír Putovného spánku nikdy neprehovoria o tom, čo zažili. Nevedno, či nesmú, nechcú, alebo z každého niečo. Vlastne na tom nezáleží. Esben si povzdychol, naposledy pozrel na trblietavú hladinu jazera rozprestierajúcu sa mu pri nohách a na jeden dúšok vypil nápoj až do dna. Chuť mal sladkú, ale zanechávala po sebe zvieravú trpkosť. Mladík chcel zakašľať, ale nešlo to. Prázdna fľaštička mu prekĺzla pomedzi zmeravené prsty, modré oči sa mu zakalili ako keď v izbe náhle zhasne sviečka a z jeho živého tela sa z minúty na minútu stal nehybný batôžtek, neurčito sa črtajúci pri päte vráskavej vŕby.

V malej miestnosti, ktorá mu bola až podozrivo známa, stála mladá žena. Krásna zlatovlasá žena z obrazu v jeho izbe. Za malými oknami aké bývajú na vežiach svietilo slnko a spoza tmavomodrých závesov zaznieval veselý spev ranných vtákov. Esben zažmurkal, z toho prudkého prechodu z temnoty do svetla ho rozboleli oči. Ale možno si to len predstavoval, pretože keď dvihol ruku a zamával si ňou pred tvárou nevidel nič, iba záblesky tmavého tieňa na pozadí zlatého slnečného svetla. Ani dohryzená noha ho už nebolela. Stal sa z neho iba tieň a myšlienka. Žena stojaca pred ním však bola až príliš živá. Mala okrúhlu priateľskú tvár a veľké zasnené oči, ktoré sa naňho s láskou dívali. Oblečená bola v dlhých šatách rovnakej farby aké mali jej vlasy i svetlo rinúce sa spoza pootvorených okeníc a ruky jej ukrýval kožušinový rukávnik. Esben otvoril svoje tieňové ústa, no žiaden zvuk z nich nevyšiel. Žena mu však rozumela aj bez slov. Nato tam bola, v priestore medzi časmi, v podkroví spájajúcom minulosť s prítomnosťou, z ktorej vedie nespočet ciest k večne premenlivej budúcnosti. Vyšla mu v ústrety, ruky stále zložené v rukávniku a mäkkým upokojujúcim hlasom riekla.

„Budem tvojím sprievodcom. Prevediem ťa cez priepasť minulosti, no musíš mi veriť, bezvýhradne a slepo ako náboženský fanatik verí v obrazy svojich svätcov. Pozri sa z okna. Povedz, čo tam vidíš?“

Esben vykročil, alebo si len predstavoval, že kráča, k obloku, z ktorého spomedzi okeníc žiarilo najsilnejšie svetlo. Otvoril sa pred ním a on sa vyklonil von pričom cítil len zvedavosť a podivné očakávanie plné neznámej dychtivosti akoby sa za tým oknom skrývali odpovede na všetky otázky, ktoré mu kedy zišli v živote na um. Na tie vyslovené i na všetky tajné, hromadiace sa v najhlbších zákutiach jeho mozgu. Nevidel však vôbec nič, len priezračnú vrstvu číreho vzduchu rozligotaného slnkom a rozviateho vetrom.

„Čo to znamená?“ chcel sa spýtať. Ženin hlas sa však ozval skôr než túto myšlienku dokončil. Z jej drobných, pekne vykrojených pier pokrytých tmavočerveným rúžom vyšlo jediné slovo.

„Vyskoč.“

Esben sa šokovane odvrátil od roztvoreného obloka. Závesy sa rozleteli pod náhlym náporom vetra a podobné modrým prstom ho šľahali do tváre, ovíjali sa okolo neho akoby ho brali do svojho mäkkého náručia. Žena z obrazu, teraz živá a krásna ako pred rokmi, pokrútila smutne nádhernou hlavou a podišla k nemu.

„Synček, musíš vyskočiť. Povedala som ti, že mi musíš veriť, pamätáš? Bezvýhradne a slepo? Ako kedysi keď si mi veril úplne všetko?“

Esben sa usmial, hoci ho závesy rovnako nehmotné ako on nepríjemne bičovali po lícach studenými zamatovými prstami.

„ Veril som ti, že v ementáli sú diery preto, že v nich žijú malé neviditeľné myši a veril som ti aj, že ak potiahnem u Cavendisha škatuľku karameliek odpadnú mi obe ruky a zošúveria sa mi uši. Bolo to smiešne ...“

„Ale bál si sa.“ smiala sa.

„To je pravda.“ Priznal Esben.

„Ver mi aj teraz. Vyskoč.“

Lorelei Aislingová podišla k Esbenovi obklopenom víriacimi a tancujúcimi závesmi, dotkla sa ich a oni náhle opadli ako uťaté hlavy a bezvládne mu ovisli po bokoch. Potom ho objala. Bol to iba náznak dotyku, letmá pripomienka dávno zabudnutého náručia.

„Ja to nechcem urobiť. Prinútil ma.“ zašepkal Esben-tieň do voňavých matkiných vlasov rozohriatych od slnka.

„Rozhodnutie je len tvoje. Ešte vždy sa môžeš vrátiť.“

„Poraď mi.“ prosil Esben. Lorelei ho však pustila, teplo jej objatia zmizlo a on sa znova cítil ako nahý, bezlistý strom zmietaný vetrami, ktorý nespútaný víchor už dávno vyrval z koreňov.

„Nemôžem ti radiť. V živote si si vždy vedel poradiť aj bez mojich rád. Bez chorých príkazov svojho otca, bez jeho vedenia, bez mojej lásky, podpory či tichého súhlasu. Keď si prišiel až sem, nepotrebuješ ani jedno z toho.“

Esben sa musel zasmiať, ale smiech tieňa nemá zvuk a jeho trvanie je kratšie než žmurknutie oka, preto radšej vykročil smerom k oknu, odhodlane a pevne keďže nemal nohy, ktoré by sa mu podlamovali pod náporom strachu, ani ruky, ktoré by sa triasli a snažili sa zabrániť smrteľnému pádu do hlbokej ničoty za dokorán roztvoreným oblokom. Znova vyzrel von a znova ho ohromila bezbrehá prázdnota hlboko pod ním. Žiadna zem, voda, ani oblaky ... iba nesmierne čistý vzduch a Slnko podobné dokonale okrúhlej krištáľovej guli horiacej kdesi v diaľke. Už sa ale neobzrel. Nechcel vidieť Loreleiinu tvár. Tvár matky, ktorá kedysi urobila to isté, na čo sa teraz chystal on sám. Nevedel si predstaviť, že by skončil ako ona.

„Bolo to akoby som dopadla na hromadu sušienok.“ zaznelo mu za chrbtom. „Drobilo sa to a praskalo ....“ vravela Lorelei s krivým úsmevom, ktorý si Esben iba predstavoval, pretože sa stále netúžil obrátiť. Mal pocit, že by ho pohľad do jej tváre obral o tú trochu odvahy, ktorú v sebe našiel. „Myslela som si, že sú to sušienky. Cavendishove karamelové. Pamätáš, mal si ich rád. Sušienky ... drobili sa a lámali medzi prstami.“ Pokračovala Lorelei a po líci jej stiekla priezračná slza, Esben ju počul dopadnúť na dlážku, kde sa rozprskla na tisíce perleťových kvapiek. „No mýlila som sa ... Vieš, Esben, je to hrozné, keď počuješ lámanie vlastných kostí a myslíš si, že sú to sušienky ... Ozaj hlúpe.“

Esben to už nemohol počúvať. Vracali sa mu spomienky. Kdesi v hĺbke mysle, v časti, ktorá zvyčajne spí pohltená svojím okolím, sa mu v rýchlom slede pestrofarebných obrázkov rozbehol pochod spomienok, ako dúha. Matka stojaca v okne vysoko na vežičke ... Otcova tvár hľadiaca spoza závesov zatemnenej izby ... Loreleino telo dolámané a rozbité, pohodené ako bezduchá figurína na dláždenom nádvorí ....

Tie spomienky boli príliš živé a zabrániť sa im nedalo. Esben videl len jediné východisko. Nemyslel, nepremýšľal, nemal čas na strach ani obavy a pohltený pohľadom na svoj vlastný takmer zabudnutý život, sa vrhol z okna vežičky zavesenej v priezračnom vzduchoprázdne.

Kričal, ale z hrdla mu nešiel žiaden zvuk, iba akési sípavé hvízdanie. Lorelei bola s ním. Nevidel ju, ale jej prítomnosť bola takmer hmatateľná. Cítil ju v okolitom vzduchu i v sebe. Mal dojem, že mu pomáha, hoci nikdy nedokázal popísať ako. Akoby on a ona boli v jedinom kratučkom okamihu jediným telom plávajúcim ako pierko v ovzduší, kde nebolo nič ani len oblaky či náznak vzdialených hviezd. Esben nevedel povedať, či padali dlho, alebo krátko, jemu sa to zdalo ako večnosť násobená tisíckami rokov obsiahnutá v jedinom nadýchnutí.

Odrazu sa svet okolo zmenil. Zo vzduchu vyrástli oblaky zakrývajúce Slnko, hory pod príkrovom snehu, jazerá pokryté vrstvou ľadu a les. Kam len dovidel, od horizontu po horizont sa rozprestieral obrovský, rozľahlý Les, stromy obťažkané snehovou perinou, ktorá ťahala ich konáre k zemi. Esben v Kamennej Vode toľko snehu a mrazivej inovate nikdy nevidel. Zimy v kraji bývali skôr suché a veterné, guľovačiek a sánkovačiek si Kameňovodskí užili pramálo. Keď sa však pozrel smerom k mestu, žiadne tam nestálo. Nič, žiadne obydlie nenarúšalo dokonalú celistvosť Lesa.

„Podarilo sa.“ riekla Lorelei, keď ich pád celkom ustal a oni stáli na pevnej zemi a napriek všadeprítomnej zime, chlad necítili. Zimné obdobie dávno minulých rokov na nich, na spomienky z budúcnosti nemalo žiaden vplyv.

„Mami?“ začal Esben nesmelo. Nechcel sa na to pýtať, vyletelo to z neho akosi prirodzene, bez prípravy.

„Hm?“

„Prečo si vyskočila z toho okna?“

Lorelei pokrútila pôvabnou hlavou a povzdychla si.

„Esben, drahý, toto nie je vhodná chvíľa ... a ani miesto.“ dodala náhlivo, schmatla ho za rukáv a rýchlo vtiahla za neďalekú skupinku osamelých gaštanov. Miesto, kde stáli zasiahol prúd ohňa. A ďalší, ktorý vypálil v zemi hlboký zárez a s hlasným škrípaním vyvrátil celý rad stromov. Po ňom ešte dva, rovnako silné. Keď sa im nad hlavami začali križovať cikcakovité tmavočervené blesky, z ktorých odkvapkávala na všetky strany krv a čmudiace bahno, Lorelei ho nešetrne strhla k zemi.

„Čo je? Prečo sa musíme ukrývať?“ Nechápal Esben. Lorelei si však priložila ukazovák k perám naznačujúc mu, aby bol ticho. Potom zašepkala.

„Sme tiene, no nie nedotknuteľné. Mágia nás môže vycítiť, hoci nás nevidí. Pozoruj a na nič sa nepýtaj.“

Ako sa zhovárali rozpútalo sa okolo nich ešte väčšie peklo. Zem sa triasla a pukala, sneh sa topil v gejzíroch sivej vody, konáre sa lámali v ohnivých jazykoch, a oni stále nevideli, čo to spôsobuje. Zrazu čosi hlasno puklo, zjavil sa oblak dymu a na zemi priamo pred nich dopadlo telo neznámeho muža. Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že je mŕtvy. Oči mal dokorán, ústa zmeravené vo večnom výkriku a po obvode krku sa mu cerila veľká krvácajúca rana. Celé telo, okrem hlavy, bolo spálené na uhoľ.

Esben hľadel na mŕtvolu zhrozene i fascinovane zároveň. Až teraz pochopil.

„Toto je skutočný magický boj.“ zašepkal matke dýchavične. „Čítal som o tom, ale nikdy ...“ Ďalší výbuch a ďalšie telo, tentoraz ženské, dopadlo do snehu. Stará žena s úctyhodnými črtami tváre mala privreté oči a vyzerala akoby spala, až na dlhý šíp lemovaný roztancovanými plamienkami jedovatozelenej farby, ktorý jej vyčnieval z hrude a starenino biele rúcho farbil na červeno.

„Chcem sa tu poobzerať.“ Vyhlásil Esben a nedbajúc na Loreleine varovné pohľady zamieril pomedzi jazerá v ústrety vysokým horám, tam, kde boli zvuky a huriavk boja najsilnejšie. Cestou míňal mnohé mŕtve telá, takmer všetky magický oheň spálil na nepoznanie. Väčšina mŕtvol bola odetá v tmavom, len niektoré mali podobný šat ako starena, biely so zlato-strieborným kosákom na prsiach. Odrazu zadul prudký vietor, stromy sa ohli temer až k zemi a z mračien ohnivého dymu vystúpili dvaja muži. Tváre mali sinavé od vyčerpania. Ten, ktorý vyzeral mladšie, mal gaštanovohnedé vlasy rozviate vo vetre a tvár hladkú a bez vrások, klesol na kolená, ale v očiach mu horel vzdor a sálala z nich toľká nenávisť, že Esben nevdojak cúvol.

„Môžeš ma zabiť, Myrddin, tak ako si zabil všetkých mojich verných. Vidíš, chápeš, že mágia sa obrátila ku mne chrbtom. Pokojne ma zabi. Áno, zabi ma, no víťazstvo bude i tak moje. Viem, po čom prahneš. Viem .... Vidím ti to na očiach.“

„Áno, ale len preto, aby som to mohol zničiť! Nikto nesmie ovládať mágiu takto ...“

„ Žiarliš! Ja som zašiel najďalej! Pochopil som všetko! Mágia sa mi oddala ako najposlednejšia neviestka! A teraz by si ty chcel využiť moje tajomstvá? Bol som tvojím učňom, Myrddin, no prekonal som ťa! Som lepší než ty ... úbohý, patetický starec!“

„I v tieni smrti myslíš len na seba ...“ riekol starší muž ticho, ale jeho hlas sa i tak ozýval vo všetkých štrbinách zeme. „Zabil si toľko ľudí ... Toľko nevinných ... Áno, ja ... nemám na výber.“ Starec presviedčajúc sám seba, vykročil vpred a v ľavej ruke sa mu zaleskla čepeľ kosáka, žiarila mu v ruke ako vytvarovaný blesk. Blížil sa k mladšiemu mužovi, ktorí si čosi rýchlo monotónne drmolil a keď stál nad ním prehovoril.

„Je mi to skutočne ľúto, Morphin. Takí ako ty nesmú žiť.“ Zatvoril oči, a jediným pohybom striebristého kosáka Morphinovi preťal hrdlo. Muž zachrčal a padol na biely sneh ako podťatý strom, ale krátko pred tým ako mu z tela definitívne unikol život si bol Esben istý, že v jeho prázdne čiernych očiach zahliadol záblesk triumfu. Myrddin chvíľu stál nad krvácajúcim telom svojho bývalého učňa a zdalo sa, že nad čímsi veľmi úporne premýšľa, keď sa okolo znova dvihli kúdoly dymu a z okolitého lesa sa začali vynárať postavy ľudí. Napokon stáli okolo Myrddina a Morphinovej mŕtvoly traja, dvaja muži a žena s dlhými tmavočervenými vlasmi, ktoré jej siahali do polovice chrbta. Muži, viditeľne zranení, sa opierali jeden o druhého, žena sa zdala byť nezranená. Rýchlo prikročila k Myrrdinovi, prezrela si Morphinovu mŕtvolu a vyhlásila.

„Nemali by ste to robiť, pane.“

„Saraid, žiadal som ťa, aby si mi nehovorila pane. Poznáme sa predsa tak dlho.“

„Ste môj učiteľ. Je to vhodné.“ Odvetila žena jednoducho a dodala. „Ale ako vaša žiačka mám právo varovať vás. Nedotýkajte sa Morphinovej mŕtvoly.“

Myrddin len pokrútil hlavou a na tvári sa mu rozhostil chápavý takmer až otcovský úsmev. Položil Saraid ruku na plece a riekol.

„Neboj sa o mňa. Som na svete oveľa dlhšie než ty ...“

„Ale Morphin sa dostal tak ....“

„Áno, dostal sa ďaleko, uznávam. Avšak skúmal mágiu zo zlého hľadiska a čo je zlé, je zároveň slabšie, náchylné podľahnúť. Neboj sa, nič sa mi nestane.“

„Ale čo ak naďabil na čosi naozaj nebezpečné?“ opáčila Saraid a mračila sa na svojho učiteľa.

„O dôvod viac dostať to z neho.“ Trval na svojom Myrddin, obišiel ju a kľakol si k Morphinovmu telu, ktoré sa občas zatriaslo v posmrtnom kŕči postupne prechádzajúcom v mŕtvolnú stuhlosť. Položil mu ruku na hruď, odriekajúc akési zaklínadlo pričom ho Saraid nedôverčivo pozorovala. Po chvíľke vstal. Usmieval sa a v dlani zvieral čosi drobné. Vychádzal z toho jas aký Saraid ešte nikdy nevidela. Uľavilo sa jej a vykročila k svojmu majstrovi. Ten sa na ňu stále usmieval. Usmieval sa keď k nemu kráčala obchádzajúc mŕtvoly, i keď sa s hrôzou v tvári rozbehla a úsmev mu z pier nezmizol ani keď mu z hrudníka vytryskol prameň jasnočervenej krvi.

Esben odvrátil zrak. Nikdy nemal rád pohľad na krvi. Najmä nie čerstvú. Keď sa znova pozrel na scénu pred sebou, scénu z dávno zabudnutej minulosti, všimol si, že čas sa znova trocha posunul. Teraz videl krásnu Saraid stáť pred navŕšenou hrobkou a počul ako vraví k svojim dvom druhom.

„ My sme poslední, čo vieme o mágií, poslední, čo prežili. Ostaneme tu a budeme chrániť ostatky nášho pána i predmet, ktorý mu privodil smrť. Tak som rozhodla ako následníčka Myrddinova a moje slovo platí.“ Muži prikývli, Saraid sa obrátila k hrobke a hodila na ňu veniec bielych kvetov. „Kiež je Morphin večne zatratený za všetky svoje činy a nech nášho majstra velebia duchovia v sieňach kráľovnej Mágie do konca sveta i zaň.“

Svet, muži, hrobka i Saraid zmizli a Esben znova stál v miestnosti vysoko v povetrí.

„Už viem. Viem všetko. Tak celá tá legenda je pravdivá. Morphin a Myrddin skutočne existovali ... Teraz všetko viem.“ Drmolil a horúčkovito si tĺkol päsťou do dlane.

„ Iba vedieť nestačí. Čo spravíš? Prezradíš otcovi pravdu? Dopustíš, aby získal moc, ktorú objavil Morphin za roky krvavých obetí a vraždenia?“ spýtala sa Lorelei ticho, ale Esben mlčal. Nevedel, čo robiť.

„Chcel by som sa vrátiť. Potom rozhodnem čo urobím.“ Vyhlásil nakoniec. Lorelei sa čudne usmiala a naklonila hlavu na jednu stranu.

„Ach, vrátiť sa. Celkom som na to zabudla. Neupozornila som ťa.“

„Na čo?“ zbystril Esben pozornosť a znova mal ten zvláštny pocit, že táto Lorelei sa jeho matke vlastne ani veľmi nepodobá.

„Na mýto. Musíš zaplatiť. Cesta cez prah času nie je zadarmo, Esben.“

„ Ja nemám peniaze.“ zahabkal. Lorelei sa zvonivo rozosmiala.

„Nemaj obavy. Vezmem si, čo potrebujem.“

Lorelei sa stále smiala, čoraz zvonivejšie a jasnejšie, jej hlas sa mu ozýval v hlave až ho celkom oslepil, znel ako tisíce poľníc, trhal a prenikal celým jeho nehmotným telom, ktoré sa zmietalo v krištáľovo jasnej prázdnote a všetko, čo cítil bol dotyk prstov jemných ako zamat na tvári.