Sníval sa mi krásny sen. Aspoň si to myslím. A sníval by sa mi možno až doteraz, nebyť toho, že ma moja nová spolubývajúca na Akadémií pre bohov smrti zobudila. Na tom by nebolo nič zvláštne. Avšak ona ma zobudila tým najlepším možným spôsobom, čo by som od nej teda skutočne nečakal. Hej, obliala ma studenou vodou. Perfiš...Na ráno úplne super... Ach. Kriste poznáme sa ani nie deň, tak... Alebo žeby nie ... ?

„Počuj, spolubývajúci, akože sa to voláš?“ stupídnejšie privítanie si si moja ani vybrať nemohla... S nevôľou a trocha podráždene som jej odpovedal, pričom som ju v duchu poslat asi tri krát doprdele, a musel som si sakra dávať pozor, aby mi to neušlo naozaj. Arkonis... Ja neviem kde tá slečna berie tú všetku pozitívnu energiu, ale jej zápal pre vec ma dokázal vždy nadchnúť. Ak zrovna neberieme ohľad na jej krivky... Akonáhle sa rozrečnila a začala mi (vlastne nám obom) plánovat dnešný deň, prestal som sa na ňu hnevať. Nedalo sa. Nešlo to... Jej hlas... bol proste očarujúci.

„... takže a keď prejdeme budovu číslo tri, mohli by sme si ísť niekam sadnúť na obed. Vraj tu majú perfektné sushi niekde, tak som zvedavá. Teším sa, na raňajky toho asi moc mať nebudeme... Hej, človeče počúvaš ma vôbec?“ Arkonis ma vytrhla s kochania sa v jej hlase vankúšom. S nevôľou som na ňu pozrel, pričom som sa jej jasne snažil dávať najavo, že mi este stále vadí že ma zobudila o pol siedmej ráno, a že som unavený. Podal som jej vankúš a vykoktal sa (ani neviem ako) do kúpeľne.Arkonis medzitým štebotala ďalej... Mala skutočne nádherný hlas. Ani som nevedel, či som sa na ňu vôbec hneval...Nikdy som to nevedel, a už to nezistím...

Keď doštebotala a zaliezla sa upraviť, konečne som si vydýchol... Toto bude ešte sranda, pomyslel som si, no bol som za ňu vďačný. Vtedy som si to ešte neuvedomoval, avšak postupom času mi to došlo. Bola fajn... Naučila ma mnohému... Som jej za mnohé vďačný... Ak to cítaš, vďaka Ti za všetko, milá Arkonis.

Von sme šli naľahko, aj keď je fakt, že sme toho ani moc nemali. Vzali sme si len školské preukazy, a ja som si vzal moju drevennú katanu, ktorú som zo samopaše pomenovat Anizael. Páčí sa mi to meno, aj Arkonis mi ho pochválila. Ako sme schádzali dolu, napadlo mi, že ani neviem jej celé meno.

„Arkonis Tenebrade, teší ma. Je pravda, že ani ja tvoje celé meno nepoznám... Ako to teda je?“

„Anullein Domenus...“ odpovedal som a sklopil zrak. Neznášal som to meno, Domenus... Pripadalo mi ako vybrané zo smetiaka, opláchnuté vo vode, požuté a flusnuté o môj biedne vyzerajúci ksicht...

„Ale mne tak vôbec nepripadá... Pripomína mi slovíčko dominantný... Je to silné meno, Anullein je skorej také anjelské, dobré, čisté, no Domenus... Domenus je dynamické, silné meno pre silného kapitána jednej z divízií. Skoro by som povedala, že je to meno pre tvoju druhú osobnosť,“ Usmiala sa na mňa a žmurkla.

„Kapitána? Myslíš, že ja... ale no ták, fakt myslíš že já dokážem vôbec doštudovať túto školu?“

„Ja to viem, Ani. So mnou sa to podarí. Budeme si pomáhať a zvládneme všetko ! Veríš mi že?“

„KTO preboha je ANI?!“ nemal som v pláne tajit svoje rozhorčenie nad touto... skráteninou...

„No kto iný ako ty? Ani... mne sa to páči, budem to používať.“ Niečo mi našepkávalo, že hádať sa s ňou a zakazovať jej to by malo asi taký účinok ako snažiť sa preseknúť mojou katanou strom. Vzdychol som si, prevrátil oči a neriešil...

Stáli sme pred budovou číslo dva. Arkonis pozrela na hodiny a odhadla, koľko máme času na budovu dva a tri. Potom nám naplánovala obed (perfektná žena. Neskôr som to skutočne oceňoval). Ako sme zistili, obedy sa podávali priamo v budove tri, čo bolo užitočné nie len v tento deň. V budove dva sa trénoval boj nablízko, v trojke boli študovne a učebne Kidou... No strašná sranda...Kiež by sme sa už radšej niečo učili...

Tieto prvé dni... boli nuda. No, boli by nuda, ak by som ich nestrávil s asi nejlepšou osobou z internátu... Koniec koncov, ani moje štúdium tu nechcem opisovať nejako dopodrobna, pretože... no šlo vlastne o normálne štúdium, učili sme sa kadeaké sprostosti, menej zábavné aj ešte menej zábavné... Trvalo to bezmála štyri roky, stalo sa za ten čas mnoho prúserov, a docela dosť som mal na svedomí ja. Kidou sa mi ustavične vymykalo kontrole, ale slečna Kuchiki bola strašne nadšená z môjho úžasného duševného potenciálu či čo... Nechápem, prečo ma každý chváli, keď to furt zoseriem? Ach... občas mi to všetko liezlo na nervy a najradšej by som niekam ušiel... No neušiel som... A dobre som spravil, pretože sa mi napokon podarilo akadémiu dokončiť. Aj keď posledný asi týždeň nás Kidou učil jej brat, kapitán Kuchiki, a ten ma posielal doriti v každom možnom okamžiku... Rukia (tak sa slečna Kuchiki volá) vraj šla do reálneho sveta na prvú misiu. Aj ja chcem... Samozrejme, Arkonis dokončila akadémiu tiež. To z nás boli už dobrí priatelia, veľa sme sa spolu rozprávali a trávili sme spolu skutočne veľa času. Mal som ju rád. Skutočne rád. Naučil som sa jej veriť a byť k nej úprimný. Bolo to fajn, mať niekoho takého ako ona. Myslím, že aj ona verila mne. Síce mi to mnohokrát povedala... Nie, viem to. Verila mi. Cítil som to...

Keď sa naše štúdium priblížilo ku koncu a úspešne sme zložili konečné skúšky, zostal nám k dokončeniu akadémie bohov smrti jediný predmet. Nazvali ho skutočne originálne, hľadanie Zanpakuto. Vyučoval, alebo presnejšie prevádzal nás ním Jushiro Ukitake.

„Tak, vážení, všetkým vás tu vítam a dúfam, že sa vám tento predmet zapáči. Je váš posledný, a na jeho konci by mal mať každý z vás svoj vlastný Zanpakuto... Na jeho konci by ste sa mali stať Shinigami. Niektorých z vás už poznám osobne, s inými sa len zoznámim. Verím, že vás to bude baviť... Teším sa na dni, ktoré spolu strávime.“ Ukitake po týchto nudných, úvodných slovách ktoré nás zaujímali asi ako Kuchikiho ustavičné buzerácie (a obaja to vedeli), tasil svoj nablískaný Zanpakuto a nechal nás kochať sa jeho krásou.

„Toto je Sogyo no Kotowari, môj Zanpakuto. Na každého z vás čaká ten váš.“ Po tom, čo sme sa pohľadom vybláznili dosýta zasunul svoju katanu tam, kam patrí. Teda, nie tak celkom... Zasunul ju totiž do púzdra... Správna katana patrí do tela vášho nepriateľa, ale o tom inokedy...

„Dajme sa do práce. A s chuťou, deti!“ zaštebotal Ukitake a zasmial sa. Tešili sme sa na to, čo náš čaká. Niektorí boli priam nadšení, napríklad ja a Arkonis. Iní ma ani nezaujímali. Mali sme vytvoriť dvojice, avšak nejaký čurák mi Arkonis ukradol. Nemohla nesúhlasiť... Bola ku každému priveľmi milá. V duchu som si predstavoval, ako sekám mojím Zanpakuto toho buzeranta. Páčilo sa mi to.

Bol som v dvojici s nejakým otrasným chudákom (to pasuje z mojich úst, ale on bol fakt chudák, ešte väčší ako ja) čo sa volal ... a čo ja viem... To, že bol synom Soifon, kapitánky druhej divízie, na to seriem. Ale to, že machroval jak blbec, za to by som vraždil. Po čurákovi, čo sa mi mimochodom snažil baliť Arkonis (Arkonis nepatrila mne, no ja som si na ňu aj tak nejako špeciálne nárokoval. Bol som na ňu háklivý. A očividne mala toho chuja plné zuby.), som si ho pripísal na Čiernu listinu. Ak nie inak, tak mojou drevennou katanou určite... Tak. Mal som jediné šťastie. Čurák pri finálnej vyvolávačke umrel, a tento trt kapitánsky nedokázal Zanpakuto vyvolať. Chudáci... úbožiaci. Lúzri. Dobre im tak... Ja som svoj Zanpakuto vyvolal...

Bola to fantastická skúsenosť. Keď som pristúpil k oltáru a dostal svoje Shinigami rúcho, ktoré porastie so mnou (flexibilnéé, ale zaujímalo by ma... alebo radšej nie), kapitán, teda najvyšší kapitán prvej divízie Yamammoto (šiel z neho strach a rešpekt) urobil v mojej duši pečať bohov smrti, a mohlo sa ísť na vec. Prv som musel prečítať nejaké staré a mocné zaklínadlo, pričom kapitán a veliteľ výzkumu, Kurotsuchi Mayuri, neustále kontroloval moje Reiatsu (ak sa nehýbalo, som beznádejný, ak klesalo, som v riti, ak stúpalo, som v pohode) pomocou nejakého prítroja. Moje reiatsu sprvu klesalo, Mayuri a Yamammoto sa tvárili nešťastne (deviati predomnou totiž umreli), nechceli aby im vypadlo toľko nových posíl... Cítil som sa velice zle. Umieral som. No čítal som ďalej. Povedal som si, že to dokážem, a že ma nezastaví ani smrť (teda, smrť duše, ja som už mŕtvy ako bol...)... Nedarilo sa. Moje Reiatsu kleslo pod hodnotu 50, čo je kritické minimum... Klesalo ďalej, 40, 30, 25, 15... Stále som čítal, hoc mi to dlho trvalo a nevidel som na to. Pálilo ma celé telo. Nevedel som ako dlho vydržím... Avšak, pod 4,0 každá duša umrie. Boli tam všetci kapitáni aj podkapitáni a nikto to nechápal, krútili hlavami a pýtali sa Mayuriho, ako to je možné. Vraj som anomália a možno ako prvý prežijem neúspešné vyvolávanie. Klesom som na hodnotu jeden. Ledva som dýchal. Stále som čítal... Okolo mňa už stála prvá pomoc. Byakuya Kuchiki sa zamračil, Mayuri vykrikoval niečo o vytrvalosti a bláznovste, Ukitake sa usmieval a Yammamoto ... Viac som nevidel... Už som nevidel. Všade bola tma. Umrel som... ?

„Anullein...“

... nebol som mŕtvy. Niečo ma vytrhlo s omdletia. Otvoril som oči... Stále tma, ani pretretie nepomáhalo. Prefackal som sa, okrem bolesti som necítil zmenu. Ale aspoň vnímam. Čo so mnou bude... Zistil som, že na niečom ležím. Ležal... Moment, ja som na pláži ! Počul som oceán, uvedomil som si že nad hlavou vidím hviezdy ! Žil som, ale bohvie kde. Nejaká iná dimenzia...

„Anullein !“

Strhol som sa ako zajac strelený brokovnicou. Čo to do pekla bolo? Niekto ma tu volá mojím menom...

„Anullein, počuješ ma? Som tu, za tebou chlapče...“

Čo sa tu deje ??? Ak by to bolo možné, povedal by som, že som sa práve posral. Pomali som sa otočil a... Preboha ! Ten pohľad a stret očí bol tak fantastický, až som na okamih stratil dych... Stál tam muž. Mal na sebe čierny plášť, mal dlhé zlaté vlasy po pás, rozpustené... Neskutočne mocné čierne oči, doslova ako uhoľ, akoby mal len zhulené zreničky bez dúhovky. Celý bol v čiernom, len tie jeho vlasy dávali noci zvláštne svetlo. Stál na strome a hľadel mi do očí. Uprene, mocne, tvrdo a... priateľsky. Zoskočil dole, podišiel ku mne a chytil ma za plece.

„Anullein... konečne ma vidíš a počuješ... Vitaj vo svojom vnútornom svete, mojom domove. Som tvoj Zanpakuto. Je mi cťou konečne ťa spoznať... Je to už dlho, čo na teba tu čakám. Trpezlivo rátam sekundy, no dočkal som sa. Vďaka, že si prišiel, priateľ. Bude mi cťou s tebou nažívať a trénovať. Avšak dosť bolo na teraz rečí, pretože umieraš, a to nesmieme dopustiť ! Máš pred sebou budúcnosť ako boh smrti, ako Shinigami! No prv sa musíš dostať z tohoto problému. Vstaň a choď, Anullein Domenus ! Vstaň!“ podal mi pravicu, ktorú som prijal. Bol som ako v sne... Netušil som, čo sa deje okolo mňa, ani to, že merač Reiatsu v ruke kapitána Mayuriho prekročil hodnotu 120 000. Maximálna bola mimochodom 35 152 000. Reiatsu kapitána Yamammota v najlepšej forme. Viac nedokáže nikto... Aspoň tak tomu všetci verili.

Po tom, čo som vstal a porozhliadol sa okolo seba, po svojom vnútornom svete, môj Zanpakuto povedal, že je čas ísť. Avšak nepôjde to len tak...

„Nedostaneš sa odtiaľto sám. Musím ti pomôcť... Musíš... musíš vyvolať moje meno. To je jediná cesta do sveta, kde žiješ... Si pripravený ?“ bol som neskutočne vzrušený. Kývol som hlavou a inštiktívne vytiahol... moment... Mal som pri sebe katanu !

„Správne, toto som ja, tvoja katana, tvoj Zanpakuto. Teraz ma pevne chyť do oboch rúk a opakuj po mne, si pripravený začať? Nemáme veľa času Anullein, si pripravený ?“ bol neskutočne napätý a ja možno ešte viac. Bol som pripravený... Netušil som, že v obradnej sieni som medzitým mojím Reiatsu o sile 632 000, ktoré vydesilo, prekvapilo a vystrašilo zároveň všetkých, ktorí tam boli, dokonca aj Byakuyu (priemer podkapitána bol asi 8-9 miliónov a kapitána asi 15-20 miliónov) zdemoloval väčšinu nábytku a že študentov museli evakuovať, aby som ich nepozabíjal. Netušil som, že som tasil svoju katanu, pravú, netušil som, že som dočítal staré zaklínadlo a pripravoval som sa v bojovom postoji niečo kričať do vetra, ktorý vznikal mojim duševným tlakom. V mojom vnútornom svete bolo všetko pokojné, no ja som cítil napätie, enormné. Muselo ísť von... Reiatsu prekročilo 700 000.

„Opakuj po mne, Anullein Domenus. Je to v starom jazyku našej rasy Zanpakuto.“ dal mi ešte moment na vydýchanie sa, hlboký nádych a výdych a mohlo sa ísť konečne na vec...

„Area, inia, naniko, islon.“ Zopakoval som prvú vetu... premýšlam, že ten text napíšem rovno celý... nebudem ešte viac dramatizovať túto chvíľu. Znelo to takto: Area inia, naniko islon. Negdah Anullein, tumeron nakri. Minuelon faniscon lagerdio nuntelos. Amenio teremin. Sinicis... A potom to prišlo. Keď som zopakoval sinicis, čo znamená vyvolávam, Zanpakuto sa mi pozrel do očí. Zároveň v mojom svete stúplo moje Reiatsu na 1,2 milióna. Báli sa. Už sa fakt báli. Vraj 120 000... Pche, ja som nikdy neklikal druhú ligu...

„Teraz musíš vysloviť moje meno, skutočné... Priprav sa...“

1,3 milóna. Prišlo to... Otvoril som ústa... 1,32 milióna...

„Bud pripravený Anullein teraz alebo nikdy... TERAZ ALEBO NIKDY ! Zakrič to, zakrič moje meno... Urob to, volám sa...“ vtedy moje Reiatsu stúplo na 1,49 milóna a ja som zreval strašne silným hlasom jeho meno... volá sa... Anizael.

Ked mi neskôr došlo, že som si pomenoval moju drevennú katanu pravým menom svojho Zanpakuto, bolo mi ľúto ju vyhodiť. Koniec koncov, sprevádzala ma skoro 5 rokov, mala za sebou mnoho cvičných súbojov, z ktorých som vyhral veľkú väčšinu. Slúžila mi velice dobre, a bola to moja úplne prvá zbraň. Napokon som ju schoval, ako som už spomenul, medzi poklady do,... ale o tom inokedy. Po tom, čo som vyvolal svoj Zanpakuto, Anizaela, ma obklopila tma. Tma tak hustá, že by ju snáď aj šlo tou katanou pokrájať na slíže do polievky. Ja som tú tmu doslova cítil na pokožke. Posledné, čo som videl, bol Anizael. Usmieval sa, a skôr ako zmizol, jemne sa uklonil... No fajn, a čo teraz... Vyslobodenie prišlo tak nejako samo. Stratil som totiž vedomie. Prebudil som sa až o týždeň v nemocnici. Keď som otvoril oči, stál nado mnou nejaký Shinigami, a hneď ako uvidel, že vnímam, utekal preč. Ja som vtedy samozrejme nič netušil, nevedel som, že moje Reiatsu stúplo na skoro 1,5 milióna, ani to, že pri mne odpadli dvaja podkapitáni. A ani to, že som v nemocnici kvôli prílišnej strate Reiatsu, a že šance, že sa niekedy preberiem, boli minimálne. Avšak ja som vždy veril, verím a aj budem veriť Anizaelovi. A on by ma nenechal urobiť nič, čo by som nemohol prežiť. V tom som si na neho spomenul. Kde je?? Odpoveďou mi bola jeho myšlienka. Bol opretý o moj stolík, hneď vedľa mňa. A veru že sa nie len k nemu, ale aj ku mne správali naozaj s úctou a rešpektom, a trošku aj so strachom. Tak mocný Shinigami už celé storočia neopustil bráni Akadémie. Aby som to upresnil, bolo zatiaľ päť takýchto mocných prebúdzaní Zanpakuto. Prvý bol kapitán Ukitake, ktorého Reiatsu dosiahlo až 1,85 milóna. Druhý bol kapitán Kuchiky s hodnotou 1,68 milóna, tretím bol tretí člen jedenástej divízie Ikkaku, s hodnotou 1,53 milóna (avšak zmienil sa mi o tom len raz, a povedal, že ak to niekomu vykecám, tak ma zabije), štvrým som bol ja s 1,49 milónom a piatym bol nejaký Ichigo Kurosaki, ktorého som vtedy nepoznal, takže som si ho nevedel zaradiť. Jeho hodnota bola 1,38 milóna. Ďalšie hodnoty neprekročili 0,5 milóna, avšak Arkonis, druhé prekvapenie môjho ročníka, to s hodnotou 486 850 skoro dokázala. Ihneď na druhý deň po skúškach jej prišli štyri pozvánky na skúšku do prvej divízie. Od podkapinána Abaraiho do šeštky, potom od Nemu do tuším dvanástky... ech, ja si tie divízie nepamätám, takže ku každej napíšem meno jej kapitána, to bude jednoduchšie. Takže, prvá bola od Renjiho Abaraiho, do divízie kapitána Kuchikiho (čo ju docela prekvapilo), potom od Nemu, divízia kapitána Kurotsuchiho, tretia bola od Matsumoto Rangiku, divízia kapitána Hitsugaiu, a posledná od kapitánky Špeciálnych divízií, Soifon. Napokon sa rozhodla pre kapitána Kuchikiho a jeho šestku. Po úspešných skúškach, kde predvádzala niečo z boja, niečo z Kidou a Baduko dostala pozíciu 112 člena, ale už o týždeň bola posunutá na 53 priečku. Zlepšovala sa fantasticky rýchlo. Po dvoch rokoch už bola na piatom mieste.

Arkonis sa darilo, a darilo sa aj mne, kedže v mojom prípade bolo už prebudenie z kómy veľký úspech. Môj rozhovor s Anizaelom, alebo prensejšie výmenu myšlienok, prerušil príchod niekoho, koho by som určite nečakal. Podľa bieleho rúcha mi bolo jasné, že ide o kapitána. Na chrtbe mala veľké číslo štyri. Kapitán štvretj divízie. Ako som sa neskôr dozvedel, divízie slúžiacej na liečenie zranených a opatrovanie chorých. Tak preto som tu... Začalo to všetko dávať svoj zmysel.

„Leží tam, pri okne, kapitán Unohana,“ povedal Shinigami, ktorý ma mal na starosti a ukázal mojím smerom. To som už vnímal docela dobre, trošku som aj pohýbal rukami a nohami a živo som sledoval dianie okolo mňa. Kapitán Unohana, celý menom Retsu Unohana, mala krásne, veľké modré oči, ktoré boli vždy milé a nežné. Avšak, vedela byť aj zlá, napriek jej dobrej a kľudnej povahe. Kadý vedel, kedy je zlá, a aj ke%d stále hovorila milo a kľudne, šiel z toho taký strach, že aj kapitáni sa báli. Patrila medzi najstarších a najmocnejších kapitánov.Jej čierne vlasy, zapletené do zlášteho tvaru, dlhé až po pás, pôsobili velice čisto a upravene. Mala ich zapletené do dvoch vrkočov, avšak nemala ich vzadu, ale vpredu, a zdalo sa mi, akoby boli tieto vrkoče nejako prepojené, či spojené dohromady, pretože držali pokope ako jeden. Či už to bolo nejakým Kidou alebo niečím iným, neviem. Na tváry mala neustáli, milý úsmev, ktorý hrial pri srdci. Bola veľmi dobrej povahy, a rýchlo som si ju obľúbil.

Moje prebudenie spôsobilo docela rozruch, všetci sa na mňa dívali a bavili sa o mne. Anizael mal perfektný sluch, vďaka čomu som mohol počuť každé slovo, čo sa kde šustlo. Kapitán Unohana ku mne pristúpila, naklonila sa nad moju postel, skontrolovala nejaké prístroje, ktoré som si doteraz nevšimol (resp. ma nezaujímali) a položila mi ľavú ruku na čelo. Mal som čo robiť, aby som sa nezačal strašne smiať, totiž Anizael zadrel niečo v zmysle ‚Nech sa ťa nechytá rukou, ktorou si utiera zadok‘, čo ešte doplnil o neskutočnú grimasu plnú zhnusenia. Poslal som ho so smiechom do doprdele a sústredil sa tam, kde som sa mal.

„Viraj medzi nami, Anullein. Kapitán Mayuri bude mať radosť, že si sa prebral, celý týždeň nám posielal správy, v ktorých sa na teba pýtal. Vieš, on vedie centrum výzkumu Shinigami, a veľmi rád by ťa podrobil pár testom a meraniam. Po tom, čo si predviedol pri poslednej skúške na Akadémií sa ani nečudujem. Ty si to ale zrejme nepamätáš.“ Na úvod samé prekvapenia. Kapitán Unohana strčila ruku do vrecka a vytiahla s nej čosi... divné. Strčila mi to do pusy, takže som na jej odpoveď mohol len pokrútiť hlavou. Čudná vec zapípala, zatiaľ čo Unohana pokračovala.

„Tak je dobre. Táto malá vecička je teplomer, neboj sa toho. To ti fakt neublíži. Potrebujem zistiť, či už nemáš horúčku. Medzitým ti porozprávam, čo sa vlastne stalo. Videla som to na vlastné oči, no ak by tomu tak nebolo, netuším, či by som tomu dokázala uveriť...“ prisunula is k mojej posteli stoličku, zvyšok Shinigami, ktorí sa okolo mňa zhŕkli a zbožne ma okukovali, poslala robiť niečo užitočné, až pri mne bola len ona a Hanatarou (to je ten, čo ma mal na starosti, taký malý, čudný chalan, no obskakoval ma, akoby mal môj zadok cenu zlata). Hanatarou bol malý krpec (ani Unohana nebola velmi vysoká, mala meter sesťdesiat, on bol ešte o 10 centimetrom nižší), s malými modrými očkami a čiernymi vlasmi skoro po plecia, v účese ala ako som sa zobudil, trošku pripečeným výrazom a pootvorenými ústami, hľadel striedavo na mňa, na Unohanu, na Anizaela, a všemožne sa snažil, aby som sa mal čo najlepšie. Celým menom bol Hanatarou Yomada. Viac ma ale zaujímala kapitán Unohana, ktorú som očividne zaujímal aj ja. Ešte pred tým, než začala hovoriť, si ma skúmavo prezerala takým zvláštnym pohľadom...

„Aby si bol v obraze, to, čo teraz robím, nazývame scan. Pozerám na tvoju dušu a odhadujem jej potenciál a silu. Ale to môžem urobiť aj neskôr...“ zamyslela sa Unohana. Po krátkej odmlke len potriasla hlavou, akoby chcela odohnať nejakú nepríjemnú myšlienku, a konečne spustila. Nebudem to tu písať ešte raz, viete presne čo sa tam stalo. Ja som sa to ale dozvedel prvý krát, no a poviem vám... Mal som toho dosť. Nemohol som uveriť, že by som niečo také niekedy dokázal. Ale, ak o tom hovorí kapitán Unohana, bude to pravda. Veril som jej. Neviem prečo som mal tendenciu každému z nich veriť, ale veril som im. Anizael mi pošepkal, nech sa tým teraz nezaťažujem, že mi to jedného dňa vysvetlí sám. Pomaly som otočil hlavu a zahľadel sa na neho, na Anizaela, môj Zanpakuto. Pocítil som slabý záchvev energie. Bolo to zvláštne a krásne... Nové... Tešil som sa, až si spolu zatrénujeme.

Strávil som v nemocnici v oddieli 4 niekoľko nudných týždňov. Jediné pozitívum boli výlety s Anizaelom do môjho vnútorného sveta. Naučil som sa mnohé veci, dozvedel som sa viac o formách Zanpakuto, o prvej, zvanej Shikkai, aj o druhej, zvanej Bankai. Ešte o nich popíšem, keď sa to bude viac hodiť. Dôležitou udalosťou bola návšteva u kapitána Kurotsuchiho, ktorý ma čakal pred nemocnicou. Len čo som vyliezol, vzal ma na Oddelenie výzkumu. Celý deň na mne robil kadeaké pokusy, až ma z neho bolela hlava a mal som chuť poslať ho doprdele. K večeru priniesol akýsi papierik a zahlásil svojej asistenke Nemu (ktorá bola zároveň podkapitánom jeho divízie), že sa hodím pre akýsi pokus „rýchleho Bankai“. Netušil som, o čom hovorí... No zaujímalo ma to. Kde sa šuštlo slovo Bankai, tam som bol medzi prvými... Bola to méta, ktorú som sa rozhodol pokoriť za každú cenu.

Na druhý deň začali ku mne chodiť podkapitáni rôznych divízií s ponukami. Prišiel za mnou Renji Abarai, podkapitán šestky, Yachiru Kusachiky z jedenástky, aj Nemu z divízie kapitána Kurotsuchiho, a ešte pár rádovo nižších Shinigami z divízie tri, päť alebo desať. Mal som čas do večera čas prezrieť si skupiny, ktoré o mňa prejavili záujem a vybrať si tú, ktorá mi bude najviac vyhovovať. Napokon som sa rozhodoval medzi skupinami desať, kde bol kapitán Toushirou Histugaia, a jedenásť, kde velil veľmi ostrý chlap menom Zaraki Kenpachi. Napokon som sa rozhodol pre jedenástku. Bola to divízia orientovaná výlučne na boj, ktorá Kidou odmietala a neuznávala, čo mi vyhovovalo, kedže moje schopnosti Kidou nestáli ani za pľuvanec člena štvrtej divízie...

Na druhý deň na obed som sa teda vybral do kancelárie kapitána Kenpachiho.

„... Eh, dobrý deň... Neviem, ako začať...“ uklonil som sa a jachtal ako malé decko.

„Za dverami doprava a rovno.“ Znel prvý pokyn kapitána, bez toho že by na mňa čo len pozrel. „Môžeš ísť. Keď uspeješ, ráno o siedmej sa budeš hlásiť tu. Choď,“ vykázal ma zo svojej pracovne. Zahanbený a pokorený som vyšiel... Odrazu som bol celý nesvoj, z toho chlapa sálala tak obrovská sila... Tak neskutočná, až... Až ma desil... Desil ma, ako nikto iný, byť s ním v jednej miestnosti bolo utrpenie a požehnanie zároveň... Bol neskutočne silný... Aj duševne, aj fyzicky. Meral dobré dva metre a jeho postava sa dala nayvať výstižne jedine „hora svalov“. Moje stehno bolo hrubé ako jeho biceps... Mal hranatú tvár a zlatozelené oči. Ten jeho ksicht bol akoby vyrezaný z kusu skaly, chladný, tvrdý a hranatý... Na pravej strane tváre mal jazvu od čela až skoro ku krku. Na ľavom oku mal čiernu pásku, netuším načo. A mal úžasný účes. Predstavte si, že si necháte narásť vlasy do metrovej dĺžky, a tie potom nagelujete do takých malých a dlhých pyramídok, a zvyšok vlasov vyholíte. Mal tých pyramídok na hlave niekolko desiatok, väčšinou smerom nahor. A na konci každej bola malá rolnička... Mal zvláštny zmysel pre humor... Fakt som netušil načo je mu pirátska páska a rolničky vo vlasoch. Žeby fanúšik fašiangov ? Na sebe mal čiernu tuniku a staré, potrhané, biele kapitánske rúcho s veľkou 11 ma zadnej strane. Stále som ho videl za písacím stolom, ako píše list a mňa si ani nevšimne, ani na mňa nepozrie, no zároveň ma skúma, každý môj nádych a pohyb, každú moju bunku a reakciu... Šiel som sa z neho zblázniť. No musel som ísť tam, kde ma poslal. A poslal ma na vstupný test, ktorý mal rozhodnúť, či budem skutočne v jedenástej divízií...