Beni Hoeger ležal vo vani plnej teplého ružového slizu, plnými hrsťami žral chilli papričky a počúval jednu z jeho najobľúbenejších kapiel – The HellRamblers. HellRamblers bola jediná hudba, ktorá sa hodila k tlmenému hukotu motorov a ktorá dokázala prehlušiť aj občasné vírové turbulencie, keď nejaká iná loď s nervydrásajúcim vreskotom preletela okolo ich červej diery. Letel v pomerne malej a veľmi dobre zamaskovanej bojovej lodi a práve sa spolu so svojimi piatimi členmi posádky vracal z úspešnej tajnej misie na Grazuelle VI, kde už v zárodku potlačili povstanie kníhkupcov, naspäť na Zem. V batožinovom priestore viezli 5 budúcich hlavných veliteľov kníhkupcov, lepšie povedané 5 hláv budúcich hlavných veliteľov kníhkupcov. Najstarší mal asi osem rokov. Beni a jeho ľudia pracovali v predstihu. Život bol jednoducho nádherný a ružový, presne ako relaxačný sliz s vôňou maliny, v ktorom ležal. Beni si vybral z lebky malý disk, na ktorý pred chvíľou zapísal hlásenie a s úsmevom ho položil na poličku, ktorá priletela bližšie, aby to mohol urobiť.

„Počítač,“ povedal s nevinným úsmevom „pošli súbor Hlásenie.doc do hlavného stanu.“

„Cvrlik,“ zacvrlikal počítač, aby bolo jasné, že pracuje. A vzápätí pípnutie chybovej hlášky: „PLIP! Nepodarilo sa spojiť so vzdialeným počítačom, overte, či je správne zadaná adresa.“

Obrovský oranžový výkričník sa mu materializoval pred očami.

„Kurva, dojebaný Windows,“ uľavil si Beni a zadal presnú adresu ručne.

... CVRLIK... PLIP!... Nový výkričník.

„Jebal to pes! Operátor!“ vyštekol Beni.

„Nó?“ ozval sa mu v uchu hlas lodného technika.

„Budeme musieť skontrolovať Galaxynet, nejak to nechce poslať hlásenie na veliteľstvo. Zaplatili sme paušál? Nevypli nám linku jak minule?“

„To ale nebude chyba v Galaxynete. Celý Windows Hasta La Vista Militant Edition je voľajaký dosratý. Mali by sme ho preinštalovať.“

„No tak ho preinštaluj.“

„Ehm, keď to práve bude problém.“

„Ako to myslíš?“ Beniho hlas znel ako keď švédska oceľ prechádza suchým ľadom, a to napriek krásnemu ružovému relaxačnému Palmolive slizu s malinovou arómou.

„Já, no, totiž, neviem, kde je inštalačka.“

„Ty si kokot!“ zahlásil Beni a odpojil sa.

Kurva, toto práve nepotreboval. Všetko, čo chcel, boli posraté dve hodiny v relaxačnom slizíku, a teraz ho hentaký mamrd totálne vytočí. Chuj, vedel, že si nemá na takú dlhú cestu brať nováčika, ale veliteľ si nedá povedať. „Zoberiete mladého, veď je to úplne banálna misia, čo sa môže stať?“ A ono JEB! už je to tu. Skurvený Windows! Keď je taký citlivý na cesty červími dierami, prečo ho kokoti inštalujú do VESMÍRNYCH LODÍ??!...... Áááách.....

Počítačový systém, nastavený na relaxáciu, zaznamenal zvýšenú hladinu adrenalínu a noradrenalínu v Beniho krvi, načo do kúpeľne nenápadne pustil rajský plyn. Beni zvädol a oprel si hlavu o vankúš na kraji vane. Rajský plyn prestal syčať. Beni sa postupne ukľudňoval. Lenže vtedy bojový nano systém v jeho tkanivách zaznamenal klesajúcu bojovú výkonnosť, a, naprogramovaný udržiavať Beniho stále v maximálne bojaschopnom stave, začal odbúravať rajský plyn a umelo zvyšovať hladinu adrenalínu v krvi, načo z krátkodobej pamäte nahral do Beniho mozgu záznam poslednej emócie – hnevu. Beni sa vzpružil a spustil novú spŕšku nadávok na mladého počítačového nadšenca. Asi dvakrát sa mu dokonca zo zátylku vysunulo zameriavacie zariadenie a z predlaktia malá, ale o to účinnejšia laserová zbraň.

Relaxačný program reagoval väčšou dávkou rajského plynu..

Skoro polhodinu sa Benimu striedali nálady, keď jeho bojovej nanotechnológii došla trpezlivosť a spustila paľbu. Potom, ako dokonale zdemolovala polovicu kúpeľne, vrátane relaxačného terminálu v kúte miestnosti, nechala už všetko na Beniho, ktorý vplyvom dlhého stresu a relaxačného slizu okamžite zaspal.

Keď sa o päť hodín neskôr zobudil, loď práve skončila cestu červou dierou a vyhupsla asi päťsto metrov nad povrchom planéty. To však znamenalo, že ani Windows Hasta La Vista Militant Edition v spolupráci s fotónovým pohonom značky LIAZ (víťaz testov Aký pohon? 3093 – 3099) nedokázali loď, pohybujúcu sa rýchlosťou 17 000 km/s zastaviť včas. Aj keď takmer sa im to podarilo, to treba uznať. Beni mal šťastie, že ležal vo vani plnej studeného relaxačného gelu, z ktorého sa vychladnutím stala hmota podobná pórobetónu. To spôsobilo, že sa pri náraze na povrch planéty nerozpľacol o náprotivnú stenu, lebo potom by mu nepomohli ani nanotechnológie, zabezpečujúce jeho telu o 1500% väčšiu odolnosť oproti štandardnému bojovému robotovi strednej kategórie. Ostatná posádka vďačila za život jedine tomu, že Beni vybral loď, ktorá v testoch EuroNCAP získala päť a pol hviezdičky z piatich.

Samotný náraz ani nebol taký strašný. Beniho väzy vydržali iba vďaka titánovej kostre, vystužujúcej jeho krk. Loď dopadla na zem, odrazila sa a skočila niečo, pri čom by Aleš Valenta len krútil hlavou a bledol zle potláčanou závisťou. Znova a znova sa odrážala a točila sa vo vzduchu, pričom na všetky strany lietali kusy nezničiteľného pancierovania, až napokon zostala na streche zakliesnená medzi stromami na vrchole asi stometrovej priepasti. Beni sa razom ocitol dole hlavou.

„KRCH – Kŕŕch – PLOP“ urobil relaxačný teraz-už-betón a vylupol sa z vane. Beni zreval a skydol sa na strop, dopadol na kečku a ružový betón mu privalil voľnú ruku.

„Au. Počítač, vyklopiť pílku!“ rozkázal svojmu osobnému počítaču. Do ľudských nanotechnológií sa ako operačný systém používal už od Veľkého Vírusu (armády štyroch planét vtedy hacklo nejaké decko z galaktickej škôlky. Vsugerovalo im, že sú pštrosy a tridsať biliárd vojakov pichlo naraz hlavu do piesku) jedine Linux. Z voľnej ruky sa Benimu vysunula malá kruhová pílka a za necelú minútu už stál v župane v kúpeľni a z vlasov si vytriasal malé ružové piliny.

„Kurva. Operátor!“ zreval Beni do mikrofónu v sánke.

„Ehm, kapitán?“ ozval sa opatrný hlas.

„Čo to malo znamenať?“

„No, ono sa nejako navigačnému systému podarilo stratiť súradnice cieľa, tak našiel v databáze najpodobnejší údaj.“

„Aha. A kde teda sme?“

„Na planéte Eidran 3.“

„Eidran, Eidran, čo mi to pripomína?“

„Mali sme tu asi pred polrokom misiu, nejakí utečenci z pracovných táborov pane.“

„Za chvíľu som na mostíku. Stav pohotovosti. Koniec.“

„PLIP“ oznámil počítač koniec hovoru, aby ukázal, že stále funguje.

„Počítač!“ zrúkol Beni, „priprav mi kombinézu!“

„Ako si želáte pane,“ zahlaholil melodický ženský hlas. Beni zaškrípal zubami a pri pokuse prejsť dverami do nich strašným spôsobom nabúral. „Do piče!!“ zreval Beni, zvalil sa na strop a stratil vedomie.

Po polhodine sa prebral a vzal si pilulku proti bolesti. Bolesť v gebuli sa priblížila Veľrybe Hrčkatej usalašenej na temene.

„Počítač,“ vzdychol Beni „zmeň gravitáciu o 180°. Ááu.“ Beni padol na podlahu, ako inak, presne na hlavu.

„Ale kurva už,“ vzlykol si a pobral sa do svojej kajuty. Na posteli sa mu skvela žiarivo červená bojová kombinéza, tak si ju zmátožene obliekol a ešte zmátoženejšie sa vypotácal na mostík. Všetci štyria členovia posádky sa naňho bojazlivo pozreli, Beni však okamžite zamieril k baru. „Absolut Galaxy. Absolut Vodka,“ hlásal neónový nápis nad barom. Beni si nalial pol litra vodky, exol ho, a po tretí raz v ten deň sa ocitol v bezvedomí. O pol minúty sa všetkým nanorobotom v jeho tele, dočasne vyradeným hyperpriestorovým skokom, podarilo reštartovať a začali odbúravať alkohol a lieky proti bolesti. O ďalšiu minútu Beni precitol a o tri minúty už bol absolútne pri zmysloch.

„Kokoti, čo sa tu flákate?“ zreval na posádku, stojacu okolo.

Posádka sa skladala zo štyroch ľudí. Vedľa Beniho sprava stál hlavný pilot a prvý dôstojník Emil. Po Beniho ľavici co-pilot Ferdinand. Oni traja tvorili trojku na boj zblízka a na stredné vzdialenosti. V podstate boli presnou Beniho kópiou, aspoň čo sa vybavenia týkalo. Ich kostra bola vystužená titánom a v tkanivách mali implantovaných tridsať kilov nanolátok. Tieto látky sa skladali z miliárd miniatúrnych čiastočiek. Každá z nich dokázala vykonávať operácie vovnútri bunky a každá jedna čiastočka bola dokonale identická s ostatnými. To umožňovalo nanočasticiam tvoriť celky, pričom každá častica mohla byť v prípade potreby nahradená inou. V praxi im to zabezpečovalo celý rad funkcií. Od lepšej schopnosti regenerácie cez extrémne zvýšenú silu až po dokonalú analýzu okolitého prostredia na báze širokofrekvenčného skenovania. Nanočastice totiž dokázali tvoriť vovnútri organizmu štruktúry schopné prenášať elektromagnetické vzruchy podobne ako neuróny v mozgu. Každý človek, vybavený takýmto zariadením, mal vlastný počítač, dokonale napojený na jeho mozgové pochody a vykonávajúci špecifické úlohy.

Tak napríklad Július, stojaci pri počítačovom termináli a tváriaci sa nezúčastnene, mal v tíme funkciu strelca. To znamenalo maximálnu presnosť používania akejkoľvek zbrane spolu so schopnosťou preskenovať a naučiť sa používať ju v priebehu mikrosekúnd. Isté parametre regenerácie a jemnej motoriky boli taktiež zvýšené, ale čo sa týkalo navigácie a výbušnej sily, o nepatrný chĺpok za ostatnými zaostával.

Celkom v kúte sa triasol nováčik v tíme – operátor Adam. Mal v hlave čip, ktorým sa mohol napojiť na akúkoľvek elektroniku v okruhu päťdesiat kilometrov. Pri bojových akciách kontroloval z paluby lode priebeh situácie a nepriatelia sa nestačili diviť, ako to, že im na obrazovkách bezpečnostných kamier zostáva len šum a automaticky obsluhované zbrane v lepšom prípade len mŕtvo mieria do neba. V tom horšom samozrejme strieľali do „svojich“ a uľahčovali Beniho akčnej trojke cestu, pričom Július to chladnokrvne ostreľoval zozadu.

Beni zamieril k Adamovi s podozrivo nežným výrazom v tvári.

„Adam, ako to, že si stratil inštalačný čip na Windows, keď vieš, aký je pre nás životne dôležitý?“

„Vieš, Beni, ja, totiž...“

„Ja ti poviem, prečo si ho stratil TY PIČUS!“ Beniho hlas prešiel do vražedného crescenda. „Lebo si prijebaný kokot, čo má namiesto mozgu psačie sračky ty zmrd! Vypadni do piče a dobre dlho sa nevracaj ty chuj nagelovaný!“

Všetci zadržali dych. Adam bol na svoje upravené vlnité vlasy strašne pyšný. Tentokrát sa ale bez slova zdvihol a zmizol vo výťahu. Beni si priložil oba ukazováky na spánky a začal si ich masírovať. Mal v spánkových kostiach relaxačné obvody, ktoré sa uzavreli len dotykom jeho prstov. Po chvíli Beni prestal a unavene otvoril oči.

„Emil? Aké sú škody?“

„Rozsiahle poškodenie vonkajšieho trupu, nefunkčné ochranné silové pole, prasknuté dvere nákladného priestoru, porušená statika na druhej palube, podpora života na tretej palube, rozbitý konvenčný pohon, upresňovač červích dier a všetky zbraňové systémy.“

„Dá sa niečo z toho opraviť z náhradných dielov na lodi?“

„Loď sama už pracuje na odstránení väčšiny poškodení,“ povedal Emil a šikovne sa vyhol malému opravovaciemu robotovi, ktorý priletel sprava a zjavne mal namierené k hlavnému počítačovému panelu. Keď k nemu priletel, roztopil sa na nanočastice a vlial sa do skrine. Indikátor poškodenia, na červeno svietiaci na všetkých obrazovkách, na niektorých miestach zozelenel.

„Čo nedokáže opraviť sama, to pravdepodobne nedokážeme opraviť ani my.“

„Dobre. Ako je na tom Mastodont?“

„Bez poškodení.“

Mastodont bolo záchranné zariadenie, napoly bojový robot triedy Z, napoly malé vznášadlo. Vyzeralo hrozne. Veľká masívna obluda s nanočasticovým pancierom, plne vyzbrojená štyrmi typmi zbraní, čiže ovešaná rôznymi výčnelkami a krytmi hlavní, pritom však vnútri upravená na kratší medziplanetárny alebo dlhší planetárny presun. Zvnútra to vyzeralo ako kokpit lietadla, plynule prechádzajúci do streleckého stanoviska a odtiaľ do budoáru nejakej výstrednej arabskej dámy z polovice storočia. Samé okrúhle ležadlá a dečky z ťavej srsti. Každý jeden člen posádky toto monštrum nenávidel. Každý okrem Beniho. Ten nepoznal väčšej rozkoše, než sa vyvaliť na okrúhly diván potiahnutý ťavou srsťou a strieľať do bezbranných stvorení tam vonku do rytmu najnovšej vypaľovačky od HellRamblers, usrkujúc stopercentný lieh, zmiešaný s tekutým dusíkom.

Beni si sadol do veliteľského kresla a vyzeral, že mu odľahlo.

„Kurva kurva kurva,“ povzdychol si a klopkal prstami po poprehýbanom paneli hlavného ovládania.

„Ozaj! Volal niekto na hotline Windowsu? Či by sme to nevedeli opraviť sami aj bez inštalačky,“ opýtal sa zrazu Beni a pri spomienke na inštalačný čip zavŕzgal zubami.

„Zatiaľ nie. Čakali sme na teba,“ povedal Emil.

„Piči, bezo mňa ani na krok, čo?“ uľavil si Beni a chňapol po telefóne, ktorý mu Július podal. Vytočil číslo a čakal. Zo slúchadla sa ozývala hudba a melodický hlas stále dookola opakoval, že má počkať, pretože všetci operátori sú momentálne zaneprázdnení. Po chvíli sa ozval iný melodický hlas:

„Ak chcete na piču, stlačte jednotku.“

Beni zo zvyku automaticky stlačil jednotku.

Neviditeľná sila mu ubalila takú šupu, až kydol z kresla a zostal ležať, po štvrtýkrát za jeden deň, v bezvedomí na podlahe. Jedinou reakciou bolo spýtavo zdvihnuté obočie strelca Júliusa.

„Skurvené odbory, zas majú štrajk,“ povedal po chvíli Beni a sťažka sa posadil. „Zavolajte toho kokota, nech sa postará o opravy lode. My sadáme do Mastodonta a spravíme si výlet.“

Július prikývol a začal si chystať zbrane, Emil a Ferdinand nenápadne prevrátili očami a pohli sa smerom k zadnej časti lode.

Adam vstúpil na mostík a uvidel Beniho sedieť na zemi s rýchlo miznúcou modrinou na pravom líci a Júliusa, ako si zo skrinky vyberá a kontroluje obľúbenú pušku. Beni sa postavil a s nenávistným úškľabkom povedal Adamovi:

„Najradšej by som ťa roztrhol jak žabu, ale asi ťa ešte budeme potrebovať a neznášam papierovačky. Takže zostaneš tutok v lodi a budeš sa kurva snažiť, aby keď sa vrátime, bolo všetko v pohode, jasné?“

Adam prikývol. Beni pokračoval už o niečo kľudnejšie.

„Plán je takýto: Zavesíme starú dámu na Mastodonta, otočíme ju naspäť na nohy, nech sa tu neváľa riťou hore, odfrčíme na prieskum, ty to tu opravíš, vymyslíš nejako, ako opraviť hyperpohon a dostať nás domov a ja ti za to iba jemne preklepem ladviny a zabudneme na túto nešťastnú udalosť. Rozumieme si?“

Adam znova prikývol.

„Fajn. Tak poďme na to.“

O pár chvíľ neskôr Július na malom, ale o to rýchlejšom maskovanom vznášadle opustil loď smerom na západ.

Beni sledoval, ako sa Július vzďaľuje cez okienko v lodnom hangáre. Počkal ešte dve minúty, nastúpil do Mastodonta a zaujal miesto vo veliteľskom kresle. Emil a Ferdinand sedeli pri ovládaní zbraní a tvárili sa nezúčastnene. Beni nadšene zapol motory, otvoril hlavné dvere hangáru a prenavigoval Mastodonta von. Vonku vystrelil magnetické laná a nepríliš šetrne prevrátil loď naspäť na podvozok. Pritom sa celý čas usmieval a popod nos si brblal niečo ako: „Dúfam, že sa ten zmrd pevne pripútal, lebo by sme mu mohli rozstrapatiť ofinku.“

„Kokot,“ dokončil pohŕdavo a stiahol magnetické laná.

Potom sa Mastodont otočil, zamieril na juh a začal s rutinným skenom okolia.

Július cez okulár svojej vysokovýkonnej pušky sledoval, ako Mastodont opustil loď a zamieril na juh. Išlo o klasický sken so streleckým krytím. Július, asi šesť kilometrov ďaleko od Mastodonta, sa pohol rovnobežne s ním, pričom sledoval okolie kvôli prípadným nepriateľským aktivitám. Jeho vznášadlo bolo technologickým skvostom, nezachytiteľné, rýchle a pritom smrteľne účinné. Samotné vznášadlo síce nemalo zbrane, ale Júliusova puška a presnosť z neho robili dokonalú zbraň. Ak bolo vznášadlo skvostom, puška bola hotovým zázrakom. Išlo o jediný kus na svete, prototyp, výsledok výskumov na poli najnovšieho vedného odboru – antifyziky. Normálna fyzika postulovala isté zákony. Antifyzika ich zmietla zo stola a vytvárala zákony, ktoré boli úplne naopak. Okrem antifyzikov tomu nerozumel asi nikto. Preto túto vedu niektorí nazývali „mágiou 31. storočia“.

Júliusova puška napríklad dokázala strieľať supradynamické náboje. Normálne náboje, keď narazia na prekážku, odovzdajú jej svoju energiu, čím spomalia alebo zastavia. Supradynamické náboje, keďže išlo o produkt antifyziky, naopak svoju energiu pri strete s prekážkou zvýšia, čím nielen, že prekonajú prekážku, ale na druhej strane vyletia o to rýchlejšie a priebojnejšie. To v praxi neznamená len to, že takýto náboj čím viac prekážok prekoná, tým je rýchlejší a nebezpečnejší, ale aj to, že letí dokonale rovno. Vietor, gravitácia alebo čokoľvek iné na normálny náboj pôsobí energiou, ktorá dokáže zmeniť smer guľky v Newtonovskej výslednici zložených síl. Supradynamický náboj tú energiu, o ktorú by sa vychýlil, absorbuje, čiže letí úplne rovno. Testy dokonca ukázali, že takýto náboj letí absolútne po priamke, čiže napokon vždy skončí na ceste vesmírom. Július nevedel, ako je to možné, ale ani ho to nezaujímalo. Preňho bolo dôležité jedine to, že stačilo namieriť priamo na cieľ a guľka ho trafila.

Adam sedel na sedadle prvého pilota, z hlavy mu viedol do lode zväzok káblov a snažil sa presunúť svoj operačný systém do lode, pretože Windows už takmer úplne vypovedal službu. Loď sa už skoro celá opravila, iba niektoré nepríliš dôležité systémy stále svietili na oranžovo. Hlavné bolo to, že plášť bol opravený, konvenčný pohon, navigácia aj niektoré zbrane boli funkčné a ochranné silové pole šľapalo na 49%. Ale hyperpohon nebol prioritou, pretože stále nefungoval upresňovač červích dier, a bez neho bolo skočiť do hyperpriestoru asi ako ísť sa korčuľovať na tenký ľad, navlečený v stredovekom brnení. Adama išlo poraziť. Ani presunutie jeho operačného systému pravdepodobne nepomôže, pretože nie je stavaný na také náročné úlohy, aké by musel vykonávať vo vesmírnej lodi. A Windows nie a nie fungovať. Beni ho zabije. Potom ho napadla spásonosná myšlienka a Adam sa začal neisto usmievať. Ak to vyjde, možno sa okrem trocha krvi v moči ani nič hrozné nestane. Zliezol zo stoličky a s vervou sa pustil do vymontovávania hyperpohonu.

Beni bol sklamaný. Čakal, že nájde niekoho alebo niečo, čo bude aspoň trochu nepriateľské a bude to môcť uspokojivo rozstrieľať, ale na tejto blbej planéte nebolo zhola nič. Len pláň, nedozierna a nekonečná pláň suchého a rozpukaného kameňa. Nebyť navigačných systémov, ani by neveril, že sa hýbu. A pritom planetárna cestovná rýchlosť Mastodonta bola okolo 1300 km/h. Už boli na prieskume štyri hodiny, ale okrem slnka a kameňov nevideli nič. S nechuťou obrátil Mastodonta a vrátil sa k lodi. Július prišiel o malú chvíľu po ňom.

Keď Beni vstúpil na mostík, bol rád, že sa konečne vrátil na loď. Ucítil uspokojivý nárast adrenalínu a skoro sa zapotácal, ako sa ho zmocnil nádherný nový poryv brutálneho hnevu.

„JEBE TI?!“ zreval na Adama, kľačiaceho uprostred mostíka, okolo ktorého bolo po zemi rozhádzaných asi milión súčiastok.

„Beni, mám nápad, namontujeme hyperpohon do Mastodonta, a doletíme domov na ňom,“ poponáhľal sa vysvetliť Adam.

„Kurva, ja že ťa už život omrzel. Šak to tu vyzerá jak po výbuchu do piče. Si nemohol počkať na nás?“

„Nemohol,“ povedal Adam a ukázal na monitor skenera. „Stavím sa, že ste nenašli nič, aj keď sme mali byť len pár kilometrov od toho tábora, kde sme mali pred polrokom misiu.“

„Nenašli, na tejto planéte je len pustatina.“

„To preto, lebo sme príliš ďaleko v minulosti. Ten tábor ešte nevybudovali. Povstanie kníhkupcov sa stalo v roku 2070, my sme skočili do roku 2060 a tábor vybudovali v roku 2072.“

„A preto si na nás nemohol počkať?“ opýtal sa pochybovačne Beni a výhražne si popukal hánky na rukách.

„Nie, preto nie. Pre toto,“ odpovedal Adam a znova ukázal na monitor. Ku stredu sa pomaly blížila veľká bodka. „Sme v roku 2060, prvú loď s hyperpohonom vypustili v roku 2068. Myslím, že naše stroskotanie nebola náhoda.“

„Kundy kokoty!“ zahrešil Beni, keď sa pozrel na monitor. „Adam, keby si nebol taký kokot, aj by som ťa pochválil. Kým neurobíš nejakú ďalšiu pičovinu, si zas môj milý chlapec. Julo, padaj naspäť do vznášadla, kukni sa na tú ich loď zblízka. Emil, Ferdo, ideme namontovať tunak túto chujovinu do Mastodonta. Ale švihom KURVA!“ dokončil, vrhol sa na najbližšiu hromadu káblov a dielov a odniesol ich do Mastodonta.

To už Július hrmel hore oblohou vo svojom neviditeľnom vznášadle a neznáma loď bola vzdialená len na polhodinu cesty.

Veliteľ John Hubbard bol trpezlivý muž. Loď, ktorú mali chytiť, sa síce oproti pôvodnému plánu zrútila inam, ako mala, ale to nebolo podstatné. Stačilo chvíľku vydržať v hyperpriestore, prísť, pozabíjať všetko živé a misia bola splnená. Ani na chvíľu nepochyboval o tom, že sa im to podarí. Cieľom bola malá bojová loď, len s päťčlennou posádkou a on velil veľkej vojenskej galére triedy C s viac ako tisíc mužmi na palube. Bolo pravdou, že úderka Beniho Hoegera bola jednou z najlegendárnejších a najúčinnejších podobných posádok, ale žiadny žoldnier, akokoľvek dobre vybavený, sa nemohol rovnať jeho perfektne vycvičenej posádke. Práve preto veliteľ pohodlne sedel vo svojej kajute a čítal si knihu, kým jeho loď letela hyperpriestorom na miesto určenia.

Júliusove vznášadlo nemalo hyperpriestorový pohon, ale malo niečo lepšie. Najnovšiu senzorickú banku, umiestnenú v prednej časti a skener s premenlivou frekvenciou, s akčným rádiusom takmer štvornásobne väčším, ako bežné vojenské skenery. Slúžiť u Beniho dávalo slovu „najnovší“ úplne nový význam. Beni ako snáď jediný veliteľ mimo armády mal vlastný, čo znamenalo nelegálny a neregistrovaný, stroj času. Stroje času mohla podľa zákonov používať iba vláda Spojených sústav a armáda. Malo to dobrý dôvod. Hry s časovými udalosťami mohli byť teoreticky veľmi nebezpečné pre celý vesmír. Beni na to samozrejme zvysoka kašľal, preňho bola prvoradá bezpečnosť jeho posádky a úspech ďalšej misie. To znamenalo, že chcel pre seba a svojich ľudí to najlepšie. A to zas znamenalo nakupovanie najlepšej technológie z budúcnosti. Preto sa Július mohol pokojne venovať skenovaniu prichádzajúcej lode bez obáv, že ho zachytia.

Beni uspokojivo zúril. Už skoro desať minút sa snažil zložiť jednu z jednoduchších súčiastok a zatiaľ nepostúpil ani o milimeter. Emil, Ferdinand a Adam zatiaľ roztriedili zvyšné súčiastky a asi tretinu už mali namontovanú. Museli prispôsobiť Mastodonta, čo znamenalo vyhodiť niekoľko ohyzdných sedačiek potiahnutých ťavou kožou. Keďže išlo o Beniho obľúbený doplnok interiéru, nezaobišlo sa to bez vulgarizmov a invektív, ale napokon Beni ustúpil a so šomraním sa venoval skladaniu nejakého relé. Všetci pracovali na plný výkon svojich modifikovaných organizmov, čiže kmitali tak rýchlo, že ľudské oko ich takmer nestíhalo sledovať. V takejto rýchlosti trvá nešikovnému mechanikovi zloženie spomínaného relé asi štyri sekundy, takže Beniho desať minútový výkon bol skutočne večnosťou. To mu samozrejme na nálade nepridalo, takže po desiatich minútach márnej snahy zahodil relé a s výkrikom „JA TO JEBEM TOTO!“ sa odobral k baru, kde sa za pomoci Absolut Vodky pokúsil zrelaxovať. Vďaka nanorobotom v jeho krvnom obehu sa mu to nedarilo tak, ako by chcel, a tak aspoň celý bar rozstrieľal zo svojej laserovej zbrane.

Vojenská galéra triedy C vyhupsla do reálneho priestoru na nízkej orbite nad planétou a takmer okamžite začala bombardovať miesto havárie Beniho lode. Veliteľ John Hubbard nenechal nič na náhodu. „Najprv zopár fotónových torpéd, potom zrátať mŕtvoly“ – to bolo jeho celoživotné krédo, ktoré ho vynieslo tam, kde bol teraz. Na mostík najdokonalejšej a najmodernejšej lode v galaxii. Sedel na vyvýšenom kapitánskom mieste, obklopený obrazovkami a ovládacími prvkami a pozoroval, ako jeho posádka premieňa celý jeden kontinent na prach. Po nejakej chvíli usúdil, že zábavy stačilo a vyslal prieskumný tím skontrolovať, či niekto prežil. Na hlavnej obrazovke sledoval, ako päť malých maskovaných plavidiel opustilo hangár a zamierilo k planéte. Pri vstupe do atmosféry vzplanuli a zmizli. Veliteľ sa pohodlne oprel a počkal si na hlásenie.

Július sledoval, ako sa od lode odlepilo päť malých bodov a zamierilo k planéte. Pripravil si pušku, zamieril a päťkrát vystrelil. Odhadol to dokonale a všetky lode trafil presne v momente, keď vstúpili do atmosféry. Každý skener na svete musel ich výbuch vyhodnotiť ako zážeh pri vstupe do atmosféry.

Július sa usmial, zamieril na materskú loď a stlačil spúšť.

Veliteľ Hubbard sedel na svojom vyvýšenom kresle, keď zrazu priamo pred jeho očami v silovom poli lode blikotavo zažiarila malá svetelná guľa. V jej strede sa donekonečna deformoval a znovu obnovoval nejaký valcovitý predmet a zúfalo sa pokúšal dostať cez štít. Vojak po veliteľovej pravici vykríkol: „Pane, niečo narazilo do vonkajšieho štítu lode! Dramaticky to odčerpáva energiu z predných štítov! Zostáva nám 70 percent! 60! 50!“ Vojak začínal byť hysterický.

Veliteľ Hubbard ho prerušil: „Všetku energiu do predných štítov!“ Nechápal to, bojové štíty galéry triedy C dokázali po niekoľko hodín odolávať najničivejším zbraniam, aké poznal. Podišiel k oknu a pozrel sa bližšie.

Supradynamický náboj získaval tým viac energie, čím viac sa ho silové pole snažilo zastaviť, prevaľoval sa pred prekážkou a bolo len otázkou času, kedy sa cez ňu dostane.

Vojak pokračoval v hlásení: „50 percent. 40. 30. 20. Máme asi desať sekúnd, pane. Štíty na ôsmich percentách. Sme bez...“

Nedopovedal.

Svetelná guľa zmizla, vojakovi explodovala hlava a cez mostík sa prehnal zbesilý vír dekompresie. Pavučiny na tvrdených tabuliach priehľadného plastu na oboch protiľahlých stranách mostíka na stotinu sekundy rástli, kým miniatúrny otvor nezaplnila pohotovostná pena. Veliteľ Hubbard si uhladil vlasy. Ďalší vojak do nastalého ticha zbytočne povedal: „Sme bez štítov pane.“

„KURVAAAAA!“ zareval Beni tak strašne, až všetkým zaľahlo v ušiach a komunikačné systémy ich skafandrov vydesene zapískali od preťaženia. Pod rúškom maskovania sa už minútu snažil prerezať tvrdený bojový pancier nepriateľskej lode. Emil a Ferdinand si opatrne stiahli zvuk Beniho vysielačky na minimum a pokračovali v inštalovaní silovej membrány okolo budúcej diery – silová membrána bola v podstate jednoduchým silovým poľom, ktoré fungovalo ako lievik. Z jednej strany bolo pole dokonale priechodzie, kým z druhej ním nepreniklo nič. Ideálna hračka na vstup do vesmírnej lode.

Benimu znovu vyhasol lúč laserovej rezačky a Emil s Ferdinandom videli, ako mu trhlo rukami v mimovoľnom pokuse odhodiť ju do chladného vesmíru. Vzhľadom na to, že to bola ich jediná rezačka sa ale Beni ovládol, pričom Emil a Ferdinand zachytili tesne nad hranicou počuteľnosti, ako pritom bohuje. Podal rezačku Emilovi, ktorý za pár sekúnd rutinovane vypálil do panciera metrovú dieru. Zdalo sa mu, že tichúčko počuje, ako Beni povedal niečo o hovnách a sraní, ale rozhodol sa tváriť akoby nič. Beni prešiel mydlovou bublinou silového poľa ako prvý, ocitol sa v prázdnej stroho zariadenej vojenskej kúpeľni a vysúkal sa zo skafandra. Emil a Ferdinand ho nasledovali, s náhle dokonale sústredeným výrazom v tvári a taktickými samopalmi z 38. storočia v rukách. Beni sa usmial od ucha k uchu, povedal vetu, ktorú obaja počuli aspoň tisíckrát: „Ic šoutajm, kurvy!“ a otvoril dvere na chodbu.

Prvého vojaka, ktorý išiel okolo, Beni v rýchlosti nabral pravačkou do brucha. Vojak mu odkväcol na ruke ako kus handry. Spoza rohu vyšiel ďalší vojak. V župane. Benimu z pravého predlaktia vyskočila čierna hlaveň a modro blyskla. Handrový panák z Beniho ruky zmizol a po krátkom, ale o to prudšom lete narazil do kaki županu, z ktorého náhle presakovala krv. Beni obe telá preskočil efektným saltom a otočil sa k Emilovi a Ferdinandovi:

„Viete, čo máte robiť,“ povedal a obaja bez slova prikývli a zmizli v bočných chodbách. Beni sa zorientoval na mapke, ktorá sa mu zobrazila pred očami a, pískajúc si „Watch me when I die!“ od HellRamblers, sa rozbehol chodbou, na tvári maniakálny úškľabok.

Loď nemala štíty, čo znamenalo, že tam vonku je nepriateľ. Päť lodí, vyslaných skontrolovať planétu, sa nehlásilo. Veliteľ Hubbard si zavolal mladého poručíka zo skenovacieho stanovišťa:

„Zaznamenali ste niečo?“

„Nie, pane,“ prišla odpoveď, ktorú nechcel počuť.

„Vyšlite prieskumné hliadky, nech prehľadajú celý solárny systém. Zamerajte sa na gravitačné anomálie, je možné, že nepriateľ je maskovaný.“

„Áno, pane,“ poručík zmizol.

„Len počkajte, vy svine“, pomyslel si Hubbard, „moji chlapci vás nájdu a ja vás rozmetám.“

Prstom pohladil malú zažltnutú fotografiu na operadle sedadla, na ktorej usmiaty osemročný chlapec jazdil na svojom prvom vesmírnom vznášadle.

Beni s rozbehom nabral dvoch ničnetušiacich vojakov, rozprávajúcich sa pred dverami do kasární a ešte v letku im zlomil väzy. Dokončil kotrmelec a postavil sa čelom k dverám. Na plániku v jeho zornom poli svietilo dvadsať žltých bodov na zelenom pozadí pôdorysu miestnosti za dverami. Nebolo na čo čakať. Rozkopol dvere.

Veliteľ bezpečnosti dokázal, že je najlepším zo svojich mužov. Tesne predtým, ako ho Beni strelil z bezprostrednej blízkosti do oka, si stihol zapnúť bojové implantáty. Beni uznanlivo pokýval hlavou.

O desať sekúnd vybehol naspäť na chodbu. Zostávali za ním krvavé stopy.

***

Hliadky sa mali hlásiť pred dvoma minútami, ale hlásenie neprichádzalo. Veliteľ Hubbard začal najprv začal jemne poklepkávať prstami po koženkovej opierke na ruky, potom si skontroloval nechty. Oprel sa dozadu a chvíľu sledoval strop. Nastavil si nové privítanie na svojom osobnom komunikátore, dôkladne si popukal hánky a napokon si v zrkadielku skontroloval účes. Jedným slovom, bol nervózny ako hovado.

„Nuda, že?“ ozval sa za ním cudzí hlas. Hubbard sa bleskovo otočil. Pri turbovýťahu stál chlapík a mieril nejakým vražedne vyzerajúcim inštrumentom na jeho posádku. Druhý podobný zabijak stál o kus vedľa a dokonale pokrýval dvoje dvere, vedúce z mostíka. Chlapík, ktorý pred chvíľou prehovoril, mal na sebe červenú bojovú kombinézu a opieral sa o operadlo veliteľského kresla. Hubbard, ani nikto z jeho posádky ich nepočul prichádzať.

„Si hluchý ty kokot? Som sa ťa čosi pýtal!“ zreval naňho zrazu chlapík v červenej kombinéze.

Veliteľ Hubbard preglgol naprázdno, zdvorilo povedal: „Áno, pane, želáte si?“ a nenápadne stlačil gombík ostrahy, príhodne umiestnený na opierke ruky.

„Henten dzindzík ti nepomôže. Okrem nás na lodi už nikto nie je.“

„Ako prosím?“ Hubbard bol úprimne zmätený.

„Andy, vypni rušenie a pusti tuto pánovi stratégovi zábery z lode na hlavnú obrazovku,“ povedal Beni do vzduchu a Emila s Ferdinandom zaskočilo, že vo vete nepoužil nijakú nadávku. Hubbard sa zmätene pozrel na hlavnú obrazovku, kde sa premietla mozaika kamier z chodieb lode. Všetky boli doslova posiate mŕtvolami posádky, niektoré miesta vyzerali, akoby tade prešlo nejaké ozubené splašené zviera. Vedľa lode sa na radare zobrazila menšia loď, magnetickými lanami pripevnená k nejakej obludnej výsadkovej krabici, posiatej hlavňami. Veliteľ neveril vlastným očiam. Títo traja muži pred malou chvíľou zmasakrovali dokonale vycvičenú tisícčlennú posádku a on si nič nevšimol.

„Tak, pán generál,“ povedal Beni sladko a otočil si Hubbarda čelom k sebe aj so stoličkou. To, že stolička na také niečo nebola navrhnutá a musel ju vytrhnúť zo zeme, si ani nevšimol.

Navigátor urobil poslednú chybu v živote. Z puzdra pod ovládacím pultom sa, mysliac si, že ho zrovna nikto nevidí, pokúsil vytiahnuť laserovú zbraň. Emil takmer nepostrehnuteľne mykol zápästím a vzduch preťal jedovato modrý výboj, ktorý navigátorovi utrhol ruku so zbraňou, prešiel sedadlom a vypálil dieru ako futbalová lopta do hrude druhého pilota. Beni vo vete ani nezaváhal a pokračoval, akoby sa nič nestalo.

„Povedzte nám, prečo ste na nás taký krutý, prečo nám chcete ublížiť?“

Hubbard neodpovedal, čím si nad sebou vyriekol dlhý, bolestivý a zbytočný ortieľ.

Po dlhej, dlhej chvíli sa Beni zaklonil, až mu popukali stavce v chrbtici, otrel si z rúk krv a povedal: „Tak ty, pičusko môj, si bol dedko jedného z povstalcov na Grazuelle? To nám ale dopredu nikto nepovedal, že? To budeme chcieť príplatok. ANDY! Už si kurva našiel v tejto konzerve ich inštalačku na Windows? Takže ideme domov a Mastodont bude zas krásny? Paráda do piče. Ciciny, odchod!“ zavelil a po krátkom záblesku všetci traja zmizli.

Prvý dôstojník, ktorý jediný prežil, si vydýchol od úľavy.

V nasledujúcej stotine sekundy loď zasiahol prúd energie a rozmetal ju na prach.