Film Gintsa Zilbalodisa (Preč, Oasis, Inaudible, Followers) nás prenesie do sveta bezmennej čiernej mačičky, respektíve kocúra (táto paralela je o to výraznejšia, keďže výraz v lotyštine pre mačku - kaķis je slovo mužského rodu), ktorá sa hrá, loví a skrýva sa v lese, neďaleko domu, v ktorom kedysi zrejme býval človek. Spoznávame aj tvorbu, čo sú sochy mačiek, mnohé z nich pokryté blatom, pričom niektoré z nich očividne nestihol dokončiť.

Situácia sa ale čoskoro začína dramaticky meniť, keď vyplašené stádo jeleňov skoro udupe nášho kocúrika, len aby zistil, že ich vydesila veľká prívalová vlna. Voda neprestajne stúpa a pre nášho zvieracieho hlavného hrdinu sa začína boj o prežitie.

Našťastie, ako to aj v živote býva, stretáva ďalšie zvieratá, stádo psov, no jeho prvým spoločníkom sa stáva kapybara, ktorá sa plaví na starej loďke. Postupne k nim pribúdajú pes – labrador, lemur a zvláštny vták s bielym perím, ktorý sa ich spoločníkom stáva viac-menej z donútenia.

Lyrický príbeh s paralelou na Noemovu archu a biblickú potopu tak postupne graduje do veľkého finále, ktoré nenechá suché ani jedno oko či už detské, alebo dospelé.

Jednou zo silných stránok tohto snímku je práve lyrika a to, že zvieratá počas celého filmu nepovedia ani slovo. Po nádhernej úvodnej scéne som sa totiž bál, že v istom okamihu sa dej zlomí a zo zvierat sa stanú poľudštené tvory. To sa ale nestalo, práve naopak, v každom okamihu vidno, že sa správajú tak, ako by sme to od nich očakávali.

Kocúrik je sprvu nesmelý, vydesený a hoci by sa s ním chcel labrador hrať, predsa len cítiť nevraživosť a odporu, kým si na seba zvyknú. Lemura, aj vo chvíľach, keď mu ide o život, zasa najviac trápia lesklé haraburdy, napriek tomu, že mu išlo o život a kapybara, roztomilá napriek všadeprítomnej hrozbe, vyčarí úsmev aj v napätej chvíli. Vtáčí člen našej skupinky slúži ako nepísaný vodca, hoci sa z neho stane skôr tichý spoločník, ktorý vedie svoj vlastný vnútorný boj.

Atmosféru a konanie zvierat navyše zvýrazňuje majstrovsky skomponovaná hudba, ktorá vznikla v produkcii režiséra Gintsa Zilbalodisa a skladateľa Rihardsa Zalupeho (hudba k filmom ako Mutiny, Pagan King, 1906). Každá skladba je na mieru ušitá situácii a nestalo sa, aby ma v niektorom momente filmu rušila. Práve naopak, slúžila ako katalyzátor v niektorých situáciách, keď som sa neubránil slzám.

Celý nádych snímky sa nesie v animovanom duchu, kombinácii 3D a kresleného štýlu. Obraz pôsobí živo, uveriteľne a hlavne slúži aj posolstvu filmu, kde sa realita mieša s dávkou fantastiky.

Hoci sú naše zvieratá skutočné (okrem vtáčieho člena, ktorý mi pripomínal niečo ako žeriava), vyskytujú sa tu aj niektoré fantastické (napríklad veľryba-leviatan), takže aj z tohto ohľadu bol štýl filmu zvolený mimoriadne vhodne.

Rovnako dal vyniknúť aj miestam vo filme, ktoré sa niesli či už v európskom (les a dom v úvodnej scéne mi totiž silno pripomínal lotyšské lesy), alebo exotickom (nádych juhovýchodnej Ázie alebo Tibetská náhorná plošina) duchu, pričom dominantou celého filmu sa stali piliere ako najvyššie miesto sveta.

Tu prichádza moment, ktorý môže niektorým divákom vadiť. Hoci som v predošlých častiach spomenul vernosť vzorcov správania sa jednotlivých zvierat (mačka si musí zvyknúť, že pes je vlastne kamarát, kapybara má v paži a podobne), v niektorých scénach sa ale predsa len objavilo ľudské správanie.

To ale veľmi dobre zapadá do konceptu „potopy a Noemovej archy“. Naša rôznorodá skupinka totiž musí napriek svojim rozdielom spolupracovať, čo občas vedie ku konfliktom. Navyše, po ceste stretávajú aj iné skupinky a stáda zvierat, ktoré napriek hrozbe vyhynutia občas uprednostnia svoje sebecké potreby, čo vedie neraz k situáciám, kde našim hrdinom hrozí smrť.

Zároveň náš kocúrik stelesňuje každého z nás, ako sa počas života učíme. Občas vyhrá, občas padne na dno, zažije zradu zo strany svojich najbližších a v momente, keď už sa všetko zdá stratené, príde pomoc, odkiaľ by ju nečakal. Napríklad scéna s lovením rýb, ktorá sa vo filme objaví dvakrát, ukazuje pokrok v ume nášho mačacieho hrdinu.

Film navyše krásne pracuje s emóciami, všetko je aj bez slov jasné a čitateľné, expozície majú zmysel a slúžia svojmu účelu. Viackrát dostaneme nádej, že už bude dobre, len aby nám film pripomenul, že netreba poľaviť z ostražitosti. A aj keď väčšie hrozby pominú, vždy sa objaví niečo nové, s čím treba bojovať.

Hoci by som filmu rád dal sto percent, lebo si to podľa mňa zaslúži, predsa len sa našli drobné chybičky krásy, ktoré ma nútia trošku znížiť hodnotenie.

Niektoré scény som totiž nepochopil, respektíve sa mi v hlave rozležali až neskôr. Vyskytlo sa ich našťastie len pár, pričom si dovolím tvrdiť, že boli určené práve dospelému divákovi.

Takisto aj umelecký, „cartoon-like“ štýl bol totiž ako určený pre festival v Cannes, kde film zažil svoju premiéru. Preto som sa pôvodne obával, že či zaradenie medzi „rodinné filmy“ nebolo trošku nedotiahnuté, našťastie do tohto žánru snímka prekvapivo zapadla a moje obavy sa ukázali ako neopodstatnené.

Nie každému musí navyše sadnúť koniec, ale to už je zrejme na vkuse jednotlivého diváka. Mne sa posolstvo filmu páčilo, pretože to, čo je našou najsilnejšou zbraňou v boji s nepriazňou osudu, je totiž práve nádej a že si každý zaslúži druhú šancu.

Mačacia odysea je teda rodinný film, akurát možno nie taký, ako by ste čakali. Každej vekovej skupine ale ponúkne to svoje. Deťom sa bude páčiť správanie a animácie zvierat, zatiaľ čo dospelí zažijú emočnú horskú dráhu. Oceňujem aj spodobnenie náročných tém ako zrada, strach či umieranie, ktoré podáva zrozumiteľným spôsobom aj tým najmenším.

Film bol vytvorený pomocou bezplatného open-source animačného software Blender

Hlavný hrdina – kocúrik – je spodobnením režiséra Gintsa Zilbalodisa, ktorý podľa vlastných slov nerád spolupracuje v tíme a musel sa to kvôli filmu naučiť.

Zvuky kapybary sú v skutočnosti hlasom mláďaťa ťavy. Kapybary totiž nevydávajú veľa zvukov a keď sa ich zvukár Gurvals Koiks-Gallass pokúsil nahrať, musel ich štekliť a výsledný záznam bol taký komický, že sa nedal použiť.

Názov: Mačacia odysea (Flow/Straume)

Rok: 2024

Režisér: Gints Zilbalodis

Scenár: Matiss Kaza, Gints Zilbalodis

Kamera: Gints Zilbalodis

Strih: Gints Zilbalodis

Hudba: Rihards Zalupe, Gints Zilbalodis

Produkcia: Ron Dyens, Matiss Kaza, Gregory Zalcman, Gints Zilbalodis

Minutáž: 85 minút

Hodnotenie: 95 %