Nad zamrznutou planinou sa niesol detský smiech. Nahý chlapček sa štveral na ľadovú šmýkačku, no stupienky už boli neustálymi výstupmi opotrebované a preto sa jeho nohy nemali poriadne o čo zachytiť. V jednu chvíľu sa mu nohy zošmykli úplne a on ostal na naklonenej rovine napoly visieť a napoly ležať pridŕžajúc sa za posledný stupienok. Z tváre mu však nezmizol úsmev.

Zdalo sa, akoby dievčatko malo z druhej strany bosých chodidiel nejaké prísavky, pretože po klzkej ploche rezko vybehlo nahor, obratne sa vyhlo ležiacemu chlapcovi a za divokého výskotu skočilo na šmýkačku. Chlapec napol svaly a podarilo sa mu vydriapať hore, hodil sa za dievčatkom dolu hlavou a začal ho prenasledovať. Ľadový tobogán mal množstvo zákrut a končil zahnutý smerom nahor, čo deti vystrelilo dobrých desať metrov vysoko. Na vrchole paraboly deti z plného hrdla zvrieskli. Hlavy mali schválne otočené k severu, kde na ich krik čakali mohutné veže z číreho ľadu. Boli usporiadané podobne ako píšťaly organu a zvuk detských hrdiel ich rozvibroval do nádherných melódií. Tie sa šírili zemou ďalej a seizmické vlny pred sebou tlačili jemný sneh tak, že v mieste dopadu detí vytvoril mäkučkú perinku.

Dievčatko letelo vzduchom s rukami od seba a vyzeralo ako plachtiaci albatros. Možno sa aj chvíľu držalo vo vzduchu, pretože chlapček zbalený do čo najmenšieho klbka sa zrazu ocitol hneď vedľa nej. Na kratučkú chvíľu sa na seba usmiali a potom naraz dopadli do snehu. Pod náporom ich nahých tiel sa vločky rozprskli do všetkých strán a v lúčoch zapadajúcej oranžovej hviezdy vyčarili trblietajúce iskry.

Deti sa vyhrabali zo snehu. Na ich telách nebolo badať, žeby im bolo zima. Chlapček pozrel k západu. Hviezda obiehajúca ich planétu sa začala dotýkať horizontu a na vrcholkoch vzdialených ľadových štítov sa svetelné lúč lámali v nemožných farbách a pompéznych výbuchoch. Priehľadné hory slúžili ako hranoly rozkladajúce svetlo do farieb, aké žiadne biele svetlo nemohlo obsahovať. Toto divadlo nemalo dlhé trvanie, a preto chlapec pokľakol, položil ruky na ľad a v krátkom, ale mimoriadne intenzívnom sústredení sa zastavil rotáciu planéty.

„Poď, Pandy,“ prihovoril sa dievčatku, “uvidíme, kto bude prvý pri jazierku. Tam je výhľad na ohňostroje najlepší.“

Dievčatko chvíľu neprítomne pozeralo pred seba, no keď jej tvár posypal sneh vyvrhnutý spod chlapcových bežiacich nôh, prebralo sa. Pohľad na bežiaceho chlapca ju vytrhol z akéhosi ťažkého sna, na tvári sa jej rozšíril úsmev a zakričalo: “Dnes znovu prehráš, Promy!“ Potom sa rozbehlo na východ za chlapcom, najskôr rovnomerne a pružne, ako gazela kochajúca sa krajinou plnej šťavnatej trávy, no čoskoro sa z jej nôh stali rozmazané šmuhy. Gejzír snehu švihajúci spod jej nôh stúpal do výšky a ona bola ako sokol vrhajúci sa na svoju korisť. Čoskoro predbehlo Promyho, šplechla mu priateľský snehový pozdrav do tváre a zastalo až pri ich obľúbenom jazierku, ktoré priam lákalo do kúpeľa. Voda v ňom bola temne modrá, priezračná a stúpala z neho belasá para voňajúca po sedmokráskach. Kam oko dovidelo, krajina na východ od ľadového tobogánu bola posiata tisícimi nemrznúcimi jazierkami, ktoré do tejto krajiny patrili tak, ako sem patril hrejúci sneh, spievajúce veže a dve nahé deti.

Dievčatko sa zahľadelo na dobiehajúceho chlapčeka a z očí sa jej vytratil lesk života. Vyzerala ako vosková figurína so sklenenými mŕtvymi očami. Promy zastal pred ňou, zobral jej hlavu do svojich rúk v absolútne nedetskom geste.

„Čo je, Pandy? Nebuď smutná, nenechal som ťa vyhrať. Si naozaj veľmi rýchla.“

Pandy otriasla hlavou, do očí sa jej vrátila iskra a usmiala sa. Zobrala na oplátku chlapcovu hlavu do svojich dlaní a pritlačila svoje čelo na jeho.

„Som v poriadku, len niekedy neviem, či snívam, alebo bdiem. Aj keď stojím, vidím obrazy skazy a zúfalstva, za ktorými sa skrýva moja tvár. Som z toho zmätená.“

Promy sa odtiahol, zahľadel sa Pandy do očí a vážne jej položil ruku na plece.

„So mnou si v bezpečí, neboj sa, ja ťa ochránim. Pamätaj, ak ostaneš so mnou, nič sa ti nestane.“

„Verím ti,“ zašepkala Pandy.

Na chlapčekovu tvár sa vkradol šibalský úsmev. „Navyše, ja viem, ako ti ukázať, že toto nie je žiadny sen. Veď mohlo by sa toto stať vo sne?“ Promy objal Pandy a skočil s ňou do vody. Tá sa mu s výskotom snažila vytrhnúť, pretože kútikom oka zbadala, ako para nad jazierkom zmizla. Chlapec myšlienkou zbavil vodu teploty a ona vedela, že bude ľadovo chladná. Keď sa nad ňou uzatvorila hladina, chlad jej vytlačil vzduch z pľúc, no Pandy nepodľahla panike. Podobný kúpeľ sa jej nestal prvý raz. V okamihu bola nad hladinou, no to už mala voda príjemnú telovú teplotu, a tak sa v jazierku chvíľu špliechali, a keď ich to prestalo baviť, sadli si na jeho okraj a pozerali sa na stále visiacu hviezdu nad obzorom a na spektrálne divadlo na koncoch ďalekých štítov. Neskôr chlapček dovolil planéte pokračovať v rotácii, hviezda zapadla a oni sa uložili pri jazierku na odpočinok. Okolitý ľad jemne poblikával a pravidelný rytmus meniacich sa svetiel kolísal unavenú myseľ a odprevádzal ju do krajiny Morphea. Koža oboch detí zmenila farbu na striebornú, takže ich tepelná strata bola nulová. Oči sa zavreli a krajina roztiahla ochranné krídla nad svojim tvorcom a jeho kamarátkou.

Vzduch nad krajinou sa zachvel. Vlnky na hladine jazierok sa zastavili v strede pohybu, akoby sa báli priblížiť k brehu. Deti sa strhli zo spánku a zahľadeli na juh, kde pocítili centrum obrovskej energie. Vzduchom sa ozval zvuk, akoby niekto pomaly lámal gigantickú kosť. Priestor sa nad hlavami detí roztrhol ako rana, ktorú rozťali špinavé nechty a vypadli z nej Postavičky a Bytosti. Diera v realite sa s temným lupnutím zatvorila a okolitá krajina sa od hrôzy, ktorá sa sem dostala, striasla a trochu stiahla sama do seba. Už nebola ako predtým. Niečo sa zmenilo. Všetko sa zmenilo.

Drobné Postavičky chvíľu leteli vzduchom a potom ťažko dopadli na zem. Niektoré z nich sa po ťažkom páde nepostavili, ich telá ostali pokrútené v nezmyselných uhloch, z tiel im trčalo niečo ostré a biele a pod nimi sa tvorili kaluže červenej tekutiny. Iné Postavy sa podivne plazili po zemi, zanechávajúc po sebe červenú stopu a z úst sa im ozýval nepríjemný škrekot. Boli však aj postavy, ktoré sa po páde najskôr zmätene rozhliadali okolo seba, potom sa sťažka postavili a snažili sa utekať preč. Promy sa pristihol, že napriek tomu, akí sú smiešni, Postavy sa mu páčili. Tiež si všimol, že keby mu nesiahali po bradu, boli by jemu a Pandy podobné.

Bytosti, ktoré vypadli z trhliny sa na druhú stranu Promymu vôbec nepodobali. Ony sa mu dokonca ani nepáčili. Boli ako šialená symfónia na obrovské, silné a temné telá, zdeformované údy, ostré pazúry a tesáky. Vznášali sa nad zemou mávaním obrovských nechutných krídel a na tvárach porastených čiernou srsťou trčal obludný výraz plný zla a šialenej radosti z utrpenia iných.

„Utrpenie,“ pomyslel si Promy, „tak budem hovoriť tomu, čo prežívajú malé Postavy.“ Srdce sa mu zovrelo od náporu citov.

Nahmatal Pandyninu ruku, zovrel ju do svojej, čím prebral dievčatko zo zasnenia. Po tvárach jej tiekli slzy od hrôzy jej bdelých snov a desivej skutočnosti, ktorá bola možno iba zdaním.

„Nechcem, aby trpeli,“ zašepkal Promy. Pandy sa len vydesene pozerala na útočiace Bytosti. Jedna z nich sa zniesla k zemi, chytila jednu Postavu, vyletela s ňou do výšky a za jasotu ostatných Bytostí ju zjedla.

„Nedovolím, aby trpeli,“ zašepkal Promy ale už len pre seba. Uvoľnil si ruku a vykročil k miestu nechutnej hostiny.

„Hej vy tam hore, okamžite im dajte pokoj a vráťte sa tam, odkiaľ ste prišli.“ Ukázal rukou na Postavičky krčiace sa od strachu v kope.

Démoni sa otočili a zbadali malého nahého chlapca, ako im hrozí pästičkou a hovorí ich jazykom. Päťdesiat pekelných duchov sa potešilo novej zábavke a znieslo sa na zem, zabudnúc na korisť, ktorá im aj tak neutečie. Najmenší z nich po zložení blanitých krídel bol trikrát väčší ako chlapček, pred ktorého však predstúpil najväčší z nich. Bol ako hora jedovatého mäsa týčiaca sa pred mravcom. Hrozilo, že sa tá hora zrúti a mravčeka pochová bez boja len svojou hmotou a množstvom.

„My lovíme, my mučíme,“ zachrčal ozrutný démon so zdeformovanou lebkou. Z ozrutnej papule sa šíril desivý smrad, ktorý bol nechutnou zmesou tých najodpornejších zápachov. Ukázal na krčiace sa Postavy. „Oni, hračka najskôr, potom korisť.“ Prst zrazu ukazoval na Promyho, tridsať centimetrový pazúr končil pol metra od jeho hlavy.

„Ty, hračka, korisť, prvý.“ Rozrehotal sa a ostatní spolu s ním.

Už len prítomnosť fyzickej podoby zla spôsobovala nerovnováhu v krajine. Po prvý raz sa obloha zatiahla a ľadovú planinu pokryla temnota. Po prvý raz voda v jazierkach zmrzla. Po prvý raz sa ľadovce začali topiť a voda kvapkala v tichosti na zem. Krajina plakala.

Promy sa rozhliadol. Krčiace sa Postavičky omdlievali od zimy a strachu. Mnohé z toho zhluku tiel sa už nehýbali. Ten pohľad v ňom niečo zmenil. Zmenil všetko. Zapálil v sebe oheň, jednu ruku napriahol pred seba a ukázal prstom na démona.

„Ja som ten, kto vymyslel a stvoril tento svet,“ hlas, ktorý sa ozýval z chlapčekovho hrdla nebol ani zďaleka detský. Démoni sa prestali smiať.

„Neviem, ako ste sa sem dostali a je mi to jedno. Nie je mi však jedno, čo v mojom svete robíte. Vy,“ ruka opísala kruh, „sem nepatríte.“ Démoni sa na seba znepokojene pozreli.

V druhej ruke, ktorú Promy ukrýval za chrbtom sa objavil zahnutý meč. Mal farbu tekutiny, ktorá zafarbila sneh. Meč horel chlapčekovým ohňom.

„Červ,“ chcel povedať obrovský démon, no pri „e“ zbadal šmuhu, ktorá sa stala z chlapčeka. Ten vyletel na úroveň jeho krku. Sonický tresk meča odťatá hlava letiaca oblúkom ku ešte žijúcim Postavám zaregistrovať nestihla. Od plamenného meča sa chytilo bezhlavé telo a v kúdole štipľavého dymu sa zrútilo na zem. Promy zľahka doskočil na zem. Štyridsať deväť pekelných duchov cúvlo o krok späť.

Miesto malého chlapčeka videli vtelenú pomstu. V jeho očiach videli, že sú ďalší na rade a preto v zúfalstve tvorov zahnaných do kúta zaútočili. Vzniesli sa ako rozzúrené obrovské včely a v roji sa vrhli na Promyho. Ten očakávajúc útok, rozkročil sa, aby znížením ťažiska získal čo najlepšiu stabilitu, ruku s mečom pripravil k úderu a druhou vyvážil celý postoj. Počkal, kým k nemu priletia čo najbližšie. Prvej labe sa vyhol obratom a súčasne rozpáral švihom meča majiteľovi brucho. Telo vzbĺklo a od neho sa chytilo ďalšie. Zubom, útočiacim na jeho krk sa ohol prudkým záklonom, vystrčil meč nad seba a čierne telo sa zotrvačnosťou nabodlo samo. Nasledovala ďalšia ohnivá explózia. Množstvo pazúrov snažiacich sa ho zabiť sa zväčšilo a Promyho oči od námahy potemneli ešte viac. Preskočil tlapu, ktorá ho chcela podraziť, a meč vrazil do ďalšej rozďavenej papule. Bleskovo ho vytrhol, hodil sa na zem a odťal ruku, ktorá presvišťala ponad neho. Démoni pochopili, že takto nemajú šancu. Ostalo ich ešte tridsaťdva a tí teraz viseli vo vzduchu nad ním, mávajúc krídlami.

Promy sa pozrel nahor, roztiahol ruky a vykríkol: “Môj svet, moje zákony. Mňa už táto hra nebaví.“ Nadýchol sa, voľnú ruku zovrel v päsť a uväznil v nej všetok vzduch, ktorý sa nachádzal vyššie ako dva metre nad zemou. Zároveň pod každým Pekelným duchom znásobil gravitáciu milión násobne. Krídla márne hľadajúc oporu vo vzduchoprázdne stratili funkciu, čierne telá sa vplyvom vákua nafúkli, no vydržali. Čo však nemohli vydržať bolo obrovské zrýchlenie a náraz do povrchu dvojmetrovej atmosféry. Bolo to, akoby na muchu spadla hora. Mocné telá boli nárazom do povrchového napätia vzduchu doslova rozmetané a desivým trením sa všetky vznietili. Promy roztvoril päsť a obnovil atmosféru planéty.

„Skvelé, Promy, nádherné.“ Muž sa tu jednoducho z ničoho nič objavil. Bol veľký, silný, zahalený bol len v jednoduchej bielej tóge, mal svetlé vlasy, bradu aj fúzy. V jednej ruke zvieral palicu pripomínajúcu blesk. Druhú mal ukrytú za chrbtom. Na pleci mu sedel obrovský orol.

Muž bez slova prešiel k popadaným, nehybným Postavičkám, zohol sa a na bleskovú palicu napichol rôsolovitú hmotu, ktorá sa pri páde odtrhla z niektorého tela. Bola to pečeň. Orol hladne pozrel na sústo, ktoré mu muž podal. Najskôr ho ovoňal a potom sa naň vrhol. Muž ho chrbtom ruky, v ktorej mal palicu, spokojne pohladil po mohutnej hrudi. Aj keď mal orol pazúry zaťaté hlboko v mužovom obnaženom pleci, tomu to očividne neprekážalo.

Okolo jeho nôh sa motalo malé neposedné chlapča. Malo čiernu šticu neposlušných vlasov a kopalo do zvyškov dohorievajúcich démonov rozhádzaných navôkol. Od roztopaše sa smialo z plného hrdla.

Promy pozrel ku Postavičkám, ako sa ohrievajú pri horiacej hlave bývalého najväčšieho démona. Zdalo sa, že im nič nechýba. Pandy stála obďaleč a meravo hľadela na veľkého muža.

„Vitaj, Pane, v mojom svete.“ Privítal Promy muža.

Muž v tóge sa rozhliadol okolo seba a vidiac zvyšky po boji a krajinu okolo, spokojne prikývol.

„Áno, Promy, jednoducho skvelé. Tak som ťa konečne našiel a mohol ti poslať na návštevu zopár priateľov.“ V hlase muža bol neskrývaný sarkazmus.

Pooberal sa okolo seba. „Vytvoril si si vlastný svet a s démonmi si nemal veľa práce. Skúšku si začal dobre. Áno som spokojný, až na jednu vec. Prečo tamtí ešte stále žijú? Mal si zničiť aj ich.“ Ukázal bleskom k ohrievajúcemu sa hlúčiku.

Promy smutne pokýval hlavou. „Nemohol som, Pane. Sú takí krehkí. Čo sú zač?“

„To sú ľudia. Môj vlastný vynález. Vyrobil som si ich pre zábavu. Neboj, aj keď ich pár zabiješ, ešte stále ich mám v zásobe dosť.“ Muž sa schuti zasmial.

„A čo títo?“ Kývol Promy k horiacim zvyškom Pekelných duchov do ktorých čiernovlasé chlapča radostne kopalo.

„To sú ich duše. No povedz, nie sú chutné?“

Promy začudovane zodvihol obočie a neveriaco pokrúti hlavou. „Klameš. Neverím ti ani slovo. Prečo by si to robil? Prečo by si ich mal takto prekliať?“

Muž sa súcitne usmial, pristúpil bližšie a naklonil sa k Promymu uchu.

“Nie som tu preto, aby som ti niečo vysvetľoval. Ale poviem ti tajomstvo, Promy. Už som im vyrobil domov. Ich vlastnú planétu. Dal som jej meno Zem a je ich tam asi tisíc alebo milión? Neviem, ale to je jedno.“

Mužova ťažká ruka zvierajúca bleskovú palicu dopadla na Promyho plece. Orol zlostne zaškriekal. Muž slávnostne prehovoril, hľadiac Promymu do očí.

„Rozhodol som sa, že ťa vymenujem za Boha Vojny. Ich Boha Vojny. Veľmi radi sa zabíjajú a potrebovali by radu, ako to robiť ešte lepšie. Ty si múdry, mohol by si im pomôcť.“ Muž priateľsky štuchol do Promyho, no ten sa odtiahol. Na tvári sa mu striedal odpor s hnevom.

„Ale veď oni nepotrebujú žiadneho Boha Vojny. Pozri na nich. Oni potrebujú niekoho, kto ich bude učiť a ochraňovať. Oni nepotrebujú nikoho, komu sa budú klaňať, ale niekoho, kto im ukáže cestu.“

Muž sa zamračil. „Nerozumieš mi. Ja som pojem „Boh vojny“ nevymyslel. Vymysleli si ho oni. Oni ho chcú a ja som sa rozhodol, že to budeš ty.“

„Nikdy,“ odvetil Promy pevne. „Nechcem byť žiadny Boh Vojny. Som taký ako ty. Prečo by som si nemohol vybrať čím budem?“

Tentoraz nechápavo pokrútil hlavou muž. Orol sa hladne zadíval na Promyho.

„Ešte nie si ako ja, Promy, ešte nie. Ak sa nechceš podvoliť, tvoja existencia nemá žiadny zmysel.“

V Promyho hlase zaznelo zúfalstvo. „Hovoríš, že ľudia si vymysleli Boha Vojny a toho chceš vnútiť mne. Prečo? Prečo nenecháš na pokoji ich aj mňa a nenájdeš si inú zábavku. Aj tak neverím, že na vzájomné zabíjanie prišli sami. Nepošepol si im to náhodou ty? Veď keby si sami od seba vymysleli Boha Vojny, mohli si kľudne vymyslieť aj teba. Rozmýšľal si nad tým? Aj teba možno stvorilo ľudské želanie.“

Z mužovej tváre mizol dobromyseľný výraz a nahradzoval ho hnev, Promy však pokračoval: „Pozri, akí sú slabí a bezmocní. Neverím, že ich osud je byť otrokmi tvojich prianí. Mohli by byť slobodní a dokázať veci, ako my.“

Veľkému mužovi pri týchto slovách zčervenela tvár a blesk v jeho rukách sa rozpálil do biela.

„Zabúdaš, s kým hovoríš?“ Zahrmel jeho hlas a zem sa pod tým náporom rozvibrovala. „Ja som slobodný. Zrodil som sa, pretože som to tak chcel. Ja riadim Osud, Život a Smrť. JA sa so svojimi vedomosťami a mocou nebudem s nikým deliť. Mal by som ti za tvoju opovážlivosť vytrhať vnútornosti,“ muž pri týchto slovách pozrel kútikom oka na orla. Na tvári sa mu rozhostil surový úsmev, ktorý vzápätí potemnel. „No nebudem si tebou špiniť ruky. Teraz nie.“

Hlas muža zaburácal a vrásky hnevu na tvári sa začali zhmotňovali do všeobklopujúceho šera.

„Tu ti hovorím, že svoju záverečnú Božiu skúšku si nezložil. Pokiaľ budeš mať vo svojom vnútri súcit s týmito červíkmi, naveky ostaneš len biednym Polobohom. A teraz hľaď. Ak som ja niečí sen, tak by som nechcel byť tým, čo ho sníva.“

Muž napriahol palicu a hodil ju do stredu krčiacich sa postavičiek.

„Zeus, nie!“ zakričal Promy, no malé telá sa pod náporom strašnej energie blesku jednoducho odparili. Výbuch sa rozšíril do okolia, zapaľoval telá mŕtvych a zomierajúcich ľudí, šíril sa vzduchom aj po ľade. Výkriky bolesti a hrôzy trhali vzduch. Horel gigantický ľadový organ, hrejúce jazierka i ľadový tobogán. V Diovej ruke sa objavil ďalší blesk.

Čiernovlasé dieťa sa prikradlo za Diove nohy, hľadelo na zdeseného Promyho. Na tvári malo zlý úškrn.

Hlas vládcu Olympu znel oficiálne a arogantne. „O čo ti vlastne ide Prométheus? Chceš byť viac, ako si? Chceš byť viac, ako my? Na súcit dnes už nie je miesto. Keby som mal súcit s tvojimi bratrancami Titánmi, ako by som asi dopadol? Áno, bol som bezohľadný a krutý. Preto som teraz tu. Kde sú ale oni? Pozri sa okolo seba, čo si to vlastne stvoril? Krajinu s dušou? Aké patetické. A čo si to do pekla urobil s mojím poslom Smrti?“ Diovi od rozčúlenia lietala pena od úst.

Zeus zakýval na dievčatko, ovládol hnev a čo najsladším hlasom na ňu zavolal: „Poď, moja, ku mne, poď. Máme prácu.“ Doteraz nehybná Pandy vykročila jeho smerom, v očiach nekonečné prázdno.

„Nechoď s ním, Pandy, keď ostaneš so mnou tu, nič sa ti nestane. Nikomu sa nič nestane!“ Zavolal za dievčatkom zúfalo Prométheus.

V jej očiach sa blysol život a začala pomaly otáčať hlavu ku svojmu kamarátovi.

„Pandora!“ Diov hlas zahrmel a vytiahol ruku spoza chrbta. Mal v nej zlatú čiernu skrinku lemovanú ornamentom zobrazujúcim bolesť a zmar. Zahrkal ňou.

„Poď ku mne, Pandora, pozri akú mám pre teba krásnu hračku.“ Dievčatku sa vrátil na tvár prázdny výraz, ústa sa stiahli do úzkej krutej linky. Po lícach jej tiekli slzy. Pandora zobrala skrinku do rúk a pritisla si ju na prsia. Na Prométhea sa nepozrela. Horiace plamene na jej tvári nevyčarili žiaden tieň. Ona bola tieňom. Mŕtva krajina horela.

Čiernovlasé dieťa od nadšenia zatlieskalo, a vtedy si ho konečne Zeus všimol. Zobral ho na ruky, pohladil jemne po vlasoch a prihovoril sa mu.

„Áres, synček môj. A čo s tebou?“ Potom sa otočil ku kľačiacemu Prométheovi. Ten zatínal ruky do zeme, v dlaniach miesil hlinu, krv a svoje slzy. Zeus za ním posmešne zavolal.

„Musím uznať, že na jednu vec bola moja návšteva dobrá. Tvoja smiešna ľadová krajina ma inšpirovala, a preto vedz, že tí tvoji ľudia budú žiť v podobnej, akurát im budú chýbať tvoje vyhriate mláky. Moje hračky nepocítia teplo a ty rozmýšľaj, kto je na vine. Ale nezúfaj, Prométheus. Stačí sa ti zobudiť z tvojho bláznivého sna a všetko bude ako predtým.“

Zeus, Pandora, aj Áres zmizli bez dramatických zvukových či vizuálnych efektov. Jednu chvíľu tam boli a druhú nie.

Prométheus kľačal v popole svojho sveta a bez ostychu plakal. Ješitnosť Bohov mu zobrala všetko. Nadýchol sa, utrel si slzy a precedil pomedzi zaťaté zuby prísahu: „Máš pravdu, Zeus. Nie je čas na súcit, ale nebudem ho mať len a len s tebou. Je mi jedno, koľko mi to bude trvať, ale ja nájdem Zem a urobím z tvojich snov presne taký popol, aký si ty urobil s mojimi. Nechal si mi tu len oheň a vzdor, ale ja viem, čo s nimi.“