Pohľad Seleny

Sledujem svoju korisť. Áno, zase. Sedím napätá a zároveň uvoľnená na konári a hľadím, ako kráča po ceste. Moje čierne vlasy v tme vôbec nevidno, ba ani moje čierne háby. Zato moja pokožka žiari. Kričí do tmy a ja sa schovávam za listnatý konár, aby ma náhodou nezahliadol. Moje dokonale vidiace oči rozoznajú všetko. Dokonca aj pehu na jeho líci. Zato on nevidí takmer nič. Jeho očami je teraz jeho kôň. Je nervózny, pretože ma cíti. Ale to mi vôbec neprekáža. Pretože mi neujde....

Milujem ten pocit, keď sa mi rozlieva teplo po kŕmení. A zároveň ho nenávidím. Nenávidím seba! Nenávidím jeho...za to čo mi urobil! Nenávidím ho za to, že ma premenil na netvora! Na beštiu, ktorá sa nedokáže poriadne ovládať. Stálo ma veľa síl, aby som ho nezabila. Aby som sa na neho nevrhla a neutrhla mu hlavu. Áno...zachránil ma. Ale radšej ma mal nechať zomrieť! Nedokážem s tým žiť. Nedokážem si predstaviť, že ho už nikdy neuvidím. Nechcem ani pomyslieť na to, keď on hore v nebi celý šťastný. Je spokojný, bez trápenia, bez hnevu, bez zla okolo neho... Aj keďsom rada, že je šťastný. Má sa dobre, bude sa mať dobre naveky.... Ale čo ja?! Ja...som zlo samé! Nikdy sa nedostanem do neba, ba možno ani do pekla. Pretože ani tam ma nebudú chcieť. Budem sama do konca života. Ach, láska, tak mi chýbaš!

Strhla som sa. Za mnou stál on...ten, ktorý je môj "otec". Zamračila som sa. Nedokážem jednoducho pred ním udržať svoje emócie. zakaždým, keď ho vidím, vôjde do mňa taká zúrivosť. Ach...keby nevyzeral aspoň tak nevinne! Blond vlasy, modré oči, pekné tvarované pery, skelé telo, je vo všetkých stránkach tak dokonalý. Ale aj tak najkrajšie sú jeho oči. Ale predsa ho nemôžem mať rada. Niečo mi v tom bráni. Ale nedokážem ho ani zabiť.

"Selena...", opatrne ma oslovil. Zagánila som na neho.

"Čo chceš?!", vyštartovala som po ňom aspoň slovne.

"No tak! Nemôžeš ma stále nenávidieť. Už je tomu rok. Je preč. Zabil sa pádom do rokliny. Je mŕ-tvy. A ty by si bola tiež, keby som ťa nezachránil.", podišiel ku mne.

"Mal si zachrániť aj jeho!", sykla som.

"Dobre vieš, že mal zlomené väzy. Už mu nebolo pomoci. Zato ty si iba mala prepichnuté pľúca.", už sa hneval aj on. Isto mu leziem na nervy svojím správaním. A páči sa mi to. Na začiatku som skôr plakala. Žialila som za svojím miláčikom. Ale ako náhle som sa trocha spamätala, tak som bola vyslovene mrcha. Protivná mrcha. Ak ma oslovil, buďto som nereagovala a robila sa, že tam nie je, alebo som po ňom vrieskala. Veľa krát sme sa pochytili, pobili... Je však silnejší, skúsenejší. Ale ja sa rýchlo učím, rýchlo preberám jeho hmaty. Dva krát som už mala možnosť ho zabiť, no ja krava som to nikdy neurobila. To, čo nás k sebe viaže nemôžem len tak prehliadnuť. Prečo? Prečo práve ja? Prečo musí byť práve on môj "otec"?! Prečo ma museli vychovať tak, aby som bola vďačná?! Prečo nemôžem preskočiť ten fakt, že mi zachránil život?! Preto! Ja viem...preto....lebo mi ho už nikdy nikto nevráti späť. Budem sama, úplne sama a jediné, čo sa stane mojím cieľom bude lovenie. Krv. Zabíjanie. Skrývanie sa pre slnkom a ním....

"Idem sa prejsť. do svitania som späť.", povedala som, ako vždy, odporným spôsobom. Nehovoril nič. Len pokýval hlavou na znak súhlasu a díval sa na mňa zmučeným pohľadom.

Zbohom, Michael.... je to jediný spôsob, ako sa od toho oslobodiť. Dlho mi to trvalo, kým som na to konečne prišla. Konečne som došla na to, že ťa musím opustiť. Tak ako aj ty, si opustil tú, ktorá ťa pred sto rokmi zmenila...

Pohľad Seleny

Snehová vločka mi sadla na dlaň. Fascinovane som hľadela ja jej tvary. Na jej číre výstupky, žiariace v popoludňajšom slnku. Trocha ma to bolelo. Cítila som, ako to zo mňa vysáva život, ako som stále smädnejšia a smädnejšia...ale za ten pohľad to stálo. Milujem to, ako sa mi zlepšil zrak. To je jediná výhoda spolu s lepsím sluchom a silou i rýchlosťou, ktorá sa mi na tomto mojom život páči. Už mesiac som sama. A páči sa mi to. Dva týždne je sneh a chlad. Vyhovuje mi to. Nedrgluje so mnou, no zároveň so zamračeným čelom sledujem, že para z mojich úsť vôbec nie je taká, aká by mala byť. Som predsa iná. Úplne iná. Je jasné, že nie som človek. A nie je v mojej moci to zmeniť. Ďalšim dôkazom bola vločka. Topila sa oveľa pomalšie, ako pred rokom. Pred rokom, keď som bola ešte človek. A ktorým nie som, vďaka Michaelovi. Zaujímavé je však na tom to, že ma nehľadá. Zrejme si konečne uvedomil to, aké je nebezpečné ostávať spolu. Radšej ma nechal tak, aby som sa upokojila... snáď? Neviem, čo si vtedy myslel. Ale mám také tušenie, že ten jeho pohľad naznačoval to, čo mal vtedy v hlave. Akoby vedel o mojom pláne odchodu. Nezastavil ma však.

Usmiala som sa a stiahla sa do tieňa. Slnko mi nerobí dobre. Bolia ma z neho oči a zabíja ma. Nie tak, aké kolujú báchorky medzi ľuďmi. Že sa uškvarím, či hneď sa premením na popol,...ale pomaly, spostupne, bolestivo. A ak sa dnes večer nenakŕmim, tak zajtra by som slnečné lúče nemusela prežiť.

Čo to? Smiech? Áno...smiech. Malé deti a mužský hlas. Dobre... Teraz na strom. Nesmú ma vidieť. Musia ísť práve sem? Och...

Sneh prestal poletovať. Úplne sa vyjasnilo. Biela ľadová prikrývka žiarila, akoby bola obšitá tisíckami diamantov a mňa z toho rezali oči. Musela som ich zavrieť. Smiech a detský džavot sa blížil. Asi za desať minút sú tu. Muž, asi ich otec, ba možno i starší brat, ich krotil. Mal pekný hlboký sýty hlas. Lákal ma. Ani neviem prečo, ale túžila som vidieť pôvodcu. A tak som čakala.

"Damon, nechytíš, nechytíš ma!", zvolalo malé dievčatko v otrhaných haboch chudobných ľudí. Prišlo mi ich ľúto. Červené líčka, noštek, úška, skrehnuté ruky...to všetko som dokázala vidieť. Aj napriek tomu, že mi slnečné lúče odrážajúce sa od ľadových kryštálikov znova trápili oči, musela som sa pozrieť. Chúďa malé... Nie je mu dva krát teplo. Predsa sa však smeje. Beží a provokuje muža, aby sa za ňou rozbehol.

"Ale chytím krbček. A potom sa nežaluj mame.", zasmial sa hravo a rozbehol sa za ňou. Dvoma krokmi ju dobehol a schytil. Zakrútil sa s ňou a obaja žiarili šťastím. Pichlo ma pri srdci. Žiarilila som na nich. Na oboch. Oni majú seba...a ja nikoho. Rodina ani nevie kde som. Mala som veľkú chuť tam skočiť, aby prestali. Aby mi netrhali uši tým jasným šťastím, avšak ovládla som sa. Nesmiem im pokaziť život. Nie...to nie! Muž zakopol a spadli. Neprestali sa však smiať. Chvíľu sa "bili" v snehu, no potom zavelil.

"Dosť! Treba sa postaviť. Bež za bratom, aby sa nestratil.", usmial sa na desaťročné dievča a ono prikývlo. Vyskočilo na svoje chabo obuté nôžky a rozbehlo sa preč.

Muž však ostal sedieť v snehu. Mohla som si ho konečne prehliadnuť poriadne. Nebol starý. mohol mať tak nanajvyš dvadsaťpäť rokov. Tmavohnedé vlasy mal strapaté, krásne oči hnedej farby, pekné pery i nos a výrazný ohryzok. Podlhovastá tvár s ostrými črtami. Bol krásny. Ale to, čo ma na ňom najviac pútalo bolo jeho od trápenia zvraštené čelo. Díval sa nahnevane na sneh. Utrápene vzdychol a striasol sa od zimy. Vstal teda a aby sa zahrial, rýchlo sa rozbehol za svojími zverencami.

Je to jasné, nemôžu to byť jeho deti. Musel by byť veľmi mladý, aby sa stal otcom. Ten chlapec, za ktorým bežalo dievča, mal okolo trinásť rokov. Taktiež som dokonale vedela pochopiť, nad čím sa mračil. Pre takých ľudí, na akých vyzeral on, je zima pohromou. Nemajú čo jesť.Zásoby z často malého políčka zeme by uživilo ledva jedného človeka cez celú zimu, nie to ešte početnú rodinu. Nemajú čím poradne kúriť a musí pytliačiť, aby vôbec uživil rodinu. Je tu však obrovské riziko, že ho odhalí pán statku. A to je väčšinou nejaká šľachta, ak nie sám kráľ osobne. Veľa krát sa stane, že neprežijú zimu. Ak ich neuvalia do žalára, tak od hladu.

Zaškvŕkalo mi v bruchu. Dostávam hlad aj ja. No dnes nechcem zabiť. Dnes budem mať na večeru jeleňa. Rozhodla som sa....

Bola jasná noc. Každý krok pod mojimi nohami vržďal. Z úst sa mi poriadne parilo. Už bola zima aj mne. Nemala som sa kde zahriať. Jelenia krv sa ochladila v mojom tele behom pár minút. Striasla som sa. Do čerta! Musím sa zohriať! Ale kde? Prešla som pri čistinke a odrazu som zacítila ich pachy. Áno! Možno oni ma prijmu. Aspoň na jednu noc. Skúsim to!

Ako som očakávala. Ich chalúpka bola skromná, nerozpadajúca sa hádam len silou vôle. Dnu sa svietilo. Z domka sálalo teplo. Nie len teplo od ohniska, taktiež teplo súrdžnosti, lásky, porozumenia. Všetkého, čo ja nemám. Nemám domov, nemám priateľov, nemám lásku... Z oka mi vyšla slza. Primrzla ku lícu skôr, než stihla spadnúť. Nadýchla som sa. Nesmiem sa tu tomu poddať. Nesmiem im tu plakať a už vôbec im nesmiem ukázať svoju pravú tvár. Odstránila som si kvapku z líca a nemelo zaklopala.

Otvorila mi dievčina...tá, ktorú som už dnes videla. Zalapala po dychu a zabudla zavrieť ústa. Smutne som sa usmiala. z vnútra sa vyvalilo teplo a vône. Vôňa ohňa, vôňa ľudského jedla a predovšetkým vôňa môjho jedla. Krv. Takmer som sa na ňu vrhla. Zavrela som však oči a striaslo ma. Nesmiem...Nesmieš sa prestať ovládať! Počula si Selena?!

"Ahoj.", nesmelo som sa ozvala. Akoby sa prebrala z tranzu a zakoktala.

" Do - Dobrý deň prajem...", takmer sa mi uklonila.

"Caroline? Kto je to?", ozval sa rázny hlas ženy. Okamžite som si predstavila statnú a mocnú ženu s varechou v ruke. Ale hlas patril úplne inej osobe. Chatrnej, chudej, zhrbenej, zrobenej. Zovrelo mi srdce, keď som si pomyslela, ako tvrdo drie na svojom majetku a predsa sa z biedy nedostane. Odpoveď, prečo to tak je, som dostla v okamihu, ako som sa pozdravila, slušne popýtala o nocľah, aj keď viem, že spať určite nebudem, a ona ma pozvala dnu.

V malej kutici sa tlačilo sedem osôb. Všetko malé deti a jeden dospelý. Ich otcovi jednoznačne neostávalo veľa času. Tak smutné, no i kruté "všetko zlé je na niečo dobré". O jeden hladný krk menej. Nesmelo som sa usmievala a zdravila sa. Prebehla som očami po všetkých prítomných, avšak toho, ktorého som čakala najviac, som nevidela. Ani neviem prečo som ho chcela vidieť. No priala som si, aby už nikdy nemal zachmúrené čelo. Celý deň som jeho ustarostený výraz videla pred očami. dokonca zatienil i môjho miláčika. Ale..ako je to možné? Žeby som sa už cez to preniesla? Nie...to nie je možné. Stále ma to bolí. Stále mi chýba.

"Toto je moja rodina. Môj najstarší syn je práve v meste. Príde čoskoro. Sadnite si.", vyhnala svojho šesť ročného syna z malej ledva stojacej stoličky.

"Vďaka. Ste takí láskaví. Boh vás žehnaj.", sadla som si. Bolo hrozné vysloviť pre mňa tie slová. Pretože som nehodná držať v ústach jeho meno. Nie som hodná ani len na neho myslieť.

"Si hladná? Smädná?", spýtala sa žena.

"Nie vďaka. Len by som sa rada zohriala. Nič viac.", usmiala som sa. Nemôžem jesť. Zabije ma to.

"Urazili by ste nás, aby by ste si nedali aspoň kôrku chleba. Viac ponúknuť nemáme, a...."

Nenechala som ju dohovoriť. Práve preto...nemajú. A ja? Všade kam sa pozriem je moje jedlo. Či človek, či zviera.

"Veď práve. Nechajte svojej dcére, či synovi. Tí to potrebujú viac. Ja vydržím." Ostali ticho. ostalo trápne ticho. Aspoň pre nich. Oni maximálne počuli pukot chabého ohníka v ohnisku a vlastné dýchanie. Pre mňa bol oheň ako treskot, ked dačo tvrdé padne z výšky na zem. Ich srdcia boli sťa bubny, prelínajúce sa s dýchaním. Pri každom nádychu som si predstavila, ako sa vzduch dostáva do ich pľúc a potom von. Dobre...musím prestať s tou fantáziou. Hlavne s tou o tej lahodnej červenej tekutine, čo im prúdi v cievach.

"Ehm...", nevedela som čo povedať. Sakra...veď som veľmi smädná. Asi by som mala už ísť. Preč ďaleko od nich. Nelovím dobrých ľudí s rodinami. Lovím hrdlorezov, vrahov, zbojníkov...

"Práve sme sa ukladali spať. Poďte. Dáme vám posteľ.", ozvala sa nakoniec matka a nasledovala som ju. V izbietke vedľa neboli pachy tak sýte. Bolo tu i chladnejšie. Výborne...moja teplota!

"Ďakujem, veľmi si to vážim.", usmiala som sa na ňu.

"Nie je zač. Keby ste sa náhodou zobudili na lomoz, nevšímajte si to. To sa môj syn vrátil z mesta. Spáva tu ešte s dvoma bratmi, ale na dnes sa potlačia na peci. Táto posteľ je vaša", usmiala sa a kázala na dosky postlané kožušinou a akými takými dekami. Chudáci, sú tak chudobní.

Celý čas som bola napätá, nervózna, nedočkavá. Nevedel o mne. Všetci už spali, keď sa konečne šťastlivo dostavil domov. Cítila som z neho čerstvú krv. Jeleň? Och, no jasné... bol ešte na love. Parádne "mesto".....

Pohľad Seleny

Sledovala som ho, ako si ľahíňa do chatrnej postele. Neuvedomil si, že je tam cudzia osoba. Mala som možnosť si ho prezrieť. Už zase. A znova sa mračil. Vzdychol a prikryl sa kožušinou. Chudáci tí ľudia. Sú veľmi chudobní. Ľahol si chrbtom ku mne a po chvíli sa mu tlkot srdca ustálil a spomalil. Dýchal pravidelne a pomaly. Zaspal. Usmiala som sa a schúlila sa na posteli.

Asi o hodinu sa otočil. Spal s pootvorenými ústami a pomaly mu z nich vytekala slina. Zasmiala som sa a vstala. Podišla som k nemu a pomaly, jemne som mu ju utrela. Bol taký zlatý. Zamrvil sa. Zľakla som sa. Čo ak sa preberie? Rýchlo som sa vrátila do postele. Spal však tvrdo. Znova som sa zakutrala do diek a zavrela oči.

Oheň pomaly zhasínal. Jeho pukotanie bolo čím ďalej slabšie a nepravidelnejšie. Ich bubienky života boli upokojené. Nie ako pred tým, keď som sa tam znenazdajky zjavila. Vonku sa rozfučalo. Začula som vyť vlka. Meluzína vystrájala v komíne. V dome sa ochladzovalo. Oheň po chvíli prestal horieť. Už som len počula, ako tlejú uhlíky.

Je tu tak príjemne. Cítim sa tu ako doma. Domov. Dačo čo nemám a nikdy nebudem mať. Odkázana len na túlanie sa po svete na Boh vie koľko dlho. Alebo možno dakedy... možno si niekde nájdem miestečko kde sa budem cítiť veľmi dobre. Tak dobre ako tu. Tu však ostať nemôžem. Musím ísť ďalej.

Odrazu sa mladík zamrvil a jeho srde sa rýchlejšie rozbúchalo. Zobudil sa. Sadol si. Nazul si svoje dotrhané čižmy a pobral sa preč. Počula som ako kutáčom rozhŕňa uhlíky a prikladá na oheň. Ten sa po chvíli znova rozhorel. Napokon sa napil vody z vedra a vyšiel von. V treskúcej zime sa vymočil a vrátil sa späť. Zavrela som oči, aby si nevšimol, že ho sledujem a čakala, kým si znova ľahne. Nestalo sa tak však. Ostal stáť, netuším prečo a jeho srdce sa prudšie rozbúchalo. Chvíľu tam len tak stál, no potom sa pohol. A sakra. Ide ku mne...

Pohľad Damona.

Zamračene som sa zahľadel na sneh. Och, tak ho nenávidím. Studený, na nič slúžiaci. Je mi zima. Súrodenci sa vzdiaľudjú. Musím ísť. Nabrali sme dreva, koľko sme len uvládali uniesť a pobrali sa späť domov. Musím ísť na lov. Nemám rád, keď pytliačim. Môžu ma hocikedy zahliadnuť. Nechcem skončiť ako dedo. V žalári, kde umrel. Na výber však absolútne nemám. Vzal som si teda luk so šípmi a šiel. Osem hladných krkov si vyžauje loviť každý týždeň.

Lovím už dlho. Som v tom dobrý. Viem však, že to tak nebude stále. Čím viac snehu, tým je to obsiažnejšie. Nedá sa tak dobre ísť. Nemožné sa zakrádať. Rýchlo premoknem, rýchlo mi je zima. A som ľahká korisť pre vlkov.

Strhol som sa. Jeden z nich zavyl. Striaslo ma. Od zimy, či strachu. Asi oboje. Už aby som bol doma. V teple. So svojími blízkymi.

Všetci už spia. Tak a teraz ticho. Rýchlo ešte priložiť na oheň a spať. Čo najtichsie som zo seba zvliekol mokré veci a zakutral sa do kožušín. Zaspal som behom pár minút. Potom som sa však zobudil a išiel znova priložiť. Takmer už vyhaslo. Potreboval som ísť na záchod.

Vrátil som sa dnu, rýchlo ako to len šlo. Vonku je nehorázna zima a fúka. Znova sa rozsnežilo. Zavrel som dvere na chyži a obrátil sa.

V posteli mojich bratov spala cudza osoba. Cudzia žena. Mladá žena. Nádherná žena. Jej tmavohnené vlasy v tme boli ako čierne.Llen slabý kúsok svetla, ktorý prechádzal cez škáru našej chatrnej chatrče, od znovu rozhoreného ohňa jej osvecoval tvár. Plné súmerne tvarované pery boli stvorené na bozkávanie. Noštek taký akurát, oči zavreté, takže nemôžem povedať či ich má pekné, ale zvyšok tváre bol tak dokonalý. Celá bola nádherná. Trocha výrazná sánka i lícne kosti jej zjemňovali vlasy, ktoré jej zčasti zakrývali jej tvár. Nedokázal som sa prestať na ňu dívať. Neviem čo to bolo, ale dačo...nejaká sila ma k nej ťahala. Cítil som sa euforicky, prestala mi byť zima, chcel som k nej prísť. Chcel som ju.

Podišiel som k nej a sklonil sa nad ňou. Mojími drsnými prstami som jej odhrnul z tváre vlasy. Neviem prečo, ale zdala sa mi napätá. Jej výraz bol napätý. Akoby sa jej dačo zlého snívalo. Nie, nech sa jej nič zlého nesníva. Nie. To nesmiem dopustiť. Netuším prečo, ale chcem to tak. Keby si dačo zažiadala okamžite to vykonám. Aj keby som mal preto zomrieť. Priblížil som sa k nej a jemne ju pobozkal.

Odrazu som sa ocitol na zemi. Ona zdesene na mňa hľadela a chcela vykríknuť.

"Nie...Prepáčte! Ja neviem, čo to do mňa vošlo. Prepáčte mi to, odpuste spanilá pani. Nechcel som, ponížene prosím, už sa to nestane." , okamžite som sa ospravedlňoval. Prerývano dýchala cez zuby a zdalo sa akoby sa premáha. Jej oči boli nádherné, hnedé. Nehovorila nič. Len na mňa hľadela.

"Prepáčte.", zdvihol som sa a hnal som sa do postele. Dačo vo mne mi vravelo, nech ju nechám tak. Nech sa na ňu ani nepozriem. Učinil som tak.

Pohľad Seleny

Stálo ma to všetky sily, ktoré som mala, ba aj tie, ktoré som nemala...aby som sa na neho nevrhla. Potom ako ma pobozkal som už nemohla vydržať. Musela som ho od seba dostať, aby som nepresunula svoje ústa k jeho lákavo pulzujúcej a voňavej tepne. Okamžite sa mi začal ospravedlňovať. Chudák. Ani nemá tušenia, že to, čo urobil neurobil zo svojej vôle. Moje čaro, dačo čo ho ku mne lákalo, ho dostalo do tranzu. Neviem, prečo to tak je. Ale všimla som si, že tak pôsobím na každého muža. A Michael tak pôsobil zase na ženy. Trpko som sa v duchu usmiala. Ďalšia zbraň, k našim zubom, aby sme ľahšie ulovili naše obete. Zahľadela som sa mu do očí. Bež preč. Choď dosvojej postele. Spi. Prosím. Daj mi pokoj! Hneď!

Áno, funguje to. Ide preč. Aspoň do rána som ho "uväznila".

Ráno sa prvá zobudila ich matka. Okamžite začala rozhrabotať takmer vyhasnutú pahrebu a prebúdzať oheň k životu. Jej synak ešte spal. Vstala som, upravila sa a vošla do kuchyne. A asi dosť potichu na ľudské uši. Vydesila som ju.

"Prepáčte, nechcela som vás vyľakať.", ospravedlnila som sa. Jej staré srdce išlo vyskociť z hrude. Lákalo ma to k jednému...Nie! Nesmieš! Ale keď ten jeleň mi nestačil. Predsa len potrebujem ľudskú krv. Nie! Ich nie, počuejš ?!!! Selena, ovládaj sa! Pozrela som na spiace deti na peci. Musím odtiaľto vypadnúť. A to rýchlo.

"Moje uši sú už slabé.", usmiala sa chlácholivo na mňa a ja cítila ako ma pozoruje, zakiaľ sa obzerám po dome a snažím sa dostať pod kontrolu svoje oči a zuby. Aj keď ma to stálo veľa úsila. Nakoniec som sa ovládla a usúdila, že sú ešte chudobnejší, ako som myslela. A v tom ma napadla spásonosná myšlienka. Veď pred týždňom som sa nakŕmila zo zbojníka. A mal pri sebe plný mešec peňazí.

"Ďakujem za vašu pohostinnosť. Ja už pôjdem. Tu je moja odmena.", vytiahla som z mešca pätnásť zlatiek.

"Nie...to nemôžem prijať. To je celý majetok. Nie...", zamračila som sa. Vezmi si ich! Zahľadela som sa jej do očí.

"Potrebujete ich viac ako ja. Navyše ešte mám.", usmiala som sa na ňu. Pod mojim nátlakom si ich vzala. Kúp rodine lepšie oblečenie na zimu a jedlo! Zbohom.

"Zbohom.", odvetila mi a ja som odišla.

Ani sama neviem, prečo som neodišla. Žeby sa vo mne ozvala solidarita? Ľudskosť? Alebo som ho znova potrebovala vidieť? Neviem... Mám v sebe chaos. Ostala som v lese pri ich dome. Už asi mesiac som ich rodinu sledovala. Ako sa jej darí a podobne. Alebo som sledovala jeho? Ten bozk. Vždy znervózniem, keď si na to pomyslím. Teraz rúbal konárie, ktoré znova dovliekli z lesa so svojími súrodencami. Už viem ako sa volá. Damon. Krásne meno. Ako aj on.

"Damon. Už sa nám minulo mäso. Už dva dni nemáme čo jesť.", prišla k nemu matka. Keď uvidela jeho zamračené čelo, tvárou sa je prehnal chmár. Nechápala čo sa mu to deje. Ja áno. Asi na mňa nedokáže zabudnúť. Neviem, či je to možné. Takto veľmi okúzliť človeka svojou aurou. Zlou a zvrátenou. Ale nemala som si to kde overiť. Všetci totiž zomreli.

Mračil sa isto aj z iného dôvodu. Už napadli asi dva metre snehu. Človek ide do lesa len zomrieť. Vlky sú vyhladované, kým urazí cestu na miesto, kde by sa vyskytovali srny je už vyčerpaný. Ak aj dačo uloví, vlky po krvi idú ako ja. Smutne som sa usmiala. Nemá šancu ich odohnať. Pri lepšom mu len korisť ukradnú a nezabijú jeho. Ale čo ak nič neuloví?

No jesť musia. A tak išiel. Sledovala som ho. Myslím, že jeho matka by nezniesla, keby zomrel. Zabilo by ju to. Alebo to ja by som to nezniesla? Neviem, čo sa to so mnou deje. Neľúbi sa mi to, ako so ním fascinovaná. Ale zároveň áno.

Hodinu išiel, no urazil možno takú mílu. Už bol unavený. Zvečerievalo sa. Mal by sa už vrátiť. Čoskoro bude tma. To sa mi nepáči. Vlky sú blízko. Odrazu uvidel srnu. Z nízkeho stromčeka ohrýzala ihličie. K tráve sa už nedostala. Skrčil sa a natiahol luk.

Zhíkla som, keď sa sneh pod nim prepadol a on ostal uveznený po pás v ňom. Srna ušla. Už je to jasné. Dnes už nič neuloví. Vyhrabal sa stadiaľ a kľajúc sa vracal domov. Oblohu zahalil mrak. tma nastala rýchlejšie než za jasného dňa. Začalo znova snežiť. Kruci!!! Mám rada sneh, ale toto je už moc. Prečo musí stále snežiť?! Veď tu zomrie. Do šľaka a ešte aj tie blbé vlky!

Dostal sa pod strom, na ktorom som sedela, keď sa objavili. Stuhol a tlkot jeho vydeseného srdca mi rval vnútro. Nie! Nesmie zomrieť.

Vlk skočil a on ho pevným lukom odrazil. Zakňučal, no ostaté vlky sa nezľakli. Prichádzala im posila. Musí byť práve teraz bezvetrie? Ak by ma zacítili, tak by ušli. Ako naschvál. Ďalší dvaja sa po ňom lačno vrhli. Tí sa už nezastavia. Tí nie.

Čo robiť? Ukázať sa mu? Musím použiť svoju silu.... Bože! Krváca! To ich vydráždi ešte viac. Nie! To sa nesmie stať!!!

Pohľad Seleny

Skočila som zo stromu pred Damona chrbtom k nemu. Vlci ostali stáť. Boli asi šiesti. Cerili na mňa zuby, vrčali, slintali. Ale neútočili. Už zistili kto som. Vedia, že ich môžem ľahko zabiť. Vycítia to. Som pre nich hrozba. Väčšia než dáky medveď. Prikrčila som sa na útok. Vycerila zuby. Nevrčala som však. Nemohla som dopustiť, aby ma počul. Pozrela som na každého z nich. Ten, čo vrčal najviac, bol zrejme vodca. Alfa.

Nechcem sa biť, ale zmiznite. Hneď! A nevracajte sa. Ak sa vrátite, zabijem vás. Pohľadom som ho zhypnotizovala. Neprestal vrčať, no začal cúvať. Išiel bokom, chvosť medzi nohami. Úsmev som nedokázala zadržať. Milujem, keď sa ma boja takí, ktorí chcem aby sa ma báli. Jeho svorka ho nasledovala tým istým spôsobom. Napokon sa rozbehli preč.

Vlci zmizli.... a teraz ako ja? Čo urobiť? Nesmie ma vidieť. Nesmie vedieť kto som. Vyrovnala som sa a ostala len tak stáť. Jeho srcde naďalej silno bilo a jeho krv od pohryznutia skúšala moje ovládanie. Ak by ma teraz videl, zdesil by sa. Moje oči, zuby... Nechcem, aby ma tak videl. Nie, to neprichádza do úvahy. Vykročila som vpred, preč od neho.

"Počkaj! Ja....ďakujem. Zachránila si mi život." Vydesený. Zabudol aj vykať. Usmiala som sa. Neobrátila som sa však.

O..tak to nie! Nie! Nechoď za mnou, stoj! Bolo mi to na nič. Aj tak sa ku mne blížil. Predsa som len potrebovala očný kontakt, aby urobil, čo chcem. Zavrela som silno oči. Prestúpil predo mňa a zalapal po dychu. Kruci!

"To si ty? Eh...teda Vy, čo ste spali u nás? Ale ako je to možné? Nechápem.", zmätene a prekvapene habkal. To by si zrejme nepochopil. Nemôžem ti povedať pravdu. Och, musí tak lahodne voňať? Je to peklo. Závislosť na krvi. Len ona nás udržuje pri živote. Zabíjanie. Hnusím sa sama sebe. Okamžite ma prešiel smäd.

"Damon! DAMON! Daaaamooon!!!", kričal chlapčenský hlas. Svetielko medzi stromami jasne naznačovalo prítomnosť jeho záchrancov. S ohňom sa mu už nič nestane. Akonáhle sa otočil za hlasom, tak som využila šancu. Zvrtla som sa a rozbehla do noci pomedzi stromy.

Pohľad Damona.

"Ach, Damon. mysleli sme si, že si mŕtvy.", úľavu bolo na ňom jasne badať. Zasvietil mi do tváre. Ako to, že sa tu len tak z nenazdajky zjavila? Akoto to, že len tak skočila zo stromu a nepreborila sa vôbec do snehu? A už vôbec mi do hlavy nejde to, ako dokázala odohnať tých vlkov. Doslova sa jej báli. Ale, ako sa jej mohli báť? Veď boli v presile. Bola sama a tak zraniteľná, krehká, nádherná... Krajšia...omnoho krajšia, ako vtedy v posteli. Prečo mi len nezmizne z očí?! Akoby som mal jej výraz vypálený v hlave. A vlastne...som nezdvorilý, keď sa jej nevenujem. A čo sa to pýta? Čo ju nevidí?

"Akoby si videl ducha. Čo je s tebou? Si v poriadku?", zamračil sa môj brat.

Otočil som sa a... jej nikde. Tak počkať. Ako sa mohla tak rýchlo vypariť a bez najmenšieho hluku? A kam išla? Kde je? Kto to vlastne je?

"Ja...Bola tu.", ukázal som na dve stopy, ktoré jasne nepatrili mne. Brat si na to posvietil fakľou.

"Kto?", uveril mi.

"Tá mladá dievčina, čo spala pred mesiacom u nás. Stála rovno tu. Zahnala vlkov.", hovoril som mu. To mi už však neuveril.

"Prosím ťa. Stále ju niekde vidíš. A zahnať vlkov? Kto to kedy videl? Nezaženie ich ani statnýc chlap, ak sú hladní. Ako to mohla dokázať?", pochyboval o mojom zdravom rozume. Áno je pravda, že som si ju často predstavoval. Hlavne dakedy v lese sa mi zdalo, akoby som ju zahliadol. No ako náhle som žmurkol už tam nebola. Vážne mi tak učarovala? Žeby som ju miloval? Láska na prvý pohľad? Možno. Ešte nikdy som nebol zamilovaný. Neviem, aké to je. A možno to je toto.

Nemôže však prehliadnuť fakt, a ja to prvom rade nemôžem prehliadnuť, že tu bola. Nezdala sa mi. Dôkaz? Pulzjúca rana od vlčích zubov na mojej ruke. Na, tu máš dôkaz chlapče. Ukázal som tu ranu a on zbledol.

"To si ju vážne videl? Ale prosím ťa. Čo by tu robila? Uprostret zimy v lese?"

"Možno tu žije."

"Ha...jasné. Nejaká divožienka. Víla.", zasmial sa mi. Zaračil som sa. Nemienim, aby sa mi posmieval.

"Vieš čo, daj pokoj! Ideme domov." Možno áno. Možno to je divožienka. Veď sa vôbec nepreborila. Aj keď ďalšie stopy od nej boli už hlbšie. A v tom ma to napadlo. mohol by som ju vystopovať. Nájsť ju. A hneď teraz, kým padajúci sneh všetko nezakryje.

"Prečo si zastal?", spýtal sa ma zmätene.

"Ja..." Prečo ma to k nej tak ťahá? Má to s tým spoločné láska?

"Poď juž konečne! Je mi zima.", ako náhle to povedal, odrazu ostalo zima aj mne. Striaslo ma. Ani som si neuvedomil, ako som premočený a premrznutý na kosť. Pridal som do kroku. Smerovali sme domov do tepla.

Ráno som sa zobudil na výkrik a rachot. Vyskočil som na rovné nohy a bežal smerok k hluku. Moja mladšia sestra rozsypala popol pred dverami a sama bola na zemi. Neplakala, bola však vydesená. Priskočil som k nej a postavil som ju. Napokon som zistil dôvod jej pádu.

Srna, stuhnutá chladom teraz od popola ležala pred dverami.

"Ona..zamrzla?", spýtala sa ma vyľakane. Zamračil som sa. To nedáva zmysel. Nechováme kravy, ani kozy, ba už tobôž nie koňa, aby sa knám vybrala na seno. Nie... Nemala dôvod sem ísť. K ľuďom, ktorí sú nebezpeční. Musel to byť iný dôvod.

"Nemyslím.", odvetil som jej a zohol sa, že ju preskúmam.

"Nie!", skríkla zdesene. Nechápavo som sa na ňu pozrel. Čo ju vystrašilo?

"Čo sa deje?"

"Čo, Čo ak zomrela na nejakú nebezpečnú chorobu?", vyhabkala. Zasmial som sa. Ani najmenej som sa toho nebál. Vyzerala nanajvýš zdravá. Nebola vypĺznutá, ani kosť a koža. Vyzerala chutne. Vzal som ju do rúk a odrazu som si všimol krv na jej krku. Boli na ňom dve bodné malé ranky.

Zamračil som sa. Tú srnu jednoznačne dakto zabil. Ale kto? A ako? To nevyzerá na žiadnu zo zbraní, ktoré doterez poznám. V žalúdku mi zakrali cigáni. Je mi to jedno, ako ju zabil a kto. Jednoznačne ale nezomrela prirodzenou cestou, ba ani z choroby. A vyzerá byť čerstvá. Usmial som sa.

"Čo?", spýtala sa ma.

"Chystaj pahrebu. Dakto nám doniesol obed.", usmial som sa na ňu a ona sa rozbehla dnu.

Postavil som sa a pozrel do lesa.

"Nech si ktokoľvek, ďakujem.", zašepkal som a odišiel som si pre nožík na pitvanie.

O ďalší týždeň, kedy sme už nemali čo jesť, išiel som na lov. Takmer som sa podkol o jeleňa. Bol ešte teplý. Prekvapene som na neho hľadel, kým mi došlo, že sa to stalo znova. Dakto nám dal ďalšiu potravu. Tentokrát až na dva týždne. Ale... Akoto, že je ešte teplý? Dokonca aj krv je na srsti ešte nezaschnutá, nezmrznutá, teplá. Akoby ho sem položili len pred minútou. Ale nechápem tomu, že som si vôbec nevšimol nejaký hluk, či pohyb za oknom?

No samozrejme. To ona za to môže. Stále sa mi preháňa hlavou. Že ju už nohy nebolia. Zase som nevnímal svet okolo seba. Kde len môže byť? Prežila vtedy tú noc v lese? Selena, tak matka povedala, že sa volá.

"Selena. Ach kde si? Kto naozaj si?", zaševelil som a vošiel dnu. Pre nôž.

Pohľad Seleny

"Selena. Ach, kde si? Kto naozaj si?", táto veta sa mi znova vynorila v hlave. Som upírka a som pri zamrznutom vodopáde. Odvetila som mu a ani neviem prečo. Už druhý mesiac som tu a tri krát som im priniesla môj úlovok. Povedala som si, že načo zbytočne márniť dobrým mäsom, keď ho môžu jesť oni? Ako... vlci by s tým nemali žiaden problém, ale predsa len tým som doniesla malú srnu včera. Nech nie sú takí vyhladovaní a nebezpeční pre ľudí. Nechcem ich zabiť. Mám rada vlky. Sú to krásne zvieratá, hlavne v zime, keď majú krásnu hustú kožušinu. Nie ako tí vlkolaci. Našťastie som ešte žiadneho nestretla, a dúfam, že sa to nikdy nestane. Ale podľa Michaelovho roprávania sú škaredí a nebezpeční. A to sa mi nepáči, vôbec nie. Aj keď netuším prečo sa naše druhy neznášajú a stále sa vraždia, niečo v mojom vnútri mi to len potrvdzovalo, že sme stvorení len pre zvájomnú nenávisť. Ako náhle si pomyslím len to slovo, moje vnútro sa vzbúri. Chce zabíjať, vraždiť. Alebo je to len preto, že ma to tak učil? Vravel mi, aby som žiadneho nenehala na žive? A je to vôbec možné ho zabiť? Bez zbrane, či skúseností? Myslím, že to my sme tí, ktorí väčšinou výjdu z boja ako porazení.

Ach, čo to mám len zase na mysli. Musím im zaniesť predsa nejaké zviera. Moje počínanie si akosi všimol vyberač daní a nahlásil ich. Včera tam napochodovali žandári a chceli Damona zatknúť. Vyhovoril sa. Presvedčil ich, že on ich nezbíja. Iba ho videli ich pitvať, ale už ich našiel pred domom. Prehovoril ho, nech u nich na noc ostane. Ráno, keď sa zobudí, tak už bude pred domom nejaké zviera. Neboj Damon. Nezradím ťa. Usmiala som sa a vyštartovala po lani.

Takmer som neurdžala smiech, keď sa rozpleštil na zemi ako žaba. Začal nadávať a keďže si jasne overil, že to nemohol zabiť on, a ani nikto iný z ich rodiny, lebo celú noc nespal, tak ho musel nechať tak. Fíha...normálne som sama na seba hrdá. Pomáham ľuďom a nie len ich zabíjam.

A to sa mi páči....

Pohľad Seleny

Mesačný svit rozligotal zasneženú krajinu. Je to tak krásne, tak romantické. Spomienky sa mi preháňali hlavou. Damon, Michael, Damon, George moja láska, Damon, Michael, Damon, Damon, Damon, Damon.... Dosť!!! Prečo stále musím na neho myslieť?! Čo sa mi to porobilo, keď som si ho tak obľúbila? Veď ho ani poriadne nepoznám. Nikdy som sa s ním nerozprávala, nikdy sme nič spolu nerobili. Videli sme sa len dva krát. Teda, on ma videl dva krát. Ja nespočetné množstvo krát. Veď ho nemôžem milovať, to je nenormálne. Veď ani neviem, aký v podstate je. Aj keď vyzerá byť dobrý. Milý, vtipný, láskavý,... Aj keď má aj zlé stránky. Je veľmi, veľmi tvrdohlavý. Už ma začal vyvolávať. Ide do lesa a volá ma. Mala by som odísť. Potom, keď sa trocha roztopí sneh na jar. Ale budem toho schopná? Netuším, ani pri najmenšom.

To čo bolo? Zvrtla som sa. Za mnou stál Michael. Mala by som viac využívaťsvoje zmysly. Nemám záujem o to, aby ma tu dakto prepadol. A on by sa nemal zakrádať. Zvláštne. Ako je to možné, že keď ho vidím, už sa do mňa nevleje zlosť a nenávisť? Prečo je to tak? Žeby som sa už nad to preniesla? Nad stratou svojho Georga? Môže za to práve Damon?

"Ahoj.", usmial sa nesmelo.

"Čo tu robíš?", spýtala som sa ho. Zvedavo, nie nevrlo.

"Aj ja ťa rád vidím.", uškrnul sa ironicky. Odrfkla som s úšrnom. Ako to, že som si doteraz nevšimla, že je taký "vtipný"?

"Prepáč.", zaškľabila som sa. Nechápavo na mňa pozrel.

"Ty sa mi ospravedlňuješ?", podozrievavo si ma premeral. Veru, ani mne by sa to nezdalo, keby ma pred tým nenávidel.

"Áno, prepáč! Prepáč, že som prvý rok tak vystrájala. Jednoducho som sa s tým nemohla zmieriť. Všetko bolo pre mňa tak nové. Nechcem, aby sme boli nepriatelia. Zachránil si mi predsa život. Najskôr som veľmi žialila za Georgom a musela som si zvyknúť na svoj nový život. A teraz sa mi normálne páči...z časti.", zamračila som sa. Keby som bola normálny človek, môžem napochodovať za Damonom a.... Sama neviem, čo by som urobila. Ale ak by som sa mu páčila, bola by som si istá, že to nie je len moja "zbraň".

"Čo ťa tak zmenilo? Odkedy sa ti tento život páči?", podišiel ku mne. Už si bol na istom, že ho nenapadnem.

"Môžem ...ja....pomáhať!", usmiala som sa na neho.

"Prosím?", jeho výraz naznačil, že sa mu to nejak nepáči.

"Áno, pomáhať...", prikývla som. Bola som z toho z toho nadšená. Robilo mi to radosť, keď som videla, že jeho rodina nehladuje. Že im nie je zima. Lebo som im aj dovliekla cez noc konárie a drevo z lesa. Aj keď potom sa Damon vybral po stopách za mnou, ale nedokázal ma najsť. Našťastie...či bohužiaľ?

"Pomáhať ľuďom.", usmiala som sa.

"Ty pomáhaš ľuďom?!"

"Ano, čo je na tom zlé?" Nepáči sa mi to, ako ho to pobúrilo.

Ty mi chceš akože naznačiť, že si si našla domácich miláčikov a pomáchaš im?" Vyvalila som na neho oči. Nie sú to žiadni domáci miláčikovia. Ako to, že to tak nemôže zniesť?

"Domáci miláčikovia? Sú to ľudia, nie nejaké zvieratá."

"Práveže je to naša korisť. Nemôžeš sa hrať na nejakú sestru v hospici. To je, akoby si vlk vydržiaval králika. To je...nenormálne." rozkričal sa a rozhodil rukami.

"A môžem! Je to veľmi chudobná a početná rodina. Otec je už na smrtelnej posteli, matka zrobená, čo od svitu do mrku drie aby uživila svoje deti a Damon... Tak ten jediný je súci chlap v rodine." rozohnila som sa. Už nie som rada, že prišiel. Zase mi lezie na city.

"Aha, chápem. Už viem prečo im tak vehementne pomáhaš. Si do neho zamilovaná." Čo to hovorí? Nie som do neho zamilovaná. Ani náhodou, len...z nejakého dôvodu ma fascinuje, priťahuje...

"Nie.", zasmiala som sa.

"Ale prosím ťa. Je to úplne na tebe vidieť. A keď si povedala jeho meno, tvoje oči úplne žiarili." Je to pravda? Ja sama neviem, čo sa vo mne odohoráva. Nezrádzam tým Georga? Preto sa tomu tak bránim? Na začiatku, všetko sa mi zdalo zosilnené. Nie len zmysly, ale i city a emócie. A často boli zmiešané. Čo ak som svoju lásku z Georga preniesla na neho? Ale to nie je možné. George sa absolútne na neho neponáša. Ani trochu.

"Preto si sa ponad to tak preniesla.", pokýval hlavou nad tým, akoby sám seba chválil nad svojou dedukciou.

"A čo a ak? Je to moja vec, môj život. Nemusel si ma vôbec hľadať." odrvkla som.

"Je to veľmi nebezpečné! Čo ak ťa odhalí? Dobre vieš, že ľudia všetko čoho sa boja, tak to chcú odstrániť. Zabiť."

"Videl ma len dva krát. Raz, ked som sa u nich doma zohrievala a nevinne sa tvárila, že spím. Druhý krát, keď som odohnala od neho vlkov.", na moje potrvdenie sme začuli vzdialené vlčie vytie.

"A potom už som si dávala pozor, aby ma nev..." nedovolil mi dopovedať. Pritisol mi prst na pery na znak toho, aby som stíchla. O čo mu ide? Čo počuje?

"Čo..." zakryl mi ústa už celou dlaňou. Toto sa mi nepáči. Nikdy takýto nebol. Akoby bol vystrašený. Nie...vôbec sa mito nepáči.

"Pssst. To vytie. Nepozdáva sa mi.", zašepkal. Porozhliadol sa a nastražil uši. Vlk znova zavyl. tentokrát o mnoho bližšie. Ba priamo vedľa nás. Ako sa mohol tak rýchlo presunúť? A prečo práve k nám? Veď vlci sa mi vyhýbali kilometrovým oblúkom. Čo to...

Akoby ma obliali ľadovou vodou. Zviera pred nami nebol vlk. Ani z ďaleka nie. Bol to vlkolak. Samozrejme. Ani som si poriadne neuvedomila, že je spln. A splny sú pre nás veľmi nebezpečné ak narazíme na nich. Roztiasla som sa. Ako mi Michael vravel. Je hnusný a desivý. Vysoký dva metre. ruky dlhšie než nohy. Svalnatý, vypĺznutý. Tvár ohavná, zhrbený.

Odokryl mi ústa a pomaly aby ho nevyprovokoval, sa otočil čelom k nemu. Nemali sme pri sebe žiadne zbrane.

"Choď za mňa. Hneď!", zašepkal. Vlkolak zavrčal.

"Ja... Pomôžem ti..."

"Nie! Len by si mi bola na obtiaž."

"Ale...odlákala by som ho!", hlas sa mi triasol. Došľaka. Nebojím sa žiadneho zvieraťa, žiadného človeka. Prečo musí byť dakto, kto nás môže zabiť? Prečo práve naše rasy, musia byť určené k tomu, aby sa navzájom riedili? Môžeme sa vyhnúť boju? Veď ešte nezaútočil. Alebo len odhaduje našu silu?

"Nie! Musíš žiť, počuješ?!", zahľadel sa mi do očí. Jeho sýta tmavá modrá zbledla, stala sa azúrovou. Predĺžili sa mu zuby. Bol pripravený bojovať. Nechápala som tomu, čo povedal. Strach mi zablokoval myseľ. Ale vedela som jedno. Veď ho zabije. Au, to bolí! Odstrčil ma a postavil sa predo mňa znova. Prikrčil sa pripravaný k boju.

Vlkolak zavyl. Krátko a okamžite sa na neho vymrštil. Michael nezaváhal a zaútočil tiež. Stretli sa vo vzduchu a padli na zem. Cvak, klapol na prázdno. Bum, tlmený úder do jeho škaredej tváre. Ďalší zvuk, znamenajúci škrabnutie pazúrmi. Ďalšia päsť smerujúca do jeho tváre. Zasyčanie, zavrčanie, ďalší úder.

Aboslútne som netušila čo robiť. Stála som ako prikovaná v snehu a priala si, aby vyhral Michael. Boli prepletení, poskrúcaní. Fučali, vrčali, sekali zubami snažiac sa navzájom pohrýsť. Čo mám robiť? Ako mu pomôcť. No tak, daj mi nápad!!!

Odrazu sa oddelili. Dychčali, krúžili. Naberali nové sily. Hojili sa im rany. Ani som si neuvedomila, ako sa celá chvejem. S hrôzou som sledovala, ako sa ku mne znenazdajky priblížil. O nie! Jeho desivé oranžovo hnedé oči sa na mňa upreli. Zalapala som po dychu. Teraz zomriem, je to jasné.

Aj napriek nebezpečenstvu sa mi v hlave vytvoril obraz Damonovej tváre. Ja ho asi vážne milujem. Ale, aspoň som mu počas zimy pomohla. Dala som im peniaze. Majú lepšie oblečenie. Mali mäso....

"Bež! Bež! BEŽ, KÝM HO ZMESTNÁM!!!", skríkol po mne. Moje trasúce sa nohy ma neposlúchali. No tak, rozhýbte sa!!! Konečne som sa pohla. Vyrútil sa po vlkolakovom chrbte a ja som sa otočila. Rozbehla som sa ako som najrýchlejšie vedela. Síce dokážem bežať rýchlejšie než kôň, predsa si len myslím, že pre túto situáciu je to nedostačujúce.

Po chvíli som zastala. Načúvala som. Toto ticho sa mi nepáči. Je tak hrozivé. Prečo už nepočuejm zvuky z boja? Nemohla som zabehnúť tak ďaleko. Počkať? Čo to? Akoby dakto bežal. Čo ak je to ten vlkolak? Čo ak zabil Michaela. Nie...nesmel! On predsa zachránil môj život. Je ako môj otec. Ja som mu nepomohla. Nie... Nesmie zabiť aj mňa. Pomstím sa! Nechem, aby to tak bolo. Nech žije...prosím. Ale predsa len. Pre prípad, žeby... Utrhla som konár a skryla sa za konár. Čakala som.

"Sakra...to som ja!", skríkol, keď som mu vrazila konár do ruky.

"Och...prepáč. Ja... Do čerta!", habkala som.

"To je dobre. Musíme ísť. Neviem, či som ho zabil úplne. Poď! Bež!" Stála som však ako primrznutá. Ak ho nezabil úplne, môže ublížiť Damonovi a jeho rodine. Nie...musím sa ta vrátiť a zahrániť ho.

"Nie...treba ho doraziť!", zaoponovala som. O nie... Zase to vytie.

"Bojíš sa. Musím preč. No tak!"

"Nie...on im ublíži.", odsotila som ho.

"Zabudni na nich! Sú to len ľudia."

"Ako môžeš byť taký bezcitný?!", oči mi zaliali slzy.

"Kruci. Ak zomrieš ty, tak im už nikto nepomôže. Zachráň najskôr seba!", zamykal so mnou. Vytie sa ozvalo znova. Ťahal ma. Moje nohy ma nechceli poslúchať.Ťahali ma opačným smerom. Michael odrazu zaklial a ospravedlnil sa mi. Ale za čo?

V tom mi hlavou preletela bolesť. Pohltila ma temnota.

Pohľad Seleny

Otvorila som pomaly oči a uvidela pred sebou kvapeľ. Jaskyňa? Kde to dočerta som?!

"Ou..pomaly. Bola si zranená.", ozval sa Michael, keď som behom pár sekúnd vyskočila na nohy.

"Kde to som?", spýtala som sa ho. Nepáčilo sa mi to. Nepáčilo sa mi, čo mi urobil.

"A prečo si ma, do čerta, udrel?!!!", zasyčala som.

"Išla si na samovražednú misiu. Nemohol som ťa nechať ísť sa zabiť. Nemala by si proti nemu šancu.", naliehavo vysvetloval. Je mi to jedno, čo si myslí! Ale aspoň by som ho zamestnala a nenapadlo by ho ísť vyčíňať niekam inam. Čo si to vlastne dovoľuje?! Kruci! Takto ma len tak ovaliť a potom doslova uniesť. Nie som žiadna sprostá ženská, ktorá sa nechá manipulovať. Nikdy som nebola taká. Síce sa rodičia za mňa hanbili, ale mne to bolo jedno. Vždy sa som si robila čo sa mi zachcelo. A nemienim to meniť. A už vôbec nie, kôli tomuto tu. Zavrčala som. Zosilnelo to a dunelo. Bolo to trocha desivé, aspoň pre ľudí by to bolo.

"No tak. Upokoj sa! Je po tom. Už nám neublíži."

"ČO SI O SEBE MYSLÍŠ?!!!...", ako náhle som to vykríkla moje uši išlo rozdrapiť. Auuuu.... to bolí. Dočerta aj s ozvenou!

"Presťaň prosím ťa kričať.", krčil sa, zakrývajúc si uši rukami ako aj ja.

"Čo si o sebe myslíš? Že si môžeš robiť so mnou, čo sa ti zachce? Dobre vieš, že som neskákala od radosti, že si ma premenil. A nič sa na tom nezmenilo....."

"Ale ospravedlnila si sa mi. A už sa ti to páči.", jeho zmučené modré azúrové oči sa na mňa upierali.

"Asi som nebola pri zmysloch. A ak som aj bola, tak si si to pekne krásne pokazil. Ešte raz sa ťa pýtam, kde som to?"

"V jaskyni.", odvetil. To ja sakra viem! Zavrčala som znova.

"Dobre.... Si v bezpečí. Už je všetko fajn.", podišiel ku mne a pohladil ma po líci. Okamžite som mu odhodila ruku a jeho odsotila.

"Prečo mi to robíš? Prečo stále za mňa rozhoduješ?"

"Nerozhodol som za teba. Ty sama si chcela žiť. Prosila si ma, aby som ťa zachránil, aby si žila."

"Mala som na mysli, aby si priviedol felčiara ty tupec!"

"Felčiar by ti absolútne nepomohol kráska.", rozčúlil sa aj on. No ani jeden z nás nekričal. Len sme jedovato syčali.

"Tak fajn. Tak prečo si mi ovalil hlavu a doslova uniesol?" Ostal v šoku.

"Chcel som ti len dobre. Len, som ťa chcel ochrániť.", ohúrene vykladal.

"Tak dobre! Skvelé...Tak on mi chcel dobre!" Prehrabla som si rozčarovane vlasy.

"Keby si mi chcel dobre, tak mi ho pomôžeš zabiť, aby sa nedostal k Damonovi.", zasyčala som mu do tváre.

Vskypela v ňom zlosť. Prečo sa tak rozčuluje kvôli jednému človeku? Kvôli chlapcovi, do ktorého som sa z nejakého nepochopiteľného dôvodu zaľúbila, aj keď neviem o ňom takmer nič? Schytil ma za ramená a zatriasol so mnou.

"Preber sa dievča! S človekom to nemá žiadnu budúcnosť. Pribehneš k nemu a okamžite ťa bude chcieť, len kôli tomu nášmu záhadnému čaru. A ak ho premeníš, čo ak ťa u nebude chcieť? Čo ak sa mu páčia iné? Čo ak ťa bude nenávidieť? Nemá to budúcnosť.", triasol so mnou a mne sa do očí tisli slzy.

"Prestaň!", znova som skríkla. Zase nás to takmer zložilo k zemi.

"Prestaň", zašepkala som vzlikajúc. Mal pravdu. Bola som si toho vedomá. Ale nemienim sa len tak vzdať. Pokúsim sa o neho bojovať. V hlave som mala znova ten bozk. Nie, ak ma nebude chcieť, tak budem na neho dávať aspoň pozor. Budem mu pomáhať. Už nebudú hladovať. Nebudú v zime. Nebudú chudobní... Prestala som plakať aj z druhého dôvodu.

"Zlatko. No tak. Máš na lepšieho, než je nejaký podradný človek. Tvoja korisť. Pôjdeme sa túlať po svete a zabudneš na neho. Budeme spolu."

Pozrela som sa mu prekvapene do očí. On ma miluje? Tak preto... Klesla som na zem. O... nie, nie... Keby ma naozaj úprimne miloval, bol by štastný, že som šťastná. Neuniesol by ma. Len ma chce vlastniť. Nie......... Ten vlkolak. Preto ho nezabil. Doslova si želal, nech Damon zomrie.

"Zlatko?", nádejne sa na mňa usmial.

"Nie...Nie... Keby si ma miloval, tak vieš, že ak by sa dačo Damonovi stalo, tak budem nešťastná. A to by si nedopustil.", vysúkala som zo seba. Nahmatala som kvapeľ. Kľakol si ku mne a fanaticky sa na mňa zadíval. Nepáči sa mi. Je taký...posadnutý. Je...šialený. Musím od neho usjť.

Pohladil mi po tvári a palcom mi prešiel po pere. Zachvela som sa od strachu a odporom. Vysvetlil si to však zle. Ako náhle sa ma pokúsil pobozkať, utrhla som kvapeľ a vrazila mu ho do srdca. Nečakala som, kým zomrie. Vyskočila som na nohy a bežala preč.

Zrútila som sa k zemi, akonáhle som vybehla z jaskyňe. Bola jar. Jar??? Čo to k sakru... Ako to, že je už jar? Koľko ma držal v šachu? Akú dlhú dobu? Mesiace, či roky? A ako to dokázal do čerta?! Slnko zo mňa vysávalo poslednú energiu. Stiahla som sa do tieňa a konečne si uvedomila, že som hladná. Neskutočne hladná. Brucho mi skrútilo v bolesticom kŕči. To bolí. V ústach som mala úplne sucho. Moje zmysly sa neskutočne zostrili. Ale prečo? Aby som mohla uloviť skôr korisť? Mám dojem, že dnes nebudem vyberať. Krv...krv... Túžba po nej mi zatemnila mozog.

Po love s konečne čistou hlavou som si to uvedomila. Minule mi vysvetľoval naše silné i slabé stránky.

"Ak do teba niekto niečo vrazí, nezomrieš hneď. Ale musíš si to odstrániť z tela, aby si nevykrvácala a nezomrela na to. Potom sa uzdravíš veľmi rýchlo. Teda, ak budeš dostatočne nasýtená. Potom to trvá dlhšie.", vysvetľoval mi vtedy. Ja som ho s nadurdeným výrazom počúvala na pol ucha.

Takže, ak mi vrazil hoc aj malú halúzku do hlavy, tak aby mi príliš neublížil, ale zároveň ma znehybnil, tak ma tak môhol držať celé roky. Desiatky rokov, ba až stovky. Nie... len to nie. Nech Damon ešte žije! Prosím! Bože, prosím! Rozplaka som sa.

Asi hodinu som ležala na strede cesty a revala. Nemala som ani poňatia, kde sa nachádzam. Bolo tu to tak nové pre mňa. Určite som nebola vo svojom lese. V Damonovom lese. Keby tak dakto prišiel, aby mi povedal, kde to som a čo je za rok. Tam pri love som nebola schopná prestať, kým som sa nenasýtila.

Ó Bože ďakujem! Kôň. Konské klopkanie. Zastal pri mne. Nepohla som sa. Slnko začalo zapadať.

"Slečna. Ste v poriadku?", spýtal sa ma mužský hlas. Vstala som a pozrela som sa na neho. Okamžite som mu učarovala. Už ma to štve. Ale aspoň mi ochotne odpovie.

"Nie... Ja stratila som sa a stratila som pamäť.", odvetila som mu. Zamračil sa nad mojim trápením.

"Ste v Anglicku pani moja. Je rok 1458." Takže som som nebola väznená dlho. Len pár mesiacov. Ale i to stačilo na to, aby sa im všetkym dačo stalo.

"Ale ja chcem vedieť, kde presne som. Na akom panstve.", skočila som zúfalo po ňom a zdrapila ho za košeľu. Nezľakol sa, čo nemôžem povedať o koňovi. Nervózny už dávno ušiel, zatiaľ čo jeho pán nevnímal.

Povedal mi to a ja som vyskočila na rovné nohy. Za týždeň tam budem. Bežala som, neohliadajúc sa za zúfalým volaním očarovaného.

Kde je? Už dlho tu nebol. Jeho pach nie je silný. Nie je čerstvý, ba nie je vôbec. Kde je?! Nie... Nie..to musí byť len sen. Nie... Nech sa mi to len sníva, prosím.

Nemôže sa mi to však snívať. Pretože nikdy nespíme. Klesla som na zem a rozplakala som sa. Moje vzlikanie vylákalo von jeho mladšieho brata. Pozrela som na neho. Ako vyrástol. Už je z neho súci šuhaj. Ale nepodobá sa na Damona. Je viac po matke.

"Kto je tam?", spýtal sa so strachom. Nevidí ma...našťastie. Jeho oči nevidia v noci. Musím ísť preč.

"Damon? Si to ty?", spýtal sa. Spozornela som.

"Damon, ak si to ty, vráť sa domov! Tvoja matka šalie od žiaľu. Už štyri mesiace. Pri živote ju držia len bratia a sestry. No tak, bratku...vráť sa."

Štyri mesiace???? Vdýcha som do seba šokova ne vzduch. O nie...Ten vlkolak ho určite zabil.

Moje vnútro sa rozpadlo na tisíc, ba milíon kúskov, ktoré by dokázal sceliť len Damon. Damon, ktorého odrazu niet. Sukyn syn!!! Tak ťa nenávidím....M...Mi.... Michael!!! Och, už ani na meno mu nemôžem prísť. Dúfam, že skapal!

Musím preč... preč od tiaľto. Preč!!! Rozbehla som sa do lesa. Bežala som ako som len mohla. Bežala som k Londýnu. Vypadnem stadiaľto. Preč na východ. Preč do Číny, odkaľ vozia korenie.

Cez slzy som nevidela pred seba, len som sa slepo hnala lesom. Ani neviem, ako sa mi podarilo skončiť na zemi, kde som aj ostala. Triasla som sa v duševenej agónií. Prestala som, keď som si uvedomila, že vyšiel mesiac. Znova bol spln.

V tom dakto blízko začal kričať. Postavila som sa na nohy a načúvala. Jeho bolestivé náreky mi trhali uši. Akoby mu rvali srdce zaživa z tela, akoby mu lámali kosti, akoby ho pálili. Chela som sa rozbehnúť k tomu mužovi, čo tak plakal...ano, doslova plakal. Keď sa však revanie zmenilo na vlkolačie vrčanie stuhla som. Len to nie. Bola som svedkom vlkolačej premeny. Asi by som mala ujsť však? Ale keď ja už nemám prečo žiť. Nech si ma pokojne roztrhá. Obrátila som sa za zvukom desivého vrvlania. Stál asi päť metrov odo mňa. Nestihla som ani žmurknúť, keď sa po mne vyrútil.

Spadli sme a prekoprcli sa v mokrom lísti. Cvakol na prázno zubami. No tak...zabi ma. Tresla som ho, aby som ho ešte viac naštvala. Provokovala som ho. Schytil ma rukami a silno udrel o strom. Áno...hryz! Hryz, čo ti sily stačia! Utrhni mi i hlavu! Pozrela som sa mu do očí. Mal ich oranžové so zelenými a žltými žilkami. Aké zaujímavé. Také môžu mať hádam len vlkolaci. Ani sa nebránim. Dokonca som sa ani nevyzbrojila zubami. Tak utrhni mi tu hlavu konečne!!!

Čo? Čo sa to deje? On ma necháva žiť? Ale... prečo? Ako je to možné? Nemali by byť vlkolaci vraždiace beštie, ktoré sa behom premeny nedobrovoľne vzdávajú zdravo mysliaceho ľudského rozumu? Prestal ceriť zuby a pustil ma. Prečo? Sakra, prečo? On ušiel odo mňa preč? Klamal mi Michael o nich? Dobre. V poriadku. Predýchavala som to. Možno sa z toho časom dostanem. Dostať sa z Damona? Je to vôbec možné? Dostalo ma to viac, než som si uvedomovala. Obmotal si ma okolo prsta a ani o tom nevedel. Nikdy sa nestretneme. On je v nebi... ja pôjdem najpravdepodobnejšie do ohňa v pekle. Ale ak sa nestretneme. Do pekla nechcem ísť. Tak čo teraz?

Asi...asi by som mala nájsť normálneho upíra, či upírku, ktorá mi nebude klamať a povie mi pravdu.

Pohľad Seleny.

Sedela som v MHD a dívala sa na ľudí, ako sa motajú po ulici. Je ich už tak veľa. A zvierat tak málo. Vyhubili už veľa druhov a veľa ich je v ohrození. Čím ďalej, tým mám väčšiu chuť zase zabíjať. Už sto rokov som nezabila žiadne zviera. Už štyristo rokov som nezabila človeka. A päťsto rokov som už upírka.

Bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako sa ľudia adaptovali. Ako sa vyvinuli. Ako vynašli a objavili nové veci, ktoré im zjednodušujú život. Ako sa stali závilí na rope, elektrine, počítačoch, plyne. Ako si myslia, že sú inteligentní a múdri. Ako si privlastnili Zem. Ako ju ničia, z čoho sa mi chce plakať. Ako stále medzi sebou bojujú. Ledva som prežila druhú svetovú vojnu. Bolo to hrozné. Človek je najagresívnejší druh medzi sebou samým. Vnútorná agresia je badať v stálych vraždách, únosoch, znásilneniach,... Dakedy mám dojem, že si absolútne nezaslúžia žiť. Stále len ničia, len chabrú pre seba a vedú Zem do záhuby. No ak sa skoro nespamätajú, tak Zem úplne zničia a tým vyhynú i oni. No ak by zomreli ľudia, Zem to ani nepostrehne. Rastliny by si našli cestu a zarástli by betónové džungle metropol. Ovzdušie by sa po rokoch vrátilo do normálu. Prestalo by globálne otepľovanie.

Ľudia si ani neuvedomujú, ako sú zavislí na svojich vymoženostiach dvadsiateho prvého storočia. Zoberme si napríklad ropu. Z nej sa robia oleje do aut, vazelína, ktorej istý druh ide dokonca do krémov na tváre, či ruky. Nebude ropa, nebude benzín, či nafta. Nebude pohon pre autá. Presun, doprava sa zastaví. Aj keď teraz vyrábajú autá na elektrický pohon, či na vodík. Je to trocha ekologickejšie. Čo sa mi páči.

Alebo dajme tomu, taká elektrina. Predstaviť si, že vypadne elektrina na celom svete je dačo pre ľudí nemožné. Nechcú si to radšej predstaviť. A robia dobre. Elektrina...to znamená pohon pre počítače. A počítače kraľujú svetu, ako i mobily. Nebude elektrina, nebude pohon pre vykrívače, čo znamená, že nebude signál. Nemocnice skolabujú. Aj keď majú náhradný zdroj... ale ten netrvá večne. Aj ten raz skončí. Koniec špičkovým operáciám, koniec kontroly životne dôležitých funkcií cez monitor. Koniec i oživovaniu cestou špýlu "všetci odstúpiť! Nabiť na 200!". Koniec počítačom v bankách. Skolabovanie celého systému. Krach. Žiadne peniaze. Skolabovanie dopravy, logistiky, zásobovania. Laici absolútne nevedia, ako to chodí v Logistických centrách. Dakde je to už tak vymakané, že v podstate je iba pár ľudí, čo kontrolujú, či systém správne pracuje, poprípade niečo prestavia, či vyhľadajú "manuálne" - tiež cez počítač. Ak by sa aj dopravovalo, bolo by to chaotické, nepravidelné...prosto katastrofa. Ľudia zviknutí v severných štátoch na dostatok...ba až prebytok potravín z rôznych kútov sveta by začali hladovať.

Začalo by rabovanie, ešte viac vrážd a násilila. Bola by to prosto katastrofa. Jediný, kto by si tieto zmeny príliž nevšimol, by boli asi nejakí domorodci v Amazonke, či v Afrike.

Už aj my upíry sme spohodlneli. Poznám dokonca i takých, ktorí si len zájdu do nemocnice a vezmú si pár jednotiek z transfúzky. Už sa ani nenamáhajú loviť. Ja lovím stále. Ale nazabíjam pri tom. Ten, ktorého ešte stále nenávidím...teda Michael, mi klamal. Neviem, prečo to robil. Prečo nenávidí tak ľudí i vlkolakov. Ale jednoducho mi nahovoril, že ho stačí len pohrýsť a hneď sa začne meniť. Ale houby! Musí sa napiť našej krvi, aby sa premenil. Alebo sa mu musí nejako dostať do krvného obehu, a až potom sa zmení. Pohryznutie mu nerobí nič. Absolútne nič. Samozrejme, ak ho nepohryziem do krčnej tepny a on nevykrváca. Nelovím ženy. Je mi to prosto proti srsti.

Strhla som sa. Vždy keď mi dakto ide volať, počujem ešte vopred to zvlásťne zunenie z mobilu, skôr než zahrá pieseň. Ale teraz som to akosi nevnímala. A to je ďalšia vec. Nenávidím, ale zároveň milujem toto storočie. Nenávidím ho preto, lebo všetky elektornické veci vydávajú to zvláštne brnenie, či zunenie, nabíjačky dokonca i pískanie. Ide mi to rozdrapiť hlavu. Preto milujem prírodu, kde je ako tak ticho. A taktiež aj tieto autá. Je to brutálny hluk a hlavne v takom veľkom meste ako je Nitra. A to som ešte nebola v Bratislave, či Prahe. Ani nechcem. A prečo sa mi toto obdobie páči? Geniálna móda i hudba. Rihanna utrafila presne môj štýl. Ale mám rada aj rock. Ako nepríklad Kabát z Čiech. Ale sú i iné kapely a speváci, ktorých mám rada. Teraz mi však nástojčivo hrá z mobilu Rihanna - Only Girl...dokonalá hudba. Usmiala som sa. Táto pieseň mi vždy zdvihne náladu.

"Áno???", zatiahla som. Úspešne som dokázala ignorovať pohľady ľudí. A hlavne mužov. Už viem, že to čo ich tak neskonale priťahuje ku mne sú feromóny. Tie za to môžu. Ešteže to neplatí na ženy, iných upírov a vlkolakov. Odvtedy, čo som stretla toho, čo ma nezabil a mal možnosť, som už žiadneho iného nestretla. Našťastie. No bohužiaľ môj zámer na neho zabudnúť mi nevyšiel. Jednoducho som si Damona nemohla vymazať z pamäti a čo je horšie ani zo srdca. Ešte aj teraz ma chytí depresia a ja revem a revem. Ale teraz som si našla novú zábavku v tomto nudnom dlhom živote. Štúdium na vysokej škole. Nitra UKF. Som zvedavá, aké budú moje spolubyvajúce. Len aby príliš dobre nevoňali.

"Selena. Kedy sa stretneme? Je tomu už desať rokov.", zašvitorila April do môjho ucha. Moje kútiky sa podvedome zdvihli. Moja April a jej Fred. Upíry, s ktorými som sa zoznámila a spriatelila. Oni mi konečne vysvetlili všetko ako mi to mal ...ten....Michael. A zistila som, že ona sama sa kamrátila s vlkolakom. No keď to zistil jej klan, tak ho zabili a ju vyhostili. O sto rokov neskôr našla Freda a bola to láska ako hrom.

"Po skúškach.", odsekla som jej so smiechom.

"Tak to ani náhodou moja. To bude ešte pol roka. Chcem vedieť, ako sa ti darilo bez nás. Zase máš depresie?"

"Ale...nie..."

"Takže máš." Vie o mne viac, ako ja sama. Mám ju veľmi rada.

"Neboj. Nájdeš svoju osudovú lásku, ktorá ťa z toho vytrhne."

"A čo ak tá osudová láska už bola?", smutne som sa spýtala. Som ja ale krava. Mala som ej to zložiť hneď ako do toho zarypla. Teraz so mnou nebude reči.

"Vieš, čo? Kašli na to. Keď sa budeš chcieť stretnúť, stačí ak zavoláš.", povedala, keď začula môj povzdych.

"Dobre...pozdravuj Freda.", môj smutný úmev by rozplakal i toho najväčšieho pozitivistu na tejto planéte. Zase to na mňa ide. Zase ho vidím pred očami. Ale i iné. Oči toho vlkolaka. Ani po stáročiach mi stále nie je jasné, prečo ma nechal tak.

"Pod Zoborom." Zahlásil mužský hlas z reproduktora v autobuse a vodič zastal. Fajn. Čas ísť.

Cez veľký kruhový objazd je zázrak sa dostať. Tak "veľmi" sú tí vodiči ohľaduplní. Vidí, že idem na ten prechod. Nie žeby zastal, on ešte pridá, div ma nezrazí. Kam to ľudstvo speje? Pokrútila som hlavou a prešla povedľa herne Hollywood a popri bielom plote som hľadala vstup do areálu študenskéh domova Zobor. Našla som ho. Vošla som do budovy a legitimovala sa študenským a ubytovacím preukazom. Milujem, keď má April kontakty k podsvetiu a môže mi sfalšovať doklady. Moje momentálne meno je Viktória.

Otvorila som dvere B7b a vošla do izby. Prízemie, mreže na okne. Do frasa!!! No...na nočné lovy budem musieť chodiť cez dvere, inak to nejde. Nakukla som a uvidela dievča. Vyššie než ja o pár centimetrov a kučeravé dlhé vlasy. Vyzerala, ako najaká víla. Milá usmievavá tváčicka s hnedými očami sa na mňa pozrela a ostala v šoku. Hej...som krásna. Náherná. Dokonalá. A lezie mi to na nervy. Toľko krát si prajem byť obyčajná sivá myš, dakde v kúte. Žiadne znamienka, žiadne jazvy, žiadne uhry, či iné vyrážky, žiadne rozšírené póry, žiadne čierne bodky. Jednoducho ako vyretušovaná už normálne pekná modelka.

"Ahoj.", usmiala som sa na ňu. Konečne sa spamätala a vyskočila zo stoličky.

"Ahoj. Ja som Mima.", podala mi ruku. Fajn, moja. Priprav sa na ľad. Ako..isto ju nemám studenú ako ľad. To určite nie. Ale je chladnejšia než obyčajné ruky ľudí. Hm..očividne jej to nevadí. Skvelé.

"Viki.", predstavila som sa tiež.

A začalo sa to. Je od Bardejova. Ja "od Púchova". Ona má brata, ja kvázi tiež. Freda beriem ako brata. A tak sme si kecali, kým neprišla Peťa. Ďalšia moja spolubývajúca. Od Popradu. Ako sa zmienila pri predstavovaní. Je to milá osôbka s krásnym smiechom. Ale je anemická, ako som zistila hneď ako vošla. Neskôr i to spomenula. Ďalšia spolubývajúca Radka je od Liptovksého Mikuláša. Ani jedna z nich však nebýva priamo v tom meste. Všetky sú z dediny. Brali ma celkom fajn. Aj keď boli nervózne zo mňa. I keď určite nevedia z čoho. Ale je to podvedomý strach koristi pred predátorom. Ale mňa sa báť nemusia. Ja im neublížim. Ako ani neublížim Ivke, ďalšej v našej skromnej a malej kutici na intrernáte. Smejeme sa z toho, bo to máme odstupňované. Päť postelí, štyri skrine, tri stoly, dve stoličky a jedno okno, či dvere. Hm...paráda. To bude koncentrácia vôni. Ako aj teraz. Už ma chytá hlad. Musím to zriediť. Hneď!

"Môžem otvoriť okno?", pýtam sa. Oni prikývnu.

Moja prvá hodina. Vtip roka, dať sa na sociálnu pprácu keď som kvázi vraždiaci stroj. Ale nevadí. Aj tak to je len kvôli nude. Prvá prednáška s pánom Sarmánym. Základy všobecnej psychológie. Je to v aule na siedmom poschodí. Už vchádza. Starý, okolo seštediatky. Ale stále ma dačo do seba. Šedivé fúziky, stredná plešinka, nie tučný, ba ani štíhly. Na prvý pohľad prísny. Boh vie, akoby chutil. Sedím úplne na konci pri okne. Je tu tak veľa ľudí. Hádam im nebude vadiť ak si otvorim okno. Nech...radšej nech mrznú, ako si tu mám z dakoho urobiť svačinku.

Začal vykladať veci okolo semestra a potom sa hneď vrhol na učivo. Ako som povedala. Tento bude od nás chcieť veľa. Už si o tom všetci šepkajú, ako nikto na prvý krát neprejde na skúškach. Bude aspoň sranda. Usmiala som sa.

Úsmev mi však razom zamrzol, keď do auly vošiel mladý muž. Najskôr som bola vyvalená z toho ako vyzerá, ale potom som stuhla strachom z toho kto to vlastne je. Najskôr som to nevedela. No ako náhle zavetril a začal pátrať po ľudoch na stoličkách, krvi by sa mi nedorezali. Nakoniec ma objavil. Šibol po mne pohľadom a roztvoril šokovane oči. Hľadela som na neho. Bola som v šoku. Vlkolak? Tu? Kruci...očividne tu bude dlhšie. A ako sa ponáša na Damona. To je na mňa moc. Len nech ho nenapadne napadnúť ma pred všetkými týmito ľuďmi. Aj keď nie sú takí necivilizovaní, ako tvrdil ..on... Ba mám dakedy pocit, že sú lepší než naša rasa. Aspoň oproti Michaelovi isto.

Ale tá podoba. To je neskutočné. Akoby to bol on sám. Ale to nie je možné. On je mŕtvy.... Alebo nie? Ale na čo to myslím. Veď ma väznil štyri mesiace. Zatedy jeho telo mohli rozvláťčiť vlky a medvede po celom lese. Preto som ho nenašla. Ale čo ak... Nie... Dosť! Treba sa sústrediť na prednášku. Hneď!!! Nešlo to však. Už sa jeho vôňa dostavila aj ku mne. Bola som ako na ihlách. Mala som z neho strach. Neviem bojovať s vlkolakom. Viem, že sa stretnutiu nevyhnem. Ale nech je bez boja a komplikácií prosím!

Pohľad Seleny

Nikdy mi nerobilo problém sústrediť sa, ak to bolo potrebné. Ale teraz to nebolo možné dosiahnuť. Stále som ho cítila. Aj keď pri mne priamo nesedel, nedokázala som sa uvoľniť. Bála som sa ho. Síce viem karate, ale to by mi zrejme nijako nepomohlo a nič strieborné pri sebe nemám. Kruci!

Konečne nás rozpustil a ja som bežala na záchod. Stihla som ešte zaregistrovať, ako Mima komentuje môj útek.

"Asi to musela dlho držať."

"Však sa uvidíme na intráku.", povedala Peťa a rozlúčili sa. Každá mala iný odbor a tým aj predmety. Len psycholódiu a filozofiu máme spolu. Áno...presne Selena, netreba na neho myslieť, bo sa stane dačo zlé. Ako napríklad uvidia moje oči. Musím sa upokojiť. Zavrela som sa v kabínke a sadla vystresovaná na misu. Predýchavala som to. Musím zistiť, kde ide. Tak a teraz ticho! Zadržala som dych a nastražila uši. Počula som vravu, smiech. Stovky malých bubienkov mi zhŕňali sliny do úst. Snažila som sa to ignorovať. Hľadala som jeho.

Dakto spláchol a mne išlo urvať bubienky. Au. Moc som sa sústredila. Nesmiem to však nechať tak. Boh vie, aký je. Či je z tých kultivovanejších, či z po vražde bažiacich? Znova som sa započúvala a konečne som dačo zaregistrovala.

"Ahoj starec! Čo si tak meškal?", spýtal sa nejaký chalan.

"Ale...ušiel mi bus.", z jeho tónu som usúdila, že dokonca mávol rukou.

"Vieš, do ktorej učebne to máme ísť teraz?", spýtal sa ho znova.

"Ostávame tu na sedmičke.", odvetil mu. To mi stačilo. Takže, ak majú teraz prednášku, tak by mal byť hodinu a pol fuč. Nemali by sme sa stretnúť. Vynikajúco. Uľavilo sa mi. Pozriem si jeden diel denníkov a potom idem na intrák. Fajn. Skvelé. Alebo nie? Ale teraz sa upokojiť. Predýchať to. Treba sa tváriť, že ma jeho prítomnosť nerozhádzala. Musím sa znormalizovať. Sakra! Ten jeho smrad ma páli v nose. To sa nedá. To je automatika. Hádam sa veľa ľudí po mne dívať nebude. Prešla som rýchlo vedľa dievčaťa a zahla k prvému prázdnemu počítaču. To hučanie mi lezie na nervy. Viem, že ľudia to pokladajú za tiché, ale podľa mňa je to hlučné.

Napísala som adresu, spustila seriál a dívala sa. Už viem, že Taylor je vlkolak. Teda tá postava. Ak by bol vlkolak, nemala by som ho tak v láske. Ani neviem, prečo ale vždy ma tento serial uchváti. zabudnem potom na zbytok sveta. Aspoň trištvrte hodinu "spím" a nevnímam okolie. Asi preto, lebo sa to týka aj mňa. Dačo je tam pravda, ale zväčša je to blud. Ale väčší blud je Súmrak. Áno, knihu som mala prečítanú za dva dni. Ale ten výmysel, ako urobila tých upírov. Haha. Nič tam nesedí. Absolútne nič. No, teda, ak nerátam krásu. Tá sedí....

Podskočila som a len - len, že som sa na neho nevrhla. Zachvenie som nedokázala potlačiť. Cez odraz v skle som sa mu zahľadela do očí. Má ich dokonca také isté, ako Damon. Prečo sa tak neho podobá? Žeby to bol on? Jedna moja časť tomu nadšene verila, no druhá sa tomu bránila. Nechcela mať nič s vlkolakom.

"Podľa mňa je to kravina.", poznamenal, z čoho som tak nadskočila. Následne sa zasmial.

"Na to, že sa tu pohybujem si málo ostražitá." Jeho hlas bol tak sebaistý a pokojný. Ja som sa však chvela strachom.

"Bojíš sa ma?", spýtal sa s úškrnom na tvári.

"Nie!", odvetila som prekvapivo pevným hlasom. Ako to, že nie je na prednáške?! Stavím sa, že tam nešiel naschvál. Do šľaka! Mala som zdrhnúť hneď.

"Ale robíš zle. Nemala by si stáť chrbtom. Teraz ti môžem pokojne utrhnúť hlavu behom pár sekúnd." Očividne sa v tom vyžíva. Nepáči sa mi to, aký je sebavedomý. Ale keby chcel, tak to urobí už dávno. Ups, vlastne nemôže. Na stoličke pri okne sedí dievča. A teraz sa výťahom doviezli traja ľudia.

"Teraz sa báť nemusím. Sú tu ľudia.", odvetila som chladne. Skvelá vec na päťstoročnom bytí na Zemi je, že som sa naučila dokonale predstierať. Som skvelá herečka. Aspoň pri ľuďoch. No keď mi však na krk dýcha vraždiaci stroj, je to zle. Celé zle.

"To máš jediné šťastie. Ale vlastne, keď sa tak dívam. Odchádzajú. Ups. Asi máš problém.", zasmial sa a podišiel bližšie.

"Nechcem sa biť!", vyhŕkla som okamžite. Prečo sa priblížil? Už nás delí len meter. Dúfam, že nemá na pláne mi tú hlavu vážne utrhnúť. Nechcem ísť do pekla.

"Ou...skutočne? Vynikajúco, pretože ani ja nie. Aspoň zatiaľ."

"Skutočne?", spýtala som sa. Zdá sa mi to, alebo sa znova priblížil? Toto sa mi ani trocha nepáči.

"Vari neveríš?", zasmial sa. Nie. neverím. Vlkolakom neverím nikdy.

"Ani náhodou.", odvetila som. Usmial sa.

"A dobre robíš, pretože ani ja tebe neverím." Zdvihla som kútik na znak usmevu.

"Takže uzavrieme prímerie?", spýtala som sa ho. Znova sa priblížil. Prečo to robí? Moja upíria časť bola vo vytržení. Musela som sa veľmi snažiť, aby som sa neobrátila a nenapadla ho.

"Porozmýšľam. Vieš, rád by som ťa videl na lopadkách.", zasmial sa. Už bol totálne blízko. On ma normálne provokuje pes jeden! Nechcem sa s ním biť, tak prečo to robí? Prečo dráždi moju upíriu časť? Tak toto nie! Takto blízko ho pri tele nechcem! Záver za všetkým bol, keď mi jeho teplý dych rozhýbal vlasy za uchom, ako mi zašepkal: "Ale dnes nie som vo forme, tak to odložíme, Ok?"

To už som nevydržala a zvrtla sa. Moja ruka letela podvedome hore k jeho krku. Stisla som sa odsotila ho. Preletel dva metre a skočil na zemi. Chytil sa za krk a pozrel na mňa. Jeho oči sa zmenili. Zaliala ma hrôza. On sa ide premeniť???! Nie Selena, nesmieš dať na sebe poznať, že sa ho bojíš.

"To neznamená, že keď sa nechcem biť, tak znesiem tvoju prítomnosť. Ešte raz sa ku mne priblížiš bliižšie ako meter..."

"Tak ma znova napadneš? No tak. Len som ťa skúšal, koľko vydržíš. A mimochodom si dobrá herečka. Keby som necítil, že sa ma bojíš, tak ti to normálne zožeriem aj s navijákom." Postavil sa. Ja som nedokázala nič iné, len na neho civieť. Tak on ma skúšal. Tak to je bohové.

"No tak, netvár sa tak rozčarovane." podišiel ku mne. Keby som mala kde ustúpiť, tak to urobím. Blokoval ma počítač.

"Nepribližuj sa!"

"Nič zlého za tým nechľadaj. Nie som z tých, čo chcú upírov za každú cenu zahrdúsiť. Navyše, potravy je dostatok pre všetkých.", žmurkol na mňa. Tak ja sa v ňom absolútne nevyznám. Nemám rada, keď nedokážem "prečítať" osobu.

"A teraz ti ide o čo?", podozrievavo som prižmúrila oči.

"O zoznámenie sa. Ja som Lukáš." vystrel ku mne ruku. Asi minútu mi trvalo kým som sa odhodlala si s ním potriasť.

"Viki.", stále som ho nespúšťala z očí.

"Nie si príliš dôverčívá."

"Život ma naučil neveriť. Iba bár výnimiek sa našlo."

"A ja k nim patrím?"

"Ešte si v tej prvej skupine. Vlkolakom obzvlášť neverím.", odpovedala som. Hore buchli dvere. Obaja sme sa strhli. On povzdychol. Riadne sa teatrálne poklonil až po zem. On mi očividne dôveruje. Ja by som sa tak neuklonila a neodhalila svoju najzraniteľnejšiu časť, aj keby čo bolo. Dobre. očividne je fajn, ale to mi nedovoľuje, aby som povolila v ostražitosti.

"Opäť meškám na prednášku. Ospravedlňte ma madam."

"Čo si vymyslíš tento krát?", zdvihlo mi kútiky do úsmevu.

"Hnačka.", odveti a ja som sa musela zasmiať. Tak on ma pokladá za hnačku, pekné. Vlastne, je to nenormálne, aby sa vlkolak tak správal k upírovi. Síce absolútne neviem, prečo sa naše druhy tak nenávidia, ale Lukáš je očividne výnimka. Aj keď jemu by sa hodilo meno Damon. Nie. Nesmiem si ho prenášať na neho. On je on a on je vlkolak. Musím, na to zabudnúť. Ale keď je ako jeho dvojča. Asi sa dakedy stane, že si pomýlim jeho meno. Dúfam len, že sa nad týmne bude príliš pozastavovať.

Dobre, čím menej s ním budem, tým lepšie. Pozriem si to na intráku.

Dni ubiehali a ja som pravidelne chodila na prednášky. Jeho som už nevidela, aj keď som ho cítila. Očividne však už nemal potrebu si ma doberať a ani ja som ho nemusela vidieť. Stačilo, že sa mi pred očami stále praháňal Damon a to je, akoby som videla jeho. S dievčatami sme vychádzali skvelo, no musela som sa vyvetrať. A hlavne loviť. Nahodila som sa teda, keď aj oni išli na diskotéku.

"Ej...a ty kam taká nahodená?", doberala si ma Mima.

"Na lov.", odvetila som zlovestne. Začali sa smiať. Je to ale kruté. Čo by som dala za to, aby som bola vlkolak. Tí môžu jesť aj ľudské jedlo bez toho, aby ich to zabilo. Aj keď Lukáš isto preferuje krvavý steak a tatarák.

Obzrela som sa v odraze okna. Červený top, čierne legíny a sandále na vysokom podpädku by dráždilo chlapov aj bez mojich feromónov. Som tak hladná. Už aby sme išli. Peťka si samozrejme musí doladiť vlasy, ako vždy. Takmer vždy na ňu čakáme. Keby som bola sýta, ani to so mnou nehne. Teraz som však poriadne nervózna.

"A kam to ideme?", spýtala sa Mima. Mne osobne je to jedno. Len nech sme dakde, kde je veľa na výber.

"Asi do Barrakudy. Alebo Rio?", oznámila Petra dívajúc sa do zrkadla a striekajúc si na vlasy lak. Fuj..to je smrad. Páli mi to nos viac, než vlkolačí pach.

"Čo je ti?", spýtala sa Mima.

"Ten lak mi nerobí dobre.", dopovedala som, keď som dokašľala. Vzala som kabelku a s vetou, že ich čakám vonku, som vyšla z izby.

"Ahoj kráska.", zatiahol. Už dlho sme sa nevideli, no ten hlas mi staval chpy. A pach. Ten hlavne.

"Ahoj psík.", odvetila som. Zmračil sa. Nemyslíš, že psík je lepšie ako bastard? Nepovedala som to však nahlas.

"Kam taká vymódená?", spýtal sa a so záujmom si ma premeral. Ma porazí, ak moje feromóny vplývajú aj na vlkolakov.

"To by si rád vedel, čo?", spýtala som sa ho s úsmevom.

"Nepotrebujem, aby si mi to povedala. Počujem tvôj žalúdok." Moje škvŕkanie som už prestala ignorovať pred hodinou. Tak sa mi lepšie zvláda hlad. Ak sa na to sústredím, som hladnejšia.

"A ty kam? Tiež? Zajtra má byť spln."

"Ale spln mám už zvládnutý. Dokona sa už viem premeniť aj mimo. Myslím, že sa len pôjdem prebenúť a ulovím si nejakú srnu."

To je pritiahnuté za vlasy. Úplne iracionálne. Upir a vlkolak sa bavia o love ako dáky dlhoroční priatelia, pričom sa vidíme len druhý krát.

"Čo sa smeješ?", spýtal sa nechápavo, ba až dotknuto.

"Na našej konverzácií. Akoby sme boli priatelia. To...to je...nenormálne."

"Ale môžeme byť. Nikto nám nekáže povraždiť sa navzájom. Je to len naše rozhodnutie.", hovoril vážne. Zahľadela som sa mu do očí. Ach, zase tá krásna hnedá, ako mal Damon. Ale dačo na tom bude. Veď aj April sa kamarátila s vlkolakom. Mohli by sme to skúsiť.

"Za pokus nič nedáme.", usmiala som sa.

"Takže mier?", zdvihol obočie. Usmiala som sa a prikývla. Podali sme si ruky.

"Viki, tak tu si.", ozvala sa Peťa.

"Veď som povedala, vonku.", usmiala som sa. Ani neviem kedy stihol zmiznúť. Alebo sa mi to všetko len zdalo? Len som chcela, aby sa to stalo? Aby sme boli priatelia? Och bože. Zrádza ma vlastná hlava. To je už zlé. Už mi tých päťsto rokov lezie na mozog. Alebo mi lezie na mozog smäd? Zrejme.

Na druhý deň bol spln. Nedokázala som obsedieť, presnejšie obležať na posteli. Musela som ísť preč. vzala som si teda ISIC kartu a kľúče a vyšla von. Zobor. Vrch Zobor ma priam lákal, aby som naň vyšla. Nepoznala som cestu, no ťahala som sa len smerom k lesu. Nakoniec som sa dostala tam, kam som chcela. Sadla som si na lavičku a zahľadela sa na Nitru. Konečne bolo aspoň trocha ticho. aspoň trocha zriedená premávka. To sa inak vydržať cez deň nedá. Všade autá a dokonca aj pri kruháči sú zápchy. Horor.

Mesiac dokonale osvecoval celé údolie. Svetlá mesta ho však prebíjali. Ľudia tam dole si ho ťažko všimnú.

"Krásny mesiac však?", už som sa nestrhla. Nejako som čakala, že tu bude. Bola som však prekvapená, že nie je premenený. Asi naozaj už svoje premeny ovláda. Takže, bola to pravda? Musím to zistiť.

"Prečo si sa takvčera vyparil ?"

"Nechcel som ti kaziť lov.", zaškeril sa. Prevrátia som očami. Takže sa mi to nezdalo. Padol mi kameň zo srdca. Sadol si vedľa mňa na zem. Zahľadel sa na mňa.

"Čo je?"

"Nič. Len mi niekoho pripomínaš.", usmial sa.

"Skutočne? Pretože ty mne tiež.", vyhŕklo zo mňa. Sakra. Musela som to vyklábosiť?!

"Skvelé. Téma na zbližovanie.", usmial sa znova. Zamračila som sa. No úžasné. Teraz bude do toho rýpať.

"Neche sa mi o tom hovoriť.", odvetila som.

"Skutočne? Ale to je zlé. Pretože pri priateľstve je dôvera dôležitá a s tým súvisí i vyplakanie si duše.", Usmieval sa, oči mal však vážne.

"Čo ťa to tak veľmi zaujíma?", podráždene som vyhŕkla.

"Chcem ťa spoznať bližšie.", odvetil mi. Vzdychla som. On to tak asi nenechá. Dobre teda, ako chce.

Po tom, ako som mu vyrozptávala svoj príbeh, s tým, že som zamlčala to podstatné...teda to, že som sa do neho zamilovala, ostal na mňa civieť. V jeho zraku bol šok sprevádzaný poznaním.

"Selena?" Šľahla som po ňom zdesene očami. Ako vie moje pravé meno?

"Nevolal sa náhodou Damon?"

Pohľad Damona

"Ona sa mi normálne vyhýba!", zavrčal som podráždene. Jakub sa na mňa pozrel.

"No starec, hold máš smolu. Asi sa hrá na neprístupnú.", poznamenal hrajúc súcit a potľapkal mi rameno.

"Ty to nechápeš. Tu nejde o to, že sa mi páči...", vzdychol som. Chcem sa jej odvďačiť. Áno...odvďačiť. Tá jej uslzená nádherná tvár mi trhá srdce, vždy keď si na to spomeniem. Ona mi pomohla, pomohla celej mojej rodine a ja jej pomôcť nemôžem. Sakra, chcem ju pozvať na ten koncert! Musím! Už je to len týdeň. Lístky som už kúpil, ale zakaždým, keď chcem k nej prísť tak utečie na záchod. Alebo niekam inam, len aby som s ňou nemohol prehovoriť.

"A prečo teda?", spýtal sa ma nechápajúc.

"Nechaj to tak.", odbil som ho. Očividne ho to naozaj nezaujímalo, keď len mykol plecom a už to nerozpitvával.

"Tak choď tvrdo za ňou na izbu a...", povedal viac sám pre seba ako mne, no ja som to počul. Myslím, že to tak urobím. Hoc sa aj premením!

"Viem, že tu je. Darmo mi budeš klamať.", zamračil som sa na Mimu. Práve si žehlila vlasy. Očividne sa niekam chystali.

"Ale ona tu vážne nie je.", ozvala sa tento krát Petra. Isto ich ovplyvnila.

"Se...Viky...chcem sa len ovďačiť. Nič viac. Veď si mi zachránila vtedy život a neraz.", takmer som vyslovil jej pravé meno. Musím sa ovládať. Obe dievčatá na mňa vyvalili oči. Až teraz som si všimol, že sú oblečené v retro štýle.

Napokon predsa len vyšla z tej prekliatej izby a ja som sa razom preniesol v čase. Stála predo mnou ostražitá a nervózna. Na sebe mala šaty do A strihu s nariasenou sukňou. Na hlave čelenku z látky, vlasy vyšesané, na nohách baleríny. Šaty boli ale staré. Z tých čias. Časy keď letel Rock and Roll. Ach, to boli časy. Šesdesiate - sedemdesiate roky.

Ani sa nemusela namaľovať a vyzerala božsky.

"Ou...tu sa niekam chystáte.", vysúkal som konečne zo seba po trápnom tichu. Prikývla a na pery si naniesla krvavo červený rúž.

"Tak?", spýtavo sa na mňa pozrela.

"Dobre vieš, čo sa vtedy stalo. Prosím, dovoľ mi to odplatiť.", vytiahol som lístky do opery. Preletela ich pohľadom a šokovane na mňa pozrela.

"Opera?", spýtala sa neveriacky.

"Videl som plagát a tak ma napadlo...."

"Opera...", hlesla. Dievčatá boli nadšené za ňu.

"To akože myslíš to jačanie ženských, akoby mačke dakto stupil na chvost?", z očí jej sršala zúfalosť.

"O..nie, nie", To vôbec nie. Už len kôli sebe by som na také predstavenie nešiel. Trhá mi to bubienky a ako to musí jej. Vydýchla si.

"Je to len koncert orchestra. Žiadne spievanie.", uistil som ju. Tento krát sa jej uľavilo úplne. No stále som z nej cítil ostražitosť. Ostražitosť kvôli mne. Nechcem, aby sa ma bála.

"No dobre teda, ale to si nemusel. Urobila som to rada.", usmiala sa na mňa. Ostalo ticho. Zase.

"Ehm...tak o týždeň pred internátom. Prídem ťa vyzdvinúť o šiestej.", mávol som a vycúval z chodbičky na chodbu.

"A čo keby si išiel s nami na retro disco?", ozvala sa Peťa, keď Selena nič nehovorila.

"No neviem...", zaváhal som naoko. Chcel som ísť. Chcel som, aby ma lepšie spoznala, aby sa preniesla nad mojou maličkosťou. Aj keď sa tak neraz nad tým zamýšľam, mne osobne to nejako zvlášť nevadí.

"Môžeš. Mne to nebude vadiť.", konečne sa jej rozmrzol jazyk. Usmiala sa. Ja som úsmev Opätoval.

"Počkám na chodbe.", povedal som a Peťa nadšene vzala do ruky sprej na vlasy. Chúďa Selena, musí jej to veľmi páchnuť.

"Myslím, že tak rýchlo sa nevychystáme.", mykla hlavou na Petru a zaškľabila sa. Zasmial som sa.

"Nevadí.", mávol som rukou a ona zavrela dvere.

Po polhodine mi to už začalo vadiť. Ach, tie ženské! Vždy musia byť tip - top. Viem, viem...teraz mi to vadí. Ale keď príde skvelo nahodená a namaľovaná, tak mi to nevadí. Selena však očividne nič nerobí. Len leží na posteli a čaká. Musela sa naučiť skvelej trpezlivosti. Vlastne ona má čas. Nikdy nezostarne a bude žiť bohvie koľko ešte. Tak ako ja. Bol by z nás skvelý pár, keby.... Presne, keby. Ale...keby bolo keby, boli by sme v nebi. Keby jej vtedy nebola zima, nevidel by som ju. Keby ma vtedy nenapadli vlci, nestretol by som ju. Keby nám nenosila mäso, možno by sme všetci pomreli. Keby ju ten sukyn syn nedržal v jaskyni, možno by ma zachránila a boli by sme už päťsto rokov spolu. Keby...samé len keby. Ou...chlape, brzdi! Veď je upírka... Nádherná..upírka...

Otvorila dvere a pozrela sa nervózne na mňa. Jej očami prebehol žltý nádych. Ovládla sa však a žmurknutím mala hnedé oči. Petra sa očividne zmenila. Nahodená, namaľovaná...krásna. Mima bola tiež krásna, len jej vlasy sa začínali znova vlniť, z čoho bola trocha smutná. Ale keď zaštrngotala fľaša v Petrinej kabelke, okamžite som vedel, že jej to za pár minút nebude prekážať.

"Ideme ešte k Maňke na izbu. Ak chceš môžeš ísť s nami.", usmiala sa Mima.

"Och, si tu hrkútame a ani nevieš ako sa voláme.", ozvala sa odrazu Peťa. Kiks moja, viem. Už dávno. Často počujem, ako sa oslovujete na fakulte, keď ste so Selenou. Predstavili sa mi teda a podali sme si ruky.

"Lukáš, mal by si zohriať Viki. Má neustále studené ruky.", odporučila mi matersky Petra. Selena sa strhla no nedala nič na sebe poznať. Zasmiala sa.

"Nepotrebujem to. Mne to vyhovuje.", mávla rukou.

"Ale vážne, akoby si bola podchladená.", pridala sa Mima.

"Necháme to?! Žijem a to je hlavné, no nie?", žmurkla na Peťu. Obe sa zasmiali a zamierili do dverí H bloku. Vystúpili sme na najvyššie poschodie a zamierili ku dverám hneď pri schodoch.

Zaklopali a dvere sa za chvíľu otvorili. Okamžite ma ovalil alkoholový pach zmiešaný s krvou kolujúcou v ich telách, sprejom na vlasy, dezodorantmi, ani parfúm mnohých značiek nesmel chýbať. Všimol som si, že Selena zvraštila nos, no odhodlane vstúpila dnu. Nasledoval som ju teda i ja.

"Ale..ktože je tento krásavec?", drobná, štíhla dievčina s okuliarmi, tvárou dievčatka a blod melírom sa na mňa žiarivo usmiala.

"Lukáš.", predstavil som sa a usmial som sa tiež.

"Sadni si.", prikázala mi po predstavení sa a odhodila zo stoličky háby. Učinil som tak a poobzeral sa po izbe. Na posteli sedela blondínka kyprejších tvarov, no s peknou tvárou.

"Ahoj, ja som Gabi.", pozdravila sa. Ach, prečo sú všetky pri mne uvoľnené a Selena nie? Ahá...zabudol som. Som vlkolak.

"Barbora.", povedala nízka drobná blondínka "rozvalená" na posteli listujúc si v časopise. Tá sa očividne nikde nechystá. Ba ani Gabi v teplákoch.

"Viki, daj si!", ponúkla Maňka Selenu. Pokrútila hlavou.

"Prečo?"

"Som alergická na alkohol. Okamžite potom opuchnem.", odvetila vážne. Sklamane na ňu pozrela a otočila sa s vodkou na mňa.

"A ty? Však si dáš?", vtisla ju predo mňa.

"Nedbám.", usmial som sa a vzal si fľašu. Dal som si riadneho glga a zapil džúsom. A začalo sa kolo odznova. Selena sa na mňa smutne pozrela. Keď však zaregistrovala, že o tom viem, okamžite sa pozrela inam. Smutný výraz jej však nezmizol z tváre.

Nemal som čas nad jej výrazom premýšľať, pretože sa fľaša znova dostala ku mne. Hrkol som si teda znova.

Hudbu bolo počuť na metre ďaleko. My sme ju počuli už skôr. Práve hrali nejakú pesničku od Elvisa Presleyho. Musel som sa zdržať aby som sa nezačal kmytať do rytmu, skôr než ju začujú ony. Cítil som, ako mi vodka stúpla do hlavy. Na jednej strane mi bolo fajn, na druhej som mal však strach. Vždy keď mám vypité, sa ťažšie ovládam. Preto ani moc nepijem, no bol som tak rád, že prijala moju ponuku, a tak som to vtedy zahodil za hlavu. No nemal som si to dať. Nie som zvyknutý. Snáď ma nikto nebude provokovať.

Selena bola celý čas ticho. Sem tam sa zasmiala, ale inak stále mlčala.

"Ja už sa tak teším.", zvolala Maňka. Na to, že stiahla polovicu vodky jej takmer nič nebolo. No čo, "východňaré" sa nezaprú. Ani Mime nič nebolo, ale tá bola i vyššia, širšia. Tá Maňka musí teda toho zvládnuť. Petra už má riadne šmrncnuté. Tá zvyknutá nie je. Ako aj ja.

Ani neviem, čo ma to napadlo votrieť sa medzi Mimu a Petru a zavesiť sa na ne.

"Tak čo dievčence. Zatancujeme si?", kruci. Zachvíľu sa mi bude motať i jazyk. To nie je dobré. Potrebujem jesť.

"Na chvíľu ma ospravedlňte.", povedala Selena a už jej nebolo.

"Kam šla?", nechcem, aby odišla.

"Neviem. Počkáme ju.", povedala Mima a zastala. Čakali sme asi desať minút. Vyšla z nejakej ulice a niesla dačo v ruke. Na chvíľu zastala a nadýchla sa. Snáď nebola na love? To by bol vrchol. Fíha, zdá sa, že zaťala zuby. To nie je dobré.

"Čo...", spravila tých päť rýchlych krokov a baketu, ktorú zvierala v ruke mi vrazila do úst.

"Potrebuješ dačo, čo ti stiahne alkohol v krvi.", poznamenala a ja som nemotorne vzal do rúk bagetu s kuracím mäsom.

"Mám radšej steaky.", neodpustil som si.

"Prepáč, ale do "nóbl" reštaurácie nemáme čas ísť.", sladko sa na mňa usmiala. Opätoval som jej úsmev a žmurkol na ňu. Je tak sladká, keď sa hnevá.

"Si tak sladká.", zatiahol som plnými ústami, skôr než som sa stihol zabrzdiť. Och, už nikdy nepijem. Človek povie, aj čo nechce.

"Jedz a hovor, až keď vystriezveš.", odbila ma. Dievčatá sa smiali. Len sa smejte moje. Ja ju zlomím. Nakoniec predsa budeme spolu ako kamaráti. Ako bola i April a.....

Mne už vážne začína šibať. April? Je to ona? Ako, nevidel som ju, no on mi ju popísal tak detailne, že som si ju vedel dokonale predstaviť. A keď teraz tak uvažujem...on bol asi do nej zamilovaný.

"April!!!", zvolala Selena nadšene a prekvapene zároveň. Tak je to ona. Paráda. To mi len chýbalo. A teraz sa na mňa vrhne a... Jedz chlape, až si schopný stáť na nohách. Sakra, kedy som vlastne pil naposledy? Asi pred sto rokmi whiskey.

Rozbehla sa k nej a hodila sa jej okolo krku. Obe sa nadšene objali a so slzami v očiach sa pobozkali na líca.

"Chýbala si mi.", zašeptala April so zavretými očami. No potom ich otvorila. Noenovo zelená sa jej prehnala očami a ona sa odtiahla od Seleny.

"Kto je to?!", spýtala sa ostražito. Jedine ja som počul svoje pravé meno. April na mňa vyvalila oči a zalapala po dychu. No...hej. Som Damon. Ten Damon. Stáva sa...aj v lepších rodinách.

"Viki? Nepredstavíš nás?", spýtala sa Peťa.

"Och, toto je April. Dlhoročná kamarátka z Anglicka.", usmiala sa.

"Ja by som vás opravil, dievčence. Myslím, že viac storočná." Všetky na mňa nechápavo pozreli. Selena ma prebodla vražedným pohľadom.

"Ty jedz! Alebo ti mám doniesť ten steak, alebo dokonca tatarsky biftek?!", osopila sa na mňa.

"Dobre...Dobre.", sadol som si na zem a zahryzol som do bagety. April sa opatrne na mňa pozrela. Žmurkol som na ňu a ona zamračene pokrútila hlavou.

"To ho kto tak opil?", spýtala sa cez zuby. Dievča, ja ťa počujem.

"Baby, myslím, že nepil alkohol už veky.", ovetila jej šeptom Selena. Ach, Selena! Tak by som si s tebou rád zatancoval. Nad čím to zase premýšľam? Musím jesť. Hneď!

"Ideme?", spýtala sa Selena pozrúc na dievčatá. Pokývali hlavou. Vzali ma medzi seba a viedli na diskotéku.

Posadili ma na stoličku a ľudské dievčatá išli tancovať. Upírie sa dakde vyparili a vrátila sa až nad ránom, kedy som už väčšinu alkoholu stihol zriediť minerálkami, ďalšou bagetou, ktorú som si už kúpil sám a asi hodinou tancovania. Bolo to lepšie. Omnoho lepšie. Vrátila sa sama však, bez April. Mne to však vyhovovalo.

Chvíľu sme sedeli bez slova a dívali sa na tanečné kreácie ľudí. Vôbec nevedia tancovat Rock and Roll. Keby vedeli, ako sa tancovalo vtedy. Riadne by sa zapotili. Stavím sa, že väčsina z nich by to ani nezvládla.

"Selena? Nejdeme im ukázať, ako sa tancovalo za našich čias?", spýtal som sa jej.

"To ako valčík? Vals a iné spoločenské tance?", zdvihla obočie. Prevrátil som oči. Nedoberaj si ma moja, lebo sa nezdržím.

"Nemyslím až tak ďaleko. Stačí mi minúle storočie", naklonil som sa k nej a žmurkol.

"Nie je tu miesta.", namietla. Cítil som ako sa v nej mieša ostražitosť s chcením. Očividne ju to však lákalo. Ale viem, že sa stránila kvôli mne. Zase.

"To zariadim.", zvolal som a ani ma nestihla zastaviť. Vyletel som po schodíkoch za DJ - ejom a požiadal som ho, nech povie ľuďom, aby urobili menší priestor pre náš tanec.

"A načo?", spýtal sa.

"Chceme ľuďom ukázať, ako sa vtedy naozaj tancovalo."

Vtedy privolil a ja som sa pobral za Selenou. Neušla! Našťastie. Usmial som sa a nastavil jej gentlemansky ruku.

"Smiem prosiť?", žiarivo som sa usmial. Och, frustrujem ju. Chúďa. Je teraz ako medzi dvoma mlynskými kameňmi.

"No tak. Nejdeme sa predsa biť. Bude to sranda." Asi pol minúty sa divala na moju ruku, keď sa konečne odhodlala, dotknúť sa ma. A bolo veruže načase. Pretancovali sme sa medzi ľudí a tam to naplno začalo.

Noha kore, kop. Druhá tak isto. Striedanie. Milujem túto hudbu i tanec. Rytmická, živá. Tak teraz sa nezľakni moja. Vyhodil som ju nad seba a ako dopadala na zem rukou som zmenil jej smer, tak že mi ostala v náručí. Avšak iba na chvíľu, potom som ju prehodil na druhú stranu, tak že na chvíľu bola horizontálne s podlahou a kolmo na moju hruť. Napokon spočinula znova v mojom náručí a ja som si ju prechmatol za chrbtom. Konečne bola na zemi a so žiarivým úsmevom vôbec neporušila rytmus pri tanečných krokoch.

Po chvíli skákania na mieste nastal čas na druhú kreáciu. Rozkročil som sa a ona už vedela, že sa ju chystám hodiť pomedzi svoje nohy. Mrskol som sebou a otočil som sa, pokiaľ sa ona dostala na nohy a chytili sme sa zase. To som ju už prehadzoval ponad hlavu, kým ona roznožila nohy a potom som tú uplne prvú skupinku krokov zopakoval, no nedokončil. Dohrala hudba a ona mi ostala v náručí. Dychčal som pre efekt. Vôbec som nebol zadýchaný. Hľadela mi do očí a ja v nich na chvíľu uvidel nehu. Ale vážne iba na chvíľu. Potom sa rozpamätala a znova znervóznela. Prevrátil som oči a zložil ju. Ani som si poriadne nevšimol, že nám decká tlieskajú.

"To bolo úžasné. Musíš nás to naučiť.", rozplývala sa Peťa. Dobre teda, naučím....

Týždeň prešiel a mal som ju znova vidieť. Tentokrát som bol ja nervózny. Celý týždeň som nemohol kvôli nej spať. Chcel som aj za ňou ísť, no nikdy nebola na izbe. A vždy mi povedali, že je s April. Tá upírka mi poriadne lezie na nervy. Už aby vypadla späť do Anglicka.

"Nešlo by to urýchliť?", spýtal som sa taxikára. Úplne som zabudol, že o takomto čase je Nitra samá zápcha, až taká, že i kruhový objazd musia riadiť policajti. A to si neviem predstaviť Bratislavu. To pešo budeme v opere rýchlejšie než taxíkom.

"Nie, pane.", odvetil mi ľahostajne. Podráždene som sa zahniezdil. Už meskám desať minút. Čo ak tam prídem a ona tam nebude? Kde ju potom budem hľadať? Prosím, nech tam je!

"Konečne", vydýchol som si, keď sme zahli na Draždovskú 2. Vystúpil som z auta a prestal dýchať.

Prechádzala sa v korzetových jednoduchých šatách a nervózne žmolila rukavičky v rukách. Ako náhle ma zacítila zvrtla ku mne hlavu. Všetci čo išli do a z internátu na nej mohli oči nechať. A hlavne chlapi.

"Prepáč, že meškám..."

"Viem, zápchy.", prikývla s pochopením a podišla ku mne. Usmial som sa na ňu. Je tak pekná. Svoje vlasy mala vyšesané do prísneho drdola zjemneného drobnými kvietkami. Keby tie šaty neboli krvavo červené tak môže ísť rovno pred oltár. Dotieravý obrázok, v ktorom stojím v kostole po jej boku som okamžite zahnal a snažil sa zažartovať.

"Vidím, že na červenú si zaťažená." Stuhla, no po chvíli sa prekonala a odvetila mi rovnako pokusom o vtip, pritom si navliekajúc rukavice.

"No, vieš. Mám to v kvi.", potľapkala ma po líci. Nestihol som jej však chytiť ruku, aby tam bola dlhšie. Nastúpila do taxíka a ja som sa neohrabane vtrepal na predné sedadlo.

"A teraz kam?", spýtal sa ma taxikár.

"Bratislava, opera", povedal som a napravil si frak. Stupil na plyn bez komentára. Celý čas sme boli ticho.

"Ostaňte v blízkosti. Zaveziete nás i domov.", povedal som taxikárovi a on prikývol. Otočil som sa k Selene. Nedívala sa však na mňa. Hľadela zamyslene na zem. Čo jej je?

Pohľad Seleny

Ten tanec a jeho...hlavne jeho som nemohla vymazať za svet z hlavy. A teraz keď som sedela v taxíku som jednoducho nevedela, čo hovoriť. Určite si musí o mne pomyslieť, že sa ho bojím. Nie...už nemám z neho strach. Akoby som sa ho mohla báť? Je mi už jedno, že je vlkolak. Ja ho stále milujem. Jeho premena, nič nezmenila na mojich citoch. Som ostražitá. Áno som. Ale pred sebou samou. Bojím sa, že to nezvládnem a prerieknem sa. Aj to posraté potľapkanie jeho líca. Ale musela som sa ho dotnúť. Musela. Som v koncoch. Nie je nič horšie, ako milovať osobu, s ktorou nemáte žiadnu budúcnosť. Nahoršia vec na svete nie je smrť, lež neopätovaná láska. Veď i toto. To nie je rande. To je vďačnosť. Len sa mi chce odvďačiť. Nič viac.

No tak, spamätaj sa! Nieže si slzami pokažíš maskaru, ktorú mi nanútila Petra.

Pri zamýšľaním sa nad Damonom a seba ľutovaní som si ani poriadne nevšimla zmenu. Zmenu, ktorá nastala pri tom, ako som si sadla do auta. Udrelo mi to do očí, až keď som bola vonku. Taxikár sa nedíval na mňa. Absolútne ma ignoroval, keď hovoril s Damonom. Áno, premeral si ma a usmial sa na mňa. Ale žiadné zbožné pohľady typu "svätec vidí Pannu Máriu". Ako je to možné? Nechápem.

Celý čas mi to vŕtalo hlavou. Došli sme spolu do opery a on mi sňal kabát.

"Idem ho zaniesť do šatne. Počkaj tu.", s tými to slovami odišiel. Postavila som sa do kúta a snažila sa ignorovať pohľady mužov. Znova zo mňa nemohli spustiť poriadne oči. Aj keď sa premáhali, i tak sa stále na mňa čo i len na pár sekúnd museli pozrieť.

"Už som tu.", povedal Damon, až som sa strhla. Zamračil sa. Asi sa mu nepáči, ako sa správam. Veď tak sa snaží, aby sme boli kamaráti. A ja mu to neuľahčujem. Načo tá April došla? Len kvôli nej som si uvedomila, že ho milujem. Ach! A ešte aj tie pohľady.... Počkať! Už sa na mňa nedívajú. To je divné. Žeby za to mohol Damon? Dačo skúsim.

"Choď preč prosím.", povedala som mu. Vypleštil na mňa nechápavo oči.

"Je to pokus. Choď. Potom na teba zavolám.", tlačila som ho smerom k šatniam. Nechápavo krútiac hlavou predsa len šiel a ja som sa zadívala na mužov. Muž, ktorý pred tým len okolo mňa s nezaújmom prešiel, náhodou zavadil o mňa pohľadom a už ho zo mňa nemohol spustiť. Aj keď ho partnerka snažila upútať, stále mu zaletel pohľad ku mne.

"Damon, vráť sa.", povedala som a on naklusal späť. Žiarlivá partnerka sa ho pýtala, čo to má znamenať. Pozrel znova na mňa, no potom sa venoval len jej, vysvetľujúc jej, že nevedel, čo to do neho vošlo.

Moja nálada sa zlepšila. Omnoho. Takže Damon tým, čo je, v podstate nejako vplýva na mňa. No...to som sa vyjadrila si zle. Vplýva na moje feromóny, pretože stačí, že si na neho spomeniem a už znervózniem. Vplýva na mňa neustále, aj keď nie je pri mne. To sa mi hodí...a budem s ním. Ale nesmie si myslieť, že chcem byť veľmi s ním. Stačí na ...na...Halloween. Áno, halloween!

"Damon, dačo som zistila. Však mi budeš robiť na Hallowenn bodyguarda?", pozrela som sa nadšene na neho.

"Čo?", úplne bol mimo.

"Nejako tvoja maličkosť vplýva na moju maličkosť a moje "čaro" sa tým neutralizuje, alebo ho tvoja maličkosť prebíja.", vyrapotala som. Zamrkal a až po pár sekundách mu to došlo.

"Aha! A čo zato?", začal vyjednávať. Zamračila som sa. Motýle v útrobách nie a nie dať pokoj.

"Ale no tak, len žartujem. Dobre. Poď, za chvíľu to začne.", zasmial sa a štuchol do mňa. Usmiala som sa.

"Super, tak o týždeň na Halloween party v Devilse", zavesila som sa mu na rameno. Kašlem na to. Očividne mu to nevadí. Chcem byť s ním čo najviac. Hoc len ako kamarátka. V podstate aj toto je už čo povedať. Som ďalšia exotka ako April. Len s tým rozdielom, že ona ho nemilovala.

Pohľad Damona.

Čokoľvek moja, čokoľvek. Veď to je to najmenšie, ako sa ti môžem odvďačiť za moju záchranu života. To mi hovoril rozum, no dačo v nútri sa tešilo z iného dôvodu. Hrialo ma pri srdci len to, ako sa odrazu pri mne uvoľmila a bez okolkov sa o mňa oprela. Podvedome som sa usmial a pozrel na ňu, ako si sadá do kresla na blakóne. Šumelo to tu ako v úli. Hľadisko sa zapĺňalo divákmi. Boli tu väčšinou bohatí, celebrity, ale i zo stredných vrstiev, ktorí sa nestránili vyhodiť peniaze za vstupenku. Sadol som si vedľa nej a obaja sme sa na seba usmiali. Dnes bude pekný večer.

Opona sa odostrela a zazneli prvé akordy. Selena ma okamžite prestala vnímať. Konečne sa úplne uvoľnila. Vôbec si nevšímala okolie, sústredila sa len na hudbu. Zavrela oči a ja som mal možnosť si ju prehliadnuť. Jej jemný pôžitkársky úsmev z hudby ma hrial pri srdci. Je spokojná. Páči sa jej to. Zahrali husle a jej kútiky sa roztiahli viac. Prstom si začala kmytať do rytmu. To je sranda. Jej sa to tak páči. To je paráda.

Dakto vedľa kýchol a ona sa jemne zamračila. Musel som sa usmiať. Je tak do toho zažratá. Zaujímavé. Na jednej strane nedá dopustiť na rock a pop a ne druhej sa vyžíva vo vážnej hudbe. Stále viac ma prekvapuje.

Hudba nadobro dohrala a jej nádherná tvárička sa sklamane zamračila.

"Druhý krát, áno? Zajtra musíme do školy", pošepkal som jej do ucha a ona stuhla. Roztvorila oči a odtiahla sa odo mňa. Ubližuje mi to. Prečo sa správa raz tak a raz tak? Vôbec sa v nej nevyznám. Žeby až tak prevládali jej inštinkty nad jej ľudskosťou?

"Prepáč. Zľakla som sa.", vyhabkala zo seba.

"Obpustené drahá.", poklonil som sa a ona sa zasmiala.

"Vtipálek!", vstala a brala sa preč.

Už sme znova stáli pred Zoborom. Bolo desať hodín a práve ľudia vychádzali alebo vchádzali do budovy.

"Bolo to nádherné. Ďakujem za nádherný večer.", usmiala sa na mňa vďačne.

"To som rád, že som utrafil tvoj vkus. Vieš, mal som dojem, že nedáš dopustiť na rock a toto ťa bude nudiť."

"Vieš, vážnu hudbu mám rada už veky. Zamilovala som si ju, keď som robila spoločníčku jednému mešťanovi." Spoločníčku? To sa rovná milenka. Nie...ona spávala s čovekom?! Kruci, chlape, čo to s tebou je?! Ja žiarlim? Nie, len som sa nechal uniesť. Nemôžem žiarliť na chlapa, z ktorého je aj tak dávno kdesi kostra. Alebo žeby nie? Cítil som ako to na mňa ide. Ako sa začínam meniť. NO tak, nesmie ma ovládnuť hlúpa prestava, že je dakte s nejakým...

"Čo sa tváriš tak pobúrene?", zdvihla obočie. To je až tak na mne vidieť?

"Spoločníčka?"

"Ani raz som s ním nespala. I keď si to myslel a ja som mu to len potvrdzovala. Ale sem tam bol moja desiata. Ak ti ide o toto.", žmurkla na mňa šibalsky.

"Ach, ja bol som len zvedavý.", usmial som sa na ňu.

"Fajn.", odvetila. Ostalo ticho. Všetci po nás hľadeli. Isto si myslia, čo za exotov to tu stojí v šatách na ples.

"Tak, ešte raz ďakujem za ten koncert. Musíme si ho dakedy zopakovať. Ale tentokrát kupujem lístky do opery ja.", povedala Selena a chcela odísť.

"A nejdeme sa ešte prejsť? Beztak nebudeš spať."

"Ale ty potrebuješ spánok, aby si fungoval.", usmiala sa na mňa vlažne a vytiahla z kabelky ISIC kartu.

"Tak teda dobrú noc.", povedali sme obaja naraz a zamávali si.

Znova sme sa stretli na Zobori. Celú noc sme sa rozprávali a rozprávali. Cestou domov som si nemohol odpustiť úsmev, ktorý sa mi roztiahol na perách. Cítil som sa úplne ako človek. Akoby ona bola len obyčajná ľudská dievčina a ja ľudský chlap. Mám ju rád. Je to isté. Nedokázal by som jej ublížiť. A ak by jej ublížil dakto iný, tak neviem čo by som urobil.

Pohľad Seleny.

Šťastne som sa roztiahla na lúke a sledovala hviezdy. Damon už išiel domov, predsa sa len musí trocha vyspať. Šťastie ma však rýchlo opustilo, keď som si spomenula, že chce byť len kamarát. LEN kamarát. Aspoň dačo. Utrela som sai slzy a vstala. Musím ísť už na internát. Nemú ma nachytať, že nie som v izbe.

Prešla som len meter , keď mi do nosa vošla známa vôňa. Vôňa osoby, ktorú nadovšetko nenádivím.

"Ahoj Selena. Vidím, že si spokojná. Ktože to bol? Cítim tu vlkolaka.", chladne na mňa hľadel. O nie!!! NIE!!! ON žije! Prečo?! Prečo bože musel prežiť, ten sukyn syn? Ten hajzel?!!! Vycerila som zuby a zavrčala.

"Ale no, takto sa víta "otec"?... Láska, dobre vieš, že nie som schopný ublížiť ti.", oči mu znežneli.

"Už si to raz urobil, ale tento krát ti to nedovolím. Zmizni z môjhô života, inak ťa zabijem. A tentorkát si dám na tom záležať.", syčala som.

"Nechcem, aby sme sa bili. Milujem ťa. Tie roky i to, čo si spravila, to nič na tom nezmenilo. No tak! Daj mi šandu!"

"Vypadni ty hajzel!!!", skríkla som až mi preskočil hlas.

"Ty si to nepochopil? Som upír a keď upír nenávidí, nenávidí do konca života. Ako aj miluje. A máš pocit, že ťa milujem? Vypadni, pretože moje city sa k tebe nikdy nezmeia. Skôr či neskôr ťa znova zabodnem!!!", vrčala som a revala od zúrivosti. Celá som sa striasla. Ký čert mu povedal, kde som??? Ako ma doboha dokázal vypátrať? A prečo vlastne, krista prežil????!!!! Smutne na mňa pozrel.

"Nech ti ani nenapadne na mňa dačo skúšať. Pakuj sa, kým ti to vraví podobrodky!!!", skríkla som.

Smutne sa na mňa pozrel.

"Tak ty toho človeka stále miluješ?", spýtal sa s trpkosťou v hlase.

"Áno", odvetila som rázne. Vzdychol. Prosím bože, nech sa otočí a zmizne kdesi v pekle. No tak, nech vypadne. Nechcem ho ani vidieť, už ani minútu.

"Ani mier?", ešte sa pokúsil.

"Radšej uzavriem mier so svorkou vlkolakov ako s tebou." Trhlo s ním. Nadýchol sa a otočil sa. Pomaly, sa pobral preč.

Rozplakala som sa. Hnala som sa na internát ako zmyslov zbavená. Všetko sa mi rúca. Damon, ktorého milujem je vlkolak a nemôžeme byť spolu a tento diabol sa vyhrabal boh vie z akého kúta samotného pekla. Mala som mu vtedy odtrhnúť hlavu. Teraz aby som sa bála na každom kroku. Musím si zadovážiť dýku. Jednoznačne!

"Selena, kde si bola?", ozvala sa odrazu z tmy Mima. Kruci! To je fakt hrôza. Keď sa darí tak sa darí. Musela sa zrovna teraz zobudiť?!

"Nemohla som spať. Išla som sa von prejsť.", odvetila som jej a prikryla si perinou zakrvavené tričko od lovu. Len nech to nevidí. Ešte šťastie, že je tma.

"Aha." Znova sa zakutrala do paplóna a ja som sa započúvala do chrápania Petry.

Ráno mi zazvonil budík a ja som vyskočila a bežala sa prezliecť do čistého. Napokon sme sa všetky svorne pobrali na hodinu filozofie.

Moje srdce začalo biť rýchlejšie, keď som ho uvidela a opätovala som mu úsmev. Vyskočila som na zábradlie a sadla si tam.

Pohľad Damona

Nemohol som spať. Stále ma to k nej ťahalo. Doslova som bažil po hodine filozofie. Srdce sa mi rozbúchalo keď mi opätovala úsmev. Vysadla na zábradlie a dala sa do reči s Mimou.

"Vidím starec, že nakoniec to dopadlo dobre.", ozval sa Jakub. Prikývol som. Lepšie než som čakal. Konečne sa preniesla nad to, čo som. Konečne!

Začali sa smiať a Mima do nej rozšafne štuchla. No ako bola Selena od smiechu zaklonená dozadu, prekvapilo ju to a stratila rovnováhu. Nestihla sa zachytiť a padla dole lavou.

"Nie!!! VIKI!!!", skríkla zdesene Mima a spolu s Peťou sa rozbehli dole.

"Zavolajte niekto sanitku.", stihla zvolať ešte Peťa. Okamžite som sa tam rozbehol. Nesmie sa jej nič stať. Veď je predsa upírka, veď isto žije. Prečo sa teda nestavia? No tak, postav sa. Selena! Postav sa dopekla starého!!!

"Ona...ona má zlomený väz.", roztrasene povedala Petra a rozpalakala sa. Akoby ma obliali studenou vodou. NIE!!! Musí žiť! No tak Selena!

"Pusti ma k nej!", odstrčil som ju. Nový pohľad na jej krk mi to len potvrdilo. Hlavu mala v neprirodzenej polohe. Nie! Veď predsa zomierajú, iba zo slnka, pohryznutia nami a odťatia hlavy. Žeby sa zlomený väz tiež k tomu rátal? Nesmie! Musí sa prebrať. No tak!

Vzal som do rúk jej hlavu na narovnal jej ju.Potom som ju vzal do náručia a posadil sa s ňou na lavičku.

"Lukáš, je mŕtva. Nebije jej srdce. Veď to musím vedieť. Nepomôžeš jej už.", plakala. Nikto si však nevšímal jej rozprávanie. Nikto si nevšímal Mimu, a ja som si nevšímal nikoho.

"Selena, no tak zlatko. Preber sa!", hladkal som ju po chladnej pokožke. Asi minútu som tak ostal, keď ma vytrhol zo sústredenia sa, na ňu, výkrik.

"Zavolajte dakto Sarmanyho!!! Mima, Mima", mávala jej blondína pred očami. Tá však sedela a apaticky pred seba hľadela.

"Zabila som Viki.", šepla a rozplakala sa. Bola v koncoch.

"Je v šoku. Choďte od nej. Musí do ticha.", Petra premohla smútok a nahodila profesionálny prístup. Vedela, že Selene už nepomôže a tak sa zmerala na Mimu.

Znova som sa pozrel na Selenu.

"Lukáš, chlape! Už je nepomôžeš. No tak. Nechaj ju. ", povedal Jakub. Ani neviem prečo, no vošla do mňa zúrivosť. Čo on vie o nás?! O nej?! Či jej pomôže, či nie?!

"Daj mi pokoj!", vyštartoval som po ňom. Okamžite zazmätkoval a zdesene sa pratal preč. Kruci. Predýchať to. Nemiem sa tu premeniť. Nesmiem. Určite videl moje oči i zuby. Kruci! Selena, už sa preber!

"Nechaj ho! Nevidíš, že ju miluje?", povedal mu ďalší môj spolužiak a ja som zamrel. Takže toto všetko, čo som k nej cítil je láska? Nikdy som nemiloval ženu... nemôžem vedieť aké to je. Nikdy som nemal tieto pocity voči žene. Nie...nemôžem ju milovať a potom stratiť. No tak, preber sa ...láska. Selena....

Po desiatich minútach, kedy konečne dorazili i záchranári a ja som ich vehementne odháňal, sa to stalo. Pohla sa a otvorila oči. Pomaly a unavene. Keď ma však ucítila, konala pudovo. Zasyčala a vymrštial sa odo mňa. Zranilo ma to. Poobzerala sa ostražito dookola a nakoniec sa zastavila pohľadom na mne. Vykoľajený pohľad vystredalo spoznanie a pohľad jej znežnel.

"Ja...prepáč. Zľakla som sa." povedala mi. Jedno z dievčat odpadlo. Ostatní len zdesene zízali na nás a nechápali čo sa deje. Zaškvŕkalo jej v bruchu.

"To bude dobré. Poď, ideme do nemocnice!", pomaly som sa k nej postavil. Ostala sa na mňa dívať. Pomaly, fascinovane zdvihla ruku a prešla mi po líci placom.

"Ty si plakal?", vyjavene hlesla. Čože? Ja..ani som si to neuvedomil. Och, láska....ani nevieš, ako som sa o teba bál.

"Poď...musíš ísť.", vzal som ju do náručia a schádzal s ňou dole.

"Zázrak, hotový zázrak.", dakto šepol. Prihrmela ku nám Petra.

"Veď si bola mŕtva. Mala si zlomený väz.", nechápavo vyhabkala.

"NO...asi sa budeš musieť dačo doučiť.", povedala jej a ona ostala vyjavene stáť.

"Kam ma to nesieš?"

"Do lesa, dačo ti ulovím, potom pôjdeš ešte na lov večer." Ignorujús požiadavky záchranarov som ju niesol von. Potom som zavola taxík a nechal sa vyviesť až pod les.

Vysatá druhá srna padla na zem a ona na mňa vďačne pozrela.

"Tak a sme si fifty fifity", usmial som sa. Posmutnela. Ó nie, čo jej je? Prečo je razom bez nálady?

"Čo je?", spýtal som sa jej. Pozrela na mňa tým svojím žltým pohľadom so zelenými žilkami, ale nepovedala nič. Ostala prekvapená, ako som odrazu blízko. Utrel som jej slzu, ktorá sa jej vytlačila z kútika oka a pozrel na jej zakrvavené pery. Vedel som, že ak to neurobím, do konca života budem ľutovať. Nebránila sa, neuhla, keď som sa blížil. A tak sa naše pery spojili.

Pohľad Radky

Dievčatá prišli na izbu veľmi neskoro. Okamžite som si všimla, že Mima, je akási zmenená. Akoby prekonala traumu, šok. Petra bola zase rozčarovaná. Stále si dačo mrmlala popod nos a mračila sa.

"Ahojte dievčatá, kde ste boli?Ako bolo?", spýtala som sa s dobrou náladou. Mima si sadla bez slova na posteľ, no Petra sa činila.

Keď mi povedala, čo sa stalo, neverila som vlastným ušiam.

"Ale...", začala som argumentovať. Určite sa jej to len zdalo. Veď mýliť sa je ľudské, no ona si nedala povedať. Stále bola presvedčená, že Viki bola mŕtva.

"Ty si si snáď nevšimla aká je divná? No tak, porozmýšľajte trocha, čím sa od nás všetkých líši?", pozrela sa fanaticky na Ivku, ktorá práve vyberala dačo zo skrine.

"Je krásna...to áno. Chlapi na nej môžu oči nechať.", pritakala som. To bolo prvé, čo mi udrelo do očí, keď sme sa prvý krát videli.

"Je stále studená.", poznamenala Ivka a sadla si na posteľ so zvláštnym výrazom na tvári. Vie dačo viac. Isto. Neučím sa psychológiu len tak.

"Videli ste ju vôbec niekedy jesť? Nechce si nič od nás vziať, keď jej dačo ponúkame. Ani raz sa celú dobu, čo tu je s nami, som ju nevidela napiť sa vody.

"Ja som si pár krát v noci všimla, že nie je na izbe.", ozvala sa cudzím hlasom Mima. Chúďa. Myslieť si, že niekoho zabila, hoci len neumýselne, ale predsa. Neviem, čo by som asi robila, keby sa to stalo mne.

"Ako?", okamžite to upútalo Petru.

"Jednoducho bola preč. Fuč! Vzala kľúče, ISIC a nespala celú noc v izbe."

"Môže mať priateľa.", oponovala som.

"Ale prosím ťa! Myslíš, že takúto banalitu by nám nepovedala?", rozohnila sa Petra. Očividne sa jej to dotklo, ako jej to Viki povedala.

"Môže byť zvláštny a bojí sa, ako by sme to prijali. To sa väčšinou stáva.", odvetila som.

"A kde je vlastne teraz?", spýtala sa Ivka. Vážne, kde je? Je v nemocnici, či kde?

"Neviem. Odniesol ju dakte Lukáš. Vraj do nemocnice, ale načo by si bral taxík na tých pár desiatok metrov?! Boh vie, kde teraz sú. Asi jej momentálne vyznáva lásku."

"Aj Lukáš je divný.", zapojila sa znova Mima. Všetky sme sa na ňu zvedavo pozreli.

"Keď hladkal ešte vtedy "mŕtvu" Viki, tak mu dačo jeho kamarát hovoril a on sa na neho osopil."

"To je pochopiteľné, že si chráni svoju lásku a nechce aby bola mŕtva.", okamžite som jej odvetila.

"Ale keď na neho vyletel, hoci len slovne, tak sa vydesil. Doslova od neho cúval s hrôzou v očiach. Akoby videl ducha.", vysvetľovala.

"Ako to, že som si to nevšimla?", zamračila sa Peťa.

"Venovala si sa vtedy mne.", usmiala sa na ňu. Peťa jej úsmev opätovala.

"A teraz si v pohode?", spýtala som sa jej.

"Z časti. Ale som rada, že žije. Asi by som skončila v cvokárni.", zaškľabila sa smutne. Chlácholivo som sa na ňu usmiala.

"Ty to zvládneš, neboj!"

"Tak čo teda urobíme s Viki?", spýtala sa Peťa.

"Ja by som to príliš nerozpitvávala.", povedala s rešpektom v hlase Ivka. Nahla som sa nad mini zábradlie na svojej poschodovej posteli a pozrela pod seba na ňu.

"Ty dačo vieš, však?", spýtala som sa jej.

"Ja...dačo som našla medzi stolíkom a jej skryňou, keď som si brala svoje veci. Očividne to tam len narýchlo hodila a ono to vypadlo. Je to tričko. Lenže aké.", vstala z postele a začala sa hrabať v jej veciach. Vytiahla odtiaľ červené tričko. Podala ho najskôr mne. Najprv som si nevšimla, či je na ňom dačo zvláštne, až kým som si nevšimla prečo je vlastne červené.

"Krv???", neveriacky som na to vyvalila oči. Bože, to je krvi! To nie je obyčajné krvácanie z nosa. To muselo byť väčšie krvácanie.

"Ukáž!", zvolala Petra a vytrhla mi ho z ruky. Zbledla.

"Naozaj to je krv. A veľa krvi. A dokonca vrstvy. Pozri, tu sa to prekrýva!", ukázala to Mime.

"Ja mám z nej strach. Radšej by sme to mali nechať tak. Veď je k nám milá. Mám ju rada, je to naša kamarátka.", vrátila jej to s týmito slovami.

"Veď práve preto! Keď je to kamarátka, nezaslúžime si, aby nás ťahala za nos."

"Čo ak je tá pravda, tak desivá, že radšej nám to nepovedala...", namietla Ivka,

"Žeby bola nájomná vrahyňa?", spýtala sa Mima, bledá ako stena.

Veta ostala vysieť ťaživo vo vzduchu. Boli sme ticho a všetky sme úpenlivo premýšľali nad jej tajomstvom. Aké tajomstvo by mohla skrývať? Bledá, chladná, neje, nepije, krv na jej tričku, zrejme ani nes...pí...

Počula som, ako sa mi srdce rýchlejšie rozbúchalo. To predsa nie je možné. Alebo áno? Je predsa do tých bytostí zažratá a verí v ne. Pretože ona sama je?...Ona sama je upír? O nie... To je podľa mňa blbosť.

"Ehm...a nevšimli ste si dačo ohľadne slnka?", prinútila som sa spýtať, aj keď mi môj inštinkt napovedal, že si to mám nechať pre seba.

"To je ďalšia vec!", zvolala Petra.

"Keď je pekne a môže ísť von, absolútne nechce ísť. No ak prší, tak ide von s nadšením. A miluje večerné prechádzy a západ slnka, ako sama povedala.", dokončila s pokývaním hlavy. Vyhýba sa očividne slnku. To si človek nevšimne, keď je celé dni zavretý v triedach a študovni. Žeby bola naozaj upír? A vie to Lukáš? Po chrbte mi prebehol mráz. Mám rada Twilight, všetky časti. Bavia ma upíri, keď sú pekne urobení... Ale žeby boli naozaj? Vážne všetky tie mýtické bytosti, ako aj víly, elfovia a podobne existujú a nie sú výmysel Hollyvwoodskych režisérov a scenáristov, či spisovateľov? Ale ak nám neublížila doteraz, tak hádam to neurobí teraz, keď ju komfrontujeme. Chcem vedieť pravdu.

"Veríte v upírov?", spýtala som sa dievčat.

"Edward je tak božský.", okamžite zatiahla Peťa. Pokrútila som nesúhlasne hlavou.

"Ja teraz nežatrujem. Čo ak je upírka?" Všetky na mňa vyjavene pozreli.

"Všetko sedí. Vyhýba sa slnku, neje a tá krv..."

"Ale sem tam na slnku je a neumaží ju to, ba ani sa neligoce.", namietla Mima.

"A ktorý filmár videl pravého upíra?", spýtala som sa v otázkou v očiach. Pochopili. Upír môže byť úplne iný ako je to vo filmoch.

"Ľahko to zistíme.", zahlásila Petra a ja som už vedela, že sa nehodlá vzdať a doslova to z nej vytlčie.

V tú noc sa však nevrátila, ba ani potom. Vôbec sme o nej nevedeli. Vypla si mobil. Bola prosto nezvestná. Objavila sa až poobede s tesným závesom za sebou. Lukáš ju držal za ruku a ona žiarila šťastím. Z oboch sálala láska na metre ďaleko. Ovplyvnilo to i nás dievčatá. Prestali sme sa jej báť.

"Ahojte dievčence!", zašvitorila a Lukáš sa tiež pozdravil.

"Ako to, že sa nechystáte na Halloween párty?", spýtala sa prekvapene. Ona si niesla tašku s maskou. Myslím, že ju zháňala dlho. Podľa mňa prespala u neho.

"Vychystáme sa, až keď nám všetkým povieš pravdu.", zoskočila Petra z postele.

"Som si na sto percent istá, že si mala zlomený väz. Nie som sprostá moja. Chcem vedieť pravdu, všetky. Neješ, nepiješ. Aj keď tvrdíš, že ješ v kuchynke, nikdy si nezoberieš od nás ponúknuté maškrty. Vyhýbaš sa slnku. Si bledá a studená a príliš dokonalá.", štuchla je ukazovákom do hrude.

Okamžite som vedela, že trafila do čierneho. Aj keď na výzore tváre nebolo nič badať, oči vraveli za všetko. Odhalili sme ju. Dostala som razom strach. Ako sa zachová? Čo nám urobí? Umlčí nás? Zabije? Nie, nesmiem na to myslieť. Chcem ešte vidieť svojho Tomáša.

Lukáš sa na ňu veľavýznamne pozrel. Dlho si hľadeli do očí, keď nebadane prikývla. Srdce mi vynechalo úder a už som čakala, že odtrhne Petre hlavu. Sme predsa ľudia, ktorí vedia o jej tajomstve. Nestalo sa tak. Len vzdychla a sadla si na posteľ.

"Vedela som, že na to skôr či neskôr prídete.", usmiala sa. Ani som nedýchala. Petre prešiel po tvári spokojný výraz, no vystredali ho obavy. Mima bola bledá a Ivka sa tvárila, že tu ani nie je.

"Naozaj to chcete vedieť?", spýtala sa s úsmevom a všetkým sa nám pozrela do očí. Pri mňe zastala a ja som odhodlane prikývla.

"V poriadku. A čo typujete, že som?", zvážnela. Lukáš ani brvou nepohol. Len s láskou pozeral na Viki.

"Upírka.", povedala som s priškrteným hlasom. Rozšírila prekvapene oči. "Skvelé"! Teraz sa začne isto smiať, či nám nešibe.

"Kde som urobila chybu, keď ste to zistili? A ešte k tomu všetkému tomu veríte?", začudovane sa zamračila.

"Sem tam si preper tričko po love.", prehodila som sarkasticky. Hiiiii!!! To som nemala. Teraz ma prinajlepšom zmláti. Začala sa však smiať. Očividne jej dobrú náladu nemôže nič prekaziť. Fajn, vyzerá, že nám už neublíži. Starosti mi však robí Lukáš. Vôbec sa nezľakol, ani nie je prekvapený. Žeby už o tom vedel? Alebo je tiež upír? Nie...on nie... Má teplé ruky. Určite to však musí vedieť už dávno.

Viki sa prestala smiať a ostalo dusivé ticho.

To prerušila Mima.

"Keď sme už pri tom odhaľovaní pravdy. Lukáš? Čo videl, ten tvôj spolužiak, keď tak vydesene zutekal pred tvojím výrazom?"

"Nič pekného.", usmial sa ňu a žmurkol rozšafne očkom. Nepomohlo to k dôvere.

"Damon, nestraš ich!", zamračila sa Viki. Čo?! Damon? Tak počkať...ani ich mená nie sú, aké ich poznáme? Ako to?

"Som vlkolak.", povedal nakoniec bez dramatizovania. Zalapala som po dychu. Vlkolak? Ešteže nie je spln.

"Ehm...a to...tá vzájomná nevraživosť je tiež výmysel?", spýtala sa opatrne Petra.

"Tá Bohužiaľ nie.", posmutnela Viki.

"My sme sa cez naše maličkosti preniesli. Milujeme sa aj tak.", povedal Luk...Dobre...Damon. Ako sa vlastne naozaj volá?

"Ako sa naozaj voláš? Lukáš, či Damon?", spýtala som sa.

"Damon. A Viki nie je Viki, lež Selena.", odvetil.

"A prečo sa vaše rasy tak nenávidia?", to som celý čas chcela vedieť.

"Jing a jang. Všetko na svete má svoj protiklad. Vždy sa nájde dačo, čo niečo ukončí. Boli sme stvorení na to, aby sme sa navzájom eliminovali a ...", ústa jej zakryl Damon.

"Už to nechcem počúvať zlatko.", zaševelil jej do ucha. Oči jej posmutneli. Chudáci, celý život budú s tým žiť.

"Prečo tie mená?", spýtala sa Ivka.

"Sme z Anglicka.", usmiala sa na nás.

"Ako to, že viete tak rýdzo po Slovensky?", okamžite som sa spýtala. Chcem o nich vedieť všetko. Ako žijú, ako sa s tým vyrovnali, či to chceli?

"Máme talent na jazyky. A navyše, som tu bola už pred desiatimi rokmi.", usmiala sa.

"Koľko máš vlastne rokov?", spýtala sa Petra.

"Neviem. Prestala som to rátať.", usmiala sa na ňu vlažne. Tá na ňu vyvalila oči.

"Okolo päťsto. Obaja.", povedal za ňu Damon. Päťsto. To ma podrž! To si ani neviem predstaviť, žiť tak dlho.

"Dlho, ja viem. Ale treba si zvyknúť.", trbko sa usmiala Selena. Pekné meno. Znova ostalo ticho.

Pretrhol ho Selenin poznatok.

"Zvoní ti mobil.", pozrela na Petru. Razom zavybroval a začal zvoniť. Tá ho v okamihu zdvihla.

"Maňka! Ešte nie sme prichystané. Ideme na to. Tak za hodinu na izbe. Pá", zložila.

"Tak, a ideme sa chystať dámy. Na otázky budete mať zajtra.", zavelila a z nejakého dôvodu sme jej nemohli odporovať. Petra si však medzi chystaním nedala povedať. Keď bola Selena na záchode a prezliekala sa, rýpala do Damona.

"A to sa meníš len cez spln?"

"Kedysi áno. Teraz to viem i vôľou a hocikedy.", povedal bez okoľkov. Jej ruka s líčidlom zastala na pol ceste k oku.

"Bojíš sa. Neboj, nepremením sa. Som vtedy škaredý.", zasmial sa. Pomaly sa k nemu otočila.

"Ako si to zistil?", preglgla. Ja som to všetko s úžasom sledovala.

"Cítim to z teba. Ako aj zviera cíti, že máž z neho strach, tak aj ja. Selena tiež. Rozlíšime či má daná osoba strach, radosť, dokonca i vzrušenie", žmurkol na ňu. To je veľmi zaujímavé. Dačo ako čítanie myšlienok. Akoby asi vyzeral premenený? Nie! Radšej to nechcem vidieť. Ale ako vyzerá vo svojej pravej podobe Selena? Snáď to nebude nič hrozivé.

Práve vošla dnu, mám možnosť sa jej to spýtať. Fíha...tá ma odvahu. Ligotavú striebornú sukňu dlhú až po zem, mala pri kolenách zúženú a nad členkami znova rozšírenú. Na prsiach si nalepila silikonóvu podprsenku. Tú zdobili strieborne flitre, ktoré znázorňovali šupiny. Morská víla. Ďalej už nemala nič.

"Páni!!! To je odvážne.", zatiahla Mima. Selena sa usmiala a žmurkla na Damona, ktorý ju hltal očami. Ou...chudák. Myslím, že dnes nepríde na internát spolu s nami. Ale musím sa sústrediť na to, čo chcem.

"A ako vyzeráš normálne? Máš tie preslávené špicáky?" Okamžite na mňa pozrela.

"Mám, ale tie používam, iba keď lovím, alebo som nahnevaná."

"Neklam! Máš ich aj pri mne. Žltoočko", oblapil jej driek.

"Ľudí to desí.", zaoponovala.

"Prosím." Ja to chcem vidieť. Nahodila som psie kukadlá.

"Tak dobre teda.", rezignovala a jej hnedé dúhovky sa pozvolne zmenili na žlté so zeleným nádychom. No...nie je to zrovna príjemný pohľad. Ale čakala som dačo desivejšie.

"Nepríjemné, však?", spýtala sa ma a ja som dokonale videla jej predĺžené očné a špicaté zuby aj o päť milimetrov. Tak toto by som nechcela mať zapichnuté v hrdle.

"Ani nie.", vypotila som. Damon sa začal smiať. Čo je mu smiešne?

"Toto ešte nie je nič. Mala by si vidieť mňa."

"Ďakujem, neprosím.", podvedome som sa natlačila na stenu.

"Ale ukážem iba oči a zuby."

"Nie.", pokrútila som hlavou. Neprosím. Chcem si ho zapamätať pekného.

"Ja chcem vidieť, čo rozrušilo tam toho.", ozvala sa odhodlane Mima. Otočil sa na ňu a tá vydesene cúvla. Vyceril na ňu zuby a rozšafne vyplazil jazyk ako hrajúce sa šteňa.

"Damon dosť!", povedala Selena a ani sa neodtrhla od zrkadla, ku ktorému medzi tým sadla. Oči mala však stále žlté. Zrejme si pomyslela, že bolo dosť pretvárky. Na pery si nanášala modrú farbu. Na krk za uši si už stihla nakresliť žiabre. Ona to vyhrá. Jednoznačne. Potom si naniesla modré tiene, ktoré skombinovala so zelenou a šedou. Černe riasy sa behom minút zmenili na zelené.

Mima to medzi tým predýchala. Damon už nás viac nestrašil, lež pomáhal Selene s úpravou. Na spánok si nalepila umelú morskú hviezdicu a na krk a ruku si zavesila náramok, náhrdelník z mušlí. Neviem, čo si spravila s vlasmi, no vyzerali ako mokré. Napokon z tašky vytiahla ešte dačo, ktoré po navlečení si na ruky vyvolalo efekt blanitých prstov. Nakoniec si dlhé krásne nechty zafarbila na modrozeleno. To bolo najdlhšia jej príprava na cestu niekam von za celú históriu.

Bola aj tak kradšia ako Petina. Tá sa upravila za upírku. Černe legíny, čierne čižmy po kolená, čierny korzet, ktorý jej zohnala Selena a tmavý "des naháňajúci" make - up. Napokon si nasadila zuby, ktoré vyzerali na môjveru reálne. Som zvedavá prečo sa neupravila Selena za upírku. Vtedy by sa nemusela na nič hrať.

"A ty prečo nie si za upírku Selena?", spýtala som sa nakoniec.

"Upírizmu mám dosť celých päťsto rokov. Chcem byť dačo nevinnejšie. Dačo menej vraždiace.", odvetila.

"Zlatko, ale ani morské panny nie sú sväté. Zvádzajú mužov a potom ich utopia.", prešiel jej ukazovákom dráždivo po krku.

"Ale no tak! Brzdi!", zasmiala sa a ťapla mu rozšafne po ruke. Zasmiali sme sa, ale znova ostalo ticho. Je to tak divné.

"Aké by som mala oči? Tiež žlté ako ty?" spýtala sa Peťa len tak "medzi rečou". Popravde sme boli všetky ticho. Ešte sme sa poriadne z toho nespamätali, ako by sme sa mali.

"Tebe by buďto zbeleli, alebo ešte viac zmodrali. Neviem presne a nehodlám sa to ani zistiť.", uzavrela šikovne debatu. Hodila sa na postel a čakala, kým sa dievčatá vystroja. Damon vzal ani neviem odkiaľ fotoaparát a cvakol.

"Damon, na čo to?", spýtala sa bez otvorenia očí.

"Na pamiatku.", uškrnul sa.

Ako vedela, že je to on? Ešte veľa o nich nevieme. Vlastne absolútne nič.

A ani sa to asi tak skoro nedozvieme. Po tom, ako sa Petra dochystala a Mima sa zmenila na elfku, sme sa vybrali na diskotéku. Moje vílie krídla mi trocha zavadzali, ale príliž mi to nevadilo. Zavalili ma úplne iné starosti. O Selenu. Leží apaticky, bez života v očiach, na posteli schúlená v embrionálnej polohe. Z očí sa jej sami od seba rynú slzy a ja plačem spolu s ňou. Tak sa jej šťastie rozplynulo. Jedne večer bola úplne šťastná a teraz sa už týždeň nepohla. Ba sa ani neprezliekla. Ach, keby nemusel byť dôvod toho jej konania. Ale je to tak, Damon je mŕtvy....

Pohľad Petry

"No tak!!! Uvoľnite sa baby! Pozrite, keby som vás chcela zabiť, tak to už dávno urobím", skackala pred nami nadšene. Očividne kašľala na pretvárku. Mala tie svoje žlté oči so zubami, ktoré ma desili. Nie, nejačali sme, ani sme pred nimi neušli. Ale predsa sa ich bojím, všetky z nás. Maňka, prezlečená za anjela sa nechápavo pozrela na Viki...teda Selenu. Ťažko je hovoriť dakomu inýmm menom, ako ste ho nazývali celý mesiac a pol. Radke, to však problém očividne nerobí, tak ako mne.

"Selena, my vieme, ale predsa len...potrebujeme čas.", usmiala sa na ňu nervózne. Vik...Selena zastala rovno neďaleko hlúčiku mladých chalanov. Fíha...akí sú fešní...usmiala som sa na jedného a odhalila svoje umelé zuby. Zuby... striaslo ma, keď som si pomyslela, že všetky tie nadprirodzené sily, bytosti môžu byť reálne. Veď upíry a vlkolaci existujú. Takže môže existovať aj rasa ako víla, elf, morská víla a tak. Najlepšie na tom je to, že Maňka nemá o tom ani šajn. Som zvedavá, čo by robila, ak by to zistila. Má na pláne jej to povedať?

"Dievčence, vám by som nedokázala ublížiť aj keby som bola ako hladná, či nazúrená. To by som radšej rozbila stenu, než vás napadnúť. Takže žiadne strachy, ja vás ochránim. A Damon tiež. Vie, že keby vám ublížil, tak tým ublíži mne. A to on neche však?", pozrela sa na neho. Usmial sa nežne a láskyplne ju pobozkal.

"Istotne, veď ste jediné jej ľudské priateľky", dodal. Jediné ľudské priateľky... Tá veta mi rezonovala dlho v hlave po tom, ako sa Mima očividne odhodľala správať normálne. Musí to byť hrozný údel byť upírom, či vlkolakom. Všetkým, ktorých májú radi musia klamať, tajiť tajomstvo, pozerať sa ako umierajú, zatiaľ čo oni sa plahočia svetom sami. Často sa nudia a tak len putujú ako nomádi svetom a ich zmyslom života je krv. Ak sa nezamilujú ako ona teraz. Dokonale z nej srší láska, šťastie, elán na metre ďaleko.

Pohli sme sa ďalej, zatiaľ čo skupina chalanov nechápavo zízali na náš nadľudský párik a Maňka tým duplom nechápala.

"O čo tu ide?", nevydržala to a dožadovala sa odpovede. Selena sa zháčila a zastala. Pozrela na Mimu, tá pochopila okamžite a chopila sa slova.

"Vieš Mani...vec sa má tak, že Viki nie je Viki a už tobôž nie je človek. A Lukáš nie je Lukáš, ale Damon a tiež nie je človek.....fu.", dodala a ja som sa začala smiať. Akoby urobila ten najťažší úkon na celom svete.

"Peťa, to nie je na smiech.", zamračila sa Radka.

"Veď ja viem. Ja len....ale nič.", nahodila som vážnu tvár. Selena sa na mňa usmiala. Asi sa jej páči, že som sa uvoľnila. Konečne.

"Čo? Nechápem", zamračila sa a nahodila kukuč na Selenu.

"Som Selena, teší ma.", usmiala sa a podali si ruku. Maňka bola mimo ešte viac.

"Je upírka a on je vlkolak", zašepkala som jej do ucha. Okamžite sa začala smiať. Jasné, že tomu neverí. Keď však videla, že my sa nesmejeme a už tobôž nie oni dvaja, doplo jej.

"To akože vážne? Neverím! Neverím, že by si bola upír.", zvolala. Selena k nej okamžite priskočila a rukou jej zakryla ústa.

"Ššššššt!!! Ticho, nikto to nesmie vedieť!", zašepkala naliehavo. Potom sa jej zahľadela do očí a pootvorila ústa. Stála som práve za Maňkou, takže viem čo robila. Skryla svoju pravú tvár, čim jej oči zhnedli, zuby sa Teraz som i ja dokonale videla, ako sa jej zuby predĺžili. Akoby sa vysúvali, ako hydraulika. Hydraulika...skvelé prirovnanie. Už mi z toho šibe.

Maňka sa rostriasla a jednoznačne zbledla.

"Nemaj strach, všetky sme zatiaľ živé a zdravé!", zvolala som a dala si ruku na jej plecia na znak, že sa jej nebojím. Maňka bledá pokývala chlavou na znak pochopenia a Selena jej odkryla ústa.

"Tak to aby sme už šli do Devilsu, no nie?", zvolal Damon a presunul sa k svojej láske.

"Počkať... Damon, si ty vôbec maska?", spýtala sa odrazu Mima. Ten sa na ňu laškovite usmial a vytiehol dačo spod kabáta. Obrátil sa, nasadil si to na hlavu a otočil sa späť.

"Vlkolak, vrrrr.", počuli sme z jeho tónu pobavenie a šibalstvo. Začali sme sa smiať.

"Tak bacha, až tuná s upírkou nepobijete!", ozvala sa Radka a ukázala na mňa.

"Ja som nekonfliktný typ", prehodila som nedbanlivo a znova sme sa všetci rozosmiali.

"Ale už by sme mali vážne ísť. Veď za tedy vyhlásia i výhercu.", zasiahla Selena. A tak sme teda išli.

Bavili sme sa skvele. Tancovali sme, spievali sme spolu s reproduktormi, daktoré sme i pili, tak ako aj ja. Neprehnala som to však, dokážem normálne uvažovať. Práve je jedna z tých pomalších a Selena s Damonom sa spolu kývu do rytmu a usmievajú sa na seba. Ach, keby som ja mala dakoho takého. Niekoho kto by ma miloval a ja jeho. A nemusel by byť ani vlkolak,to by naozaj nemusel.

Obrátila som sa späť k tancujúcim dievčatám, čo bolo dosť obtiažne, pretože tancovať telo na telo aj keď nechcete je dosť perné. Hotová konzerva sardiniek je teraz z tohto baru. Dostať sa na parket je hodné metálu, tak i dostať sa z neho preč. Daktorým sa to však darí ako aj Selene. Čo? Selena ide preč? A kam? Čo sa stalo? Žeby bola hladná? Možno sa pochytila s Damonom, predsa sú len nepriatelia. Pozrela som na Damona, ktorý nechápavo hľadel pred seba. Dačo sa muselo stať. Musím ísť za ňou.

Dostať sa z parketu bola však úmorná vec. Sáču vás nechcene, ba i chcene, opití chlapi vás div nevyzlečú na mieste a tie poznámky. Trvalo mi asi tri minúty, kým som sa dostala vôbec na chodbu na ktorej po mne zvolal starší chlap.

"Hej, zlatko! Upírka, nechceš ma vysať?", chlípne sa zaškeril a očami naznačil na svoj rozkrok. Zagánila som na neho a bežala preč. Prasa! Je mi z toho zle.

Doslova som vyletela na ulicu a hľadala Selenu.

"Nevideli ste morskú vílu?", spýtala som sa dievčat fajčiacich pri vchode.

"Hej bežala tamto.", prikývla zajačica PlayBoy a ja som vyštartovala smerom ku kruhovému objazdu. Uvidela som ju. Razila si cestu odhodlanými energetickými krokmi smerom ku skupinke mužov.

"Ale morská panna! Kam tak bežíš?!", zatiahol opito jeden z nich. Dnes ma si neprekvapí, že je každý pripitý. Devils napráskaný, isto bude aj Barracuda a nevravím o Riu. A alkohol nie je dobrý, hlavne nv kombinácií vyzývavého oblečenia ženy. A Selena nemala kvázi nič na sebe. Len silikónovú podprsenku. Ignorovala ho, práve chcela okolo neho prejsť, keď jej razom zatarasil cestu.

"Hovorím s tebou.", očividne sa mu nepáčilo to, že ho berie ako vzduch.

"Selena!", zvolala som a rozbehla sa za ňou.

"Uhni, ak nechceš prísť k úrazu!", zasyčala. On sa zarazil, ako aj jeho kamaráti, ale neuhol.

Dobehla som k nim asi na päť metrov, keď Selena vystrelila s rukou a schytila ho pod krk. Doslova ho vzala a vrazila s ním do steny. Chvíľu ho podusila a odhodila asi meter od seba. Zastala som a zdesene som zízala na podliatiny na jeho krku. Mal na ňom aj krv. Nechtami mu zrejme zaryla až do mäsa. Bože....je tak nebezpečná. A silná, veď ho zdvihla do vzduchu a to má aj sto kíl. Čo ak ublíži aj mne? Je očividne rozzúrená, v afekte. Ale veď povedala, že nám neublíži. Veď sama vravela, že radšej rozbije stenu, akoby nám mala dačo zlého urobiť. Myslela tým toto? To, že rozbije stenu s niekym? Dostala som z nej strach. Schňapla som do ruky mobil a zavolala Mime. Hádam prídu čo najrýchlejšie.Zatiaľ ju treba upokojiť. Ale...rýchlo. Kam to ide? No tak...musím sa vschopiť. Idem na to. Pozrela som sa ešte raz na skupinku, ktorá správe ratovala svojho jedinca. Chcela som sa spýtať či je v poriadku, no keď som otvorila ústa, len sa na mňa vydesene pozreli a tak som ich radšj nechala tak. Vyzerám asi vážne odstrašujúco.

"Selena! Stoj! Čo sa deje?", kričala som za ňou. Otočila sa na mňa a ja som stuhla. Vyzerala tak desivo. Ako...ako upír. Riadne nazúrený upír.

"Nechaj ma tak, choď späť. Do toho ťa nič nie je!", odrvkla mi.

"Čo...čo sa stalo? Po...pohádali ste sa s Damonom?", vysúkala som. Hlas sa mi chvel. No tak, vzchop sa! Veď to si nebola ty, koho šmarila o stenu.

No až minútu mi trvalo, kým som sa odhodlala ísť za ňou. Ona však išla ďalej za svojím cieľom, zahla za roh. To už sa pri mne objavil Damon.

"Čo sa jej porobilo? Pohádali ste sa?", obrátila som sa na neho. Jeho oči už nemal pekné hnedé. Mali zvláštnu farbu a on divno dychčal. Och...čo ak sa premení? Ale veď nie je spln. Ba nie, či hej? Hovoril mi či nie, že sa mení kedy chce? Ja už neviem.

"Práveže neviem. Len z ničoho nič odišla, nič mi nepovedala. Ale cítim tu upíra.", povedal mi.

"Tá maska mu lezie na mozog.", počula som tiché poznamenanie od skupinky, ktorá sa ešte neráčila vypariť. Kašlem na nich. Musím z neho dostať informácie.

"Veď Selenu, či?"

"Cudzieho. Tento pach nepoznám.", odvetil mi. Očividne sa premáhal. Zavrel oči a nadýchol sa. Po vydýchnutí ho striaslo. Rozbehol sa smerom, ktorým bežala Selena.

"Ostaň tu. Je to pre teba nebezpečné.", stihom mi zakričať, keď som sa už - už chcela rozbehnúť.

Dať na jeho radu a ostať? Predsa som len videla, aká je silná. Čo ja som oproti nej, nemu a ďalšiemu, čo je možno zlý. Oni to vyriešia medzi sebou. Pokývala som si hlavou sama pre seba a obrátila sa.

Vrazila som rovno do Mimy.

"Bože, som sa vydesila!", zalapala som po dychu.

"Čo sa stalo? Vyzerala si, že si vydesená.", zamračila sa. Radka sa na mňa spýtavo pozrela. To už dobehla i Maňka.

"Selena je nepríčetná. Akoby sa zbláznila. Tam toho chlapa takmer udusila a myslím, že mu i nechtami zaryla do mäsa."

"To ale značí krv.", zbledla Maňka.

"Nie...po krvi nešla. Išla po niekom, alebo od niekoho.", pozrela som smerom, kam sa vyparili.

"Nezmysel, žeby sa pohádali s Damonom. Videla som ich, ako sa usmievajú na seba a jej odrazu úsmev zamrzol a poklesli kútiky. Dačo sa jej prehnalo hlavou a odišla. Vážne vravíš, že bola zúrivá?", oponovala Radka.

Prikývla som a vtom sa stali dve veci. Odniekiaľ sa zjavili policajti a mierili si to rovno k nám. Uznávam, neboli sme práve ticho a už je po desiatej. A dačo sme začuli. I policajti zbystrili pozornosť.

"Zbraň!", zvolal jeden a rozbehli sa smerom, kam bežala i Selena. Pozreli sme sa na seba a viac nám nebolo treba hovoriť. Rozbehli sme sa za nimi.

Našli sme ich rýchlo. Ten úkaz mi okamžite vytlačil slzy do očí. Selena s plačom podopierala jednou rukou Damona, z ktorého valila krv. Dokonca sa mi zazdalo, že sa jemne z neho dymilo.

"Nie! Damon nie",zakrvavené ruky sa jej triasli ako i hlas.

"Slečna ste v poriadku? Kto to urobil?", zvolal okamžite policajt a druhý očami prehľadával okolitú tmu, pripravený okamžite vystreliť.

"Volám sanitku.", povedala som a vytočila číslo. V tomto momente musia ísť emócie bokom. Treba nasadiť profesionálny prístup, ako sa na ošetrovateľku patrí. Maňka, učiaca sa za urgent v záchrankách sa rozbehla k nim dvom okamžite padávajúc prvú pomoc.

"Je to striebro. Sú na to alergickí. Tá guľka musí ísť von. Hneď!", schňapla Maňku za ramená a fanaticky jej pozrela do očí. Ona však Odvrátila zrak.

"Nemôžem mu ju len tak vybrať vreckovým nožom. Neviem, čo mu to zasiahlo. Mohla by som ho zabiť. A to určite nechceš.", hľadela na ranu. To už som sa prihnala k nim aj ja, po tom ako som povedala všetko dôležité. Adresu však museli nadiktovať policajti, ktorí sa všetko teraz hlásili do vysielačky.

Videla som, ako Selenine zovretie povolilo ale nalihavý prosiaci šepot nie.

"Zachráň ho, zachráňte ho obe, počujete?! Je to pri, alebo už v srdci. Ja idem vyriešiť tamto." Tamto povedala s takou nenávisťou, s takou zúrivosťou. Mám pocit, že sa jej dokonca predĺžili zuby ešte viac ako ich mala. Pobozkala Damona a vyskočila na nohy ako srnka.

Odrazu sa objavila pri nás Ivka. Ani si nepamätám v tom strese, či vôbec s nami išla už od začiatku a potom sa len dakde vyparila s kamarátkami, alebo išla osve. O áno, sanitka. Už ide.

"Bože...čo sa stalo? Počula som strelbu a... Prežije?", spýtala sa zdesene.

"Dúfam, a kde je Selena?", spýtala sa Maňka. Okamžite som ju našla. Trhla svojou sukňou a odhalila svoje dokonalé telo v legínach. Obrátila sa nám chrbtom a všetci sme zamreli. Jej chrbát bol celý krvavý a v ňom dve diery. Bola postrelená, no ona akoby to vôbec nevnímala.

Sanitári vyskočili so sanitky a Maňka sa chopila vysvetľovania. Brali ho okamžite. Nestíhala som sledovať. Či Selenu, ktorá by mala byť mŕtva na zemi, alebo Damona ako pripínajú na nosítka. Zamerala som sa teda na Selenu, ktorá bola bola odhodlaná vybaviť si "tamto". Myslelá tým toho cudzieho upíra? Niekde tu však očividne je. Mráz mi prešiel po chbte. Nebola som schopná pohybu. Len som sledovala čo robí. Keby to bolo na kamere, tak poviem "pekný trik". Tu je to však relalita a práve taká, ktorá sa mi práve nepáči. Vôbec sa mi to nepáči i keď je to fascinujúce, čo robí. Rozbehla sa a skočila rovno na prvé poschodie. Obdivuhodný výkon, keďže je to výška šesť metrov...asi. Jej to však problém zrejme nerobilo. Z balkóna vyskočila na ďalší a ďalší, až sa dostala na strechu päť poschodového pameláka.

Tam som ho uvidela. Mihol sa tam tieň, po ktorom sa okamžite vrhla so zúrivým revom. Strhla sa bitka. Nevidela som, čo sa tam všetko robí, no Selena napokon vyhrala. Schňapla dačo do ruky, ktoré potom okamžite namierila na nepriateľa. Moja jedna časť chcela, aby ho zabila. Druhá sa však bránila vidieť vraždu. Odtrhnúť však zrak od scény som nedokázala. Čo ak mi dačo ujde? Dačo po ňom kričala a plakala zároveň. On hovoril naliehavo, fanaticky. Vyzerá to tak, že jej nechce ublížiť. Ale čo to potom znamená? Prečo po nich strieľal? Veď na to nemal dôvod....

Poznanie ma ovalilo ako demolačná guľa. On si zrejme myslel, že jej chce ublížiť, keď sa za ňou hnal Damon. Áno, on jej len chcel dobre. Veď ktorý upír by si pomyslel, že upírka miluje vlkolaka a on ju? Asi len blázon. Keby som len tak vedela o čom sa bavia. Je tu hluk. Odišla som od skupiny okolo Damona a nastražila uši.

"Povedala som ti, že ťa nemilujem!!! Milujem Damona!", skríkla, až jej preskočil hlas.

"Damona? Pche! A čo ten tvoj človek spred rokov? Klamala si mi Selena. A ja hlupák som ti naletel. Nedokážem však pochopiť, ako je možné, že ty a ten....PES...", posledné slovo doslova vypľul.

"Stále ho milujem, pretože ten pes je ten človek. A len "vďaka" tebe sa z neho stal ten pes, ako ho ty nazývaš.", zahnala sa rukou, v ktorej zvierala zbraň a ukázala na Damona. Práve sa nosítka zapomoci sanitárov vzniesli do vzduchu a mierili k sanitke.

Takže takto to je! On to urobil z pomsty. Nezniesol to. Moje nové pochopenie situácie mi potvrdil slovami.

" Ak ťa nemôžem mať ja, tak nikto, ani vtedy ten tvoj miláčik z voza a už tobôž nie ten pes.....", to hovoril zreteľne. Potom ale stlmil hlas a ja som nič nepočula. S prekvapením som sledovala ako sa k nej približuje. Ona sklonila zbraň a plakala. Ako to, že ho odrazu nechce zabiť? Prečo zastala? Veď jej postrelil lásku, vyzerá to tak, že jej hovorí do duše. O nie...berie jej zbraň z ruky, ktorú tak horko - ťažko získala.

Vtom nastal zvrat. Pozrela sa na svoju lásku, ktorá z nej stále nezpúšťala oči. Už ho nakladali do sanitky. Zvrieskla, schmatla upírovi vlasy a všetky náboje, čo boli v zbrani mu vpálila do sánky zo spodu. Napokon mykla rukou v ktorej držala jeho hlavu a jeho bezvláde telo div na mňa nespadlo. Len tak tak som stihla uskočiť a jeho nebeské oči bez života sa na mňa upierali. Z rany mu vytekala hustá tmavá až čierna krv. Bol to veľmi pekný, ba až nádherný, dokonalý. Myslím, že by mu padla k nohám každá ženská, na ktorú by ukázal, no on chcel práve ju. Asi preto, lebo je z jeho sveta. Pozrela som hore a už som len videla, ako Selena vykročila nohou do prázdna.

"Nie!!!", podvedome som skríkla. Ona sa chce snáď zabiť?! Môj výkrik upútal zbytok osadenstva, ktorý ostal po tom ako sanitka odišla. Maňka išla s nimi do nemocnice.

Bolo to neskutočné. Padala chvíľu na zem. Dopadla však rovno na nohy akoby len toť zo stoličky zoskočila a okamžite vkročila k značke pri ceste. Uchopila ju do ruky a utrhla ceduľu. Všetci sme to vyľakane sledovali. No najviac bobkov z gatiach mali asi policajti. Pozrela sa mi do očí a ja som mala odrazu pocit, že toto sa mi nebude páčiť. Nemáme tu čo robiť. Policajti nás zatknú. Nesmieme im dať šancu. Dačo vo mne, nejaký neznámy hlas mi hovoril: "Utečte. Uvidíme sa na internáte." Prikývla som. Neviem ako to robí a či to vôbec robí, no nejak som tušila, že je to práca Seleny.

"Baby...poďte preč. Musíme zmiznúť. Nesmú nás zatknúť!", šepla som každej z nich a pomaly sme sa vyratili.

Nedokázala som si však pomôcť a posledný krát som sa pozrela, čo ide robiť. Policajti po nej začali kričať, že nech to nechá, nech si dá ruky za hlavu, nech sa vzdá. Ja keby som videla, čo videli oni...by som vzala nohy na plecia.

"Hneď, len dokončím svoju prácu.", odvetila im s kľudom a podišla k telu upíra. Nadýchla sa a dala hore ruky držiac v nich železnú tabuľu zo značky. Dakto ma chytil za ruku a ťahal preč. Mima sa pre mňa vrátila. V posledných okamihoch som zaregistrovala paľbu, jej ústátie a následné odseknutie hlavy.

Prvé, čo som urobila ako som dobehla do izby, bol smer záchodová misa. Nahromadený stres, des, hororové scény môj žalúdok nenechali napokoji.

"Si v poriadku?", držala mi vlasy Radka.

"Hej, to bude Ok.", prikývla som.

"Nebude. Ona mu odsekla hlavu. To telo skoro na teba spadlo, tak nehovor Ok.", vrvlala Mima. Bledá Ivka sedela na posteli a mlčala. Mala pravdu. Toľko hrôzy som nezažila za celý život, ale ja to zvládnem. Mala na to dôvod. Inak by ju prenasledoval pocelý jej život.

"Ona vedela čo robí. On to urobil naschval. Keď ste ošetrovali Damona, ja som počula ako po sebe kričia. Povedal, že ak ju nemôže mať on, tak nikto a tobôž nie ten pes.", odvetila som a zdvihla som sa od misy. Ostali ticho.

Dusivú atmosféru preťalo zaklopanie na dvere. Všetky sme zdesene skríkli a podskočili. Srdce sa mi šlo vyskočiť z hrude. Mima išla otvoriť, no ja som ju zahriakla.

"Čo ak sú to poliši?", zašepkala som.

"To som ja...otvorte prosím. Kabát mám stále v Devilse aj s kľúčmi.", ozvalo sa unavene, ba až premahájuc sa. Mima neváhala a....Selena jej padla do náručia celá zakrvavená. Opierala sa o dvere.

"Kriste!", zhíkla som a rýchlo sme ju dovliekli do postele. Čo teraz? Tak po prvé, podľa množstva dier v tele, by už mala byť dávno mŕtva a po druhé, čo robiť? Musí do nemocnice, zomrie.

"Musíte mi vybrať guľky z tela.", šepla. Čo?! Veď ja nie som chirurg. Viem tak maximálne pichnúť injekciu a odobrať krv. Ale aj tak, ak by som to vedela, nie sú tu na to podmienky a už vôbec nie nástroje.

"Ale...", začala som oponovať. Schmatla ma za tričko a prinútila ma, aby som sa jej pozrela do očí. Dobre, tak to urobím. Mala som zvláštny pocit. Ešte väčší ako vtedy. Tu ma nezastavili ani protesty ostatných dievčat. Prosto som to musela urobiť. Moja ruka konala mimovoľne.Vzala som nôž a začala s prácou.

Sikla od bolesti a ruky zaborila do madraca celého nasiaknutého krvou. Prvá guľka cinkla v pohári. Za ňou som horkoažko vytiahla druhú. Išlo to ťažko, no ja som sa nezastavila. Napokon zacinkala i tretia, štvrtá i piata. Ostatným sa očividne vyhla.

"Čo je s policajtami?", spýtala som sa.

"Neviem, ušla som. Ale žijú. Damon, je v poriadku? Žije?", spýtala sa s bolesťou v očiach.

"Maňka sa ešte neozvala. Myslím, že ho ešte operujú.", povedala Mima a sadla si na postel.

"Ďakujem.", povedala Selena a schúlila sa.

"Potrebuješ doktora.", povedala som, akoby si len udrela hlavu a nie tu prežila strelu do pľúc a to nehovorím o vykrvácaní a už vôbec neberiem do úvahy, žeby prežila strelu do krku.

"Ty si geniálna doktorka.", usmiala sa a ja som jej úsmev opätovala.

Ticho som ako vždy prerušila ja. Nemohla som si nad tým prestať lámať hlavu. Ako to, že prežila? Prečo mu usekla hlavu, keď už mal v sebe zásobník?

"Prečo dorobiť prácu?" Neotvorila oči, lež začala rozprávať svoj životný príbeh. Počúvali sme so zatajeným dychom, ani jedna nič nehovorila, ani jedna znás nechcela o nič príjsť.

"....vieš, zabiť nás je veľmi ťažké. Zabíja nás len oheň, slnko a odseknutie hlavy. Ale zomrieť môžeme i na vykrvácanie pokiaľ si z tela nevytiahneme to, čo nám to spôsobuje. Tak ako aj teraz tie guľky.", dokončila. To nám tak verí, že nám zverila tajomstvo ako zabiť upíra? Dojalo ma to. Vlastne rumázgam už od vtedy, čo opisovala svoj ľudský život a život potom. Utrela som si slzy a práve vtedy zazvonil môj mobil.....

Pohľad Seleny

"NIEEEEEE!!!!" Moje vnútro sa rozpadalo znova na ďalšie milióny kúskov, ako vtedy. Znova som o neho prišla. NIE! To nesmie byť pravda, to je isto lož, krutý žart. Damon predsa nemohol umrieť! Veď je vlkolak! Celý môj život sa mi skončil. Zomrela som spolu s ním.... Nie....Nie....Nie....Nie...Nie....Nie.... on žije...istotne žije...Teraz naklusá dnu ako poslušný psík a vezme ma do náručia. No tak, dvere otvorte sa! Zaklopanie ozvi sa! Miláčik, vráť sa! Zlatíčko!!! Pred očami som mala jeho nádherné oči, ktoré sa razom mohli zmeniť na desivé až tak, že boli tiež krásne. Jeho pery, ktoré ma láskali vtedy na Žibrici. Jeho nos, presne podľa môjho gusta, ktorý sa na začiatku zvraštil, keď sme sa spoznali. Jeho husté tmavé vlasy, do ktorých som si zaborila prsty pri mojom výstupe do "výšin". Nie...nemôže zomrieť. Prosím, nech žije. Bože, ja viem, že nie som hodná ťa o to prosiť. Nie som hodná na teba ani len myslieť, nie to sa ešte s tebou rozprávať, ale vráť mi ho. Prosím vráť!!! Prečo vždy, keď som šťastná to musel zničiť ten sukyn syn?! PREČO?! Čo bol zoslaný zo samotného pekla? Čo bol sám diabol?! Prečo mi vtedy zabil snúbenca?! Z akého dôvodu mi bránil v tom, aby som pomáhala a hoc len sledovala Damona? A teraz. Prečo mi chcel zabiť?! Naozaj to bol taký šialenec? BOŽE PROSÍÍÍÍÍÍM, VRÁŤ MI HO!!!

Prečo so mnou mykajú? Vzlikla som, znova myknutie.... Nie, nemykajú so mnou ony. To ja. AUUUU, to bolí. Ono to tak bolí. To nie sú guľky, to je srdce, duša. Mám vôbec dušu? Kam pôjdem po smrti? Do pekla? Či ako duch, večne sa túlať po zemi. Je mi to jedno, hoci kam, len nech tam je Damon. Chcem zomrieť!

"Psss. To bude dobré.", tíšila ma Mima.

"Nič nebude dobré!!!!", skríkla som a odsotila som ju. Narazila do svojej postele a zavzdychala od bolesti.

"Bože, si v poriadku?", okamžite som počula, ako k nej Petra priskočila.

"Asi...neviem.", zťažka vzdychla a Petra jej pomohla posadiť sa na posteľ.

"Selena, zlatko upokoj sa! To zvládneš...", hovorila Radka. Nie, tento krát nie! Tentokrát to nezvládnem.

"Nezvládnem, počuješ?! Vtedy som to zvládla, pretože som poevedome tušila, že je z neho vlkolak. No potláčala som to, neuvedomovala som si to a popravde som na to nechcela ani myslieť, pretože vtedy to pre mňa znamenalo, že radšej mŕtvy ako...

" Nezvládnem, počuješ?! Vtedy som to zvládla, pretože som podvedome vedela, cítila, že je možno z neho vlkolak. Ale nechcela som si to pripustiť, pretože vtedy to bolo pre mňa lepšie pokladať ho za mŕtveho, akoby to malo byť to monštrum, kým som nezistila, že ho možno milovať i ako vlkolaka. Ale teraz...teraz je mŕtvy naozáááááj.", zakvílila som a svoj jačot som udusila v zakrvavenom madraci.

Radka ma bez slova objala a jej horúca slza mi kvapla na krk.

"Pšššt...", jej horúci dych mi rozvial vlasy za uchom a rozochvel čuchové bunky. Sladká omamná vôňa ma prekvapila nepripravenú. Žalúdok mi skrútilo od ukrutného hladu a chuťové bunky si žiadali okúsiť jej horúcu životodárnu tekutinu. Prvý krát po tom, ako povedala Petra tú hroznú správu som myslela na niečo iné ako Damon. Na niečo, na čo som nechcela pomyslieť. Na nasýtenie sa. Nie!!! Musím sa ovládnuť. Nebola by som schopná prestať. Som príliš smädná. Nech ide preč. Preč!!!

"Vypadni! Vypadni čo najďalej odo mňa!!! Všetky zmiznite!", odsotila som ju. Ako aj Mima skončila na zemi. Všetky ostali ticho. Nečakali takúto moju reakciu. Och, som tak hnusná! Ale nechem im ublížiť. Sú to skvelé osôbky. Mima, Radka, Peťka, Ivka i Maňka s Gabi....Všetky sú úžasné. Zbohom...zbohom. Keď zaspíte všetko to ukončím. Všetko.

Zaspali. Aj keď im to trvalo dlhšie než obvykle. Pomaly som vstala a vzala do ruky zapalovač. Hrozná vec je, že náš jed, ktorý nam koluje v žilách horí ako benzín. Hrozná vec, ktorú teraz vítam.

Sedela som medzi blokmi A a B pod vrbou. Zbohom svet. Šťukla som zapaľovačom a pozrela na horúci žlto modrý plamienok. Odrazu ma dakto vzal za ruku.

Vzhliadla som a uvidela ho pred sebou.Usmieval sa na mňa.

"Nepotrebuješ to. Som späť.", prehovoril a ja som sa na neho hodila. Späť...je späť. OOOO, Bože ďakujem, ďakujem!

"Ľúbim ťa Damon.",zašepkala som mu do ucha.

"Peti...myslím, že ma halucinácie", odrazu som počula pri uchu Mimin hlas. Čo? Čo tu robí Mima a Peťa? Aké halucinácie? Čo ho nevidia? Odtiahla som sa a pozrela na Damona. Jeho ustaraný výraz ma zabolel. Nechcem, aby sa o mňa bál.

"Selena, poď dnu. Tu ťa môžu vidieť.", povedal mi Damon svojim hlbokým zamatovým hlasom.

"Mima, radšej by sme ju mali nechať tak. Vieš ako sa správala pred pár hodinami.", povedala Peťa a položila ruku na Damonovo rameno.

"Selena, vnímaš? To som ja Mima. Si v poriadku?", povedal odrazu Damon Miminym hlasom. Mne hrabe. Mne šibe. Ja som blázon. Nie.... Nesmie sa mi stratiť. Ale je to tak, rozplýva sa a na miesto neho ma drží Mima. Ja sa nehrám! Prečo sa so mnou tak osud zahráva? Čo som kedy komu urobila? To nie je fér!

Ja končím, rezignujem, nech život ide ďalej. Ja len budem ležať a čakať, čakať, čakať na koniec sveta. Hoci sa zosuším ako slivka, je mi to jedno. Rozplakala som sa.

"Poď zoberieme ťa do izby. Poď", Mima ma vzala pod pazuchu. Jej krk s pulzujúcou tepnou bol odrazu tak blízko. Moje vnútro sa vo mne vzbúrilo.Tak si žiadalo svoju dávku energie vyčerpanej pri mojom uzdravovaní. Dosť! Dosť! Nesmiem im ublížiť.

"Nie! Pakuj odo mňa!", odhodila som a pristála tvrdo na zemi. Už zase. Och! Ničím každému život! Fakt len aby som čuchala fialky odspodu.

"Selena!", pohoršene zvolala Petra.

"Je to pre vaše dobro a zdravie.", stiahla som sa. Petra zbledla a Mimino srdce mi rozdráždilo žalúdok. Nesmiem sa nasýtiť! Skôr umriem, keď vyjdem na slnko. Obe boli vydesené a ticho. Začala som dýchať ústami. Uľavilo sa mi však iba trocha. Ale i to stačilo, aby som sa ovládla.

"Už to je v pohode.", hlesla som a pobrala sa teda do izby.

Halucinácie a preludy neprestávali. Prečo ma Bože len tak mučíš?! Ako mám potom vedieť, čo je pravda a čo nie?! Ak by sa predsa len vrátil, tak ani nespoznám či je to realita. Dokonca aj to počasie je proti mne! Stalé len leje a leje. Nemôžem výjsť ani len na to postraté slnko. Slnko vykúpenia od tohto všetkého.A tak čakám, čakám kým sa vyjasní. Celý týždeň a len ležím. Najdlhší čas aký som vôbec bola bez lovenia. Ale nevadí, čím smädnejšia, tým slabšia budem a rýchlejšia cesta k vykúpeniu.

Zase klopanie. Je to naozaj, či sa zase so mnou pohráva len moje podvedonie a myseľ? Zase sa tu zjaví môj miláčik a povie mi, že sa zdržal kvôli policajtom a vyzná mi lásku? Alebo ja zase precitnem do krutej skutočnosti a dievčatá sa zase budú na mňa dívať ako plačem do vankúša? Nie...toto je realita. Pri hallucináciach neuvažujem, nemyslím, len konám. Toto musí byť realita...a je...tá najhoršia pre dievčatá.

Susedka Dominika otvorila dvere a ostala v pomykove. Zistila som to po jej pozdrave.

"Dobrý deň, býva tu istá Viktória?", spýtal sa hlbokým chrapľavým hlasom. Chudák, má chytené priedušky. Ako náhle to dievčatá počuli, zdesili sa. Ich splašené srdcia udržiavali môj žalúdok v mukách. Trpieť! Trpieť je asi môj stály údel na tomto svete. Nech, tak pokračovať v ňom budem v inom prostredí. No a čo, však aj tu máme mreže na okne, len tam to okno bude menšie. Dievčatá nevedeli čo robiť. Ja som nerobila nič. len som stále civela pred seba ako každý deň. Nakoniec sa odhodlala Radka otvoriť dvere.

Za nimi stáli dvaja statný policajti. Prísne pohľady okamžite prešacovali našu izbu.Nie, nevidela som to, ani ich. Ale viem si ich dokonale predstaviť. Už som raz zažila prepad policajtov v byte. Vtedy som im ušla. Teraz však nie. Ak mám dakoho ohrozovať, že sa neovládnem a vysajem ho, tak nech to nie sú dievčatá. Nie! Stačí, že som Mime nalomila rebro.

"Dobrý deň. Prajete si?", spýtala sa čo najmilšie Radka.

"Viktória?", spýtal sa druhý. Ten mal hlas prenikavý a nepríjemný. Bože, idú si pre vrahyňu a ani nevedia ako vyzerá. Čo to je za svet? Vážne to ide s nami dole vodou.

"Nie.", odvetila.

"Pane bože, čo sa tu stalo?", zachripel chorobne jeho kolega. Hm...asi zbadal moje telo i posteľ. No čo, stáva sa. Bola som aj horšia. Keď pri mne cez druhú svetovú vybuchol granát. Vtedy som si zachraňovala vnútornosti.

"Menšia nehoda.", odvetila Radka. Nehoda na dva litre krvi, hm...zaujímavé. Obrniť sa sarkazmom a iróniou, to je asi liek. Liek na moju bolesť. Mima vstala do svojho počítača a pozdravila sa tiež.

"Máme na ňu zatykač.", zamával pred Mimou zdrapom papiera. Počula som to a zase nevidela. Stále som mala pred sebou drevo posteľe. Výhľad naň mi razom zastreli akési modré nohavice. Šokujúca zmena po týždni. Ako myhali sa pri mne Mimine a Petine nohy, vždy však menej než sekundu.

"Vstávajte. Zatýkame vás za úkladnú vraždu, máte pravo nevypovedať, všetko čo poviete môže byť použité proti vám. Máte právo na obhajcu, ak si ho nemôžete dovoliť bude vám pridelený.", zatiaľ čo hovoril, mi na ruky nasadil putá. Blá - blá - blá.... Prečo je všade to isté? Zakaždým, keď ma prídu zatknúť, tak vytasia tento monológ. Aj tak sa zakaždým vyhnem väzeniu.

"Pane, nevidíte v akom je rozpoložení?! Celý týždeň len leží, nehovorí, neje, nepije, nehýbe sa. Ak by sem tam nežmurkla, alebo by nedýchala, tak si myslím, že je mŕtva. Aj teraz je ako Zombie. Vlastne je na tom horšie. pretože Zombie má aspoň nejaký cieľ. Cieľ nasýtiť sa.", oponovala Mima.

"Žeby svedomie?", spýtal sa ironicky ten s nepríjemným hlasom. Zovrelo to vo mne. Rukou som zovrela madrac, len aby som sa na neho nevrhla a nezakrútila mu tým "úžasným" krkom. Mne sa vysmievať nebude. Žialim, toto nie je svedomie. Trhol so mnou a postavil ma. Moje nohy prostestovali. Som slabá. Ach, až takto dokáže zoslabnúť upír po guľkách a po týždni hladovky? Keby tak bolo slnko. Myslím, že by to bolo rýchle. Chcem, aby to bolo rýchle. Vzali ma medzi seba a chceli odvliecť.

"A mimochodom. Tu je predvolanie pre všetky.", podal im papier a zavreli za sebou dvere.

Riaditeľka internátu na mňa pohoršene pozrela. Keď si ma však lepšie prehliadla zalapala po dychu. Veru, boj sa! Teraz by som neprestala sať, kým by nebola celá suchá. Mám však podozrenie, či by som vôbec dokázala zakusnúť poriadne do kože. Zvedavé pohľady som cítila z každých strán. Nech, je mi to jedno. Chcem slnko! Smrť!

Halucinácia...zase tá halucinácia. Dokonca i v súdnej sieni. Jeho preľud sa ku mne opatrne blížil. Opatrne??? Veď vždy prišiel ku mne na drzovku a vášnivo ma pobozkal. Strácam rozum, ale nech. Aspoň bude takto so mnou stále.

"Damon????", skríkla Mima, vyskočila zo stoličky. ČO??? Aj Mima ho vidí? Po dlhom čase som konečne precitla. Dlho som odolávala ich otázkam. Dokonale sa mi ich darilo ignorovať a hľadieť na dvere a priať si, nech tadiaľ Damon prejde a vypadneme odtiaľto na Island. Tam je tak krásna prídora. Žeby to bola pravda? Je!!! Áno všetci ho vidia!!! VŠETCI! ŽIJEEEE!!! O môj Bože, ďakujem, Dakujem, Dakujem, Dakujem.... Tisíc krát...nie milion, ba čo...nekonečne ťi ďakujem. Predsa existuješ!

S nadšeným smiechom sa mu hodila okolo krku. Zasmial sa, no očami hltal len mňa. I ja som ich nedokázala od neho odtrhnúť. Ale...ako to, že žije? Nie...zle som sa vyjadrila. Kde dofrasa bol?! Nedokázala som sa však na neho hnevať. Cítila som ako mi po líciach stekajú slzy. Slzy šťastia.

"Ako to, že žiješ?", spýtala som sa ho.

"Ona hovorí, to je úžasné. Som vám povedala, že žiali za so svojou láskou!", zvolala Radka a pozrela na sudkyňu, ktorá bola absolútne mimo z toho, čo sa robí.

"Pekné privítanie mesiačik.", žmurkol na mňa. Odrazu sa vo mne nazbierala chuť žiť. Energia ma naplnila ako sopku žeravá magma. Mám ešte toľko energie. Všetko to bolo len psychika. Ale teraz som vyliečená, potrebovala som len liek menom Damon. Ach, láska moja! Vyskočila som a pretrhla putá, ktorými som bola spútaná. Asi kvôli extra veľkej bezpečnosti. Však som predsa uťala hlavu. Zrejme však páni policati nepovedali všetko, pretože by som bola určite v titánovej klietke. A veď, kto by im veril, však? Dievčence to všetko popreli.

"Pribehla som k nemu a chcela ho objať, keď odrazu zletel k zemi. Ucítila som pach upíra. ČO? Tu? Veď by som to všimla. Jasné...nevšimla. Všetko išlo mimo mňa. O to väčší šok ma takmer zrazil na kolená.

PETRA???? Ako sa dofrasa stala upírkou? Kedy? Veď som si absolútne nevšímala zmeny...jasné...kvôli Damon derivácii. Nie! Mladá je tak prchká! Jej pudy a inštinkty nad ňou víťazia. Ale, ako dokázala vydržať? Počkať, je čerstvo po love.

"Peťa prestaň!", skríkla som a odhodila ju. Zavrčala sťa tiger a uprela na mňa svoje oči zmenené na azúrovo modrú. Nebude mi biť Damona. To nedovolím, musí sa upokojiť!

"Upokoj sa! Nemusíte sa biť. Ber si zo mňa príklad."

"Veď si beriem. Už takmer celý týždeň. Zobudila som sa večer. Ty si ako obvykle nič nevnímala. Dievčatá nikde a odrazu som počula všetko! Cítila a videla všetko! Ako to môžeš vydržať?! Je to na zbláznenie!!! Ak aj to nutkanie ho zabiť...aaa...", rozplakala sa.

"Tak preto odrazu prestala jesť a piť. Chodila každý večer na precházku.", osvietilo Mimu. Radka vstala, že Peťu utíši.

"Nie! Je labilná. Čo sa vtedy stalo? Kto ťa premenil?", nechápala som tomu.

"Ja neviem, neviem ako sa to stalo. Ale...keď som ti vyťahovala guľky z tela, tak som sa pichla nožom do prsta..." prestala, keď uvidela môj zdesený pohľad.

"Tak sa to teda stalo?", pochopila.

"Zvykneš si na to, musíš však..."

"Nezvyknem! Počujem tu bubienky, brnenie, zunenie, pískanie,...ide mi z toho urvať hlavu. Dokonca ani ten hlad nie je tak hrozný ako toto. Ako to zvládaš?", zakryla si uši. Očividne potláčané emócie vypukli na povrch.

"Keď som sa "narodila", tak vtedy nemali o elektrine ani šajn. Zvykala som si postupne. Viem, aké je to pre teba hrozné.", podišla som k nej bližšie. Nemala sa k proti útoku a tak som ju objala. Radšej som jej nepovedala, že tie bubienky sú srdcia. Viem, čo mne to poznanie spôsobilo. Aj keď si myslím, že to tuší, no blokuje to. Nechce si to priznať.

"Neboj, spolu to zvládneme.", pohladila som ju po hlave.

"Fu, som mimo len týždeň a o čo všetko prídem.", poznamenal Damon, ktorý sa medzi tým postavil. Zahrialo ma pri srdci, keď som počula jeho typický tón komunikácie. Usmiala som sa na Peťu a odtiahla sa od nej. Pri otáčaní k Damonovi som si všimla, že sudkyňa stihla odpadnúť a ostatní sa v kúte hrčia a hrajú sa na neviditeľných.

"Čo teraz?", spýtal sa.

"Niečo ti dlžím.", usmiala som sa a konečne, šťastím celá bez seba, som ho pobozkala...

Epilóg

Všetkých zúčastnených sme zhypnotizovali a vymazali im pamäť. Samozrejme, že iba tým, ktorým sme museli. Moja povznesená nálada sa preniesla i do apetítu. Jednoducho som to už nemohla dlhšie odlkadať. Zobor a Žibrica ma už volali. Pri Bratislave pochybujem, že je veľa zvierat a ľudí by som...jednoducho by som asi nedokázala prestať. Aj keď, bolo tam veľa narkomanov. Ale ich krv je...no hnusná. Ešte horšia než zvieracia. Nie, ja si pekne počkam. Zalizla som sa a nasadla do auta, ktoré riadil Damon.

"A teraz vážne, ako si prežil?", spýtala som sa. Vzadu sedela Peťa, ktorá isto bojovala s nudkaním začať škrtiť Damona. Drží sa ale dobre. Lepšie než ja na začiatku.

"Ani sám neviem. Jednoducho som sa prebral v márnici v boxe. Chvíľu na to ma patológ vytiahol, že na kremáciu a

ja som jednoducho vstal. Chudák, skolaboval. Ale musel som to urobiť. Vieš, čo si predtým mrmlal? No, čo si mi ty za vtáčika? Aké máš pravé meno? Viktor? Lukáš? Miroslav? Emmet, či dokonca ten Gregory? Poviem ti, keby si bol živý, skysneš v lochu na doživotie.", žmurkol na mňa.

"Jáj, to poznám. Ja zase disponujem menami Perla, Viki, Alice, Monika...", začala som menovať.

"Selena je aj tak najkrajšie, mesiačik môj.", povedal Damon a nedokázal si odpustit bozk.

" Ani Damon nemá chybu.", usmiala som sa. Konečne šťastná. Len mi trocha robí starosti Peťa. Ako o zvládne? A čo jej rodina? Bude to ťažké, veľmi ťažké. Vtom ma to napadlo.

"Vidíš to, treba vymyslieť mená aj tebe moja.", otočila som sa na Peťu. Tá prekvapivo na mňa pozrela.

"Nemôžeš mať predsa v deväťdesiatych rokoch svojho života výzor mladej devy....mysli na budúcnosť."

"Aha...tak teda Leyla, Lea, Alice....", začala menovať mená ako na bežiacom páse. Začali sme sa smiať.

S úsmevom sme sa vydali smerom k novým zážitkom a objavom sveta....