Je tomu už dvadsať sedem rokov, odkedy svetom otriasla obrovská explózia. Presnejšie otriasla jej časťou- Ukrajinou. Príčinou bol výbuch pýchy sovietskeho zväzu, jadrovej elektrárne Černobyľ. Stalo sa to presne 26.4 1986, keď sa Zem otriasla, zaplakala a okolie piatich kilometrov sa zmenilo na nehostinnú zónu plnú radiácie a smrti. Lenže to čo sa stalo v ten deň bolo iba predzvesťou niečoho horšieho. O šesť rokov neskôr totiž otriasol týmto kútom sveta ďalší výbuch, ktorý stále ostáva vedecky nevysvetleným. Faktom však zaručene je, že tá istá zóna sa zmenila na nepoznanie a začala sa rozširovať a z pôvodných päť, na dvadsať kilometrov. Navyše všetko to, čo sa tam nachádzalo sa už zďaleka nepodobalo tomu, aké to bolo kedysi. I zvieratá prešli neprirodzenou zmenou. Z nenápadných potkanov sa stali nebezpečné dravce dychtiace po krvi, no snáď najviac boli zasiahnutí predsa len ľudia. Stali sa z nich nemysliace tvory, zombie, primitívnym pudom ženúcim sa po potrave. Celé toto územie zasiahnuté výbuchom, dnes nazývaným zóna, je miestom, kam mieria stovky vedcov a vojakov s jediným cieľom: preskúmať všetky anomálie. Mierime sem však aj my, tí samozvaní dobrodruhovia, ktorých cieľom je iba zbohatnúť na nájdených artefaktoch. Oslovujeme sa jednoducho- stalkeri, teda zberači. Avšak aj náš svet je rozdelený. Možno medzi nami nájsť moralistov, čiže tých, ktorých riadi vnútorný hlas morálky, ale aj takých, čo poberú všetko, čo nie je poriadne pripevnené. A do tejto spoločnosti vstupujem aj ja, Michaeľ Kaľkov. Vždy som bol pravým synom svojej vlasti. Ako osemnásťročný som dobrovoľne vstúpil do Červenej gardy a nakoľko som mal pravidlá armády v krvi, môj pracovný postup bol vždy bleskový a pohotový. Za dva roky som dosiahol hodnosť majora, čo ma viedlo i k presvedčeniu, že mám o život postarané. Bohužiaľ, iste všetci viete, že sú udalosti, ktoré sú nepredvídané a mnohokrát neočakávané. Nepočítal som s pádom povestnej Železnej opony, s ktorou padli aj moje sny. Červený garda bola rozpustená a milióny ľudí ostali bez práce, iba s nejasnou budúcnosťou a otázkami, na ktoré nenachádzali odpovede. V mojich predstavách som videl život seba a svojej rodiny v hojnosti a blahobyte. No havária v Černobyle zaklopala na brány našich životov ako neočakávaný a nevítaný hosť. A takí so sebou zväčša dobré správy neprinášajú. Táto nehoda mi nedávala na výber, šplechla mi do tváre jedinú možnosť. Jedinú šancu ako uživiť svoju rodinu a začať svoje sny budovať nanovo. Sčasti mi otvárala nové dvere, avšak do sveta nebezpečenstva, z ktorého som sa už nemusel vrátiť späť. Mal som nejakú sumu peňazí, poznáte to, takú s tou imaginárnou nálepkou ´´na horšie časy.´´ Cítil som, že prišli a bol som nútený za ťažko ušetrené peniaze kúpiť výzbroj a potrebné vybavenie na novú prácu, prácu stalkera. Rovnako ako mnohí som vycestoval do nešťastím preslávenej zóny s jedinou myšlienkou. Mojou úlohou bolo znovu spoznanie mojich zmyslov, schopností a daností, aby som ich vzápätí mohol upriamiť a upozorniť na jediný cieľ. Bol povrchný no zároveň jediný možný-nájsť niečo, čokoľvek, čo by som mohol speňažiť. No podobné ciele majú rovnako trpký začiatok, ktorý sa zväčša ešte viac vystupňuje do nešťastia. Môj príchod do zóny nemohol byť výnimkou.

Jedinou obývanou oblasťou zóny bola zdemolovaná dedina. Tie domy, ktoré v nej ešte stáli boli napoly rozpadnuté, zničené výbuchom, zubom času a vandalmi. Je pravda, že príroda okolo bola bohatá, no zároveň i nebezpečná a nepredvídateľná. Nemali ste ani najmenšieho tušenia, aké nástrahy a tajomstvá ukrýva a či si nevybrala práve vás, aby vám ich i s patričnou hrdosťou ukázala. Tento nádych strachu a tajomna vás možno doháňa k predstavám súdržného obyvateľstva navzájom si pomáhajúceho v núdzi. Bohužiaľ, i ja som naivne zdieľal tento názor a na vlastnej koži sa musel presvedčiť o opaku. Skutočnosť, že v jeden večer sedíte s chlapíkom, vašim susedom pri ohni a na druhý deň sa ten istý človek stane obeťou akýchsi miestnych anomálií nevzbudzuje v nikom súcit, ľútosť či potrebu pomôcť. Ja som však tieto city stále poznal. A to najmä v okamihu, keď si i anomália územia vyžiadala svoju daň. Snáď v dôsledku radiácie sa zmenila podstata tohto územia, ba aj fyzikálne zákony, ktoré by mali neomylne platiť vždy a všade. Mali by. No ten stalker, ktorý vošiel, napriek varovaniu starších, do zóny poznačenej podobnou záhadou to vyvrátil. Môj rozum si nevedel vysvetliť, ako je možné, že bol doslova stlačený radiáciou do útvaru veľkosti futbalovej lopty. Nemohol som uveriť, nevedel som pochopiť, nechcel som...Bol som predsa na vojne, videl mnoho mŕtvych, ale atmosféra, ktorá vládla tu prekonala všetky moje predstavy. Pri tej udalosti však nik nepovzdychol, ba ani len nemykol očami- lačne číhajúcimi po batohu toho nešťastného stalkera. Ako hladné psy sa vrhli na jeho osobné veci a ukradli všetko, čo malo cenu. Ako som si všimol, mimoriadna pozornosť sa venovalo jeho PDA, malému súkromnému počítaču. Neskor som sa dozvedel, že v v ňom bolo mnoho užitočných rád. Mapy zóny, poznámky GPS...jednoducho množstvo neoceniteľných pomôcok. Každý stalker si strážil svoje PDA ako oko v hlave. Keď s ním však niektorý mal iné plány, mohol zaň u priekupníka dostať poriadnu kopu rubľov. Ako som sa zoznamoval s prostredím, uvedomil som si, že priekupníkov je tu iba hŕstka, no ovládajú všetko, od obchodu s artefaktmi až po pašovanie zbraní a alkoholu. Uvedomil som si, že priekupníka by si nemal nikto znepriateliť. V opačnom prípade mohli rovno odísť niekam do pustatiny bez výstroja. Totižto, bez priekupníkov im nepôjdu obchody. Ak im nepôjdu obchody, stratia jediný zmysel, pre ktorý prišli. Nuž taký je život, tu v zóne. Je krutý a nevábivý. Avšak nič iné nám nezostáva.

Tatrovka ma priviezla do malej dedinky Gutozov, vzdialenej asi pätnásť kilometrov od elektrárne a reaktorov. Tvorila ju asi tak päťdesiatka polorozpadnutých domov a jeden novovybudovaný bunker. Ten bol domovom priekupníkov, zopár vedcov- pozorovateľov a lekárov. Bunker ich chránil čiastočne pred radiáciou, ale mám taký pocit, že slúžil viac na ochranu pred čímsi ako mutantami a najmä... pred nami. Keď som vystúpil z auta, ocitol som sa uprostred ničoho. Stál som tam, prešľapoval z nohy na nohu a čakal. Alebo skôr, stál v nemom úžase. Neviem ako dlho ani na čo som čakal, no z toho nepríjemného sveta, do ktorého začala upadať moja duša ma znenazdajky vytrhol hlas. Bol drsný a viac než otázku mi pripomínalo jeho: „Čo tu tak postávaš mladý?! Čakáš kým ťa niekto okradne alebo...?“ akúsi vyhrážku. Rýchlo som sa obzrel a uvidel som staršieho muža. Mal na sebe akýsi antiradiačný oblek, vyzbrojený bol guľometom kalašnikov na pleci a malým batohom. Na hlave mal kapucňu. Keď si ju pomalým pohybom zošuchol z tváre, uvedomil som si, že je podstatne starší ako ja. Pomedzi jeho vlasy sa vlnili pásy šedín a na tvári s množstvom jaziev mal hlboké vrásky. ,,Ako sa voláš mladík?" spýtal sa ma muž. ,,Michaeľ Kalk..." rázne ma prerušil a ja som svoje meno nedokončil. ,,To stačí," mávol rukou starec. ,,Mňa volajú Ľev. Máš kde bývať, mladý? Ak nie, poď so mnou." Napravil si guľomet na pleci a vydal sa uličkou, ktorá bola lemovaná tými najrozpadnutejšími domami, aké som kedy videl. Po kope ich držala snáď už iba špina a zbožné želanie jej obyvateľov. Keď sme dorazili na koniec uličky, pred očami sa nám objavil väčší dom. Podľa mojej mienky musel patriť dôležitej osobe, možno miestnemu šéfovi. Dom bol obkolesený asi tak meter a pol vysokým plotom, zakončeným ostrým hrotom. Táto kedysi mohutná kovaná brána, bola teraz už iba polovicou z toho, čo bývala kedysi. Svoj účel ale stále plnila.

Ľev iba kráčal ďalej, keď sa zrazu ozval brechot. Na moje veľké prekvapenie to bol psí brechot! V momente som na môjho spoločníka vyprskol otázku, ako sa mu sem podarilo dostať psa. Neodpovedal mi, iba silno zapískal. Pes pribehol k nemu a mne sa naskytol neobyčajný pohľad na dobre stavaného čierneho dobermana. Ľev mi sucho prezradil, že ten pes sa tu narodil. A ja som si až vtedy všimol, že pes nemá oči. Ono...nevyzeralo to, žeby o ne prišiel počas nejakej bitky, skor to vyzeralo akoby mu ich príroda len...zabudla dať. Ľev ho pohladkal po hlave a s úsmevom mi prezradil, že pes sa volá Sergej a že je to jeho ochranca a jediný spolubývajúci. ,,On nemá oči," vykríkol som. V zápätí mi tvár pokryl rumenec a zahanbene som sklopil zrak. Našťastie sa psov pán iba pousmial a s dávkou irónie dodal, že mám výnimočný pozorovací talent a že tu prežijem dosť dlho. V hlave sa mi neustále vynárali otázky, no naďalej som sa iba nechápavo pozeral na Sergeja, ktorému zjavne neprekážalo že nemá oči a bez zjavnej námahy podišiel ku mne a oblizol mi ruku.

,,Zistil som, že okolitá radiácia nezabila všetok život v zóne. Práve naopak, pozmenila a vylepšila ho. Napríklad môjmu psovi odobrala nepotrebné oči, ale nadelila mu pozoruhodnú intuíciu a predtuchu. Tento môj verný priateľ mi už mnohokrát zachránil život varovaním pred nebezpečenstvom. Tomuto ,,vrecu bĺch´´ dĺžim veľa. Hneď nato mu hodil nejaké zbytky niečoho, čo si vyžiadalo môj záujem, no ani najmenší pokus zisťovať bližšiu identitu. Vošli sme do domu. Bol bez nábytku a zíval prázdnotou. Vedel som ale, že je to lepšie, než byť niekde vonku. Všetko drevené a všetko, čo mohlo horieť, bolo uložené do jednej miestnosti. Predpokladal som že to boli veci skladované s úmyslom využitia v podobe kuriva počas zimných večerov. V strede domu bol malý čierny kruh obložený kameňmi, slúžiaci ako miesto pre oheň a neďaleko neho ležal spací vak. Spoločník ma poveril, aby som nikam nešiel a chvíľu vyčkal. Neviem, či som sa mal radovať alebo smútiť, že mi nechal Sergeja, aby mi robil spoločnosť. Vbehol do jednej miestnosti, niečo z nej vzal a vyšiel von. Vrátil sa asi tak o pol hodinu s ďalším spacákom a jedlom. Keď sa vrátil, usmial sa a hodil mi spacák so slovami, že ho budem potrebovať. Keď bol už na odchode, zvrtol sa na päte a hodil mi malý čip. ,, Na toto som takmer zabudol. Naskenuj to do PDA.´´ Ľev odišiel a ja som vsunul čip opatrne do prístroja. Dáta sa načítali a na monitore sa mi zjavila tvár muža. ,,Vitaj stalker, srdečne ťa vítam v zóne, v tvojom novom domove. Naskenovaním tohto čipu si sa zapísal do databázy. Po vypovedaní tejto vety vydal zo seba aj pokračovanie. To však len zamrmlal a mne sa podarilo zachytiť už len nesúvislé: ,,... ostatných tu žijúcich zúfalcov.´´ Potom pokračoval normálnym hlasom, a oznámil mi, že odteraz ma budú môcť sledovať vďaka môjmu PDA. V zápätí ešte dodal, že iba ak by sa stalo niečo neočakávané. Trošku ma to znepokojilo, najmä keď som sa lepšie prizrel na ironický až pobavený úsmev môjho virtuálneho známeho. ,,Vďaka satelitným snímkam budú tvoje mapy neustále aktualizované, čo ti pomôže v prípade, že by si zablúdil. A maj na pamäti svoje stretnutie so Serjožom. Je to vedec na vysokom poste, to on ťa poučí o všetkých zdravotných pravidlách." S týmito slovami tvár zmizla a na monitore sa mi objavili už iba akési aktualizačné tabuľky. Trvalo skoro pol hodinu, kým som aktualizoval všetky dôležité sekvencie. Nevedel som ani len presne, čo znamená to večne skloňované PDA. Preto som otočil minipočítač k svetlu vnikajúcemu z obloka a uvidel anglický nápis: Personal Data Asistance. Odložil som si PDA do vrecka a zadíval sa do mihajúcich sa plameňov v krbe. Vyzerali ako by spolu hrali naháňačku, tancovali a šantili. Ich farba bola v silnom kontraste s okolitou ponurou a šedou atmosférou. Pri pohľade do ohňa som sa snažil utriediť si svoje a rozmýšľal som, ako sa vodí mojej rodine. Manželku Katarínu i syna Ivana som nechal doma s nejakými peniazmi a sľubom, že sa vrátim živý, zdravý a bohatý. Čarovný tanec plameňov na mňa pôsobil ukľudňujúco a uspal ma. Ráno som sa zobudil rovnako sám, ako som i zaspal. Nebol tu Ľev a dokonca ani Sergej. Predpokladal som, že si asi vyrazili niekam do pustatín na lov. Hlavou mi prebleslo, že sa musím prispôsobiť tunajším podmienkam, zžiť sa s okolitým svetom a hlavne žiť a bojovať sám za seba. Vzal som batoh, hodil si ho na ramená a o niekoľko minút si už razil cestu smerom k bunkru. Tam som mal nájsť vedcov a Serjožu. Ako som kráčal mestom, zrak všetkých stalkerov spočíval len a len na mne. Boli zvedaví, nevedeli čo od nového dobrodruha očakávať. Keď som dorazil k bunkru, zbadal som, že nie je príliš veľký. No skúsenosti z vojenčiny mi navrávali, že väčšina budovy je pod zemou, aby osoby v nej žijúce prežili vždy hroziaci výbuch alebo útok. Po týchto rýchlych úvahách som sa oprel do veľkých oceľových dverí a otoril ich. Intuitívne som zišiel po asi stovke schodov, ktoré ma priviedli k dlhej chodbe. Odrazu som začul hluk prichádzajúci z jej konca, a preto som neotáľal a išiel ďalej. Ukázalo sa, že som urobil dobre, lebo na konci som našiel miestnosť nápadne pripomínajúcu lekársku ordináciu. Vošiel som a zbadal v nej muža oblečeného do vojenských maskáčov, s lekárskym stetoskopom na krku a zopár, mne neznámymi, nástrojmi popichanými do vreciek. Keď som vkročil, zamyslene udieral do automatu na jedlo a niečo si pri tom mumlal „Serjoža,“ oslovil som ho. Muž sa otočil mojím smerom a ja som uvidel jeho nakrátko ostrihané hnedé vlasy a modré oči. Ich výraz bol zvláštny, nevedel som, či sa smiať a či báť. Každopádne ma ale uviedol do rozpakov.„Hneď sa ti budem venovať,“ ozval sa vedec a odbehol do malej miestnosti vedľa. Z nej takpovediac vybehol s veľkým hasákom a zopárkrát udrel do automatu. Pripadalo mi to zábavné. Pri pohľade na vypadávajúce jedlo som sa asi pousmial a z jeho rečí vyrozumel iba „ i tvoju mať.“ Napdlo mi, že asi nadáva na automat. Úsmev mi z pier nezmizol až kým sa na mňa opäť nepozrel tým svojím divým pohľadom a nespýtal sa, čo by som rád. ,,Ty si ten nový, skoro by som na teba zabudol.“ Chvíľku sa prehrabával vo svojom stolíku a z jedného šuplíku vybral asi kilové balenie červeno- modrých piluliek. „Tu máš! To je Radatan-X, aby si tvoje telo ľahšie zvyklo na veľkú radiáciu.´´ Potom ešte otvoril skriňu, v ktorej mal dosť slušnú zásobu alkoholu. Mal som pocit, že by sa z nej opil asi celý vojenský pluk. Vybral z nej tri fľaše a hodil mi ich. Vodka. Nebol som síce proti, no nevedel som presne, či má plniť aj iný účel než ten svoj zvyčajný. Serjoža odšrauboval vrchnák a nalial do seba asi tak polku fľaše. ,,To je moja špeciálna zmes. Po nej sa budú tvoje bunky rýchlejšie regenerovať po vystavení radiácii.´´ Neveriacky som sa pozrel na fľašu, o ktorej som si myslel, že je vodkou. Vedec sa ma napoly pobavene, napoly s odporom spýtal, ako inak by som do bandy vyvrheľov dostal nejaké lieky, že imitácia vodky bola jedinou možnosťou. Vypil druhú polovicu fľaše a urazene sa spýtal: ,,No čo sa tak pozeráš? Som predsa Rus." Zdanlivo pohrúžený do myšlienok otváral ďalšiu fľašu. Z bunkru som vyšiel spolu s vecami, ktoré som obdržal a takmer tam narazil do Ľeva. ,,Teba som hľadal! Ideme na lov. Zober si veci, ideme ihneď." Zvolal Ľev. Zabehol som teda do domu, pobral zbrane, zabalil lieky a vodu a vyrazil som. Kráčali sme asi tak hodinu pustatinou, kým sme narazili na veľkú budovu. Ako mi Serjoža oznámil, bola to bývalá centrála geodetov. To, čo sme hľadali malo byť vo vnútri. Spozoroval som, že Ľevova nebojácna tvár bola akoby stiahnutá v jemnom kŕči svedčiacom, že tu nie je prvýkrát a že to nie je práve jeho najobľúbenejšie miesto. Zapli sme si lampy pripevnené na kombinézach a vošli do tmy. Chodba bola dlhá a tmavá, vzduch riedky s hnilobným zápachom a na zemi porozhadzované smeti a myšacie kosti. ,,Ty pôjdeš pravou uličkou a ja ľavou," rozkázal mi môj kolega hlasom plným autority. Vybral som si z puzdier poloautomatické pištole značky Makarov a pomalým krokom vykročil do tmy. Gaigerov počítač začal onedlho tichučko pípať a praskať. To mohlo znamenať iba dve veci: anomáliu alebo zombie. Ako som bol poučný, to prvé nepripadalo do úvahy, lebo anomálie sa vyskytovali iba vonku. Tak som teda odistil zbrane a pripravil sa na boj. Každým krokom sa pípanie a prskanie zvyšovalo. Vošiel som do dverí a prekvapil ma úder veľkou hrčovitou rukou. Podlomili sa mi kolená a padol som na zem. Inštinktívne som ešte ale kopol nohami a tým aj zhodil nepriateľa. Vďaka tomu som mal chvíľu času na to, aby som sa postavil na nohy a lepšie sa prizrel útočníkovi. S prekvapením som zistil, že oproti mne stojí žena. Po pravde, nechcel som byť krutý, no ženou bývala iba v minulosti. Jej veľké hrčovité ruky, telo zmenené na nepoznanie, pokrivená chrbtica, vycerené zuby a dlhé špinavé vlasy padajúce do očí vo mne vzbudzovali odpor a zároveň ľútosť. Vedel som že ju musím zabiť, lebo inak ona zabije mňa. No akosi moje ruky nechceli plniť to, čo im tak dôrazné kázal môj mozog. Teda jeho racionálna časť a pud sebazáchovy. Totižto, v mojich očiach to bola predsa stále žena, nemohol som to urobiť. ,,Teraz nie je čas, aby si tu zo seba robil geroja!" zreval hlas za mojím chrbtom a silno udrel zombie do tváre pažbou od brokovnice. Úder ju zhodil na zem a Ľev ju zabil výstrelom. ,,Čo, pre boha, si myslíš, že tu robíš?! Tu nie si v meste, kde sú tvojím jediným nepriateľom pouličný zlodeji Zabi, inak budeš zabitý, pamätaj!" skríkol na mna Ľev. Moje ego odmietalo to, že na mňa niekto kričí a rozdáva rozkazy. To bol môj job, ja som to robil celý život a teraz sa má karta obrátiť? Rozum mi však hovoril, že má pravdu. To ja som zaváhal. A nebyť Ľeva, bol by som mŕtvy. ,,Nemôžem na teba dávať stále pozor.´´ s výčitkou mi povedal a zavelil, aby sme sa nezdržovali a išli ďalej. V celom komplexe bolo ticho ako v hrobe. Nebolo tu počuť jediné zviera, nič. Vyzeralo to tu akoby tu nevial ani vietor, ako by tu bolo všetko mŕtve, nehybné. Nasledoval som siluetu svojho spoločníka strácajúcu sa v tme a pozorne načúval zvuku jeho krokov. Takto sme sa dostali do veľkej miestnosti, kedysi slúžiacej ako sklad. Ľev mi prikázal rozložiť oheň, kým on to obíde a rozloží pasce. Pred tým však ešte siahol do vaku a vytiahol z neho nejaké veci nápadne sa podobajúce na pasce na divú zver. Rozložil som teda oheň a už iba čakal, čo sa bude diať ďalej. Z celej tejto budovy mi behal mráz po chrbte a nevedel som, čo si myslieť. Z každej steny, z každého kusu nábytku a z každého rohu bola cítiť smrť. Ba niekedy sa mi zdalo, že toho neurčita sa desím viac než smrti. Moja predtucha bola správna, no až neskôr som sa dozvedel, že tu bola preliata už nejedna kvapka krvi. " Georgi, si to ty? Georgi?" začul som trochu zmätené a vystrašene slová z vedľajšej miestnosti. Rýchlo som ta pribehol a uvidel Ľeva a jedného zombieho v rovnakom antiradiačnom odeve ako mal môj spoločník. ,,Georgi! Myslel som si, že ťa už nikdy neuvidím!" prihováral sa mu Ľev ako priateľovi, ktorého už dlho nevidel. Lenže zombieho viedla jediná túžba. Túžba po čerstvom mäse. Vbehol som do miestnosti v tom najsprávnejšom okamihu. To monštrum sa chystalo zaútočiť na Ľeva. Vytiahol som pištoľ a ranou medzi oči som ho zabil. Z ničoho nič sa Ľev prudko otočil a zreval na mňa s roztraseným a zúrivým hlasom. ,,Čo si to urobil?! Ty...ty si ho zabil!" Vrazil mi päsťou do čeľuste. ,,Prepáč... to som nechcel..." ospravedlnil sa mi vzápätí a vybehol z miestnosti preč. Nechal ma tu, nič nechápajúceho a zmäteného. Pri príchode som sa, viac zúrivo, než som mal v úmysle, spýtal, čo to malo znamenať. Starec uprel pohľad do ohňa a tichým, smutným hlasom prehovoril: ,,Ako stalker som sem prišiel hneď po druhom výbuchu, spolu s mojím najlepším priateľom Georgim. Boli sme priatelia už od školy, bol mojou oporou v ťažkých časoch rovnako, ako ja jemu. Spoločne sme narukovali do armády. Keď ale padla Železná opona, mňa prepustili a Georgiho nie. Márne som presviedčal veliteľský štáb, aby ma vzali späť. Hovoril som im, že moje skúsenosti a taktika budú užitočné pre fungovanie modernej armády. Lenže oni to tak nevideli a tak Georgi odišiel tiež. Spoločne sme vyrazili aj sem, do zóny. Všetko sme robili spoločne, boli sme nerozluční. Spolu sme dokonca narazili na veľký objav, artefakt nesmiernej hodnoty. Spolu. Ale zdá sa, že umrieť sme spolu nemali. Napadli nás tu zombie, chceli sme utiecť, lenže dostali ho. Môjho najvernejšieho priateľa. Smrteľne ho zranili a predtým, ako umrel, mal veľké bolesti. A vieš o čo ma požiadal pre smrťou?´´ preriekol hlasom prerušovaným potláčanými vzlykmi. Zahľadel sa na mňa a ja som sa zmohol iba na obyčajné: neviem. ,,Aby som ho zabil!" skríkol Ľev na celú miestnosť. ,,Ja, JA čo by som za neho dal aj život! Ja som mu ho mal vziať.´´ Vzlyky sa mu už nedarilo maskovať a ja som bol zúfalý, že nemôžem pomôcť človeku, ktorý mi zachránil život. Ľev ale pokračoval: ,, Nemohol som sa na neho viac pozerať. Dívať sa ako umiera v strašných bolestiach. Tak som ho zabil. Jeho, svojho najlepšieho priateľa, svojho brata.´´ A to bolo posledné slovo, ktoré som od neho v ten deň počul. Nevedel som čo robiť. Videl som aké muky mu spôsobujú spomienky, s ktorými musel žiť tak dlho. Zaspal som po dlhom čase sužovaný myšlienkou, že vo mne by sa toľko sily a odvahy asi nenazbieralo. Na ďalšie ráno nedal na sebe Ľev dať badať známky toho, čo sa stalo minulú noc." No čo? Vyrazíme alebo sa tu budeš váľať celý deň?" Vybral som si prvú možnosť, pobalili sme si teda veci a vyrazili. Blúdili sme chodbami, no mal som taký pocit, že Ľev veľmi dobre vie, kam ideme. ,,Ľev?´´ opýtal som sa nesmelo, majúc pred očami jeho výraz počas minulej noci. ,,Kam to vlastne ideme? A aký je hlavný cieľ našej cesty?´´ Starec, bez toho aby zastavil, trochu vzrušene odpovedal. ,,Táto budova je iba spleťou chodieb, ktoré majú potenciálnych návštevníkov zmiasť a odradiť od cieľa. V skutočnosti je ale nevyhnutnou súčasťou cesty...začiatkom, ktorý nás dovedie na oveľa dôležitejšie miesto. Do laboratória. Presne tam, kde nájdeme, čo hľadáme. Kde nájdeme Krvavý kameň.´´ Nechápavo som sa ho spýtal ešte raz, čo je cieľom našej cesty. Krvavý kameň...nič mi to nehovorilo a tak som Ľeva zasypával ďalšími a ďalšími otázkami. On len nedbalo odpovedal, že je to artefakt nesmiernej ceny- ako vedeckej, tak i peňažnej. Vznikol vraj podobne ako anomálie a všetky tie neskutočné veci tu v okolí. Čiže- nikto nevie, ako je možné, že také niečo jestvuje." Stále som však nemal celkom jasno v tom, prečo je taký dôležitý a či je natoľko cenný, aby sme naďalej blúdili týmto miestom. Jedno mi však neschádzalo z pamäte. Moja rodina. Pre ňu by som bol ochotný ísť aj do pekla. A keďže toto tu sa ľuďmi zidealizovanému prostrediu pekla celkom podobalo, dohnal som Ľeva, aby mi dokončil výpoveď o Krvavom kameni. Zdalo sa, že môj spoločník vie celkom presne, za čím ideme a tak som ho pobádal, aby rozprával ďalej. ,,Vieš, mladý, je jedna teória. A nemyslím tým bezduchý výmysel, legendu, vyžaruje neznáme žiarenie isté je len jedno v jeho okolí sa bunky regenerujú neskutočnou rýchlosťou počul som od Serjožu ževraj je to až 400% pôvodnej rýcholsti organizmu." " tak prečo ho potom nemá každý stalker a strach z radiácie by bol neopodstatnený" obaja sme pokračovali chôdzi aj v rozhovore " si tu už tak dlho a nič si sa nenaučil" zsmial sa Ľev po prvé kameňe sú vzácne každý obchodnýk ich vyváži zlatom a po druhé nikto sa tu nestará o nás sme pre nich nič iba mravce ktoré pre nich zhánajú potravu." Zo zamyslenia ma vytrhlo to že sme sa zastavili pred obrovskými pancierovými dverami.Starec vytiahol niečo čo pripomínalo plastelínu mapojil to na zopár káblov a položil ku dverám a rýchlo utekal preč až neskôr mi došlo že to je výbušnina a len len že som stihol utiecť preč " áááááá sentex z českej republiky ten nikdy nesklame" povedal až s pobaveným Ľev.Obaja sme vošli zo odistenými zbranami " čisto" vykríkol som " aj u mna" odpovedal starec. A vtedy som ho uvidel kameň bol o niečo vetší ako ľudská pesť mal krvavo červenú farbu a keď som ho vzal do ruky pochopil som prečo sa mu tak hovorí na dotyk bol ako srdce pulzoval aj keď bol tvrdý ako skala vyžarovalo z neho teplo kým som ho bezpečne uložil do špeciálnej skrinky zistil som že sa mi zahojili všetky rany na tele dokonca aj odrenina zo včerajšej noci. " už vieš pečo je taký cenný?"znela otázka ktorá bola skôr odpoveďou . " Čo urobíš so svojou častou penazí" spítal sa ma Ľev?"Čože ja dostanem aj nejaké peniaze zato?"starec sa zasimal " Ale ved samozrejme že dostaneš a čo si čakal ved si mi pomáhal bez teba by som to nezvládol a to myslím vážne","vrátim sa domov k rodine s peniazmi a ty " Ľev sa iba zahladel do dialky " kúpim za to nejaké zbrane a vybavenie" "prečo odtialto neodídeš nelezie ti to tu už všetko na krk?" " nenávidím to tu" zneli slová od starca " tak prečo odtialto neodídeš?" " celý život som bol vojakom a bojoval a ked ma potom prepustili mohol som bojovat tu nič iné okrem toho neviem nenávidím to tu ale zároven bez nej neprežijem, už by som bol vonku nepotrebný starec, a navyše som slúbil Georgimu že odtiatlo doídeme spolu alebo nikto.Už ked sme vychádzali nemal som dobrý pocit sergej začal divno knučat a vtedy som vytušil že sa niečo bude diat ked sme vystúpili on na čerstvý vzduch na moju a Ľevovu hlavu mierilo asi tak tucet samopalov ktore držali muži tmavo oblečený s kapucňov na hlave a plynovou maskou" budú problémy" zašepkal Ľev potichu z radu vystúpil starší a mierne tučnejší chlap bolo vidno že im asi šéfuje " Ľev Ľev môj starý priatel takže sa znovu stretávame človek by nepovedal aká malá zona môže byt" zdravím ta Vladimír pokial ide o to nie som tvoj priateľ a navyše ja nie som rád že ta vidím myslel som si že ta dávno zabili tvoji ľudia alebo niekto iný" a hodil na každého banditu opovrhujúci pohľad "koľké morálne presvedčenie čo tak odrazu asi sa chceš predviest pred naším mladým priateľom?"velmi ma prekvapilo že som sa dostal do stredu rozhovoru práve ja " áno ty povedal ti už tvoj priateľ že bol jedným z nás? a že dokonca bol na mojom mieste?"Ľev iba bezmocne hodil pleciami " áno o tomto sa nezmienil" a pozrel som na Ľeva a ten sa začal iba smiať " ty si tak naivný myslel si si že toto všetko robím iba z dobrej vôle chcel som získať iba ten kameň a ty si bol v tábore nový a mohol som ta nato ľahko využiť" začal vo mne blčať bezmocný hnev keby som mohol vrhol by som sa na neho lenže bolo ich tu moc"teraz mám kameň a teba už nepotrebujem" a pozrel na Vladimíra " máš pravdu chlapi pripravte si pušky" Ľev ich však zastavil mávnutím ruky " to hádam nebude nutné načo si zbitočne špinit ruky a plýtvat muníciou nechajte ho zona sa o neho postará" zvesil ruky a vtedy som si všimol že na jednej mal vztýčené dva prsty čo bol znak na nebezpečie " ja by som ho preistotu zastrelil už teraz" a znovu namieril na mna pušku" ľev mu položil ruku na zbran "nie dnes nikto neumre zbytočne a ty vypadni" a znovu znamenie na ruke takže to nebola náhoda iba som tam tak stál a nevedel čo mám robiť "počul si vypadni " kričal už ľev.Položil som krabicu s kameňom a chstal sa odísť " počkaj žiadne podvody hod mi sem ten kameň" otvoril som krabicu a hodil mu krvavý kameň ten potichu zapulzoval."a teraz vypadni a modli sa aby si ma už nikdy nestretol" a naposledy ukázal znamenie nebezpečia. Neostalo mi nič iné iba som sa behom pustil čo najrýchlejšie odtial " Da svidania Tavarišč" otočil som sa tým smerom a oslepila ma ohromná explozia ktorá rozmetala všetko na kusi, utekal som speť. Po zemy boli porozhadzované kusy potrhaných tiel a uprostred toho všetkého skrvavené telo bol to ľev čudoval som sa prečo on zostal celý keď ostatný nie a vtedy mi to došlo krvavý kameň preto ho chcel mat u seba, iba tam tak ležal a zbitky kameňa roztrieštené sa válali okolo a už iba velmi slabo žiarili " predsa si sa vrátil" slabo šepkal ľev " ja som vedel že to nemyslíš vážne" zneli nepresvedčivo moje slová " ale mladý mna neoklameš nič z toho čo som povedal som nemyslel vážne neyužil som ta iba som ta chcel dostať daleko odtialto aby sa ti nič nestalo, to iba starý tiger neposledy vystrčil pazúry a zaútočil" zasmial sa ale smiech prerušil kašel krvy " použijeme kameňe možno ta vylieči" a vzal som do ruky ostatky kameňa " nie to si neželám" a položil mi na ne ruku " už som žil dosť dlho nato aby som si užil všetky krásy ale aj prehry života a konečne uvidím Georgiho a prosím spál moje teľo aby si aj ty nezažil to čo ja vo vnútry rozumieš"."ale prečo si to všetko urobil?" Ľev zakašlal "už som tu raz bol spolu z Geogrim a ten tu umrel a bol to práve Vladimír kto nás sem poslal to kôli nemu Georgi zahynul nepovedal nám že je tu veľa mutantov iba som tým vyrovnal starý dlh a moja pomsta je dokonaná" a s tymito slovami naposledy vydíchol a ja som stratil jediného priatela tomto nehostinom mieste. Keď tom som začul divný zvuk na sledoval ho bol to Sergej celkom som na neho zabudol musel tu byt aj on bol vážne zranený a umieral a ja som nemal na výber položil som na neho kameň teda to čo z neho zostalo napoledy silno zažiaril a vyhasol avšak zachránil som Sergeja ktorý sa postavil na nohy a okažite sa na mna vrhol a celého ma pooblizoval mýlil som sa jeden priateľ mi zostal. Smutná bola posledná rozlúčka z mojím priateľom mojím učitelom keď som pozeral ako pomaly horí hranica a s ňou aj ľev aj Sergej iba sedel vedla mňa a ticho a smutne kňučal. Vtedy som pochopil že nebude také lahké dostať sa s područia zony všetci sme ju nenávideli ale nemohli sme bez nej žiť tak ako Ľev ale ja som si v ten ďen slúbil že ja sa vrátim k mojej rodine žene a synovi ktorých milujem a to je môj štít nie brnenie ale viera a láska. Natiaol som si kapucnu na hlavu vložil so úst dýchací prístroj zapol Gaigerov počítač a vykročil som smerom do divočiny zony čo iné som mohol robiť bol som stalker a vykročil som vpred novému dobrudružstvu.