„Vitajte,“ začul Sebastián, keď sa prebral.

„Pane, vitajte späť,“ zopakoval hlas znova. „Ste na palube vesmírnej lode Auriga . Vrátili ste sa, pane.“

Sebastián bol zmätený, no pomaly si začal uvedomovať, čo sa okolo neho deje. Ležal na mäkkej posteli. Bolela ho hlava a nemohol poriadne otvoriť oči. V ústach mal čudnú pachuť a ťažko sa mu dýchalo.

„Nebojte sa, bolesť a nevoľnosť sú iba sprievodnými znakmi. Pane, spomínate si kto ste?“ opýtal sa ženský hlas.

„Áno,“ odpovedal sebaisto. Oči sa mu už pomaličky rozlepovali, no stále videl iba rozmazane.

„O pár minút vám už bude lepšie,“ povedala žena. Počul, ako sa od neho vzdialila.

„Môžete mi povedať vašu hodnosť a označenie, pane?“ položil otázku nejaký muž, ktorého prítomnosť si Sebastián doteraz neuvedomoval.

„Generál GRT 3019 , veliteľ vesmírnej lode Auriga.“

„V poriadku generál, teraz si musíte oddýchnuť, proces znovuzrodenia je vždy veľmi náročný. O niekoľko hodín vás ešte čaká pár vyšetrení, aby sme sa uistili, že ste v poriadku,“ dopovedal muž, ktorý stál oproti Sebastiánovi. Ten už pomaly začal rozlišovať obrysy objektov okolo seba. Opäť začul kroky. Bola to tá žena, čo k nemu hovorila pred chvíľou.

„Posaďte sa,“ povedala. Generál sa o to pokúsil, ale nedokázal to. Mal ešte stuhnuté svaly. Keď to skúšal druhý krát, pocítil, ako mu pomáha. Bola to asi zdravotná sestra. Videl, že niečo drží v ruke.

„Teraz to trochu zabolí.“ Priložila niečo k jeho očiam. Zaregistroval zvláštny zvuk pripomínajúci zapnutie malého motorčeka. Ucítil pichľavú bolesť v obidvoch očiach.

„Len vydržte, už to bude.“ Bolesť pomaličky ustávala. Zvuk pominul. Pár krát zažmurkal. Videl už takmer úplne jasne.

„Ďakujem sestra,“ otočil sa smerom k mužovi, ktorý naňho pred chvíľou rozprával.

Celá izba bola čisto biela. V miestnosti bol iba on a ďalší dvaja ľudia – zdravotníčka a ten muž. Bol si istý, že ho pozná, ale akosi si nevedel spomenúť na jeho meno.

„Ako sa voláte?“ položil zdanlivo jasnú otázku.

„Prosím?“ začudoval sa

„Vaše meno. Ako ... “

„Pane,“ prerušil ho, „vy asi máte na mysli moju hodnosť a označenie.“

Sebastián zostal zarazený. Mená sa nepoužívajú, spomenul si.

„Som Plukovník GRS 6546. Vy ste môj veliteľ. A taktiež veliteľ tejto lode.“

„A – áno, spomínam si,“ utrúsil a poškriabal sa na pleci. Na sebe mal oblečený iba bielo-modrý nemocničný úbor, ktorý ho svrbel na celom tele.

„Toto je váš štvrtý návrat, pane,“ začal plukovník a skúmavo sa zadíval svojmu veliteľovi do očí. „Ešte nikdy sa vám nepoškodila pamäť. Aspoň doteraz nie. Bude lepšie, ak vám testy urobia ihneď.“

„Nie!“ namietol generál, „myslím, že je to iba dočasné. Testy necháme na neskôr.“

„Pane, ale veľa času už nemáme.“

„Ako to?“ udivene zvraštil čelo.

„Zostáva nám iba niekoľko hodín do miesta určenia.“

„Akú misiu máme vykonať?“

Plukovník sa začal prechádzať. Vyzeral veľmi nervózne. Zhlboka sa nadýchol.

„Pane,“ začal, „pred pár týždňami objavila výzvedná sonda planétu, ktorej podnebie a poloha sú vhodné pre vývoj života založeného na uhlíku. Našou úlohou je bližšie preskúmať túto planétu. Približne o 6 hodín budeme na mieste.“

„Koľko času zaberú tie testy?“

„Iba pár minút, pane,“ povedala sestra, ktorá práve zapisovala údaje do generálovej zdravotnej karty cez tenký tablet.

„Dobre, môžete začať hneď teraz?“ opýtal sa plukovník.

„Áno nemal by to byť žiadny problém. Idem to oznámiť hlavnému lekárovi.“

Keď odišla z miestnosti, Sebastián si premeral pohľadom plukovníka. Bol to vysoký muž, štíhlej postavy. Vyzeral mlado, rovnako ako každý, kto prešiel znovuzrodením. Vôbec si nespomínal na jeho tvár. Bol mu absolútne neznámy, ale miestnosť, v ktorej sa nachádzal, mu bola známa. Bola to jedna zo sál, kde sa robili testy po návrate.

Možno by stačilo, keby som sa trochu poprechádzal po lodi. Určite by som si spomenul na veľa vecí, pomyslel si. Začul kroky. Do miestnosti vošiel lekár.

„Generál,“ začal lekár, „je mi veľmi ľúto, že sa nám váš návrat nevydaril,“ skonštatoval nervózne. „Bohužiaľ,“ pokračoval pokorným hlasom, „nemôžme ho opakovať, pretože, ako už viete, nezostáva nám na to čas. Teraz sa pokúsime zistiť, aké veľké je poškodenie pamäti.“

„Začnite ihneď, chcem to mať z krku čo najskôr,“ zavelil znechutene.

Doktor zobral z tácky, ktorá bola položená na stolíku pri Sebastiánovom lôžku, dve malé zariadenia. Pripomínali malé chrobáky. Pristúpil k pacientovi a povedal: „Tieto vecičky nám ukážu poškodené časti vašej pamäti. Prosím, ľahnite si.“ Keď mu doktor pripevnil zariadenia ku spánkom, neucítil žiadnu bolesť. Prešiel znova ku stolíku a stačil niekoľko gombíkov na klávesnici. Zo steny sa vysunula obrazovka. Pozrel sa na svojho pacienta a povedal: „Budem vám klásť jednoduché otázky. Podľa toho načo budete alebo nebudete vedieť odpovedať, zistí počítač poškodenie.“

„V poriadku začnite,“ Sebastián sa snažil uvoľniť.

„Aký je rok?“

„4236.“

„Vaša hodnosť a označenie.“

„Generál GRT 3019.“

„Komu slúžite?“

Neodpovedal. Nedokázal si spomenúť. Doktor sa znepokojene pozrel na plukovníka a ten sa bezradne poškriabal na svojom vysokom čele.

„Pokračujte!“ zvolal generál.

„Ako sa volá loď, ktorej velíte?“

„Auriga.“

„Od ktorého roku slúžite Vládcovi?“

Vládca, rozsvietilo sa mu v hlave.

„Od roku 3866.“

„Aké poslanie má naša misia?“

„Nájsť planéty, ktoré vyhovujú našim požiadavkám na prežitie.“

„Ako sa volá planéta ku ktorej teraz smerujeme?“

„E01/I01.“

„Správne,“ skonštatoval spokojne doktor, „myslím si, že poškodenie pamäti je minimálne a iba dočasné.“

„To ma teší.“ Sebastián sa nasilu usmial.

„Mali by ste si oddýchnuť, kým neprídeme na miesto určenia,“ navrhol plukovník.

„Pôjdem si na chvíľu ľahnúť do svojej kajuty,“ prikývol. Zdravotná sestra mu priniesla uniformu tmavošedej farby s mnohými odznakmi. Počas toho, ako sa prezliekal, snažil sa usporiadať myšlienky v hlave.

* * *

Keď Sebastián vychádzal z nemocničnej miestnosti, myslel na to, čo nájdu na planéte. Pomaly sa začal na všetko rozpamätávať. Vládca chce poriadne výsledky. Určite bude sledovať každý jeho krok pri tejto operácii. Nikdy mu to nevadilo, ale teraz sa trochu obával. Prechádzal po chodbe smerom ku svojej kajute a cestou stretával ľudí, ktorí ho zdravili alebo mu salutovali.

„Generál,“ zasalutoval vojak, ktorého tvár Sebastiánovi nič nehovorila.

„Vitajte späť, pane,“ povedal muž oblečený celý v bielom, pravdepodobne jeden z vedcov. Generál len pokračoval ďalej ku svojej izbe, vždy keď ho niekto pozdravil, iba kývol hlavou. Nevedel sa už dočkať, kedy si bude môcť ľahnúť do postele.

Hoci Auriga nebola vojenská loď, mala efektívne prostriedky na svoju obranu. Svojim oválnym tvarom mohla pripomínať malú planétku s dvomi obrovskými, špirálovitými ramenami, ktoré z diaľky vyzerali ako prirodzený prstenec. V priemere mala takmer šesťdesiat kilometrov. Jej účelom bolo objaviť vhodnú náhradu za planétu Zem, no nebola iba obyčajným plavidlom. Stala sa domovom pre sedem tisíc ľudí na veľmi dlhú dobu. Za viac ako tristo rokov posádka Aurigy preskúmala niekoľko tuctov planét. Väčšina z nich boli nehostinné svety alebo celkom vyprahnuté planéty, z ktorých mohli iba vyťažiť potrebné materiály na ďalšiu cestu. No toto všetko sa malo teraz zmeniť.

Generál sa nachádzal na dvadsiatom treťom poschodí, jeho izba bola na štyridsiatom ôsmom. Najrýchlejšie sa tam dá dostať rýchlovýťahom. Tieto transportné zariadenia vás dokázali dostať z najnižšieho poschodia na najvyššie v priebehu minúty. Odbočil vpravo a dostal sa na chodbu, ktorú si vôbec nepamätal. Vyzeralo to tam ako nejaké nové laboratórium. Spravil pár opatrných krokov dopredu. Chodba bola oveľa užšia ako tie ostatné. Po obidvoch stranách boli miestnosti. Mali okná, ibaže nebolo cez ne vidieť dovnútra.

„Hľadáte niekoho generál?“ spýtal sa muž, ktorý sa objavil z čista jasna pred Sebastiánom.

„Nie,“ odvetil rýchlo.

„K výťahom sa dostanete touto chodbou. Stačí ísť rovno.“

„Ďakujem,“ pobral sa preč tým smerom. O chvíľu vyšiel z chodby a uvidel pred sebou výťah. Okrem neho tam nikto nebol. Vošiel do výťahu a povedal: „Štyridsiate ôsme poschodie.“ Výťah sa pohol. Cesta trvala pár sekúnd. Keď vyšiel z výťahu vedel, že jeho kajuta nie je ďaleko. Musí prejsť ešte cez jednu chodbu a potom už bude v cieli. Cestou ešte stretol niekoľkých ľudí, ktorí ho s úctou zdravili. Konečne bol pri svojej izbe. Dvere sa otvorili samé. Vošiel dnu. Bol už poriadne unavený. Jeho kajuta bola najväčšia zo všetkých. Delila sa na dve časti: prvá bola pracovná a druhá súkromná. V pracovnej časti boli všetky dôležité veci na komunikáciu s velením. V súkromnej časti, ktorá bola o polovicu menšia, sa nachádzalo okrem iného aj oddychové lôžko, na ktoré teraz Sebastián myslel zo všetkých vecí najviac. Už takmer námesačným krokom došiel k nemu. Vyzliekol si iba vrchnú časť svojej uniformy a rýchlo sa vyzul.

„Počítač,“ zazíval a ľahol si.

„Želáte si, pane?“ ozval sa ženský hlas umelej inteligencie z reproduktora.

„Nastaviť spánok na štyri hodiny.“

„Ako si želáte, pane.“

Na zlomok sekundy ho ožiaril svetelný lúč, ktorý vyšiel z miesta nad jeho lôžkom. V tej chvíli zaspal. Tento proces bol nutný, pretože každý, kto prešiel Znovuzrodením, trpel chronickou nespavosťou, ktorá bola neliečiteľná. Pokiaľ by nepoužil SM, tak by nezaspal.

* * *

„Poď k nám, už ťa čakáme,“ začul vzdialené hlasy. V tom momente sa zobudil. Sen? Nie, to nie je možné. SM je nastavený tak, aby potláčal sny. Pozrel sa na hodiny nad oddychovým lôžkom. Spal viac ako o hodinu dlhšie.

„Počítač.“

„Želáte si pane?“ zareagovala U.I.

„Ihneď prekontroluj funkčnosť SM.“

„Hľadám chyby.“

Vždy milý, priam až nádherný hlások, pomyslel si. Kto to sakra mohol vymyslieť.

„Žiadna chyba sa nenašla,“ ozval sa znova ten nádherný hlások.

Sebastiánovi to vŕtalo v hlave, ale teraz sa už musel pobrať na veliteľský mostík. Každú chvíľu budú na obežnej dráhe planéty. Od nástupu do funkcie generála dúfal, že jedného dňa nájde druhú Modrú planétu. Pravdepodobne to bude ten najväčší objav v novodobých dejinách ľudstva. V rýchlosti sa obul a obliekol. Vyšiel na chodbu. Bola prázdna. Až po chvíli pochopil prečo. Svietilo červené výstražné svetlo. To znamená, že posádka musí byť v pohotovosti. Niekoľko tisíc ľudí musí byť na svojom stanovisku a samozrejme veliteľ musí byť na veliteľskom mostíku, ibaže tam nie je. A prečo? No, pretože zaspal.

„To mi nikto neuverí,“ povedal Sebastián nahlas, keď bežal cez chodbu ku rýchlovýťahu.

Dvere výťahu sa otvorili v hale, priamo pred veliteľským mostíkom. Pred dverami stála stráž. Zasalutovali a generál vstúpil do miestnosti. Hemžilo sa to tam dôstojníkmi, navigátormi a ďalším personálom.

„Veliteľ na palube!“ zvolal plukovník a všetci sa dali do pozoru.

„Pohov. Plukovník, podajte hlásenie.“

„Nachádzame sa na obežnej dráhe planéty E01/I01 a sme pripravení na prieskumnú misiu, pane.“

„Áno, vidím kde sa nachádzame“ podotkol namrzene a podišiel k oknu. V tej chvíli pocítil veľmi silnú, pichľavú bolesť v hlave.

„Poď k nám, už ťa čakáme,“ zaznelo v jeho hlave. Spravil krok nazad a takmer stratil rovnováhu.

„Pane, cítite sa dobre?“ spýtal sa plukovník.

„Áno, som v poriadku. Koľko ľudí ste určili na prieskumnú misiu?“

„Deväť, pane.“

„Pôjde ich desať.“

„Rozkaz!“

„A tým desiatym budem ja.“

Na plukovníkovej hladko oholenej tvári bolo vidieť prekvapenie. „A ... ale pane môže to byť riskantné a nie ste práve...,“ na chvíľu sa odmlčal.

„Nie som práve...?“ spýtal sa generál s vážnou tvárou. Plukovník sa nadýchol a pritom hľadal vhodné slová.

„Ja si iba myslím, že by ste sa mali...“

„Pôjdem s prieskumným tímom na planétu,“ nenechal ho dopovedať. „Už som sa rozhodol.“

Plukovník iba mlčky prikývol.

„Tím sa pripravuje na odchod z hangáru D2. Ešte čakáme na ďalšie údaje z výzvedných sond.“

„V poriadku, potom ma informujte,“ otočil sa a išiel späť k výťahu. Zrazu sa zastavil a povedal:

„Plukovník, v dobe mojej neprítomnosti ste na palube najvyšší dôstojník a teda aj veliteľ Aurigy“.

„Nesklamem vás, pane,“ z plukovníkovom hlasu sálalo sebavedomie.

„Spolieham sa na vás.“

Sebastián nastúpil do výťahu. Dvere sa zavreli. „Do hangárov,“ povedal.

Keď vystúpil z výťahu, zistil, že si hangáre vôbec nepamätá.

Dobre posrali tento môj návrat, prebehlo mu hlavou. Začal sa dezorientovane rozhliadať okolo seba.

„Dobrý deň, pane.“ začul za sebou. Otočil sa a uvidel mladé dievča. Pomyslel si, že vyzerá až príliš mlado, no potom usúdil, že je asi jednou z tých, ktorí sa dávajú pri každom znovuzrodení postupne omladzovať. Sebastián si zakaždým nechával preniesť svoje vedomie do približne tridsaťročného tela. Cítil sa v ňom prirodzene.

„Som desiatnik DRA 1805,“ predstavila sa.

„Ako dlho ste členom mojej posádky?“

„Päť mesiacov. Prevelili ma z lode Kreus.“

„V poriadku, máte pre mňa nové správy?“

„Sonda dorazila na planétu pred necelou polhodinou, prirodzene, bola maskovaná, aby nevystrašila prípadných obyvateľov. Práve teraz nám poslala nové údaje.“ Podala mu svoj tablet a pokračovala ďalej: „Atmosféra je rovnaká, ako bola na našej Zemi v minulosti. Osemdesiat percent povrchu tvorí voda, nachádza sa tam iba jeden kontinent. Zatiaľ sme však nenašli žiadnu stopu po inteligentných formách života.“

Generál neskrýval údiv nad tým, čo mu to dievča práve povedalo.

„To je úžasné.“

„Áno,“ odpovedala s nacvičeným úsmevom, „prieskumná loď TS je pripravená, posádku tvoria piati vedci, štyria vojaci a vy, pane. Želáte si ešte niečo, pane?“

„Nie, ďakujem.“

Odišla a Sebastián sa ponoril do vlastných myšlienok. Ako je vôbec možné, že sme našli takúto planétu? A ten život na nej... je celkom možné, že je rovnaký, ako bol kedysi na Zemi. Skazu Modrej planéty neprežila väčšina obyvateľstva. Z miliárd zostali iba tisíce. Bola to katastrofa nepredstaviteľných rozmerov, na ktorú nerád spomínal. Z hľadiska dlhodobého prežitia ľudí boli umelé základne na mŕtvych planétach a mesiacoch nedostačujúce. A tak sa Generál GRT 3019 vydal na dlhú cestu.

Podľa údajov má planéta E01/I01 dokonca takmer rovnakú veľkosť. Až príliš veľa náhod. A Sebastián na náhody nikdy neveril. Hangár, v ktorom sa práve nachádzal, bol obrovský. Bol to hangár B7. Tu sa skladujú bojové stíhače na obranu Aurigy. Zahľadel sa na stíhač XQ29. Je to najnovší model. V obratnosti sa mu nič nevyrovná. Bolo ich vyrobených zatiaľ iba okolo tisíc kusov, z toho 295 bolo na palube Aurigy.

V hangároch neboli inštalované rýchlovýťahy, namiesto nich sa tu používali teleportačné panely, ktoré, samozrejme, fungovali ešte rýchlejšie ako výťahy, ale mali iba obmedzený dosah. Všimol si, že jeden z nich je hneď vedľa neho. Vyšiel naň po schodíkoch a ručne zadal súradnice, teda názov hangáru. Ihneď po tom, čo stlačil tlačidlo prenosu, sa ocitol v hangári D2.

Prípravy boli v plnom prúde, technici končili s kontrolou lietadla, posádka bola pripravená na presun.

„Pó-zor!“ povedal pilot prieskumnej lode v momente keď, uvidel svojho veliteľa.

„Pohov,“ podišiel bližšie ku posádke.

„Konečne nadišiel ten deň“, pokračoval Sebastián , „deň, na ktorý sme tak dlho čakali. Našli sme ju! Konečne sme ju našli, sestru našej planéty Zem. My desiati sme boli vybraní na to, aby sme ako prví z ľudskej rasy vkročili na tento svet. Neviem presne povedať, čo nás tam čaká. Sondy zatiaľ nenašli stopu po inteligentných formách života. Tak či tak, je čas, aby sme ho preskúmali.“ Dohovoril a vošiel ako prvý na palubu. Zvyšok posádky ho nasledoval. Všetci zaujali svoje miesta a loď pomaly odštartovala z hangáru.

* * *

Loď TS je rýchla a tichá. Pre túto misiu bola ideálna. Prešlo iba pár minút od štartu a už vstupovali do atmosféry planéty. Sebastián mal z tohto všetkého zvláštny pocit. Bola to zmiešanina strachu, vzrušenia a neuveriteľnej radosti, že po toľkých rokoch došiel do cieľa.

„Generál,“ prehovoril pilot, „sonda nám práve poslala nové údaje – vhodné miesta na pristátie.“

Pilot na chvíľu zmĺkol. S otvorenými ústami pozeral na svoj monitor.

„Generál, poďte sa pozrieť. Toto je neuveriteľné.“ Sebastián si odpútal svoj bezpečnostný pás prešiel ku pilotovi. Naskytol sa mu pohľad, o akom ani nesníval. Na obrazovke boli snímky, ktoré sonda urobila pri prieskume. Najskôr si pomyslel, že ho klame zrak. Na fotografiách boli ľudia, teda aspoň vyzerali ako ľudia.

„Pane?“ pilot prerušil ticho.

„Pristaňte čo najbližšie k tej osade a snažte sa, aby o nás nevedeli.“

„Chcete nadviazať priamy kontakt, pane?“ ozval sa prekvapene poručík. Sebastián si bol vedomý, že existuje mnoho schválených, no praxou neoverených postupov, ako sa skontaktovať s inteligentnými mimozemskými bytosťami. Žiadny plán však nepočítal s možnosťou, že mimozemšťania budú vyzerať rovnako ako ľudia. Podľa vedcov to bolo nemožné, respektíve veľmi nepravdepodobné. Vedel o možných rizikách takéhoto unáhleného činu, no niečo v jeho vnútri mu napovedalo, že robí správnu vec. Ani vedecký tím nebol nadšený generálovým rozhodnutím. Nijako ho však nedokázali presvedčiť, aby zmenil svoj rozkaz.

Pilot vybral vhodné miesto na pristátie a začal pristávací manéver. Pristátie bolo hladké a tiché, tak ako si to generál predstavoval.

To bude ešte zaujímavá komunikácia, pomyslel si.

„Pripravte sa na vylodenie!“ zavelil generál. Všetci si odpútali svoje bezpečnostné pásy a pobrali sa k východu. Prvý z prieskumnej lode vystúpil Sebastián. Rozhliadol sa okolo seba. Z miesta kde pristáli, bolo vidieť obrovský les. V diaľke začul zurčanie rieky. Zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu. Bol úplne iný ako na Aurige. Cítil sa ako keby doňho niekto nalial všetku energiu tohto krásneho a dokonalého sveta. Pomyslel si, že východ slnka tu musí vyzerať úchvatne.

„Pilot a jeden vojak zostanú pri lodi, všetci ostatní pôjdu za mnou,“ rozkázal.

„Pane...“ ozval sa jeden z vedcov.

„Áno?“

„Necelých päťsto metrov týmto smerom je osada, ktorú nasnímala sonda,“ ukázal na čistinku vedľa lesa.

„V poriadku, pôjdeme pozdraviť obyvateľov tejto planéty.“

Skupina piatich vedcov a troch vojakov sa pod Sebastiánovým vedením vydala na cestu do neznáma.

Bolo celkom teplo. Prístroje udávali teplotu vzduchu 19 stupňov. Obloha bola nádherne modrá, nebolo vidieť ani jeden obláčik. Do chrbtov im fúkal slabý vietor. Práve prechádzali cez lúku, ktorá bola zaliata pestrofarebnými kvetmi, keď tu Sebastiánovi napadlo, že ešte nezbadal a ani nezačul žiadne zviera. Dlho sa tým však nezaoberal, pretože sa pomaly blížili k miestu, kde mala byť osada. Od nervozity mu zvieralo hrdlo. Zhlboka sa nadýchol a nahlas preglgol. Nachádzali sa na vyvýšenine, odkiaľ mali dobrý výhľad na obyvateľov osady. Chvíľu ich mlčky pozorovali. Generál však už nechcel strácať čas. Opatrne sa postavil.

„Pane, aký máte plán?“ nesmelým hlasom sa spýtal jeden z vojakov.

„Veľmi jednoduchý.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Zídeme dolu a pekne ich pozdravíme.“

Pomaly sa blížili k osade. Stále však nevideli žiadne príbytky alebo stavby. Videli iba ľudí buď ako sedia na zemi alebo ako sa prechádzajú pozdĺž potoka. K skupinke objaviteľov sa približoval jeden muž. Bol vysoký a štíhly. Mal oblečené jednoduché rúcho. Z jeho tváre sa nedalo vyčítať zdesenie alebo prekvapenie, keď uvidel cudzincov. Dlhé svetlé vlasy mu tancovali vo vetre. Vojaci kŕčovito zvierali svoje zbrane, pripravení na obranu. Veliteľ naznačil skupine aby zastavila. Nevedel ako má začať. A čo má asi tak povedať? Aj tak mu nebude rozumieť. Muž stále išiel ich smerom. Už, už sa Sebastián nadýchol, aby nejakým spôsobom oslovil muža, ktorý bol od neho iba pár krokov. Ibaže on ich jednoducho obišiel, ako keby to boli iba dajakí okoloidúci. Generál nedokázal skryť údiv. Muž kráčal ďalej svojou cestou. Ani sa len neobzrel.

„Nemôžu s vami hovoriť,“ začuli ženský hlas.

„Nechcú s vami hovoriť,“ opravila sa.

Sebastián sa otočil. Pár krokov od neho stála mladá žena – akoby sa tam náhle zjavila. Dlhé hnedé vlasy jej končili v polovici chrbta. Mala oblečené podobné biele rúcho.

„Ako to, že rozprávaš našim jazykom?“ začudoval sa poručík.

Poručíkovu otázku si vôbec nevšímala, stále však hľadela na Sebastiána.

„Prišli ste z ďaleka, však?“

„Áno,“ prikývol Sebastián. „Dovoľ, aby som sa ti predstavil, som Generál GRT 3019. Nemusíš sa nás báť,“ priateľsky sa pousmial.

„Ja sa vás vôbec nebojím,“ odvetila žena. Rozprávala pomalým a veľmi ukľudňujúcim hlasom: „Každý kto cestuje, niečo hľadá. Každý kto hľadá, niečo potrebuje. Čo potrebujete vy?“

Sebastián zostal na chvíľu zaskočený. Tá žena sa stále pozerala iba naňho a ostatných si vôbec nevšímala.

„Naša misia je veľmi dôležitá. Náš domov je už neobývateľný. Hľadáme spojencov.“

Počas toho, ako jej vysvetľoval okolnosti ich cesty, tím piatich vedcov začal podrobnejšie skúmať okolie. Začali odoberať vzorky pôdy a rastlín, ktoré sa až neuveriteľne podobali na tie, čo kedysi rástli na Zemi.

„Takže teda žiadate o pomoc alebo si nárokujete túto zem?“ spýtala sa.

„Neprišli sme sem s dobyvateľskými úmyslami. Ako som už povedal... hľadáme spojencov. Chcel by som sa porozprávať s vaším panovníkom, alebo vládou o všetkých týchto veciach,“ odvetil Sebastián.

„V poriadku, verím ti, že potrebujete pomoc. Budeš mi veriť keď ti poviem, že som panovníčka týchto krajín?“ pomaly sa začala prechádzať popri potoku.

Sebastián ju nasledoval. Mal pocit, že si z neho uťahuje. Dvaja vojaci chceli ísť za svojim generálom no dal im znamenie, aby zostali na mieste.

„Čiže ty tu vládneš?“ spýtal sa sarkasticky.

Usmiala sa, sadla si do trávy a bosé nohy si namočila do potoka. Slnko na ňu dopadalo a zdalo sa, že vlasy jej žiaria. Zastal pri nej. Neodpovedala mu, a tak svoju otázku zopakoval. Tentoraz bez stopy po uštipačnosti.

„Ty si vládca tejto zeme?“

Žena sa naňho zahľadela s nevinným úsmevom a odpovedala: „Na tomto svete vládne každý iba sebe a všetci spolu slúžime tomuto svetu.“

Sebastián na ňu nechápavo pozrel. „Ale... ale to nie je možné. Musíte tu mať dajakého panovníka alebo vládu. Akými zákonmi sa tu potom riadite? Ako viete čo je dobré a čo zlé?“

„A vy viete, čo je dobré a čo zlé?“ odpovedala mu otázkou.

„Samozrejme, máme celý systém zákonov, ktorý nám hovorí čo môžeme, a čo je zakázané.“

Pousmiala sa a vytiahla nohy z potoka. „Prečo ste potom stratili svoj domov? Keby ste skutočne dokázali rozoznať dobro od zla a keby ste mali úctu k životu, potom by sme sa tu a teraz nerozprávali.“

Potreboval chvíľu na to, aby našiel vhodné slová: „Tých zlých skutkov, ktoré zničili náš domov, sa dopustili naši predkovia a my sme tie chyby už nedokázali napraviť.“

„A ako to bolo so zákonmi vtedy? Neexistovali vtedy žiadne?“

„No... isteže,“ preglgol, „boli aj vtedy zákony ibaže... nedostačujúce.“

„Prečo si si teraz taký istý, že vaše nové zákony sú dokonalé? Prečo si myslíš, že chyby vašich otcov sa už nebudú opakovať?“

„Toto je naša posledná šanca. Určite nespravíme tú istú chybu,“ povedal to s takou veľkou istotou v hlase, až sa sám začudoval. „Naše spojenectvo bude výhodné pre oba naše národy,“ pokračoval v presviedčaní, „môžeme vám poskytnúť rôzne technológie, naši lekári dokážu vyliečiť všetky druhy chorôb. Už sa ani nebudete musieť báť smrti.“ Žena sa však nezdala byť nadchnutá jeho slovami.

„Nemôžeme vám dovoliť usadiť sa tu. Odíďte do západu slnka,“ postavila sa, a chystala sa odísť.

„Počkaj!“ zvýšil hlas. Zastala. „Daj mi šancu dokázať ti, že nepredstavujeme pre vás nebezpečenstvo.“

„V poriadku. Chcem, aby si ma zobral na vašu materskú loď, tam môžeme pokračovať vo vyjednávaní,“ otočila sa tvárou k nemu a ukázala na nebo.

„No, to nebude také...“ zrazu sa zamyslel. Ako to, že vie o materskej lodi na obežnej dráhe, prešiel mu mráz po chrbte. Obyvatelia osady vyzerali primitívne. no aj tak táto žena pochopila, že cudzinci nie sú z jej planéty.

„Predpokladám, že si veliteľ, však?“ Sebastián mal pocit, že sa na ňom dobre zabáva.

„Áno, ale o niečom takomto sa musím poradiť s podriadenými,“ samozrejme klamal, ale potreboval predýchať to, čo mu práve povedala.

„Dobre. Budem tu čakať,“ pozrela sa na oblohu, slnko už pomaly zapadalo. „Ale poponáhľaj sa do západu slnka.“

Sebastián iba pokýval hlavou a pobral sa pohľadať svojich spoločníkov. Stále mu to vŕtalo v hlave: Ako to mohla vedieť? Asi sto krokov obďaleč uvidel zvyšok svojej prieskumnej skupiny.

„Čo ste zistili?“

„Je to neuveriteľné, ale všetko tu je rovnaké alebo veľmi podobné, ako kedysi na našej planéte. Rastliny, mikroorganizmy... Dalo by sa povedať, že sme našli klon našej Modrej planéty,“ povedal s veľkým nadšením jeden z vedcov.

„Lenže,“ ozval sa poručík, „nikto iní okrem tej ženy s nami nekomunikoval. Úplne nás ignorujú. Ako keby sme tu ani neboli. Celé sa mi to tu nejako nezdá. Ak dovolíte, pane, navrhujem, aby sme pochytali pár exemplárov a odviezli ich na loď. Tam presne zistíme, čo sú zač,“ dohovoril a čakal na generálovu odpoveď.

Sebastián uvažoval nad týmto návrhom. Veľmi sa mu to nepáčilo, ale rozkazy pre túto misiu boli jasné: nájsť a obsadiť vhodnú planétu. Nechcel ale unáhlene použiť silu proti tejto bezbrannej rase.

„Tá žena,“ zrazu mu napadlo, že ani nevie jej meno, „tá žena mi povedala, že je tu vládkyňou.“

„No zatiaľ máme len jej slovo,“ podotkol poručík.

„Pravda,“ súhlasil generál, „kontaktujte Plukovníka GRS 6546. Nech vyšle ďalšie prieskumné tímy. Takýchto podobných osád tu musí byť viac. Opíšte mu našu situáciu. Je možné, že aj oni budú mať problém s nadviazaním komunikácie. No neželám si, aby použili akékoľvek násilie. Uvidíme, čo sa im podarí zistiť, ale zatiaľ si musíme vystačiť s „panovníčkou“, ktorú sme našli my. Povedala, že bude s nami vyjednávať. Má však jednu požiadavku – chce sa ísť pozrieť na našu materskú loď“

* * *

„Ešte si mi nepovedala svoje meno.“ povedal Sebastián, keď si k nej prisadol. V tej dobe už opúšťali atmosféru planéty. Auriga bola vzdialená iba pár minút letu.

„A ako sa voláš ty?“ spýtala sa ho. Pozrel sa na ňu nechápavým pohľadom.

„Už som sa ti predsa predstavil.“

„Nie to bolo iba tvoje označenie. Skutočné meno si mi nepovedal.“

„Žiadne iné meno nemám.“

„Dúfam, že mi ho raz povieš . Ja sa volám Eva.“ Pohla sa ku obloku. „Je to krásny pohľad však?“ Sledovali zaoblenie planéty.

„Áno,“ odvetil, no veľmi ju nevnímal pretože uvažoval nad tým, čo mu pred chvíľou povedala. Jej meno sa mu zdalo zvláštne.

„Tam,“ ukázala prstom na hranicu svetla a tieňa, „myslím, že tam práve teraz vychádza slnko,“ úsmev jej rozžiaril tvár.

„Je to úžasné,“ zľahka prikývol.

Pred tým, než vleteli do hangáru, Auriga zoskenovala celú prieskumnú loď. Pilotovi prišla správa, že neprenášajú žiadny nebezpečný vírus alebo baktériu a môžu vojsť. O chvíľu pristáli. Posádka začala vystupovať z prieskumnej lode. Ako poslední zišli dolu schodmi Sebastián a Eva. Všetka práca zastala, všetci naokolo sústredili svoju pozornosť iba ňu.

Generál dal cez vysielačku pokyn plukovníkovi, aby zapol kamery na prenos jeho oznámenia. Celá loď sledovala novinky, ktoré priniesli prieskumníci.

„Dnešný deň je výnimočný,“ začal svoju reč, „konečne sme našli nový svet, v ktorom žijú bytosti, ako sme my. Svojou návštevou nás poctila panovníčka tejto planéty,“ obrátil sa k Eve. Ľudia na celej lodi začali tlieskať. Keď dav stíchol, generál pokračoval. „Budeme spolu rokovať o tom, či sa naše civilizácie podelia o túto krásnu planétu. Nebojte sa, nádej ešte stále žije!“ Touto vetou ukončil svoj prejav a s ostatnými opustil hangáre.

* * *

Eva súhlasila, že sa ihneď podrobí lekárskej prehliadke. Odobrali jej vzorky krvi a vyšetrili ju aj špeciálnym lekárskym skenerom. Výsledky testov boli hotové do hodiny. Všetko nasvedčovalo tomu, že Eva je zdravá mladá žena, takmer nelíšiaca sa od ľudí na palube Aurigy. Lekári iba neveriacky krútili hlavami.

„Poručík ti ukáže tvoju izbu, ak si unavená môžeš si oddýchnuť,“ povedal Sebastián keď vychádzali z nemocničnej miestnosti.

„Nie. Chcela by som sa prejsť po vašej lodi. Ak je to možné.“

„Veľmi rád ťa budem sprevádzať. Mám toľko otázok, že ani neviem, kde začať.“

„Chápem,“ jemne sa usmiala a naznačila, aby pokračoval v rozhovore.

„Ako je možné, že mi rozumieš... ako to, že sú naše jazyky také podobné?“

Eva sa nahlas rozosmiala, akoby práve povedal nejaký skvelý vtip. Zostal trochu zaskočený.

„Nie, vôbec nie sú podobné,“ povedala po chvíli. Sebastián čakal na vysvetlenie. No nedočkal sa.

„Musím priznať, generál, že ste ma prekvapil.“

„Ako to myslíš?“

„Čakala som, že s nami pôjde aj vojenský doprovod, aby ma zneškodnili v prípade, že sa o niečo pokúsim.“ Teraz sa pousmial Sebastián.

„Predpokladal som, že stráž nebude potrebná. Ty si taktiež chcela ísť sama na úplne cudziu vesmírnu loď. Dokonca som ani nevidel, že sa s niekým lúčiš alebo mu oznamuješ dôvod svojho odchodu.“ Generál dal rozkaz, aby sa v chodbách, kadiaľ pôjdu, nikto nemotal. Predpokladal, že sa od Evy dozvie viac, keď budú osamote.

„Ak sa pozeráš na svet iba svojimi očami, veľa vecí ti unikne. Moji ľudia vedia kam som odišla.“ Už dávnejšie mu došlo, že Eva sa vyžíva v hádankách. „Pri spolupráci je vzájomná dôvera veľmi dôležitá. Lepšie sme ani nemohli začať,“ dodala.

„Keď sme prišli do tvojej osady, nevideli sme žiadne obydlia alebo nástroje, či technológie, ktoré by tvoji ľudia používali. Spočiatku som si myslel, že ste trocha zaostalí, ale zjavne som sa mýlil.“

„Obloha a mraky sú našou strechou. Rieky, stromy a vietor sú našimi nástrojmi. Nepotrebujeme technológie. Žijeme v harmónii s planétou.“

„Ako voláte svoj svet? Ten náš sa kedysi volal Zem.“

„Zem...,“ na chvíľu sa zamyslela, „Zem je naozaj krásne meno,“ ladne sa vyhla odpovedi.

„V poriadku, každý máme nejaké tajomstvá,“ Sebastián pochopil, že mu názov planéty neprezradí.

„Áno, niekedy ich nosíme v sebe tak dlho, že na ne aj zabudneme.“

Generál iba mĺkvo prikývol. Zo všetkého najskôr sa rozhodol zájsť na 19 poschodie. V tejto časti sa nachádzali ďalšie medicínske laboratóriá.

„Možno sa ti zdá, že chodby sú tu veľmi podobné, ale...“ začal Sebastián, no v tom si všimol, že Eva je už ďaleko pred ním. Nevedel si to vysvetliť. Pridal do kroku aby ju dobehol. Stála pri presklenej stene a dívala sa na vedcov.

„Tú miestnosť voláme sieň znovuzrodenia.“

„Čo to tam robia?“ spýtala sa tak tichým hlasom, že ju takmer nepočul.

„Jednoducho obnovujú život. Náš druh sa dlho zapodieval tým, ako sa vyhnúť smrti, alebo aspoň ako predĺžiť život. Pred niekoľkými stovkami rokov sme na to prišli. Dokážeme uložiť myseľ človeka a potom ju presunúť do nového tela. Zdravého, mladšieho a silnejšieho tela. Ak sa dohodneme na spojenectve, podelíme sa s vami o všetko. Prístroje na znovuzrodenie budú aj vaše. Tvoji ľudia už nebudú musieť zomierať. Môžu žiť večne.“

Eva zavrela oči. Položila svoju dlaň na presklenú stenu a zhlboka sa nadýchla.

„Ona veľmi trpí,“ ukázala na spiace telo zdanlivo mladej ženy. K jej telu bolo pripojených mnoho prístrojov. Lekármi sa to okolo nej len hemžilo.

„Nie, nemôže cítiť bolesť. Aj ja som tým už niekoľkokrát prešiel.“

„Vaše prístroje to nedokážu zachytiť.“ Sebastián zaregistroval smutný tón v jej hlase.

„Život v nej veľmi trpí... nepochopili ste to. Bez smrti nemôže existovať život. V to verím ja a moji ľudia. To, čo robíte, nie je správne,“ zahľadela sa mu do očí, no Sebastián uhol jej pohľadu. Niekedy mal pocit, že jej oči mu dokážu preniknúť do mysle.

„My už neuznávame žiadne náboženstvo,“ z jeho slov sa začala šíriť pýcha a nadradenosť. „Moji predkovia kedysi verili v bohov iba preto, lebo sa báli smrti. Verili v život po smrti, verili že ich bohovia sú nesmrteľní a všemocní. A teraz? Smrť už neexistuje a my sme tí nesmrteľní a my sme aj všemocní. Už viacej nepotrebujeme bohov. My sa ich už nebojíme. My sme sa stali bohmi.“ V tom momente si uvedomil svoju chybu. Došlo mu, že toto nebola príliš diplomatická poznámka, no už bolo neskoro. Nastalo dlhšie ticho.

„Ospravedlňujem sa,“ rozhodol sa mlčanie prerušiť. Evina tvár sa zdala byť chladná. Pripadalo mu, že sa z nej vytratila všetka radosť a energia, ktorá tam bola predtým.

„To nič,“ ledva to počul, aj keď stál blízko pri nej. „Chcem ísť ďalej, prosím.“ Eva sa už za seba neobzrela.

„Poďme ku výťahom. Asi by si chcela vedieť, prečo to robíme.“

„Áno,“ prikývla.

„Začalo sa to veľmi dávno. Ženy začali rodiť mŕtve deti. Nikto si to nevedel vtedy vysvetliť. Doteraz sme na to neprišli, prečo sa to dialo. Málokomu sa narodilo živé dieťa. Ja som bol jeden z posledných. Potom prišiel deň, od ktorého sa už žiadnej žene nepodarilo porodiť živé dieťa. Nepomáhali umelé oplodnenia, špeciálne lieky, technológie, nič... Klonovanie ľudí, ktoré bolo do tej doby zakázané, sa ukázalo tiež ako nefunkčné. Jedincov, ktorých sa pokúsili vyklonovať, boli mysľou ako zvieratá. V podstate to bolo ešte horšie. Boli ako zmyslov zbavení, úplne šialení. Nastal chaos. Občianske vojny prerástli do globálnych konfliktov. Naša planéta bola zničená vojnou. Už sa nám ju nepodarilo zachrániť. Z celej našej civilizácie prežila iba hŕstka na vesmírnych lodiach podobných ako je Auriga. Nakoniec vedci prišli na spôsob, ako odvrátiť úplné vyhynutie ľudskej rasy. Nevytvárali sme telá nových jedincov, naklonovali sme naše telá a vytvorili sme prístroj, ktorý jednoducho presunie našu myseľ. Funguje to tak, že odoberieme genetický materiál a pomocou neho vytvoríme nové telo pre daného jedinca. V umelo vytvorenom prostredí sa potom vyvíja plod. Dokážeme urýchľovať jeho rast. Z embrya sa do siedmych dní vyvinie telo dospelého človeka. S jediným rozdielom – úmyselne blokujeme časti mozgu, v ktorých sa formuje osobnosť. Keď je telo pripravené, presunieme myseľ daného subjektu do nového tela. Všetky myšlienky, postoje, spomienky zostanú zachované v novom tele. Znovuzrodenie.“ Nastúpili do výťahu a stlačil číslo poschodia, kam mali namierené.

„Koľkokrát ste tým prešiel?“.

„Štyrikrát,“ povzdychol si. „Žijem už 395 rokov.“ Dvere sa otvorili.

„Poď,“ povedal už veselším hlasom, „ukážem ti niečo, čo by ti mohlo zlepšiť náladu.“

Vystúpili a Sebastián jej naznačil rukou, kam majú namierené.

„To, čo ti teraz ukážem, by mi Vládca asi nikdy nepovolil,“ doširoka sa usmial a vtedy sa mu zvýraznili jamky na lícach.

„Kto je to?“ Po prvýkrát zachytil aspoň štipku zvedavosti v Evinej otázke.

„Vládca je veliteľ nášho národa. Bol jedným z prvých, ktorí podstúpili Znovuzrodenie.“

„Obdivuješ ho?“

Zľahka prikývol. „Je veľmi dobrý vodca a stratég. Vďaka jeho rozhodnutiam ľudia zo Zeme prežili.“

Zastali pri obrovských okrúhlych dverách. Sebastián priložil dlaň k senzoru. Po krátkom skene sa ťažká brána potichu otvorila a odkryla svoje tajomstvo. Obaja vošli pomaly dnu. Po pár krokoch sa už Evine bosé nohy nedotýkali chladnej dlážky, ale zeleného trávnatého koberca. Nachádzali sa v rozľahlých záhradách a sadoch. Celá oblasť zaberala niekoľko štvorcových kilometrov. Obklopovali ich rôzne vysoké listnaté i ihličnaté stromy. V diaľke uvidela niekoľko ľudí, ako obsluhujú stroje na rastlín.

„Pracuje tu okolo dvesto ľudí. Stromy nám pomáhajú filtrovať vzduch,“ ukázal na ventilátory, ktoré vháňali vzduch do šácht.

„Naše prístroje sú schopné vyrábať dostatok kyslíka, ale stromy nám veľmi pomáhajú šetriť energiu. Pestujeme tu mnoho druhov rastlín. V ďalších sekciách chováme niektoré nenáročné druhy zvierat a samozrejme tu máme aj hmyzie farmy. Vďaka týmto farmám a sadom si môžeme vyrábať jedlo,“ vybral z vrecka úzku podlhovastú krabičku s nápisom I.F.T. Otvoril ju. Bolo v nej desať bielych tabliet. Eva ho so záujmom pozorovala.

„Obsahujú, všetky, pre život, potrebné látky - sacharidy, bielkoviny, tuky, vitamíny...,“ zobral jednu tabletu medzi prsty, vložil si ju do úst a prehltol.

„Tri denne ti dodajú všetko, čo potrebuješ a dokonca ťa aj nasýtia,“ naznačil jej aby jednu vyskúšala.

„Prepáč, nechcem byť nezdvorilá, ale odmietnem.“

„Chápem,“ doširoka sa usmial, „nevyzerajú príliš lákavo a popravde ani veľmi dobre nechutia. Normálne jedlo si môžeme dovoliť iba raz za čas. Napríklad pri výnimočných príležitostiach, ako je táto. Nechám nám pripraviť čerstvé jedlo na večeru.“

„To je od vás veľmi milé, generál.“

„Keď budeš mať chuť, stačí len povedať a presunieme sa do slávnostnej sály.

S úctou prikývla a mlčky pokračovali v chôdzi pomedzi stromy. Neboli to obrovské stromy, aké sa nachádzali na planéte. Každý mal približne štyri až päť metrov do výšky. Vzduch bol v tejto časti lode oveľa čistejší a čerstvejší ako na iných palubách. Eva sa pozorne rozhliadala okolo seba. Občas zastala pri niektorom strome a položila naňho ruku.

„Auriga...“ prerušila ticho, „zvláštne, že ste dali meno vesmírnemu plavidlu a tie svoje ste vymenili za čísla.“

Sebastián sa z chuti nahlas zasmial. „Áno, chápem... kedysi veľmi dávno, ja sám som v tých časoch nežil, boli nás miliardy, naša civilizácia rozkvitala. Žili sme nielen na našej planéte, ale aj na mnohých umelo vytvorených základniach v našej slnečnej sústave. Bolo nás tak veľa, že ku každému menu sa pridávali písomné a číselné označenia. Toto označenie udávalo postavenie v spoločnosti, zamestnanie, vzdelanie... V armáde tieto označenia postupne vytlačili klasické mená a tie po čase úplne vymizli. Zostali nám iba označenia. Teraz to je pre nás prirodzené. Starodávne mená už nikto nepoužíva.“

„Až na vesmírne lode,“ rýchlo podotkla.

„Niektoré zvyky zo starých čias sme si ešte zachovali. Niekedy mi to príde trochu zábavné. Tvoj domov vyzerá nádherne. Rád by som sa o ňom dozvedel viac,“ začal vyzvedať. Čakal, že mu opäť neodpovie, no keď začala rozprávať, prekvapilo ho to.

„Moji ľudia majú za sebou taktiež dlhú históriu. Vojny, choroby, nešťastia. Rovnako ako vy aj my sme zatúžili objavovať nové svety, zlepšovať technológie. Jedného dňa sme však pochopili, že to nie je všetko. Došlo nám, že sme hľadali na zlých miestach a používali sme neprávne prostriedky na dosiahnutie našich cieľov.“

„Vzdali ste sa technológií a pokroku?“ Jeho otázka ju mierne pobavila.

„Nie, generál. Našli sme spojenie.

„Spojenie s prírodou?“

„Spojenie so životom.“

Ich rozhovor prerušilo modré svetlo, ktoré začalo blikať Sebastiánovi na rukáve uniformy. Mal tam zabudovaný malý komunikátor, na ktorý práve prišla správa.

„Prepáč mi, ale musím ísť na veliteľský mostík, aby som sa skontaktoval s Vládcom. Čoskoro bude najvhodnejšia príležitosť na priame spojenie. Myslel som si, že budeme mať ešte pár hodín, ale zmýlil som sa. Zavolám ti sem niekoho iného, aby ťa sprevádzal ďalej.“

„Myslím, že to už na dnes stačilo. Som unavená a chcela by som ísť do svojej izby.“

„V poriadku teda,“ veľmi ho to neprekvapilo. „Ako si želáš. Zavediem ťa tam. Dúfam, že náš rozhovor dokončíme neskôr. Najlepšie pri tom čerstvom jedle.“

* * *

„Pane, s hrdosťou vám oznamujem, že planéta E01/I01 vyhovuje všetkým našim požiadavkám,“ začal Sebastián svoju správu. Málokedy sa naskytne príležitosť na to, aby mohol priamo hovoriť s Vládcom. Vládca sa hlboko zahľadel do Sebastiánových zelených očí.

„Má to však jeden háčik, že áno?“ naznačil veľmi povýšeneckým hlasom.

„Planéta je obývaná inteligentnými bytosťami - ľuďmi,“ povedal Sebastián.

„Ako veľmi je ich civilizácia vyspelá?“

„Oveľa viac, ako sme si zo začiatku mysleli.“ Piloti a stráž, ktorí boli tiež v miestnosti, sa tvárili nezúčastnene, no veľmi pozorne načúvali rozhovoru.

„Na akej úrovni majú zbraňové systémy?“

Sebastián sa zamyslel. Vládca si pohľadom, znova vyžiadal odpoveď.

„Pane, obyvatelia tejto planéty majú veľmi mierumilovnú povahu. Nemyslím si, že...“

„Takže predpokladáte, že by sa nevyrovnali našej útočnej sile.“ Generál iba ticho prikývol. Vládca sa otočil smerom k Plukovníkovi GRS 6546. Ten podišiel bližšie k obrazovke.

„Povrchové a ani dôkladné hĺbkové skeny neodhalili žiadne zbraňové systémy. Dokonca sme nenašli ani žiadne známky po vyspelých technológiách. Podľa údajov zo sond odhadujeme počet obyvateľov na päť miliónov, pane,“ plukovník na znak úcty sklonil hlavu.

„Generál, povedzte mi, prečo ste porušili protokol ET 32, ktorý jasne hovorí, ako má prebiehať prvý kontakt s mimozemskou rasou,“ povedal Vládca a nadradene zdvihol obočie pozerajúc na generála.

„Protokol ani v jednom bode nepočítal s možnosťou, že mimozemšťania budú vyzerať ako my, možno sú to naši veľmi vzdialení príbuzní. Predpokladal som, že nás obyvatelia planéty príjmu bez väčších komplikácií. Rozhodol som sa preto obísť ustanovené nariadenia, pane,“ povedal bez náznaku strachu.

„Týmto neuváženým činom ste mohli ohroziť celú operáciu. Vystavili ste nebezpečenstvu nielen seba, ale aj celú svoju posádku!“ Vládcov hlas zmohutnel.

„Pane, ja som chcel iba...“

„Ticho!“ povedal mrazivo. Na chvíľu sa zamyslel a potom pokračoval:

„Podľa informácií, ktoré mám, sa iba vášmu tímu podarilo nadviazať komunikáciu.“ „Áno, pane. Vyslali sme viac ako tucet prieskumných tímov, no bez úspechu. Obyvatelia s nami odmietajú komunikovať. Teda, až na jednu výnimku. Predstavila sa nám ako panovníčka planéty. Vedieme s ňou rokovanie.“

„V poriadku. Generál, máte približne 35 hodín na to, aby ste ju presvedčili diplomatickou cestou. Moja loď smeruje k vám.“

„Rozumiem, pane,“ povedal zarazene.

„Pamätajte na to, že musíme brať ohľad hlavne na svojich ľudí. Prisahali ste generál, že nájdete nový domov. A podarilo sa vám to. Som na vás veľmi hrdý.“

„Ďakujem.“

Rozhovor sa skončil. Sebastián ostal mlčky sedieť v kresle. Dostal 35 hodín na to, aby presvedčil Evu po dobrom. Ak sa mu to nepodarí, pravdepodobne dôjde k vojenskému konfliktu. Tí bezbranní obyvatelia nebudú mať šancu. Planétu by sa mu podarilo dobyť aj s hŕstkou zastaraných lietadiel. A keď príde Kreus, ktorý je ešte väčší ako Auriga a má mnohonásobne väčšiu palebnú silu, tak to bude nepredstaviteľný masaker. Na Sebastiána zrazu doľahla únava. Zdvihol sa a odišiel z veliteľského mostíka. Keď prišiel do svojej kajuty, sadol si na posteľ a hlavu si podoprel rukami. Cítil sa veľmi zúfalo. Nevedel čo má spraviť, aby zachránil svoj i Evin národ. Myslel si, že už úplne zabudol, čo je to únava, ale teraz ju pociťoval opäť veľmi výrazne. Bolo to neobvyklé, pretože každý, kto prešiel procesom znovuzrodenia, nepociťoval potrebu spánku. Bol by tak dlho hore, až kým by neskolaboval. Preto bolo vytvorené SM. Ibaže teraz mal pocit, že by sa mu mohlo podariť zaspať aj bez napojenia sa na prístroj. Skoro si to ani nevedel predstaviť. Po chvíli sa rozhodol nastaviť SM na šesť hodín spánku. Ľahol si do postele a zatvoril oči. Svetlá v miestnosti automaticky zhasli. Prístroj začal vysielať do jeho mozgu impulzy na spánok.

„Poď k nám, už ťa čakáme.“ Náhle sa prebudil.

„Čo to sakra…“ nedopovedal to. Zdalo sa mu, že nie je v miestnosti sám.

„Svetlá!“ zakričal, ale nič sa nestalo. Svetlá zostali zhasnuté.

„Kto je tu?“

„Poď k nám,“ počul znova.

Zrazu sa tma, ktorá ho obklopovala, zmenila na svetlo. Svetlo tak jasné, že keď si prikryl rukou oči uvidel svoje kosti ako na röntgenovom snímku. Svetlo zoslablo. Otvoril oči.

„Niečo sa poriadne posralo,“ zanadával.

Už sa nenachádzal vo svojej izbe. Bol na planéte a na sebe mal oblečené podobné rúcho ako jej obyvatelia. Poobzeral sa okolo seba. Nikto pri ňom nebol. V diaľke začul zurčanie potoka. Vybral sa za tým zvukom, aj keď nevedel prečo. Pri potoku niekto sedel. Už z diaľky bolo jasné, že je to Eva.

„Prišiel si,“ povedala potichu. „To je dobre, že si prišiel.“

Sebastián pokrútil hlavou. „Niekde sa stala chyba. SM sa muselo pokaziť. Toto je sen, ktorý som nemal snívať,“ stále tomu neveril.

„A čo ak je to nočná mora?“ vstala a pristúpila k nemu. „Možno máš pravdu. Ten prístroj je chybný a toto všetko sa ti sníva. Ale čo ak nie?“

„Nie to nie je možné,“ pousmial sa.

„Ak chceš veriť, že je to sen, nebudem ti v tom brániť. Stačí iba povedať, zobudíš sa vo svojej posteli a sen zostane, iba snom. Ak chceš snívať ďalej, tak poď za mnou.“

Ničomu z toho nerozumel. Automaticky však nasledoval Evu. Zdala sa mu iná ako predtým. V jej hlase cítil smútok a jej pohľad bol pochmúrny.

„Kam ma to vedieš?“ spýtal sa nervózne.

„Za pravdou,“ odvetila a rýchlymi krokmi napredovala.

Po chvíli si všimol, že slnko začalo zapadať. Zastali pri jazere. Uvedomil si, že nikoho iného za ten čas nestretli. Šero sa postupne prehlbovalo do tmy. Sebastián sa začal cítiť neisto. Jazero sa náhle rozrástlo. Už to nebolo jazero, ale oceán. Zem, na ktorej stál sa zmenila na malý ostrovček.

„Čo sa to deje?“

Eva sa naňho ani len nepozrela. Stúpila na vodu. Neprepadla sa. Kráčala po vodnej hladine ako po lúke. Prešla pár krokov, potom sa otočila a naznačila mu, aby ju nasledoval. On však iba neveriacky pokrútil hlavou.

„Nemôžem.“

„A prečo nie?“

„Pretože to nie je možné.“

„Spojenectvo sa buduje na dôvere...“

„Nie, nie to nedokážem,“ zazmätkoval.

„Tak sprav ten krok.“

Nedokázal si vysvetliť ako Eva dokáže stáť na vodnej hladine a ešte viac ho prekvapilo, keď sa rozhodol spraviť krok dopredu. Žiaden zázrak sa však nekonal. Sebastián čľupol do vody ako veľký kameň. Obklopila ho nekonečná tma a strašný chlad. Nemohol plávať, niečo ho držalo pod vodou. Začal sa dusiť. Náhle si však uvedomil, že dýcha vzduch. Už nebol vo vode, znova sa nachádzal na lúke.

„Čo to má sakra znamenať!“ zakričal z plného hrdla. Z temných mrakov nad ich hlavami začali šľahať blesky.

„Cesta za pravdou je dlhá a ťažká.“ Eva stála oproti nemu. Bola tak blízko až sa mu zdalo, že počuje tlkot jej srdca. „Konečne uvidíš pravdu. Pozri sa mi do očí.“ Položila svoje ruky na jeho hlavu.

Neuveriteľná bolesť sa prehnala Sebastiánovým telom, no nezmohol sa na výkrik. V Eviných očiach uvidel celý svoj život. A nielen život, ktorý si pamätal, ale aj životy, na ktoré dávno zabudol. Životy, ktoré mu boli vždy vymazané pri každom znovuzrodení. Videl ako zotročili a zničili mnoho planét rozdielnych, ale aj podobných ako táto, len preto, aby získali potrebné materiály a suroviny. Videl samého seba, ako plní rozkazy Vládcu, ako zabíja bezbranné bytosti z iných svetov, ako plieni a ničí všetko živé. Keď sa to skončilo, naplo ho na zvracanie. Zakašľal a padol na kolená.

„Toto je pravda,“ sadla si vedľa neho.

„Koľko krát som prešiel znovuzrodením?“ utrel si slzy.

„Desiatky, žiješ už niekoľko tisíc rokov.“

„Kto vlastne si? Ako to, že máš takúto moc?“

„Ľudia zo Zeme spyšneli. Pokladáte sa za najmocnejších v celom vesmíre, myslíte si, že vám patrí všetko. Tvoja planéta nebola zničená, vyhnali vás. Ďalší z tvojho národa vedeli, že ste tá najhoršia choroba, ktorá kedy vznikla. Museli to urobiť, aby zachránili aspoň niečo z planéty, ktorá bola kedysi plná života. Odišli ste. Netrvalo však dlho a našli ste ďalší obývateľný svet. Zakrátko ste ho úplne zničili. A tak ste hľadali ďalej a ďalej. Precestovali ste obrovské vzdialenosti. Ak ste našli obývanú planétu, tak ste jednoducho vyhubili celé civilizácie. Stali sa z vás zlodeji a vrahovia, ktorí putujú vesmírom. Máte neutíchajúci hlad, ktorí vás núti robiť strašné veci.“

Sebastiánovi sa to ťažko počúvalo. Avšak vo svojom vnútri cítil, že hovorí pravdu. Všetko, za čo bojoval, sa teraz javilo ako nočná mora. Obloha sa vyjasnila a odkryla hviezdy.

„Kto si?“ opýtal sa znova.

„Ja som súčasťou života, ktorý si sa chystal zničiť. Tak ako mnohokrát v minulosti,“ popri tom ako hovorila jej tieň pomaly mizol z tváre.

„Ako je možné, že sa nás nikto nedokázal zastaviť?“ neveriacky pokrútil hlavou.

„Pokúsili sa o to. A veľakrát, no ty si sa zakaždým postaral o nepriateľov alebo vzbúrencov. Tvoj Vládca s tebou stále počíta. Nikdy si ho nesklamal. Vždy si splnil každý jeho príkaz. Nech bol akýkoľvek. Po každej jednej úspešnej misii vymažú pamäť tebe, aj tvojej posádke a pošlú vás hľadať ďalšie svety.“

„Zo všetkých ľudí... prečo si si vybrala práve mňa?“

„Ja som si ťa nevybrala. To ty si sa tak rozhodol.“

„Čo mám spraviť?“ spýtal sa bezmocne.

„Musíš to zastaviť.“

„Vládcova loď sa sem dostane o niekoľko hodín. A aj keď presvedčím celú posádku, aby sme bojovali proti Vládcovi, aj tak nemôžeme vyhrať. Kreus je nezničiteľný. Musíš bojovať aj ty, a tvoj ľud. Inak budete zničení!“

„Toto nie je moja vojna. Neprišiel si sem, aby si pomohol mne alebo mojím ľudom. Musíš zachrániť seba a svojich ľudí. Viac ti už nemôžem pomôcť,“ dotkla sa jeho tváre. Sebastián sa ocitol znova vo svojej kajute.

V SM strávil približne 4 hodiny, no vedel, že to, čo zažil, nebol sen. Nemohol to byť sen. Bolo to príliš skutočné. Zrazu cítil krv miliónov bytostí na svojich rukách. Pomaly sa mu vracali spomienky na minulé životy. Konečne pochopil, čo sa mu Eva snažila povedať. Každým znovuzrodením časť z neho zomrela. Postupom času sa stával prázdnou schránkou, chodiacou mŕtvolou, ktorá iba plnila rozkazy.

Nevedel kto, alebo čo vlastne je tá záhadná žena, no veril jej. Rozhodol sa konať. Loď má zabudovaný autodeštrukčný systém, ten však môže byť spustený iba z veliteľského mostíka. Ibaže tam sú vždy aspoň šiesti strážcovia a ďalších dvadsať pracovníkov. Potrebuje pomoc. Plukovník GRS 6546. Ale nie. On mu nikdy neuverí. Skôr si bude myslieť, že sa stala chyba pri znovuzrodení, a jeho generál sa zbláznil. Uvedomil, že je sám. Úplne sám proti celej svojej posádke a o pár hodín tu bude Kreus s Vládcom na palube. Autodeštrukciou sa mu aj tak iba podarí získať čas pre Evu a jej ľudí. Spôsobí zmätok, no iba oddiali obsadenie planéty. Je ale schopný obetovať seba a celú svoju posádku? Bude toto jeho posledný čin? Má vôbec inú možnosť? Celé veky zabíjal a ničil, no teraz sa v ňom niečo zmenilo.

Moja posádka si nezaslúži zomrieť! jeho myšlienkové pochody náhle prerušilo pípnutie. Bol to zvuk vysielačky, ktorú mal na svojej uniforme. Stlačil príjem.

„Generál, je potrebné, aby ste sa urýchlene dostavili na veliteľský mostík,“ ozval sa plukovníkov hlas

„Rozumiem.“

Cestou rozmýšľal nad svojím plánom, no čím ďalej nad tým uvažoval, tým viac sa ponáral do beznádeje.

* * *

„Čo sa deje plukovník?“

„Je to pre nás nevysvetliteľné, ale obyvatelia planéty jednoducho zmizli. Naše sondy ich nedokážu nájsť, až na jednu výnimku.“

Sebastián okamžite vedel o koho ide.

„Je to tá žena, s ktorou vediete vyjednávanie. Nejakým, nám neznámym spôsobom sa jej podarilo prepraviť na planétu. Nezdá sa, že by použila niektorú z našich prepravných lodí,“ chcel pokračovať ďalej, no Sebastián mu rukou naznačil aby prestal.

„Odíďte všetci z miestnosti,“ povedal generál jasným hlasom. „Potrebujem s plukovníkom prebrať stratégiu.“ Všetci, aj plukovník, zostali prekvapene pozerať na svojho generála. Vedeli, že je to proti predpisom.

„Dal som vám rozkaz!“ zvýšil hlas. Navigátori a piloti vstali ako prví, ostatní ich taktiež nasledovali. Stráže chvíľu váhali, no aj oni poslúchli rozkaz a odišli. Dvere sa za nimi zatvorili. V miestnosti zostali iba dvaja muži. Generál a plukovník. Hneď ako všetci odišli Sebastián uzamkol zvnútra vchodové dvere.

„Pane... čo má toto znamenať?“ Plukovník sledoval generála, ako sa k nemu približuje pomalými krokmi.

„Vec sa má takto...,“ zhlboka vydýchol. „O pár hodín tu bude Kreus a obyvateľstvo tejto planéty zmetie do vesmíru. Z tých ľudí nezostane ani prach.“

„Predpokladal som, že vyjednávanie zlyhá. Od začiatku bolo jasné, že nás tí primitívi nechcú na svojej planéte,“ pousmial sa.

„Je úplne jedno, ako by vyjednávanie dopadlo. Plukovník, boli sme oklamaní. Kŕmili nás klamstvami po stovky rokov. To čo robíme, nie je správne.“

Plukovník sklamane sklonil hlavu. Začal sa prechádzať. „Dúfal som, že Vládca sa mýli. Naozaj som v to dúfal, pretože ste pre mňa boli vždy hrdina.“

Spočiatku nechápal, o čom to hovorí, no po malej pauze plukovník pokračoval:

„Vládca ma kontaktoval, chvíľu po tom, čo ste mu odovzdali správu. Mal určité pochybnosti o vašej lojalite. Pýtal sa ma, ako prebehlo vaše posledné znovuzrodenie. A vtedy mi to došlo... Vrátili ste sa iný. Neviem kde sa vyskytla chyba, ale zmenilo vás to. Mám svoje vlastné rozkazy. Generál, týmto vás dočasne zbavujem velenia lode Auriga. Podstúpite opäť znovuzrodenie a vaša hodnosť, v prípade úspešného návratu, vám bude vrátená. Poďte prosím so mnou.“

„Nič si nepochopil. Vládca nás klame. Pri každom znovuzrodení nám vymazávajú pamäť, vymývajú nám mozgy! Koľkokrát si podstúpil znovuzrodenie, hm?! Garantujem ti, že si tým prešiel viackrát, ako si myslíš. Vládca si z nás spravil otrokov a ja to musím zastaviť, kým je ešte čas.“

„Pane, mýlite sa, už nemáte čas... Kreus sem dorazí o pár minút.“

Vtedy to Sebastián pochopil. Vládca ho dobehol. Nepovedal mu pravdu o skutočnej polohe Kreusa.

„Spustím autodeštrukčný systém Aurigy. Nastavím ho tak, aby sa posádka stihla evakuovať.“ Začal zrýchlene dýchať a srdce mu bilo ako pri pretekoch. Uvedomil si, že nemá svoju služobnú zbraň. Zabudol ju vo svojej kajute.

„To vám nikdy nedovolím,“ povedal s hrdosťou v hlase.

Sebastiánov pohľad skĺzol na plukovníkovu pištoľ. Chcel ho rýchlo zneškodniť a zobrať mu ju. Vyštartoval. Avšak plukovník bol pripravený odraziť útok. Vzadu za opaskom skrýval zdobenú teleskopickú kopiju. Celé storočia sa táto primitívna zbraň nepoužívala. Slúžila iba na slávnostné príležitosti, ako doplnok k uniforme. Ibaže plukovník obľuboval boj z blízka a pravidelne s touto zbraňou cvičil. Nedošlo k žiadnemu zápasu. Kopija sa zablyšťala a prebodla Sebastiánove brucho. Zvalil sa na zem. Zo začiatku ani necítil bolesť. Plukovník sa k nemu zohol. Vytrhol kopiju, automaticky sa zložila. Z rany začala vytekať tmavočervená krv. Kľakol si k nemu na zem.

„Nebojte sa, prídem po pomoc. Budete opäť žiť, budete opäť môj generál,“ vstal a zamieril k dverám. Plánoval zavolať zdravotnícky tým.

„Plukovník!“ začul a otočil sa smerom k Sebastiánovi. Padol výstrel. Sebastián mieril na plukovníkovu hlavu, no kvôli svojmu zraneniu sa netrafil presne. Projektil však splnil svoj účel. Preťal krčnú tepnu. Plukovníkovi sa podlomili kolená. Ešte predtým než stratil vedomie, sa stihol pozrieť na puzdro svojej zbrane. Bolo prázdne.

Generál vzápätí vystrelil ešte niekoľko rán na ovládač dverí. Tým ich aspoň dočasne zablokoval. Vonkajší a vnútorný ovládač bol totižto prepojený. Ak sa poškodil na jednej strane, dalo prácu otvoriť dvere z tej druhej. Stráže sa v momente, ako počuli výstrely, snažili dostať dnu do miestnosti, no bezúspešne.

Zranený generál sa z posledných síl postavil a prešiel niekoľko krokov k ovládaciemu panelu. Kódy k spusteniu autodeštrukcie musel zadať ručne.

„Počítač...,“ od bolesti sa mu zahmlilo pred očami, „nastav autodeštrukciu na päť minút.“

„Vyžadujem autorizačné kódy,“ ozval sa hlas umelej inteligencie.

Sebastián napísal desaťmiestne číslo. Na chvíľu zaváhal, no už sa nedalo cúvnuť späť.

Prístroje začali zrazu pípať. Poznal ten signál. Bola to blížiaca sa loď. Kreus. Pozrel sa na obrazovky. Videl ju tam v celej jej hrdosti. A taktiež zbadal výsadkársku loď, ktorá sa rýchlo približovala.

„Spustiť autodeštrukciu!“ zakričal.

„Autodeštrukcia nastane o päť minút, nula sekúnd.“

Posadil sa na dlážku a oprel si chrbát o panel. Dúfal, že sa jeho posádka stihne za ten krátky čas evakuovať. Ani sa nesnažil zastaviť krvácanie. Vedel, že rana je smrteľná. Červená kaluž sa okolo neho pomaly zväčšovala. On však iba sledoval, ako ubieha čas.

Na lodi bol zmätok. Všetci sa snažili dostať do záchranných modulov, ktoré ich odvezú do bezpečia, na palubu Kreusa. Vedci museli zanechať za sebou svoj výskum a aj veľmi hodnotné prístroje potrebné pri procese znovuzrodenia. Niekoľko odvážlivcov však zostalo pri dverách veliteľského mostíka, v nádeji, že sa im podarí preniknúť bránou a zrušiť odpočet.

Do výbuchu zostávalo necelých 90 sekúnd, keď sa zrazu ozvala rana. Obrovské, bezpečnostné dvere, ktoré delili veliteľský mostík a prístupovú chodbu, sa rozleteli na kúsočky. Keď opadol prach a dym, vošli dnu vojaci oblečení v čiernych uniformách. Sebastián ich veľmi dobre poznal. Osobná garda samotného Vládcu. Stráže odzbrojili generála. Už ani nemal silu zdvihnúť zbraň a vystreliť z nej.

Do miestnosti vošiel vysoký muž. Mal jednoduchú šedú uniformu, ktorá zvláštne ladila s jeho bledou tvárou a vpadnutými, vodnatými očami. Jeho temný pohľad padol najskôr na mŕtve telo plukovníka a potom na generála. Pokrútil hlavou. Podišiel k počítaču a povedal pokojným hlasom:

„Zrušiť autodeštrukciu.“

„Autodeštrukcia zrušená,“ znela okamžitá odpoveď. Sebastián si sťažka odkašľal a zmocnila sa ho beznádej. Všetko jeho úsilie bolo zmarené.

„Vieš... tušil som, že to raz príde. No... dúfal som, že ešte niekoľko znovuzrodení vydržíš. Zo všetkých mojich generálov si vydržal najdlhšie. Potlačil si mnoho povstaní. Zabíjal si pre mňa s takou radosťou. Videl som to v tvojich očiach. Teraz keď sa do nich pozriem vidím tam iba nenávisť,“ zahľadel sa Sebastiánovi do očí. Podišiel k nemu. Pozrel sa na jeho ranu.

„Nezostáva ti veľa času,“ povzdychol si.

„To ani tebe...,“ vykašľal krv. „Takých, ako ja, bude stále viacej. Nakoniec ťa zničia.“

Vládca sa rozosmial. „Ani nevieš, koľkokrát som už toto počul. A stále som tu. Stále ovládam desiatky tisíc ľudí. Stále dobývam nové svety. Ty sám si spravil pre mňa veľa, ale chápeš, že už ťa nemôžem znova oživiť, však?“

„Myslíš si, že by som to chcel?“ precedil cez zuby.

„No, to je už teraz jedno... Dúfam, že ma ale neobviňuješ z toho vymývania mozgov. Koniec koncov bol to tvoj nápad, ale to bolo už veľmi dávno.“ Vládca sa zvrtol a zobral mŕtvemu plukovníkovi kopiju. Roztiahol ju na plnú dĺžku. Prezeral si ju, a potom upriamil pohľad na generála.

„Musím uznať, že tieto staré zbrane majú svoje čaro,“ chystal sa zasadiť smrteľný úder, no zarazil sa. V kútiku oka zbadal, že sa niečo deje. Obrátil sa. Na obrazovke bola zachytená planéta, ktorú mal v pláne obsadiť. Neveril vlastným očiam. Jednoducho začala miznúť. Strácať sa. Ako keby ju sám vesmír postupne požieral. Pozrel sa cez palubné okno Aurigy a videl to isté. Sebastián to taktiež sledoval.

„Čo to sakra má zna...“ nedopovedal. Mal pocit, ako keby za ním niekto stál. Striaslo ho a otočil sa. Obrovská miestnosť bola zrazu prázdna. Ani jeden z jeho strážcov tam nebol. Ani jeden. Stála tam iba ona. Eva. Oči jej žiarili ako hviezdy.

„Ty?!“ vzdychol. „Poznám ťa. Tvoju tvár vídam v snoch už celú večnosť. Viem kto si. Prišla si ma zničiť.“ Rýchlymi krokmi sa k nej približoval. V ruke zvieral kopiju. Eva stála pokojne na mieste.

„Nie!“ Sebastián vykríkol z posledných síl, no to bolo jediné, čo dokázal spraviť.

Vládca sa rozohnal zbraňou, ale jeho cieľ bol rýchlejší. Eva sa iba zľahka dotkla Vládcovej tváre. V tom momente prešla jeho telom nesmierna energia. Paralyzovala ho. Padol bezvládne na zem. Videla, ako sa snaží pohnúť. Nedalo sa. Zmohol sa iba na chrčanie.

„Ja som ťa neprišla zničiť. Ty si zničil sám seba pred mnohými vekmi.“ Ďalej si ho už nevšímala, prešla pár krokov a kľakla si ku Sebastiánovi.

„Kto vlastne si?“ spýtal sa.

„Vo svojej podstate som rovnaká ako ty,“ zdvihla mu hlavu a objala ho.

„Pekne povedané. Musím zničiť túto loď,“ chcel sa pohnúť, no zadržala ho.

„Nechaj to na mňa,“ iba sa letmo dotkla riadiaceho panelu.

„Autodeštrukcia za 60 sekúnd,“ ozval sa hlas umelej inteligencie. Generál sa sťažka usmial.

„Spomenul som si na veľa vecí. Moje meno je Sebastián.“ Jeho slová vykreslili nádherný úsmev na Evinej tvári. Dotkol sa jej svojou zakrvavenou rukou. Ani ho neprekvapilo, že žiari ako biela hviezda.

„Máš jej tvár a meno. Spomínam si na ňu. Eva,“ slzy mu pomaly stekali po tvári.

„Požičala som si jej podobu. Kedysi dávno si veril, že ona je tvojou spásou.“

„Stále v to verím,“ obrátil svoj zrak smerom k monitorom. Videl mnoho záchranných lodí smerujúcich na Kreus.

„Neboj sa. Tvoji ľudia budú v poriadku. Vďaka tebe, zachránil si ich. Poučia sa z chýb.“

„Čo sa so mnou stane? Budem ešte niekedy žiť?“

„Práve dnes si sa znovu narodil,“ odpovedala potichu.

„Je to škoda...“

„Čo?“

„...že tvoja planéta zmizla. Chcel som aspoň raz vidieť východ slnka.“

„Zavri si oči,“ šepla mu do ucha a on poslúchol. O chvíľu pocítil príjemné teplo na tvári. Pomaly otvoril oči. Boli späť na planéte. Sedeli na brehu veľkého jazera a sledovali ten najkrajší východ slnka, aký si dokázal predstaviť. Ten moment ho napĺňal energiou. Pozoroval to v nemom úžase. Bolesť pomaly ustupovala. Vysoko na oblohe sa objavila ohnivá škvrna.

„Ďakujem,“ bolo jeho posledné slovo. Vydýchol a jeho život sa skončil.

* * *

Adriana sa dívala na explóziu Aurigy z paluby záchranného modulu. Boli dostatočne vzdialení na to, aby ich tlaková vlna nezasiahla. Nie všetky moduly mali to šťastie. V tom momente netušila, čo sa vlastne stalo. Samozrejme, ani nevedela, že na Aurige zomreli jej dvaja najvyšší velitelia.

V spoločnosti mala označenie DRA 1805. Patrila však k povstalcom. Rovnako ako jej otec, ktorý bol jedným z hlavných lekárov na lodi Kreus. Bola jednou z poltuctu novonarodených detí – toto bolo doposiaľ najväčšie víťazstvo povstalcov. Vládca ich neodhalil. Ani raz nepodstúpila znovuzrodenie. Mala 24 rokov. Vytušila, že výbuch, ktorý práve sleduje, bude ako malá iskra. A aj tá najmenšia iskra môže založiť obrovský požiar. Začala jej blikať vysielačka. Stlačila príjem.

„Nastal náš čas!“ ozvalo sa jej do ucha.

Toto je iba začiatok.