„Už sa to blíži.“ Poznamenal plukovník. V diaľke vrhali ich zhrbené postavy temné, pokrútené, dlhé tiene. Bolo ich zhruba dve stovky a vynárali sa z lesa a zastavovali na jeho okraji, zavýjali a ďalej sa púšťali do behu. Muži na cimburiach sa nepokojne pomrvili, ale kopije odhodlane vystrčili pred seba. Čakali, toto je len prvý útok. Naša pevnosť zatiaľ stále vydržala, ale za posledné mesiace sa počet útokov zvyšoval a boli čoraz ničivejšie. Postavy už boli pri pascách. Jedna Postava po druhej padali do dier prikrytých lístím. Padali a ďalšie postavy sa o nich potkýnali, takže sa natlačili pred pascami, ktoré boli veľké asi dvakrát dva metre, boli vykopané medzi lesom a pevnosťou, v troch radoch. Postavy sa tam nahromadili a útok sa nachvíľu pozastavil. Plukovník dal povel a horda šípov zasiahli Postavy. Bolo počuť skučanie a bolestivé revanie. Dúfala som že ich zasiahli čo najviac. Stála som na cimburí v dlhom čiernom plášti, s rukou položenou na rukoväti svojho meča. Polovica Postáv ostala ležať v jamách alebo sa len pomaly vliekli ku pevnosti so šípmi v tele. Ostávajúce Postavy sa nebezpečne rútili ku pevnosti. Približovali sa. Muži boli čoraz nervóznejší, niektorí odstúpili a chceli sa od cimburia vzdialiť, ale plukovník každého uzemnil a vracal sa späť na miesto. Plukovník tým nebol nadšený, hlavou sa mu preháňali hrozné myšlienky, vedel že niektorí muži na ktorých práve pozerá sa možno nedožijú rána, nedočkajú sa vrúcneho objatia rodiny, a niektorí mladíci ktorý ešte nemali ani náznak ochlpenia na tvári, sa prizerali s hrôzou v očiach na približujúce sa postavy, ich matky ich už nikdy neobjímu, a nikdy nebudú mať deti. Z rozmýšľania ho prebudili desiatky nôh dupotajúcich pred pevnosťou. Videla som že plukovník zase príliš rozmýšľa, ako pred každou obranou pevnosti. Pretrpel už toho dosť, veď on sám skoro zomrel pod ranami tých oblúd, on oznamoval každú jednu smrť muža či mladíka ich rodinám, manželkám, matkám.

Postavy už boli tu. Začali liezť po drevenom opevnení, ich pazúry sa zarývali hlboko do dreva. Vojaci stojaci pri obrovských kotloch s vriacou čiernou tekutinou ich začali vylievať. Prvý rad Postáv loziacich na opevnenie pod návalom vriacej tekutiny popadali ako zhnité jablká zo stromu. Bolo počuť rev a skučanie, zápach spálenej srsti, mäsa a smoly, ale to postup nezastavilo, ďalšie a ďalšie Postavy sa hrnuli na opevnenie, šliapali po svojich druhoch a driapali sa smerom hore. Kým som vstúpila do boja tak vojaci na opevnení pomocou kopijí Postavy zhadzovali na zem, snažili sa zastaviť ten nekonečný príval. Vojaci postupne ustupovali až kým sa prvých pár nepriateľov dostalo na opevnenie. Vtedy som zakročila ja, svoj dlhý čierny plášť som zhodila na zem a ukázala kožené brnenie pod ním. Vytasila meč a pustila sa do boja. Ako som pristúpila k prvému nepriateľovi tak ma ovanul jeho smradľavý dych plný hnijúceho mäsa a krvi, ale najhoršie na nich boli ich žlté vlčie oči. Zahnala som sa svojím, smaragdami vykladaným mečom, ktorý zažiaril v tejto temnej hodine. Prvá Postava padla k zemi jediným švihom. Muži na opevnení to nevzdávali a bojovali ďalej. Postavy, jedna za druhou vyliezali na opevnenie a väčšina z nich dostali ako uvítanie ranu kopijou alebo mečom. Nepriatelia boli nemilosrdný, vojakov zhadzovali na zem, kde ich pozabíjali ďalší čakajúci pod opevnením. Cimburie bolo čoraz väčšmi zmáčané krvou oboch strán. Ja som sa len uhýbala a rozdávala údery môjho meča ostrého ako britva. Na cimburí ostalo už len pár Postáv, ktoré vojaci hravo zvládli. Rozhliadla som sa po cimburí, kde ostalo ležať veľa tiel, či ľudské alebo nepriateľovo, bol to strašný pohľad. Ostávajúci vojaci postupne zhadzovali mŕtve telá protivníkov na zem. Čľapkajúc pomedzi potôčiky a mláčky červenej tekutiny som sa pokúšala pomôcť, zhadzovala som telá na zem, celá špinavá od krvi a blata som pristúpila k jednej z posledných mŕtvol, chcela som ju odhodiť na zem ako všetky ostatné, ale postava otvorila oči, zavrčala, papuľou mi zovrela hrdlo a prudkým pohybom hlavy som stratila vedomie.