Tábor Ellg
"Ktosi mi spomenul, že táto poviedka pripomína Avatar. V skutočnosti bol jej koncept "vytvorený" ešte predtým, než som o Avatare vedel, takže týmto filmom som sa určite neinšpiroval..." - čo si o diele myslíte Vy?
1/
Volám sa Amades Hodd, ale moje meno v chladnom priestore vesmíru nič neznamená. Nosím ho ako ozdobu, ktorá ma identifikuje v tomto nenormálnom svete, kde život, nielen ten ľudský, nemá takmer žiadnu hodnotu.
Moji rodičia nemohli tušiť, že ich jediný syn ich časom navždy opustí len preto, lebo planétu Drax čakajú kruté chvíle. No nebol som sám, kto musel odísť. Nasledoval ma i môj otec, a viac než päťdesiattisíc mužov v mladom i staršom veku.
Prišla vojna. To svinské slovo mi rezonuje v ušiach ako ozvena zúfalstva; akoby som mal z neho ohluchnúť. Ťažko povedať, kto si tú vojnu vymyslel, ale príkaz ísť bojovať prišiel od samotného cisára Cida. Nikto sa nás nepýtal na vlastný názor; nikoho nezaujímalo, či chceme žiť alebo nie. Paradoxom bolo, že krutý Cid sa rozhodol sledovať všetko z pohodlia svojho lietajúceho hradu. „Vzdušná“ pevnosť Fortina neopustila svoje stanovisko. Obrovský skalný masív s cisárskou rezidenciou sa i naďalej vznášal vysoko nad Severom Draxu, kým my, nedobrovoľní žoldnieri, sme putovali v aerolodiach tisícky a tisícky míľ na vzdialený Juh, kde na nás čakala obrovská armáda nepriateľských Galfov.
Tí starší z nás poslúchli so zvláštnou servilnosťou – svojím mlčaním nám dali najavo, že odmietnuť poslušnosť cisárovi sa nevypláca.
V dvadsiatich rokoch života som bol naivne hlúpy a sebavedomý. Generáli a velitelia nám sľúbili slávu, uznanie, bohatstvo i lepší život; to všetko pod podmienkou, že porazíme Galfov. Všetkým tým sľubom som veril ako malé dieťa príbehu z rozprávky, ale zápach zrady a klamstva, ktorý sa za nimi skrýval, som nebol schopný zachytiť.
Nebola to však demagógia, ktorá pomýlila môj zdravý úsudok. Bol to strach. Obyčajný, prirodzený ľudský strach. Bál som sa zradiť Systém; bál som sa povedať „nie“ mocným ramenám Draxu, pretože smrť ako trest za neposlušnosť cisárovi bola viac než istá. Strach veľa ľudí zlomí a zlomil i môjho otca, inak silného človeka. Nestihli sme sa ani poriadne rozlúčiť a už nastúpil na aeroloď plnú vojakov. Vtedy som ešte netušil, že sa už nikdy viac nestretneme.
Keď som nastúpil ja na svoju aeroloď v druhom sektore, ubehlo od našej rozlúčky dvadsať minút. Ešte naposledy som sa zahľadel na hlavné mesto Fortina Port; ešte naposledy som sa nadýchal ranného vzduchu metropoly a poslal smutný pohľad smerom k mojej plačúcej matke.
Krátko nato sa uzavrel kruh mojej slobody.
2/
Nášmu oddielu bol pridelený veliteľ Galliston. Bol to svalnatý muž po štyridsiatke, s takmer holou hlavou a drsným pohľadom. Liezlo mi na nervy, keď nám hovoril „chlapci“ s takým odhodlaním, akoby zjedol múdrosť celého Draxu.
V rozľahlej aerolodi s mohutnými motormi pod širokými krídlami nás sedelo asi dvesto. Na začiatku uličky stál samotný Galliston a udržaním rovnováhy počas letu sa nám snažil dať najavo, aký je frajer. Pritom na nás vychrlil otázku, ktorú zjavne považoval za vtipnú: „Viete, chlapci, aký je rozdiel medzi ľuďmi a Galfami?“
Keď nikto neodpovedal, jeho hlas opäť prekričal hučanie motorov. „Vážení! Ľudia na rozdiel od Galfov neberú zajatcov! Dbajú o to, aby svojich nepriateľov zabili priamo na mieste. Ale pozor! V prípade Galfov je lepšie priať si vlastnú smrť než padnúť do zajatia. Galfovia berú zajatcov, aby na nich robili krvavé a bolestivé pokusy. Chcete vedieť dôvod, chlapci? Robia z nich vojakov. Preto je viac než isté, že budete bojovať proti bývalým ľudským žoldnierom. Ale pamätajte: dnes sú to vaši nepriatelia!“
Niektorí z nás ho oduševnene počúvali, iní sa tvárili nezaujato. Pre mňa boli jeho slová ako ostrie noža; krutá pravda, na ktorú som nebol celkom pripravený. Moje základné informácie boli tie, že vojna, do ktorej sme boli prinútení ísť, bola vyvolaná Galfami a my, v tomto divadle nevinní herci, sme tu boli len preto, aby sme zabránili nepriateľom ohroziť naše životy. Tak mi to bolo povedané a tak som tomu veril.
Galliston pokračoval vo vysvetľovaní bojového plánu.
„Ako ste už asi počuli, teraz poletíme niekoľko tisíc míľ do hlavného tábora, zvaného Medium, kde sa rozdelíte do ďalších oddielov. Tam absolvujete i niekoľkodenný tréning a dostanete ochranné brnenie i zbrane. Buďte si vedomí toho, že väčšina z vás budú pešiaci – piloti sú určení pre iné divízie. Predpokladám, že mnohým z vás budem i naďalej veliteľom, preto mi dôverujte. Naučím vás správne bojovať proti tým bastardom!“
Mal som zmiešané pocity. Nevedel som, či sa pokúšal vykresliť Galfov v tom najhoršom svetle, alebo či takí skutočne boli. Ešte nikdy som ich nevidel na vlastné oči a v holovízii som ich zahliadol len ako vysoké postavy, chránené pancierom od temena hlavy až po päty.
Mal som strach, ale napriek tomu som nepodľahol panike. To, čo mi v tejto situácii dodávalo odvahu, bola zvedavosť. Ani sám som vtedy dobre nechápal, prečo túžim spoznať správanie našich nepriateľov.
3/
Aj keď aerolode sú pomerne rýchle lietadlá, let zo Severu ku hlavnému táboru Medium trval takmer deväť hodín. Počas letu som sa zoznámil s mladým vojakom, ktorý sedel vedľa mňa. Volal sa Aaron Swiss a bol o päť rokov starší než ja. Rozprávali sme sa o nejasnej budúcnosti pred nami – pri tej príležitosti smutne poznamenal, že zanechal vo Fortina Port svoju priateľku. Bol som rád, že ako regrút som mal možnosť s niekým sa porozprávať.
Po prílete do Media som naplno pocítil hektický život vojaka. Odovzdali nám batožinu a ukázali naše ubikácie. Izby boli síce skromne zariadené, ale potešilo ma, že boli väčšinou určené pre dvoch spolubývajúcich. Bol som rád, že ma ubytovali spolu s Aaronom – s ostatnými vojakmi som sa ešte nestihol zoznámiť.
Potom každý z nás absolvoval komplexnú lekársku prehliadku. Keď ruch v tábore konečne ustal, bol už podvečer. Po krátkej prestávke sme sa všetci stretli v aule hlavnej budovy.
Sedelo nám tam takmer päťsto. Mlčky sme sledovali vzdialenú katedru, pri ktorej stál veliteľ Galliston a neznámy starší muž, oblečený v drahej vojenskej uniforme. Čoskoro nám ho Galliston predstavil.
„Takže, chlapci, toto je vrchný veliteľ Dam Orebus.“ (muž sa mierne uklonil) „Práve on vám vysvetlí, s akým nepriateľom to máme vlastne do činenia.“
Muži si vymenili úlohu. Vrchný veliteľ si nahlas odkašľal a napriek tomu, že použil mikroport, nikto z poslucháčov sa neodvážil prehovoriť. Namiesto toho sme sledovali gigantický monitor holovízie, umiestnený vedľa neho.
„Najskôr vám ukážem Galfov v ‘civile’,“ povedal Orebus a ukázal na obrazovku, kde sa vytvoril trojdimenzionálny obraz. Zaregistroval som takmer tri metre vysokú postavu, oblečenú v zvláštnom tmavomodrom kostýme, vyrobenom z neznámej látky. Ten siahal až k chodidlám, kde sa voľne menil na úzku obuv.
„V civilnom živote nosia všetci Galfovia pohodlné fibritové odevy,“ vysvetľoval Orebus. „Obsahujú vlákna z akejsi neznámej rastliny, ktorú pestujú vo svojich skleníkoch. Fibrit – tak ľudia volajú tú rastlinu i materiál, vyrobený z nej – má naozaj zvláštne vlastnosti. Dokáže sa jediným pohybom premeniť na univerzálne brnenie.“
Holografia sa zmenila. Modrý matný odev nečakane vystriedal lesklý čierny pancier, ktorý zakryl celé Galfovo telo spolu s hlavou. Lesk bol taký intenzívny, že väčšina z nás si musela privrieť viečka.
„Správne!“ poznamenal Orebus. „Zakrývate si oči! To je ďalšia z krutých vlastností fibritu. Hovorí sa, že tento pancier má v sebe ukryté lúče Medicei, našej hviezdy. Iní veria tomu, že v ňom skrýva moc našich mesiacov: Obra a Trpaslíka. No, takéto úvahy sú isto prehnané, ale pravdou je, že galfské brnenie vás môže pripraviť o zrak, či dokonca o život. Preto, keď budete na bojovom poli, veľmi dbajte o to, aby sa vám neotvorila ochranná prilba. Ak sa to i náhodou stane, snažte sa obrátiť, aby ste nevideli lúče.“
Vtom sa ozval jeden z mladých vojakov. Mikroport preniesol jeho „požiadavku“ až k ušiam vrchného veliteľa: „A nemohli by ľudia tiež pestovať fibrit, aby prekvapili Galfov ich vlastnou zbraňou?“
Orebus sa usmial a odpovedal na mladíkovu otázku.
„Na to sa už pýtali mnohí. Žiaľ, ako sami viete, Drax je rozľahlá planéta a fibritu sa darí výlučne v jej južnej časti, ktorú ovládajú oni. Pravdou je, že sa nám podarilo ukoristiť niekoľko kusov brnení z mŕtvych tiel Galfov, ale k ničomu nám nie sú. Zdá sa, že po smrti svojho majiteľa zostáva odev len nehybným kusom čierneho kovu.“
Aj keď malo Orebusovo rozprávanie niečo do seba, viac než technické veci ma zaujímali anatomické detaily. Mladíkov dotaz mi dodal odvahu, takže mi vyšla z úst zvedavá otázka: „Prečo majú také veľké uši?“
Aulou sa ozval hlasný smiech. Orebus ukázal rukou na obrazovku, kde sa premietol predchádzajúci výjav Galfa v civilnom oblečení. Tam, kde bol krk a končil sa odev, vybiehali z ramien zvláštne pohyblivé blany, spojené s mohutnými ušnými lalokmi. Kým pokožka úzkeho obličaja s prenikavými čiernymi očami bola sivohnedá, komicky pôsobiace odstávajúce uši boli ružovobiele.
„Tá otázka je na mieste,“ povedal na rovinu veliteľ. „Zo všetkých zmyslov majú Galfovia najlepšie vyvinutý práve sluch. Tie zvláštne blany či šľachy sú niečo ako ich kormidlo. Fungujú podobne ako naše stredné ucho a vďaka nim je možné udržať perfektne rovnováhu. Preto sú ich uši skryté za nepriestreľnou helmou.“
V miestnosti nastal šum, čo bol dôkaz toho, že získané informácie na nás hlboko zapôsobili. Po niekoľkých sekundách sa výjav opäť zmenil a tentokrát sa na ňom objavil zhluk zvláštnych surrealistických stavieb, ležiacich na okraji zeleného pralesa. V diaľke bolo vidieť vysoké strmé skaly rôznych tvarov.
„Teraz to najdôležitejšie,“ povedal Orebus tónom, ktorý nás prinútil k absolútnemu sústredeniu. „Prezradím vám niečo o tábore Ellg.“
4/
Sledoval som ten výjav so zatajeným dychom. Priestor bol síce nehybný ako olejomaľba, ale zvuk hučiaceho vetra a šialeného ľudského kriku som počul zreteľne. Orebus naviac pridal hlas, aby bol náš dojem z výjavu čo najhlbší.
Pohľad bol snímaný zhora; podľa všetkého išlo o satelitný záznam. Do tejto scény sa primiešal hlas vrchného veliteľa.
„Ellg znamená v galfskej reči ‘peklo’. Ľudia, ktorí sa dostanú do tohto tábora, sa buď z neho nikdy v živote nevrátia, alebo sa jednoducho stanú servilnými bytosťami Galfov.“
V tom okamihu sa na scéne objavili vysoké postavy vo fibritových brneniach a nižšie kybernetické bytosti s mohutnými ramenami.
„Tie vysoké postavy sú Galfovia,“ povedal Orebus, „tie nižšie sú pôvodne ľudia. Na tomto zábere sú z nich kyborgovia – v jadre stále živé bytosti, ktoré väčšinou vplyvom fibritového žiarenia prišli o nejaké telesné schopnosti. Buď stratili zrak, alebo prestali chodiť či hýbať prstami. Pokiaľ to bolo možné, Galfovia im vrátili stratené schopnosti, avšak za krutú cenu. Urobili z nich ‘svojich’ bojovníkov.“
Vrchný veliteľ povedal ešte niečo v tom zmysle, že zajatí ľudia si pri premene na kyborgov musia prejsť hotovým peklom – práve vďaka tomu získal tábor svoje meno.
Mal som zvláštne tušenie, že zmyslom scény bolo nahnať nám poriadny strach. Ak to tak naozaj bolo, u mňa to fungovalo dokonale.
Keď Orebus vypol holovíziu, nečakane sa usmial a dodal: „Dnes večer sa môžete rozlúčiť so slobodou. Ale dajte pozor, aby ste boli zajtra schopní stáť na nohách. Ráno vás čaká bojová príprava.“
Jeho slová potvrdil i veliteľ Galliston, ktorý nezabudol dodať, že „nepriateľ nikdy nespí.“
* * *
Keď som kráčal s Aaronom do preplneného baru v centre tábora, bolo už tma. Väčší mesiac Obor vrhal na cestu zvláštne svetlo; v diaľke za ním slabo žiaril menší mesiac Trpaslík. Vedel som, že na zbytočnú paniku je ešte čas, no napriek tomu som si tajne želal, aby hviezda Medicea nikdy nevyšla. Chcel som, aby táto noc trvala večne; aby som sa nikdy nemusel stretnúť s obávanými Galfami. Strach z toho, že môžem byť jednou z obetí tábora Ellg, bol silnejší než moja pevná vôľa.
Aaron ma nečakane buchol po pleci.
„Človeče, prestaň byť stále taký vyplašený!“ povedal s úsmevom na perách. „Dnes večer to poriadne roztočíme!“
S týmito slovami vošiel do baru. Mlčky som nasledoval jeho kroky.
5/
Medicea ma sklamala. Na druhý deň vyšla znova a krátko po jej východe nasledovalo kruté vstávanie. Kruté bolo preto, lebo noc bola rušná a napriek tomu, že po hodine som sa chystal ísť spať, Aaron ma presvedčil, aby som ostal dlhšie. Napokon som spal tri krátke hodiny a prebudil sa so silnou bolesťou hlavy.
Začiatok dňa bol hektický. Zoradili sme sa pred hlavnou budovou, odkiaľ nás solárne vozidlá zaviezli do muničných skladov na okraji tábora. Hoci mi bolo zle a v hlave mi hučal búrlivý oceán, bol som schopný vnímať rozľahlý areál tábora Medium. Tento veľký komplex budov pripomínal mesto v meste.
Keď sme vystúpili, doliehal k nám Gallistonov krik, pričom dal svojím hlasom dôraz na to, že sme pomalí ako slimáci. Bol som zaradený do pešej divízie; každý z nás dostal brnenie a pulzary, čo boli automatické zbrane, fungujúce na princípe laserového žiarenia (pri aktívnom profile vydávali „pulzujúci zvuk“, vďaka ktorému dostali svoje meno). Brnenie zakrývalo celé telo a jeho súčasťou bola i ochranná prilba. Na rozdiel od čierneho galfského panciera mal ten náš oceľovosivú farbu a nebol taký dokonale hladký. Na ramenách i hrudnom koši bolo niekoľko výstupkov, slúžiacich ako spúšťacie zariadenia pre rôzne funkcie.
Veľkosť panciera mi sadla dokonale, ale keď som stlačil jeden z výstupkov na pravej strane krčného skeletu, mikroservery v prilbe vydali bzučivý zvuk a pancier helmy sa vysunul len z polovice.
„Budeš s tým musieť ísť za mechanikom,“ povedal Aaron, keď si všimol moje technické problémy. Túto chybu som napokon ohlásil i Gallistonovi a hoci som v duchu očakával, že mi brnenie vymení za iné, došlo na Aaronove slová.
Mechanik bol starší muž s krátkymi vlasmi, ktorý stále behal z jedného miesta na druhé. Mal očividne plné ruky práce a keď som mu opatrne predložil svoj problém, vzal zo stola akúsi kovovú fľašku, postriekal obsahom nefunkčnú časť prilby a zatlačil na výstupok. Pancier mi vtedy zakryl celú tvár. Mechanik znova zatlačil na to isté miesto a prilba sa otvorila.
„Mazať, mazať, mazať!“ boli tri opakujúce sa slová, s ktorými ma vykázal zo strojovne.
* * *
Stále som mal pocit, že moja prilba sa nezatvára tak rýchlo ako u ostatných vojakov. Keď som na to upozornil veliteľa, takmer mi vynadal s odôvodnením, že mechanik vie, čo robí.
S pulzarom i dolnou časťou brnenia to už bola iná reč. Obdivoval som rôzne funkcie, ktoré sa prejavili pri zatlačení na správne výstupky. Jedinou nevýhodou zbrane bola jej hmotnosť – tá bola značná najmä pri chôdzi na dlhšie vzdialenosti.
Bolo jasné, že cvičenie bude pre nás drastickou skúškou; inak by nám konfrontácia s nepriateľmi mohla zásadne skrátiť naše bezvýznamné životy. Napriek tomu, že realita bola podstatne krutejšia, nebol som na takýto tréning zvyknutý. Podráždený Galliston na nás kričal, akoby sme boli neposlušné deti, a keby nebol pri mne pokojný Aaron, asi by som tomu veliteľskému chumajovi povedal priamo do očí, čo si o ňom myslím.
Vo chvíli, keď som asi tridsiatykrát spadol na zablatenú zem a znova sa postavil, budovala sa vo mne nepriepustná stena nenávisti. Neboli to však priamo Galfovia či korpulentný cisár Cid, ktorí ma prinútili k tomuto postoju.
Človek na vrchole môjho zoznamu nenávidených bol predovšetkým Galliston.
6/
Zo začiatku som si nahováral, že som zdravý a plný fyzickej sily. Po niekoľkých dňoch únavného tréningu som mal pocit, že som o dvadsať rokov starší.
Bojovali sme proti androidom, ktorých program bol modifikovaný na úroveň správania sa Galfov. Kým naši nepriatelia boli tichí ako padajúca rosa na tráve, nás nútil Galliston vykrikovať rôzne bojové povely, až som sa bál, že stratím hlas. Zatiaľ čo prvý deň cvičenia ma bolela hlava kvôli nočnej zábave, ďalšie dni to bolo z únavy a stresu. Všimol som si, že dobrá nálada opustila i Aarona. Počas tréningu nám neostal čas na dlhšie rozhovory ani na smiech. Jediná vec, na ktorú sme sa zmohli po západe Medicei, bol spánok.
Noci boli pre mňa krutým prechodom z reality do sna. Denné zážitky sa mi premietli do spánku v novej, rovnako vyčerpávajúcej podobe: bol som silným bojovníkom v pevnom pancieri a s pulzarom v ruke som útočil na androidov, čiže pseudogalfov, ktorí pri rozstrieľaní hlavy nevydali takmer žiaden zvuk. Snívalo sa mi, že si razím cestu za svojou slobodou a okrem vlastnej existencie nevnímam žiadnu inú podstatu.
Počas týchto dní i nocí, kedy mi skutočnosť splývala so snami, som sám na sebe pozoroval, ako mi silnie telo. Fyzický vzhľad však značne ovplyvnil i moju psychiku. Prestal byť zo mňa plachý neistý chlapec, vystrašený z vlastných krokov vpred. Stal sa zo mňa mladý húževnatý bojovník, ktorý náhle stratil cit pre malicherné veci.
Bol som súčasťou nemilosrdnej mašinérie, nazvanej vojna.
7/
Predpeklie plné drezúry trvalo asi mesiac. Potom nás čakala nová etapa našich životov.
Opustili sme Medium, aby nás bojová aeroloď dopravila na vzdialený Juh priamo do žeravých klieští nechceného pekla. Mali sme pred sebou dlhých dvadsať hodín letu, počas ktorých sme dostávali teoretické inštruktáže pre záchranu vlastných životov.
Opäť mi vŕtala v hlave téma ‘brnenie’. Na konci výcviku boli mikroservery funkčné len sčasti a nervózny mechanik ma zbavil problému tým, že ma zásoboval celou sadou fľašiek s olejom. Svoju dilemu som sa pokúsil riešiť i s Gallistonom – ten o výmene brnenia nechcel ani počuť.
Napokon som rezignoval a v duchu veril tomu, že všetko dobre dopadne.
* * *
Keď aeroloď začala klesať k pristávacej dráhe, sledoval som cez okno modrosivú oblohu, ktorú križovali lietadlá s ľudskými posádkami. V diaľke za horizontom sa týčilo neznáme pohorie a pod ním sa nachádzala rozľahlá zelená plocha. Uvedomil som si, že to je prales, ktorý som videl na holografii.
Doľahol k nám Gallistonov štekajúci hlas. S nechuťou som počúval, ako nám hovorí: „Vzadu pod tými horami je tábor Ellg. Vitajte v pekle!“
Aaron sa naklonil ku mne a povedal: „Ja som si myslel, že už sme si svoje peklo prežili!“
Jeho irónia mi trocha zdvihla náladu. Vo vojne bolo výhodné mať po boku takéhoto človeka.
Nervozita sa ku mne vrátila v okamihu, keď náš stroj začal rolovať po letiskovej dráhe. Napriek tomu, že vo vzduchu i po zemi sa pohybovali len ľudské stroje, vedel som, že za areálom letiska je celkom iný, vojnou postihnutý svet.
Aeroloď pristála a my sme vykročili k nákladnému priestoru, kde na nás čakali brnenia a zbrane. Vtedy som požiadal Aarona o jednu vec.
„Sľúb mi, že budeš mať stále dobrú náladu.“
Vedel, čo tým myslím. Jeho odpoveď mala pre mňa vysokú cenu: „Nemusíš sa báť. Budem bojovať stále pri tebe.“
8/
Po tom, čo sme si nasadili brnenia a vzali zbrane, išlo všetko ako po masle. Mal som sto chutí vypnúť mikrovysielačku, umiestnenú v prilbe, pretože mi kazil náladu Gallistonov hlas.
Kráčali sme rýchlym tempom v určenej línii smerom vpred. Sonické blany, inštalované vo zvukovodoch prilby, ma v tomto chaose zoznámili s novým zvukom. Zdvihol som hlavu a cez drobné otvory som uvidel oblohu plnú hučiacich strojov. Zhlboka som sa nadýchol. Vedel som, že iskrenie v diaľke pochádza priamo z bojovej akcie.
„Chlapci, o chvíľu prejdeme bránou bezpečného územia,“ ozval sa veliteľ. „Za ňou už budeme v nechránenej zóne. Pamätajte: na tých sviniarov platia len pulzary!“
V sonických blanách sa náhle ozvalo pískanie a potom zvláštne svišťanie. S nechuťou som si uvedomil, že prví pešiaci už zahájili paľbu.
* * *
Keď som zazrel vysoké galfské postavy na vlastné oči, môj strach sa miešal s obdivom. Snažil som sa prispôsobiť tomu, čo robia ostatní – prekvapilo ma, že strieľať na nepriateľov bolo celkom jednoduché.
Zdalo sa mi, že som zneškodnil päť Galfov, aj keď mŕtvoly som nikde nenašiel. Bolo možné, že to prežili a stiahli sa späť do pralesa. Stál som pri ďalších šiestich vojakoch, no kvôli brneniam som nedokázal odhadnúť, kde je Aaron Swiss. Jediné, čo som mohol urobiť, bolo pomaly postupovať v línii svojich spolubojovníkov.
Náhle som sa cítil sebaistý. Nasmeroval som pulzar na čierne brnenie a vystrelil. Galf opätoval paľbu, ale okrem toho, že som pocítil otras, sa nič iné nestalo. Napriek tomu som vedel, že nesmiem vystavovať pancier príliš veľkému tlaku. Inštinktívne som ustúpil stranou a ukryl sa za vysoký strom. Sonické blany identifikovali novú nepriateľskú streľbu. To ma prinútilo k ďalšiemu ústupu.
Brodil som sa neznámou húštinou a podvedome som zrýchlil krok. Niečo ma posunulo dopredu; uvedomil som si, že to bola streľba od chrbta. Vtom som sa ocitol na malej trávnatej ploche. Oproti mne kráčali dvaja Galfovia. Prekvapilo ma, že nablízku nebol nikto z ľudí. V panike som prehovoril do mikrovysielačky: „Aaron, si tu? Mám pocit, že som sa stratil.“
O chvíľu som počul jeho hlas. „Kde si, Amades? Nemôžem ťa nájsť!“
Galfovia sa približovali a ja som ustupoval. Chcel som sa opäť ozvať Aaronovi, ale začul som hlas veliteľa Gallistona: „Vojak Swiss, zaraďte sa do línie!“
Aaron mu odpovedal: „Vojak Hodd sa stratil!“
Gallistonova reakcia ma šokovala: „Prikazujem vám, aby ste sa držali línie! Ak sa vojak Hodd skutočne stratil, je to preto, že urobil chybu a oddelil sa od nás. Čestní vojaci nesmú doplácať na chyby druhých!“
Jeho slová boli bolestivejšie než otrasy pri výstrele. Ovládol ma hnev z toho, ako zákerne ma vyradil zo šachu. Ešte raz som sa pokúsil spojiť s Aaronom, ale neúspešne. Mal som pocit, že veliteľ sa nabúral na jeho frekvenciu, pretože som zachytil jeho rázny príkaz: „Vojak Hodd, okamžite sa vráťte na svoju pozíciu!“
„Zablúdil som,“ odpovedal som ospravedlňujúco. Galliston si však mlel stále svoje.
Musel som nečakane vzdať márny boj o spojenie s Aaronom. Jeden z Galfov na mňa vypálil zo zbrane a mieril priamo na prilbu.
Silný náraz ma odhodil dozadu.
9/
Vstal som, šokovaný z otrasu.
To, čo ma prekvapilo, bolo množstvo vdýchnutého kyslíka. Náhle som pochopil dôvod: mal som otvorenú prilbu.
Podvedome som stlačil výstupok na bočnej strane krku. Mikroservery slabo zabzučali, ale prilba ostala otvorená. Ovládla ma panika. Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa zachytiť akýkoľvek nezvyčajný zvuk. Mal som pocit, že dvaja Galfovia, ktorí sa predtým ku mne približovali, teraz kamsi zmizli.
Nenápadne som sa obzrel za seba. Prales bol podozrivo tichý; len z diaľky ku mne doliehala paľba.
Opakovane som stláčal výstupok, ale prilba sa ani nepohla. V okamihu, keď som sa snažil nahmatať fľašku s olejom, upútal môj zrak dúhovosfarbený lúč, ktorý akoby vyžaroval z trávy. Vtedy som urobil osudnú chybu.
Ako paralyzovaný som sledoval ten lúč, pričom mi chvíľu trvalo, než som si uvedomil, že spoza stromu vyšiel Galf. Môj zrak smeroval k zdroju svetla: fascinovaný dokonalou hrou lúčov som zabudol na vlastnú bezpečnosť. Kým som pochopil, že zdrojom vyžarovania je fibritový odev, bolo už neskoro.
Tenký lúč sa zmenil na intenzívnu žiaru, z ktorej ma strašne rozboleli oči. Nahmatal som pulzar, no vystreliť som nestihol. Ovládlo ma hlboké bezvedomie.
10/
Bol to zvláštny sen. Bol som slepý, no napriek tomu som videl, a sedel som na elektrickom vozíku. Obklopovala ma nemocničná chodba, po ktorej prechádzali lekári v bielych plášťoch.
Dnu nečakane vstúpil vysoký Galf v civile a veliteľ Galliston. Chvíľu sa spolu rozprávali pre mňa neznámym jazykom; potom sa Galliston pozrel na mňa a zakričal: „Ste neschopný, vojak Hodd!“
Po týchto slovách odišiel i s Galfom preč. Vedľa mňa stál Aaron, ktorý ma potľapkal po pleci.
„Nič si z neho nerob,“ povedal. „Je to idiot.“
Vtom sa pri mne zastavil lekár. Mávnutím ruky odohnal Aarona preč a vzápätí začal strkať do mojich pliec.
„Zobuďte sa!“ hovoril naliehavo. „Počujete?! Nespite!“
* * *
Bol som presvedčený, že mám otvorené oči, no napriek tomu som nič nevidel. Čierna nepreniknuteľná tma ma obklopovala zo všetkých strán, čo som zistil podľa mierneho pohybu hlavy. To bol však jediný pohyb, ktorý som dokázal urobiť – zvyšok tela ležal úplne stabilizovaný.
Nemal som na sebe brnenie. Moje telo bolo obalené neznámou gelovitou hmotou a naviac som zistil, že na sebe nemám absolútne žiadne oblečenie: tá hmota mi zakrývala celé telo okrem hlavy.
Skúsil som sa znova pohnúť. Neschopnosť vidieť ma doslova znepokojovala. K psychickému šialenstvu sa pridala fyzická bolesť, ktorá prešla na celú hlavu.
Zaťal som zuby. Napriek bolesti som sa snažil vnímať okolie. Prekvapilo ma, že nepočujem žiadne hlasy (očakával som ľudský krik); na chvíľu ma ovládol strach, či som neprišiel i o sluch. Čoskoro sa mi však v ušiach ozval neznámy šepot.
Pohol som hlavou. Bolesť sa zmenila na intrakraniálny tlak. Pocítil som, že mám niečím upchaté sluchovody: akoby mi ktosi nasadil slúchadlá. Netrvalo dlho a začul som rozhovor viacerých postáv. Bolo zvláštne, že som im rozumel; dokonca som ich na chvíľu považoval za ľudí. Niečo však na tých hlasoch nesedelo: všetky boli v jednom tóne a mali silný prízvuk. Počul som, ako sa rozprávajú o tom, že som „čistý“ – toto adjektívum znamenalo, že po nenávisti proti Galfom nebolo u mňa ani stopy. Hlasy vášnivo diskutovali o tom, že som sa stal ďalšou obeťou vojenského ťaženia cisára Cida a že ak sa vo mne prejavila zlosť, bola skôr zameraná na veliteľov a Systém než na Galfov.
Ich slová ma šokovali. Ako mohli urobiť takú dôkladnú analýzu mojej mysle? A prečo som mal zrazu pocit, že moji nepriatelia mi nechcú ublížiť?
Rozhovor sa vystupňoval do akéhosi monotónneho spevu. Tentokrát boli ich slová kruté.
Moji väznitelia boli zároveň moji lekári a podľa ich slov som stratil zrak a schopnosť chodiť. Napriek tomu budú robiť všetko pre to, aby som videl aspoň čiastočne.
Dozvedel som sa, že mám dočasne stratený hlas; to sa však neskôr upraví. Čo sa týka horných končatín, časom sa im vráti sila; zatiaľ sú však neschopné pohybu.
Cítil som sa ako pacient po ťažkej havárii. Jedna zákerná diagnóza sa striedala s druhou a výsledok tejto krutej analýzy bol jednoznačný: už nikdy nebude zo mňa taký človek ako predtým.
Chcel som nahlas prehovoriť, ale nedokázal som to. Namiesto toho som sa ponoril do vlastných úvah a znechutene si pomyslel: „To si radšej želám smrť.“
Prekvapila ma nečakaná odpoveď.
„Iste, to je takisto jedno z riešení. Ty však budeš žiť. Stane sa z teba kyborg.“
Vtedy ma ovládol strach.
11/
„Stane sa z teba kyborg.“
V stave mojej bezradnosti bola tá veta rovnako krutá, ako keby mi cisárovi kňazi oznámili, že za kacírstvo budem upálený zaživa. To bol i dôvod, prečo ma ovládol strach.
Moju myseľ zamestnalo tisíc nových myšlienok, ale reakcia niekoľkých Galfov zaznela jednohlasne: „Ľudské bytosti sa veľmi boja bolesti. Je však bolesť jediným dôvodom na to, aby si sa bál premeny z človeka na kyborga? Ak áno, tvoje zmýšľanie je obmedzené. Naviac, nebudeš cítiť takmer žiadnu bolesť. My nie sme ‘surové’ bytosti ako ľudia.“
Ponoril som sa do novej myšlienky.
„Ale veď ... nie je toto miesto stelesnením ľudskej bolesti a strachu?! Nerobíte tu z nás netvorov?!“
„Opäť ľudská obmedzenosť!“ ozývalo sa mi v ušiach. „Nevedomosť, umocnená silnou demagógiou! Prečo nedokážeš pochopiť súvislosť medzi realitou a klamstvom? Prečo si myslíš, že strieľať na Galfov je také jednoduché? Odpoveď je jednoznačná: my bojujeme len v priamom ohrození života. Už len táto skutočnosť by mohla byť pre teba podozrivá! Keby všetci Galfovia bojovali naplno – myslím i s lietadlami – tie vaše úbohé panciere by vám vôbec nepomohli...“
Myslel som, že zle počujem. Čo sa mi to, dopekla, snažili nahovoriť? Bol som presvedčený, že to je „ich vojna“ a ľudia boli len obeťami, chrániacimi svoje životy. Poznanie, že veci môžu fungovať i opačne, bolo pre mňa neprípustné.
„Neskôr zmeníš postoj,“ pokračovali hlasy. „To, že budeš stáť na našej strane, bude pre teba rovnako prirodzené ako to, že okolo Draxu obiehajú dva mesiace. Boj za spravodlivosť ťa ovládne tak mocne, že nebudeš chcieť prestať. Časom pochopíš, aké máme v skutočnosti ciele. Nie je to vojna ani moc, ale pokoj. Za tvoje služby ti ponúkneme mier, ale budeš si ho musieť vybojovať. Máme skvelé schopnosti; tento argument by mohol obstáť pred hrubou ľudskou silou. Nemôžeme ťa do ničoho nútiť, ale môžeme rozhodnúť o tvojom osude.
Si mladý a nemal by si sa vzdávať života. Dáme ti šancu rozmyslieť si to: môže to trvať celé roky, ale možno len dni. Musíš si uvedomiť, že vo svete ľudí si už stratenou entitou. Pre väčšinu z nich si už mŕtvym človekom.“
Keď hlasy stíchli, nenapadla mi žiadna rozumná myšlienka. Zo začiatku som to všetko považoval za súčasť psychologickej hry, ale čím viac som o tom uvažoval, tým väčšiu logiku mi to dávalo.
„Povedzme, že vám verím,“ znela po chvíli moja myšlienka. „Akú však budete mať istotu, že po vyliečení nebudem konšpirovať proti vám?“
Odpoveď, ktorú som dostal, bola logickejšia než fungovanie Draxu: „Tá istota je stopercentná. Po premene bude z teba človek, stroj i Galf.“
12/
Zo začiatku nesúviselo utrpenie v tábore Ellg s fyzickou, ale skôr psychickou bolesťou. Galfovia ma zasypávali svojimi kontempláciami tak často a s takým odhodlaním, že som bol čoskoro zničený a unavený. Snažil som sa ignorovať kvantum slov tým, že som sa sústredil na vlastné telo. Nemal som predstavu, koľko dní či nocí som ležal v gelovitej hmote, ale cítil som, ako sa mi do ramien i rúk vracia sila. S nohami som bol na tom stále rovnako.
Ďalší malý úspech sa prejavil na mojom zraku. Už ma neobklopovala čierna tma, ale akési opálové prítmie, v ktorom sa občas mihli čierne body. Bolesť hlavy i očí ustúpila na znesiteľnú hranicu a jedinou skutočnou bolesťou bolo tŕpnutie v ušiach, spôsobené vláknami, vsadenými do mojich lalokov. Nimi so mnou Galfovia komunikovali.
Keď sa mi v jeden okamih nečakane vrátil zrak, cítil som sa ako znovuzrodený. Mohol som síce vnímať len obrysy vysokých postáv, ale aj keď som ešte nebol schopný celkom rozoznať farby, tá radosť bola explóziou mojich pocitov.
To, že plačem, komentovali galfské hlasy nasledovne: „Výborne, treba vyplaviť z očí všetko nepotrebné!“
* * *
Ak som si myslel, že bolesť sa dala u mňa tolerovať, zmenilo sa to vtedy, keď sa mi definitívne vrátil zrak. Vedel som, že v malej miestnosti s oceľovosivými stenami i stropom som jediný človek, ale môj krik museli počuť až vonku.
Galfovia sa rozhodli, že mi skúsia rozhýbať nohy. Prinútili ma prehltnúť akúsi modrožiariacu tyčinku, dlhú a úzku ako ľudský prst. Cítil som, ako ma z nej páli hrdlo i žalúdok, hoci ten pocit trval len chvíľu. Potom mi nečakane zmeravel krk a v mojom zornom poli sa objavili dvaja Galfovia. Hľadeli na mňa čiernymi očami a chvíľu som ich podozrieval, že vystavujú na obdiv svoje ušné blany, spojené komicky s ramenami.
V skutočnosti išlo o terapiu. Postavili sa ku mne z bočnej strany a do mohutných rúk uchopili moje dolné končatiny. Keď mi ich začali dvíhať, myslel som, že zošaliem od bolesti. Čoskoro mi hlasy vysvetlili dôvod môjho utrpenia.
„Šľachy i svalstvo nôh sú postihnuté z fibritového žiarenia. Hoci sa môže zdať, že toto ‘svetlo’ poškodzuje najmä ľudský zrak, nie je to tak. Prioritou sú dolné končatiny. Fibritová žiara má negatívny vplyv na ľudskú miechu.“
Kričal som a prosil, aby s tým prestali, ale oznámili mi, že bez prehltnutej tyčinky by moja bolesť bola ešte horšia. To bolo vlastne po prvýkrát od začiatku môjho pobytu v Ellgu, čo som mohol naplno pocítiť význam slova „peklo“.
13/
Bolestivé terapie sa opakovali stále častejšie. Z modrej žiariacej tyčinky som mal silný závrat, ale pri mojom liečení bola jej aplikácia nevyhnutná. Experimenty, smerujúce k stimulácii môjho nervového systému, boli napriek všetkej snahe zbytočné. Po dlhom čase (pre mňa to boli týždne) mi Galfovia stručne oznámili, že nebudem chodiť. Nie prirodzenou cestou.
Prijal som tú pravdu s odporom. Galfov nezaujímal môj postoj k realite; správali sa ku mne cynicky, akoby som bol kus zaujímavého dreva na ceste. Nasledovala však zmena, ktorá priniesla pestrosť do tohto stereotypu.
Vybrali mi z uší translačné vlákna, pomocou ktorých so mnou komunikovali, a vytiahli ma z hmoty. Moje nahé telo sa začalo triasť od nečakaného chladu, ale pri rýchlosti, akou ma niesli, som nemal čas myslieť na podobné hlúposti.
Keď sme vyšli z budovy, oslepilo ma prudké svetlo Medicei. Do nosa mi vrazila vôňa listov stromov. Pre pocit, že som na dennom svetle, som sa takmer rozplakal.
Bol som slabý a nechal som sa niesť mojimi väzniteľmi cez rozľahlý dvor, kde sa pohybovalo niekoľko Galfov v civile a venovalo sa svojej práci. Jeden z mojich nosičov mi zakryl rukou oči. Najskôr ma ovládla zlosť; vzápätí som pochopil dôvod: na dvore sa mohol objaviť Galf vo fibritovom brnení.
Môj pobyt na čerstvom vzduchu trval veľmi krátko. Keď sme prešli cez dvor, vošli sme do rozľahlej miestnosti, z ktorej mi zo začiatku unikli detaily. Namiesto gelovej hmoty som sa ocitol na pevnom nepohodlnom lôžku. Keď mi Galf uvoľnil oči, všimol som si, že ma obklopuje džungľa rôznych hadíc, káblov a neznámych zariadení.
Tentokrát ma prinútili prehltnúť čiernu žiariacu tyčinku, ktorá pri prechode hltanom pálila viac než tá modrá. Niekoľko sekúnd sa mi odporne krútila hlava; potom ma ovládla únava a letargia.
Napokon som zaspal.
14/
Môjmu prebudeniu nepredchádzal žiaden sen. Bol to priamy skok do drsnej reality Ellgu.
Zistil som, že mám inú tvár, iné ruky, nohy, telo; mal som pocit, že mi ostalo len moje vedomie. Náhle som sa cítil silný. Moja muskulárna hmota si žiadala potravu pre uspokojenie vlastnej energie. Jeden impulz z nervového ukončenia striedal druhý, až ich boli milióny. Tá sila zaplavila celé moje telo ako tsunami a pod jej vplyvom som zaregistroval novú zmenu: pohyb dolných končatín.
Poznanie, že môžem opäť chodiť, ma prinútilo vstať z lôžka. Vtedy som sa zahľadel na svoje nové telo. Zakrýval ho čierny pancier, ktorý občas zaiskril. Bol to fibritový odev. Hľadel som naň pokojne a bez obáv. Môj zrak absorboval toto žiarenie bez jediného náznaku bolesti. Moje oči už neboli len „ľudské“ – mal som v sebe i niečo z Galfa.
Náhle som potreboval využiť svoju silu. Vytrhol som si z tela infúzne hadice a vrazil päsťou do zariadenia, z ktorého vychádzali rôzne káble. Bol to dokonalý úder. Zariadenie sa rozpadlo a jeho obsah sa vysypal na kovovolesklú podlahu. V tom okamihu sa predo mnou objavili traja Galfovia.
Zmena mi dodala novú vlnu energie. Zistil som, že som rovnako vysoký ako oni, a mal som obrovskú chuť zmerať si s nimi sily.
Vyrazil som vpred prudko ako šíp. Prvého Galfa som zložil prekvapujúcim úderom do tváre; ďalší dvaja pochopili môj zámer. Najskôr zaujali len defenzívny postoj, ale keď sa prvý Galf opäť postavil, vrhli sa na útok.
S jedným z nich by som mohol viesť nerozhodný súboj, ale s tromi som si poradiť nedokázal. Proti neznámej zbrani, ktorá na mňa vypálila roj nepokojných lúčov svetla, som bol bezmocný. Ostal som nečakane paralyzovaný a nedokázal som sa pohnúť.
Potom ma odniesli do akejsi celej.
* * *
Ďalšou výhodou mojej premeny bolo to, že som nepotreboval translačné vlákna. Reči Galfov som rozumel bez toho, že by mi ju musel niekto prekladať.
Sedel som na dlážke v malej štvorcovej miestnosti a cez laserové mreže som sledoval hliadkujúce postavy. Počul som, ako sa rozprávajú o tom, že „keď vychladnem, absolvujem výcvik“. Z ich rozhovoru som zároveň pochopil, že môj úvodný atak bol klasickou reakciou po premene ľudského tela na kyborga. Dozvedel som sa, že operácia sa skončila úspešne. Do mojej genetiky boli primiešané i galfské bunky, čo znamenalo vlastniť lepšie schopnosti. Najcitlivejšie som mal uši; počul som nimi i ten najmenší šum. Jeden z mojich zmyslov však stratil svoju citlivosť. Bol to hmat. Dlane, navždy obalené špeciálnou kožou, boli pevné a drsné. Prsty boli pružné a skvele sa ohýbali. Vedel som, že za to všetko môžem byť vďačný kybernetickým prvkom, galfským génom i ľudskému mozgu.
15/
Kým jeden z Galfov vypol laserovú mrežu, trvalo to celú večnosť. Moja chuť dolámať niekomu kosti sa už vytratila, preto nemuseli proti mne použiť násilie. Napriek tomu boli v strehu.
Vyšli sme na dvor. V areáli tábora to vyzeralo ako na pokojnom predmestí, lenže moje uši boli teraz citlivejšie než predtým, takže som počul z diaľky doliehajúcu streľbu.
„Chvíľu som si nahováral, že vojna už skončila,“ povedal som na rovinu. Nikto mi neodpovedal.
Prešli sme niekoľkými úsekmi, chránenými zvláštne špicatými plotmi. Napokon sme sa ocitli na rozľahlom priestore, kde niekoľko kyborgov, podobajúcich sa vzhľadom na mňa, bojovalo proti fiktívnym ľudským postavám. Pripomínalo mi to výcvik v tábore Medium, len s vymenenými úlohami.
Moji traja sprievodcovia ma doviedli až do samého stredu arény, kde už na mňa čakal voľný android. Chcel som sa rozprávať s kyborgami, ale nikto si ma nevšímal. Musel som sa jednoducho zmieriť s tým, že v galfskom svete má svoj význam i mlčanie.
Potom som nemal čas ani na bezvýznamné úvahy. Android-človek zahájil útok.
* * *
V ten deň som porazil niekoľko androidov. Hoci som bol z veľkej časti stroj, večer som cítil fyzickú únavu.
Galfovia mi pridelili malú miestnosť, kde som býval sám. Bol to štvorec s jedným lôžkom a hladkými oceľovosivými stenami. Jeden z Galfov, držiacich vonku stráž, mi podal červenú tyčinku, ktorá ožiarila celý priestor.
„K čomu je to dobré?“ spýtal som sa. Galf odpovedal celkom pokojne: „Tyčinky sú neodmysliteľnou súčasťou nášho sveta. Červená ti dodá potrebné živiny.“
S odporom som si ju vložil do úst. Prekvapilo ma, že nepálila a že sa rozpustila rýchlejšie než tie predtým.
Keď Galf odišiel, ľahol som si na lôžko a takmer okamžite som zaspal. Schopnosť upadnúť do spánku znamenala pre mňa jedno pozitívum: ešte stále som mal v sebe niečo ľudské.
16/
Nasledujúce dni i noci sa stereotypne opakovali, ale moja prítomnosť na tomto cudzom mieste znamenala, že som sa s ním stotožnil.
Bol tu čerstvý vzduch, pretože nás obklopovali vysoké hory, a zároveň nádherná scenéria, v porovnaní s ktorou sa Fortina Port zdalo byť drsným miestom.
Na celom Draxe boli len traja ľudia, vďaka ktorým moje myšlienky mali ešte význam. Tými ľuďmi boli môj otec, moja matka a Aaron Swiss.
Prial som si, aby sa im nič nestalo. Predpokladal som, že už sa s nimi nikdy nestretnem – keby aj malo k tomu dôjsť, chcel som, aby ma nepoznali ako vraždiaci stroj.
Bojovať proti pseudoľuďom bola rutina. Chcelo to zmenu, a tej som sa dočkal. Na rad prišli aerolode.
Tie galfské majú sofistikovanejšiu podobu než ľudské, a lietajú rýchlejšie. Obával som sa, že ovládať takéto lietadlo bude nad moje sily. Keď som uvidel konštrukciu galfských aerolodí po prvýkrát, stal sa zo mňa ich tajný ctiteľ. Ľudské stroje na lietanie sú podstatne robustnejšie; tieto majú dlhý úzky trup, ukončený zvláštnym aerodynamickým chvostom. V prednej časti sa nachádza dlhý špicatý hrot. Pri pohľade z akéhokoľvek uhla celý trup žiari rôznymi farbami. Až neskôr som sa dozvedel, že v špeciálnom trupe sú vsadené i fibritové vlákna. Preto sa materiál leskne.
Každému kyborgovi bola pridelená jedna aeroloď. Čoskoro som sa ocitol v kabíne s nepriehľadným sklom. Za mňa si sadol jeden Galf a keď sme sa pripútali, začal mi dávať inštrukcie. Usmial som sa a pobavene povedal: „Škola lietania môže začať.“
Môj pokus o žart nevyšiel. Galfove slová boli drsné: „Toto je len výcvik. Do skutočného boja povedieš aeroloď sám.“
Keď sa stroj konečne odlepil od zeme, bolo to úžasné i hrozné zároveň. Skvelé bolo, že zdvihnúť tento kolos hore sa mi podarilo bez väčších problémov; horšie to bolo s udržaním stability vo vzduchu. Napokon to bol môj výborný inštruktor, kto mi svojimi radami pomohol udržať aeroloď v jednej rovine.
Keď som si po chvíli vychutnával pocit toho letu, uvedomil som si jednu vec: ľudskí velitelia vytvorili z Ellgu strašidelnú ikonu. Buď o tomto mieste a o Galfoch takmer nič nevedeli, alebo chceli, aby sme ich zámerne nenávideli.
Vo svojich úvahách som sa prikláňal k tej druhej možnosti.
17/
Pri opakovaných výcvikoch v lietadlách som mal pokušenie zaútočiť na ľudské stroje, ale Galf, ktorý ma učil, mi to zakázal. Bolo mi takmer smiešne, že môj stroj sa pohyboval v tesnej blízkosti bojovej zóny, a predsa nikto na mňa nezaútočil. Keď som sa s tým pochválil svojmu inštruktorovi, odbil ma slovami: „Neposmievaj sa ľudskej neschopnosti! Sám si bol ešte nedávno človekom!“
Na tie slová som nemal žiaden protiargument. Lietanie v bezpečných zónach ma teda neohrozovalo, aj keď cvičné aerolode ma zasypávali neškodnými strelami. Naučil som sa využívať výhodné manévre, vďaka ktorým som si vyslúžil od Galfa pochvalu. Môj výcvik trval niekoľko dlhých hodín, ale jedného dňa prišlo to, čomu sa nedalo vyhnúť. Bola to konfrontácia s reálnym nepriateľom.
V tom čase som už vedel aeroloď celkom slušne ovládať.
* * *
Bol som prekvapený, ako rýchlo som sa zmieril s tým, že Galfovia medzi sebou málo komunikujú. Ich rozhovory prebiehali skôr v určitých gestách, ktorými vyjadrovali všetko, čo potrebovali.
Na správaní Galfov sa niečo zmenilo. Ich stratégia si vyžadovala nový postoj – už sme sa nesústredili len na obranu nášho územia, ale na ofenzívu, ktorej cieľom bolo rozbiť najdôležitejšiu baštu vojny: hrad Fortina. Bolo jasné, že ak chceme raz a navždy ukončiť tento nezmyselný boj, je treba poraziť samotného cisára. Bol to plán, s ktorým som súhlasil.
Keď som sa ocitol s bojovým strojom v nechránenej línii, útočil som na všetky nepriateľské lietadlá. Využil som manévre, ktoré mi bezpochyby zachránili život. Stalo sa však niečo, čo ma prinútilo zmeniť taktiku a pristáť na zemi. Bol to svojím spôsobom riskantný ťah, ale nedokázal som odolať. Dôvod bol vážny: pod nami bojoval peší pluk, vedený veliteľom Gallistonom.
18/
Svoju pomstu som chcel vykonať rýchlo. Podarilo sa mi pristáť na pokojnom mieste, ale v okamihu, keď som prešiel niekoľko krokov cez prales, stretol som sa s nepriateľmi. Na chvíľu som si spomenul na Aarona; nebol však čas zisťovať, či je niekde medzi nimi.
Proti mne vyrazili štyria vojaci. Vystrelil som takmer okamžite. Fibritové lúče narazili do ich brnení; dvaja z nich padli na zem s poškodenými prilbami. Využil som okamih prekvapenia a ukončil ich trápenie výstrelmi istoty. Ďalší dvaja strieľali z pulzarov tak intenzívne, že som sa musel na chvíľu ukryť za strom. Môj pancier zatiaľ statočne odolával. Napokon urobili obidvaja chybu: prestali páliť a vykročili vpred.
Počul som ich kroky. Priblížili sa k stromu – každý z jednej strany. Počkal som, kým budú celkom blízko; potom som vyšiel spoza stromu a zaútočil päsťami. Pod tlakom kovovej rany sa jeden z vojakov zrútil na zem. Úder bol taký silný, že už sa nepostavil. Jeho spolubojovník bol dosť pomalý. Chcel vystreliť z pulzaru, ale to už som pálil na jeho prilbu. Keďže som mieril priamo na krčný skelet, po niekoľkých ranách sa otvorila.
Pohol som sa ďalej. Môj sluch zachytil hlas jedného Galfa: „Sme za tebou. Ak hľadáš veliteľa Gallistona, je naľavo od teba.“
Obzrel som sa. Z pralesa vyšli traja Galfovia a dvaja kyborgovia. Zdvihol som na pozdrav pravú ruku a zabočil vľavo. Moji spolubojovníci kráčali vedľa mňa. V tom okamihu som v sebe pocítil isté napätie: vedel som, že pomsta je na dosah ruky.
* * *
Našli sme ho na malej lúke. Prekvapilo ma, že sú pri ňom len dvaja pešiaci; podľa všetkého nemal situáciu pod kontrolou. Napriek tomu, že mal brnenie, spoznal som ho podľa hlasu. Môj zdokonalený sluch zachytil krátke útržky slov, ktoré mu vychádzali z úst. Keď nás zbadali, počul som, ako hovorí: „Pozor, Galfovia! Strieľajte!“
Reakcia bola rýchla z obidvoch strán. Vychutnával som si streľbu z fibritovej zbrane, ale chcel som byť ten, kto dá Gallistonovi smrteľnú ranu. Preto som povedal: „Zbavte sa tých dvoch! Ja sa postarám o veliteľa!“
Boli sme v presile, takže sme s nimi nemali veľa práce. Prekvapila ma Gallistonova slabosť, ktorá sa prejavila v okamihu, keď boli zneškodnení jeho vojaci. Mieril na mňa pulzarom, ale nestrieľal. Možno čakal na nejakú chybu z mojej strany, ale nedal som mu šancu o tom premýšľať. Bol som rýchlejší a poznal som, kde má prilba svoje slabé miesto. Vedel som, že Galliston je silný a húževnatý muž, ale napriek tomu stratil rovnováhu a zrútil sa chrbtom na trávu.
Všimol som si, že krčný skelet na jeho brnení povolil. Strhol som mu prilbu z hlavy. Bol bezradný. Len tam nehybne ležal a už sa ani nepokúšal strieľať. Naklonil som sa k jeho tvári a povedal ľudskou rečou: „Zdraví ťa jeden neschopný vojak z tábora Ellg. Keď som sa stratil v pralese, nechal si ma vo vlastnej kaši.“
Nepovedal nič a odvrátil zrak od fibritového žiarenia. Náhle ma prešla chuť vysvetľovať mu detaily. Zdvihol som pravé rameno, reaktivoval zbraň, pripevnenú na ňom, a vystrelil. Fibritový lúč smeroval na jeho čelo. Bola to rýchla smrť.
Pozrel som na Galfov a kyborgov.
„Môžeme pokračovať v práci,“ povedal som, akoby sa nič nebolo stalo. „Máme pred sebou dlhý let na hrad Fortina.“
Cestou späť k aerolodi som si uvedomil, že moje city k zavraždenému Gallistonovi sú chladné. Nad ľudským súcitom zvíťazila galfská povaha.
19/
Cisára Cida som nikdy nevidel na vlastné oči. Z holovízie som si ho pamätal ako korpulentného muža, pohybujúceho sa po miestnostiach svojej rezidencie v dlhom purpurovom plášti, pýšiaceho sa rôznymi drahokamami, ktoré vystavoval na obdiv v podobe drahých prsteňov. Keď som bol mladší, nikdy som neuvažoval nad tým, prečo je neustále obklopený členmi osobnej stráže. Neskôr som pochopil, že má strach. Napriek tomu tento zbabelec i milovník skvostov dokázal zorganizovať veľkú armádu a prinútiť ľudí bojovať na jeho strane.
Bolo zaujímavé sledovať, ako sa vojnová línia postupne presúva z Juhu na Sever. Útok nepriateľov na galfské územie zoslabol. Boli nútení prejsť z ofenzívy na obranu, čím sme získali výhodu ťahu. Naša armáda ich však prevyšovala nielen počtom bojovníkov, ale aj technikou. To bolo to, čo si cisár Cid neuvedomil. Jeho chyba bola zároveň našou ďalšou výhodou.
Prekonať vzdialenosť z Juhu na Sever trvalo dlhšie, než som očakával. Dôvod bol jednoduchý: čím bližšie sme boli k hlavnému mestu cisárovej ríše, tým väčší tlak bol na nás vyvíjaný. Múdri Galfovia i napriek tomu znížilo riziko poškodenia aerolodí. Do Fortina Port sme leteli čo najkratšou cestou, aby sme sa vyhli táboru Medium.
Prestal som sa zaujímať o čas. Sedel som v kokpite lietadla a čakal na príkaz od Galfa – ktokoľvek z nich bol mojím veliteľom i učiteľom. Napokon som zachytil slová, ktoré patrili všetkým kyborgom a Galfom, smerujúcim v ústrety svojmu nepriateľovi. Tie slová zneli: „Práve sa blížime k vzdušným hraniciam Severu.“
Krátko nato sa proti nám vyrútili ľudské stroje.
20/
Niekde v zabudnutom kúte mojej mysle spali ticho posledné zvyšky ľudského citu. Bolo isté, že raz sa prejavia; keď sa tak stalo, očakával som od Galfov ľahostajnosť a nezáujem. Prekvapilo ma, že ich reakcia bola opačná.
Tento môj skrytý cit mi pripomenul vec, na ktorú som nemohol zabudnúť: niekde tam dole pod nami žije mnoho nevinných ľudí. Medzi nimi by mala byť i moja matka.
Práve som vykonal manéver pre záchranu svojho života a zlikvidoval približujúcu sa nepriateľskú aeroloď, keď som sa odhodlal presadiť svoj plán.
„V hlavnom meste sú ľudia, ktorí nebojujú,“ povedal som nahlas. „Sú medzi nimi i deti.“
Moje slová isto počuli i ostatní Galfovia a kyborgovia. Pri druhej vete som si uvedomil, že ešte nikdy som nevidel galfských potomkov. Ich skutočná civilizácia bola vlastne dokonale chránená a bol som presvedčený, že nikto z ľudí nevedel presne určiť, kde sú ukrytí.
Čakal som na reakciu. O chvíľu sa z komunikačného zariadenia ozval hlas jedného z Galfov: „Rozumiem. Budeme sa snažiť útočiť len na nepriateľské aerolode. Potrebujeme vyčistiť vzdušný priestor a nasmerovať stroje na hrad Fortina.“
Ľudský cit sa opäť ukryl do kúta mysle. Odpoveď ma uspokojila a z mojich úst vyšla veta: „Ďakujem.“
Moja vďačnosť bola naozaj úprimná. Uvedomil som si, že i Galfovia vedia mať súcit.
* * *
Obloha nad severnou časťou Draxu sa zmenila na kaleidoskop farieb, vybuchujúcich v rôznych intervaloch a výškach. Tá scéna bola z určitého pohľadu fascinujúca; v skutočnosti to však bola apokalypsa, smerujúca k zničeniu cisárovej ríše.
Napriek tomu, že i naša armáda utrpela straty, Cidove posledné dni boli spočítané. Bolo zaujímavé sledovať, ako galfské aerolode ničia nepriateľské lietadlá. Zároveň bolo úžasné vidieť zostrelené veže hradu po tom, keď zlyhala nepriateľská obrana. Vzdušná pevnosť sa pomaly vzďaľovala od územia hlavného mesta, akoby sa cisár pokúšal o posledné kroky zúfalej záchrany.
Predpokladali sme, že si bude chcieť zachrániť život zbabelým letom v niektorom zo svojich súkromných plavidiel – preto bol zostrelený každý jeden stroj, ktorý sa pokúsil opustiť pevnosť.
Napokon sme sledovali torzo hradu, ako sa nekontrolovateľne rúti priamo k neďalekej hore. Nech bola pevnosť riadená akýmkoľvek spôsobom, mohutný kolos bol po našom útoku príliš nízko a nikto ho nedokázal dostať vyššie, než bola nehybná hora. Zrážke s ňou sa už nedalo vyhnúť.
Explózia rozmetala zvyšky hradu ďaleko po okolí a tlaková vlna sa prehnala tesne pod mojím strojom. Bol to pocit, ktorý sa nedal opísať. Naše víťazstvo bolo isté a stalo sa nevyhnutnou skutočnosťou, ktorá zmenila históriu Draxu.
Predo mnou bola teraz nová budúcnosť. Vedel som, že sa vrátim späť do tábora, ale napriek všetkému som pociťoval ku Galfom vďačnosť a zvláštnu oddanosť. Bol som rád, že dodržali slovo a neohrozili životy nevinných ľudí v meste.
S týmto pocitom bol môj návrat do Ellgu jednoduchší.
Epilóg
Prechádzal som cez dvor smerom do budovy, kde som sa mal podrobiť lekárskej prehliadke. Tábor bol teraz plný nielen Galfov a kyborgov, ale i zranených ľudských bojovníkov. Ich krik sa ozýval po celom okolí, ale snažil som sa ho ignorovať. Zistil som, že časom sa dá na to zvyknúť.
Práve som obchádzal jednu z budov, keď moji uši zachytili slová mladého vojaka, urážajúceho Galfov ľudskými nadávkami. Tón toho hlasu ma na okamih vrátil späť do minulosti a prebudil vo mne driemajúce zvyšky človeka. Neodolal som a vošiel dnu.
Ošetrujúci Galf ma pozdravil a ukázal na muža, ležiaceho na lôžku. Potom povedal svojím jazykom: „Iní kričia od bolesti, ale tento tu kričí od hnevu. Ako keby som mohol za to, že mu fibrit poškodil zrak.“
Spoznal som ho okamžite. Pohľad na neho mi zlepšil náladu. Pokúsil som sa o úsmev a zároveň o vysvetlenie. Stručne som Galfovi oznámil: „To je v poriadku. Aaron Swiss bol vždy vojakom, ako sa patrí.“
Zdalo sa, že Galf mojím slovám nerozumie. Napriek tomu som bol spokojný. Vedel som, že Aaron spoznal môj hlas.
V tú chvíľu to bolo pre mňa to najdôležitejšie...
* * *
Spacer
Diskusia
draculin
Ech, nejak mi to nesadlo - a z dovodov, ktore nie su vobec vynimocne. Uvod - najkliseovatejsie odsudenie vojny,okopirovane z tretotriedneho pamfletu. Umele a nezive. Ked uz, tak to funguje vtedy, ak sa ludia spravaju ako v realite...velmi casto vojnu oslavuju, chcu, volaju po nej a tesia sa. Povazuju ju za spravnu. Odsudenie nasledkom osobnych zazitkov pride az potom. Nie takto, polopatisticky ako pre debilov. ....Nasledny vycvik je dalsie klise, ale bez akejkolvek pridanej hodnoty. Spracovane snad tisickrat, nie?....Samotny styl boja, to je v podstate variacia na Vietnam s minimom zmien. A my sa stazujeme na prizemny Hollywood, ked nedokazeme vyuzit v poviedke scifi a pracujeme s pol storocia starym vzorom, taktikov a strategiou? To kde sme?....
28.12.2011
Ech, nejak mi to nesadlo - a z dovodov, ktore nie su vobec vynimocne. Uvod - najkliseovatejsie odsudenie vojny,okopirovane z tretotriedneho pamfletu. Umele a nezive. Ked uz, tak to funguje vtedy, ak sa ludia spravaju ako v realite...velmi casto vojnu oslavuju, chcu, volaju po nej a tesia sa. Povazuju ju za spravnu. Odsudenie nasledkom osobnych zazitkov pride az potom. Nie takto, polopatisticky ako pre debilov. ....Nasledny vycvik je dalsie klise, ale bez akejkolvek pridanej hodnoty. Spracovane snad tisickrat, nie?....Samotny styl boja, to je v podstate variacia na Vietnam s minimom zmien. A my sa stazujeme na prizemny Hollywood, ked nedokazeme vyuzit v poviedke scifi a pracujeme s pol storocia starym vzorom, taktikov a strategiou? To kde sme?....
28.12.2011
draculin
.....Nuz a potom sa ukaze, ze protivnik je v podstate lepsi nez ludia, co je dalsie otrepane klise - aj ked je k dobru, ze si z nich neurobil nejakych uctievacov stromov :)Takze zakladny problem vidim v tom, ze si sa v poviedke prilis drzal klise, ktore si hlavne kopiroval. Vacsina poviedky potom splyva s mnozstvom inych, na tu istu temu, ktore boli spracovane podobnym az rovnakym sposobom. Rozdiel v mene nepriatela nie je dostatocny. A mimoriadne ma mrzi prave to, ze sa nepodarilo ani v tej military casti vyuzit prakticky nic z potencialu, ktory ponuka zaner scifi. Dokelu :(
28.12.2011
.....Nuz a potom sa ukaze, ze protivnik je v podstate lepsi nez ludia, co je dalsie otrepane klise - aj ked je k dobru, ze si z nich neurobil nejakych uctievacov stromov :)Takze zakladny problem vidim v tom, ze si sa v poviedke prilis drzal klise, ktore si hlavne kopiroval. Vacsina poviedky potom splyva s mnozstvom inych, na tu istu temu, ktore boli spracovane podobnym az rovnakym sposobom. Rozdiel v mene nepriatela nie je dostatocny. A mimoriadne ma mrzi prave to, ze sa nepodarilo ani v tej military casti vyuzit prakticky nic z potencialu, ktory ponuka zaner scifi. Dokelu :(
28.12.2011
Lenona
V tak krátkom príbehu je tých informácií priveľa a pritom nič nie je výrazné. Ani hrdina, ani jeho nenávisť voči vojne, či veliteľovi, nepriateľom. Nepriatelia nie sú strašidelní či krutí, prečo vlastne bojujú? Ak niekto ide na smrť, mal by na to mať dôvod a ak ten neexistuje, tak by si vrchnosť nejaký určite vymyslela! Čím horší nepriateľ, tým väčšia nenávisť a väčšia chuť zabíjať. Ak má byť zmyslom poviedky premena človeka na kyborga, malo by to tam byť cítiť - rozdiel pred a po premene, ako to cíti a ako sa mu zmenilo myslenie. No on nemal rád vojnu už predtým a ani cisára ani veliteľa nemal v láske, takže akási "zmena" je potom málo výrazná. Tvoj hrdina bol kyborgom už pred premenou, len o tom nevedel. Robil to, čo sa mu povedalo a dáko extra sa nad ničím nezamýšľal.
28.12.2011
V tak krátkom príbehu je tých informácií priveľa a pritom nič nie je výrazné. Ani hrdina, ani jeho nenávisť voči vojne, či veliteľovi, nepriateľom. Nepriatelia nie sú strašidelní či krutí, prečo vlastne bojujú? Ak niekto ide na smrť, mal by na to mať dôvod a ak ten neexistuje, tak by si vrchnosť nejaký určite vymyslela! Čím horší nepriateľ, tým väčšia nenávisť a väčšia chuť zabíjať. Ak má byť zmyslom poviedky premena človeka na kyborga, malo by to tam byť cítiť - rozdiel pred a po premene, ako to cíti a ako sa mu zmenilo myslenie. No on nemal rád vojnu už predtým a ani cisára ani veliteľa nemal v láske, takže akási "zmena" je potom málo výrazná. Tvoj hrdina bol kyborgom už pred premenou, len o tom nevedel. Robil to, čo sa mu povedalo a dáko extra sa nad ničím nezamýšľal.
28.12.2011
jurinko
Suhlasim s kolegami. Este by som pridal, ze tvoj styl pisania nie je podla mna dost literarny. Je to iba akesi opisne nezive cosi, prepchate pridavnymi menami a nehodiacimi sa slovami. Pripomina mi to nejaky vedecky text alebo nejaku uradnu listinu, nie poviedku. Snazis sa to kompenzovat prave tymi pridavnymi menami, ale potom to zas posobi akosi umelohmotne, nasilne pateticky, a tiez nie literarne. Ten pribeh bol v podstate fakt len vyvar, ale to by mozno az tak nevadilo, keby si to napisal tak, ze to citatela vtiahne. Toto ma nevtiahlo, cital som to vo Worde, a kazde dve-tri strany som kontroloval, kolko mam este do konca. Vedel som, ako to asi skonci, nicim to neprekvapilo, a styl pisania sposobil, ze som vobec nemal zaujem sa skusit vcitit do tej postavy. Asi by to aj tak ani neslo, lebo psychologia nebola nic moc, ale ten styl vo mne zabil uz aj tu snahu. Skoda. Dal som 5
01.01.2012
Suhlasim s kolegami. Este by som pridal, ze tvoj styl pisania nie je podla mna dost literarny. Je to iba akesi opisne nezive cosi, prepchate pridavnymi menami a nehodiacimi sa slovami. Pripomina mi to nejaky vedecky text alebo nejaku uradnu listinu, nie poviedku. Snazis sa to kompenzovat prave tymi pridavnymi menami, ale potom to zas posobi akosi umelohmotne, nasilne pateticky, a tiez nie literarne. Ten pribeh bol v podstate fakt len vyvar, ale to by mozno az tak nevadilo, keby si to napisal tak, ze to citatela vtiahne. Toto ma nevtiahlo, cital som to vo Worde, a kazde dve-tri strany som kontroloval, kolko mam este do konca. Vedel som, ako to asi skonci, nicim to neprekvapilo, a styl pisania sposobil, ze som vobec nemal zaujem sa skusit vcitit do tej postavy. Asi by to aj tak ani neslo, lebo psychologia nebola nic moc, ale ten styl vo mne zabil uz aj tu snahu. Skoda. Dal som 5
01.01.2012
zuna
hm... mne sa to celkom pacilo (5/10). teda hlavne prva polovica, kde som bola zvedava, co sa z galfov vykluje. myslim, ze by sa to dalo lepsie vypointovat...
05.01.2012
hm... mne sa to celkom pacilo (5/10). teda hlavne prva polovica, kde som bola zvedava, co sa z galfov vykluje. myslim, ze by sa to dalo lepsie vypointovat...
05.01.2012