Mal to byť veľký boj. Na jednej strane mladučká Gertrúda, prapravnučka slávnej Jolany Mnohých Mien, na druhej strane o generáciu starší Félix Šťastlivec, skúsený bojový mág a lámač ženských sŕdc.

Osemnásťročná Gertrúda zatiaľ iné meno nemala. V takto mladom veku zatiaľ získal meno iba jediný človek v celom Flufilone, a ten stál oproti nej. Félix už ako desaťročný akoby zázrakom prežil požiar v jeho rodnej dedine. Traduje sa, ako dom, v ktorom býval spolu s rodičmi, zostal stáť neporušený uprostred spáleniska, zo všetkých strán obkolesený lesom zhorených trámov a dymiacich uhlíkov, na ktoré sa premenili susedné domčeky. Félixovi rodičia nemali čarovné schopnosti, a tak bolo jasné, že ich dom zachránil práve Félix. V desiatich rokoch boli plne vyvinuté čarovné schopnosti nevídané, a toto šťastie prinieslo Félixovi meno, ktorého priliehavosť neskôr mnohokrát potvrdil.

Hlavným dôvodom, prečo Gertrúda nemala iné meno, bol však ten, že v dnešnej dobe bolo stále ťažšie si nejaké získať. Posledného draka videli asi pred stopäťdesiatimi rokmi, keď ten chudáčik zaútočil na Gertrúdinu praprababku Jolanu, vtedy tiež mladú a bez mena, a pokúsil sa ju uniesť, aby za ňu podľa starej dračej zvyklosti pýtal výkupné. Jolana z neho narobila steaky pre celú dedinu, z rohov si vystrúhala luk a kožu použila ako strešnú krytinu, takže draky sa vo Flufilone odvtedy neukázali. Hranice Flufilonu boli bezpečné, nepriatelia ľudu v podstate neexistovali, a ak áno, tak sedeli v parlamente a bolo zakázané ich kynožiť.

Pre mladého človeka, túžiaceho konať veľké skutky, bol moderný Flufilon smutné miesto.

Jediným rozptýlením tak zostávali každoročné sviatky, pozostatok niekdajšej Jelenej Ruje, ktorá sama bola pozostatkom iných, starších zvyklostí. Názov sa menil, ale zvyky zostávali.

Na planine pred hlavným mestom sa vždy v posledný víkend ôsmeho mesiaca rozložili stánkari, vztýčili sa pódiá, z ďalekých krajov prišli kolotoče a kaukliari, hudobníci a speváci, herci a rozprávači, mágovia a čarodejnice, a štvordňová oslava radosti sa mohla začať. Pamätníci síce frflali, že za ich mladých liet veru bolo viac zábavy, že tieto nové móresy znamenajú iba hluk a vyrevovanie, ale nikto ich nepočúval, pretože to isté hovorili pamätníci, keď boli dnešní pamätníci ešte mladí.

Hoci jeho význam pomaly upadal, najväčšou udalosťou sviatkov stále zostával turnaj v mágii, vrcholiaci v posledný večer osláv. Mágovia prichádzali zďaleka, aby sa zúčastnili posledného turnaja tohto druhu vo Flufilone. Kedysi sa súťažilo iba o česť a slávu, v dnešnej zvlčilej dobe by však ťažko čarodejovia merali cestu len kvôli takým taľafatkám, a preto organizátori lákali súťažiacich najmä hlavnou výhrou tisíc dukátov.

Félix Štastlivec bol sám už takmer pamätníkom. Začínal ako bojový mág a veľmi rýchlo sa vypracoval na kapitána vlastnej jednotky, ale rovnako rýchlo pochopil, že rozkazy, ktoré musel plniť, iba zväzovali jeho voľnomyšlienkársku povahu, a tak opustil vojsko a dal sa na predaj žartovných predmetov. Za použitia mágie vyrábal rôzne veci, ako napríklad falošné fúzy, ktoré nadávali ako námorník, čiapku, z ktorej pršalo, či iné. Keďže mal vždy vo všetkom šťastie, zarobil si toľko, že si mohol dovoliť cestovať po celom svete a z čírej nudy vyzývať na súboj najväčšie príšery sveta. Tak porazil tlupu snežných obrov na ďalekom severe, terorizujúcu pocestných, zlého čarodeja Wulanbáda, ktorý plánoval ovládnuť svet, bosorku Cindy, napriek milému zovňajšku najväčšieho nepriateľa detí, a mnoho upírov, vlkolakov a rôznej inej hávede. Zakaždým, keď sa ho pýtali na to, ako dokázal, čo pred ním nik, odpovedal nonšalantne: „Mal som šťastie.“

Do turnaja sa prihlásil, ako inak, z nudy. V prvom kole porazil jedného z favoritov turnaja – faraóna Púštnych ľudí s jeho armádou múmií, a ani sa pri tom nezapotil. Okamžite sa stal novým favoritom, horúcim kandidátom stávkových kancelárií a bulvárnych trubačov, hlasno vykrikujúcich titulky o jeho neutíchajúcich avantúrach so ženami rôznych vekových skupín.

Gertrúda, napriek svojej slávnej praprababke, nevzbudila zďaleka taký ohlas, ako Félix. Do jej skupiny sa vďaka lósu nedostal nikto zaujímavý alebo známy, a Gertrúda prvými štádiami súťaže prechádzala bez povšimnutia, s rovnako zlým kurzom na víťazstvo, ako jej protivníci.

Prvýkrát si ju všimla verejnosť až keď sa dostala do semifinále, a bulvár priniesol medailónik o všetkých zostávajúcich súťažiacich. Od tej doby začali mladučkú Gertrúdu pozornejšie sledovať tak stávkari, ako aj novinári.

Keď sa prebojovala do finále, verejnosť, už aj tak nabudená približujúcim sa posledným súbojom, prilievala nový olej do ohňa bulváru. Gertrúdu okamžite pasovali za novú krv súťaže, a nastolili otázku, či náhodou nejde o nového favorita podujatia. Félix bol zabudnutý, celá planina velebila „skromnú plavovlásku s kráľovským pôvodom“. Kráľovský pôvod si pochopiteľne vymysleli novinári – veď predávať treba.

A tak tu teraz proti sebe stáli, v širokom kruhu obkolesenom tribúnami, zaplnenými do posledného miesta. Krehká dievčina, cudne klopiaca zrak, akoby sa jej celý virvar okolo ani netýkal, a naproti nej starnúci playboy, miláčik žien, pohľadom brúsiaci po dave. Félix stál v ringu sebavedomý, istý, s typickým výrazom v tvári, v ktorom sa miešala chlapčenská iskra záujmu s nudou človeka, ktorý všetko pozná a všetko videl. Vnímavému pozorovateľovi sa mohlo zdať, akoby hľadal celý život niečo nové, výzvu, ktorú dosiaľ nikto neobjavil, ale vždy zažíval iba sklamanie z už videného. Félix by to nikdy nepriznal, ale v tomto prípade by mal vnímavý pozorovateľ nepochybne pravdu.

Rozhodca, starý zhrbený učiteľ mágie, zamával rukou vodorovne.

Súboj mal dve fázy. Pri vodorovnom geste duelanti zaujali pozície, pripravení na útok. Čarovanie bolo zakázané, išlo o prípravnú fázu, kedy sa čakalo najmä na to, aby sa obecenstvo utíšilo. Pri zvislom mávnutí začal súboj. Od prvých stotín sekundy často závisel celý zápas. Veľa čarodejníkov už v prípravnej fáze vyrieklo zaklínadlo, ktoré chceli použiť, akurát bez posledného slova. Po zvislom mávnutí tak stačilo už len doriecť jedno slovo, a výhoda v podobe prvého kúzla bola na svete. Väčšina čarodejníkov sa spoliehalo na kúzlo štítu, chrániace ich pred kúzlami protivníka, boli však aj takí, čo sa pokúsili skončiť súboj skôr, ako sa vôbec začal, a vsadili všetko na jednu kartu – čo najničivejší útok čo najrýchlejšie po mávnutí. Mnohým sa takýto risk podaril, a magickí lekári, neustále v pohotovosti na kraji ringu, mali počas týchto slávností plné ruky práce.

Dav sa pomaly upokojoval, planina tíchla, starý rozhodca s meračom mágie v ruke pozorne sledoval, či súťažiaci nepodvádzajú. Okrem Gertrúdy nikto netušil, že najťažší boj práve prebieha.

Félix totiž okamžite po vodorovnom mávnutí uvalil na Gertrúdu kúzlo, ktoré mu malo zabezpečiť víťazstvo. Používal ho už od začiatku turnaja. Kúzlo, ktoré mu zabezpečovalo šťastie v boji, bolo také nepatrné, ako len šťastie vie byť. Félix nikdy neklamal. Vždy, keď sa ho pýtali, ako sa mu podarilo vyhrať niektorý súboj, odpovedal pravdu. Félix bol čarodej šťastia.

A keďže si kúzlo vyskúšal hneď v prvom súboji, vedel, že platí aj na merač mágie v ruke rozhodcu. Mal šťastie, merač sa pri zachytení jeho mágie pokazil, a tak naďalej ukazoval nulu.

Nikto z doterajších súťažiacich si kúzlo, ktoré na nich uvalil Félix, nevšimol. Pokúšali sa zasiahnuť ho kúzlami, ale aj keď sa takmer nehýbal, nedokázali ho trafiť. Múmie faraóna Púštnych ľudí sa potkýnali o obväzy, ich ruky chňapali naprádzno, faraón dostal záchvat kašľa, takže nemohol vyriecť ani jedno kúzlo a vyzeral ako neschopný trpák. A tak to bolo so všetkými.

Gertrúda ale zďaleka nebola „nikto“. Slabé kúzlo zaregistrovala až po chvíli, ale napriek tomu dostatočne včas - ruka rozhodcu ešte ani nedokončila vodorovné mávnutie. S pohľadom cudne sklopeným sa dala do práce.

Félix si vychutnával ten čas, kým obecenstvo stíchne. Gertrúda mala evidentne trému, priam sa bála pozrieť okolo seba. Šťastie neexistuje, Félix to vedel už dávno. To, čo ním ľudia nazývali, bola číra pravdepodobnosť. Matematika. Šťastie znamená, že sa stane niečo veľmi málo pravdepodobné, a bude to k prospechu človeka. Ohýbať pravdepodobnosť bolo fajn. Trošku nudné, ale fajn. Vedel, že Gertrúde sa nepodarí ani jedno kúzlo, kým trvá jeho kliatba. Obecenstvo sa utíšilo. Rozhodca zdvihol ruku a mávol zvisle, presne v momente, keď sa ručička na jeho merači mágie pohla. Ale to Félix nevidel.

Zasiahla ho totiž vlna ohňa a zmietla ho z nôh.

Gertrúda si tiež vychutnávala ten čas, kým obecestvo stíchne, aj keď zďaleka nie tak nonšalantne, ako jej protivník. Potrebovala sa sústrediť, vymyslieť stratégiu. Čo by bolo najväčším Félixovým šťastím? Keby sa jej nepodarilo kúzliť, očividne. Ale šťastie bolo iba matematická veličina, to Gertrúda vedela. Nemalo vlastnú vôľu. Jej mozog pracoval na plné obrátky, až na to zrazu prišla! Félixovým najväčším šťastím by bolo, keby Gertrúda začala čarovať pred zvislým mávnutím! Automaticky by ju diskvalifikovali a Félix by vyhral bez boja. Sústredila sa na tri kúzla naraz. Najviac jej dalo zabrať posledné. Posuny v čase zatiaľ ovládala iba pár sekundové.

Gertrúda vyslovila kúzlo štítu, kúzlo ohnivej vlny, a potom sa posunula v čase. Matematika neprotestovala, čarovať pred mávnutím by Félixovi vyhovovalo. Gertrúda sa posunula iba o pár sekúnd, presne v okamihu, keď kúzla začali existovať, do bodu, keď rozhodca mávol rukou.

Félix sa dymiac pozbieral na nohy (predsalen, napriek tomu, že už pomerne dlho žil zo zašlej slávy, bol to bojový mág, ktorý porazil besného jednorožca Augusta). S údivom sa zahľadel na Gertrúdu, okolo ktorej na malú chvíľu uvidel formujúci sa ochranný štít. Gertrúda zaútočila. Spod zeme vystrelili úponky popínavých rastlín, a obmotali Félixove nohy a ruky. Jeden úponok zamieril k Félixovmu hrdlu, ale Félixa šťastie tak ľahko neopustilo. Úponky boli suché a krehké, a tak ich Félix jednoducho pretrhol. Skusmo zaútočil.

To, že Félixovu kliatbu zrušila, neznamenalo, že na Félixa sa šťastie nevzťahovalo. Jeho útok bleskom neomylne našiel slabé miesto v jej štíte, a Gertrúda na moment mala čo robiť, aby ho udržala. Bol dobrý. Myslela si, že je to iba frajer, ktorý mal v živote viac šťastia ako rozumu, ale mýlila sa. Vyčarovala zo vzduchu luk, zamierila a vystrelila.

Netrafila, kúzlo šťastia fungovalo. Vďaka jej ochrannému štítu jeho účinok síce nebol taký spektakulárny, ako keď sa všetkým lukostrelcom armády obrov súčasne roztrhli tetivy a vlastné luky ich spätnou silou trafili do tváre, ale Félixovi to stačilo. Náhly prudký poryv vetra odklonil šíp ďaleko stranou, a Félix znova zaútočil. Tentoraz dvojmo.

Prvému blesku sa vyhla len tak-tak. Musela presunúť molekuly svojho tela o pol metra, ale napokon sa jej to podarilo. Hneď, ako sa materializovala, ju však do hlavy zasiahol kameň, až sa jej zatmelo pred očami. Pridala na štít ďalšiu vrstvu energie, tentoraz proti fyzickým zásahom. Sadla si na zem a zavrela oči.

Félix sa pobavene pozeral na dievčinu, ako sedí na tráve a prepletá prsty jednej ruky pomedzi steblá, kým prstami druhej akoby mávala niekomu na rozlúčku.

„Hej, maličká!“ zvolal na ňu. „Tvoju rezignáciu prijímam!“

Diváci zašumeli smiechom.

A vzápätí zhíkli od prekvapenia, keď z plavovlasej dievčiny vystrelila takmer neviditeľná vlna, v kruhoch sa rozbiehajúca do sveta. Ako kruh na vode odcválala do ďaleka, prechádzajúc cez všetko, čo jej stálo v ceste.

Félix sa poobzeral okolo seba. Nič sa nestalo. Tráva šepotala vo vetre, hmyz bzučal a diváci od ľaku ani nedýchali. Zaostril na dievčinu: „Nevyšlo ti to, hm? Teraz je rad na mne, dávaj dobrý pozor.“

Gertrúda sa postavila, ležérne zamierila, prestrelila Félixovi hrdlo a zrútila sa na zem. Určiť vesmíru pohyb všetkých jeho častíc na najbližších desať sekúnd, a tým zablokovať pradepodobnosť, jedného vyčerpá. Akoby z diaľky počula, ako k nej aj k Félixovi bežia čarovní doktori, a potom ju pohltila tma.

V tme veselo cinkalo tisíc dukátov.