Neznámy muž v ošúchanom čiernom kabáte kráčal cez dedinu Potočná bez väčších nádejí. Ostrieľaný klobúk mal zarazený hlboko do čela. Miestni ľudia sa ho snažili skúmavými pohľadmi zastaviť na to však nereagoval. Kráčal ďalej po tej jedinej ceste ktorá cez túto bohmi zastrčenú osadu viedla. Občas zdvihol zrak trochu vyššie ako boli špičky jeho kožených topánok, aby letmo pozrel na domy dedinčanov no zavše sa vrátil do kolísajúceho rytmu pomalej chôdze so zvesenou hlavou. Na konci dediny však zastavil. Poobzeral sa okolo seba. Zahľadel sa na dom v ústraní s drevantaným plotom ktorý obostieral zarastenú záhradu. K nízkemu domu s dvomi oknami bola nahrubo prirastená prístavba ktorá schovávala kováčsku dielňu. Opretý o jeden z jej podporných trámov sedel statný muž. Mal dlhé vlasy a tvár tak zarastenú, že ani nepripomínal človeka. V ruke držal kováčske kladivo. Sedel tam rozčapený v prachu akoby práve zhltol dvanásť fliaš silnej pšeničnej. Pohľad mal zastrený, snáď až neprítomný. Na ruku mu sadla mucha. Chcel ju nevedomky odohnať no ona odletela skôr. Posunul hlavu kúsok nabok a zbadal dôvod pre ktorý sa už nemusel namáhať. Ten cudzinec sa mu zadíval priamo do očí. Kováč urobil to isté. Dlhú chvíľu na seba uprene hľadeli akoby sa niekde tam medzi ich očami odohrával skutočný boj. Prvý zložil zbrane cudzinec. Rozhliadol sa po okolí akoby sa pred chvíľou nič nestalo a nikto pred ním nesedel. Pomaly prešiel očami po sputošenej záhrade a ďalej na neporiadok v kováčskej dielni. Ohnisko bolo vyhasnuté a uhlie na pahrebu sa kamsi vytratilo. Náradie sa váľalo pohádzané medzi starými mechmi do ktorých teraz púšťali svoje výlučky podomové mačky. Nastal čas rozhovoru.

,,Keď som odchádzal z miesta môjho domova a dal som sa na cestu sem, veril som, že ťa tu nájdem." Teraz však tuším, že som sa zmýlil. Našiel som len kostru na ktorej visia zvyšky mäsa.

Kováč nespúšťal nového pocestného z očí a každé slovo ktoré vyšlo z jeho úst počúval kúsok po kúsku.

,,Zdá sa, že sklamaní ľudia ktorí sa dlho túlajú po cestách majú viac peňazí ako rozumu a viac slov v ústach ako má myš vyliahnutého potomstva. " Odpovedal kováč bez štipku záujmu v hlase.

Cudzinec sa pohotovo predstavil.

,,Volám sa Johan Daresius." Prichádzam v men....

,,Nepoznám Vás." Rovnako nepoznám nikoho z vašej rodiny a po pravde svätej ani nechcem poznať. Neviem prečo ste sem prišli a ani to ma nezaujíma. Teraz odídete, alebo Vám k tomu pomôžem. Kováč zamával na cudzinca ktorý sa predstavil pod menom Johan veľkým kováčskym kladivom ktoré vyzeralo, že bude veľmi ľahko rozbíjať lebky a ostatné časti tela.

,,To by Vám nepomohlo."

Kováč sa usmial a potom sa zaprel o zem prstami voľnej ruky aby sa mohol postaviť.

,,A to už prečo?"

,,Budem ho potrebovať." odpovedal potichu Daresius.

Kováč chvíľu vyzeral, že niečo povie no po prvom aj druhom pokuse sa zarazil. Rozmýšľal či ide o vtip alebo ho len jednoducho navštívil pocestný komediant, ktorý ho chce nejako okradnúť.

,,Načo by Vám bolo moje kladivo?"

,,Musím zabiť zlého ducha, už dlho sužuje túto krajinu." Vy my musíte pomôcť. Požičiate mi svoje kladivo.

Kováč naňho nevedomky pozrel a potom rázne zopakoval.

,,Zmizni." Nič ti nedám ti potulný komediant. Tu nie sú žiadni zlí duchovia, a aj keby aj boli moje kladivo by som ti nikdy nedal.

,,A teraz ," jednou rukou ukázal smerom ku koncu dediny a druhou zdvihol kladivo ku Daresiovej hrudi.

,,Nikdy by som nepovedal, že budeš taký mrzutý Filop." Vedz však, že každý sa musí so svojím strachom vysporiadať.

Kováč, ktorý sa volal Filop už odkedy ho jeho nebohý otec zdvihol na ruky a ukázal mužom pred chalupou ako prvorodeného syna, vrieskajúceho a plačúceho, zabaleného len v plienkach sa v duchu preľakol. Snažil sa zo všetkých síl, aby to na ňom nebolo vidieť no bolo už neskoro. V tvári očervenel. Napli sa mu všetky žilky a po ruke ktorá stále držala kladivo prešla triaška hnevu. Nenávidel svoje detinské meno a nikdy nechápal ako mu ho otec mohol dať.

,,Bosorák, čítaš myšlienky!" Za to budeš horieť na hranici! Kováč sa teraz už od hnevu triasol celý a začínal mať pocit, že sa už dlho neudrží. Zmláti toho chudého privandrovalca a kladivom z neho vytrieska všetko čo sa bude dať.

Johan Daresius ustúpil o krok dozadu. Chvíľu váhal a potom spravil ešte jeden krok smerom k záhrade. Kováč ho sledoval vypúlenými očami a želal si, aby ten cudzinec, bosorák povedal ešte niečo a on mohol zaútočiť.

Nič zvláštne sa však nedialo. Neznámi sa uprene pozeral do záhrady a vyzeralo to, že sa kochá pohľadom na neviditeľné plody zeleniny, ktoré tento rok nadelila úroda v kováčovej záhrade. Takto sa to vlieklo ešte nejaký čas. Cudzinec sa pár krát trochu oprel o starý plot a potom zase narovnal, akoby na niekoho čakal už celý deň. Kováč začal premýšľať pomalšie. Možno je to kúzelník, pomyslel si, a možno blázon, alebo je oboje a teraz rozmýšľa ako ma očarí, aby ma mohol okradnúť. Nesmiem sa odtiaľto pohnúť. Musím vydržať. Alebo ísť po pomoc? Nie, to by sa mi vysmiali.

,,Čo vlastne chcete?" Spýtal sa nakoniec Filop a v jeho hlase zaznelo falošné pohŕdanie.

Johan Daresius sa pomaly otočil tvárou v tvár kováčovi.

,,Budem potrebovať tvoje kladivo." Zabijem ním zlého ducha a potom odídem. Navždy. Posledné slovo udrelo do vzduchu ako kameň a kováč musel nasilu predstierať, že nič nepočul.

,,Nikdy som tu žiadneho ducha nevidel." A nikto z dediny o ničom takom nikdy ani nehovoril. Ste podvodník a chcete peniaze za nejakú zlodejskú podivinu ktorú nám chcete predať. Takých apotekárov tadiaľto už prechádzalo veľa.

,,Nemám nič na predaj a nikoho som vo svojom živote neokradol." Daresius sa na chvíľu odmlčal a zahľadel sa na neďalekú horu obrastenú lesom pod ktorou ležala dedina.

,,V jednom máš ale pravdu Filop." Očami ho nevidieť. On je však tu. Potom sa znova otočil ku kováčovi a pevným hlasom mu povedal.

,,Ak chceš, môžem ti to dosvedčiť." Zavediem ťa na miesto kde býva zlý duch.

Filop váhal. Ak teraz povie, že neverí no zároveň s tím cudzincom nepôjde možno to bude vyzerať, že sa bojí. A on sa teda len tak niečoho nebojí. Ani toho vandráka, ani žiadneho ducha. Ak však pôjde, ten neznámi ho bude určite chcieť nejako pobosorovať. Úpenlivo rozmýšľal no nevedel sa nijako rozhodnúť. Nakoniec ho však predsa len niečo napadlo.

,,Ak s Vami pôjdem a cestou naspäť si budem pre zábavu popiskovať, dostanem od Vás úpis na päťdesiat strieborných."

,,Ak si cestou naspäť budeš popiskovať, dostaneš úpis na sto zlatých mincí."

Kováč sa naňho pozrel a v posmešnom výraze tváre sa mu zračila namyslenosť.

,,Dohodnuté."

Na cestu si nebrali nič. Daresius mal aj to málo čo so sebou nosieval pri sebe pod plášťom a Filop si zobral len kladivo. Ešte pred tým však všetko doma všetko pozamykal na petlicu. Dokonca aj staré kováčske mechy nahádzal dovnútra, akoby sa bál, že niekto príde a ukradne ich. Kráčali starou vyšliapanou cestou nad domami dedinských chatrčí ktorá viedla na severné pahorky kde sa pásli ovce a dobytok. Odtiaľ prešli strmým svahom ďalej do hory kde sa cesta vyšliapaná zmenila na cestu lesnú. Po tej zriedkakedy šliapali ľudské nohy no vyzeralo to, že les či snáď niekto si želá, aby cesta aspoň čiastočne prežila. Sem tam museli obísť nejaký smrek či borovicu, alebo veľké balvany ktoré tu boli nakotúľané už od nepamäti no inak ich nič nebrzdilo. Prví kráčal Daresius a za ním dychčal kováč s kladivom preložením na ramene. Kráčali stále do strmého kopca rezkým tempom a na Daresiusovi nebolo vidieť znaky únavy, zatiaľ čo Filop už začal strácať sily. Mazľavé brucho sa mu pod halenou hompáľalo sem a tam a on každým krokom cítil ako po ňom tečie pot a pália ho lýtka. Už chcel povedať cudzincovi, aby na chvíľu zastavil keď sa terén narovnal a cez lesný porast sa dalo prechádzať voľnejšie. Boli na vrchole hory.

Daresius zastavil a dookola sa rozhliadol. Cítil, že sa blížia. Filop sa obzeral no nevidel nič zvláštneho. Zdalo sa mu, že borovice sú tu hore akési privysoké. Také ešte v živote nevidel. Aj keď to boli ihličnany marilo sa mu, že berú oveľa viac slnka akoby bol inak zvyknutý. Akoby sa na vrchole tej hory potajomky, hromadila medzi konármi stromov zvláštna tma.

,,Za chvíľu budeme na mieste. " Povedal Daresius. Keď ti poviem podáš mi kladivo a ja udriem.

Filop chcel niečo namietnuť no namiesto toho len mykol plecom, akoby chcel povedať, že mu na tom vôbec nezáleží. Nemal sem chodiť. Ten podivín určite niečo urobí a on si už teraz narobil problémy. Chcel mu povedať, že tu žiadni duchovia nie sú a otočiť sa na cestu späť, ale nedokázal to. Kráčal ďalej, akoby z vlastného strachu. On nie je zbabelec, ale vidieť nejakého ducha, alebo s nejakým bojovať sa mu zrazu prestalo páčiť. Naprázdno preglgol. Nevyšlo mu to. Už sa nemôže vrátiť so strachom domov ako malý chlapec. Ako vždy vtedy keď sa vrátil k otcovi alebo matke a sadol si k rodinnému ohňu. Tam sa vždy cítil bezpečne. Teraz sú jeho rodičia mŕtvy. Na mor nepozná nikto liek. On ostal sám.

Kráčali ďalej po vrchole lesnej hory. Žiadnu cestu už pod nohami nemali a tak museli často odbočovať, meniť smer a kľučkovať medzi koreňmi stromov. Filop si nevedomky predstavoval aké strašné musia byť búrky na vrchole tejto hory. Spomenul si na jednu ktorá prebehla raz dávno cez ich dedinu keď bol ešte malý. Všetci traja sa vtedy zomkli k sebe a sledovali ako dopadajú a udierajú na vetché okná veľké dažďové kvapky akoby sa snažili prebiť sa dnu. Tmavú oblohu pretínali blesky a do hory dopadávali dunivé hromy. Bola to strašná noc. Ako chlapec si vtedy myslel, že tá búrka nikdy neskončí a nakoniec predsa len prerazí dvere ich malého domčeka.

Daresius spomalil krok. Teraz kráčali úplne pomaly. Akoby tam niekde pred nimi spala armáda nepriateľov a oni musia prejsť okolo nej po špičkách inak sú stratení.

Každú chvíľu museli rukami odhŕňať veľké konáre, aby sa dostali kúsok ďalej. Predierali sa krovím a hustým lesným malinčím keď zrazu Daresius zastavil. Pred sebou videli staré machom porastené skaly. Spájali sa do veľkého masívu na ktorý by sa dalo vyšplhať. Daresius čakal. Filop začal byť netrpezlivý. Odrazu mal pocit, akoby po ceste zabudol prečo sa sem vôbec vyštveral. Spomenul si na zlého ducha. Začal mať strach.

,,Kde je duch?" opýtal sa opatrne cudzinca.

,,Prechádza sa po skalách a čaká na nás." Vie, prečo sme sem prišli.

,,Ja nič nevidím." odpovedal splašene Filop.

,,Strach ti zahmlil oči, to preto."

Filop sa začal obzerať doľava, doprava, či snáď odniekiaľ duch nevyskočí spoza skál, zatiaľ čo oni dvaja tam kľačia ako prikovaní. Keby sa teraz rozbehol smerom k dedine, možno by tu to blázna stihol za sebou nechať.

,,Podaj mi kladivo kováč Filop." povedal Daresius pokojným hlasom.

Filop sa nezmohol na slovo. V duši cítil, že čosi strašného sa blíži a on tomu nemôže zabrániť. Príde to k nemu a obarí ho smrteľní chlad ktorí so sebou nosia duchovia. Zomrie strašnou smrťou a už nikdy neuvidí nič živé. Trasúcou sa rukou podal tomu cudzincovi svoje kováčske kladivo a popri tom sa mu v očiach topili slzy. Potom začali stekať po lícach jeho tváre a na konci pri brade mu padali k nohám.

Neznámi muž Johan Daresius sa postavil z krovia a s veľkým kováčskym kladivom vykročil ku skalnatému masívu. Filop ho sledoval spoza krovia a pred ústa si musel dať ruku, aby nebolo počuť jeho vzlykanie plaču. Cudzinec kráčal k masívu až nakoniec dorazil. Chvíľu tam stál a potom sa jednou rukou napriahol a celou silou udrel kladivom do skaly. Tá sa s puknutím zlomila a na lesný porast okrem dvoch kusov rozpoleného kameňa pomaľovaných červenými farbami ktoré sa kedysi liali na oltáre ako dar vďaky dopadol desivý srdce trhajúci výkrik. Kričal kováč Filop a dlane si stískal k ušiam. Túžil nič nepočuť, no nemohol sa tomu vyhnúť.

Vždy museli dodržiavať nejakú tradíciu. Túto jednu ako chlapec nenávidel zo všetkých najviac. Všetci ľudia z dediny si v jeden deň zobrali z domu suché kvety, chlieb a voskové sviece. Potom kráčali k lesu a tam na starú skalu pokladali veci, ktoré si zo sebou priniesli. Ľudia verili, že ak dajú dar aj na posledný nepomenovaný oltár, nebude ich strach po celý rok tak omíňať a oni nebudú musieť myslieť na svoje starosti, lebo sa zavďačili aj božstvu na ktoré všetci ostatní zabudli i keď preňho nemali ani názov ani chrám. Lepšie tak pre nich, vždy si hovorili. Báli sa, že ak veci nebudú tak akoby mali byť, stihne ich nakoniec trest. Báli sa, že ak prestanú dávať dary, strach sa vždy vráti a bude ešte horší, ešte zúrivejší ako predtým kým si ho len híčkali darmi oltáru. Jedného dňa im to však z ľudia z mesta zakázali. Jedno božstvo, jeden zákon. Nevedeli čo robiť a tak odniesli skalu do hory k masívu kde zarástla machom ako tie ostatné. Neskôr si mysleli, že sa na to len predsa len zabudne. Nikdy sa neprestali báť.

Prežil celé ešte raz. Akoby videl pred očami nejaký zvláštny príbeh ktorý sa mu votrel do sna. Tak skutočný, tak desivý. Musel kričať. Nechcel to už viac vidieť. Plakal. Nechcel už viac spomínať. Zlý duch. Chcel ísť domov. Cudzinec, ktorý sa mu predstavil ako Johan Daresius ho celú cestu naspäť do dediny podpieral. Nakračoval z nohy na nohu ako by mal obe nohy dochrámané. Sem tam sa ušmykol a spadol tvárou na zem. Viac si už z toho nepamätal.

Na druhý deň ráno, našiel kováč Filop položené kladivo hneď pri nákove. Pahreba v peci bola rozžeravená a pripravená taviť železo. Tušil kto to pripravil. Pozrel sa sám na seba a chvíľu premýšľal. Potom si prevliekol kováčsku zásteru a do pravej ruky zobral kladivo. Zadíval sa smerom k hore. Zdala sa byť akási svetlejšia i keď na obzore sa začínalo zmrákať. Na podvečer bude búrka, pomyslel si. Bol pekný jarný deň a dedinou sa ozývalo búchanie kováčskeho kladiva na kovadlinu.