Martin žil ako vidiečan v dome spolu s rodičmi. Dalo by sa povedať, že bol obyčajným mladíkom, veselým a dobrým. Počas večerov sa chúlostivo venoval hviezdnej oblohe, ktorú chodil sledovať z kopca nad domom. Už si nepamätal, odkedy sa vydával noc čo noc na vrchol hory, vedel však, že k tomuto ho doviedol otec. Ten sa tiež ako chlapec venoval špehovaniu oblohy, ako tomu sám hovoril cez dobrosrdečný úsmev, a občas šiel spolu s Martinom.

„Mama, pôjdem von- na kopec. Do polnoci som doma,“ vystrčil hlavu spoza zárubne, oddeľujúcej kuchyňu od vstupnej chodby. Elena Hermanová, útla žena v červenej zástere, zbierala taniere, čo ostali po večeri na stole. Tvár mala poznačenú únavou.

„Dobre Martin, ale daj si pozor. A vezmi si sveter, vonku je čoraz chladnejšie,“ dodala. Chlapec, šnurujúci si topánky, prekrútil očami, načo sa energicky postavil zo stoličky. Z police vzal malý ďalekohľad.

„Tak ja idem, mama.“ Zavrel za sebou dvere a ocitol sa na drevenej verande, ktorá mu vŕzgala pod nohami. Uvedomoval si, že z nej mal pekný výhľad na záhradu, na ktorú vrhal Mesiac biele svetlo. Zodvihol hlavu, hviezdy sa už prekrásne premietali na nebeskom móle.

Zišiel na vydláždený chodníček, ktorým prešiel cez celý zadný dvor. Dostal sa k zhrdzavenej bráne, všímajúc si, že za ňou sa rozprestiera lúka, zmietajúca sa v ligotavej rose, ktorej kvapky vyzerali ako malé iskričky. Od brány k vrchu viedla vyšliapaná cestička, ktorá krájala lúku na dve rovnaké polovice. Martin stiahol kľučku bránky, a bezmyšlienkovito sa pustil cestičkou. Ako tak kráčal, zapretý do stále strmšieho kopca, predstavoval si výškomer, znázorňujúci jeho ako bod vo vertikálnom prostredí, ktorý stúpal vyššie a vyššie.

Terén sa postupne uhladzoval do rovinky a Martin sa čoskoro ocitol na vrchu kopca. Lavička, ktorú si zbúchal ani len pred mesiacom, tam nehybne stála, čakala naňho. Energicky k nej podišiel, zbadal v nej vryté slová, ktoré v mesačnej žiare bez problému prečítal: Observatórium na kopci, založil M.H 14.júna 2015.

Usadil sa. Až drevo mu dalo pocítiť, že sa naozaj ochladilo. Hneď si spomenul na mamine slová, ktoré až teraz nabrali plný význam.

Podoprel sa dlaňami, aby si ľahol na svoju lavičku. Z plastovej brašne vytiahol malý ďalekohľad, a tak sa naplno pustil do skenovania neba. Rutinne sa zorientoval podľa Veľkej medvedice, po nej sa presunul k súhvezdiu Vodnár, až nasledoval Veľký pes a ďalších desať iných súhvezdí, ktoré ho uchvacovali zakaždým, čo na ne uprel pozornosť.

Po chvíľke snorenia zacítil tupú bolesť v lakti, tak sklopil ďalekohľad a zameral sa na široké spektrum. Oči mal dokonalo prispôsobené tme, dokázal prijímať oveľa slabšie svetelné podnety. Pozorne sledoval, ako sa postupne z temnoty vynárala Mliečna dráha, na ktorej sa Martinovi najviac páčila gigantická rozmernosť, s ktorou roztínala tmu. Mliečna dráha svojou gigantickosťou pôsobila na chlapcove podvedomie, postupne mu tlmila zmysly. Ani niet kedy, a upadol do spánku.

Niečo vytrhlo z driemot. Dezorientovaný spoznal iba rámus, čo mu takmer roztrhol bubienky. Skočil na nohy a ani si len nevšimol, kam odletelo plastové puzdro. Pred jeho observatóriom niečo rozťalo zem kráterom, ktorý sa tiahol až do lesa. Z jeho útrob presvitala žiara, určite to bol oheň.

„Dočerta...!“ vyletelo z Martinových úst.

Nech to bolo hocičo, uvedomoval si, že takmer sa to zrútilo naňho. Prestrašený, nechápajúc, čo sa vlastne stalo, pozbieral odvahu a vydal sa k svetlu. Kráčal pozdĺž krátera, vôkol ktorého všetko uhorelo do tla.

„Možno meteorit, čo brzdil skoro cez celý kopec. Až les ho nadobro zastavil,“ zašomral si popod nos.

„Možno je to UFO!“ Martin takýmto veciam nikdy neveril, ale teraz sa všetky desivé námety filmov, v ktorých zelení mužíčkovia unášali ľudí a robili s nimi čudesné veci, premietli do skutočnosti. Priblížil sa k štíhlym telám stromov, ktoré sa zmietali v mesačnom svetle. Opatrne vkročil do lesa, naďalej kráčajúc popri kráterovej línii, pričom prekračoval spadnuté stromy, rozlámané na veľa miestach.

Meteorit nebol ďaleko. Triasol sa čoraz väčším strachom, no zvedavosť mu zatiaľ tankovala dostatok odvahy pokračovať v ceste. Opatrne spred seba odťahoval konáre, pritom očakával všetko možné, čo mohlo vyskočiť spoza najbližšieho pňa. Keď uvidel miesto, odkiaľ to svetlo žiari, zneistel. Strach nabral na rozmeroch, paralyzoval mu svalstvo aj rozum.

„Čo ak ma to zabije?“ konanie prevzal pud sebazáchovy.

Zaťal zuby a viečka sa mu zovreli ako zverák. Premietla sa mu tvár jeho mamy, otca, kamarátov. Hruď mu zbesnene stúpala a naspäť klesala.

Keď napätie stlačených viečok zoslablo a zvedavosť mu dodala odvahu, pristihol sa ako v zápästí zviera konárik smreku.

Jazýčky ohňa sa ohýbali nad všetkým, čo chceli spáliť. Žiara, čo ho doviedla až sem, znenazdajky zmizla. Pamätal si ale, kde by sa meteorit mal nachádzať. Urobil pomalý krok, za ktorým nasledovala séria ďalších, až sa zastavil nad jamou.

Martin sa skláňal nad dvojmetrovou jamou, v ktorej ležalo niečo, čo sa meteoritu ani len nepodobalo. Vyzeralo to ako kocka, veľká ako otcova topánka. Ležérne oddychovala po zjavne dlhej ceste z nebies. Bol zvedavý ako nikdy predtým. Nič také v živote nevidel, a hlavne, nikdy mu nič nespadlo z neba priamo popod nos. Schmatol dlhý konár, ktorým kocku odtlačil ku kraju jamy. Z pusy na ňu vypustil kvapku slín. Očakával, že kontakt sliny s povrchom kocky vyústi vo vyparenie, ale opak bol pravdou. Kocka už asi vychladla, a tak sa nadýchol a vzal ju do dlane. Napodiv bola studená ako okolitý vzduch. S obdivom prevracal jej strany, pričom pozorne skúmal hladký povrch matnej čiernej.

„Čo to môže byť?“ opýtal sa seba samého. Keď si v tom momente nedokázal odpovedať, blyslo mu hlavou, že to musí ukázať otcovi a mame. Bez premýšľania sa otočil, a s kockou v ruke sa rozbehol temným lesom.

***

Hlavný poradca ministra obrany Európskej federácie Herbert Walles nervózne postával pri servisnom počítači, a čakal, kedy sa na jeho obrazovke zjaví hotová správa analýzy. Ešte len pred hodinou priletel vrtuľníkom do Centra pre riadenie obrany Ef, a čoskoro mal priletieť aj samotný minister.

Situácia prevrátila celú federáciu naruby. Nikto nevedel, čo sa vlastne stalo. Bez očakávania a takmer okamžite preleteli atmosférou Zeme telesá s morfologickou štruktúrou podobné meteoritom malých rozmerov. Ale dôvod, prečo sa všetky obranné zložky mobilizovali, bol ukrytý v otázke, ako mohli tie telesá letieť k Zemi bez toho, aby ich uši a oči obranných štítov nezachytili. Veľmi znepokojujúci bol tiež počet telies a ich synchronizovaný vstup do atmosféry. Walles ešte len netrpezlivo vyčkával na výsledky analýzy, avšak jeho bystrý um mu hovoril, že to nemohla byť náhoda.

Monitor sa rozžiaril studenou modrou farbou. Walles so sebou trhol a bleskovo zadal prístupové heslo. Následne monitor odtajnil sústavu rôznych grafov, čísel a odrážok. Tlačiareň vedľa sa sama rozbehla. Hltala jeden papier za druhým a následne ich vypľúvala do žltej zložky. Kým k nej podišiel, stihla dokončiť svoju prácu. Zavrel zložku a zapečatil ju roztaveným plastom.

Zasadačkou sa tápalo modrasté svetlo, emitované lustrovými žiarovkami. Okrem Walles sa v miestnosti nachádzalo ďalších dvanásť osobností, od generálov až po rôznych analytikov. Walles, ponorený do kresla z čiernej kože, pozeral na ministra Brassa, ktorý si zapaľoval cigaretu.

Nikto neriekol ani len slovo. Všetci čakali, kým prehovorí minister, no ticho len viac naťahovalo strunu napätia.

„Zhodnoťte situáciu, škody, čo hovoria médiá, hypotézy,“ odmlčal sa minister.

Walles, vysoký a pohľadný muž v čiernom obleku pohotovo vstal a žltú zložku posunul ministrovi. Ten si ju pritiahol ukazovákom a zlostne sa zahľadel na zatavenú pečať. Kým ju otváral, Walles spustil:

„Neboli to meteority, ale homogénne telesá neznámeho pôvodu. Podľa spravodajskej služby dopadli na každý kontinent, vrátane Americkej koalície a Austrálskej ľudovej republiky. Na území našej federácie sme zatiaľ zaregistrovali dvestodvanásť hlásení o ich páde. Stotridsaťdva sme už aj zaistili a vložili do výskumných bunkrov v Alpách a Tatrách. Podrobili sme ich rôznym testom.“

Za jeho chrbtom sa rozžiaril monitor, znázorňujúci sled obrazcov a fotografií.

„Nevyžarujú sebe menšiu rádioaktivitu ani tepelná jednotka nepresiahne hodnoty prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Po podrobení röntgenom a metalicitou sme nezistili vôbec nič- materiál, z ktorej sú kocky zostavené sa nenachádza v chemickom registri prvkov. Tvrdosť materiálu- neznáma. Náš najtvrdší kotúč sa rozbil hneď, čo sa dotkol povrchu telesa. Laser sme pre riziko termickej reakcie nepoužili. Vôbec netušíme, odkiaľ to prišlo, kto to vyrobil a aký to ma účel. Jediné, čo môžeme tušiť je, že môže ísť o zbraň neznámeho účinku.“

Brasso hasil cigaretu o popolník a z jeho tváre všetci čítali zhrozenie. Zložil si okuliare a dlaňou si prešiel po tvári, aby si utrel vlhké čelo.

„Dámy a páni“, spustil, „tento deň je dôkazom, že aj Federácia sa môže dostať do patovej situácie, ak nie do bezbrannej. Nedokážem povedať viac než to, že naša spoločnosť sa stretla s niečím, čo nedokážeme vyriešiť. Vás, Herbert, žiadam o spustenie protokolu PAM a to platí aj pre ostatných,“ hádzal pohľadmi na každého prítomného. „Dokiaľ sa veci neposunú ďalej, nevystúpime na verejnosť so žiadnym prehlásením a všetko, čo vieme o tých telesách, ostane na môj pokyn v najvyššom utajení.“ Položil dlane na lesklý kovový stôl a dodal: “rozpúšťam poradu.“

Prítomní začali jeden za druhým vstávať zo svojich kresiel, aby zaujali svoje pôvodné miesto v budove. Minister naďalej sedel. „Herbert, vy ostaňte. Chcem poznať váš osobný názor. Ste ten najspoľahlivejší a najbystrejší človek, ktorý pre mňa pracuje.“ Walles očakával, že na to dôjde, a tak sa ani nepostavil z kresla, keď to robili ostatní. Zabodol pohľad do ministrových očí:

„Pane, pri všetkej úcte vám nedokážem povedať nič ucelené, a nič, čo by dávalo logiku. Viem len to, že môže byť platná hociktorá alternatíva, aká vám len napadne. Od teroristického útoku Arabských extrémistov, cez mimozemský kontakt, až po niečo, čo sa vymyká nášmu chápaniu. To je všetko, čo vám teraz môžem povedať, pane,“ smutne sklopil oči k stolu a poškrabal si ľavú dlaň.

Monitor sa zrazu rozjasnil červenou farbou a temnou miestnosťou, po ktorej sa stále rozpínal kovovo šedý mrak už mŕtvej cigarety, sa rozlial kovový hlas v anglickom jazyku.

„Vesmír. Hlásime sa prvý krát k vášmu svetu. My sme vaši stvoritelia. Sme tí, ktorí vám práve povedia pravdu. Nie je možné, aby ste ju pochopili vo všetkých aspektoch, ale zaslúžite si to.“ Walles nastražil uši a zmysly mu pracovali na vysokých otáčkach.

„Vynímame sa vašej dimenzii. Vzájomne nemôžeme vstupovať z jednej do druhej, ale určitým spôsobom dokážeme ovplyvňovať tú vašu. Tieto holografické kvádre sú toho dôkazom.

Vo vašej obmedzenej schopnosti chápať ste pre nás ako obyčajný počítačový program. Vytvorili sme vás procedúrami zložitých algoritmov, výsledkom čoho vznikol viacdimenzionálny časopriestor, samo riadený zákonom determinovaného chaosu. To, že váš vesmír je obrovský, a predsa by bolo rozpínanie limitované ne-priestorom ; dôvod, prečo má hmota hmotnosť a tak ďalej, určujú naprogramované zákony.“

Tváre oboch mužov zdeformovalo zdesenie. Nikto z nich sa nedokázal čo i len pohnúť, šok bol príliš silný.

„Po zadaní všetkých vstupných dát sme vytvorili niečo, čo definuje slovo existencia. Vy a všetko, čo jestvuje vo vašom vesmíre, je v istom zmysle výsledkom samostatného fungovania programu, ktorý bude čoskoro- zmazaný. Nie tak úplne zmazaný, ale tomu by ste nikdy nepochopili. Nedávame vám falošnú nádej o posmrtnom živote, ktorý uctievate. Dávame vám len pravdu. Nijaké spasenie, ani reinkarnovanie vedomia. Nijaké peklo či raj vás nečaká. Smrť nastane absolútne okamžite, bez časového intervalu, lebo čas prestane existovať. Všetka hmota zmizne v pravom slova zmysle, lebo priestor zanikne taktiež. Možno sa pýtate, čo je dôvodom tohto procesu. Sledovali sme vás od začiatku algoritmického procesu, ktorý naberal na zložitosti a dúfali sme, že sme konečne vytvorili dostatočne dokonalú, samostatne vyvíjajúcu sa umelú inteligenciu. Avšak po určitej dobe sme zistili, že vzorce determinujúce evolúciu vášho rodu majú vyústiť v neodvratnú záhubu. Prognóza vašej existencie by sa mala skončiť v bode, kedy by vypukla nukleárna vojna. Vy, ľudia ste nedopracovaný, nefunkčný, a vôbec chybný experiment, ktorý sa stal ďalším svojho druhu. To je všetko. Nezúfajte. Zmierte sa s tým, že ste neboli súčasťou ničoho vysokého, čo by malo perspektívu.“

Steny prestali odbíjať kovový zvuk, na mužov v oblekoch doľahol neznámy pocit. Walles cítil, ako by sa mu do hlavy, a vôbec do celého tela zavŕtal klin. Miera bezmocnosti stonásobne prevýšila strach a všetko ostatné. Bol to ich koniec? Koniec celého vesmíru? Ťažko veril tomu, čo práve počul. Nedokázal sa pozrieť pravde do očí, ktorú prestreli kocky. V tom výkonný programátor zadal príkaz k formátovaniu, a všetko zmizlo.