Dnes je krásny deň. Modrá obloha je riedko posiata vatovými obláčikmi. Dnes mám krok ľahký, pružný a bezstarostný. S vysvedčením v ruke spokojne kráčam domov. Ale odrazu nič, biely obraz a... nič.

---

„Rozostúpte sa! Pohyb!“ kričal člen policajného zboru na dav ľudí, ktorý sa zhlukol okolo.

---

Zdravotník skonštatoval okamžitú smrť zapríčinenú neznámymi okolnosťami. Policajná zápisnica uchováva výpovede svedkov o zvláštnom, pravdepodobne guľovom blesku, ktorý zasiahol chlapca na Ulici generála Viesta v Trenčíne, dňa 30. júna roku 2002. Rodičia psychicky zdecimovaný neuveriteľnou udalosťou sú hospitalizovaný a je im poskytovaná odborná psychologická pomoc... Toľko som sa dočítal na titulnej strane dennej tlače vystavenej v novinovom stánku. Keď mňa pred piatimi rokmi zasiahol blesk, tak som “iba“ stratil pamäť a už nikdy som neobnovil spomienky, ktoré som stratil. Celý život, ktorý som do tej udalosti prežil, bol akoby zmazaný. Neviem, či môžem hovoriť o šťastí, stále neviem, kto som. No napriek tomu žijem usporiadaný život, pracujem ako finančný poradca a darí sa mi celkom dobre. Niekedy ma však napadajú zvedavé otázky, že kým som predtým bol. Počas regresívnej hypnózy sa podarilo môjmu psychoterapeutovi vyvolať určité nejasné záblesky z detstva, no na obnovenie spomienok to v žiadnom prípade nepostačovalo...

Cítil som sústrasť s rodičmi dieťaťa. Kúpil som výtlačok novín a dočítal článok po ceste autobusom domov. Neuveriteľné na prípade úmrtia chlapca bolo hlavne to, že atmosférické podmienky vylučovali prirodzený vznik blesku. Zaujímavé, že túto skutočnosť skonštatovali aj v mojom prípade. Našli ma v parku, bez dokladov, s popáleninou na ľavom ramene, v nepríčetnom a zdesenom stave. Pár dní som nebol ani len schopný komunikovať. Ďalšia podozrivá náhoda je miesto udalosti. Taktiež v Trenčíne.

---

Večer som pri televízore vôbec nevnímal obľúbený seriál Akty X. Myšlienky mi vírili bez ladu a skladu a točili sa okolo podivnej udalosti, o ktorej som dnes čítal. Myšlienky mi vyrušil telefonát.

„Andrej Gregory pri telefóne.“

„Dobrý deň Andrej.“ Pozdravil neznámy hlas v telefóne a odmlčal sa.

„Kto je tam?“

„Máte strach z bleskov?“ spýtal sa muž.

„Nie? Kto je pri telefóne?“ zdôraznil som svoju otázku.

„Chcete nájsť svoju minulosť?“

„Žiadam vás o to, aby ste sa predstavili, ináč ukončím tento nezmyselný telefonát.“ Povedal som pokojne modulovaným hlasom, no moje vnútorné chvenie rástlo neuveriteľne rýchlo a silne. A to som sa vždy považoval za veľmi pokojného a vyrovnaného človeka.

„Dôjdite na pohreb a dozviete sa viac.“ Povedal neznámy muž a položil slúchadlo.

„Pohreb? O čom to sakra...?!“ no z reproduktoru telefónneho aparátu sa ozýval už len tón oznamujúci koniec hovoru.

„Sakra!“ v tú noc som zaspal až niekedy nad ránom. Doobedňajšie stretnutia s klientmi som zrušil a urobil som si deň voľno. Ráno ma osviežila studená sprcha a prečistila aj moju myseľ, tak som sa rozhodol, čo s voľným dňom. Šiel som sa prejsť do parku, tam kde ma našli po zásahu bleskom.

---

V autobuse mestskej hromadnej dopravy upútala moju pozornosť neznáma žena. Nevyzerala o moc staršie odo mňa. Odhadom mala cez päťdesiat. Veľmi smutné a nešťastné oči. Napadlo ma, ani neviem ako, že tak nešťastná je zrejme aj matka toho bleskom usmrteného chlapca.

---

Park bol v tomto letnom počasí skvelým útočiskom pred horúcim slnkom. Nebolo tu takmer ani nohy, pretože bol štvrtkový pracovný deň. Nedialo sa tu nič neobvyklé, zopár ľudí kráčalo smerom ku a od železničnej stanice. Miesto, na ktorom ma našli, sa nachádzalo blízko veľkého bieleho altánku ukrytého pod hustými korunami bukov a jaseňov. Tie tvoria väčšiu časť parkovej vegetácie. Zopár mladých skazených puberťákov, čo zrejme šli poza školu, sedelo pri altánku a fajčilo marihuanu. Ako náhle som ich zbadal, vynorila sa mi prazvláštna spomienka na moje detstvo. Zrejme som nemal experimentovať s regresnou hypnózou, pretože takéto myšlienky a spomienky ma iba zbytočne iritujú a rozptyľujú. Ako obraz prišiel, tak aj odišiel a neschopnosť spätne ho vyvolať ma priam rozčuľuje. Prechádzka po parku bola celkom neužitočná a vôbec som sa nezrelaxoval tak ako som očakával. Záhadný včerajší telefonát sa mi v myšlienkach neustále pripomínal.

---

Večer som sa rozhodol. Pôjdem na pohreb toho nebohého chlapca. Musel som si sám sebe priznať, že tá myšlienka ma napadla ešte skôr, než mi volal neznámy muž. Avšak ten jeho telefonát mi dal to správne odhodlanie. Uvedomil som si, že najmä pocit viny ma ťahal prejaviť sústrasť jeho rodine. Prečo som ja prežil? Nič si nepamätám. A ten chlapec mal pätnásť rokov. V jeho veku by mohol pokojne začať žiť odznovu. Moja forma amnézie ma spoločensky veľmi izolovala a moja minulosť sa stala záhadou aj pre úrady. Vôbec nevedeli určiť môj pôvod a ani policajné pátranie neobjavilo nič z mojej minulosti, žiadneho priateľa, priateľku či známeho...

---

Piatkové pracovné stretnutia dopadli fiaskom. Mal som ich odložiť až na ďalší týždeň, kým sa upokojím. Nadchádzajúci pohreb vo mne už vyvolával nepokoj, no skôr zvedavosť po neznámom mužovi čo mi volal. Neurčité tušenie mi napovedalo, že tam toho muža stretnem a povie mi viac k tomu, prečo mi volal a čo tým sledoval.

---

Nadišla sobota. Čierny oblek, čierna košeľa, čierna kravata a čierne slnečné okuliare. V zrkadle som si pripadal ako tajný agent alebo špión, ktorý sa chystá na pohrebe zhromažďovať tajné informácie. V postate tomu tak aj bolo. Cestou na zastávku som kúpil v kvetinárstve pár čiernych ruží. Zo slušnosti, ale aj aby som nepôsobil ako agent FBI. Počas jazdy autobusom sa mi opäť vynorili ďalšie záblesky, akoby z môjho detstva. Musím sa po pohrebe ozvať svojej psychoterapeutke a opäť sa porozprávať ohľadom regresu. Tieto zvláštne záblesky spomienok ma skutočne vyvádzajú z rovnováhy a popri mojej práci si nemôžem dovoliť ulietať do nádejí, že sa moja amnézia raz skončí. Diagnóza od doktorov bola jasná. Tento typ amnézie prekoná približne jeden zo sto pacientov. A to iba spontánne, liečba na to neexistuje. Regresívna hypnóza je jeden z experimentálnych postupov, ktorý som podstúpil na vlastnú zodpovednosť...

---

Na cintoríne bolo veľmi živo, ak sa to tak dá povedať. Plno pozostalých, zrejme šlo o veľkú a váženú rodinu, súdiac podľa drahých áut značky Bentley, Lexus, BMX... Okrem pozostalých sa tu veľmi nenápadne tvárilo niekoľko reportérov bulvárnych plátkov, loviacich senzácie. Nemal som tu príliš dobrý pocit. A záblesky spomienok na moje detstvo sa zhusťovali čoraz viac, ako som pozoroval tváre rodičov zosnulého chlapca. Mal som pocit, že bláznim. A keď som už uvažoval nad možnosťou vytratiť sa preč, prehovoril ku mne neznámy muž.

„Dobrý deň.“ Pozdravil a hľadel mi do očí prenikavým pohľadom. Vtom ďalší záblesk spomienok. Moje oči skryté za tmavými sklami okuliarov zamrkali.

„Dobrý deň aj vám.“ Odzdravil som slušne.

„Mali by ste sa ísť pozrieť do domu smútku.“ Odporučil mi neznámy muž.

„Prečo?“ spýtal som sa nedbalo.

„To ja som vám včera volal, pán Gregory.“ Povedal muž pokojným hlasom. „Tu je moja vizitka.“ Podával mi muž lesklú čiernu kartičku. Vzal som ju do rúk a prezrel som si ju.

Anton Chalinský, jasnovidec a spirituálny poradca, písalo sa na nej. Zdvihol som z nej zrak na muža, ale ten sa akoby vyparil. Vôkol mňa sa nemohol nikde ukryť za takú krátku chvíľku. Čo to bolo za Copperfielda som v tej chvíli príliš nerozoberal, ale vybral som sa pozrieť do domu smútku, dať k truhle kvety, keď už som ich kúpil a čo najskôr vypadnúť a zavolať svojej terapeutke. Začal som mať nepríjemný pocit, že navštíviť tento pohreb vôbec nebol dobrý nápad. Vchádzajúc do domu smútku sa na mňa začali všetci dívať ako na zjavenie. Aspoň som mal ten pocit. Rodinný príslušníci mi hľadeli prekvapenými výrazmi do očí, až som z nich bol nesmierne nervózny. No slnečné okuliare som nezložil, udržiavali ma v súkromí. Podišiel som k rakve s chlapcom a ako náhle som zbadal jeho tvár, mal som pocit, že mi prebehol pred očami celý život. Hlava sa mi zatočila, podlomili sa mi kolená a pred pádom ma zachránil blízko stojaci muž.

„Čo to tu vyvádzate, preboha?!“ zašepkal nahnevane.

„Prepáč tati...“ odvetil som mu v napolo malátnom stave vedomia a opäť sa mi roztočila hlava. Pribehla aj nejaká žena a pozrela mi do tváre. Vyzerala ako moja mama. Vykríkla.

„Preboha Matej, pozri!“ zvolala na svojho muža a ukázala mi na čelo. „Tie znamienka!“ tvárila sa pri tom vydesene.

„Čo to má znamenať?!“

„Vodu...“ podarilo sa mi zasipieť. Bolo mi neuveriteľne zle a hlava ma bolela.

---

Neskôr na psychiatrickom oddelení Trenčianskej nemocnice sa už mojim prípadom zaoberali najvyššie kapacity v oblasti výskumu vedomia, podvedomia a parapsychológie. Bol medzi nimi aj Anton Chalinský. Jemu zrejme zavolali ako prvému, keď našli jeho vizitku vo vrecku môjho saka. Prípad vraj ostane v utajení. Moja mama aj môj otec sa veľmi ťažko vyrovnávajú so skutočnosťou, že už nie som ich malý chlapec, ale finančný poradca pre nie príliš renomovanú spoločnosť. Pán Chalinský im márne vysvetľoval, že guľové blesky, ich pôvod a schopnosť napríklad prechádzať stenami alebo robiť zvláštne úkazy s vedomím ľudí, nie sú doteraz úplne vysvetlené. Ale ako ma dokázal úder blesku zduplikovať na staršiu verziu, to vraj sám nechápe. V stavoch vysokého vedomia vraj zachytil premiestnenie vedomia z chlapca do mňa. Nevedel však nič o tom, že moje telo podľa testu DNA identicky zodpovedá telu zosnulého chlapca. Týmto fenoménom sa budú zaoberať vedecký výskumníci z iných oblastí. Bolo ich v mojej izbe požehnane a všetci nadšene počúvali, ako im hovorím o svojom detstve. Spomienky sa mi od tej udalosti vrátili takmer dokonale. Ale iba do pätnásteho roku života. Posledná spomienka bola na veľmi šťastný deň, keď som šiel zo školy s vysvedčením v ruke. Bol vtedy veľmi prekrásny deň. Modrá obloha bola riedko posiata vatovými obláčikmi. Mal som krok ľahký, pružný a bezstarostný. S vysvedčením v ruke som spokojne kráčal domov. Ale vtom odrazu nič, biely obraz a... nič.