Svoju babku mám rád a verím, že ona mňa takisto.

Je už neskorý večer, cez okenné sklo nás hladí obrovský mesiac a konáre briez zasadených pár metrov pred domom, tancujú neskorý kankán v divokom v septembrovom vetre.

„Bude pršať, počuješ?“ zašepoce babka a ja nenáhlivo prikývnem. Vyzerá to tak. Na jeseň však úplne prirodzené a hlavne u nás, v nehostinných končinách Oravy. Prší tu skoro neustále.

Aspoň niečo anglické, čo k sa k nám prihnalo.

„Tak čo, povieš mi už konečne ten svoj príbeh?“ snažím sa trochu oživiť jej pamäť, raz darmo, chuderka, má už svoje roky.

Babka sa neisto usmeje.

Jej suché ústa a koža v okolí mi pripomínajú skôrnatené, na vzduchu stvrdnuté cesto. Nemá v nich už zuby, len stále sa živo pohybujúci, ružovkastý jazyk. V podstate mám starých ľudí rád, človek sa od nich mnohému priučí a nadobudne nové poznatky.

„Dobre, posaď sa,“ zaševelila opäť a ja som sa so smutným úsmevom pohniezdil, keďže som už dlhšiu chvíľku drepel na kraji postele. Zabudol som spomenúť, že babka ležala zababušená vo svojej obrovitánskej perine, na hlave mala ozdobenú šatku a ruky prekrížené cez padnuté prsia, akoby sa chcela modliť čo najdlhšiu večernú modlitbu. Musím pripomenúť aj to, že zbožňujem babkine príhody, obsahujú toľko zaujímavých a zapamätateľných vecí. Je ako stará, prachom zapadnutá kniha, ktorú treba iba opatrne otvoriť…

„Tak teda,“ začala rozprávať, „ v jednom starom dome žil chlapec, vlastne nie len on, ale aj jeho rodičia. Otec, tvrdo pracujúci v továrni na automobilové súčiastky a matka na poloinvalidnom dôchodku, z dôsledku zranenia v bývalej práci.“

Babka sa zhlboka nadýchla.

„Žili si skromne, ba až poskromne. Vieš, taká rodinka nemá moc peniažkov, a tak s nimi musel prežívať v jednoduchosti aj ich jediný synak. Bolo to také nezbedné chlapča, hockedy kadečo vyparatil, a potom chodil s ovisnutými ušami a svojimi modrými okáľmi prosil o odpustenie. Toho sa mu aj vždy dostalo. Jeho otec bol mäkký, až priveľmi mäkký, dovolil mu množstvo vecí a matka išla z toho naskutku zblaznieť. No nič nezmohla. A synak to lišiacky využíval. Začínal cítiť svoju moc, odbremenila sa, vystrnadila z ťažkých okov a on si ju obľúbil. Prečo aj nie? Moc je krásna vec,“ babka opäť nabrala dávku nevyhnutného kyslíka, „jedna záležitosť ho však nekonečne hnevala a paralyzovala srdce túžiace po honosnejšom živote.

Nedokázal žiť v chudobe.

Už vtedy cítil, že je zrodený na veľkolepejšie veci, ako matka a úbohý otec, ničiaci telo dvanástkami, niekedy aj celodennými smenami. Jeho pomyslený mešec peňazí bol neustále zaplnený rovnakou, ak nie menšou mierou. Srdilo ho to, v škole bol neposlušný a vybíjal si svoju negatívnu energiu na spolužiakoch, ktorí chodievali domov s utŕženými sinkami po tvári. Rodičia mali svoje problémy, a tieto nové školské, nezvládali. Nemali na to dostatočnú vôľu, ani čas. Synak začínal byť zúrivý…zabíjal sliepky zavreté v kuríne, a to nie hocijakým spôsobom. Zavesil ich za zadné nohy, odrezal hlávku a nechal pozvoľne vykrvácať. Niekedy s chlipnosťou a skrytou túžbou v černejúcom srdci ochutnával ich krv. Kedysi bol nezbedník, no čoraz viac sa menil na divoké monštrum. Ba raz, keď sa vracali s ustarostenou matkou z kostola, zaumienil si, že sa s ním porozpráva…

Áno s tým, čo ho tak všetci…zúfalí baránkovi služobníci v chráme, nenávideli. Chcel sa postaviť diablovi zoči-voči a povedať mu: „Som tu. Tvoj rovnocenný partner, dnes sa konečne stretávame.“

Ale ako?

Tá otázka mu nedala spávať, čítal si staré knihy v miestnej knižnici a na internete prezeral všetky mystické stránky. (Babkina úvaha ma zaujala. Pozná internet? Predtým mi ho nikdy nespomenula.)

Až to raz našiel. Grimoár na vyvolania pána pekiel. Horúčkovito po ňom siahol, bol to diamant na ktorý tak túžobne čakal, a bezvýhradne veril, že to, čo je vnútri zaznamenané, mu pomôže…Placebo efekt v jeho mysli nakoniec fungoval. Bažil po samotnom vládcovi ohňa, a ten nemohol a ani nemienil váhať. V hlbokých depresívnych myšlienkach, počas obetovania malej ovečky z otcovho stáda,“ babka sa zastavila, „mimochodom, vždy veľmi rafinovane dôkazy ukryl. Každučké zmiznutie sliepočky, či ovce vyzeralo a napokon i bolo vysvetlené ako útok divokého zvieraťa. Nikto však nevedel, že lovec je už oveľa, oveľa horší…Pri obetovaní tej ovce, aby som pokračovala Milanko… a rituálnych slovách, ktoré sa naučil zo svojej novonadobudnutej knihy, sa mu konečne predstavil.

Raz darmo, viera a túžba, či už je to viera v dobré, alebo zlé, dokážu divy. Zjavil sa mu samotný Lucifer, vládca ríše zatratených duší, ale on sa ho nebál.

Prečo aj. Cítil, že má v sebe mnoho z neho samotného.

„Dobre, pomôžem ti,“ riekla mu obluda, „ale na znak toho, že teraz výhradne patríš mne, odhryznem ti nos. Neboj sa, nebude to bolieť, a rýchlo sa to zahojí. Len aby všetci navôkol vedeli, že si môj.“

Usmial sa ako úlisná líška a synak takisto. Veď on mu časom prejde cez rozum, zaumienil si potajme.

A tak sa dohodli.

Slovo dalo slovo a na druhý deň sa celkom spotený, ale zato nadmieru vitálny a silný, zobudil do nového rána…bez nosu.

Jeho rodičia nemohli skončiť s otázkami, nadávkami, strachom a zúfalstvom, no on im neprezradil nič.

Prečo aj?

Nezaujímali ho. Jeho ego začínalo byť totálne, emancipácia nadobúdala vrchol pomyslenej nádoby. V škole sa mu starší žiaci posmievali, tí mladší by si to nedovolili, už poznali jeho kruté spôsoby. Začali ho volať Beznos, a táto prezývka mu aj prischla. Nemal ju rád. Iritovala ho, a tak začínal byť agresívnejší. O chvíľku sa ho bála celučičká škola, na čele s riaditeľkou. Tej sa pri príležitosti zavolania do kabinetu, vyhrážal vraždou. Vraj ju zavesí za prsia na školskú anténu a namastí rybím tukom. Potom si na nej pochutnajú hladné krkavce,“ babka stíchla a ja som s hrôzou počúval ďalej.

„Vyhodili ho. No, to mu samozrejme neprekážalo, tieto dni mu už pomáhal samotný diabol a všetko v živote šlo akosi poľahky. To, že odteraz nemal nos, sa pre verejnosť vysvetlilo ako zákerné štádium rakoviny. Nakoniec zabil svojich rodičov, áno pekne po jednom ich zavraždil a nechal bez ostychu zjesť sviniam na hnojisku za humnom. Neskôr…

„Babka,“ prerušil som ju náhle, „preboha, čo to rozprávaš? Veď to je odporný príbeh. Normálne ťa nespoznávam?“

Babka preglgala ďalšie slovíčka a lepkavé sliny v ústach bez chrupu. Narovnala sa.

„Je to pravda Milanko, prečo by som ti to nemohla povedať, tú príhodu mi povedal dakto veľmi známy a ja mu bezvýhradne verím. Aj keď mi všetko neupresnil.“

„Ale babi, prestaň, hádam nebudeš veriť takýmto hlúpym báchorkám?“

„Nechceš to dopočúvať?

„Čo ja viem,“ premýšľal som napäto, „na druhej strane to znie zaujímavo. Tak teda počkaj, donesiem si čosi zajesť. Chceš tiež?“

„Nie Milanko, nie som hladná.“

Pozeral som na jej žilnaté a pri každom novulinkom slovku sa vlniace hrdlo a možno až dnes som si uvedomil, aká je v skutočnosti stará a chatrná žena…

xxx

Teraz stojím v kuchyni a natieram si obyčajný chlieb ešte obyčajnejším maslom. Mám chuť na mäso, no babka tu nič také nemá. To maslo je nejaké červenkasté, ale neudivuje ma to. Zahryznem sa a nechávam sústo voľne skĺznuť dole hltanom. Premýšľam o starej mame. Čo sa to s ňou dopekla deje? Senilita a veci okolo toho, vedia narobiť s ľudský telom a hlavne mysľou, (nebudeme si nič nahovárať)…poriadnu šarapatu. Som z toho smutný, dalo by sa povedať, že skoro zúfalý.

Čo už, nemienim to ďalej rozoberať.

Vraciam sa späť do izby a znovu kradmo pozerám na jej hrdlo. Je otvorené … a úplne dokorán. Skoro ako ústa nad ním a ešte stále z neho prýšti tmavočervená krv. Vpíja sa do kvietkovanej periny, vankúša aj bielej plachty.

Krásny kontrast pre vágnu umelcovu dušu. Nadchýnam sa.

Hm. Musel som to urobiť…naozaj…

Babka je už stará, nevie, čo rozpráva. Aj tak by za pár týždňov isto zomrela. Krvavý nôž opäť obtieram o chlieb s maslom a potom ho opatrne pokladám na nočný stolík. Krátke puknutie preruší posvätné ticho v izbe. Miloval som, akým spôsobom dokáže rozprávať príbehy. Mala na to fantastické nadanie, veľmi nevšedné. No, toto jej niekto musel povedať a ja už asi aj tuším kto…Vlastne som trošku rozcitlivel, kto by aj nie. Predsa len, viažu ma k babke mnohé krásne a zapamätateľné spomienky. Slza mi nepotečie, to určite nie, a takisto sa teraz nemôžem vysmrkať. Ono, bez toho nosu to ide skutočne ťažko.

Jedno ma však stále desí.

Naozaj jej to prezradila ona? Moja dlhoročná láska Barbora? Žeby bola schopná tak podlej a intrigánskej veci? Veď som ju mal ozajstne rád, obdarúval som ju všemožnými vecami, ktoré mi na druhej strane dával a s radosťou posúval môj temný pán.

Pozerám von oknom.

Nebo je čierne a spoza mrakov stále vykúka ligotavý mesiac. Kiežby zapadol a už nikdy nevyšiel. Nenávidím svetlo. Je nanič. Len v tme sa rodia najpozoruhodnejšie a najúžasnejšie veci.

Ešte raz venujem pohľad mojej drahej starej mame a potom ju dôkladnejšie prikryjem perinou. Oči má neprizorné a bez života, no také ich mala po celý život. Zabudol som podotknúť, že je už od narodenia slepá…

A na dôvažok, priznávam sa.

Celkom určite ma pred chvíľkou najviac rozbesnelo, že mi opäť niekto spomenul tú stupídnu prezývku. Beznos. Ako strašne ju nenávidím! Z celej čiernej duše.

No nič…

Beriem do ruky nôž.

O takomto čase by mala byť Barbora už dávno doma.

Určite bude celá bez seba, že ma vidí.

S povznesenou náladou vykračujem na vetrom ošľahanú a pozametanú ulicu…Usmievam sa a pohmkávam Barborinu obľúbenú pieseň.

Už je mi lepšie. Dnes je predsa len skvelý deň na upevňovanie vzťahov.