Život učiteľa

Nie je jednoduché byť učiteľom. Niekedy nám ako jediné riešenie ostáva mágia.
Filmová história scifi
Pozerám sa do vlastných vypichnutých očí a na špendlík, ktorý mi trčí z čela. Pri ďalšej kontrole zisťujem, že nie som sám, kto má dopichané telo. Niektorí dopadli ešte horšie. Útrobami mi prebiehajú vlny hnevu a bezmocnosti. Ďalšia zbytočná robota, ďalšia zničená nástenka.
Rozmýšľam, koho som mohol tak rozzúriť, že si hnev vybíja na fotkách zo športových akcií, ktoré v škole organizujem. Nenapadá mi nikto.
Považujem sa za bezkonfliktného učiteľa. Možno Emil Rožniak z deviatej bé. Je to taký sadistický medveď. Alebo Verona Súrna. Problémové, hlučné dieťa, z rozvrátenej rodiny. Alebo... v hlave mi postupne vyskakujú mená väčšiny žiakov školy.
Zúfalstvo sa stupňuje, pretože si spomínam na popísané dvere na šatni, odtlačky zablatených tenisiek na stene v chodbe a porozbíjané okná v telocvični. Páchateľa sme nikdy nechytili. Čo myslíte, kto to musel vymaľovať? A kto trčal pri zasklievačoch tri hodiny po pracovnej dobe?
„Zasrani bezohľadní,“ ozve sa za mnou a ja sa nemusím otáčať, aby som vedel, že je to Darina. Stále výborne naladená, usmievavá, v kolektíve obľúbená. A nie je jediná. Niekedy mám pocit, že som ten najnespokojnejší učiteľ, ktorý by žiakov iba trestal. Po jednom mojom ohnivom výstupe na porade padali na moju adresu slová ako tabletky, dovolenka, alebo prepracovanosť.
Dokonca aj náš riaditeľ Julo Seman je čulý, ako rybička. A to je v školstve štyridsať rokov. Osemkrát viac, ako ja. Ako to robí?
Skrátka, nie som schopný tak rýchlo dobiť baterky. Veľa krát som sa chcel kolegov opýtať, prečo to neyvládam tak, ako oni, no nechcel som ukázať, že som slaboch.
„Koľko ti trvalo, kým si to predvčerom urobil?“ Opýtala sa Darina s predstieraným súcitom.
„Dve hodiny. Mohol som ísť radšej s deťmi do kina. Budem to musieť prerobiť.“
„Chudáčik,“ povedala tónom kata, ktorý odsúdenému hovorí, že to nebude bolieť. Jej podliezavý tón mi neskutočne prekáža, no odkedy som jej to povedal, zvýšila jeho intenzitu do oblastí, v ktorých bolo možné ju buď ignorovať, alebo zabiť. Volil som prvú možnosť. Zatiaľ.
Ako to robí, že je každý deň v pohode? Vyspatá, pohotová, krásna...
Jej dokonalosť vo mne prebúdza ďalšiu búrku zlosti. Už mám po krk tohto úmorného života.
Už dávno nie sme učitelia. Sme vysvetľovači, pretože musíme objasňovať pachtiacim sa rodičom, že ich deti nemajú na gympel. Sme strážcovia, kvôli nič neriešiacim nekonečným dozorom na chodbách, jedálňach a vestibuloch. Sme policajti, sponzori, maliari, murári, zdravotníci...
Navyše, máme svoje vlastné životy, do ktorých prenášame problémy z práce, čím začíname špirálu nervozity a hľadania príčin frustrácie.
Niekedy mám pocit, že sa na mňa zrúti obloha a pri všetkej tej rýchlosti a neschopnosti zvládať množstvo úloh stretávam osobu, ktorá evidentne žiadne problémy nemá. Ako to tá Darina dopekla robí?
Pri pohľade na diery, ktoré niekto vyrobil z mojich očí cítim, že pohár trpezlivosti pretiekol a ja musím niečo urobiť.
Spomínam si na inzerát. Ten šialený a nenápadný text sa mi pripomenul sám od seba. Bol ukrytý v záplave iných správ nepodstatného denníka tak, že mi bolo hneď čudné, ako som ho tam objavil. „Kúzla a čary všetkého druhu. Zaplatíte podľa svedomia.“
Vtedy mi to nepripadalo ani vtipné. Čudné bolo, že som si ten nelogický reťazec čísel, zapamätal.
Darinu som ani nepozdravil, vošiel som do kabinetu a na mobile vyťukal ružomberské číslo. 044 3405632.
„Prosím?“ Ozvalo sa v slúchadle. Čakal som hlboký, lascívny hlas pracovníčky erotickej linky. Alebo šialené, zvieracie dychčanie, či výsmech hlupáka, ktorému som naletel. Miesto toho sa ozval živý, mužský hlas.
„Haló,“ ozval sa znovu a ja som zrazu nevedel, čo povedať.
„Je to žart, alebo pravda?“ vypadlo zo mňa a cítil som sa ako vystrašený školáčik oznamujúci riaditeľovi bombu v škole.
„Á, vy myslíte inzerát? Ak vás budeme chcieť oklamať, tak vás oklameme, otázkou je, či nám to dovolíte. Musíte sa presvedčiť sám. U Pútnika, pol piatej, stolík v rohu. Prídete?“
Nemohol som uveriť, že volám o pomoc na inzerát s názvom kúzla a čary. Ja, racionálny učiteľ si neviem rady a hľadám pomoc u podvodníkov. Čo to do frasa robím? Čo to...
„Prídem,“ prerušil tok splašených myšlienok môj vlastný jazyk. V momente, keď som položil, zazvonilo na hodinu a ja som zo všetkých síl hľadal dôvod vyjsť z kabinetu a ísť ku vrieskajúcim šiestakom. Nakoniec sa moje nohy rozhýbali a posunuli ma v ústrety ďalšej telesnej, ktorá mi ukradne už aj tak malé zásoby životných síl.
„Volali sme spolu?“ Oslovil som asi tridsať ročného, na krátko vystrihaného muža v obleku a s notebokom rozloženým na stole. Ku Pútnikovi som prišiel s trojminútovým predstihom.
Vstal, žiarivo sa usmial a podal mi ruku.
„Áno, ja som Miloš Šulaj. Posaďte sa, prosím.“
„Kutaj. Ďakujem.“ Prisadol som si a objednal si pivo. Utešoval som sa, že mladík sa zasmeje mojej naivite a predstaví mi zaručene najlepší finančný produkt na trhu, no on len čosi naťukal do počítača a v momente, keď stlačil enter, svet sa pohol a my sme sa ocitli niekde inde.
Reštaurácia bola tá istá, no nachádzala sa uprostred kvetinových záhrad, v diaľke hučal vodopád. Betónové Námestie Slobody bolo preč. Z prenikavej vône kvetov som sa rozkýchal. Alergia na peľ.
„Ó, prepáčte,“ povedal bez vysvetlenia muž, rukou mi zakrúžil okolo tváre a potom ju zovrel do päste. Pohybmi skúseného iluzionistu prsty roztvoril a na dlani sa mu objavil motýľ. Fúkol doň a ten odletel.
„Zamávajte vašej alergii.“ Poslušne som motýlikovi zakývala a moje šokované, vnútorné ja si poklepalo na čelo. Myslím, že pred útekom ma ochránila iba moja emocionálna vyčerpanosť zo školy.
„Moment, moment,“ snažil som sa získať čas a poriadne si premyslieť ďalší postup.
„Ak to správne chápem, toto je ukážka vašich schopností, aby sme predišli zbytočnému dohadovaniu, či čary ovládate, alebo nie. Ak som to pochopil správne, moju alergiu ste premenili na motýľa a ten práve odletel. Som vyliečený. Aleluja, radujme sa.“
„Rád jednám s inteligentnými ľuďmi a tej štipke hystérie sa asi nikdy nevyhneme, ale v podstate je to tak, ako ste povedali.“
„A to ste akože urobili tímto?“ ukazujem prstom na počítač.
„Modernizácia,“ usmial sa čarodejník v kravate, „čas kúzelníckych paličiek skončil.“
„Ako ma chcete presvedčiť, že toto nie je sen, alebo nie som pod drogami?“
„Nijako. Ak je toto sen, máte dve možnosti. Snívať ho ďalej a aspoň si splniť túžbu. Alebo sa prebudiť, no z toho vám hanba, že ste nám naleteli, nehrozí. No a k tým drogám vám poviem len toľko. Kto iný by mal vedieť lepšie, že ste čistý, ak nie vy sám? Ja som vám ich aj tak nemal ako podať, svojho piva ste sa ešte ani nedotkli. Tak čo, ideme na to?“
Prebehla mnou triaška. Pocítil som, že po dlhej dobe začínam žiť. Rozbúchalo sa mi srdce a pocítil som, že nasadám do auta, ktoré sa bez bŕzd začína pomaly rútiť z kopca. Bolo to opojné.
„Ideme na to.“
Skôr, ako sme sa k ´tomu´ dostali, so súhlasom pána Šulaja som vybehol z baru von a chvíľu sa poprechádzal po lúke. Tak, ak je toto ilúzia, je dokonalá. Keby som chcel začať brať drogy, presne takéto chcem.
Kvety pod rukami boli neskutočne hmotné, atmosféra upokojujúca a povetrie osviežujúce. Urobil som to, čo mi bolo od detstva odopreté. Najskôr som sa zhlboka nadýchol voňavého vzduchu. Neudialo sa nič. Žiadne šteklenie v nose, slzenie očí, ani výtok z nosa.
Zobliekol som si tričko a vyváľal sa v tráve. Bolo to úžasné. Tráva bola príjemná na dotyk. Neuveriteľné. Koža mi nesčervenela, ba ani nezačala neznesiteľne svrbieť. Alergia odletela, ako nejaký motýľ. Vlastne...ona fakt odletela, ako motýľ.
Do baru som sa vrátil osviežený a plný energie.
„Kašlem na to, či sa ma nahrávate skrytou kamerou, alebo nie. Chcem od vás kúzlo. Jedno malé, maličké kúzielko.
Žiaci ma už serú, stále všetko ničia. Špendlíkmi dopichajú fotky, kopú do stien a dvier, dokonca ničia diplomy, ktoré vyhrávajú. Je mi z nich zle. Stojí ma obrovské množstvo námahy, kým to všetko pripravím, no na ďalší deň sú moje nástenky v dezolátnom stave a ešte som pri tom nikoho nechytil. Akoby všetci číhali, kedy vytiahnem päty zo školy a vtedy sa vrhajú do ničenia. Som zúfalý a už ma to nebaví.“
Pán Šulaj si ma vypočul z vážnou tvárou a občas si niečo poznačil do notebooku.
„Mám tu pre vás ideálne kúzlo. Volá sa Označovač. Navrhujem nasledovný postup. Vytlačíme pár fotiek z vašej školskej stránky, ja na ne vložím kúzlo a to vám pri akomkoľvek poškodení, označí páchateľa.“
„Ako to myslíte, že označí?“ opýtal som sa.
„Tu mám katalóg. Vyberte si. Gigavši do vlasov, somárske uši, alebo zvracanie húseníc.“ Môj spolusediaci ku mne otočil počítač a po chvíli som si z krásne nechutného zoznamu vybral svrbiace znamenia presne v tých miestach, do ktorých na fotkách tí darebáci zapichnú špendlíky. Navyše bude zo stigiem vytekať čierna, nezmývateľná farba.
V zozname bola aj krv. Chvíľu som váhal. Zlosť ma trochu prešla a vidieť niekoho krvácať by bola asi silná káva, hoci keď budem ešte chvíľu myslieť na moje vypichnuté oči... Rýchlo som tú myšlienku zahnal. Bola príliš lákavá.
Ja budem voči kúzlu imúnny, keby som nedopatrením zapichol špendlík na zlé miesto.
Ďalej mi pán Šulaj navrhol, aby sme dali kúzlu pár hodinové oneskorenie. Odôvodnil to tým, že okamžitý účinok by mohol odradiť ďalších páchateľov a my ich pochopiteľne chceme pochytať čo najviac.
Potom sme na školskej stránke vybrali dvadsať fotiek, ktoré mi sľúbil, čo najskôr poslať.
„Ako sa dohodneme s platením?“ Nadhodil som nesmelo. „Viete, obvykle sa pri takýchto transakciách vyžaduje duša, alebo niečo iné. Napríklad život.“
Miloš Šulaj sa iba pousmial. „Prosím vás. My sme seriózna firma. Nechceme predsa po jednom vydarenom kšefte prísť o zákazníka tým, že mu zoberieme dušu. Stojíme si za tým, čo bolo v inzeráte. Platíte podľa svedomia.“
Vytiahol som z vrecka vopred pripravené peniaze.
„Tu je päťsto deväťdesiat osem eúr. Som ochotný dať celú svoju mesačnú výplatu, ak to bude fungovať.“ Pozrel som naňho a on mi pohľad pokojne vrátil.
„Bude,“ uistil ma a peniaze zmenili majiteľa.
„Ešte sa mi podpíšte, že preberáte zodpovednosť za vedľajšie účinky kúzla a sme vybavení.“
Zamrazilo ma.
„Aké vedľajšie účinky?“
„Len žiadnu paniku. Veď aj šoférovanie ich má. Znečisťovanie ovzdušia, ktoré môže spôsobiť alergiu vášho dieťaťa. Viete to, no vzdáte sa vozenia v aute? Alebo možnosť havárie. Každý v kútiku duše vie, že na ceste je jednou nohou v hrobe. Napriek tomu áut na cestách pribúda. Keď je človek opatrný, nemá sa čoho báť, my sa len chceme uistiť, že prípadnými nepredvídateľnými okolnosťami nás nebudete zaťažovať.“
Podpísal som to. Vtedy sa mi to všetko zdalo také logické a jasné. Naozaj, niet sa čoho obávať. Asi zbytočne panikárim. Potriasli sme si rukou, svet sa otriasol, zavlnil a Pútnik sa opäť ocitol na Námestí Slobody v Ružomberku.
Doma som bol o desať minút a pred vchodom na mňa čakal muž v žltej kombinéze doručovateľskej služby. V ruke mal bielu obálku, ktorej rozmery naznačovali, že v by mohla ukrývať niečo veľkosti kancelárskeho papiera. Poistné zmluvy? Fotky?
Skoro som sa k nemu rozbehol. Na obálke bol ako odosielateľ uvedený Miloš Šulaj.
Doma som obálku netrpezlivo otvoril a vypadlo z nej dvadsať fotiek z futbalového, bedmintonového a stolnotenisového turnaja. Okolo nich sa vznášalo niečo tajomné. Pozrel som na hodiny. Sedem preč. To stihnem.
O pol desiatej som bol nazad. Taká krásna nástenka sa mi ešte nikdy nepodarila.
Na druhý deň som išiel so žiakmi na okresné kolo v basketbale. Skončili sme na krásnom, treťom mieste. Zakázal som im čo i len spomenúť, že turnaja sa zúčastnili len tri družstvá.
Autobusom som sa odviezol do školy, a len tak tak som sa nerozbehol ku nástenke pri mojom kabinete.
Pozerám na svoje vypichnuté oči a špendlík, ktorý mi ktosi zapichol do rozkroku a telom sa mi rozlieva slastný pocit. Z fotiek sála neznáma sila a ja cítim, ako sa zameriava na tých, ktorí poškodil moju nástenku. Ani jedna fotka nezostala celá. Tri sú dokonca rozkmásané na kusy. Dusím v sebe smiech a ohromný pocit zadosťučinenia. A mám vás, vy hajzli.
Dvere vedúce do chodby sa s treskom otvorili a mňa oblial studený pot. So šialeným vreskom sa ku mne rútila Darina. Po rukách, ktorými si driape oči, jej steká čosi čierne. Ledva sa jej stihnem uhnúť. Nevidí ma.
Jednou zahnusenou rukou nahmatá kľúče od kabinetu, ktorý susedí s tým mojim. Je telocvikárka, ako ja.
Zrazu mi svitne. Preboha. Kúzlo začína pôsobiť. Moje vzpichnuté oči... Darinine oči... Je to možné? Kto ďalší poškodil moje fotky?
Začínam obhliadku školy. Prišiel čas, odhaliť zločin. Jedného páchateľa, či vlastne páchateľku už mám. Chcem jej zatrieskať na dvere a vyliať si na nej zlosť a opýtať sa, či bolo fajn ničiť moju prácu, keď z najbližšej triedy, je to piata dé, počujem šokované detské výkriky.
S nadšením vbieham dnu. Chcem okamžite vidieť ďalších sviniarov. Hlúčik detí je nad niekým sklonený. Rozhrniem ich, ako snežný pluh a nestačím sa čudovať. Dejepisárka Antónia Muslivcová leží na zemi, predvádza pokročilý break dance a zúrivo si škriabe rýchlo sa zväčšujúce čierne škvrny. Rozkvitajú jej na bielej blúzke i béžových nohaviciach. Zúfalo narieka.
Tak to hádam nie. Aj ty Tonka? Veď si mi pomáhala vystrihovať písmenká.
Vybieham von a blížim sa k ďalšej triede. Deviata á. Vnútri asi nikto nie je, spoza dvier nepočuť žiadne zvuky. Sila, ktorá sálala z fotiek je tam ale mimoriadne intenzívna. Tesne predtým, ako otvorím dvere, mi tieto explodujú do ksichtu. Byť tak o pol metra bližšie...
Sledujem vrieskajúcu postavu kompletne pokrytú olejovitou čerňou. Nemotorne beží po chodbe a mieri na schodisko. Pošmykne sa, padne, nemotorne vstáva a mizne v ohybe chodby. Na zemi sa leskne čierna šmuha. Pripomína smejúceho sa diabla.
Nakuknem do triedy. Zbadám asi dvadsať párov obrovských očí, vystupujúcich z kriedových tvárí. To ma rozhýbe. Vedľajšie účinky. Tým deťom musím pomôcť. Hovorí sa, že šok je horší, ako samotné zranenie.
„Kto to bol?“ Vrieskam ako šialenec. Neprítomný pohľad z očí mizne. „Pani učiteľka Murkašová,“ odpovedajú trasľavé hlasy. Spomínam si na roztrhané fotky.
Musím zavolať záchranku. Telefón mám vybitý. Ďalší je v riaditeľni. V ceste mi stoja dve poschodia a dlhá chodba. Bežím, ako o život.
Z otvorených dvier riaditeľne počuť Julov hlas: „Záchranka? Príďte rýchlo, máme tu akúsi čudnú epidémiu.“
Vbieham dnu a v šoku zastavujem neschopný pohybu. Na toto nie som pripravený. Riaditeľ diktuje adresu školy do slúchadla, ktoré si jednou rukou drží pri uchu. Druhou si škriabe rozkrok, v ktorom sa mu zväčšuje obrovská, čierna škvrna.

Culter

Culter

Diskusia

soyka
veľmi sa mi to páčilo. umne napísané a neokukané. naozaj si učiteľ? minimálne máš učiteľa v rodine. nedovolila som nikomu, aby ma rušil pri čítaní, hoci som tušila výsledok. vážne ma to bavilo.
27.06.2012
jurinko
Ja som vysledok netusil, ale pacilo sa mi to tiez. Jedina vec, ktora mi vadila, boli ciarky. Skus to dat po sebe precitat slovencinarke (ked jej teda prestane vytekat cierny sliz z brucha ;-) ). Inac super! Dal som 8
27.06.2012
Culter
Áno, soyka, trafila si sa vo všetkom. Učím ja a aj moji rodičia. Dnes mi zas niekto dopichal nástenku. Zúrim. Asi napíšem pokračovanie... :)
27.06.2012
soyka
a už si to konzultoval v zbore? si v zborovni jediný muž? byť učiteľom, to je diagnóza, radšej píš:)
27.06.2012
Ash
Dobré, okrem pravopisu. Niekedy fakt trhal oči...
27.06.2012
Lenona
Páčilo sa mi to, super.
27.06.2012
Culter
soyka: s tým písaním: robím čo môžem :); pravopis: som šlendrián. A preto si dávam všetko skontrolovať. Bol som bol v tom, že som poslal skontrolovanú verziu. Tak asi nie... :) Moja vina, moja vina...
27.06.2012
kuriatko (Anonym)
gramatika je síce krásna vec, ale aj v najlepších besceleroch sa nájde chybyčka. Janko, ...zaujímavé! Upútalo ma to. V pohode by sa na túto tému dal napísať románik. Jediné čo mi tam ešte chýby je koniec. Malo to úvod, zápletku, jadro aj rozuzlenie, no mne chýba koniec :). Ale inak fakt super, som netušila, že máš spisovateľské črevo :).
28.06.2012
Petra K. (Anonym)
Výborné čítanie. Veľmi som sa pobavila a určite má na tom svoj podiel aj to, že môj syn je Vašim žiakom, má Vás veľmi rád a tak trochu poznám aj pomery v tejto sídliskovej školičke. U mňa je to teda na výbornú! Ešte teraz sa usmievam, keď reálne tváre dosadené týmto postavám v mojich predstavách opúšťajú múry školy škrabajúc sa na "určitých" miestach vypúšťajúc čierny sliz :-)
28.06.2012
Petra K. (Anonym)
A ešte čosi :) verím, že to tam a ani nikde inde na školách, vy učitelia nemáte ľahké a preto úplne chápem, že mávate občas takéto sci-fi scenáre ako spôsob úniku z tvrdej reality. Je fajn, keď to viete brať aj takto s humorom. Teda ešte raz - palec hore za pútavú poviedku!
28.06.2012
soyka
pár tajných slov autorovi. vieš na čo sú dobré pseudonymi? práve na toto. už ťa odhalili! čokoľvek napíšeš, bude použité proti tebe;)
28.06.2012
Culter
Hodil som odkaz na poviedku na fb a preto ma spoznali. Som rád, ak si poviedky prečíta viac ľudí. Robím si reklamu. :)) Na druhej strane aj ja tu mám pseudonym, na ktorý posielam experimentálne poviedky...
28.06.2012
jurinko
Ehm, no, ja som dal link mojej sefke (mas cez 60 rokov), a hadajte, aku poviedku si precitala ako prvu? Jasne, ze Beniho Hoegera. To zhrozenie v jej hlase, ked mi rano hovorila, ze si citala moju poviedku... :-D Anonymita ma svoje vyhody ;-)
28.06.2012
jurinko
(ma* cez 60 rokov)
28.06.2012
Culter
Nechápem, prečo bola z Beniho zhrozená? Veď je to taký fajn chlapík... :)))
28.06.2012
Lenona
Heh, ja som si vzala k srdcu jednu zásadu - SFaf poviedky nedávať čítať ľuďom, ktorí tento žáner nečítajú, keďže ich reakcia v drvivej väčšine bola: "Ja tomu nerozumiem." Ani po opakovaných čítaniach toho istého textu som zas na oplátku ja, nerozumela tomu, čomu nedokázali porozumieť - veď všetko je jasné!
Ďalší šok u nich nastal, keď sa v texte objavilo vulgárne slovo, či násilie, keďže v reále takto nerozprávam a konfliktom sa vyhýbam.
Prečítaj poviedku žiakom, tí sa určite zabavia skôr, než pani riaditeľka. :D
28.06.2012
soyka
to si mi pripomenula, ako na môj román pozerala moja mama. "ja vôbec nechápem, o čom píšeš. veď tie čarodejnice vôbec neexistujú." nuž, neexistujú.
28.06.2012
jurinko
Moja mama to zas vola "tie tvoje haluze" :-) Vidim, ze nie som sam. Je fajn vediet, ze aj ini su rovnako "postihnuti" ;-)
29.06.2012
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.