Castiel pomaly ale isto prešiel cez kopec. Za sebou ťahal kus kovu, rovnako plochý ako aj dlhý, s dvoma hranami zaostrenými. Iný trpaslíci by to nazývali vražedným nástrojom, niekto kudlou.
Castiel ho volal jednoducho : meč.
Oči som otváral pomaly. Viečka som mal ťažké, akoby na nich viselo závažie osudov storočí. Do tváre sa mi opieralo hrejivé svetlo hviezdy, žiadna atrapa na štýl UV lampy. Ľudská pokožka také veci rozozná dokonale, je tým geneticky podmienená.