Hovorilo sa jej Guranda – rei. Bola to kamenná pevnosť postavená v Sanarskej púšti s minulosťou minimálne tak bohatou ako plné boli jej žaláre. Pevnosť stála uprostred púšte takže kto by sa bol o útek čo i len pokúsil musel by sa neskôr vysporiadať so smrťou niekde na ceste touto neútešnou krajinou. Navyše v tejto oblasti vyčínali pieskové búrky. Haldy piesku neustále bičovali hradby pevnosti ako morský príboj ktorý nikdy neustane a nikdy nepoľaví. Pevnosť vlastne tvorili len hradby a jeden hrad uprostred, keďže pohyb po pomyslenom nádvorí medzi jednotlivými hospodárskymi budovami bol od základu nemožný, alebo len ťažko vykonateľný. Tento fakt ešte trochu zdôrazňovala skutočnosť, že najväčším počtom miestnych obyvateľov boli Sanarskí goblini. Národ tak roztrúsení po celej ríši známej inteligentným rasám ako zrnká púšte ktoré sa váľali v pevnosti. Akokoľvek sa človek snažil, vždy odniekiaľ privandrovali, na nejaký čas sa usadili a potom zase zmizli.

Ako už bolo dané, žili tu goblini. A bolo ich veľa. Delili sa na ,,generalitu“, čo mala byť nejaká obdoba dôstojníkov armády ktorá slúžila pánovi pevnosti a ,,zvyšok“ ktorý vykonával všetku ostatnú prácu súvisiacu s údržbou pevnosti, prípravou jedál pre generalitu a strážou väzňov v žalároch.

V pevnosti v tých časoch vládol istý Malar. Tvor na pol satyr a na pol človek. So satyrom ho spájal hlavne jeho divoký výzor. Bol asi dva siahy vysoký, mal kopytá, dlhý chvost a na hlave rohy. S človekom ho spájala jeho túžba vládnuť celému svetu, dobre si žiť a hlavne zmysel pre drobnú krutosť. Na tvári nosil dokonalý výraz panovníka pevnosti zastrčenej niekde na kraji sveta kde nejestvuje nádej na prežitie a život človeka má hodnotu niekoľkých vriec piesku. Jeho žlté oči sa na všetkých závistlivo škerili a kto sa mu znepriatelil, ten väčšinou ľutoval. Hovorilo sa, že jeho brat Gundar vládne dolnej polovici Sanarskej púšte. Patrilo mu niekoľko nálezísk diamantov, menšia armáda púštnych bojovníkov a mesto Karim v ktorom veľmi rýchlo zaviedol otrokárstvo. Pevnosť daroval bratovi, aby mu pomáhal vládnuť a prebytočných otrokov zas pre jeho potešenie. Malar mal totiž jednu malú záľubu. Hneď po nástupe do svojho nového kutlochu sa rozhodol, že si celú pevnosť ,,zmapuje“. Najviac ho samozrejme zaujalo podzemné väzenie. Bola to sústava jaskýň zavŕtaných hlboko pod zemou do ktorých sa vstupovalo po nekonečných točitých schodištiach. Dolu vládla tak prenikavá tma, že i silné fakle ktoré neustále ,,zvyšok“ dokladal mali ťažkosti vytvárať svetlo. Bolo tam chladno a vlhko. Človek ktorý sa dostal z rozpálenej púšte do podzemia pod pevnosťou mal čo robiť aby hneď v prvý deň nezomrel na podchladenie alebo chorobu.

Žaláre boli vytesané do niekoľkých samostatných jaskýň. Tie boli potom vystavané okolo jednej centrálnej skalnatej vyvýšeniny. Tá ich spojovala a dávala výhľad na všetky väznice v kruhu. Jedna jaskyňa - jedna cela. Medzi každou jaskyňou a centrálnou vyvýšeninou bola šachta tvaru valca zvažujúca sa kolmo nadol do hlbín podzemia ako pekelné prepadlisko. Na jej dne čakala smrť. Tradovalo sa, že v každej diere mala inú podobu. V jednej to mohli byť mäsožravé červy, v inej zas bublajúci močiar a o jednej sa povrávalo, že v nej žije obrovský vodný had ktorý sa pustí do svojej obete skôr než sa stihne utopiť.

Na záver veľkého mapovania Malarova škodoradosť zaspievala radosťou. Využil nižšieho stropu kamennej vyvýšeniny a nechal zhotoviť jednoduché klatkové zariadenie s dlhou železnou reťazou na konci ktorej bola klietka s napasovanými dvierkami. Čas od času zvolal Malar generalitu a na svoju počesť rozpútal bújarnu zábavu. Na záver..... ,,ako dezert“.... sa podávala poprava za horúca. Spočívala v tom, že Malar si námatkovo vytiahol jedného väzňa a spýtal sa ho pár hlúpych otázok. Kto je, odkiaľ pochádza a čo očakáva. Na poslednej otázke si dal vždy najviac záležať a vyslovoval ju veľmi pomaly no pritom s úsmevom na perách, aby celá zábava nevyšla náhodou na zmar. Následne sa otvorili dvierka klietky a nešťastníka do nej za veľkého posmechu a opileckých výkrikov generality natlačili. Nastala hlavná časť. Nešťastnú obeť začali pomaly spúšťať do jednej zo šácht, pričom Malar začal recitovať jednu zo svojich nespočetných skazených balád a do rytmu kýval ukazovákom ako nejaký dirigent vo vysokej spoločnosti. Odkiaľ pán Pevnosti svoje balady poznal, alebo kde na ne chodil bola všeobecná záhada, avšak tradovalo sa, že ak väzeň zarecitoval alebo odspieval posledný verš, ako ho pomaly spúšťali do pažeráku smrti, mohol sa vykúpiť a dostať slobodu. Čo svet svetom stál a v púšti rástli iba hromady piesku, nikdy k tomu nedošlo. Malarove básne boli zlomyseľné. Odkazovali na veci, mená alebo predmety z dávnych legiend alebo príbehov a šanca, že by niekto poznal aspoň časť poslednej strofy bola jednoducho nemožná. Navyše to sťažoval fakt, že počas pomalého spúšťania podnapitý členovia generality revali na plné hrdlo takže ak by niekto tých pár riadkov náhodou aj poznal, musel by si dať riadne záležať.

Fantastické predstavenie. Ostatní väzni mohli vždy len mlčky sledovať ako sa ich druh pomaly stráca z očí a pažerák smrti zasýti svoj hlad.

Priviedli ich presne na pravé poludnie. To ho rozčúlilo. Nevedel prečo, ale mali prísť inokedy. Na poludnie sa majú všetci starať o chlad v žalároch, utesňovať okná proti piesku a pripravovať obed. Zišiel dolu na nádvorie s dvoma strážcami ktorých mal stále povedľa svojho dlhého chvostu. Začal si ich obzerať. Zúfalci. Stroskotanci na ceste púšťou. Vyčaril na tvári samoľúby úsmev a pomaly k nim prehovoril.

,,Obchodníci z púšte!“ a náhle sa odmlčal akoby nevedel čo má povedať..... ,,eeehmm..... ,,to je vlastne jedno čo ste.“ Ech! Už viem!“ Znova sa usmial tentoraz to však vyzeralo na vyškerený výraz. Dal si ruky v bok a začal pochodovať dookola na svojich krivých nohách. Popritom sa snažil hovoriť niečo ako stručný prejav na privítanie.

,,Dnešok Vám nepraje!“ na chvíľu zastavil a začal si ich znova skúmavo obzerať.

,,Dnešok totiž praje mne!“ HA HA !... Začal sa bláznivo smiať a potom sa musel rýchlo chytiť za chlpaté brucho, pretože smiech prešiel do strašného rehotu.

Keď ich vliekli dole Ramas mal pocit, že na dno sa ani nedostanú. Zostupovali snáď celú dlhú hodinu. Alebo sa mu to len zdalo? Točité schodištia, prepadliská, malé plošiny a potom znova schody nadol. Keď ich roztriedili a pozatvárali za mreže rovno spadol od únavy na zem. Na rukách mal okovy ťažké ako dva balvany. Prvú hodinu sa snažil vydržať ako ho celé telo drglovalo. S vypätím všetkých síl sa mu aspoň trochu podarilo držať triašku zubov, aby si ich hneď celé nevylámal. Mal pocit, že umrie už dnes. Cítil akoby mu nebolo súdené prežiť ani do večera. Všetok ten chlad a vlhko sa naňho lepili ako nejaká špinavá handra a nech robil čo mohol nevedel sa toho pocitu zbaviť. Bola mu strašná zima a on sa krčil v klbku pri jednej z kamenných stien. Niekto naňho prehovoril.

,,Dá sa to prežiť, musíš ale vydržať aspoň osem nocí a sústrediť sa na vlastné teplo.“

,,Ale ja sa snažím, vydrgotal zo seba, pričom skoro každé z tých krátkych slov musel vysloviť úplne pomaly, písmeno po písmene.

,,Je dobré, že sa snažíš.“ Teda ak nechceš zdochnúť ešte dnes večer. Podarilo sa ti sem niečo dostať? Spýtal sa neznámi vážnym hlasom.

Vôbec nevedel akoby sem mohol niekto niečo dostať z povrchu a tak len nemo pokrútil hlavou.

,,Myslel som si“, zašeptal ten neznámy akoby by si bol odpoveďou už dopredu istý. Si podchladený. Dýchaj pomaly, zhlboka. Ak sa to nenaučíš,.. vetu nedokončil, lebo spoza mreží ho jeden zo strážcov napomenul v nejakej hrdelnej reči nech prestane.

Ramas sa pozrel smerom k mrežiam. Stál tam malý goblin, oblečený v nejakých handrách a koženej zbroji. V ruke mal krátku kopiju a naprázdno ňou bodal do vzduchu pomedzi mreže. Ostatní, ako sa zdalo už poznali staré spôsoby a tak sa len posunuli kúsok od mreží. Strážca vyzeral byť so sebou spokojný a tak sa presunul znova na svoje miesto. Vôbec nevedel čo má robiť a tak sa len opakovane snažil pomaly a zhlboka dýchať, aby sa aspoň upokojil.

Čas plynul dole v jaskyniach svojím vlastným životom. Človek mal pocit, že jediné čo existuje na tomto mieste sú iba chladné steny, mreže a stráž. Tak to občas vyzeralo, že merať hodiny, dni či mesiace snáď nemá ani význam.

Ramas sa prebudil na strašnú zimnicu. Celým telom mu trhalo a mal pocit, že nohy má v plameňoch. Po čele mu stekali kropaje potu. Musel počas spánku od studenej podlahy prechladnúť. Hrdlo ho bolelo len čo prehltol vlastné sliny. Zdvihol sa do pol pása od zeme, ale viac nevládal a tak sa musel po sediačky podpierať.

,,Prosím Vás, pomôžte mi.“ Snažil sa tie slová adresovať neznámemu s ktorým pred tým už raz hovoril, ale nebol si istý či ho niekto vypočuje. V cele bolo asi desať ľudí a všetci mu boli cudzí. Dvaja väzni z postrania sa otočili a zmerali si ho neistým pohľadom.

,,Rozprávaj čo najmenej.“ Povedal jeden z nich. ,,Máš horúčku.“ S tými slovami ho nechali tak. Alan od únavy už zatvoril oči a prevrátil sa na podlahu. Mal pocit, že zaspal len na krátku chvíľu no len čo znova otvoril oči, vedel, že mu je ešte horšie. Už ho pálilo celé telo. Od vlastného potu bol už celý premočený. Stále sa triasol, ale začínal mať pocit, že blúzni. Pozrel na vlastné ruky a zdali sa mu akési iné. Kostrbaté, špinavé. Bolelo ho už len to, že sa ich snažil udržať nad zemou. Zatvoril oči. Snažil sa na nič nemyslieť no aj tak sa toho pocitu nevedel zbaviť. Všetko ho strašne bolí. Je to akoby bol v jednom kuse na žeravej pahrebe a nemôže sa odtiaľ dostať.

,,Keď si spal roznášali jedlo.“ Zaznel slabý nepatrný hlas v ktorom spoznal od muža spoluväzňa. Otvoril oči a zbadal toho neznámeho. Bol od neho starší, možno aj o desať rokov. Mal dlhé kučeravé vlasy a vysoké čelo. Vyzeral byť na urasteného a kedysi svalnatého muža. Musel to byť vojak, zajatec, alebo dezertér z nejakej armády.

,,Podľa zápachu je to nepitné, ale pridávajú tam aj rastliny z púšte. Tie majú liečivé účinky. Robia to zámerne, aby väzni prežili čo najdlhšie i keď vedia, že budeme trpieť.... ,,Tak si to želá veľký Malak.“ Poslednú vetu vyslovil šeptom a s ironickým tónom, akoby vedel, že vzdorovať trpkému osudu na tomto mieste nemá valný význam.

,,Vypi to.“ Je to len žbrnda ktorá má vyzerať ako polievka, ale buď zomrieš zajtra večer na horúčku, alebo sa možno vyhneš Malakovej šialenosti a prežiješ ešte nejaký čas.

Ramas chytil malú nádobu podobnú kovovej miske pre dobytok a roztrasenými rukami si ju položil k brade. Zápach bol neznesiteľný. Dokonca horší ako smradľavé vlhko v jaskyni. Polievka voňala ako prekypená močovka a tak keby k nemu nebol v čas pristúpil neznámy vojak, určite by celú misku vylial. Držal mu nádobu pri ústach, zatiaľ čo on snažil prekonať ten zápach a pomaly prehĺtať. Sprvu to chutilo ako stará skysnutá polievka, ale keď v ústach zacítil akési kúsky horkých rastlín, prišlo mu zle. Keď dopil, dostal pocit, že sa pozvracia. Dal si ruku na ústa a naplo ho.

,,Len pomaly.“ Musíš to vydržať a nechať to v sebe inak je po tebe. Žalúdok ho ešte napol, ale už sa vedel ovládnuť. Mal pocit, že zvnútra ho napĺňa akési teplo, akoby vypil vrelý čaj, alebo veľmi silný alkohol, ktorý sa u nich v meste vyrábal z listov kaktusu.

,,Lež iba na boku.“ Nikdy si nelíhaj na chrbát, alebo na brucho. Uchováš tak viac tepla.

Alan naňho spýtavo pozrel, akoby čakal, že neznámi mu dá ešte nejakú radu, ale ten sa len bez slova vrátil k ostatným spoluväzňom v cele.

O niekoľko hodín keď sa zobudil mal pocit, že horúčka mu trochu klesla i keď sa stále triasol. Keď ležal, niekto cez neho preložil akúsi prikrývku. Vyzeralo to na starý prešivák s rozpáranými rukávmi. Chcel otvoriť oči, zdvihnúť sa a poďakovať lenže sily ho opustili hneď pri pomyslení na to prvé. Znova zaspal. Nemal potuchy koľko, alebo ako dlho. Čas v pevnosti plynul na pár hodín mimo neho. Na pár hodín bol zase slobodný. Jediné čo mohol ľutovať, bolo, že o tom nevedel.

Cítil sa lepšie i keď v nohách mal stále únavu. Zo spánku ho nadobro prebrali nejaké zvuky. Pri točitých schodiskách sa strhla vrma. Jeden zo strážcov, najskôr ten ktorých mal ostatných pod strážcov na starosti vybuchol hnevom. Kričal a ozvena jeho hlasu sa niesla celou jaskyňou. Väzni vo všetkých celách rýchlo spozorneli. Vyzeralo to na nejaký problém ktorý sa očividne nedarilo vyriešiť a tak musel nasledovať krik. Alan s prekvapením zistil, že i on načúva a vôbec nemyslí na bolesť v tele. Mladík ktorý bol najbližšie k mrežiam sedel učupený za kamennou vypuklinou a pomaly rozprával. Vyzeralo to, že pozná niekoľko slov z hrdelnej reči goblinov a tak prekladal čo vedel.

.... ,,hovorí, že hore je piesočná búrka a nádvorie je celé zaviate pieskom...“

,,To znamená, že dnes mala byť hostina.“ Povedal chladne neznámi muž, ktorý Ramasovi pripomínal vojaka. Očividne mal v cele hlavné slovo, lebo všetci naňho hľadeli a očakali čo povie.

,,Zajtra bude Malak poriadne rozzúrený a dá to na sebe poznať.“ Kto pôjde do klietky vypočuje si niečo naozaj nezmyselné. Všetci ostali ticho a každý si premýšľal sám pre seba. Na každého môže padnúť ruka osudu. Malo vôbec zmysel premýšľať o tom? Tu, na tomto mieste v tomto čase?

O niekoľko hodín keď celá hádka medzi strážou utíchla roznášali jedlo. Ramasovi pripadalo rovnako nechutné i keď vedel, že musí jesť. Niektorí väzni nahlas uvažovali do ktorej jamy sa bude zajtra spúšťať klietka, alebo ako bude znieť hádanka. Počúval ich jedným uchom no zároveň vedel, že ak ho vyberú bude to len poprava. Ak bola pravda to čo hovorili ostatní, tie balady sa viazali na staré legendy a príbehy. On sám nikdy takýmto veciam nevenoval veľa pozornosti a to ho napĺňalo ešte väčšou beznádejou. Nemohol robiť nič čím by si pomohol a zároveň nechcel už viac premýšľať ako bude vyzerať zajtrajšok, alebo ako to bude vyzerať za niekoľko hodín keďže dobre vedel, že čas tu plynie stále rovnako. Ľahol si na bok prikryl sa starým svetrom z vlnenej látky. Pokúšal sa zaspať. Za nejaký čas sa mu to podarilo. Aspoň niečo, povedalo si jeho povedomie keď sa mu zatvárali viečka.

Zobudil sa so zvláštnou predtuchou. Všetci naokolo už boli dávno hore, ale očividne nebolo nikomu do reči. Strava sa v obvyklom čase nepodávala, ale nikto kto mal v sebe aspoň kúsok duše by aj tak nič nejedol. Duch človeka ktorý za normálneho času dával väzňom aspoň trochu nádeje sa teraz kamsi vytratil. Panovalo príšerné ticho. Otriasalo sa múrmi jaskynného žalára ako nejaká víchrica ktorú nie je počuť, ale každý vie, že už za chvíľu príde a zoberie so sebou ľudský život. On sa snažil počítať hodiny no nijak to nešlo. Vyzeralo to, že čas sa buď zastavil, nejestvuje, alebo ho ktosi zhora ovláda a nateraz mu nedovolí zostúpiť dolu do jaskýň. Keď to začalo vyzerať na nevydržanie, jednoducho si znova ľahol na prešívaný sveter. Čakal. Mal zatvorené oči, ale nemohol spať. Niečo započul. Akési hlasy. Príšerne hučali nejaké hrdelné a podnapilé povely do prevádzané grganím. Vyzeralo to akoby šla hostina generality za pochodu dolu po schodišti v plnej paráde. Občas bolo počuť ako padne na zem čaša vína a potom sa kotúľa dole poschodiami. Keď sa dotrmácali do podzemia väčšina bola totálne na mol a ledva sa držala na nohách. Niektorí mali prilby na hlavách nasadené nakrivo a nechali sa podpierať zvyškom, aby sa aspoň ako tak mohli udržať. Malar mal v rukách malý bič a občas ním plieskal do vzduchu, aby popohnal sluhov pri rozdávaní jedla a podopieraní genrality. Zastavili rovno pri klietke. Malar sa zatiaľ veľkodušne postavil na vrchol kamennej vyvýšeniny a začal spievať nejakú oslavnú ódu. Ostatní sa k nemu pridali a na plné hrdlá vrieskali nezrozumiteľné slová akejsi otrhovačky ktorá mala pár slov a stále dokola sa opakovala. Náhle machol rukou a odhodil času, ktorá s cinknutím dopadla na zem. Všetci prestali spievať. Pár z nich sa snažilo sa vystrieť, aby hrdo mohli dokázať svoju silu a mužnosť. Malar tackavo pristúpil bližšie k cele. Ramas cítil ako sa mu rozbúchalo srdce. Robiť prudké pohyby by sa azda nevyplatilo. Akoby by sa asi zatvárili ostatní ktorí tu trpia s ním keby si všimli, že snaží chovať za ich chrbty? Hneď tu myšlienku zavrhol.

Pán pevnosti začal škúliť, od silného vína už nedokázal ani poriadne stáť, nieto ešte loviť medzi tými ťulpasmi čo tam pred ním stáli ako stádo oviec.

,,Otvorte celu, už aj!“ zaručal ako zmyslov zbavený. Zopár zhrbených goblinov sa rýchlo od strachu rozbehlo otvoriť, no k dverám sa ich natlačilo viac než bolo treba a preto chvíľu trvalo kým vôbec trafili kľúčom. Pán pevnosti k ním pristúpil a dvoch neobratne odkopol, akoby mal v ceste kopu špiny.

Väzni v cele stáli rozostúpení, každý chrbtom k stene. Niektorí nemo pozerali na svojho tyrana ktorému padli do rúk a ich život práve visel na jatkách náhody. Ramas patril medzi tých ktorí radšej klopili zrak k zemi a nerozmýšľali nad ničím. Zopár strážcov zvyšku pobehlo dnu a kopijami mierili na vetché telá bezbranných zajatcov. Malar chvíľu váhal no napokon vykročil. Potom zastal a ukázal na jedného z väzňov. Bol to mladík. Zarastená, doráňaná tvár, tmavé oči plné strachu. Padol na kolená a jeho útroby z nadchádzajúcej popravy povolili. Dvaja strážci ho zdvihli a ťahali za predlaktia až ku kamennej vyvýšenine. Tam ho bili drevenými rúčkami kopijí dokým sa neprestal brániť. Potom ho natlačili do úzkej klietky. Z podliatín na tvári sa mu valila krv. Na svojich katov už ani nevidel. Neviditeľnými presýpacími hodinami jeho života práve schádzali lievikom posledné zrnká ktoré vraveli o nastávajúcom konci. Spúšťali klietku za hlasného rachotu generality dolu, do hlbín jaskýň a všetci spoluväzni cítili v ústach pach smrti.

Keď sa oslava pretavila do bujárneho ošiaľu Malak padol spitý na zem. Jeden člen generality a niekoľko strážcov ho odtiahlo po schodoch hore do pevnosti. Zvyšok začal zbierať čo sa dalo. O pár hodín sa generalita pobrala nocovať do svojich brlohov a vo väznici znova zavládlo ticho.

Potichu sa o ňom rozprávali. Volal sa Edin. Bol to syn remeselníka. Pochádzal z juhu a prežil tu štvrť roka. Nikdy neprestal hovoriť o tom, že sa mu raz predsa len nejako podarí utiecť a všetkým v púšti povie o tomto strašnom mieste. Bol to jediný možný spôsob ako si ho mohli uctiť.

Rozdávalo sa jedlo a preto sa dalo usúdiť, že v skutočnom svete je deň. Aspoň taká bola zvyklosť. Bolo po hostine a tak sa väzni mohli medzi sebou potichu rozprávať. Ramas si potichu s miskou polievky prisadol k vojakovi.

,,Rozmýšľal som.“ Mali by sme skúsiť to jediné čo nám ostáva. Boj. Povedal pridusene.

Vojak pokýval hlavou do strán akoby tu otázku dostal už veľa krát.

,,Sme v trojnásobnej presile.“ Ich velitelia sú väčšinou na mol no stále majú šable a v dušiach zúrivosť, zatiaľ čo my len holé ruky. Strážcov je vždy dosť všade naokolo a zopár ich tu nosí aj krátke kuše. Všetci tí ktorí sa sem dostali nejakou hrou osudu sa boja zo smrti zo všetkého najviac a stále v duchu dúfajú, že jedného dňa ich niekto zachráni, tak ako dúfal Edin. Boja sa bojovať. Budú radšej čakať a ja im to na tomto bohom zabudnutom mieste nemôžem vyčítať. ,,Sám by som sa do ničoho takého nevrhol.“

,,Sú tu predsa aj ďalší väzni.“ Namietavo odpovedal Ramas.

,,To máš pravdu, lenže nikto z nás s nimi nikdy nesmel prehovoriť.“ Sú tu tri cely no každá je oddelená tou vyvýšeninou a väzni z jednej cely nemôžu rozprávať na tých druhých z inej cely. To by sme museli po sebe kričať. Všetci sa môžu pozerať na to pravidelné divadlo no nikto nemôže urobiť viac. Navyše, nikoho z nich nepoznáme. Zdá sa, že sú tu tri svety a každý žije vo svojej vlastnej cele.

Ramas chcel niečo povedať, lenže nemal čo. Priamy odpor vyzeral byť na nemožný boj.

,,Viem na čo myslíš.“ Pozrel naňho chladnými očami legionára z ktorých stále prúdila sila i keď telo bolo spútané v kamenných múroch pevnosti. Za ten čas čo som tu som si všimol jednu vec. Nových väzňov pán pevnosti doplňuje len raz za dlhé obdobie. Vyzerá to tak, že i keď sme bezcenné tvory v jeho tyranských paprčiach, predsa len niečo stojíme. Malar si musí vždy otrokov odniekiaľ zadovážiť a pokiaľ ich má v celách dostatok neurobí tak. Pokiaľ je nás nažive dosť, Malar nebude poľovať na ľudí ktorí púšťou. Tak si skončil aj ty. Nie?

,,Nechcem tu zomrieť.“

,,Nikto nechce zomrieť.“

,,Toto nie je osud.“ A aj keby bol, v žiadny neverím. Cestoval som púšťou s karavánou. Cestovali sme ako slušní a čestní ľudia. Vždy večer sme sa modlili za bezpečnú cestu pri každej pútnickej zastávke. V jeden deň nás chytili, pobili a odviekli sem. Tak nemôže skončiť môj život. Trpieť aj keď človek koná dobro.

Vojak už viac nehovoril. Vedel, že chlapec má právo sa búriť. On sa zo smrťou zmieril už dávno ešte keď zabíjal tých ktorí stáli oproti nemu v poli a neboli dosť rýchli. Prečo sa sem však dostal ten mladý muž, ktorý teraz horel ohňom pomsty to nevedel. Vždy sa nájde niečo čo zmení zabehnutý rád vecí. On to bral ako trest za hriechy ktoré napáchal keď bol vojak. Mladík menom Ramas mu do jeho predstáv sveta jednoducho nezapadal.

Ramas napočítal dvadsaťdva a jeden deň odkedy zomrel Edin. Prstami potajme prehľadával mátajúc po nejakom ostrom špicatom kremeni, alebo úlomku čepele. Nič však nenašiel. Z vojakom si od posledného rozhovoru nemal čo povedať. Nenávidel ho za to čo mu povedal. Možno keby využil šancu a pobil túto zberbu s ostatnými väzňami, on by sa sem nedostal. Pevnosť by vypálili a Malara prirazili na kôl. Skúšal verbovať aj ostatných no dostal ešte žalostnejšie odpovede. Vedel, že ak stratí nádej aj on, zomrie ešte skôr než naňho príde rada. S tým sa nedokázal zmieriť. Väčšinu času preto spal preložený na boku zabelený v starom dotrhanom svetri a niekoľkých handrách.

To, že ich započul mu dalo vedieť skôr jeho srdce ako uši. Búchalo mu ako zvon rýchlejšie než mu jeho uši povedali, že dolu schodmi sa blíži pochod generality na čele s Malarom. Tentoraz to nevyzeralo na veľkolepú hostinu no nálada rástla s každým nižším poschodím a tak sa dalo očakávať čo bude nasledovať po príchode do väzníc. Pán pevnosti nechal zvyšok nastúpiť do pozoru. Potom sa samoľúbo postavil k väzniciam a začal odrátavať. Skončil znova tam kde začal. Poškriabal sa na temene hlavy akoby nad tým skutočne premýšľal. Nakoniec mávol rukou do prázdna a ukázal na najbližšiu celu.

Stráže rýchlo otvorili dvere. Malar vstúpil a na široko sa väzňom zašklebil do tváre.

,,Tak kto na dnes?“ Spýtal sa samopašne a začal ukazovať prstom. Robil to naschvál. Vedel, že môže týchto chudákov utrápiť na smrť už len jednoduchou hrou. Nikto? Zvláštne. Povedal celkom smutne. Myslel som, že dneska keď mám takú veľkorysú náladu sa možno jeden z vás predsa len zachráni.

Nikto? To budem musieť začať pomaly vyberať.., dodal zo smiechom. Všetkým naokolo vybehol na čele pot. Malar znova začal chodiť medzi väzňami a drobnými otázkami ich trýzniť. Pýtal sa na mená, miesto pôvodu a zručnosti. Vždy len lámal hlavou akoby mu bolo ľúto, že práve tento kus dobytka musí utratiť. ,,Nie, nie, to by bola škoda, stolára tu potrebujeme.“ Pri inom zas povedal..., kamenár? Nie, ten by sa nám ešte mohol zísť. Bolo ukrutné mučenie a všetci väzni okolo pána pevnosti sa upierali k modlidbám aj keď mnohí z nich už dávno v žiadne božstvo neverili.

Nakoniec sa tyran postavil do stredu cely a vyhlásil. ,,Keď sa nikto z Vás na hostinu neprihlási dobrovoľne, zajtra pošlem dvoch do červej diery.“ Tam budete mať času na rozmýšľanie dosť. Väzni mlčali.

,,Ja.“ Bol to hlas Ramasa. Vyslovil tú najkratšiu možnú vetu, no slová akoby z neho išli na tri krát. Skoro mu nebolo rozumieť. Pán pevnosti si ho rýchlo a dobre zmeral a potom mu položil jednoduchú otázku. ,,A aké zručnosti v remesle si vykonával pred tým než si ma počastoval svojou návštevou?“

,,Slúžil som ako zbrojnoš.“

,,Vraj zbrojnoš!“ Zbrojnoš, bojnoš!, ha! a koňa máš kde? Ha? Dúfam, že si ho nenechal ustajniť u nás v pevnosti, lebo stajne sú v týchto časoch drahá záležitosť! Všetci členovia generality ktorí stáli dosť blízko sa začali rehotať ako pobláznení, rovnako ako Malar ktorý sa musel opierať o stenu, aby nespadol od smiechu na kamennú podlahu. Keď sa pán pevnosti pár krát nadýchol aby mohol znova hovoriť, mal v očiach slzy od smiechu. Utieral si ich ťarbavými špinavými rukami a zároveň pobavene rozprával.

,,Nuž dobre ty náš malý pohonič.“ Koňa ti síce sľúbiť nemôžem, ale tam dolu v šachte vraj spáva všeličo, tak sa ti možno niečo podarí osedlať!“

Strážci ho začali tlačiť smerom von z cely. Stretol sa pohľadom s vojakom. Videl mu tvári bezradné prekvapenie. Bol to pohľad na rozlúčku. Zbohom bez slov.

Ostatní väzni ustúpili na kraj. Nedalo sa už robiť nič. Je dobojované. Pozrel sa na spoluväzňov. Mal pocit, že tie tváre vidí naposledy. Pomaly vykročil k bráne cely. Zvyšok za ním rýchlo zatvoril mreže a hrotom kopije ho popohnali bližšie ku kamennej vyvýšenine.

Cítil akoby by bol každou časťou svojho tela slabý, nevládny. Čokoľvek sa teraz stane jeho sila bude niekde v diaľke. Nemal to robiť. Bola to jeho chyba. Tá posledná ktorú v živote urobil. Je hlupák. Teraz zomrie. ,,Takto chutí chvíľa keď sa kráča na smrť,“ pomyslel si. Letmo pozrel Malarovi do žltých očí, ale potom ihneď pohľad sklopil k zemi.

Keď ho predviedli ku klietke bol už takmer bez nádejí.

,,Odkiaľ pochádzaš zbrojnoš?“ spýtal sa Malar pobavene

Zaváhal. ,,Z mesta Treiban“

,,Ummmm.... to je odtiaľto ďaleko....ďaleko, praďaleko.“

,,Aaaa čo očakávaš?“ spýtal napoly znudene, napoly pobavene.

,,Jaa...zajachtal..... slova sa zrazu rozplynuli. V tu chvíľu nedávali zmysel. Všetko bolo preč. Musí zomrieť. Zdá sa, že tu jeho cesta končí. Nedokázal tomu uveriť.

Malar sa pobavene obzrel k obecenstvu a vypýtal si jeden veľký pokrik, ktorý mal podľa všetkého predstavovať jeho víťazstvo. Pristúpili k nemu dvaja strážci. Tretí otvoril klietku a potom ho za veľkého pokrikovania a tlieskania generality natlačili dnu. Ramas ostal skrčení v malej železnej klietke a myšlienky mu začali dávať najavo, že práve vydychuje posledné zvyšky nádeje na záchranu. Predsa takto nemôže skončiť. Toto nemôže byť jeho osud. Nech sa niečo stane, hocičo. Prosil v duchu o záchranu Boha aj keď v neho nikdy poriadne neveril. Bola to posledná karta i keď v hĺbke duše tušil, že stačiť nebude. Začali spúšťať klietku. Pozrel dolu pod seba. Na dne úzkej jaskynnej šachty sa brieždila hladina tmavej vody. Morský had? Prebehlo mu hlavou zopár príbehov. S vypätím všetkých síl zahnal zlé myšlienky preč.

Generalita spustila vulgárnu pesničku a popri speve poháre cingali o zem. Zvuky znovu obnovenej hostiny sa začali otriasať jaskyňou a on začal odpočítavať svoj život po cvakaní kladky.

Malar zjavne nehral ani podľa obvyklých pravidiel keďže klietku spúšťali bez krátkej poézie pána pevnosti. Ramas pozrel hore a uvidel ako sa naň Malar z výšky díva škodoradostným pohľadom. Zadíval sa mu priamo do očí a zakričal: ,,Zabudol si baladu!“

,,Zastaviť!“ zavrčal pán pevnosti.

Klietka sa zastavila a všetko stíchlo.

Bolo vidieť, že premýšľa nad tým či sa bude vôbec unúvať takže odhadnúť čo sa stane bolo prakticky nemožné.

,,Dobre,“ povedal akoby pre potešenie kratochvíle.

Všetci a všetko naokolo mlčalo. I samotné steny jaskyne si dali záležať na tejto chvíli a nevydali ani hláska. Niekde v útrobách jaskyne len kvapkala voda zo skalného kvapľu.

Malar sa zhlboka nadýchol a začal pomaly rozprávať:

....Oheň, vzduch a slaná voda

Doširoka v kameňoch

Veľa zrniek, veľa času

Obklopená v plameňoch.....

Keď dorozprával spokojne sa usmial. Ramas nemo pozeral so spustenej klietky v kruhovej šachte nahor ku skalnatej vyvýšenine a ruky mu zvierali mreže jeho väzenia. Čo to má znamenať? Je to balada, riekanka, hádanka? Je mŕtvy. Nepozná odpoveď. Netvor si niečo zašepkal sám pre seba a potom ukázal rukou, aby pokračovali v spúšťaní. Hneď na to, ale prišla zo žalára hlasná odpoveď.

....,,žiadna voda, žiadna zeleň, naokolo spúšť,

veľa slnka, málo dažďu, Sanarenská púšť.“

....Bol to hlas vojaka, ktorého Ramas poznal. Jeho slová si razili cestu jaskyňou až priamo k Malarovi. Ten ostal z prvu zaskočený. Zovrel pery zaťal dlhé prsty do pästí a jednu krátku chvíľu sa mu triaslo telo. Nemohol uveriť, že mu niekto pokazil oslavu práve teraz. A navyše poznal odpoveď. To znamená len jediné.

,,Priveďte ho!“ Zajačal ako zmyslov zbavený. K cele pribehlo osem strážcov, ale statný muž vyšiel pokojne sám. Kráčal s pevným pohľadom, lebo vedel, že práve prehovoril a smrť mu začína dýchať na chrbát. Mohol už len zomrieť s dôstojnosťou. Zastavili ho s kopijami opretými o hruď, v bezpečnej vzdialenosti od pána pevnosti. Zopár členov generality vytiahlo krivé šable a postavilo sa o kus bližšie k priepasti.

,,Takže, ty budeš asi kto, hrdina dnešného dňa?“ Pôjdeš do červivej diery a tam pomaly zhynieš smrťou aká patrí podarencom tvojho druhu!“ Vyškriekal tie slová ako nejaká vrana ktorej ukradli korisť. Niekoľko strážcov naňho prekvapilo pozrelo. Nevedeli čo majú urobiť a sami sa báli pomsty na vlastných životoch.

,,Hoďte ho do červej diery, nech tam skape a nech ho červy zožerú zaživa!“

Statný vojak sa otočil a chytil oboma rukami krátku drevenú kopiju prvému gobliniemu strážcovi, ktorého mal pri boku. Nespútali ho a tým mu dali šancu. Silno potiahol a v rukách mal zbraň. Rýchlo sa zohol a uskočil na bok. Sily ho však začali opúšťať, len čo dal telo trochu do pohybu. Čas strávený podvýživou, vlhkým prostredím a takmer žiadnym pohybom si teraz prišiel vybrať svoju daň. Vedel, že nemá času nazvyš a môže urobiť len málo. Stráže začali jačať jeden cez druhého. Veliteľ sa ich snažil upokojiť, no takáto situácia tu nikdy nebola. Zopár opilcov z generality sa rozbehlo zo šabľami kupredu a Malar chtiac nechtiac musel ustúpiť rozvášnenému davu nad ktorým stratil kontrolu. ,,Aká hlúposť! Mal ho dať zabiť rovno a nemusel sa s ním teraz handrkovať.

Vojak švihol kopijou, zastavil prichádzajúci úder a druhým úderom zospodu jedného strážcu podrazil. Znova sa otočil na pol boka a tak stihol újsť prichádzajúcemu bodnutiu. Strážci začali muža obkľučovať do tvaru polkruhu. Tým mu odrezať cestu k schodiskám a prinútili ho postaviť sa chrbtom k priepasti. Cez barikádu strážcov s kopijami sa predral jeden člen generality. S bojovým pokrikom a zdvihnutou šabľou bežal rovno k útoku. Vojak naznačil bodnutie kopijou, no v poslednej chvíli sa znova zohol a pregúlil na druhú stranu. Statný ork už nestihol zastaviť. Šabľa a zavalité telo zelenej farby sa ocitli vo vzduchu a potom cez jaskynnú šachtu leteli ku dnu. Ozvalo sa hlasité šplechnutie a zurčanie vody ako sa rozvírila po okrajoch prepadliska.

Vojak sa už musel zohýbať v bok a plytkým dýchaním sa snažil ustáť na nohách. Strážcovia sa k nemu približovali. Držal kopiju len tesne nad zemou a snažil sa popadnúť dych. Pristúpili k nemu ešte bližšie. Pozeral sa im priamo do tváre. Mali v očiach strach. Možno ešte väčší než on i keď bol sám proti presile ôsmich. Dvihol kopiju trochu vyššie, len o niečo a snažil sa ju udržať nad výškou vlastného tela. Jeden z nich sa odvážil a na krátko bodol. Malý goblin ho trafil do pravého boku pod rebro. Zastonal od bolesti a prevalil sa na zem. Ostatní hneď ako si všimli jeho slabosti k nemu s výkrikmi priskočili a začali šialene bodať do bezbranného tela. Za tú desivú chvíľu ktorú osud ustanovil na jeho koniec, sa duša vojaka zniesla nad podlažia jaskyne a letela stále vyššie až za sebou zanechala hradné múry púštnej pevnosti.

Malarovi sa až teraz podarilo zozbierať hlas a ovládnuť situáciu. ,,Nie, nie! nesmiete ho zabiť!“ ,,Musíte ho hodiť do červej diery!“ Zúril, dupal kopytami a nadával všetkým naokolo za mizernú službu. Sľuboval veľké tresty, ale už nemohol nič spraviť. Vojak vyhral.

Malar začal besniť a stále dookola prešľapoval vedľa tela mŕtveho vojaka. Vypýtal si pohár vína, ale hneď ako mu ho na podnose priniesli, striebornú čašu odhodil na zem. Na chvíľu zastal a snažil sa upokojiť. Vyzeral, že premýšľa no nikto sa ani neodvážil hádať nad čím.

Pán pevnosti sa zhlboka nadýchol akoby potreboval prehltnúť tie strašné udalosti, ktoré mu prekliali dnešný deň. Pozrel smerom dole do skalnatej šachty a zapozeral sa na malého nepotrebného človeka prikrčeného v železnej klietke ktorá sa hojdá nad prepadliskom. Pomyslel si aká je asi hodnota tohto preňho bezcenného tvora.

Posledné čo si Ramas pamätal pred tým, ako ho vytiahli na skalnatú vyvýšeninu bolo ako k nemu priskočil Malar a drevenou rúčkou kopije ho mlátil po hlave až kým neupadol do bezvedomia.

Zobudili ho. Celá hlava ho bolela na prasknutie a na zátylku mal veľké hrče a buchnáty. Cítil akoby mal znova zomrieť. Oči dokázal len žmúriť. Všade naokolo bolo nepredstaviteľné horko. Sedel v reťaziach na nádvorí kamennej pevnosti a okolo neho stálo zopár strážcov. Slnko pálilo a jediné o čo by bol aj poprosil, bolo aby ho odtiahli aspoň kúsok do tieňa kamenných múrov. Nič sa nedialo. Dokonca ani strážci sa nepohli. Takto čakali nejaký čas kým slnko nezačalo vadiť aj väzniteľom a tak sa pohli kúsok k hradným múrom. Jeho za sebou ťahali po zemi, akoby bol nejaký mech naplnený nepotrebným haraburdím. Stráže si medzi sebou vymenili niekoľko slov. Mohol len počúvať, ale nebolo mu to aj tak nič platné, keďže ich jazyk nepoznal.

Cez kamenné nádvorie niekto kráčal. Statná postava zabalená do niekoľkých handier ktoré zakrývali zelenú kožu jedného z členov generality. Pristúpil k nemu fľochol po ňom pohľadom. Strážci sa trochu narovnali.

,,Veľký Malar a pán tejto pevnosti ťa vykazuje zo svojho obydlia.“ Si nehodný jeho vôle a dobrotivosti a preto budeš vyhostený na cestu púšťou.

Ramas sa nezmohol na slovo, no popritom cítil, že ak sa mu to aj podarilo, nedostal by žiadnu odpoveď. Ťahali ho za ruky cez celé nádvorie po kamennej dlažbe, ako mŕtvolu na poslednú cestu do spoločného hrobu. Nárazy kamenných kvádrov kde tu trochu tlmil naviaty piesok. Keď za škrípavého zvuku otvárali hlavnú bránu, prižmúrené oči zbadali nekonečnú rozpálenú púšť. Duny pieskových hôr sa ťahali snáď až do nekonečných vzdialeností a ľudskému oku sa zdali ako nedobytné. Stále ležal na chrbte. Bol dotlčený, zranený a celkom vysilený. Ak ho aj teraz pustia, bude to len smrť z milosti, ktorá príde možno skôr ako tá v podzemnom väzení. Oblapili ho silné ruky strážcov. Chytili ho za hnáty a rozhúpali ako keď sa hádže chlap cez palubu do mora. Potom ho vyhodili cez veľkú bránu a on dopadol do rozpáleného piesku. Ledva dovidel na svojich niekdajších väzniteľov. Stáli pod bránou a hľadeli naňho akoby čakali, či sa na nich nerozbehne a neohrozí pevnosť. Po chvíli sa otočili a zatvorili za sebou veľkú bránu. Zo všetkou námahou sa postavil na nohy a uprel zrak na kamennú pevnosť v púšti. Teraz vyzerala pustá. Akoby v nej nikto za celý ten čas nežil. Napadlo ho, či niekto kto mal to šťastie a prešiel týmto krajom bez povšimnutia premýšľal nad tým, koľko ľudských osudov čaká v podzemí pevnosti na svoj biedny osud. Otočil sa pevnosti chrbtom a kráčal. Nezáležalo mu kam. Mal jediný smer a ten ležal čo najďalej od tohto miesta. Ak to raz prežije možno povie niekomu z tých ľudí ktorých poznal ešte kým bol na slobode o tomto strašnom mieste smrti.

Kráčal stále ďalej a ďalej. Neobzeral sa. Nemal za čím. Hlava ho bolela od slnka, oči nedokázal takmer ani otvoriť. Vždy keď sa len trochu dalo snažil sa neprestávať v chôdzi. Zdalo sa mu, že smeruje na západ tak ako klesalo slnko no nebol si tým istý. Za necelé dve hodiny už zamdlieval. Nemal sa čoho napiť. Bol so silami na konci. Niekde pri jednej z tých pieskových dún musel padnúť na kolená a bezvládne sa zrútiť na zem.

Slnko zapadlo za večnou púšťou zatiaľ čo jeho telo bezvládne objímalo pieskové kopce.

Videl vojaka ako k nemu kráča. Zase mu ide raz na pomoc. Ako vtedy, vo väzení no vždy keď sa k nemu rozbehol v poslednej chvíli sa bol rozplynul do prázdnoty.

Presunul sa vo svete tmavých tieňov na iné miesto a znova videl kamennú pevnosť. Bola celá zborená a jej múry zničené. Medzi rozvalinami sa váľali len haldy piesku ktoré sem navial vietor. Prechádzal sa ruinami kde prežil tie strašné chvíle svojho života. Neboli tu už žiadne žaláre v ktorých sa ozývalo ľudské utrpenie. Nebol tu žiaden pán ktorý by svojim bičom naháňal strach a poslušnosť a neboli tu už ani žiadni dozorci, ktorí by strážili, aby nik neušiel. Nebolo tu už takmer nič okrem tých pár kameňov, ktoré kedysi tvorili základy múrov väzníc. Len prach, piesok a zabudnutie ostali na tomto mieste, aby sa nakoniec aj oni rozpadli tak ako všetko, na čo položí svoju ruku čas.