„Kurvadrát!“ zareval Augustus, a nabodol toho otravného druida rohom. Druid sa zazmietal od bolesti, keď ho jednorožcov roh nabral pod bránicou, a elegantným oblúkom odhodil ponad snehobiely chrbát do malinčia.

„Vyjebaní hajzli,“ uľavil si Augustus, a zabodol zakrvavený roh do blízkeho stromu, aby si ho očistil. Neznášal, keď mu trhali chlpy z chvosta, fakt to neznášal. Vytiahol roh zo stromu, zaškúlil naň, aby sa uistil, že mu na ňom nezostali zvyšky druida, a namieril si to do malinčia.

Druid ešte dýchal. Vo vypučených očiach sa odrážala čistá hrôza. A nepochopenie. Rukou, v ktorej stále zvieral tri striebristé chlpy, si pritláčal ranu, a zo všetkých síl sa snažil niečo povedať. Augustus k nemu naklonil hlavu a sarkasticky si priložil kopyto k uchu: „Máš niečo na srdci kamoš?“ opýtal sa zomierajúceho druida. Druidovi na perách praskla bublinka krvi, a tri maličké kvapôčky červenej tekutiny frkli jednorožcovi do oka.

„Jebem ti!“ uskočil Augustus, a zúrivo zažmurkal. „Tak ty takto?“ oboril sa na postavu, nakrivo ležiacu v spleti pichľavých úponkov. „Ja ti ukážem, nasierať ma!“ dokončil Augustus, a začal po druidovi dupať. Keď o hodinu skončil, na zemi sa váľali roztrhané kúsky celtovej haleny, a v ružovom blate, na ktoré sa premenila predtým úrodná lesná pôda, sa sem-tam beleli kúsky kostí. Augustus sa pozrel na svoje kopytá, a usúdil, že potrebuje kúpeľ.

Veselo odskackal k blízkemu potoku.

***

O rok neskôr sa tým istým lesom zakrádal elfský lovec. Všetkými zmyslami cítil, ako sa les okolo neho trápi. Kedysi, keď v ňom žili ľudia, starali sa oň druidi, a elfská múdrosť im pomáhala chrániť všetko živé pred nebezpečenstvom, bol les zdravý. Stromy rástli rovno, a ich korunami presvitalo svetlo ako prsty, nežne hladiace drobné živočíchy v podraste.

Dnes to bolo iné.

Les chradol, postupne slabol, a aj keby elfský lovec nemal svoje nadprirodzené zmysly, vedel by, že niečo nie je v poriadku. Stromy boli pokrútené, ich korene vyrašili na povrch, a ako hady sa vinuli po vyprahnutej zemi. Namiesto živého podrastu, ševeliaceho životom, bola všade iba žltá tráva a uschnutý mach. Iba burine sa darilo. Ovíjala sa okolo kedysi hrdých kmeňov stromov, parazitovala na nich, ťahala sa k slnku, a tam, nad korunami stromov, vyháňala kvety. Bodliaky, vysoké ako dospelý muž, zaberali územia tak široké, že nebolo vidieť z jedného kraja na druhý. Koruny stromov, obťažkané parazitmi, imelom, ktoré nemal kto oberať, a prepletené burinou, neprepúšťali takmer žiadne svetlo, takže aj cez deň bolo v lese šero.

Elf cítil, ako sa ho stromy snažia varovať, aj to, ako ich za to burina škrtí ešte viac. Rozumel im a zmenil smer. Hlboko, v samom srdci lesa, v najtemnejšej doline, kde vládla večná noc, ležal pôvod všetkej tejto zmeny.

Besný jednorožec Augustus.

***

Elf sa k jeho dúpäťu priblížil od juhu. Iba elfské oči dokázali rozoznať na úplnom dne doliny obrys černejší, než okolitá tma. Lovec opatrne vytiahol z tulca šíp a založil ho do luku. Jednorožec bol od neho ešte príliš ďaleko, ale so založeným šípom sa vždy cítil istejšie. Pomaly sa vydal do údolia, našľapujúc tichúčko ako mravec.

Sissmilon, pretože tak sa elf volal, nebol nijaký nováčik. Ako každý elf sa s lukom v ruke priam narodil. V osemnástich rokoch vyhral svoju prvú súťaž, a za dorastencov sa už o dva roky neskôr prebojoval do semifinále majstrovstiev sveta. Keď v stodvadsiatich rokoch dosiahol dospelosť, mal už za sebou viac titulov, než ktorýkoľvek iný elf v jeho veku. Ako dvestoročný vyhral po prvýkrát olympiádu, ako najmladší elf v histórii. Prischla mu prezývka Neomylný, a jeho hviezda na športovom nebi jasne žiarila. Až do momentu, keď Svetová antidopingová agentúra označila mrostlenn, tradičnú elfskú drogu, za nepovolenú. Sissmilon bez mrostlennu zrazu nebol až taký neomylný, a tak urobil najväčšiu chybu v jeho športovej kariére – pomocou mágie sa snažil oklamať dopingové testy, a svoje posledné olympijské zlato vyhral napumpovaný mrostlennom až po uši. Svetová antidopingová agentúra samozrejme na podvod prišla, zlatú medailu mu odobrala, a odsúdila ho na osemstoročný zákaz činnosti. Sissmilon zo dňa na deň prišiel o všetko. V priebehu sto rokov premrhal všetok dovtedy nadobudnutý majetok na alkohol a hazard, a keď ho našiel vodca bandy nájomných hrdlorezov Gorgol Brutálny, nedokázal udržať ani pohárik.

To bolo pred sto rokmi. Gorgol medzičasom zomrel, a jeho chránenec po ňom prevzal velenie bandy. Sissmilon sa pod Gorgolovým vedením nielen, že dostal zo závislosti na hrách a alkohole, ale tvrdým cvičením opäť získal cit pre streľbu, o ktorom si myslel, že už ho nadobro stratil. Ale naučil sa aj omnoho viac. Gorgol bol majster lovu a stopovania. Pre Sissmilona, ktorý žil celý život ako potomok bohatých rodičov, a jeho jedinou starosťou bolo športovanie, sa zrazu otvoril nový svet. Svet lovu. Stal sa najlepším lovcom v bande, a keď mu Gorgol na smrteľnej posteli odovzdával velenie nad bandou, vedel, že banda bude v dobrých rukách. Netušil, že policajné zložky napadnú Gorgolovu bandu na jeho pohrebe, a zachráni sa iba ich nový vodca.

Pre Sissmilona sa opäť začali roky útrap. Keď sa po fingovaní vlastnej smrti striasol polície, mal ešte menej, ako keď ho Gorgol našiel. Stal sa z neho nájomný žoldnier, lovec odmien, a potulný darebák, ktorý by za peniaze neváhal ani vlastnej materi uši odrezať.

A tak sa teraz zakrádal v ústrety tmavej škvrne na tmavom pozadí. Za besného jednorožca vypísal majiteľ lesa takú odmenu, že biednemu elfovi by stačila na mesačné ubytovanie v najlepšom hostinci hlavného mesta.

***

Čierny obrys sa nehýbal, a žoldnier našľapoval tak, ako to vie iba elf na love. Keď bol dostatočne blízko, vyriekol zaklínadlo, ktoré malo jeho šípom udeliť schopnosť preniknúť cez jednorožcovu magicky chránenú kožu, krátko zamieril, a vystrelil.

Augustus nehybne ležal na zemi, a šíp si zbesilou rýchlosťou razil cestu k jeho krčnej tepne.

Sissmilon ani nedýchal. V ústach cítil trpkú chuť nerozhryznutého mrostlennu.

Šíp už bol od dokonale čierneho obrysu iba meter.

Pol metra.

Zásah!

***

Jedine elfské zmysly dokázali zareagovať dostatočne rýchlo. Sissmilon inštinktívne rozkusol mrostlenn, a vyskočil priamo do vzduchu.

Prúd temnej energie neškodne preletel popod jeho pokrčené nohy a zasiahol neďaleký strom. Ten sa pod jeho zásahom ešte viac skrútil, a burina na ňom vykvitla žiarivými farbami. Nič z toho Sissmilon nevnímal.

Šíp sa odrazil od skaly za preludom ležiaceho jednorožca, a Sissmilon dopadol na zem, s ďalším šípom založeným v luku. Obrátka smerom, z ktorého prišiel výboj, inštinktívna streľba, jeden šíp, druhý, tretí, všetky vystrelené za menej ako desatinu sekundy, takmer sa dotýkajúce jeden druhého, kotrmelec do strany, vyhnúť sa ďalšiemu prúdu energie, znova salva šípov, tentoraz do medzery medzi stromami, šuchot sprava, zahodiť luk, vytasiť dýku – a v nasledujúcom okamihu sedel Sissmilon na dokonale čiernom chrbte, ľavou rukou zvieral hrivu s pásikavým vzorom, ktorý bol kedysi dúhovými odleskami, a pravou zúrivo bodal pod seba.

***

Augustus nehybne ležal za stromom, a sledoval elfa, ako sa potichu približuje k jeho preludu.

Vedel, že elfovia sú rýchli, a preto sa presunul za bližší strom a sklonil hlavu. Tesne po tom, ako šíp opustil tetivu, zamieril rohom, a vyvolal prúd energie.

Elf vyskočil do vzduchu, už vo vzduchu založil ďalší šíp, dopadol na nohy, a otočil sa jeho smerom.

Teraz bol rad na Augustovi, aby bol rýchly. Ako temný tieň sa prelial priestorom, plavne skočil za ďalší strom, a takmer nevnímal, ako magické šípy jeho protivníka prederavili metrový dubový kmeň ako tri svetelné šmuhy. V brázde vzduchu za nimi zostávala vôňa jazmínu – elf používal prierazné kúzlo.

„Neznášam jazmín“ odfrkol Augustus a opäť vyslal po elfovi deštruktívne zhmotnenie svojej nenávisti.

Elf sa uhol, a Augustus vedel, že má iba jednu možnosť. Rozbehol sa priamo na elfa, s rohom pri zemi, ako býk v koride.

***

Jednorožec pod ním sa zmietal, skákal do strany, vzpínal sa, dokonca sa váľal po zemi. Jedným slovom, robil všetko pre to, aby elfa zhodil.

Ale Sissmilon sa nevzdával. Ľavou rukou zvieral hrivu pod sebou tak pevne, ako ešte nikdy nič vo svojom živote, a do každého bodnutia dýkou dal všetko, bolo už posledné.

Augustus náhle zmenil taktiku. Namiesto metania sa, hádzania sa, a pokusov o zhodenie neželaného jazdca, vystrelil priamo dopredu, najrýchlejšie, ako dokázal. Na hrote rohu mu zaiskrila mágia, a stromy okolo sa zliali do jedinej víriacej šmuhy.

Sissmilon obdivoval rýchlosť tvora pod sebou. Aj so zmyslami zostrenými mrostlennom nedokázal stromy okolo seba ani sledovať. Na moment sa o to pokúsil, a takmer okamžite mu prišlo zle. Jednorožec akoby videl za roh. Menil smer tak presne, že takmer nebolo možné pochopiť, ako dokáže tak rýchlo reagovať. Stromy pred nimi nikdy netvorili rovnú cestu, vždy bolo potrebné mierne zatočiť, alebo dokonca uskočiť priamo do boku, aby nenarazili. A napriek tomu bola jazda zvláštnym spôsobom príjemná, plynulá, nenadhadzovala, akoby ani necválali, ale leteli, a akoby smer nemenili oni, ale akoby im svet okolo nich sám uskakoval z cesty. Elf potriasol hlavou, prebral sa z omámenia, a uvedomil si svoje poslanie. Opäť sa napriahol...

A okolo zdvihnutej ruky sa mu omotal úponok buriny, a vytrhol mu dýku z ruky. V tej rýchlosti mal Sissmilon pocit, že mu takmer odpadla ruka, a od bolesti sa pustil jednorožcovej hrivy. Urobil vo vzduchu kotrmelec, a takmer spadol, len tak-tak, že sa zachytil chvosta.

Augustus ucítil, ako ho elf potiahol za chvost, a vlna zúrivosti, ktorá ním prešla, ho takmer zvalila z nôh.

„Tak toto nie, kamoško!!“ zareval, a na mieste zastal a otočil sa. Urobil to tak rýchlo, že elf, visiaci na jeho dlhom a krásnom čiernom chvoste, ani nestačil zareagovať. Augustus sklonil hlavu, a elf, letiaci vzduchom v závese za jednorožcovým chvostom, sa vlastnou zotrvačnosťou nabodol na jeho roh. V ľavej ruke zvieral tri dlhé čierne chlpy.

***

V tú noc boli stromy svedkami toho, ako si besný jednorožec vykračuje po lese, hromží, a stále dookola si hlavou vyhadzuje a znova nabodáva na roh siluetu malého blonďavého elfa. Keď už bolo elfovo telo také dopichané, že nebolo možné ho udržať na rohu, dupal po ňom jednorožec tak dlho, až krv na jeho nohách a bruchu prekryla dokonca aj všepohlcujúcu čiernu farbu jeho srsti.

Nadránom Augustus veselo odskackal k blízkemu potoku.