Otočil som sa smerom k dverám. Obaja sme prestali bojovať. Mlčky som počúval a keď už boli pri našich dverách, prudko som sa zvrtol.
- Vypni to! pošepkal som.
Myslela si, že toto je moment absolútnej hrôzy.
Keď ju dcérka poťahala za šaty, ukázala prstom na západ a Niwe sa tým smerom pozrela, pochopila, že sa mýli. Predstavy o susedoch sú slabý odvar toho, čo uvidela teraz.
Znovu sa rozohnala. Kovový hrot vyštartoval až kdesi spoza nej. Letel opäť do skla. Naberal rýchlosť. Silu. Energiu. Teraz to už prerazí, som si v duchu rýchlo povedal. Veril som tomu. To sklo nie je nezničiteľné!
O chvíľu sa začal pomaličky odsúvať kredenc v kuchyni. Počula to. Ktosi odzadu, ktosi v tej stene zatlačil a posunul ho. Nôžky vydali na gumenej podlahe zvuk, pri ktorom by každému prebehol mráz po chrbte.
Pomaly, piskľavo ...