Na obežnej dráhe už nejaký čas kotvilo medzihviezdne plavidlo. Neprestajne skenovalo povrch planéty, desiatky robotických prieskumníkov pracovalo priamo v teréne. Vzorkovanie bioty, odhady početnosti, predpokladaná natalita, mortalita, medzidruhové a vnútrodruhové vzťahy, populačná dynamika a trendy. DNA a jej potenciál. Hlavný palubný počítač chrlil dáta, výsledky analýz, prognózy.

Hlúčik špecialistov sa prestal vadiť a prenechal slovo rečníkovi. Priestorová projekcia v strede miestnosti dopĺňala prednášku.

„Kolegovia, je najvyšší čas zasiahnuť. V záujme zachovania mieru v našej galaxii, v záujme našich budúcich generácií. Táto malá planéta je pre nás skrytou hrozbou. Vývoj dominantného druhu prekročil štádium šesť, sebauvedomenie. Máme tu počiatok novej civilizácie. Preto sme tu. Zanechajme teda spory a pozrime sa na náš model planetárneho ekosystému ponechaného výlučne na vlastné regulačné mechanizmy.“

Blik-blik. Nový obrazec vyplnil priestor až po strop. Orgány zraku všetkých zúčastnených sa upreli na mnohorozmerné grafy, výpočty, tabuľky.

Na čo myslí dinosaurus? Na zhoršujúce sa klimatické trendy? Na nepredvídateľnú vulkanickú činnosť? Na padajúce hviezdy? To by nebolo od veci. ON väčšiu časť svojej existencie nemyslel. Len nedávno sa to s tým cirkusom celé začalo. Bolo to otravné. Rušivé. Náročné. Kde sa to dá vypnúť? Dovtedy jednoducho vedel a hotovo. Ja veľký, ja silný, ja zožrať teba. A teba, a teba. Aj teba. Fuj, teba nie, ty si zdochol už dávno. Skúste sa len na minútku zamyslieť, napríklad nad posunom zemských platní, hneď vám príde vyďobnúť oko nejaká ambiciózna jašterica čo si myslí, že lietacie blany sú teraz v móde. Vraj inovácie. Nezmysly!

„Zhrňme si chronológiu expanzie biologických replikátorov tejto planéty. Celá podstata stvorenia je až smiešne jednoduchá. Základom je sebectvo.“

V miestnosti to zacvrlikalo, rečník vzrušene gestikuloval tykadlami a naježil brvy.

„Kuriózne, však? Táto nepekná črta, ktorej sa štítia vyššie bytosti celého vesmíru, dala v tomto kúte sveta vznik primitívnemu životu. Bioreplikátory sú založené na viacúrovňovom systéme úspešných a neúspešných jednotiek, teda DNA plus proteíny. Úspešná jednotka obsadí dostupné zdroje, neúspešná zaniká. V tomto krutom svete nemá miesto láska, súcit, pochopenie. Iba sebectvo. Táto stratégia sa uplatňuje na všetkých úrovniach organizácie živej hmoty.

Odhliadnuc od toho, štádiá jedna až šesť prebiehali podľa noriem. Len pomerne nedávno centrum spracúvania informácií jednej vetvy organizovaných replikátorov prekročilo ďalší prah, spomínané štádium šesť. Tieto nižšie bytosti, už ich tak môžeme nazvať, patria ku kaste predátorov. Zabiť a pohltiť, alebo byť zabitý a pohltený. Toto je samotná podstata ich bytia, časom sa samozrejme môže utlmiť, ale nikdy nie celkom odstrániť. Čo nám z toho vyplýva?“

Do útvaru v strede miestnosti pribudli ďalšie dáta.

„Štádium sedem bude podľa predpokladu dosiahnuté tu,“ na časovej osi bliklo zelené svetielko. „Vývoj duševných schopností sa exponenciálne znásobí. Máme tu novú civilizáciu. Ich termoregulačná nedostatočnosť sa v istých štádiách vývoja môže javiť ako nevýhoda, no v konečnom dôsledku im uľahčí prechod do štádia osem, prekročenie hraníc domovskej planéty,“ na časovej osi sa objavilo červené svetielko. „A tu, vážení, sa sa dostávame k jadru problému. Populácia sa nasýti planetárnymi zdrojmi a nevyhnutne exploduje do vesmíru. Vďaka schopnosti prirodzenej hybernácie pre nich cestovanie naprieč priestorom a časom nebude problém. A čo si myslíte, že sa stane, keď tento národ barbarov vypustíme do našich svetov!?“

Otázka zostala visieť vo vzduchu bez odpovede. V miestnosti panovalo šokované ticho. Kolegovi z Proxima Centauri povolili vačky s chloridom sírnatým.

Jeho nozdry zachytili v jemnom vánku stopy čerstvej krvi. Korisť! Pravdepodobne zranená. Ešte lepšie. Zodvihol hlavu od veľmi vzrušujúcej správy – žľazového sekrétu mladej samičky na kmeni mohutného plavúňa. Chcela si dať rande. Možno neskôr. S pomalým sústredením nasal okolitý vzduch a podvedome odfiltroval bežné vnemy. Ťaživý pach rozkladu tropickej vegetácie, hutná vôňa zeme presýtenej vlhkosťou, silice odparujúce sa z prieduchov voskovitého povrchu rastlín, celé tucty smrádkov z produkcie drobných bezvýznamných tiel hemžiacich sa vo vode, vzduchu, na zemi i v nej, blížiaca sa búrka od mora omnoho viac. Zostala len delikátna vôňa, prísľub vzrušujúceho lovu, možno i boja na život a na smrť. Výdych chripiacej priedušnice, tiché puknutie krčného stavca, výstrek krvi, posledné zášklby končatín… táto dráždivá zmes v jemnom vánku zapaľovala iskru kdesi vo vnútri, podobne ako pred miliardami rokov zaiskril prvý život v zhluku atómov a molekúl.

„Vyslanec D8Belf, prosím, to nie je občerstvenie ale vzorka mozgovej hmoty jedného z tých tvorov.“

Vyslanec D8Belf zdesene vyvrhol kúsky toho, o čom si myslel, že je exotický dezert.

„Aké máme možnosti, pýtate sa? Populácie predátorov sa musíme zbaviť, na tom sa všetci zhodneme. Ale je nutné vyhladiť celý ekosystém? Pred tým, ako dáme hlasovať si pozrime model číslo dva, po čiastočnej úprave druhového zloženia.“

Projekcia sa od základu zmenila.

„Po našom zásahu eliminujeme, až na niekoľko zanedbateľných rudimentov, výskyt problémovej skupiny. Degradácia planéty bude len dočasná, nové formy replikátorov rýchlo zaujmú uvoľnené zdroje a priestor. Nebude to však kasta predátorov, ktorá dosiahne štádium šesť. Analýzou ich zdrojového kódu sme objavili autodeštrukčný mechanizmus. Sebectvo, ktoré im dalo vzniknúť, sa rozvinie do takej formy, až nakoniec zahubia samy seba skôr, ako dosiahnu štádium deväť. Hlasujme teda. Kto je za okamžitú planetárnu anihiláciu?“

Pružne vykročil. Rýchlejšie! Hustým podrastom sa mihlo čosi malé a smiešne strapaté.

Fuj. Odkiaľ to sem lezú? Mäkké telo majú nahusto porastené čudnými chlpmi, ktoré vôbec nepichajú a ich krv je teplá. Aké nechutné. Niežeby ich ON lovil, také biedne nič. A vôbec, je to pod jeho úroveň. Raz na jedného z nich stúpil. Náhodička. Teplé vnútornosti ho chvíľu príjemne hriali na chodidle. Ovial dychom ružovkastý mazanec s akcentom bielej, na pozadí skala prekvitnutá sviežim machom. Ach, tá rozmarná evolúcia. Čo ešte nevymyslí, piaty prst?

DUP! DUP! DUP! Vyrazil do priameho útoku.

„Hotovo? Tak teda, kto je za čiastkovú úpravu?“

Vyslanec z Alfa Centauri, ktorého telesné funkcie nútili nakrátko hybernovať každých dvadsať minút sa strhol zo sna. Mal neurčitý pocit, že niečo dôležité premeškal. To nie je fér! Stále mu to robia – neberú ohľad na jeho fyziológiu. Rýchlo vymrštil jedno chápadlo k hlasovaciemu zariadeniu a odklikol. Snáď si nikto nič nevšimol. Už len to chýba, aby zase začali s tými srandičkami.

Malý chlpatý tvorček sa krčil vo svojej nore. Tak-tak, že unikol.

Takých, ako je on, tí veľkí ani nepovažujú za korisť. Zabíjajú len pre zábavu. Alebo im rozhrabú dom a vyťahujú holé deti pištiace hrôzou. Stále znovu a znovu sa presviedčajú, aké je ich telo slabé a zraniteľné. Aha, aká jemná pokožka, ako ľahko cez ňu preniká ostrý pazúr, hlbšie a hlbšie. Potôčik krvi zapulzuje na chvejúcom sa tele a stratí sa v chumáči hniezdnej výstelky. Ani drobná kosť nie je prekážkou. Lebka jemne zapruží, no chýba jej pevnosť... kvílenie konečne ustane. Na chvíľku.

Onedlho aj ich krv vychladne. Tak je to správne.

Zem sa ešte chvela pod údermi mohutných končatín. Zo stropu sa odmrvila zemina, no chodba tentoraz vydržala. Mláďatá v hniezde o úroveň nižšie za zobudili začali nariekať. Oj, samému je ťažko obstarať dostatok potravy pre rodinu. Kedysi boli dvaja. Jedného dňa sa ten druhý nevrátil z lovu. Našiel ho. Ružovkastý mazanec s akcentom bielej, na pozadí skala prekvitnutá sviežim machom. Pachová stopa podala svedectvo o tom, čo sa mu prihodilo.

Hlasovanie bolo tesné. Vďaka jednému hlasu sa ručičky váh priklonili k alternatíve o čiastočnom zachovaní pozemskej fauny a flóry. Balvan potulujúci sa vesmírom bol silovým poľom odklonený zo svojej dráhy a teraz sa pohyboval po novej trajektórii smerom k modrobielej planéte.

Tvorček čupel pred vchodom do nory na úbočí kopca a hľadel k obzoru. Nezvyčajný jas ožaroval oblohu, po ktorej druhé slnko zanechalo stopu kondenzovaných pár miznúcu za horizontom. Prižmúril oči.

A možno, kým zmizol pod zemou, možno si niečo prial.

Niečo nepekne sebecké.

▪▪▪

(pozn.: inšpirované prácou Richarda Dawkinsa The Blind Watchmaker; The Selfish Gene)