V našom malom meste sa býva príjemne. Ľudia sa na ulici úctivo zdravia, pekár vám každý pondelok odloží celozrnný chlebík. Mäsiar vie, ako vám má nakrájať krkovičku, kvetinárka zase v čakárni u zubára prezradí, kedy príde zásielka cibuliek holandských tulipánov a v ktorej časti záhradky sa im bude najlepšie dariť. Všade sa poľahky dostanete peši alebo na bicykli. Zopár nevyhnutných záležitostí treba občas povybavovať v meste a počas týchto výjazdov sa len utvrdzujem vo svojom presvedčení. Smrad, špina, davy ľudí, upchaté cesty, neustály zhon. Ani dnes to nebolo inak. Konečne doma, vykračovala som si cestičkou popri záhradkách, vdychujúc sladkú vôňu orgovánu. Bol pokojný podvečer, po očku som nakúkala do okien, ako sa rodiny chystajú zasadnúť k spoločnému jedlu. Úder prišiel nečakane. Futbalová lopta mi vrazila do temena až mi cvakli zuby. Vyľakalo ma to, no hneď som sa upokojila. Z krovia za plotom bol počuť šuchot a tlmené chichúňanie. No jasné, od Hudákovcov. Ten ich podarený Kubo a jeho banda zlosynov. Toľko krát som ich načapala ničiť triednu výzdobu! Nehanbia sa ani kradnúť v potravinách. Staručkej pani Hlôškovej podrazili barle, rehotali sa pri tom, ako pomätenci. Susedovu mačku utýrali k smrti a potom jej mačence poliali benzínom a zapálili. Zaživa. Som si istá, že to vyrazené sklo na riaditeľni majú na svedomí tiež oni. Malú Zuzku zavreli do kontajnera, trvalo pol dňa, kým ju školník našiel. To odvtedy sa zajakáva. Zasrani.

Vytiahla som vreckový nožík a novučičkú loptu bez milosti prepichla. Fíííííí. Chichúňanie razom uťalo. Vyfučaný balón som veselo prehodila cez plot. Úprimne ma to potešilo. Aj keď som tušila, že mi to len tak nedarujú. Zajtra v škôlke. Bude odveta.

Na druhý deň je všetko tak, ako som predpokladala. Kubova banda terorizuje ostatné deti, kolegyne, a samozrejme, najväčšia pozornosť je vyhradená mne. Som ich hlavná hviezda. Rev, rumádzganie, zatínanie pästičiek a cerenie mliečnych zúbkov od skorého rána. Milanko si schválne nasral do nohavíc, za čo som mu vydrhla riť v ľadovej vode. Obed – hotová tretia svetová. Písmenká z polievky dostanem z vlasov asi až večer v sprche. Vegeta v očiach pekelne štípe. Na vychádzke sa Karolko na truc vyváľal v blate, a aby mu nebolo málo, zhodil aj Betku. Peťko jej pri tej príležitosti pohotovo podupal okuliare a nejaké tie prsty. Traja plyšoví macíkovia môžu ísť do invalidného dôchodku, stádo My Little Pony bolo bez milosti dekapitované. S dievčatami im vystrojíme pekný pohreb, už si aj cvičia plač, ide im to. Keď nie, Timko im pomôže päsťami. Každá kocka lega spočinula v tichom hrobe na rozličných miestach dvora. Bolo ich tristo. Už to nie je dvor, už je to legocintorín. Bárbiny sa pýšia novým účesom, celotelovým tetovaním a deravým pohľadom. Aké inšpiratívne, môžeme deti viesť k tomu, aby videli pod povrch a vnímali vnútornú krásu.

A čo Kubo? Všetko sleduje spokojne sa uškŕňajúc. Diablovo semä. Som si istá, že niečo chystá, čaká na vhodnú príležitosť. Z jeho číhavého pohľadu sa mi sťahuje žalúdok.

Po olovrante som toho mala akurát dosť. V zborovni som prekutrala kolegyni stôl a naliala si kalištek domácej slivky či hrušky, to je jedno. Teplo rozlievajúce sa žalúdkom ma upokojilo. Ďalší mi prečistil hlavu. A ďalší ma priviedol na tú myšlienku.

Kým si neprídu rodičia pre svoje ratolesti, nechávame ich voľne lietať po dvore, teraz už legocintoríne. Banda sa ako vždy izoluje od ostatných detí, hrajú sa svoje tajné hry a nikoho medzi seba nepustia. To sa hodí.

Pristúpila som k ich hlúčiku. Čosi si ňuria v tráve, asi trhajú nožičky nejakému chrobákovi. Ale nie, to porcujú dážďovku. Zvedaví, na aké malé časti ju treba narezať, aby sa jej kúsky prestali mrviť. Malí výskumníci.

„Ahojte,“ oslovila som ich naoko veselo. Všetci sa strhli, len malý Kubo ma obdaril ľadovým pohľadom. „Nechcete sa zahrať novú hru?“ nasilu som sa usmiala, akoby som si dnešnú apokalypsu bohovsky užívala. Zopár z nich zvedavo zdvihlo hlavu, no poslušne čakali, čo na to povie ich Führer.

Ja nečakám. Útočím.

„Poďte,“ napriahla som ruku dlaňou nahor k najbližšiemu, „je to tajná hra,“ stíšila som hlas. „Nikto iný ju nepozná, a ani vy ju nikomu neprezraďte!“ zatvárila som sa diabolsky prefíkane. Ulepená rúčka mi zovrela dlaň. Karolko, si môj!

„Čo je to za hra?“ Kubo sa akosi nevedel rozhodnúť, zamyslene sa šťúral v nosnej dierke.

„Na Krvavé koleno.“

„Pfrrrr! To je staré!“ vysmial ma.

„Áno, ale vás to naučím hrať inak. Naozajstne. Je to supertajné, nesmiete to prezradiť nikomu, ani mamke a ockovi!“ cukalo mi kútikmi úst, bolo ťažké nerozosmiať sa pri pohľade na tie vyvalené očká. Do druhej dlane mi vkĺzli Milankove prstíky.

„Ukáž!“ Zlatý Milanko!

„Je to ľahké. Nikto nesmie byť Krvavé koleno. Vtedy príde Krvavé koleno samé medzi vás,“ stačí vložiť do hlasu štipku napätia a hneď mi sadnú na lep. „Tak, kto chce vidieť Krvavé koleno?“

„Jáááá!“ zajačali zborovo. Milujem deti.

„Dobre! Ja budem akože mamička,“ začala som variť na neviditeľných hrncoch. „Komora bude akože za tamtým kríkom, tam bude číhať Krvavé koleno.“

Deti sa pochytali za ruky. Len Kubo sa stále mračil, akoby šípil zradu.

Príď bližšie, Satanáš!

„Chceš sa s nami zahrať na Krvavé koleno? Môžeš byť prvý, kto sa pôjde pozrieť do komory,“ hodila som návnadu. Zabrala.

„Mami, mami, som hladný!“ rodený herec. Od úst by ste si preňho odtrhli.

„Tak sa choď do najesť do komory!“ Choď, môj zlatý, poslúchni mamičku.

Kubo letel do ‚komory‘, naoko zhíkol a hneď bol zas pri mne. „Mami, mami, v komore je Krvavé koleno!!!“ Chlapci teatrálne zaručali. Išla som sa teda pozrieť do komory a odriekavala som formulku.

„Kto si?“

„Krvavé koleno!“ odpovedala som sama sebe škrekľavým hlasom. To len kvôli deckám. Aby z toho aj oni niečo mali. Inak to vôbec nie je potrebné.

„Čo ješ?“

„Ľudské mäso!“

„Čo piješ?“

„Ľudskú krrrrv!“

„Čo si obliekaš?“

„Ľudskú kožu!“

„Kedy si pre nás prídeš?“ Toto bolo dôležité. Naklonila som sa dopredu. Ani som nepípla, len som naťahovala uši nech to neprepasiem. Vlastne som to nemusela vedieť, len som bola zvedavá.

„O deviatej…“ zaševelilo to medzi listami, akoby ich ovanul skazený dych.

Vrátila som sa k rozjančeným chlapcom, pochytali sme sa za ruky a začali recitovať. „Prvá hodina odbila, lampa ešte svietila! Druhá hodina odbila, lampa ešte svietila! Tretia hodina odbila ...“

Pri deviatej hodine som zvreskla „Lampa zhasla!“ výskot, piskot, aby bola švanda, ešte som bandu chvíľu naháňala po dvore. Takí boli zlatí, celí uveličení, teta učiteľka sa len s nimi hrá supertajnú supercoolovú hru, úplne zabudli na svoju omertu. Teraz som tá najsamlepšia teta učiteľka!

Hru sme si zopakovali ešte dva krát. Druhý krát išiel do komory Peťko, po ňom Timko. Potom si ich začali odvážať rodičia. Netreba to preháňať, nech nám nadšenie z tajomna vydrží čo najdlhšie.

„A kde je Krvavé koleno? Ja som ho nevidel!“ No jasné. Karolko, malý šťúral.

„Uvidíš ho, neskôr,“ odpovedám po pravde.

Cez víkend sme si s manželom užívali voľné chvíle v posteli, na gauči, pod kuchynským stolom, v sprche, na terase, v kôlničke na drevo, pod jabloňou, v susedovom altánku. Občas nás vyrušil telefón. Nie, Kubo u nás nie je, čo by tu robil? Nie, ani my sme ho od včera nevideli. Áno, určite sa ozvem, keď ho uvidím, nerobte si starosti.

Maj sa, Kubo.

V pondelok pršalo celý deň, s deckami zavretými medzi štyrmi stenami som si netrúfla na ďalšie kolo našej hry. Aby niekto niečo neokukal. Nejaké deti musia v škôlke prežiť, lebo prídem o prácu. Ach, áno. Dnes sa stratil Peťko. Jednoducho ráno nebol vo svojej postieľke. Mamička ho prišla odhlásiť z obeda. Určite sa niekde nájde, to viete, deti. Nie, Kubo sa stále nenašiel. Stavím sa, že spolu niekde vystrájajú čertoviny. Veď sú dobrí kamaráti. Až za hrob. Hahaha.

Po obede sa rozložili postieľky, decká sme narvali do pyžamiek a hajde spať. O chvíľu sa už odfukovalo. Len jedna kôpka prikrývok sa nepokojne nadhadzovala, ako sa drobec pod ňou mrvil. Timko, čo ťa žerú mrle? Potichu som sa prikradla bližšie. Niečo sa mu snívalo, bledé čelo orosené potom, pod viečkami mu pobehovali zrenice, to je vždy srandovné. Ha, a teraz zakňučal zo sna. Ako zvieratko v pasci. Nahla som sa a nežne ho pohladila po vláskoch. Neboj sa, maličký. Timko sa upokojil a upadol do hlbokého spánku. Nechala som ho oddychovať.

Asi som bola posledná, ktorá ho videla. Prišla polícia, psovodi s cvičenými vlčiakmi, obrátili škôlku hore nohami. Nič nenašli. Vypočúvali všetok personál, vychovávateľky na trikrát. Nič nezistili. Pribehli rodičia, vyplašené kvočky si tisli na hruď svoje kuriatka.

„Dúfam, že zajtra sa už počasie umúdri,“ prihovorila som sa jednej kvočke. Akože small-talk. Nechápavo na mňa hľadela.

Umúdrilo sa. Popoludnie sme opäť mohli tráviť na dvore. V bezpečí, za silným plotom. Aj ujo policajt hliadkujúci na chodníku si to myslel. Občas na mňa žmurkol. Má rozkošné jamky v lícach, keby som nebola vydatá… Vychádzky nám polícia až do odvolania odporúčala vynechať. To nič.

„Teta učiteľka, teta učiteľka, ja som ešte stále nevidel to Krvavé koleno!“ reklamoval Karolko šeptom do ucha. Stále mu to nedochádza, naivka.

„Ozaj? Tak to musíme napraviť,“ kamarátsky som ho poťapkala po pleci. Milanko reagoval menej dychtivo. Prehovorili sme ho, až keď som ho prvé kolo nechala hrať mamičku. Posero. Do komory som išla sama, ale ja som už na Krvavé koleno veľká, neublíži mi. Milanko vydržal ešte dve kolá. To úplne stačí. Keď sa vrátil z komory, pocikal sa. Zavolala som jeho matke do práce, nech si preňho príde skôr, zdal sa mi akýsi bledý a nesvoj.

Po posledných dvoch zmiznutiach, či únosoch, ako to nazývali médiá, sa začalo hotové peklo. Škôlku zatvorili, všetkých stále dookola vypočúvali, kto, kde, čo a ako, na uliciach hliadkovali húfy drsných chlapcov v uniformách, rozobrali celé mesto tehlu po tehle. Samozrejme, bezvýsledne.

Hra sa skončila, zostala som len ja a Krvavé koleno. Vlastne nie, len ja. Sama.

Celý ten huriavk na mňa musel doľahnúť, predsa len, som citlivá osôbka, niet divu, že som sa necítila vo svojej koži. Pomaly som v žalúdku neudržala ani dva hlty kamilkového čaju.

Každá búrka raz prehrmí a o pár týždňov sa atmosféra opäť upokojila. Čo upokojila, bol to priam balzam na dušu. Som si istá, že si vydýchlo celé mesto. Triedy v škôlke zdobila prekrásna výzdoba, stará pani Hlôšková sa nemusela báť vyjsť na ulicu, mačky boli mimo ohrozenia a malá Zuzanka tiež. Všetko sa mi zdalo tak krásne uvoľnené, priateľské, usmievali sa na mňa ľudia, domy, stromy, celý svet. Nie, neďakujte mi. To nie je prehnaná skromnosť, na mojom mieste by sa tak predsa zachoval každý, no nie?

S manželom sme prežívali najkrajšie obdobie spoločného života. Kto to mohol tušiť? V radostnom očakávaní nášho potomka sme vyberali meno, farbu na steny do detskej izby, postieľku, dupačky, malilinkaté roztomilé ponožtičky a topánočky ako pre princeznú Palculienku. Alebo malého Janka Hraška. Ešte nevieme, čo to bude, od nedočkavosti nemôžeme ani spať, dlho do noci sa zhovárame a spriadame plány do budúcna.

Dnes som sama. Manžel musel súrne odcestovať do zahraničia na služobnú cestu. Cnie sa mi za ním, ale nie som z tých, čo na mužíčkovi nezdravo visia. Urobila som si pekný večer. Voňavý kúpeľ pri sviečkach, teplé kakao a Stieg Larsson. Keby som bola mačka, pradiem až posteľ vibruje. Ale som len človek, a tak nechávam svoje telo zvláčnieť, knihu skĺznuť na zem, zakutrem sa hlbšie do perín. Dieťatko sa vo mne prvýkrát pohlo. Nádherné.

Uprostred noci som sa zobudila celá spotená. V izbe bola tma, musela sa vypáliť žiarovka. Niečo nedobré sa mi prisnilo, sen si však nepamätám. Zvláštne, zrazu som si spomenula na Krvavé koleno.

‚Lampa zhasla.‘

Od tých udalostí som tú hroznú kreatúru vypudila z mysle. Opäť som začula ten zachrípnutý šepot, ako odriekava svoju hodinu. Nie, to sa mi určite zdalo. To predsa …

…a zrazu, mi to dôjde.

Aj moje dieťa sa hralo na Krvavé koleno.

Definitívne precitnem a uvedomím si pocit vlhkosti v perinách. To nie je len pot. Chcem sa posadiť, no prudká bolesť v útrobách mi zavráti hlavu späť do vankúša. S námahou odkopnem prikrývku. Krv, všade je krv, tak strašne veľa krvi, pokúšam sa kričať, ale hlasivky vydajú len slabý škrek. Preboha, pomôžte mi niekto! Kde si?! Z posledných síl sa hrabem v perinách, akoby som ho tam mohla nájsť. Akoby existovala nádej. Skotúľam sa z postele a potom to zbadám. Kúsok. Niečoho. Tu i tam. V slabom svetle z ulice sa belejú na karmínovom pozadí. Moja krv a moje telo. Všade naokolo.

Čerstvá krv sa mi z lona leje na koberec, opúšťajú ma sily.

Cítim sa prázdna v každom význame tohto slova.

Stále sú tam, vidím ich aj keď mi klesnú viečka.

Omrvinky.