Tak ďaleko na severe tento dub nerastie. Iba tu, v okolí jazera, sa mu darí. Z nevysvetliteľných príčin je v tejto oblasti vždy o niekoľko stupňov teplejšie, ako by malo byť. Teplo a vlhko sála priamo z pôdy, korene stromov nepremrznú ani počas najtuhších zím. Klimatická anomália, tak to raz ktosi nazval. Teraz na jeseň sú listy vyfarbené do tmavočervena, akoby im v cievach miesto miazgy kolovala skazená krv. Vodná nádrž má oválny tvar, večne z nej stúpa vlhký opar. Počas slnečných dní, aké sú v tomto kraji vzácne, v strede možno rozoznať obrys ostrova.

Pri pohľade zhora jazero obklopené dubmi vyzerá ako krvou podliate oko, slepá zrenička je zamútená bielou hmlou, beľmo má nezdravý žltkastý nádych.

Nahnevane hádzal kamene do vody. Ozvalo sa tiché čľup, pokojná hladina sa na okamih sčerila, no zvuk rýchlo utíchol a vlnky, hoci sa za týchto podmienok mohli šíriť doďaleka, opadli. Všetko tu bolo akési mŕtve, až na tie duby. Šuchotali listami v bezveternom tichu, občas zavŕzgal konár.

Jakub ale premýšľal nad iným. Hlúpa Zuza. Prečo ju museli brať do partie? Mal to byť hustý trek a nie aby so sebou ťahali babu. So všetkými jej šminkami a sprostosťami. To pre ňu Andrej na dnes zahovoril nocľah v dedine. Lebo ju to na karimatke tlačí. A bliaka a bliaka a bliaka, tresnúť jej jednu po papuli, nebude si ju potom musieť toľko machliť. Keby mu aspoň podržala, čo-to by jej i odpustil. Ale nie, ona musí začať jačať na celú ves, vraj pomóóc znásilnenie. Krava.

Pri brehu čosi vyšpľachlo, kalná voda pokropila Jakubovi rifle. Pokúsil sa to zotrieť rukou, ale na látke ostali tmavé škvrny. Hnus. Hodil do jazera posledný kameň a otočil sa na odchod. Už by sa všetci mali upokojiť, veď sa zase toľko nestalo.

Pri večeri panovalo ťaživé ticho. Zuza sa neukázala. Každý chlípal horúcu polievku, Jakubovi sa nikto nechcel pozrieť do očí. Keď ich gazdiná obslúžila, prisadla si na chvíľu k nim.

„Tak ako, mládenci, páči sa vám náš kraj?“ pokúsila sa zatiahnuť mĺkvych chlapcov do rozhovoru.

Všetci zdvorilo zahmkali, uhm uhm, že teda páči. Chceli byť sami, potrebovali si prebrať vážne veci, aj keď sa do toho nikomu nechcelo. Jakubovi asi najmenej, radšej bude konverzovať so starou chalupárkou. „Mne sa páči jazero. Ako sa volá? Na mape zaznačené nie je.“

Gazdiná sa zarazila a úsmev jej pohasol. „Jazero…? To jazero je nebezpečné. Radšej ho na výlete obíďte!“

„Ale babka, čo vám tam straší?“

Gazdiná zbledla a prežehnala sa. Jakub sa uchechtol. „Straší vo veži…“ precedil polohlasom a odtisol od seba tanier. Toľko k zmysluplnej diskusii. Zase ho ovládla zlosť, na Zuzu aj na všetkých. „Idem si zaplávať,“ vyhlásil a vstal od stola.

„Zaplávať? Teraz?“ pozrel na neho vyjavene Andrej.

„Jasné, dnes som to tam bol omrknúť. Voda je teplá jak šťanky,“ všetko, len nie tie vyčítavé pohľady kamarátov. Bývalých kamarátov. Keď sa vráti, budú už iste spať. Ale Zuze, tej to nedaruje.

Gazdiná len vyplašene skákala pohľadom z jedného na druhého, no zoči-voči Jakubovej zlosti sa neodvážila namietať. Už ju mal aj tak za blázna. A to dievča, ešte stále plače, ani k večeri neprišlo. Jakub zachytil jej pohľad a očervenel.

Vyskočil rovno od stola, zaplesol za sebou dvere chalupy, preskočil bránku a zmizol v tme.

Keď sa v diaľke stratili svetlá dediny, zaľutoval, že si nevzal aspoň baterku. Tvrdohlavo sa hnal po lesnej ceste, pod nohy sa mu plietli korene stromov, vetvičky ho šľahali do tváre. Nočné kúpanie, to je nápad. Možno by sa mal vrátiť, vysvetliť, možno ho vezmú na milosť. Ach, nie, všetci sú na strane tej blonďatej štetky. Stavil by sa, že si to po nociach tajne rozdáva s Andrejom. Au! Ďalšia vetvička mu doškriabala líce. Na chvíľu sa zastavil a otrel si krv do vreckovky. Zistil pri tom, že má vlasy, oblečenie i tvár poprášené jemným púdrom. Kde sa tu vzal ten sajrajt? Chvíľu sa snažil očistiť, no bezvýsledne. Potom opäť vykročil, dúfajúc, že voda jazera z neho zmyje všetku špinu.

Bola naozaj príjemne teplá, hladina hladká ani zrkadlo. Na túto ročnú dobu veľmi neobvyklé. Oblečenie nechal pod najbližším dubom a pomaly vstupoval do temného jazera. V jemnom bahne sa mu zabárali nohy až po členky, na moment ho striaslo. Odpichol sa od brehu a vychutnával si kĺzavý pocit prúdov na nahej pokožke. Hneď sa cítil lepšie. Pustil všetko z hlavy, sústredil sa na dýchanie, rovnomerný pohyb paží a nôh. Nevedel ako dlho plával, keď pred sebou v slabom mesačnom svetle rozoznal nejasné kontúry ostrova. Bez uvažovania k nemu zamieril. Bol už dosť unavený, na pevnej pôde si oddýchne a potom sa vydá na cestu späť.

Myšlienky na ostrov ho vytrhli z príjemného uvoľnenia a uvedomil si, prečo odrazu cíti únavu. Voda okolo neho podivne zhustla, na každé tempo musel vynaložiť väčšiu a väčšiu námahu. Predtým sa ozýval špľachot, ako si razil cestu jazerom, no teraz akoby plával v pudingu. Zvláštne zapáchajúcom pudingu s hrudkami. Zdalo sa mu, že aj teplota sa o niekoľko stupňov zvýšila, z hladiny sa parilo. Rana na líci ho pálila ako čert, kto vie čo za infekciu môže dostať z takejto vody. Vody? Jakub sa zastavil, šliapal na mieste a zdvihol ruku oproti mesačnému svetlu. Naplo ho. Tekutina na ruke, aj tá ktorá ho obklopovala, vyzerala, páchla a chutila ako stará krv. Krv! Začal sa vystrašene obzerať, koho by mohol zavolať na pomoc. Zdesený výkrik mu odumrel na perách, bol sám, sám uprostred jazera z krvi. Čosi sa mu obtrelo o lýtko, a až teraz ho chytila poriadna panika. Tak predsa nie je sám! V jazere niečo živé pláva, možno to už otvára tlamu plnú ostrých zubov, aby sa zahryzlo, stiahlo ho pod hladinu, kde mu z pľúc vytlačí vzduch mazľavá hmota. Od hnusu mu žalúdok robil kotrmelce, no strach bol silnejší. Zo všetkých síl sa snažil dostať k brehu, ostrov bol už celkom blízko. Posledné metre boli najtažšie, pri ostrove tekutina ešte viac zhustla.

Vytackal sa na pevninu, klesol na všetky štyri a takmer sa zadusil vlastnými zvratkami, ako lapal dych pomedzi dávivé kŕče. Dostal zo seba úplne všetko, už len naprázdno prehĺtal kyslé sliny. Och, keby tak… dúšok chladnej vody! Zaprisahal sa, že do jazera viac nevkročí. Na ostrove prečká noc a zajtra, za svetla, určite ho prídu hľadať. Helikoptérou alebo čo. Má predsa kamarátov, vedia kam išiel. Nájdu jeho veci pod dubom.

V polosede sa podopieral lakťami a hľadel do hmly. Držala sa nízko, obklopovala ostrov nepriehľadným závojom ako bariéra medzi realitou a nepríčetnosťou. Čakal, kým sa mu upokojí dych. Už je v bezpečí, možno mal nejaké halucinácie. Pozrel sa na svoje telo pokryté zasychajúcou krvou. Možno tie halucinácie ešte stále má. Ale… môže si človek, ktorý má halucinácie tento stav plne uvedomovať? Jakub by za to nedal ruku do ohňa. Ďalšie úvahy zastavil nepríjemný pocit. S očami stále upretými do tmy pomaly hmatkal dlaňami okolo seba. Aký zvláštny povrch. Ani štrk, ani hlina. Ani stebielko trávy. Kožovitý zvrásnený reliéf mäkko pružil pod dlaňami. Veľmi ho neprekvapilo, že povrch ostrova vôbec nie je studený. Ohrieva celé jazero i duby s červeným lístím. Anomália. Duševná porucha. Všetko jasné.

Konečne sa odvážil sklopiť zrak, očakávajúc ďalší výplod narušených nervov, ale na tmavom podklade aj tak nič poriadne nevidel. Pretrvával len pocit pomalého pulzovania, akoby to nebol len kus zeme, ale jeden veľký žijúci a dýchajúci organizmus. To je smiešne.

Obrátil sa a obzeral si ostrov. Nezdal sa byť veľký, široký bol z tejto strany ako futbalové ihrisko. Oproti oblohe sa črtali tmavé siluety bezlistých dubov, suché konáre clonili žiaru hviezd a dorastajúceho mesiaca. Iná žiara sa predierala spomedzi kmene, nepokojné sliepňavé svetielko, jemne pulzovalo v rovnakom rytme, akým mu v spánkoch búšila krv. Pri pohľade naň Jakub zabudol. Kalné svetlo vytiahlo farbu z každej spomienky. Fascinovalo, vábilo na plané sľuby.

Len ochutnaj… trpké je sladké, krv je nektár, bolesť je rozkoš.

Nočné ticho prerušil erotický ston, dlhý a ťahavý, vylúdený z hlbiny zvrátenej vášne, dosiahol jačivého vrcholu a potom postupne slabol, tíšil sa, až sa premenil na posledný výdych umierajúceho.

A Jakub išiel. Na ostrove okrem dubov nerástlo nič, no suché konáre mu rozodierali kožu do krvi. Zrak upretý na bludnú žiaru, viečka ani nežmurkli. Keby mu niektorý konár vypichol oko, sotva by si to bol všimol. Podivný povrch pod nohami pretkávali hrčovité korene, ktoré v tme vydávali jemný ružovkastý prísvit. Vyžarovalo z nich živočíšne teplo.

Čím bol k stredu ostrova bližšie, tým boli korene hustejšie a hrubšie. Miestami na nich vypučali pľuzgiere veľkosti ľudskej dlane. Pri neopatrnom dotyku sa z nich rinula hnedá zapáchajúca kvapalina, a všade kam dopadla čo len kvapka tohto sekrétu, tvorili sa pľuzgiere nové, ešte väčšie a odpornejšie. Jakubove chodidlá zanechávali krvavé stopy, na rozožratom mäse sa tvorili stále ďalšie a ďalšie mokvajúce rany.

Ale Jakub išiel, išiel by za tým volaním aj keby mu odhnili nohy.

Konečne sa predral z húštiny a zastal na voľnom priestranstve. Cícerky potu sa na ňom miešali so zvyškami krvi z jazera. Tu v strede bolo na zadusenie, teplo a vlhko ako v dažďovom pralese. Čudný tlak mu zvieral lebku, búšenie v spánkoch zosilnelo, pred očami sa objavovali tmavé škvrny. Korene sa medzi sebou preplietali ako klbko hadov, mnohé boli hrubšie od Jakubovho trupu. Celá táto štruktúra smerovala k päte prastarého duba, ktorý napájala živinami. Samotný dub pulzoval oným zvláštnym svetlom, ktoré sem Jakuba priviedlo.

A potom ju zbadal.

Vedel, že tu bude, no pohľad na ňu mu vyrazil dych. V mieste, kde korene tvorili priehlbinu, na loži z červeného lístia. Cítil ju už dávno, ale intenzívna vôňa čo sa jej šírila spomedzi stehien ho teraz omráčila naplno. Zavlnila bielym telom, prehla sa ako luk a natiahla k nemu ruku. Jakub sa len prisprostasto usmial a ponáhľal sa splniť každé prianie tej dokonalej bytosti. Aby ho povzbudila, roztiahla stehná, pootvorila mäsité pery a pomaly, lascívne po nich prechádzala krvavočerveným jazykom. Vybičovaný túžbou už načisto stratil rozum. Klesol k nej a len čo prirazil, zachvátili ho kŕče orgazmu.

Od vyčerpania sa chvel na celom tele. Nohy i ruky mu ovinula okolo trupu a nechala ho odpočívať. Keď sa Jakub spamätal, pokúsil sa odtiahnuť. Už sa mu nevidela taká príťažlivá. Jej pokožka bola na dotyk lepkavá, jazyk stále vystrčený medzi perami sa zvíjal ako červ v hnilom mäse. Oči bez zreničiek, len slepé buľvy pretkané pulzujúcimi cievami. Stále ho pevne zvierala, nemienila sa ho len tak vzdať. Vtedy precitol a zdesene sa poobzeral okolo seba. V lôžku i okolo neho sa povaľovali vybielené ľudské kosti, posledné pamiatky na jej predchádzajúcich milencov. S výkrikom sa strhol, pokúsil sa vymaniť z objatia nenásytnej samičky. Vypätím všetkých síl sa mu podarilo odtrhnúť od seba biele končatiny, vzápätí si veľmi bolestivo uvedomil, že je ešte stále v nej. Bol zovretý a prilepený, tisíce mikroskopických háčikov sa zadraplo pokožky. Taký malý kúsok tela a toľko utrpenia. Opäť ho objala a ostrými tŕňmi sa mu zahryzla do ramena ako pitbull. Priehlbina sa začala napĺňať žieravinou.

Hladina stúpala pomaly, no nezadržateľne. Trvalo to dlho, príliš dlho. Dokonalá mucholapka. Mucha môže kričať a vzpierať sa koľko chce, udierať, škriabať, hrýzť, keď raz sadne na lep, mucholapka nepustí. Zmámený samček umiera mučivou smrťou, draho zaplatil za ukojenie pudov. To posledné, čo vidí, kým mu kyselina vytrie zrak, sú červené dubové listy.

Trpké je sladké, krv je nektár, bolesť je rozkoš. A smrť je… znovuzrodenie.

Nasledujúcu jar starý dub na ostrove po mnohých rokoch zakvitol. Chránený hradbou mŕtvych stromov, vložil do svojho potomstva množstvo energie. Celé leto ich nechal rásť, zásoboval ich živinami, hýčkal ich a bdel nad nimi.

Na jeseň už boli celé nedočkavé vydať sa do sveta.