Prológ

Príbeh sa odohráva v malom mestečku v stredozemí, kde polosirota Henri, ktorý býva so svojou matkou Elizabet, čelí nepriazni osudu. Henriho rodina patrila medzi uznávané zámožné rodiny, vďaka výraznej finančnej pomoci na výstavbu miestnej nemocnice a sirotčinca, avšak po smrti jeho otca, ktorý zomrel za nevyjasnných okolností, obyvatelia mesta pozerajú na Henriho a jeho matku ako na čudákov. Henri sa teda stiahne do ústrania. Vo veku devatnásť rokov nastupuje na tamojšiu univerziutu, kde prežíva peklo so strany spolužiakov, ale aj svoju prvú lásku. Žije si svoj vlastný život, až kým sa do jeho života nepripletie tajuplný muž a proroctvo. Nadobúda schopnosti o akých sa mu ani nesnívalo. Umožňujú mu si vybudovať svoje miesto v spoločnosti, ale zároveň sú preňho aj nočnou morou. Pozrime sa spoločne čo pre Henriho osud pripravil...

Dávne proroctvo od neznámeho autora, ktorého koniec sa nezachoval:

Dieťa lež povstane z lásky čistej, zapredané však dušou diablovi, strach a hrozu po svete rozpúta. Avšak stane sa tak iba ak bohatsvo zverené rodine z rúk diabla budú použite pre prospech všetkých a ne......

Kapitola 1: Sen

"Henri, vstávaj, prídeš neskoro do školy!" zakričala Henriho mama z kuchyne, "Raňajky máš na stole, ja už musím bežať do práce." Henri pomali otvoril oči a jeho zrak spočinul na hodinách, ktoré ukazovali čas 6:57. "Ešte tri minúty a vstanem." ticho si zašomral a prevratil sa na druhý bok.

Odrazu pocítil chlad po celom tele. Otvoril oči a uvedomil si, že už nie je vo svojej posteli. Stál na mieste, ktoré obklopovala úplna temnota. Jediné čo dokázal rozoznať boli zatvorené drevené dvere, niekoľko krokov pred nim. Neistým krokom sa vydal ich smerom. „Kde to do pekla som? Je tu niekto?“ jeho hlas sa rozplynul v ničote, no nedostal žiadnu odpoveď. Načiahol ruku, aby pootočil zlatou guľatou klučkou vo dverách, ale tie sa pred nim s rachotom rozleteli skôr ako to stihol urobiť.

„Henri, pristúp, už ťa očakávam.“ ozvalo sa z miestnosti za dverami. Hlas neznámeho muža znel desivo, Hrenri však neváhal a vstúpil do miestnosti. Dvere sa za ním zatvorili s rovnakým rachotom ako predtým. Ocitol sa v neveľkej miestnosti, ktorá bola osvetlená len svetlom zo sviečok stojacich v stojananoch po okrajoch izby. Na stenách visela samotná smrť, z každého obrazu boli cítiť strach, utrpenie a bolesť ľudstva. „Poď, posaď sa, nemáme veľa času.“ Opäť naňho prehovoril neznámy muž. Henri upriamil pohľad muža, ktorý sedel v kresle za velkým dreveným stolom obklopený hŕbou papierov. Pripadalo mu, akoby sa ocitol v kancelárií masového vraha.

Henri si bez slova sadol do kresla, pred mužovim stolom. Osvetlenie v miestnosti nedovolovalo vzhliadnuť detaily jeho tváre, až na jeho úhrančivé sýto červené oči, ktoré prebodli Henriho pohľadom. „Kto ste?“ spýtal sa Henri. „Moje meno nie je dôležité, no určite si už omne počul. Vy ľudia ma nazývate rôzne, diabol, satan, pán pekiel… No stačí, keď ma budeš oslovovať pane.“ Henri rozpačite pozrel na muža. Cítil, že z neho vyžaruje akýsi druh temnej energie umocňovanej vplyvom prostredia, no nemohol uveriť, že by bol ten, za koho sa vydáva. Diabol predsa neexistuje, ľudia si ho len vytvorili ako oponenta taktiež vymysleného boha. Hoci Henriho rodičia boli silno nábožensky zalození, po smrti otca stratil akúkoľvek vieru v boha. „Pane, môžete mi vaše tvrdenie nejak dokázať?“ Muž naňho vyceril zuby a svojim hlbokým, prenikavým hlasom sa nahlas zasmial. „Máš guráž, to sa musí nechať. Ľudia zvyčajne pri pohľade do mojich očí nezmôžu ani na slovo a ty s absolutným kludom dokonca chceš, aby som ti niečo dokazoval. Nezmýlil som sa v tebe! Páčiš sa mi takže ti vyhoviem.“ Henri ničomu nechápal a tak len mlčky čakal, čo sa bude diať. Muž sa náhle postavil a načiahol pred seba ruku s vystretým ukazovákom. V tej chvíli sa odkryli ďalšie črty jeho postavy. Na štíhlom tele mal na sebe pod kolená dlhý kožený čierny plášť a nechýbalo mu veľa do dvoch metrov, čo Henriho dosť zaskočilo nakoľko rozvalenému v kresle by mu tipoval nanájvyš meter osemdesiat. Na pravej ruke, ktorú práve vstýčil vpred sa mu okrem nechtov nalakovaných na čierno jasne vynímal prsten s leským čiernym kameňom.

Na mieste kde muž ukazoval sa rázom zjavil akýsi portál – zrkadlo do vonkajšieho sveta. Pri pohľade doň Henri uvidel akési malé mestečko. Ďíval sa naňho z výšky, akoby stál na neďalekom kopci. Vonku bolo krásne letné počasie. „A teraz sa dobře pozeraj!“ poznamenl muž. Nad mestom sa z ničoho nič začali sťahovať tmavé búrkové mračná. Netrvalo dlho a mestečko sa ocitlo v úplnej tme a zime. Odrazu začali z oblohy padať krupy veľké ako futbalová lopta. Aby nebolo málo, dažďové kvapky, ktoré sa spustili spolu s krupami vo vzduchu zamrzli tak, že tvorili ľadové ihlice schopné preniknúť aj kapotou auta. „Niečo tomu ešte chýba...“ znovu prehovoril muž zamyslene, „...už viem!“ Z portálu sa ozvalo mocné zadunenie. Ďalšie a ďalšie... Blesky križovali oblohu a dokončovli totálnu skazu. Mestečkom zneli sirény a krik zmetených ľudí. Mnohí boli zranení alebo mŕtvy. Domy s pevnou konštrukciou mali povytĺkané okná a tie so slabšou sa úplne zrútili. „Dosť! Zastavte to! Verím vám...“ Henri vykríkol na muža. Nedokázal sa pokojne prizrať na utrpenie ostatných len koli nemu. Muž si sadol spať do kresla a portál zmizol. „Škoda, práve v tom najlepšom.“ posmešne dodal muž.

Henri mal v hlave chaos, začínal prepadať strachu, no nechcel to ukázať navonok. Diali sa okolo neho nevysvetlitelné veci, už len to ako sa vôbec ocitol na tomto mieste bolo nad jeho chápanie. Nevedel čo ďalej. Miestnosť ovládlo na pár minút úple ticho v ktorom aj vlastný dych znel jako mohutné burácanie vetra. Muž naňho neprestajne hľadel s rukami zopnútými k sebe akoby sa modlil. Henri si odkašlal a prehovoril: „Neviem čo odomňa chcete, no ja odchádzam.“ Vzápatí sa postavil a odišiel k dverám. „A kam bysi chcel ísť Henri? Odťialto niet úniku, nie pokial tak ja nezvolím!“ A naozaj, len čo otvoril dvere ocitla sa ped ním rovnaká ničota ako predtým. „Tak dobre, čo odomňa vlastne chcete?! “ skrýkol Henri. Muž s pokojným hlasom odvetil: „Poď a posaď sa. Mimochodom nedal by si si pohárik whisky? Prepáč, že sa ťa to pýtam až teraz, no nemávam veľa tak vážných hostí ako si ty.“ Vážený hosť? A on? Pomyslel si Henri. Posadil sa znovu pred muža a začal: „Nie ja nepijem. Znovu vás ale dorazne žiadam vysvetlite mi kde to sme a čo odmňa chcete. A prečo ma nazývate vzácnym hosťom?

“Tak pekne poporiadku. Miesto, kde sa práve nachádzaš je moja kancelária. Myslel som, že to ti dôjde aj samému. Si tu pretože som si ťa privolal. Ešte pred svojim narodením si bol vyvolený nato, aby si mi raz slúžil. Je pravda, že sa tak malo stať už dávnejšie, no isté okolnosti tomu nedovolili... Teraz keď máš už po devätnástke, je čas aby si sa chopil svojej role. To prečo si pre mňa taký cenný je staré proroctvo, ktoré vraví, že syn počatý čestnými a nesebeckými ľudmi, ktorý svoje bohatstvo nadobudnuté upísaním svojich duší mne využijú aj pre prospech ostatných, bude raz môj nástroj pre nastolenie totálneho chaosu na zemy.“

Henri sa pustil do smiechu. „Ja? Ktorého majú všetci za podivína a nedokáže sa brániť vlastným rovestnýkom, ktorý si namňa dovolujú pre moj samotársky sposob života? Ja že mám byť stojcom chaosu?“

„Proroctvá nikdy neklamú! Navyše sa ti chystám odovzdať časť mojej sily, ktorá ťa spraví silnejším ako kedykoľvek predtým.“ Muž vstal a podišiel k Henrimu. Ten nestihol ani zareagovať a už aj mal mužovu ruku na ramene. Henri cítil ako mu v tom momente prúdila do žíl tá istá temná energia, akú pociťoval všade naokolo. Na chíľu úplne stratil kontrolu nad sebou samým. Keď muž svoje dielo dokonal odstúpíl o krok späť. Henri bol celkom zmetený: „Čo ste mi to urobil???“

„Onedlho sa to dozvieš. Teraz je čas aby si splnil prvý môj rozkaz... Chcem aby si zabil tých grázlov, čo ťa na škole šikanujú!“

„Nikdy! Nikdy by som nikomu neublížil, nech mi spraví čokoľvek. A vôbec ja nikdy nebudem počúvať vaše príkazi! Vráťte ma domov!“

Na mužovej tvári sa po prvý raz objavili známky hnevu. „Ako sa opovažuješ mi odporovať?“ telo mu v tom momente vzbĺklo a zdeformovalo. Už nevyzeral jako človek, ale ako démon, popisovaný v knížkach pre deti. Henri neváhal a vybehol z miestnosti do chladného prázdna. Bežal až kým mu nezmizli dvere z dohladu. Cítil sa ako na otvorenom mori, nikde nič. Nevedel koľko času uplynulo od jeho úteku no pomaly začínal strácať vedomie...

Kde to som? Prosím nech je to moja postel! Henri pocítil vokol seba teplo domova a hlavne svoju postielku. Pomaly otvoril oči a naozaj, bol doma! Bol to len sen, ale bolo to také reálne... Chvíľu sa ešte spametával, no potom ho napadlo pozrieť na hodiny. Ukazovali 8:10. Zaspal som! V okamihu zabudol na svoj sen, rozbehol sa do kúpelne, aby si umyl zuby, obliekol sa a cestou z domu si ešte zobral desiatu ktorú mu matka nabalila.