,,Muselo to takto skončiť? Muselo to takto dopadnúť?“

V spálni na rohu veľkej postele sedí muž. Slabé lúče zapadajúceho slnka prenikajú cez spustené rolety. V nich sa mihocú milióny prachových častíc a pomaly klesajú nadol. Nad posteľou visí obraz neznámeho autora, ktorý znázorňuje hornatú krajinu azda niekde na Aljaške. Vždy inklinoval k tomuto druhu umenia aj keď jeho žene sa to nepáčilo a už miliónkrát ho prosila, aby ho zložil dole. No on mu tam jednoducho pasoval. Akoby bol namaľovaný presne pre túto izbu. Raz naň náhodou narazil na blšom trhu a odvtedy si ho úplne zamiloval. Spálňa je zariadená skromne. Je tam len to, čo je nutné a potrebné. Veď tak to vždy chceli. Žiadne zbytočnosti a skrinky o ktoré by len bolestne zakopával. Muž nemo civí do zeme. Plecia spustené a na tvári neprítomný výraz. Prešedivelé na ježka ostrihané vlasy mu žiaria v lúčoch slnka. Nikdy nenavštevoval holičstvo. Jednak bol až príliš pohodlný na to aby vyčkával v čakárni a jednak jeho žena to dokázala podľa neho oveľa lepšie, ako ktorákoľvek vyučená kaderníčka. No ani dokonale ostrihané vlasy nedokázali odvrátiť pozornosť od jeho zvráskavenej a strápenej tváre. Kruhy pod očami dávajú jasne najavo, že posledné noci boli bezsenné a viac menej prebdené. Na jeho sivo-popolavej pokožke svietili o to viac. Dlhý čierny kabát mu siaha až skoro po zem. Rád ho nosieva, keď je vonku chladno. Aj dnešné ranné počasie ho donútilo obliecť si ho. Aj keď je slnečno, ranný mráz je štipľavý a presonduje človeka až do špiku kosti. Zakaždým oľutoval, že si ho neobliekol a preto už radšej nič nenecháva na náhodu. Na nohách má ešte vždy obuté topánky aj keď je už hodnú chvíľu doma. Rytmicky sa pokyvkáva sem i tam, no pritom si túto skutočnosť vôbec neuvedomuje. Myšlienkami je totiž niekde úplne inde.

Aké to bolo niekedy všetko krásne. Ako sa dokázali jeden z druhého tešiť. Hovorili si úplne všetko. Boli ako spriaznené duše. Však veď spolu vychovali dvoch synov. Dali im všetku lásku a pochopenie. Niekedy siahli až na dno svojich síl, len aby bolo všetko tak ako má byť.Či sa to už rodiny alebo vzťahov týka. Nikdy mu nevadilo, že je od neho mladšia. No a čo? Založili si rodinu a boli šťastní. Miloval jej pohľady. Či už boli nežné a plné lásky alebo sa hnevala a chŕlila na neho jednu zo svojich výčitiek. Miloval jej jamky na lícach, keď sa na neho usmievala. Spoločné výlety a dovolenky. Spoločné zážitky, radosti i starosti. To všetko mu bude neskutočne chýbať. Už je to nenávratne preč. Pri týchto myšlienkach sa mu začali kotúľať po lícach slzy a na perách zacítil ich slanú chuť. Hlboko si vzdychol. Prepadol ho pocit paniky a beznádeje. Začínal pochybovať. Zdvihol sa mu žalúdok a rýchlo utekal na toaletu vracať. Postavil sa k umývadlu a pustil si studenú vodu. Nezniesol pohľad v zrkadle. Vypláchol si ústa, aby necítil tú odpornú pachuť. Tak neznášal ten pocit. Odmalička mal k tomu odpor a preto sa radšej vyhýbal bujarým večierkom aby ho potom nečakalo zoznamovanie sa so záchodovou misou. Cítil sa strašne špinavý. Znovu sa rozplakal. Snažil sa umyť si tvár, ako keby mu to malo pomôcť zbaviť sa toho hrozného pocitu. Pocitu viny, ktorý sa ho čím ďalej, tým viac začal zmocňovať. Už si tým nebol taký istý. Ozývalo sa svedomie a na um mu prichádzali otázky. ,,Konal som správne? Bolo to nevyhnutné? Neexistovalo iné riešenie? Čo bude teraz so mnou?“ Ako čierne, zubaté čudo sa ho to zmocňovalo a on tomu začal úplne prepadať. Cítil sa ako na kolotoči. Kŕčovito zovieral hrany umývadla a snažil sa zhlboka dýchať. Pohľad na samého seba mu vôbec nerobil dobre. ,,Som to vôbec ja?“ Zašepkal, trasúcim sa hlasom a podlomili sa mu kolená. Plakal. Potreboval to rozdýchať. Potreboval sa ukľudniť.

No v tom momente sa z hĺbky jeho duše začalo niečo predierať na povrch. Ostrými pazúrmi ako rozbesnená šelma. Bol to pocit. Alibizmus. Dobre ho poznal. Zjavoval sa vždy vtedy, keď sa už pocit viny stával neznesiteľným. Priam mu našepkával. ,,Iné východisko nie je. Jednoducho to tak má byť. Veď koniec koncov, ona bola zodpovedná za tvoje prebdené noci. Ona za všetko mohla. Ona ťa k tomuto dohnala.“ Jeho vnútorný hlas zvyšoval na intenzite a on nadobúdal pocit, že za chvíľu exploduje. Začierňoval jeho myseľ a jeho vnímanie danej situácie. Začínal sa cítiť tak ako pred pár minútami. Už sa necítil zmätený a pocit viny sa pomaly strácal. Niečo temné ho opantávalo. Bol to hnev a zloba. Ten hlas sa znovu ozval. ,,Ako ti to len mohla urobiť? Zaslúžil si si to po toľkých rokoch?“

Rázne vykročil spať do spálne. Prekročil prah a zastal. Izba bola zrazu iná. Išiel z nej strach a hrôza. Žiarivo biele steny boli postriekané krvou. Všade stekance a mazance, ktoré pripomínali škľabiace sa kreatúry plné zloby a nenávisti. Na podlahe pod posteľou sa tvorila mláka krvi. Rolety, kvietkované závesy ba aj obraz hornatej krajiny boli od krvi. Inokedy žlté posteľné prádlo bolo tentoraz vínovočervené. Vo vzduchu visel olovnatý zápach krvi. V strede postele ležalo nahé, ženské telo. V neprirodzenej polohe a s kožou voskovo bielou. Krk, hrudník, brucho a ruky mala dorezané a dobodané. Z hlbokých bodných rán jej ešte stále vytekali slabučké pramienky krvi. Jej blonďavé vlasy boli nasiaknuté stekajúcou krvou a zakrývali jej tvár. No aj cez ne sa dali spozorovať lesklé a nehybné oči. Oči, v ktorých sa javilo prekvapenie a des. Na posteli pred ním ležala žena, matka jeho dvoch detí. Žena, ktorú tak miloval. Žena, ktorej obetoval celý svoj život a celé svoje ja. A žena od ktorej si to jednoducho nezaslúžil. Zomrela rukou vraha a rukou manžela, ktorý už nemal na výber. Už dávno mal podozrenie. No bol až príliš veľký slaboch. Bol odhodlaný pykať za to, čo urobil. Bol pripravený niesť zo sebou tento ťažký kríž až do smrti. No takto žiť už nechcel.

Jeho pohľad ešte naposledy smeroval do spálne. Za posteľ. Ležalo tam podrezané, nahé mužské telo. ,,Muselo to takto skončiť. A muselo to takto dopadnúť“ zašepkal, opustil byt a jeho kroky smerovali na policajnú stanicu.