„Bez šance,“ krútil hlavou kapitán František Kornel hlavou, „bez najmenšej šance, priehrada sa opúšťať nebude.“

„Stopári okolie už dávno pozreli a koho našli odvliekli do kolónie.“

„Stopári hľadajú a hľadať budú, v mestách sa držia stále najdlhšie, nepoženiem svojich vojakov rovno do pasce.“ „Akých vojakov do čerta, polovica z obrany hrádze nemala ani len základný výcvik,“ Aurel rozhodil rukami vo vzduchu ako by sa snažil odohnať dotieravý hmyz, „Kornel, večne sa tu skrývať nemôžeme.

Kapitán Kornel zvraštil jeho sivé obočie a nahnevane uhol pohľadom od Aurelových hnedých očí. Ten chlapík mal pravdu, Starina síce poskytovala vodu, potravu, dokonca sa technikom podarilo spojazdniť aj elektrický prúd ale deň čo deň sa z okolia hlásilo viac preživších. Zásoby sa míňali rýchlo a miesta v chodbách hrádze veľa nebolo. Kornelovi išlo ale skôr o princíp, prečo by ostrieľanému veteránovi mal radiť akýsi zubár? Kornel vlastne ani nevedel, či Aurel stihol ako zubár pracovať, pretože invázia začala krátko potom ako Aurel dokončil školu. Nemal ho v láske, Aurel sa stále snažil presadzovať svoje nápady aj napriek tomu, že v súčasnej hierarchii nemal vysoké postavenie. Bol veliteľom prieskumnej jednotky ktorá sliedila po okolí a hľadala to, čo by mohli ľudia zo Stariny použiť na zlepšenie svojich životných podmienok alebo čo by pomohlo zlepšiť obranu proti stopárom.

„Mesto je ďaleko, ako tam chceš prepraviť všetkých ľudí,“ zahundral nakoniec kapitán popod neoholené fúzy.

„Autami,“ reflexívne odpovedal Aurel.

„Autami? Vieš v akom stave sú cesty, ani jednu z nich letúne tých emzákov nenechali celú,“ opäť spenil Kornel.

„Nemusíme ísť len po cestách, policajti nám snáď pokutu nedajú ak pôjdeme cez polia,“ pousmial sa Aurel pričom sa škrabal na líci pokrytom strniskom.

„Dal som ti úlohu, potrebujeme muníciu,“ odfrkol Kornel.

„Nenájdeme tu už žiadnu, nech si radšej pohnú z jej výrobou,“ Aurel prekrížil ruky na prsiach a oprel svoj široký chrbát do operadla stoličky. Kornel bol už na pokraji výbuchu agresivity.

„Dvakrát ti to hovoriť nebudem, buď ešte raz prezriete všetky miesta kde by mohli byť náboje, alebo ty aj tvoji sliediči skončíte za zámkom.“

Aurel sa neochotne zdvihol schmatol svoj vzor 58, samopal, ktorým boli kedysi vyzbrojená väčšina ozbrojených síl okolia, zbraň s jednoduchou konštrukciou, ktorá nápadne pripomínala ruský kališníkov, a vyletel z kapitánovej pracovne. Nervózne preletel dlhou chladnou chodbou a pričom nahnevane vrážal do ľudí, spočiatku nechtiac, neskôr schválne. Keď sa dostal k vchodu do tunela čakal ho tam opretý Libor, niekdajší informatik, teraz skvelý strelec a člen Aurelovho prieskumného týmu číslo 13. Netrvalo mu dlho kým si všimol, že Aurelovi od zúrivosti skoro lieta para z uší.

„Nepristál?“ opýtal sa opatrne.

„Ani len na prieskum,“ zašomral Aurel.

„Je to ďaleko,“ konštatoval Libor , „vieš, má strach.“

„Hráš snáď s jeho figúrkami?“ podvihol obočie Aurel. Libor sa len pousmial a otvoril dvere na nádvorie hrádze.

Na nádvorí sa to hemžilo ľuďmi. Každý pobehoval hore dole, medzi nimi sa sem tam zjavili stráže. Tie sa dali rozpoznať ľahko, na chrbte totiž visel samopal. Bol to zároveň jediný rozpoznávací znak, pretože tak ako stráže, vojaci, tak aj civilisti nosili staré ošúchané oblečenie ktoré prieskumníci nachádzali. Aj napriek snahe udržiavať stálu hygienu, šatstvo bolo často špinavé či už od piesku alebo sadzí.

Libor a Aurel smerovali ku garážiam kde čakali dvaja členovia jednotky 13. Daniel, vysoký svalnatý holohlavý chlapík so zjazvenou tvárou. Narozdiel od ostatných, on nosil na chrbte veľký samopal ťažkého kalibru a štvrtý člen, pôvabná blondína Antónia. Pred inváziou nebola žiadnym anjelom. Lúpeže, vykrádačky aut boli na dennom poriadku. Doba sa ale zmenila a staré hriechy v novom svete bez písaných zákonov boli zabudnuté. Napriek tomu v nej ale naďalej ostávala určitá drzosť, ktorá okrem iného neskutočne priťahovala Libora.

„Ideme hľadať náboje,“ oznámil Aurel.

„Opäť?“ odvrkla Antónia.

„Niečím strieľať musíme, neviem ako pre teba, ale pre mňa je jediný dobrý stopár mŕtvy stopár.“ žmurkol na ňu Libor.

„Pol hodina, berte si veci a stretneme sa pri sklade zbraní.“ povedal Aurel.

Daniel pod sekundou prikývol a bez ďalšieho čakania vyštartoval smerom k obytným stanom. Libor chvíľu zízal na jeho chrbát, potom utrúsil poznámku, ktorá vyjadrovala pochybnosti o tom, či Daniel je vôbec človek a tiež odišiel.

****

Nikolasa Sarnenda nazývali všetci čudákom a samotárom. Sedával na mieste uprostred Stariny, plošina pri ktorej sa nachádzal obrovský lievik, ktorý mal regulovať hladinu vody. Od útoku však hladina Stariny stále klesala a tak lievik už nevykonával svoju funkciu, bol len akousi sochou niekdajšej slávy tejto nádrže. Plošina bola neveľká, vhodná pozorovateľná. Bol u umiestnený ťažký protilietadlový guľomet a veľké debny plné munície. Ani Nikolasa by nikdy nenapadlo koľko ťažkej munície sú schopní preživší nahromadiť. Toľko zbraní pokope Nikolas zažil naposledy keď slúžil v armáde. Z mladíckej nerozvážnosti spolu s kamarátmi naverbovali k vojakom a slúžili v Afganistane. Ten ich ale donútil dospieť. Partizánska vojna, ktorú tam domáci viedli ich nútila byť v neustálom pozore. Tváre cudzincov sa zdali rovnaké a každý z nich mohol byť členom radikálnych skupín pripravených kedykoľvek zaútočiť čo hralo na nervy vojakov rovnako dobre ako hrával Beethoven na klavíry. Absolútny vrchol kariéry bol výbuch vozidla stojaceho na kraji cesty. Vtedy črep zranil Nikolasovu tvár a tú teraz lemovala jazva. Vychádzala spod ľavého oka až po neoholenú hnedú bradu. Nikolas si nikdy veľmi nepotrpel na svoj vzhľad. Vlasy mal síce ostrihané na krátko, no strihával si ich sám, boli teda ostrihané nerovnomerne a pôsobili strapato aj keď sa ich pokúsil uhladiť. A holenie, na to už nepomýšľal vôbec. Hustý porast jeho tváre navyše zakrýval aj jazvu na tvári a ľudia mali potom menej otázok. Pýtali sa na ňu často. Nikolas si stále vymýšľal nový a nový príbeh o tom ako k nej prišiel. Robieval to skôr z trucu ako zo žartu a ľudia pri pohľade do jeho hlbokých hnedých očí vždy uverili všetkému.

Väčšinu dní sedával práve tu, na tejto plošinke. Kornel ju nazýval improvizovanou protileteckou obranou a Nikolas ju vyhľadával hlavne kvôli samote. Pokiaľ neboli obsadené všetky zbrane hliadku tu držali viacerí muži a však často, ako tomu bolo aj teraz, mali všetci vojaci Stariny zabraný čas a tak tu Nikolas sedával sám.

Kornelovi sa k tomu, že slúžil v armáde nikdy nepriznal. Vo vojne s akýmisi obludami z bohvie akej hviezdy padlo väčšina vojakov tohto sveta. Ľudstvo stratilo svoju prvú líniu a druhú nikdy ani nevybudovalo. V súčasnosti boli skúsenosti vojaka cenné rovnako ako náboje, no Nikolas netúžil ďalej bojovať. To že hladkal nepoužívaný guľomet pri lieviku bolo pre neho úplné maximum čo mohol robiť. Prezentoval sa ako nemotorný chlapík, sem tam schválne púšťal veci na zem a zámerne sa vyhýbal všetkým vojenským akciám. Kornel bol taktiež vojakom a určite by si všimol to, že čudákové správanie so samopalom bolo iné ako u rýchlo cvičených civilistoch. Toto už nebol Nikolasov boj. Pri prvom útoku prišiel o rodinu, milovanú, priateľov. Na tomto svete už nebol nikto kto tvoril jeho spomienky a obrazy jeho pamäti boli posledné miesto jeho pokoja. Keby sa len tak mohol vybrať za nimi. Ale zdá sa, že jeho prst nebol dostatočne silný aby vykúpil Nikolasovú dušu z planéty, ktorá sa stala cintorínom civilizácie a domovom hrobárov ľudskej rasy. A tak radšej sedával sám ďaleko od ľudí.

***

Kornel kráčal chladnou chodbou útrob priehrady. Sem tam skláňal hlavu aby ňou nezavadil o tenké vápencové cencúle až dorazil k miestnosti s civilným vedením. Pre udržanie akej takej demokracie sa pokúšali preživší vytvoriť vedenie, ktoré malo organizovať zvyšky životov. Tvorilo ho celkom dvanásť členov s čoho rozhodujúce slovo mala najmä Samanta Rosová. Žena v strednom veku, jej tvár už brázdili vrásky a vlasy nosila stále rozpustené. Kdesi našla vrch kostýmu, ktorý jej síce bol veľký a nosila ho v nesúlade s ošúchanými maskáčovými nohavicami, no pre ňu bol akýmsi symbolom diplomacie. Cítila sa ako prezidentka krajiny, ba všetkých ľudí. Jej pobočník, mladý plavovlasý chlapec Cyril pri nej neustále pobehoval tak ako mucha lieta okolo dobytka. Donášal jej fascikle informácie, kávu a jedlo. Napriek tomu, že bol členom civilného vedenia, pôsobil skôr ako jej asistent.

Keď Kornel otvoril dvere dvere rokovacej sály a zároveň kancelárii v miestnosti sedeli len štyria členovia rady. Okrem Samanty a Cyrila tam bol aj fúzatý a vysoký chlapík Herold so svojou ženou Karolínou. Vo chvíli otvorenia ťažkých dverí sa upreli všetky oči na Kornelovú vysokú chudú postavu. Kornel sa pousmial, z hlavy si na znak úcty strhol modrý baret a bes slova si sadol na najbližšiu voľnú stoličku.

„Kapitán Kornel?“ oslovila ho Samanta.

„Je tu pár vecí ktoré musíme prediskutovať,“ Kornel na stôl položil rolku tmavohnedého papiera.

„Prepáčte, ale práve nemáme stretnutie rady,“ odbila ho Samanta

„Veď na nich aj tak nič poriadne neriešite, ubytovanie ľudí, delenie zásob, stokrát zopakované veci.“

„Musíme to riešiť, preživší z okolia k nám stále prichádzajú, musíme pracovať stále na nových plánoch.“

„Áno, áno, skvelá správa však? Ale, máme taký problém, viete, náš hotel nádeje je plný,“ Kornel slovu nádej pridal neopakovateľnú iróniu, „ nemôžeme priberať ďalších kým neobsadíme ďalšie územia.“

„Aké územia?“

„Lesy, okolité lesy.“

„Budeme žiť v lesoch ako divosi?“

„Pani Rosová myslím, že nechápete celkom stav v akom sa nachádzame. Chcete žiť civilizovane? Tak sa teda vráťte do miest. Skúste napríklad tak Košice, Prešov, Bratislavu. Na tie obrovské sklenené obaly si určite zvyknete, neviem možno sa tam tie potvory správajú k ľudom úctivo a milo. Sme predsa v civilizovanom svete. Určite tam aj volia z koho najbližšie urobia stopára. Vyberú vás? Karolínu? Cyrila? Mňa?!“ Kornel hovoril čím ďalej rýchlejšie a vzrušenejšie.

Po tomto prejave v miestnosti zavládlo ticho. Pohľady prítomných blúdili po okolí pričom spracovali povedané. Rosová si zložila okuliare a dlaňou si utrela pot z čela. Keď si Kornel uvedomil, že ak nezačne rozprávať on, ticho sa nepreruší, začal si pripravovať prostredie pre ďalší útok presviedčania na radu civilistov. Roztiahol rolku na ktorej bola podrobná mapa okolia a predmetmi rozhádzanými na konferenčnom stolíku zaťažil jej rohy. Spoza ucha vzal ceruzku a začal do mapky čosi zakresľovať. Vyznačil ich polohu, mesta o ktorých predpokladali, že ich už stopári preskúmali a miesta vhodné na ubytovanie.

„Zo severu sme dosť nechránení, väčšinu života a vojska sústreďujeme práve na juh, na hlavnú hrádzu, preto by sme mali aj ďalšie osídľovanie smerovať práve týmto smerom viac do strán, juhovýchodne a juhozápadne, aby hrádza tvorila aj naďalej prvú líniu obrany v prípade útoku z juhu. Vyrúbeme pár stromov a naopak porast troška zhustíme okolo obydlí, aby ich nebolo až tak vidieť. Poskytne to počas útoku dosť času na evakuáciu.“

„Čo potrebujete,“ zamrmlala Samanta Rosova

„Civilistov, sekery a čas.“

***

Cestovali dosť dlho, slnko už zapadlo a kone čím ďalej tým viac spomaľovali od únavy. Členovia jednotky trinásť mlčali, došli im témy k rozhovorom a tak sa len obzerali a každý z nich sa zaoberal svojimi myšlienkami. Keď uvideli ruiny domov zaplavil ich celkom blažený pocit. Práve dosiahli polcestu svojej výpravy.

Dedina vyzerala opustená, ulice kedysi obývané ľuďmi, zákutia dediny, ihrisko, to všetko zívalo prázdnom a pripomínalo to, že ľudstvo tejto oblasti už dávno nevládne. Jednotka trinásť smerovala priamo k bývalej policajnej stanici. Chceli využiť zvyšné sily na hľadanie patrónov pre obranu Stariny. Potom možno rozbijú dvere nejakého domu a vyspia sa po dlhom čase v skutočných posteliach. Každopádne, cesta naspäť bola plánovaná až na východ slnka.

Dvere stanice boli vyvalené z predchádzajúcej návštevy. Predtým tu bola jednotka dva, ktorej sa odtiaľ podarilo doniesť slušný počet zbraní a nábojov. Aj preto Aurel tvrdil, že táto misia je zbytočná, čo tu bolo sa už vzalo. Zatiaľ čo ich kone čakali priviazané von, jednotka hrabala vo všetkých kútoch stanice.

„Čo to,“ Libor zahučal, „ dámy a páni, dnes je šťastena na mojej strane.“

Libor vytiahol zo železnej skrinky asi šesť škatúľ deväť milimetrových nábojov do pištolí. Aurel a Antónia okamžite pribehli no Daniel ďalej hľadal, akoby nevnímal nič vôkol seba.

„Skvelé, prišli sme po pár nábojov,“ zahundral Aurel, „Kornel bude tlieskať, vyhlásia nás za spásu ľudstva.“

„Zmĺkni,“ prerušila ho tichým hlasom Antónia.

„Antónia v týchto ruinách....“

„Zmĺkni,“ tentokrát už jemne zvýšila hlas a pristúpila k oknu. Pohľadom prerezávala hustú tmu.

„Čo sa deje?“ zabrunel z druhej strany miestnosti Daniel.

„Nepočujete to?“

Všetci sa započúvali do nejasného zvuku. Bolo to akési bzučanie, ktoré sa nieslo z diaľky.

„Do čerta, letúne, STOPÁRI IDÚ!“