Cez zastreté závesy do miestnosti neprenikal ani kúštiček svetla. Šero v miestnosti bolo priam hmatateľné, v rohoch a pod nábytkom sa potichu menilo na hustú lepkavú tmu, čakajúcu na bujnú obrazotvornosť, ktorá by ho premenila na prastaré nebezpečenstvo. Jediné, čo tme bránilo získať totálnu nadvládu, bola malá stolná lampička, ktorej chabá žiara mäkko zaplavovala jeden z kútov miestnosti. Pri stolíku sedel vo vysokom ušiaku muž. V dlhých, chudých a bledých prstoch držal knihu a bez záujmu si v nej čítal. Vystrel si nohy v mäkkých papučiach a v prítmí sa zabelela pokožka členkov, vykúkajúca spod lemu pyžama ako niečo, čo bolo príliš dlho vo vode. Muž mal vysoké čelo, drobné tmavé oči a pekne tvarované červené pery. Oči hľadeli živo, a predsa zvláštne bez záujmu, ako oči niekoho, kto videl všetko, čo svet ponúka. Pokožku mal bledú ako papier, v žltom svetle lampy takmer priesvitnú, ale hladkú ako dieťa. Občas si naslinil prst a obrátil stránku v knihe, ktorú za tie roky už poznal naspamäť. Jeho denník.

Zastavil sa na dátume pred desiatimi rokmi. Na dni, ktorým sa to všetko začalo.

„Rana na ruke mi stále krváca. Ocko hovorí, že to je kvôli tomu, lebo niektoré druhy netopierov majú sliny, znižujúce zrážanlivosť krvi. Každé dve hodiny si musím vymieňať obväz, ale mám pocit, že rana sa stále nehojí. Ocko vraví, že sa nemusím ničoho báť, prešlo vraj ešte príliš málo času.“

Pamätal si na ten deň. So svojím jediným kamarátom išli na prieskum starej štôlne na konci dediny. Vystrašili niekoľko netopierov, a tie na nich zaútočili. Akoby zázrakom jeho kamaráta ani neškrabli, zato jeho pohrýzol jeden z najväčších. Doteraz nevedel, či to bolo požehnanie alebo prekliatie, ale vedel, ako veľmi ho to zmenilo. Obrátil zopár stránok. Niekoľko mesiacov sa nič nedialo, ale potom to postupne prišlo. Trvalo to pomerne dlho, možno aj rok, ale napokon raz...

„Dnes sa mi stala zvláštna vec. Hrali sme sa s Brianom na dvore, slnko bolo za mrakmi ako takmer vždy. Okolo obeda sa však mraky pretrhli a počasie sa zlepšilo. Slnko bolo také jasné, ako hádam nikdy predtým. Boleli ma oči, musel som si ísť sadnúť do tieňa a Brian sa mi smial, že som padavka. Našťastie nás mama zavolala jesť.“

Obrátil ďalšiu stránku, hoci presne vedel, čo bude nasledovať. Už večer sa mu urobili pľuzgiere po celom tele, akoby sa spálil. Oči mal červené, opuchnuté a slzili mu. Hneď na druhý deň ho mama vzala k doktorovi. Ten hlupák mu napísal nejaké lieky proti alergii na slnko a odporúčal vyhýbať sa priamemu slnečnému svetlu. Červené pery sa skrivili pohŕdaním a jeho prst ďalej listoval v denníku, preskakujúc celé mesiace jeho života.

„Stále nemôžem ísť von, už niekoľko týždňov je príliš pekné počasie. Brian za mnou chodí čoraz menej. Asi ho nebaví zakaždým sa so mnou hrať iba v mojej tmavej izbe. Včera som mal dvanásť rokov, prišli k nám starí rodičia. Babka skoro stále plakala. Po večeri som si čítal. Takmer ani nič iné nerobím. Ocko vraví, že ma bude učiť on sám, pretože nemôžem chodiť do školy s ostatnými deťmi. Nevadí. Ostatní mi nechýbajú. Sú to hlupáci.“

Netrvalo dlho a Brian za ním prestal chodiť úplne. Najprv ho to zasiahlo, aj si párkrát potajomky poplakal, keď Brian náhle zrušil plánovanú návštevu, ale časom naňho prestal myslieť. Brian bol hlupák, rovnako ako všetci ostatní. Odrezaný od priateľov, sám v zatemnenej izbe objavil svet kníh. Pri svetle malej lampy spoznával svet za ťažkými závesmi. Nepotreboval chodiť von, svet mohol prísť za ním. Z času na čas ho mama zobrala na prechádzku, po zotmení alebo keď bolo veľmi zamračené. Takmer celú jeseň strávil vonku, do školy sa však nevrátil. Nechcel, nemal si s tými hlupákmi čo povedať. Keď niektorého z nich náhodou stretol, vždy iba stáli s otvorenými ústami a pozerali sa naňho, ako sa v slnečných okuliaroch a dlhom čiernom plášti prechádza s mamou alebo otcom rýchlo tmavnúcimi ulicami. Uplynul rok, potom ďalší. Zvykol si na svoj život, na svoje knihy a samotu. Zdalo sa, že sa jeho premena skončila. Ale nie, ešte zďaleka nie.

„Stále častejšie mi býva zle od žalúdka. Na oslave devätnástych narodenín som zjedol iba kúsok torty a okamžite som musel bežať na záchod. Babka vraví, že som stále bledší, že sa jej strácam pred očami. Dedko sa smeje, že som určite zamilovaný. Neviem si predstaviť do koho. Celé dni len sedím v zatemnenom dome. Okrem pani Jonesovej, ktorá nám chodí niekedy variť a upratovať, nijakú cudziu ženu ani nestretnem. A pani Jonesová ma skoro šesťdesiat rokov. Aj by to bolo smiešne, keby som stále nebehal na záchod, len čo niečo zjem. Minule som si dal dva krajce suchého chleba s vodou, ale aj tak sa moje telo hneď vzbúrilo. Mám pocit, že jedine mäso ešte ako-tak dokážem stráviť. Mäso a bylinkové čaje. Ako keby nestačilo, že len čo sa ukážem na slnku, naskakujú mi pľuzgiere. Nenávidím život a tých hnusných ľudí tam vonku.“

To bolo pred rokom. Odvtedy sa veľa zmenilo. Už nežil s rodičmi. Pani Jonesová k nemu nechodila. Rodičia raz večer zmizli a nikto ich už nevidel. Polícia prehľadala celý dom, mysleli si, že ich povraždil, ale nič nenašli. Auto chýbalo, v garáži našli na stroji napísaný list na rozlúčku. Podpísaný oboma, otcom aj matkou. O pár dní prišla správa o tom, že telá oboch našli vo vraku auta na dne rokliny asi tridsať kilometrov za mestom. Polícia to uzavrela ako samovraždu. Jemu ako jedinému dedičovi pripadol dom, druhé auto a milión libier na účte.

Zazvonil budík. Už by malo byť po zotmení.

Vstal a trhnutím odostrel. Nič sa nestalo, vonku bola ešte väčšia tma ako v miestnosti. Podišiel ku skrini pri posteli, vybral odtiaľ svoje vychádzkové oblečenie a začal sa obliekať.

Trvalo mu dlho, kým pochopil, čím sa stal. Ale napokon na to prišiel. Už niekoľko dní nič nejedol, jeho žalúdok nedokázal viac prijímať ľudskú stravu. Cítil hlad. Nie ako niečo sužujúce a oslabujúce, skôr ako nejasný tieň, ktorý mu pripomínal, že mu niečo chýba. Spočiatku sa tomu bránil, ale potom pochopil, že je to nevyhnutné. Potrebuje krv.

Dnes večer pôjde prvýkrát na lov.

Obliekol sa a zavrel skriňu. Pristúpil ku stolnej lampe a zhasol. Tma okamžite víťazne naplnila celú miestnosť. Chvíľu trvalo, kým si jeho oči privykli, ale potom zistil, že vidieť v takmer dokonalej tme preňho nie je žiadny problém. Pošúchal si dlane o seba a cítil, aké má studené prsty. Mama by mu určite odporučila gingko. Pousmial sa, náhlivo opustil dom a ako tmavý tieň zamieril do dediny.

***

„Dobré ráno, Williams, čo to tu máme?“ povedal policajný dôstojník svojmu podriadenému.

„Dobré ráno pane. Buď vraždu, alebo nešťastnú náhodu,“ policajt pozrel na mŕtvolu bledého chudého muža pri svojich nohách. „Vraj napadol tamtoho pána niekedy tesne nadránom a pokúsil sa ho pohrýzť do krku.“

Dôstojník zdvihol obočie a pozrel na pekára, ktorý sedel neďaleko s putami na rukách a tvárou v dlaniach.

„Pohrýzť?“

„Áno pane,“ pokračoval policajt. „Ten pekár doňho vraj sotil, obeť padla na zem a udrela sa do hlavy. Koroner povedal, že bežný človek by taký pád bez problémov prežil.“

„Prečo sa potom pozerám na mŕtve telo?“

„Pravdepodobne podvýživa, zrednuté kosti, málo vitamínu D. Bol to ten podivín z toho domu na kopci.“

„Ten úbožiak, čo mal alergiu na slnko?“

„Áno pane. Vyzerá to tak, že sa zbláznil. Vo vrecku sme našli jeho denník. Asi veril tomu, že je, ehm, upír. Pane.“

Dôstojník si posunul čiapku na hlave viac dozadu a rozpačito sa poškrabal na hlave.

„Chúďa dieťa,“ povedal napokon.

Williams si odkašľal: „Až také chúďa to zas nebolo, pane. V denníku dopodrobna opisuje, ako zamaskoval vraždu svojich rodičov.“