Šípová ruženka

Výčitky svedomia, jeden chlapček, jeden dom, teta a kliatba... Šípková Ruženka, ako ju nepoznáte.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Šípová ruženka
Ilustračné obrázky k spacenews - Šípová ruženka / Zdroj Disclaimer
Piatkové popoludňajšie slnko pieklo a zohrievalo asfalt pod mojimi nohami, až sa mi lepil na podošvy. V ovzduší príjemne voňali ruže a kdesi zaštekal pes.
Mierila som do obchodu, kúpiť chýbajúce ingrediencie na koláč.
„Kde som zase dala tú peňaženku?“ mrmlala som si popod nos a prehrabovala sa v taške. To snáď nie ju pravda. Hádam som si ju nezabud...
„Amanda, zlatíčko.“
Vyplašene som zdvihla zrak za známym hlasom. Rovno predo mnou stála postaršia pani. Čierne topánky, čierne nohavice, čierne sako a čierny klobúk. Zvráskavená tvár a vpadnuté oči, upreté priamo na mňa.
Vtrhnem do izby, kde na posteli sedí Laura.
„Ako si mi to mohla urobiť!“ vrieskam, nahnevane si utieram slzy z tváre. „Myslela som, že si moja najlepšia kamarátka! Toto ti nikdy neodpustím, nikdy!“ Otáčam sa a bežím von, kde ma skoro prejde modrý kamión.
Sama pre seba si zašepkám nepeknú myšlienku.
Prekvapene zažmurkám, omráčená starou spomienkou.
Tá žena bola pani Debnárová, teta mojej najlepšej kamarátky z detstva. Mŕtvej kamarátky. Zrazenej modrým kamiónom.
„Pani Debnárová. Ani som vás nespoznala,“ povedala som rýchlo, snažiac sa zakryť náhle výčitky svedomia.
Výčitky svedomia?
Nervózne som sa na pani Debnárovú usmiala.
Pani Debnárovú som dobre poznala. Spolu s Laurou sme k nej ako malé chodili na prázdniny, pretože mala obrovský dom a záhradu. Po Laurinej smrti som jej niekedy zvykla odniesť nákup, alebo postrážiť štvorročného vnúčika, začo ma odmenila koláčikmi a drobnými. Občas sa zadívala do diaľky a rozprávala. Mala naozaj smutný život. Pred desiatimi rokmi jej zomrel manžel, pred siedmimi neter a teraz syn. Zostalo jej už len pár ľudí, medzi iným vnuk a jeho mama.
„Zajtra idem aj so svojou nevestou Dianou do Bratislavy, kde spolu s mojím synom bývali. Koná sa tam pohreb. Nechcem Adamka vláčiť so sebou tak ďaleko, aj tak je u mňa na prázdninách. Chcela by som ťa poprosiť, či by si nebola taká milá a nemohla si zajtra u nás Adamka postrážiť. Diana nechce, aby mal poslednú spomienku na otca, ako leží v hrobe.“ Suché skonštatovanie, unavený hlas a bolesť v očiach. Pani Debnárová bola silná žena, ale toto bolo aj na ňu priveľa.
Nechcela som tam ísť. Už len kvôli tomu domu, ktorý mi Lauru tak strašne pripomínal.
„Samozrejme. Nemusíte sa báť, doma aj tak nie je veľa čo robiť. Vrátite sa večer?“
„Až ráno. Môžeš zostať aj cez noc?“
Stisla som pery a prikývla.
***
Ach, Amanda. Priznajme si pravdu. Nebola to vtedy len nehoda, všakže? Ty si to zavinila, je to tvoja vina. Výčitky ukrývaš rovnako dobre, ako skutočnú pravdu. Ale starej pani pomôžeš, nemôžeš ju odmietnuť. Len si daj pozor na jazyk, Amanda, pozor na jazyk...
***
Boli asi dve hodiny, keď som vyrazila z domu. Dom pani Debnárovej stál o päť domov ďalej, naprieč ulicou. Vošla som do tieňa, ktorý vrhal a srdce mi začalo biť o poznanie rýchlejšie.
Laura... Stála som presne na tej ceste. Tam, kde Laura zomrela. Tam, kde ju prešiel modrý kamión.
Bože, modrý kamión. Nie, nebol to on. Nemohol to byť on. Nemohla som...
Takmer preľaknuto som vybehla po peknej drevenej verande až ku vchodovým dverám a zazvonila.
Pani Debnárová mi otvorila, vysvetlila mi kde čo je a ukázala na Adamka, pobehujúceho po dome s umelým mečom v ruke. Hneď na to odišla.
„No čo, ty bojovník jeden. Ako by si sa chcel hrať?“ usmiala som sa na neho.
„Ja nie som bojovník! Ja som ninja kolytnačka Donatelo!“ zakričal a zmizol v susednej izbe. So smiechom som sa za ním rozbehla.
Hrali sme sa, potom sme mali večeru a nakoniec sme si v obývačke napravo pozreli rozprávku. Povedal, že chce, aby som videla Ninja korytnačky a tak sme si ich pustili. Potom mi komentoval kto je kto. Dokonca
ma za jednu z postáv pasoval. Toľko som sa nasmiala! Toto dieťa stálo za to.
Asi o deviatej na mňa prišla únava. Na Adamka tiež a tak som ho vzala a prezliekla do pyžamka.
„No ukáž mi, kde budeme spinkať.“ Zaviedol ma do haly a hore schodmi. Pohladila som zábradlie, na ktorom sme sa tak často s Laurou spúšťali. Pichlo ma pri srdci.
Adamko ma viedol na poschodie, až k najvzdialenejším dverám na konci chodby. Bola to izba pani Debnárovej, kde sme sa s Laurou nikdy nesmeli hrať.
Vošla som dnu.
Na ľavo starý prebaľovací pult, pri pravej stene manželská posteľ. Oproti posteli stáli dve obrovské skrine so zrkadlom na dverách a vedľa postieľka pre deti. Nad postieľkou visel kolotoč z hrkálok, ktorý sa dal roztočiť a hral nejakú skladbu, tuším od Chopina.
Jemné, pomalé tóny naplnili vzduch a odrazu mi tá izba prišla temná a smutná. Striaslo ma. Rýchlo som prestala kolotoč točiť a pozrela na Adamka.
„Tu chceš spať, Adamko? A nechceš ísť do nejakej inej izby?“
„Nie! Tu spávajú ninja kolytnačky, tu budeme spať,“ a hodil sa na manželskú posteľ.
Umyli sme si zuby, ja som sa ešte prezliekla a uložila Adamka na ľavú stranu postele. Mierne som otvorila okno. Svietil mesiac v splne a preto som zatiahla závesy a zopla ich štipcom, aby presvitalo čo najmenej. Potom som si vedľa Adamka ľahla. Posteľ bola studená a izba sa utápala v tieňoch.
„Polosplávaš mi lozplávku, teta Amanda?“ hodil na mňa psie oči. Usmiala som sa na neho.
„A akú by si chcel?“
„O Šípovej Ľuženke!“
A tak som rozprávala. S obľubou som si do rozprávky niečo domýšľala, alebo ju celú zmenila, ak som chcela. Pracovala som s hlasom- vykríkla, keď bolo potrebné, stiahla do strašidelného šepotu...
„V tom sa rozleteli dvere a dnu vtrhla...“ stíšila som hlas, „trinásta sudička. Mala čierne vlasy a strašidelné oči. Nahnevane podišla k postieľke, kde ležala malá Ruženka a vykríkla: ´Prečo ste ma nepozvali?! Za to preklínam toto dievča!´“ Zrak mi padol na kolotoč z hrkálok, potom preskočil na môj odraz v zrkadle a pokračovala som: „´Ak niekedy začuje hudbu z kolotoča s hrkálkami, celé kráľovstvo naveky spustne a zomrie, a Ruženka zostane sama samučká!´“ Pohľad mi zostal visieť na mojich tmavých očiach, no to ma už Adamko vystrašene podrgal. „Už stačí teta Amanda! Ninja kolytnačka chce spať!“
Videla som, že sa trošku bojí a tak som teda prestala. Dala som mu pusu na dobrú noc a otočila sa mu chrbtom. Adamkov dych sa pomaly spravidelňoval, až celkom zaspal. Začal mierne pochrapkávať a ja som postupne upadala do ríše snov...
***
Kolotoč z hrkálok. Chopin. Mierny vetrík v izbe. Po chrbte mi prejdú zimomriavky. Trvá to len chvíľku- vetrík prestane, hudba stíchne. Znova padám do snov, sprevádzaná pochrapkávaním...
„Budeš schama... chhhrrr...“ vystrašene roztvorím oči. Adamkove pochrapkávanie za mojim chrbtom.
„Laurchaa, Laurcha...“ Sen. Len sen. Prudko zatváram oči a znova ich otváram. „Budeš schama...“
„Adamko?“ Hlas sa mi triasol, neodvážila som sa obzrieť. Panika sa mi šírila mozgom, ale prečo, sakra, prečo, ten chlapček chrčí zo sna nezmysly? Prečo sa vlastne bojím? Prečo sa neotočím? Prečo ne...
„Shi poschledná, Schípová Ružchenka, chhhhrrrr...“ srdce mi búši, zatváram oči. Zobúdzam sa, alebo zaspávam? Vedľa mňa sa Adamko začne hýbať.
„Musím cikať, mami...“ zelené pyžamko obchádza posteľ, otvára dvere a mizne v tme...
„Ty za to môžeš, je to tvojcha vina... Budeš schama!“ Prudko sa otočím. Adamkove očné buľvy sú len pár centimetrov odo mňa- pretáčajú sa a vidno len bielky...
MUSÍM PREČ, SAKRA, SAKRA, SAK...
V chodbe niečo buchne. Vŕzganie podlahy, škripot dverí... Silno zatvorím oči, ruky na ušiach. Otočím sa a opatrne sa pozriem. Dvere sú naširoko otvorené, zelené pyžamko s červeným rukávom, Adamko s naklonenou hlavou...
„Jhe to ako s Laurchou! Schama, Shípová Ružchenka, si schama...“ spredu aj zozadu.
MÔJ BOŽE, ADAMKO! PREČ, PREČ, PREČ!
Sedím, otáčam sa, Adamkove biele očné buľvy na mňa spoza perín hľadia, ústočká sa mu otvárajú, vravia stále dokola „Schama!“
Adamko pri dverách so zlámanou rukou, Adamko za mnou, Adamko všade...
ADAMKO, ADAMKO, ADAMKOOO...
Už vstávam, bežím cez dvere, Adamkova ruka v divnom uhle ma chytí... „SHI SCHAMA! SCHAMA, SCHAMA SCHAMUČKÁ! NAVEKY! JE TO AKO S LAURCHOU! TVOJCHA VINA! TVOJCHA, TVOJCHA, TVOJCHA!“
Jačím, vytrhávam sa a revem, bežím po chodbe, porežem sa na veľkom črepe od vázy, strácam rovnováhu, padám... Vstávam, plačem a bežím... Prach. Špina. Trosky. Zastanem. Schodisko bez troch schodov. Rozbitý luster v hale... Otvorené dvere, pach staroby.
„SHI SCHAMA, RHUŽENKA, NAVEKY SCHAMA!“ za mnou. Skáčem, zle dopadnem na pätu, cez slzy nevidím... Bolesť v chodidle, mesačný svit a otvorené dvere. Bežím von, nohu si zaseknem v prasknutej verande, znova padám a vrieskam. Vstávam, vyťahujem krvavú nohu, nedbám na bolesť a bežím na ulicu, zaliatu mesačným svetlom.
Ulica je mŕtva. Krivá bránička vŕzga, domy sú naklonené, obrastené popínavými rastlinami, tiene sú všade... A je ticho.
***
„Si Šípová Ľuženka. Pľekliata. Pľekliata, ako si pľekliala aj Lauľu. Telaz si sama, samučká... Naveky...“ Adamko zomrie.

Ester Magyarová

Ester Magyarová

Diskusia

William Cody
Hmm.. Pravdu povediac mám rozporuplný dojem po prečítaní. Trochu škrípal začiatok, najmä ten retrospektívny pohľad(pomohlo by, keby bol napr. v kurzíve, či inak znázornený). Štylistika ani pravopis mi nejako extra nikde neudrela do očí,( vždy len na prvý krát poviedku prebehnem a dávam prvotný dojem)zase zopár dobrých zábleskov (opis úteku a cesty, snaha o navodenie paniky a strachu pri ňom) a aj pointa mala dobré hororové smerovanie. Len je to akosi riedke, chýbajú tam časti textov, veľa priestoru na domýšľanie čitateľa a aj to nemá istotu, že našiel To, čo si mu chcela podať. Ale na druhú stranu diametrálne odlišné od Tvojej prvotiny, svedčí to o všestrannosti. To to nie je moje kafe, nechám to na PUF ako to vidí odborníčka na tento štýl hororov, ja dávam 4(s privretým očkom).
17.08.2013
Kr4b
Nejaký náznak chvenia som cítil, ale pravú atmosféru to nemalo. Keď dielo nemá atmosféru, ale aj tak je dobré, dá sa to prežiť, keď má dielo silnú atmosféru, je to super, ale keď je cítiť len pokus o atmosféru... Koniec to trochu napravil. Poviedku ako celok absolútne nechápem, ale koniec bol tak odveci (hoci vysvetlený len jej prekliatim čo sa mi moc nezdá) že som musel dať 5. Už som čakal kedy sa prirúti modrý kamión :D Čítalo sa to tiež slušne. Vŕzganie a ticho sa síce podľa mňa vylučujú, ale toto by som odpustil, čo mi chýbalo bol zmysluplný dej, ponaučenie, vysvetlenie a minimálne slušný nápad (nie že by to bolo zlé, to by som nedal 5 :D ale prečo je to šípková ruženka mi nedošlo na prvýkrát a nie som si stále istý či to chápem. Okrem toho vo mne ten nápad nebudí hlbší dojem, nechce sa mi nad ním rozmýšľať a po tejto stránke ma necháva chladným)Ale aspoňže mi Adamko pripomenul mňa:D
17.08.2013
Kr4b
Teda kedysi a okrem faktu že neprorokujem zo sna a žijem :D
17.08.2013
Ester Magyarová
S touto poviedkou som mala kríž jak neviem čo :D Prerábala som ju a prerábala, stále niečo nebolo dobre a tak to bolo aj keď som ju sem posielala, lebo sa mi to už toľko nechcelo prerábať :D Najskôr to bolo úplne bez Laury, lenže Laura došla, akonáhle mi tam chýbal dôvod, AKO a PREČO zrazu vedela zaklínať. Tak došla Laura, ale tým pádom som Amandu musela celú prerábať. Keď to bolo také ako to je teraz, mala a stále mám z toho pocit, že som celkom nevedela na čo sa mám sústrediť- či na Lauru a Amandinine výčitky z jej smrti, alebo na celé to samoprekliatie a celkovo na Adamka. Takže je to také rozpoltené a už sa mi to nechcelo opravovať. Takže tak :D Adamko je znázornený podľa môjho malého brata, a aj táto poviedka vznikla tak trochu s ním :D
17.08.2013
Ester Magyarová
No čo, horor som si vyskúšala :D
17.08.2013
Kr4b
Ja som tiež nevedel na čo sa sústrediť :D Ale horor by som na tvojom mieste celkom neodhadzoval, pretože horor nie je o krvyprelievaní a, kupodivu, ani o psychickom drásaní, ale (podľa mňa) o tom dostať ľudí (v poviedke, aj čitateľov) do rozpoloženia kedy nevedia čo čakať a boja sa o hl. postavu. Nečakané zvraty, nebezpečenstvo a podobne tomu napomíhajú, záhady tiež. Že si to nevzala z "červeného" konca je dobrým znakom a hovorím, že náznak atmosféry tam bol, chcelo by to niečo... ani nie že viac tajomné alebo prepracované, práve naopak, spontánne - proste, keď človek dostane nápad na niečo dobré a hneď to z brucha napíše a potom opravuje len štylistiku a gramatiku (alebo pekne poporiadku začne písať, dostane všetky postavy do spomenutého štádia a potom len veci zauzluje a zavádza, prekrucuje a nakoniec dovedie do nečakaného finále, čo je ale ťažšia cesta), bolo by to asi trochu lepšie
17.08.2013
jurinko
Samoprekliatie v pohode. Beriem. Vycitky svedomia sa zhmotnia do podvedomej tuzby po treste a sila myslienky dokonci zvysok. Ale kde tam bolo preboha aspon naznacene, ze zakliala aj Lauru? V tom matucom odseku s vymenenymi rolami? To som si vsimol az teraz, po precitani. Pocas citania to vylozene rusilo a stale som to bral asi tak, ze dobre, Lauru zrazil modry kamion, tesne po tom, ako sa s Amandou pohadali. Fajn. Vycitky svedomia su relativne normalne a hoci si ten clovek uvedomuje, ze za to nemoze, tak aj tak lutuje, ze naposledy mrtveho videl s negativnymi emociami. Chcel by to vratit spat, zmenit, vycita si to. OK. Ale ako mal citatel z tohoto celeho vylustit, ze Amanda je nejaka carodejnica ci sudicka ci co, ktora zakliala Lauru? Nepekna myslienka? Predstavil som si nieco ako "Fuck, davaj pozor, debil!"...
19.08.2013
jurinko
[pokr.] A preco, ked zakliala samu seba, tam bol ten Adam? Ci to bolo iba zhmotnenie tej jej viny? Tak preco tam nebola Laura potom? Zda sa mi, ze to tak uplne nedava zmysel. Pani v ciernom mi evokovala carodejnicu omnoho viac, nez emo hlavna hrdinka. Pritom opis tej kliatby bol fajn, panika bola napisana dobre, nieco z toho sa prenasalo aj na citatela, cize atmosfera ti vysla. V zavere. V zaciatku to bola podla mna iba kopa nezmyslov, ktore davaju zmysel iba tebe ako autorke, ale citatel je z nich akurat zmateny a otraveny. Jedine stastie, ze to bolo relativne kratke, takze netrvalo dlho, kym sa clovek dostal k tomu zaveru. Za dobry zaver bod naviac, za divny uvod bod dole. Vysledok je teda rozpacity a neuspokojivy. Poviedka koncila prave vo chvili, ked zacala byt dobrym citanim. Dal som 4, ale su tam pasaze na 8. Vzdy je lepsie, ked super zaver dielo vykopne k vyssej kvalite, ale ...
19.08.2013
jurinko
[pokr.] toto je tak trosku vynimka, ktora potvrdzuje pravidlo. Ten zaver bol totiz tak dobry, az omnoho vyraznejsie vynikol slaby uvod, disproporcia bola prilis velka a ja ako navnadeny citatel priam s hnevom (obrazne povedane) odhadzujem poviedku po docitani v dial, pretoze mam pocit, ze ma autor podviedol - najprv ma nastavil na slabotu, potom mi doprial super atmosferu a dychberuce citanie, ale vzapati zavrel kram a skoncil. Je to, akoby ti na degustacii vina najprv naliali liter nejakej zbrndy, potom ti priniesli najlepsiu flasu v pivnici, ale hned, ako by si ochutnal, by ta vyhnali, ze zatvaraju. Chapes, co tym chcem povedat? Mrzi ma to, lebo v nejakom "objektivnom" sucte bodov (trebars 2 za uvod a 8 alebo 9 za zaver) to tak zle nevyjde, ale ten celkovy dojem je napokon najdolezitejsi. Preto som napokon dal spominane 4 body.
19.08.2013
Ester Magyarová
Teraz ma asi šľak trafí, pretože by to nakoniec bolo najlepšie v tej pôvodnej verzií :D Asi som to mala naozaj nechať tak a upravovať iba štylistiku, ako povedal Kr4b. Wuá, teraz ma to mrzí :D
19.08.2013
jurinko
Je mozne, ze si to prilis prekombinovala. Opravovanie, prepisovanie a skrtanie je fajn, ale ako so vsetkym - musi mat svoje hranice a najlepsia je zlata stredna cesta :-) Inak, ak mas niekde tu povodnu verziu, posli mi ju na woodstock@inmail.sk, celkom by som si ju precital. Ono je to totiz pomerne kratka poviedka, takze chcem vediet, preco si odtial vyhodila nieco, co mohlo byt napokon celkom zasadne. Kvoli dlzke a nejakemu obmedzeniu v podobe poctu znakov to totiz asi nebolo ;-)
19.08.2013
Kr4b
Pošli aj mne pls, alebo ju rovno hoď sem. Tiež by som si to rád prečítal :)
19.08.2013
Ester Magyarová
Poslala som, ďakujem :)
19.08.2013
Puf
Na zaciatku ta retrospektiva naozaj zaskripala, nevedela som co som kde som. Zaver miestami chytal atmosferou, ale to som zase vobec nepochopila o co ide. Ze nejake samoprekliatie som sa dovtipila az z komentarov. U mna za 4, som z toho stale nejaka popletena. A distancujem sa od oznacenia "odbornicka na horory" ja ich tak velmi necitam, zauimaju ma iba tie klasicke, ktore v dnesnych casoch tazko niekoho vydesia a nepozeram uz vobec, lebo sa potom bojim ist v noci na vecko :)
19.08.2013
William Cody
Nebolo to myslené ako odborníčka na horory doslovne, ale ako autorka s častým nádychom hickokovskej a kingovskej atmosféry:D, ktorá sa Ti darí. To na vysvetlenie. Ester ja u Teba vidím podobne ako iní hodnotitelia potenciál v budovaní atmosféry a akejsi predispozície na vykreslenie (predstavu) dobrej scény (krátky strih na istý obraz). Skús niečo domixovať s niečím podobným ako neobvyklý sp§sob bnudenia - kopanie do ležiaceho( : Nepozvaní hostia) a opisom úteku z domu (paniky a strachu v Šípovej Ruženke). Je tam potenciál.
20.08.2013
William Cody
Prvé dva riadky pre PUF, ospravedlňujem sa za zbytočné príspevky (vek a alzheimer) :D.
20.08.2013
mayo
no, nezacinalo to zle ale priznam sa ze v tom konci som sa uplne zamotal. ovela viac ma vsak zaujima ako opisujes sposob svojho pisania. myslel som ze pri tvorbe takehoto typu poviedky je na zaciatku napad, autor vymysli zapletku, vyrobi postavy a zacne opisovat dej. teda udivuje ma ze Lauru si tam dala dodatocne aby teda existovalo nejake vysvetlenie pre schopnosti a konanie Amandy, a mne to prislo ako klucova zapletka. co potom bol povodny napad, s ktorym si sa do poviedky pustila? :) kludne posli tu povodnu verziu aj mne, rad si ju precitam.
20.08.2013
Ester Magyarová
Prvý nápad bol len s Adamkom a samoprekliatím. Keine Laura :D Pošlem ti ;) Ale zas až také svetoborné to nie je, stále si stojím za tým (aj v pôvodnej verzií), že tá poviedka nie je úplne v poriadku, len neviem prísť na to v čom, tak mi veľmi pomôžete, ak to objavíte :)
20.08.2013
Ester Magyarová
William: Mi nevrav, že si nikdy nikoho nebudil fackaním, alebo hoci len násilnejšou formou :D Skombinovať to? Uf :D
20.08.2013
William Cody
Nejde o to že som sa s tým nestretol. Len v tej prvotine to zapasovalo do miest, kde by som to nečakal(v trochu naivnom príbehu záblesky pobavenia).. Myslím tým kombinovanie toho, čo Ti chválime. Nevodenie atmošky, sem tam dobrý"gag"(Nepozv. návštev), proste teké tie scénky čo Ti z toho vyskakujú ako pozitívne hodnotené vyťahuj z dielok (dobre ohlasy) a to mixuj :D.
20.08.2013
mayo
neviem aky dojem mali ostatni, ktori mali moznost porovnat verzie, ale mne sa ta povodna zda jednoznacne lepsia. mozno aj o dva body lepsia. neboli tam na zaciatku tie matuce prvky ako modry kamion, dodatocna postava...
20.08.2013
jurinko
Aj mne sa zdala byt lepsia, akurat sa mi zas naopak zdalo, ze bola prilis kratka. Nie v zmysle ako toto tu, ze "ked bol ten uvod taka slabota, aspon, ze to bolo kratke a koncilo na vrchole", co sa da v istom zmysle brat ako pozitivum - ze poviedka nestihla zacat nudit. Ta povodna sa naopak iba zacala rozbiehat, uvod bol konzistentnejsi, celkova uroven vyrovnanejsia, ale prave vo chvili, ked by bolo nacim co-to vysvetlit, objasnit a hrdinka by aspon cosi pochopila, sa poviedka skoncila. Prislo mi to ako useknute. U mna o bod lepsie :-)
20.08.2013
Kr4b
Hej, pomerne rýchlo skončené to prišlo aj mne, ale samoprekliatie som nepochopil ani v jednej verzií (nie je sa čím chváliť, len konštatujem a vyjadrujem nádej že chyba nie je v mojom IQ, v ideálnom prípade nie je chyba v ničom IQ xD xD)
20.08.2013
Culter
Z deja som sa nevysomáril ani po prečítaní komentov. Sorry:) Čo ma udržalo pri čítaní až dokonca, bola práve atmosféra. Ten odsek : Kolotoč z hrkálok... je výborný. Normálne som si to predstavil... zimomriavky. Len tak mi prebleslo hlavou - tam by som byť nechcel. :)
20.08.2013
Ester Magyarová
Heh, samoprekliatie. Ten odsek, čo Adamkovi rozprávala rozprávku, v tom to je. Keď začuje kolotoč z hrkálok, celé kráľovstvo spustne a zomrie a ona zostane sama samučká. A tu sa to naplnilo: "Ulica je mŕtva. Krivá bránička vŕzga, domy sú naklonené, obrastené popínavými rastlinami, tiene sú všade... A je ticho." + "Adamko zomrie," takže zostala sama. Je to jasnejšie? Mimochodom, Adamko v posteli je už len výplod jej fantázie. Ospravedlňujem sa, mala som to viac vysvetliť. :D
21.08.2013
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.