Cudzí byt. Podlaha z parkiet ticho praská, keď podídem k oknu. So šuchotom poodhrniem záves z mohutnej látky, aby som nazrel von. Nočná ulica je prázdna. Iba tiché bzučanie neónových lámp vytvára kulisu pre tlmený šum sprchy v tomto byte.

Pozval ma k sebe. Len túto noc. Jedinú noc. Bude to stačiť.

Zavriem oči. Dotknem sa mojej tváre. Jemné čelo, líce. Mladé pery hladné po slasti. Prebehnem bruškami svojich prstov po krku. Dlaň si položím na hruď. Na chvíľu sa započúvam do ticha miesta, kde sa kedysi ozýval tlkot môjho srdca...

Sprcha stíchne. Myšlienkami sa upriamim na mladého muža v kúpelni. Vyzerá na dvadsaťosem. Jeho vysoké čelo a jemné hnedozelené oči mu dodávajú zmyselný výraz v tvári. Vo svojom vnútri je ale taký istý ako ostatní, ktorých som doteraz stretol. Chladný, bezľútostný, cieľavedomý. Jeho zhnitá a temnotou zmrzačená upíria duša zaslepene túži po mojej krvi. A ani netuší, že o niekoľko minút splynie v smrteľnom objatí s jedným z najstarších nášho rodu.