Do mesta sa vkrádal drobný dážď. Pokrýval kamennú podlahu a steny tmavým leskom mokrého povlaku. Prskal v plameňoch dohorievajúcich pochodní pripevnených na stenách. Vrhali dlhé tiene a v odvekom boji svetla a tmy z nich vytvárali démonické obrazce.

Muž stojaci za vysokým úzkym oknom fascinovane hľadel dolu do špinavej uličky pozorujúc kvapky dažďa na pozadí hry svetla a tmy. Vôbec si nevšímal zvuky za svojim chrbtom. Hľadel na tiene ako tancujú po mokrej dlažbe a vdychoval svieži vzduch, ktorý priniesol dážď.

Z myšlienok ho vytrhli kroky a tlmený rozhovor prichádzajúci z tmavého konca uličky. Rukou dal znamenie a zvuky za jeho chrbtom utíchli, sám kúsok poodstúpil od okna. Pravú ruku zasunul pod dlhý plášť a uchopil čepeľ krátkej vrhacej dýky upevnenej na jeho vnútornej strane. Nepohnute stál a pozoroval dvoch mužov ako sa vynárajú z tieňa a pomaly kráčajú k dohasínajúcim pochodniam.

Boli to členovia mestskej gardy na svojej pravidelnej obchôdzke. Zahaľovali ich tmavočervené plášte s erbom mesta Warg na rameni a chrbte. Kapucne mali stiahnuté hlboko do tváre aby sa chránili pred studeným dažďom. Viedli živý rozhovor, no snažili sa nebiť príliš hluční. Vyšší z nich skrýval pod plášťom niečo objemné a bolo vidieť, že ho to pomerne dosť ťaží.

Pozorne ich sledoval a uvažoval, či predmet ktorý vojak skrýva nie je veľká kuša pripravená k streľbe. Pokiaľ by aj o ňom vedeli bolo prakticky nemožné zasiahnuť ho z tak mizerného uhlu a k tomu okamžite, bez možnosti dlhšieho mierenia.

Muži pomaly prešli pod okno v ktorom stál a zastavili sa u koša z dohasínajúcimi pochodňami aby ich vymenili za nové. Na zjazvenej tvári sa objavil široký úsmev, stále uvažoval o najhoršej alternatíve a to ho robilo najlepším v jeho profesii. Chvíľu pozoroval vojakov než zmizli v tieni na protiľahlom konci, no medzitým dal rukou znamenie a miestnosťou sa znovu rozľahli tlmené bolestné výkriky.

Otočil sa a hľadel na svojich dvoch spoločníkov ako pobavene kopú do tela skrúteného na podlahe.

"To by mohlo stačiť. Posaďte ho tam do toho kresla." prstom ukázal na masívne drevené kreslo stojace pri malom stolíku zavalenom knihami.

Jeho spoločníci boli tupá hrubá sila vykonávajúca len príkazy. Nemali ani štipku vlastnej fantázie a tak väčšina práce zostávala na ňom. Sledoval ako bezohľadne zdrapili starca, odetého len v nočnej košeli, a zručne ho priväzujú ku kreslu.

Úbohá karikatúra muža. S hnusom hľadel do starcovej bezzubej tváre plnej bolesti. Bolo poznať, že jeho spoločníci nosia okované čižmy. Rozbité pery a zlomený nos mu krvou sfarbili nakrátko ostrihanú šedivú briadku. Dýchal sťažka a u ľavej nosnej dierky mu vystupovali komické krvavé bubliny. Pravé oko mal spuchnuté, takže ho ani nebolo vidieť, no to druhé bolo plné strachu a sĺz.

Zmietol zo stola všetky učené knihy a posadil sa naň. Starec na neho nenávistne hľadel a on mu odpovedal ironickým úsmevom.

"Vidíš starče už si to mohol mať za sebou. Muž tvojho veku by mohol mať rozum a vedieť čo je pre neho dobré." prstom prešiel starcovi po trasúcich sa perách aby mu z nich zotrel špinu prichytenú z podlahy.

"Chcem len vedieť kam si to schoval. Nič iné len to a potom ti sľubujem, že skončíš rýchlo a bezbolestne. Pokiaľ to vyklopíš hneď nikto nepozná, že sme ťa ponížili. Aj takým učencom ako si ty sa občas stane, že vypadnú z okna." prehováral k nemu príjemným hlasom, no jeho rysy stuhli keď za chrbtom počul hýkavý smiech.

"Zavri hubu !" prudko sa otočil a zovrel ohryzok svojho kumpána, ktorý mu pokazil atmosféru rozhovoru.

Počkal až veľké telo, chvejúce sa v smrteľnom kŕči, dopadne na zem a potom sa obrátil k druhému spoločníkovi ktorého sa táto udalosť moc nedotkla.

"Druhý krát najmi niekoho, kto bude schopný rozoznať vážnosť situácie." odpoveďou mu bolo len rýchle prikývnutie hlavy.

Už stratil veľa času a tak vytiahol z vačku na plášti malé oválne semienko šedivej farby. Podržal ho starcovi pred očami a otočil v prstoch aby si ho mohol poriadne prehliadnuť.

"Iste vieš čo to je a iste vieš čo to dokáže" starec sa len usmial a ukázal krvavé ďasná.

"Ó áno vy mágovia poznáte všetko, zaiste. Neexistuje spôsob ako by som semeno dostal do teba, aby si ho nezneutralizoval tou tvojou pochybnou mágiou, že." prestaval sa ovládať. Najviac ho rozčúlilo, že ho ten starý kretén považuje za blbca.

"Vieš má to len jeden háčik. Pochádzam z národa ktorému sa vy tu vo Wargu smejete, že spí zo štupľom v zadku !" s pobavením sledoval ako sa starcov výraz tváre mení.

"Áno. Poznám to tajomstvo a ty zaiste poznáš túto malú potvoru." ukázal mu malú zelenošedú jaštericu.

"Je plná vajíčok a potrebuje ich uložiť. Keď lezie dnu tak to moc nebolí. Horšie to je keď sa mladé začnú živiť tvojim mäsom ale toho sa ty neboj." starec chcel niečo povedať a tak mu dlaňou zapchal ústa.

"Pozri je tak milá a aniž by vedela spraví pre mňa veľkú službu, keď na ňu pripevním semeno čierneho umaxu." sledoval ako na starcovej tvári nabiehajú žily a ako sa polieva potom.

Ignoroval jeho prosby a sľuby. Už sa rozhodol a jeho zásadou bolo nikdy svoje rozhodnutie nemeniť, teda pokiaľ niekomu nesľúbil život.

Strhli zo starca nočnú košeľu a odhalili ochabnuté bledé telo. Zadok mu podložili vankúšom, aby mala jašterica lepší prístup ku diere. Starec sa všemožne bránil no jeho krik umlčal drevený kolík zarazený do úst. Prudko oddychoval a prosil bohov aby mu pomohli. Vôbec mu nezáležalo na sebe mal len strach, že prezradí, kde ukryl tú prekliatu vec.

Zviera sa dalo do pohybu. Pomaly a neomylne sa posúvalo na svojich malých nohách k ritnému otvoru. Pretlačila sa popod ochabnutý úd a jazykom sa už dotkla kŕčovite zovretej diery.

Starec sa metal a smažil sa nepovoliť zovretie, no jašterica už bola takmer celá v jeho vnútri. Bolesť bola neznesiteľná ale látka ktorú jašterica vylučovala spôsobovala posilnenie organizmu, takže bezvedomie alebo infarkt boli odvrátené. Už bola v útrobách a on cítil ako neustále napreduje. Bolesť ustupovala a on už vedel, že semeno umaxu vylučuje svoj omamný obsah. Skúsil všetko čo poznal na obranu proti účinkom semena, no márne. Začal mať pocit, že sa vznáša a v duši mu zavládol pokoj.

"Ach bože si tak krásny." na starcovej tvári sa rozlieval slastný úsmev.

"Áno! Chcem vedieť kam si položil schránku s artefaktom !" nasadil rozkazovačný tón. Chvíľu na neho starec vytreštene hľadel a potom sa rozplakal.

"Ja nehodný. Ja.. ja som ju stratil"

"Jak stratil! To nehovor ani zo žartu! " začal mať strach či starec predsa len nenašiel spôsob ako odvrátiť účinky umaxu.

"To ty tvrdíš, že som ho stratil. Veď si ho nenašiel vo výklenku za tou sochou a to som ti hovoril, že som ho tam dal." výrazy tváre sa mu prudko menili od plaču cez rozčúlenie až po smiech.

Už ho nepočúval, keď odťahoval sochu nejakého démona od steny. Vzrušene pohliadol do dutiny ktorá sa za ňou ukrývala. Vyhádzal odtiaľ množstvo starých zvitkov a všelijakých magických blbiniek než konečne uchopil do ruky objemný valec.

Vypadal presne tak, ako mu ho popísal jeho pán. Vytesaný z čierneho kameňa. Obtočený mosadznými obručami a pásmi ktoré pridržiavajú vrchnák. Hlavné bolo to, že sa v ňom musí niečo prelievať. Bolo to presne to, čo hľadal a tak sa už nemuseli zdržovať.

Dal znamenie svojmu spoločníkovi a ten podrezal starcovi vrásčitý krk. Vytiahol malý kožený váčok a jeho obsah rozsypal po miestnosti a mŕtvolách.

"Postaraj sa o tie telá. Nech ich nikto nenájde. Stretneme sa v krčme u Prasknutého zvonu, tam dostaneš zvyšok odmeny." druhý muž sa po ňom podozrievavo pozrel.

"Chceš povedať, že som ťa už niekedy podviedol starý brachu. Ja tiež dostanem druhú časť až keď doručím tovar. Keby som sa ťa chcel zbaviť, bolo by jednoduchšie pridať tvoju mŕtvolu k týmto dvom." Jeho spoločník musel uznať, že má pravdu.

Bez rečí sa dal do práce a vôbec si nevšímal červenkastého prachu okolo. Dostal už viac než dosť a keby ho aj ten čudák oklamal, neškodoval by. Spokojný úsmev mu vydržal len chvíľu, než sa jeho zuhoľnatené telo pridalo k tým dvom.

Stál vo veľkej kruhovej miestnosti, osvetlenej plameňom vo veľkom krbe a pár svietnikmi rozostavenými okolo. Vonku panovala stále tma. Noc bola mladá, akurát dážď pomaly ustával.

Stál a čakal až sa objaví jeho pán. Pri nohách mu ležal objemný vak skrývajúci predmet, kvôli ktorému toľko riskoval. Ten starý čarodej bol dosť tvrdý a hlavne zo začiatku mal z neho strach. Nebol si úplne istý, že ich ochráni amulet od jeho pána. Úlohu splnil a tak ho čaká skvelá odmena, za ktorú si bude môcť pár dní užívať.

Počul tiché kroky, no radšej sa ani nepohol. Vedel, že je to pánov pes a vedel čo dokáže, pokiaľ sa mu niekto zneľúbi. Cítil, ako sa ho zozadu dotkol studený čumák a po chrbte mu prebehli zimomriavky. Čakal až sa čierne psisko usadí oproti nemu.

Bolo to veľké plemeno so širokou tlamou upravenou podľa potreby pána. Mal obrezané pysky a jeho zuby boli zväčšené. Množstvo jaziev na koži s krátkou tmavou srsťou ešte viac zvýrazňovali jeho odpudivý vzhľad. Bol celý znetvorený a on vedel, že je posadnutý diablom. Vydeľ ako do neho zabodol vojak mestskej gardy meč takmer po rukoväť a potom len umrel s poznaním, že jeho čin nemal sebemenší účinok.

"Vidím, že sa ti darilo." tichý hlas prichádzal spoza chrbta.

"Áno pane. Všetko je v naprostom poriadku a schránku máte tu." zodvihol zo zeme vak a pomaly sa otočil tvárou k postave stojacej za ním.

"Skvelé. Skutočne skvelé. Nečakal som, že sa Noram vzdá svojho objavu. Dúfam, že si k nemu bol milý a všetko tam vyzerá ako práca dvoch neskúsených zlodejíčkov, ktorých prichytil. Škoda len Norama, ktorý sa tak rozohnil až aj z neho zostal len popol." začal sa tlmene smiať.

"Áno pane všetko je tak, ako ste si želal."

"To ešte nie je všetko, milý Chamid. Odprevadíš sem ženu. Mladú pôvabnú ženu, ženu s telom lane a rovnako rýchlymi nohami. Myslím, že poznáš tú mladú devku, ktorá velí stráži u severnej brány - tak tú chcem !" jeho ruka naznačila vo vzduchu ladné krivky ženského tela.

Hľadel na malého zakrslého starca, ktorému slúžil. Pokiaľ by nevedel, čo sa v tom mužovi skrýva, ukopal by ho k smrti, ako každého mrzáka na ktorého narazil. Jeho národ zabíjal všetkých novorodencov, ktorí sa vymykali z normy a on toto pravidlo ctil. Jeho pán aj keď znetvorený, vládol obrovskými schopnosťami, ktoré ho držali v krotkej pokore. Bol to najmocnejší mág na západnom pobreží a jeho slovo sa tešilo veľkej úcte aj u samotného Navarského kráľa.

"Teraz už bež nech si s ňou späť ešte pre svitaním." kývol na psa a ten mu pribehol k nohe. Odchádzal a Chamid len hľadel na jeho vlniaci sa hodvábny plášť.

Bol sám, uniesť ženu bolo jednoduché a nevidel na tom nič zlého. Pokiaľ by jeho otec neuniesol a nezneuctil matku, neprechádzal by sa teraz po strechách nad mestom. Pohyboval sa rýchlo ako dravec ženúci sa za korisťou. Využíval schopnosť svojho plášťa čiastočne splynúť s okolím a pre netrénované oko náhodného pozorovateľa bol takmer neviditeľný.

V mesačnom svite, prenikajúcom cez trhajúce sa mraky, videl tmavú siluetu západnej veže, v ktorej mala sídlo posádka starajúca sa o bránu. Mokré strechy boli klzké a tak spomalil tempo. Nemohol si dovoliť sebemenšiu chybu. Keď nad tým rozmýšľa, nebude to zas až tak jednoduché ako unášať dcéry mešťanostov. Teraz oproti nemu bude stáť úplný skvost medzi ženami tohoto mesta. Mladá, krásna bojovníčka, s telom mrštnej šelmy číhajúcej na korisť. Nie, že by ju bol kedy videl ale po krčmách o nej kolujú pikantné historky. Vraj sa stala veliteľom len tak, že medzi jej stehnami ležalo viac dôstojníkov než v miestnom nevestinci. Pokiaľ to je pravda má sa na čo tešiť. Nespomínal si, že by mu pán hovoril niečo o jej zneuctení a aj tak ju chce asi len na hranie.

Západná brána chránila najväčšiu prístupovú cestu do mesta. Týčila sa nad ňou mohutná strážna veža, ktorá dokázala odradiť už z diaľky. Celé dve spodné poschodia lemovali štrbiny úzkych strieľní, za ktorými stáli obrovské kuše schopné prestreliť obrneného jazdca aj s koňom. Ostatné tri poschodia boli z prednej strany, von z mesta, opatrené malými vrhacími oknami s masívnymi okenicami a zo spodnej strany žľabom, kade sa lial na prípadných útočníkov horúci asfalt alebo olej. Z mestskej strany už boli klasické okná, aby nekazili dojem. A práve tie sa hodlal využiť.

Nebolo ťažké liezť po stene z nahrubo otesaných kamenných blokov. Pomáhali mu kovové háky ktoré zachytával o štrbiny medzi kameňmi. Dole pod ním sa prechádzala štvorčlenná stráž majúca práve službu. Počítal tak s pätnástimi až dvadsiatimi členmi osádky veže.

Prvé dve spodné poschodia boli prázdne, ale v treťom hrala malá skupinka vojakov kocky. Ich rozhovor nebol príliš hlučný, no k pootvorenému oknu doľahol.

"Hovorím ti, je to lezba. Teraz určite leží v posteli a oblizuje sa s tou pobehlicou." vojak, ktorý to vravel, mal hodnosť desiatnika a podľa šedivejúcich vlasov bol najstarší v miestnosti.

"To nemôžeš tvrdiť. Povedala, že ju ide len vypočuť a to je povinnosť každého veliteľa." mladý vojak očividne bránil to na čo mal sám zálusk. Odpoveďou mu bol len tlmený smiech.

"Ty si tu nový, čo? Nezdalo sa ti trochu zvláštne, prečo sa zrovna veliteľ stráže vydá na obchôdzku keď prší? He?"

"No skontrolovať stráž. Na rozdiel od teba má zmysel pre povinnosť." čím ďalej tým viac vyzeral mladík urazene.

"Hovorím ti, zabudni na to. Tá ešte medzi nohami poriadneho vtáka nemala. Pozri si u nej na pravej ruke ukazovák a prostredník. Má ich dvakrát tak dlhé než ostatné prsty, ako každá lezba. Čo by tak do seba asi pchali." očividne to bola téma, ktorá dokázala u vojakov zdvihnúť náladu.

"Jo, skontrolovať stráže a späť sa vráti s pobehlicou ktorá by urobila aj tvojho koňa."

"Artek má pravdu. Všimli ste si, ako jej svietili oči keď ju ťahala za sebou hore do svojej izby." jeden z vojakov práve hodil tri šestky a tak rozhovor na chvíľu utíchol.

"No, nech sa to vezme akokoľvek, ty si v nej svojho vtáka neomočíš. Na to si hold malý pán, aby si ju pretiahol rozkazom." najstarší z nich mal zjavne náladu rozdávať rady do života.

"Vy len závidíte, že mi ráno udelila pochvalu. A mimochodom, ako by sa v tak mladom veku stala veliteľom na najdôležitejšej bráne mesta, ak nie cez posteľ." mladý sa stále nevzdával.

"To máš pravdu. Akurát v tej posteli nebol žiadny chlap, ale miestodržiteľova dcéra."

"To nie je pravda. Ona taká nie je"

"Kto, miestodržiteľova dcéra ?" mladík sa zlostne postavil od stola.

"Ukľudni sa. Ak neveríš, vleť tam hneď po tom čo odtiaľ vypadnú a budeš cítiť ten smrad, ktorý po nich zostane. Je to tam horšie než v stajni, keď Hartum obšťastňoval kozu." jeho smiech prerušila letiaca čaša niekde z tmavého kúta miestnosti.

Pohol sa smerom hore a nechal za sebou vzrušenú hádku medzi vojakmi. Opatrne sa prikrádal ku každému pootvorenému oknu a pozorne počúval.

Malú miestnosť osvetľoval slabý svit sviečok. No stačilo to na to, aby videl hru rozkoše, ktorá sa odohrávala na veľkej posteli uprostred miestnosti.

Žena obdarená veľkým poprsím a bucľatejšími tvarmi, na ktoré hneď reagovalo jeho mužstvo, obchádzala posteľ a ťahala za sebou dlhé hrubé lano. Pomaly si kľakla na okraj, kde na bruchu ležala druhá žena. Jediné čo z nej videl, bol pekne tvarovaný zadok a chrbát.

"Prosím moja pani, nebite ma. Prosím." tichý vzlykajúci hlas vyšiel od ženy ležiacej na posteli.

"Zavri hubu ty lacná devka a roztiahni nohy." koniec lana švihol vzduchom a dopadol na hebkú pokožku.

Ozvalo sa tiché bolestivé zaúpenie. Nikdy by si nedokázal predstaviť, že výsluch bude prebiehať tak zaujímavo. Veliteľka zatiaľ začala priväzovať tej poddajnej pobehlici ruky ku členkom. Počínala si veľmi zručne a podľa tlmeného vzdychania to muselo byť bolestivé. Zviazala ju do úhľadného balíčku a prevrátila na chrbát. Prstami jej zovrela malé prsia a palcom trela o ukazovák zdurené bradavky. Naklonila sa nad jej tvár, ktorú on zo svojho miesta nevidel, a nechala po jazyku skĺznuť veľkú lepkavú slinu. Odhadoval, že musela dopadnúť na oko a snažil sa aby videl viac. Veliteľka jej medzitým napchala do úst kus špinavého plátna a previazala jej ich koženým remienkom.

Miestnosťou sa ozývalo prosebné kňučanie, keď veliteľka zobrala do zubov bradavku a prstami trhala z riedkeho ochlpenia v zmietajúcom sa lone vosk, ktorý tam pred tým naliala. Postupne prechádzala jazykom po spotenej pokožke až ho vtlačila medzi roztvorené pysky. Aniž by ho z nej vytiahla otočila sa a sadla si na jej hlavu. Pohybovala sa v bokoch a trela jej svojou kundou po tvári. Spútaná žena takmer strácala dych, keď do nej prenikali dva štíhle prstý a v momente, keď sa k nim pridal tretí, takmer stratila vedomie.

Za jeho chrbtom pomaly vychádzali ranné zore a on im nemohol dopriať viac času. Ticho vkĺzol do miestnosti práve vo chvíli, keď ich hra vrcholila. Spútaná žena sa chvela rozkošou a veliteľka jej jazdila po tvári, tak aby v štrbine mala úzky nos. Devka mohla len ticho trpieť, pretože ústa mala zapchaté látkou a previazané koženým remienkom. Zjavne trpela nedostatkom vzduchu a o to viac prežívala okamih rozkoše.

"Prekvapenie !" veliteľkine oči sa otvorili, no hneď ich zavrela, keď jej na čelo narazila roztvorená dlaň.

Zvalila sa nabok a on ju stiahol z tváre tej lacnej kurvy. Položil ju na zem a v rukách sa mu objavila tenká čepeľ dýky. Pritlačil ju na devkyn útly krk. Snažila sa cez zapchaté ústa kričať o pomoc. Mala skutočne peknú tvár a bolo mu jej dokonca ľúto, no nemohol si dovoliť svedkov. Odvrátil sa ku stene a pomaly potiahol čepeľ dýky. S rozkošou cítil ako sa zarezáva do jemnej pokožky a ako sa pod ním chveje štíhle telo. V zrkadle na malom stolíku videl jej a svoj obraz, obraz dravca a obete. Spínala sa pod ním a bojovala zo všetkých síl. Práve tá úporná snaha jej zachránila život.

V zrkadle jeho pozornosť pritiahol pramienok moču, ktorý z nej uvoľnil strach, no potom si všimol malé tetovanie na vnútornej strane stehna blízko genitálií. Okamžite od je krku odtiahol dýku a otočil sa k rozkroku. Páchla močom a potom, no to mu neprekážalo. V slabom svetle sviečok si zo záujmom prezeral tetovanie, ktoré objavil.

Bolo menšie než obvykle a bolo na netypickom mieste. Stvárňovalo hada obtočeného okolo veľkého obojručného meča. Jeho nositelia mohli byť len tí, čo prešli školou zbraní v pevnosti VOTRE. To, že je pevne zviazaná, mu zjavne zachránilo život a on ďakoval bohom za ich prezieravosť. Ani vo sne by ho nenapadlo, že na tak nízkom postavení stretne žiaka najlepšej bojovej školy. Obvykle sa z nich stávali osobný strážcovia a ona zrejme niekoho poriadne nasrala, keď slúžila tu.

Zoskočil zo zmietajúceho sa tela a bez meškania podrezal krk devke ktorú predtým považoval za veliteľku. Dnes má skutočne šťastie, pretože ani pán by mu neodpustil tak tragický omyl. Postavil sa k posteli a prezeral si jej obnažené telo. Na jeho vkus bola až príliš vychudnutá a malé, aj keď pevné prsia, ho vôbec nepriťahovali.

"Máš rada bolesť maličká? Ukážem ti, čo u nás robíme neposlušným ženám." zo záhybov plášťa vytiahol stredne veľkú ihlu.

Naklonil sa nad prirodzenie a medzi palec a ukazovák pevne zovrel klitoris. Začal do neho zapichovať ihlu a neprestal až kým celá nezmizla v ňom. Spínala sa ako divý kôň ale jeho zovretie nepovoľovalo. Udieral ju plochou stranou čepele po genitáliách a neprestal, až kým nezostala vysilením nepohnute ležať.

Obkročmo si sadol na jej hrudník. Pod zadkom cítil tvrdé prsia a chvíľu si na nej zajazdil než sa naklonil k úzkej tvári

"Tak, priprav sa na dlhú cestu." pri týchto slovách ju prudko udrel do hlavy, no musel to zopakovať ešte štyri krát, než konečne stratila vedomie.

Prvé čo si uvedomila, bol monotónny zvuk kvapkajúcej vody, tiesnivý a neprestajný. Potom prišla zima a nepríjemný hnilobný zápach tlačiaci sa do nozdier. Strašne ju boleli genitálie, vlastne celé telo, no tie cítila najviac. Tupá pulzujúca bolesť vo vnútri. Skúsila sa pohnúť, no nedokázala ani zovrieť prsty na rukách. Až teraz si začala uvedomovať chladný dotyk kovu na svojom tele. Bolestne sa zarezával do svalov pri každom kĺbe. Mala ho okolo krku a čela. Ústa rozťahovali kovové háky zakliesnené o zuby. Snažila sa ich vytlačiť jazykom no bezvýsledne. Snažila sa z toho zovretia nejako vymaniť no jediné čo dosiahla bolo, že si rozodierala pokožku pod okovami. Nedbala na bolesť, ktorú si tým spôsobovala. Zachvátila ju panická hrôza a ona sa už prestala úplne ovládať.

Cítila príjemný teplý dotyk v rozkroku. Pomaly sa prebúdzala a telo ovládalo vzrušenie. Cítila ako jej niekto hladí prirodzenie, ako jemne a bezbolestne vniká dnu, tak ako to mala vždy rada. Otvorila oči a rozmazaný zrak sa zastavil na niečom čo mala nad tvárou. Bolo to tmavé a rytmicky sa to pohybovalo spolu s dotykmi na genitáliách. Pôsobilo to rozkošne a pripadalo jej, akoby ju niekto lízal, niekto s veľkým dlhým jazykom. Príjemný pocit chvíľu pretrvával no po poznaní, že sa jej nad tvárou pohupuje psí zadok ho vystriedalo zhnusenie. Z hrdla a roztvorených úst sa vydralo nezrozumiteľné zachrčanie. Pes na to vôbec nereagoval a stále sa venoval vylizovaniu jej útrob. Nedokázala sa pohnúť a musela znášať to príkorie. Začal sa jej búriť žalúdok a ona nedokázala udržať v sebe jeho natrávený obsah. Zvratky naplnili ústa. Musela ich prehĺtať a oni sa drali znovu von. Tiekli jej po brade a krku. Pes sa prestal venovať rozkroku a začal jej ich lízať s tváre. Jazykom vnikal do úst a trel sa o jej jazyk a prenikal až do hrdla. Prázdny žalúdok sa bolestne kŕčovito sťahoval a pes zatiaľ vylizoval všetko z úst.

Znovu sa vrátil k rozkroku a začal v nej neúnavne dolovať. Zavrela oči a snažila sa zabudnúť na psa. Snažila samú seba presvedčiť, že je to jej milenka, ktorá sa s ňou hrá.

"Xargo, to stačí! Poď sem!" hlas prichádzal odniekiaľ spredu a pes ho okamžite poslúchol.

Už nemala síl na to, aby kričala. Vôbec nepostrehla kedy z nej ten pes zliezol, no bola mu vďačná. To, čo sa spočiatku zdalo hnusné no príjemné, sa po dlhšom čase zmenilo na neznesiteľnú bolesť vystreľujúcu do celého tela s každým dotykom dotieravého jazyka. Cítila, ako má rozodratú jemnú pokožku okolo a vo vnútri pohlavia. Pálili ju na nej psie sliny a ona bola šťastná, že už konečne prestal. Netrvalo dlho a objalo ju chladné bezvedomie.

Pohla sa. Celé telo sa pohlo spolu s kovovým rámom na ktorom bola upevnená. Zostala spriamene visieť a celá hmotnosť tela sa presunula na okovy, odkiaľ okamžite vystrelila krutá bolesť. Snažila sa uvoľniť, nemyslieť na bolesť, ktorá sa stupňovala. Cítila, ako sa okovy stále hlbšie a hlbšie zarezávajú do svalov. Mala rada miernu bolesť, vzrušovala ju, no toto už hraničilo so šialenstvom. Cítila, ako jej po tvári stekajú slzy a miešajú sa s potom. Zavrela oči a snažila sa vymaniť zo zovretia bolesti.

Počula kroky, ako okolo nej obchádzajú. Neznesiteľný strach z nej uvoľnil moč a utlmil bolesť. No s prvou ranou bičom, ktorá zasiahla pravé ňadro, sa rozpútalo peklo.

Visela s doširoka roztiahnutými údmi pripevnená ku kovovému rámu tvaru X. Pod a nad každým kĺbom ju zvierali okovy. Vedel, že sa ani nepohne, že je celá v jeho moci. Nenávisť čoskoro pominie a potom ho bude zbožňovať ako jeho pes. Dokonca mal už pre ňu meno. Bude ju volať Xayra, aby sa tí dvaja k sebe lepšie hodili. Škoda, že to bude pre ňu veľmi bolestivé, než skrotne.

Znalecky si ju prezeral. Skutočne pôvabná tvár s mačacími rysmi lemovaná havraními vlasmi ho priťahovala. Dojem trochu kazili háky, takmer až na maximum rozťahujúce ústa, no stále bola krásna. Štíhle pevné trénované telo skrývalo v sebe prebytok energie. Pružné svaly vystupovali spod hladkej pokožky zbavenej akéhokoľvek ochlpenia a prebytočného tuku. Na hrudníku sa rysovali malé pevné prsia so zdurenými bradavkami, ktoré boli takmer bez dvorcov. Mierne jej vystupovali rebrá a vlnili sa spolu so svalnatým plochým bruchom v rytme dýchania. Na ženu mala trochu široké ramená, no to ešte viac zdôrazňovalo silné paže. Nohy a pevný zadok nemohli byť už skutočne lepšie tvarované. Až na malé prsia mala postavu bohyne a on sledoval, ako sa ku klínu zbiehajú pramienky krvi z rán po bičovaní.

Trvalo to nekonečne dlho. Bolesť krutá a nekonečná. Oslobodzujúce bezvedomie stále častejšie prichádzalo neskôr a neskôr. Spoznala už všetky druhy bolesti a jej mučiteľ vedel, kam až môže zájsť, aby ju udržal za tenkou hranicou šialenstva. Myslela na smrť tak, ako hladný myslia na jedlo. Ticho prosila, bohov aby konečne skončili jej dlhé utrpenie. Už dávno prestala vnímať čas. Poznala len stále kratšie okamihy oslobodzujúceho bezvedomia a nekonečnú bolesť.

Stál pred obrazom utrpenia, ktorý vytvoril jeho pán. Mladé pevné telo pokrývala špina miešajúca sa s krvou a zvratkami. Odporne páchla. Výkaly a moč jej stekali po stehnách vytvárajúc pod ňou nechutnú kaluž. Bradavky, prsia a vonkajšie pysky mala prepichnuté dlhými tenkými ihlicami. Jej pokožka nadobudla mierne fialovú farbu, keď ju natierali pálivým výťažkom z koreňa Astavi. Kričala tak, že pánov pes začal smutne zavíjať. Vedel, že jeho pán nekoná bezdôvodne, no začínal mať toho dosť. Každý deň schádzal do tejto páchnucej kobky aby znovu a s väčšou zákernosťou spôsoboval bolesť tomu mladému telu. Nemohol na ňu už myslieť ako na ženu. Bola pre neho už len kusom živého mäsa.

Zdalo sa, že to trvá príliš dlho a začínala mu dochádzať trpezlivosť. Nikdy by neveril, koľko bolesti znesie a bude tak vzdorovitá. Stále u nej nachádzal nejaké spojivko medzi vedomím a telom. Potreboval to telo pre seba a len bolesť ju mohla rozdvojiť. Pristúpil k bezvládnemu páchnucemu telu a potiahol jednu z ihlíc zapichnutých v rozkroku. Reakcia bola okamžitá. Oči sa prudko roztvorili a z úst sa vydralo zachrčanie. Celá sa začala chvieť a dych sa zrýchlil. Oči sa chaoticky pohybovali ako by mali strach spočinúť na konkrétnom bode. Bezohľadne do nej vrazil rukoväť biča. Sledoval ako sa napínajú svaly na plochom bruchu. Jej bolestné chrčanie bolo pre jeho uši rajskou hudbou. Prestával sa ovládať a vytrhol z nej bič von. Po stehnách jej stekal úzky krvavý pramienok moču. Pokračoval v týraní, až kým ju znova nezobralo do svojej náruče bezvedomie, ktoré ho len pripravovalo o drahocenný čas.

Konečne nadišiel deň, kedy už nevládla telom. Vedomie sa uzavrelo pred bolesťou a odhodilo prázdnu telesnú schránku. Jej oči ho pozorne sledovali, no boli prázdne ako oči mŕtveho. Nereagovala na žiadnu bolesť, ktorú jej spôsoboval. Oddane prijímala rany s ľahostajným výrazom v tvári. Odstránil ihlice a umyl to, čo mu po dlhých šiestich dňoch patrilo. Natrel ju hojivými masťami, aby tak zmiernil poranenia po mučení a doprial jej krátky, oddych než jeho dielo dospeje ku koncu.

Telo zbité a stýrané. Napriek tomu stále silné a pevné nestratilo nič na svojom pôvabe, len pár rýchlo sa hojacich rán a podliatin zdobilo jej jemnú pokožku. Uplynulo deväť dní keď započal s premenou.

Miestnosť nechal vyčistiť a všetky mučiace nástroje boli uložené v kúte. V strede miestnosti, jasne osvetlenej množstvom sviečok, stál veľký sklenený valec, vyrobený dávno ľuďmi z planín. Sklenená stena bola hrubá ako zápästie s množstvom bublín a nepretaveného piesku. Nádoba bola veľká ako sud od kvasu a stála na jednoduchej drevenej trojnožke. Jej vrchnú časť uzatvárala napnutá hrubá koža napustená smolou. Pridržiavali ju remene prechádzajúce dierami v jej okraji a symetricky na výšku obtočené okolo valca. K valcu bol pripojený veľký mech na vháňanie vzduchu. Zospodu vychádzala hadica zložená zo sklených trubíc pospájaných koženými rukávmi. Koniec hadice bol ukončený mosadzným nástavcom falického tvaru o priemere ženského zápästia.

Bolesť sa konečne utíšila a prešla do monotónneho pulzovania. Bola väzňom vo vlastnom tele, cítila a videla všetko, čo sa okolo nej dialo, no bola ako ochrnutá. Už nevládla telom, ale jej vedomie bolo stále prítomné.

Videla, ako k nej prisúvajú valec, v ktorého útrobách sa vlní číra zelenkavá tekutina. Plávalo v nej niečo odporné, niečo veľké ako predlaktie a mäkké ako slimák. Vychádzalo z toho množstvo dlhých tenkých chápadiel, ktoré sa okolo toho neustále vlnili ako vlasy. Celé to matne modro žiarilo a neprestajne sa to pohybovalo v pomalom démonickom tanci. Hľadela na to a mala strach, obrovský strach. Vedela čo ju čaká a nedokázala sa tomu nijako vzoprieť.

Teraz chcel byť sám. Nepotreboval žiadneho poskoka, ktorý by tu len prekážal a kazil magický okamih tejto chvíle.

Zodvihol falický nástavec a začal jej ho zasúvať do rozkroku. Pripadala mu ako mŕtve mäso, ktoré aj keď teplé, predsa bolo na dotyk odporné. Nástavec ľahko vkĺzol až po krúžky, na ktorých boli pripevnené dlhé tenké reťaze. Obmotal ich okolo pása a prevliekol popod zadok aby v nej falus držali.

Cítila každý jeho odporný dotyk, cítila ako sa do nej norí veľký predmet. Cítila ako jej rozťahuje útroby a nemilosrdne si razí cestu vpred.

Keď začal do valca vháňať vzduch, zachvátila ju panika. Začala ju napĺňať studená tekutina, ktorá sa tlačila popri nástavci von a stekala jej po stehnách. Úzkostlivo sledovala ako sa ku okraju blíži tá odporná vec. Ako do neho zasúva chápadlá a potom celé telo. Sledovala, ako sa pohybuje sklenenými trubkami stále bližšie a bližšie, zatiaľ čo jej tekutina vydúvala brucho. Nevnímala bolesť. Strach, obrovský a neznesiteľný otupil zmysly.

Tá vec jej zmizla z dohľadu. Pocítila len slabý dotyk vo svojom vnútri, ktorý sa tlačil stále hlbšie a hlbšie. Cítila ho v maternici ako ohmatáva jej stenu, akoby skúmal prostredie, kam sa presunie. Cítila, ako do jej útrob vnikajú ďalšie a ďalšie chápadlá, ako sa zakliesňujú o stenu maternice, aby napokon spolu s neznesiteľným návalom bolesti preniesli tú vec do vnútra a ona sa stala matkou.

Zo strachom v očiach hľadel na zmietajúce sa telo. Lial sa z nej pot a neprestajne sa triasla. Z úst sa jej dral príšerný škrek a každú chvíľu sa zdalo, že okovy povolia. Potom razom všetko utíchlo, len zhlboka dýchala a oči sa prevrátili v stĺp. Fascinovane na ňu hľadel. Potom k nej pristúpil a zabodol jednu z ihlíc do pravého stehna. Reakciou na to bolo len prosebné zakňučanie a veľmi zvláštny previnilý pohľad. Zavolal svojho sluhu Chamida a ten skúsil na jeho príkaz to isté. Obidvaja museli odskočiť pretože zúrivosť, aká sa v nej objavila, nemohla pochádzať od človeka.

Okamžite sa prebudil, ten pocit sa nedal zameniť so žiadnym iným. Vedel, že dielo bolo dokonané a teraz všetko závisí len od neho, ako rýchlo bude schopný netvora nájsť, než spozná svoju skutočnú silu.

Do Wargu prišiel okamžite, ako sa k nemu doniesla správa o smrti jedného z členov kruhu. Spočiatku mal len podozrenie, no po slabom nátlaku na ostatných sa mu potvrdila domnienka, že sa niekto snaží zahrávať s démonmi. Nečakal, že by niekto tak skoro po poslednom incidente, kedy zahladil všetky stopy, objavil ďalšieho z nich. Už vonkoncom nečakal, že sa objaví niekto, kto pozná rituál. Posledne to bol jeden šialenec, ktorý si myslel, že bude mať moc, pokiaľ po jeho boku povstane démon. Niekde získal základ, ale chýbali mu vedomosti. Stvoril len slabú karikatúru, ktorá by za pár dní zahynula sama. Teraz to bolo niečo iné, cítil protivníka omnoho silnejšieho než kedykoľvek predtým.

Vykĺzol z postele a natiahol na seba svoj šat poznačený mnohými bojmi. Boli to nohavice a kazajka. Všetko akoby zošité z malých kúskov, čo potom zabudol krajčír zastrihnúť. Ovisalo z neho množstvo remienkov a šnúrok, ktoré akosi mimovoľne tlmili zvuk jeho pohybu.

Spod matrace vytiahol dve dlhé úzke dýky a s láskou ich položil na posteľ, než si ich zasunul do puzdra pripevneného na kazajke vzadu nad pásom. Ich rukoväte smerovali dole a dýky mu vôbec neprekážali pri pohybe. Prehodil si cez ramená obnosený dlhý plášť a ticho vykĺzol oknom do tmavej noci nad mestom.

Pohyboval sa rýchlo, hnaný inštinktom, neomylne smeroval k pevnosti stojacej vysoko na skalnatom brale nad mestom. Kráčal nepozorovane úzkymi uličkami mesta, kde mu jedinou spoločnosťou boli krysy. Každým krokom, ktorým sa približoval k pevnosti, cítil značnú silu uzavretú v jej stenách.

Ako veľmi sa mýlil keď dúfal, že starý Osirik nepodľahne pokušeniu. Vždy tí ktorí príliš vedeli, nedokázali zabudnúť na staré legendy a snažili sa oživiť netvora, aniž by vedeli, čo činia. On sám bol jeden z dvoch, ktorí poznajú úplnú pravdu a celý svoj život bojoval za to, aby sa k nej nikto nedostal.

Uvoľnili ju zo zovretia okov a teraz stála oproti nim mierne rozkročená, s rukami vedľa tela a vôbec sa nesnažila zakryť svoju nahotu. Po tom, ako vytiahli falický nadstavec a vytiekla z nej všetka tekutina, naduté brucho sa znova vrátilo do svojho pôvodného stavu. Teraz pred nimi stála v plnej kráse so svalmi napnutými ako šelma pred skokom. Xargo okolo nej v bezpečnej vzdialenosti nedôverčivo obchádzal, znepokojený silou, ktorú v nej cítil.

"Pane, ste si istý, že vás bude poslúchať?" Chamid mal zjavne strach keď na neho ta devka hľadela.

"Poslúchne na slovo. Chceš to vidieť !" na mágovej tvári sa objavil ironický úsmev.

"Zabi ho !" už nikdy nebude počúvať stupídne otázky toho primitíva.

Bol to len okamžik, keď sa takmer z miesta vymrštila a skočila na Chamida. Nohami obtiahla a zovrela jeho hrudník. Tackal sa pod je váhou a rukami si inštinktívne chránil tvár. Posledné čo videl, bol zúrivý výraz v jej tvári, než mu utrhla hlavu.

Mág stál zhrozený, neschopný pohybu a sledoval ako zlieza v mŕtveho tela, ktoré okolo seba strieka prúdy krvi. Veľmi ladne sa pretiahla ako mačka po dobrom spánku a potom si začala oblizovať krv zo svojich rúk.

"Poď sem !" vykríkol na ňu.

Pôvodne chcel Chamida len postrašiť a vôbec nepočítal s tak rýchlym koncom. Legendy hovorili o krutosti a sile démonických bojovníkov, no toto ho zaskočilo. Myslel, že vytvorí oddanú a poslušnú otrokyňu, nepremožiteľnú bojovníčku, ktorá ho bude chrániť. Vedel, že jej sila a reflexy budú rýchlejšie než u človeka no to, čo práve predviedla, nemalo nič spoločné zo žiadnym živým tvorom. Šírila okolo seba auru strachu, ktorú on len veľmi ťažko zvládal.

Prišla k nemu bez sebemenšieho zaváhania a hľadela mu priamo do očí. V jej tvári bol tak nevinný výraz ako u dieťaťa, ktoré bez príčiny okríknete.

"Uvidíme čo ešte dokážeš. Natiahni si na seba tamten plášť, nech tu nebeháš nahá." nahota ho privádzala do zúfalstva, bola vzrušujúca, no on už dávno nebol muž.

Pohol sa spolu s ňou k masívnym dverám vedúcim k tajnej chodbe dole do mesta. Zastavil sa pri nich a chvíľu sledoval, ako na seba nemotorne navlieka dlhý plášť z tmavého hrubého plátna.

Chcel už dvere otvoriť, keď sa v tom rozleteli sami a prudko mu narazili do tváre. Odletel dozadu a hľadel na mohutnú postavu muža, ako sa týči na prahu miestnosti. Muž si ho vôbec nevšímal. Fascinovane hľadel na jeho výtvor, ako zo seba strhla plášť a čupla si pripravená ku skoku.

Nečakal, že to bude žena, rozhodne nie s takou silou akú u nej cítil. Hlavou mu blyskla myšlienka na smrť a on mal z toho vážne radosť. Hľadel jej do očí, do prázdnych mŕtvych očí. Cerila na neho zuby a z úst jej tiekli sliny. Okríkol ju v neznámom jazyku, ktorému ani mág nerozumel a to ju donútilo prestať s tým trápnym divadlom.

Zostala čupieť pripravená kedykoľvek vyraziť, stále si pozorne prezerala svojho nepriateľa. Hodnotila jeho postavenie a snažila sa vybrať taktiku, ktorou by ho čo najrýchlejšie zlikvidovala.

Hľadel na ňu a čítal v nej ako v otvorenej knihe. Bolo vidieť, že ju Osirik stvoril len pred pár hodinami a to mu poskytovalo značnú výhodu. Nemohla totiž zatiaľ v sebe objaviť schopnosti, ktorými ju démon obdaril. Bude sa snažiť využiť hrubú silu a svoju mrštnosť.

Keď prechádzal okolo mága, rozdrtil mu opätkom tvár. Nemalo cenu s ním o čomkoľvek diskutovať a strácať čas. Smrť pána ju vyviedla z rovnováhy a to bol práve ten moment ktorý chcel docieliť.

S vytím na neho skočila, no preletela len popri jeho uhýbajúcom sa tele. Dopadla na zem, no okamžite bola na nohách a znova opakovala útok. Teraz ju zachytili mocné ruky a hodili ňou o stenu. Jej zúrivosť sa stupňovala, z úst jej odletovala krvavá pena a telo sa celé chvelo. Začali okolo seba krúžiť. Každý jej útok bol nemilosrdne zrazený na zem, ale cítila, ako on stráca sily. Zrýchlila svoje útoky nedbajúc na zranenia, ktoré jej spôsoboval lesklými čepeľami svojich nožov. Vytvoril okolo seba nepreniknuteľnú ostrú hradbu. Každý jeden jej útok sa skončil krvácajúcou ranou, no ona necítila bolesť. Všetko prekrývala zúrivosť nad tým, že sa mu nemôže dostať na telo.

Začínal mať toho dosť. Bola silná, mrštná a vytrvalá. Rany, ktoré jej spôsoboval, boli len povrchné, dokázala sa pohotovo stiahnuť keď zistila, že jej zámer nevyšiel. Strácal sily ale bol rozhodnutý neodkryť všetky svoje schopnosti.

Dlho okolo seba krúžili, až spravil osudnú chybu. Prestal si všímať psa, ktorý sa bojazlivo krčil v kúte miestnosti. Ten akoby to vycítil, vybehol proti nemu. Vymrštil sa do vzduchu a posledné čo z neho uvidel boli veľké tesáky.

Musel párkrát mrknúť, aby sa mu vrátil zrak. Vždy to trvá len chvíľku a prichádza to samo. Jeho prekliatie čo ho stále prenasleduje a ktorého sa nedokáže zbaviť. Pohliadol na kôpku čriev, kostí a trasúceho sa mäsa, ktorá zostala po psovi. Nedokázal si vysvetliť, prečo stále žije. Ležala v tmavom kúte miestnosti. Bol na ňu žalostný pohľad. Telo pokryté krvou z mnohých rán sa kŕčovite chvelo. Upierala na neho oči, oči plné smútku a tichej prosby. Poznal ten pohľad, prenasleduje ho celý život a prosí aby to už skončil.

Kľakol si nad jej hrudník rozhodnutý oddeliť hlavu od tela. Hľadel do nevinnej tvare a akosi nedokázal nájsť odvahu aby ju zabil. Možno má práve ona v sebe to čo toľké roky márne hľadal.