„S týmito vašimi hlúposťami som súhlasil, predsa nie som idiot! Viem, čo môže číhať v týchto lesoch. Ale chceš po mne, aby som si nechal ujsť ten pohľad na krv nepriateľov a tú nádhernú kakofóniu ich posledného plaču? Som kráľ a vravím nie! Kráľ má predsa nosiť korunu, nie koženú čiapku, čo už páchne po zhnitom tuku. Do tohto brnenia som sa navliekol iba pre to, že tieto lesy nepoznám. Ale keď budem cválať po bojisku so zástavou v ruke a kričať, čo si o tých bastardoch myslím, pri všetkých bohoch, koruna bude tam, kde patrí! Nenechám žiadneho neurodzeného bast...“ kráľ sa zarazil, rozhliadol a odpľul si cez rameno. Potom sa zasa otočil k Striderovi „Nikoho. Nenechám nikoho, aby si navliekol moje šaty, na hlavu nasadil moju korunu a aby ho zabili namiesto mňa!“

„Chceš snáď zomrieť osobne, výsosť?“ zasyčal Strider a tiež si odpľul. „Znova opakujem, že je to príliš nebezpečné.“

„Neopovažuj sa so mnou hovoriť takýmto tónom! Nemáš ani poňatia, čo je to nebezpečenstvo!“

Strider naňho sarkasticky pozrel spod zmraštených obŕv, pretkaných množstvom starých jaziev a znovu si odpľul. Sotva sa udržal, aby to nebolo kráľovi do tváre.

„Mám ťa už plné zuby, ty namyslený skurvysyn! Zmizni! Zmizni, než ťa dám sťať ako dobytok!“ zvrieskol kráľ, prskajúc pritom Striderovi priamo do tváre. Strider pokrútil hlavou, utrel si tvár rukávom a otočil koňa. Kráľ si prudko strhol prilbu a šmaril ju do blata.

„Zbohom, výsosť. Už sa neuvidíme,“ povedal, vystupujúc z nekonečnej rieky prilbíc a štítov.

„Za zbehnutie dostaneš povraz! Uvidíme sa! Ešte sa uvidíme!“ vrieskal kráľ a ignoroval vojakov, ktorí sa od neho nápadne vzďaľovali, až bol okolo len prázdny kruh.

„Samozrejme,“ pomyslel si Strider. „Uvidíme.“

*

Z holého vrchu pod ruinami starej veže bol dobrý výhľad na javisko. Opona z čierneho dymu z dedín v podhradí sa už rozťahovala. Strider pri tom pohľade cítil hnus. Toľko zbytočne zabitých... A pre čo? Boha? Slávu? Územie? Zvrátenú ideológiu? Možno z každého trochu. A možno z každého nič.

Obliehanie sa dávno začalo. Stále to isté, znovu a znovu, dokola. Striderovi bol ten pohľad tak dôverne známi, že ho ani nenadchol. Krv zúrodní pôdu. Padajúci vojaci odrátavajú čas do konca.

K hradbám sa sunuli šíky, kryté stenami štítov a chrániace obrovské baranidlo. Keď sa priblížili k bráne, z cimburia okrem šípov začali pršať aj kamene a vriaca živica. Niekto z hradieb dolu pustil pochodeň. Jeden bok baranidla vzplanul a stena štítov sa rozbila ako lacný porcelán. Päsť baranidla ešte raz ťukla do brány a potom sa len kývala na reťaziach.

K baranidlu sa rozbehlo mnoho vojakov, ako mravce za padnutým chlebom. O chvíľu štíty opäť kryli oslabený bok, plamenné jazyky posledný krát oblizli kolesá a päsť sa dala opäť do pohybu. Už to nemalo trvať dlho. Strider ale stále nepokojne blúdil očami po bojisku. Potom ho uvidel.

Z labyrintu stanov, roztiahnutom ako pleseň na ešte včera krásnej zemi vyrazila postava v zbroji farby plameňa, nesúca sa na bojovom koni krytom čabrakou tej istej farby. V ruke, podľa očakávania, niesla taktiež plamennú zástavu, mávajúc ňou zo strany do strany. Aj keby to niekto farboslepý všetko ignoroval, musel by si všimnúť jasný lesk koruny, úplne odlišný od matného lesku špinavých prilbíc a krvou padlých priateľov sfarbených čepelí. Strider si mimovoľne odpľul. Cítil sa zvláštne, keď sa len prizeral. Boj mu po rokoch praxe pripadal skôr ako šport.

Vtom sa to stalo. Šíp, ktorý vyletel z hradieb nevidel, zato videl, ako kráľ púšťa zástavu a zasiahnutý tým šípom padá z koňa, ktorý neotáľa a cvalom beží späť k táboru. Strider sa neusmial, nefľochol, ani si znovu neodpľul. Iba sa otočil a proste odišiel.

*

Strider sa prebral v putách. Okamžite si vybavil tú nehodu pri schádzaní z kopca. Kamene sa pod ním zosunuli a... Bola to vôbec nehoda? Všetko nasvedčovalo o opaku.

„Myslel si si, že ma poznáš, že?“ smutne sa spýtal kráľ. Strider si ho dovtedy nevšimol. Sedel oproti nemu, v lone mal zloženú pokrivenú prilbicu a pri pravom oku si pridŕžal handru, nasiaknutú liečivou masťou.

„Myslel si si, že ma vyhecuješ k tomu, aby som sa nechal zabiť ako pes a všetkým na očiach?“ pokračoval kráľ rovnakým tónom. Strider bol taký zaskočený, že ani neodpovedal.

„Samozrejme že nie, veď...“ kráľ silno, hrdelne zakašlal, „...veď ani ty nie si idiot. Ale myslel si si, že ma tvoj odchod vytočí a bude práve tou pákou, ktorú si potreboval. Dobre viem, ako by reagoval každý kráľ na mojom mieste, nebolo ťažké to zahrať.“

„Ale...“ začal Strider.

„Nie, počkaj, nechaj ma dohovoriť,“ divo naňho zamával zamračený kráľ. „Ja predsa... Uch, to bolí... Ja predsa nie som idiot! Zradca a pritom osobný strážca kráľa! Prečo si si myslel, že vám verím viac? Obyčajný ľud predsa nevie nič o intrigách, nič o bohatstve, ktoré možno nadobudnúť jediným slovom alebo najatím správneho človeka! Kráľ má moc a tá nás volá, povedia si. To sú ľudia, ktorým sa dá veriť. Schopnosť byť dobrým kráľom je veľmi... veľmi relatívna vec. Dobrý kráľ neexistuje. Existuje iba ten, ktorí si správne určí priority.“ Kráľ sa odmlčal aby pretočil handru na druhú stranu. Strider počúval s kamennou tvárou a sklopeným pohľadom.

„Prečo myslíš, že... Au, do frasa... Prečo vedieme vojny? Pre územie, bezpečnosť našich rodín, alebo snáď z nudy? Dalo by sa povedať, že z každého trochu. A dalo by sa povedať, že z každého nič. Toto je proste naša povaha. Pud. Bez vojny šalieme, aj keď to nedávame najavo. Potrebujeme ju, pretože dáva priechod nášmu hnevu, božiemu hnevu, ktorým sme naplnení. A v týchto časoch je len málo tých, ktorý nemajú dôvod na hnev. A nenávisť. Povedal som ti, že nemáš poňatia, čo je to nebezpečenstvo. Nič nehovor, nemáš. Netušíš, čo všetko na mňa číha v zákutiach mojej vlastnej mysle, najme keď viem, čo viem. Je jedno, či vojnu vyhrám alebo prehrám, pretože každá výhra je prehrou a sila neznamená nič. Systémy, vládnuce krajine fungujú len preto, že ľudia veria že fungujú. Ja neverím, oni veria. A pozri na moju moc. Vidíš? Je ničím. Moja sila je mojou najväčšou slabosťou, veď s ňou nemôžem nič robiť. Čokoľvek urobím je zlé a ja som porazený. Čokoľvek urobím je zbytočné, pretože na pleciach nosím to najťažšie bremeno. Slabosť. Nie slabosť vzoprieť sa osudu, naopak, slabosť ísť za ním. Poznám svoj osud i svoj cieľ, ako každý iný. Ale som kto som len preto, že si krv nevyberá.“

„Nerozumiem.“ odvetil Strider. Kráľ zavrel oči a potriasol hlavou, akoby z nej chcel niečo vyhnať.

„Nerozumieš? Alebo to hovoríš len preto, že ťa nudím? Nemám silu vzdorovať, môžem si už iba priznať chyby. Ale dosť už, už ťa nebudem nudiť. Budem pokračovať na svojej ceste a hľadieť na svoj zbožný cieľ v diaľke. Vravel som ti, Strider, že sa ešte uvidíme. Pretože si ťa nájdem. A pretože budem pokračovať na svojej ceste za zbožným cieľom. Posledné slová?“ povedal kráľ, a z pošvy na opasku vytiahol meč.

„Kto vyhral?“

„To je predsa jedno. Každá výhra je zároveň porážkou.“

„Viem, čo si myslíš, kráľ. Si blázon a vieš to, preto si myslíš, že blázon nie si. Zvláštne? Nie, šialené. Všetko je to iba hra, a ty vieš, že velíš všetkým figúrkam. Ale neveríš im tak, ako neveríš sám sebe. Toto bude posledná prehraná bitka v tvojom živote.“

„A posledná zbytočná,“ dodal kráľ, aj keď svojim slovám neveril. Iba mu pripadali vhodné. Podišiel k zviazanému Striderovi a zdvihol meč.

„Toto ja robím s cudzími figúrkami,“ povedal a ťal.

*

Kráľ odhrnul záves a vystúpil zo stanu.

„Hoď ho k ostatným,“ prikázal paholkovi, obyčajnému pastierovi, ktorý na jeho rozkaz čakal pri vchode. Paholok prikývol a pobehol ku stanu. Kráľ sa otočil a s kalným, neprítomným pohľadom vykročil medzi stany. O sekundu neskôr mu paholok, obyčajný pastier, zaželal dobrú noc, vytrhol dýku z puzdra a pokropil blato tábora obyčajnou, červenou krvou. Potom napľul kráľovi do tváre a sledoval ružovú penu, ktorá mu tiekla z úst.

„Toľko, kráľ, k cieľu ľudského bytia,“ zasyčal. „Nechceš dosiahnuť svoj cieľ? Prosím. Ale nesnaž sa zabrániť iným dosiahnuť ten ich. Vtedy prekročíš hranicu. A padneš.“

Onedlho sa okolo tela začali zbiehať ľudia. Poplašné trúbenie sa rozliehalo celým táborom. Paholok sa tiež prišiel pozrieť na mŕtvolu, avšak už nemal kráľovu dýku. Tá spočívala v rukách svojho vlastníka.

„Pre boha, on sa zabil!“ zvolal niekto.

„Niekde tu máme zradcu!“ zvolal niekto iný.

„Tak mu treba!“ vykríkol ďalší.

„Bol to najlepší kráľ, akého sme si mohli priať, ty skurv...“

„Nie je tu miesto pre ľudí ako on,“ povedal paholok. „Posledný krát prehral.“