Kapitola prvá:

Je to iba sen

Ranar sa zhlboka nadýchol. Pred ním sa nachádzal vchod do jaskyne Mora, kde tisíce a stovky vyznávačov strávili svoje životy o samote a meditácii. Jedno zo tristo šesťdesiatich miest , kde sa môžu bohovia stať viditeľnými.

Pomaly, váhavým krokom kráčal do tmy a svetlo opúšťalo od neho svoju stráž. Je to len sen, vízia, prelud. Tieto slová, ktoré sa ozývali v jeho hlave znova a znova ho donútili kráčať ďalej a ďalej. Jaskyňa bola nekonečná, takmer večná. Kráčal hodiny, ak v sne dokázal odhadnúť správne čas.

Keď to je sen a ja spím, ako to že cítim bolesť v nohách? Nedokázal si odpovedať. Bol to len krok dopredu, nádych a ďalší krok. Videl všetko zreteľne, každý odtieň čiernej, počul každý zvuk dopadu svojich nôh o vlhkú kamennú časť jaskyne. Bol nahý, avšak v sne na tom nezáležalo. Ako dlho to ešte potrvá? Sny nikdy nebývajú také dlhé. Bol du Krowe, jeho údelom bolo bojisko za svoj národ, život a smrť v krvi, dedičstvo jeho otca. Sny ho nesmú okrádať o spánok. Prechod do jaskyne sa chýlil ku koncu, videl svetlo tisícoch svetlušiek a vtákov púšte Anka Kusu, večných stvorený. Toto je skutočne len sen. Anka Kusu sú vymretí druh, ich schopnosť zrodiť sa samých zo seba im nevystačila na lovcov ich zázračného popola.

Myšlienky sa vytratili, tak ako to v sne býva. Ostalo už iba svetlo na konci tunela. Počul dopad vody, zurčanie potoka a hrejivé teplo, ktoré dokážu počuť iba tí, ktorý sa narodili v púšti. Sedem bolo bohov, ktorému však patrila Mora, nemohol tušiť. Sedem bohov a Šajtán, požierač snov, ktorý bol -kedysi bohom Slnka. O bohovia, dúfam že si ma nezavolá on! Dostal strach, tak ako vždy pred bojom.

Bohovia sú dobrý aj krutý, avšak Šajtán, nie nemôže to byť on, on by nikdy nepoužíval sféru druhých bohov, sám už žiadnu nemá. Jeho hádka medzi sebou samým ho v sne nezastavila, kráčal ďalej, do svetla. Počul hlas, ktorý pripomínal pomalé dopadanie vody zo stropy, takmer ho nerozoznal.

Príď k nám, Snár, príď!

Bola to prosba, alebo len ďalší z výplodov jeho mysle? Môžem sa človek zmýliť vo vlastnom sne? Objavil sa druhý hlas, silný, rezonujúc celou sieňou z kameňa a vody. Začal mocne, ba priam ako hrom, nakoniec utunol, akoby dokončil svoje slová. Lenže to bolo len oko búrky, vrátil sa, rovnako silný ako predtým. Vtedy už tým slovám rozumel.

„Sestra, je to stvorenie Vesny, rovnako ako táto ríša. Nesmieme sa s ním rozprávať, aj tak to tvor slabý ako on nepochopí!“

Cítil ako sa mu podlamujú kolená. Cítil tu silu ktorá len zo slov tých dvoch bohýň vychádzala. Nemôžem dýchať. Kedysi dávno počul, že ak človek uvidí svoju vlastnú smrť v spánku, už nikdy sa nezbudí, keďže jeho telo zomrie spolu s tým. Bola to len báchorka, avšak mal z nej strach, preveľký strach.

Pre bojovníka nikdy nebolo nič horšie ako smrť v spánku, bezbranný a slabý. Vydal chrčavý zvuk, snažil sa im naznačiť svoju bolesť. Sú to bohyne, povedal jeden hlas, nič pre nich nie je nemožné. Druhý hlas bol však silnejší, reálnejší. Sú to bohyne, nič pre nich nie je dôležité. Zadíval sa do mesačnej oblohy. Pochopil odkiaľ prichádzalo to svetlo. Toto nie je jaskyňa, jaskyňa predsa musí mať klenbu.

„Musíš dýchať Snár, nikdy si nezabudol ako sa to robí, aj keď si nepamätáš to učenie.“ Mesačný svit k nemu prikročil a zvyšné bohyne pristúpili zo strán. Avšak tváre tých dvoch vidieť nedokázal. Stačil mu iba jej prívetivý úsmev, vďaka ktorému vedel že nikdy nebude stratený. Biela paní, bohyňa mesiaca a hviezd. Chorra. Prehovorila znova, lenže tento krát bez úsmevu.

„Si prvý z tvorov tejto ríše, ktorého privolávame týmto spôsobom, lenže hmotná ríša sa stáva príliš... kolísavou . „ Odišla do temnoty, kde jej svetlo pohasínalo. Videl jej tvár a hlbokú jazvu cez oči. Kto by mohol zraniť boha?

Ty si jediný, s ktorým sa môžeme rozprávať mimo hmotného sveta a nepatrí k žiadnej zo strán. Možno netušíš, čím si a čím budeš, lenže vec že nie si sám. Jedna kvapka vody neprelomí kameň, ale za ňou prídu ďalšie a ďalšie, ktoré rozdelia kameň napoly. Znova netušil, či si ten hlas iba vytvoril vo svojej hlave ako myšlienku alebo to bola tá bohyňa. Zadíval sa na ňu, na jej vlasy, ktoré vyzerali ta priezračné, akoby sa dokázali letmým dotykom zmeniť v kvapky vody.

Bohyňa riek, potokov a morí. Paní ticha. Merig. Jej hlas bol pokojný, ani láskavý či nepríčetný. Nečírila z nej láska či nenávisť, len nezaujatosť a chlad. Zadíval sa posledným smerom. Tá ktorej hlas znel ako búrka bola búrkou samotnou. Bohyňa búrky a zmeny. Paní premeny, Yrill. Tá prehovorila ako posledná a jej slová konečne zmenili význam tohto sna.

„Nájdi škovránky, pridaj sa k nim. Stretneš ich za dažďa a ohňa s tvárou od krvi. Posúdia ťa a padneš. Hľadaj svetlo, rovnako ako oni, oni ťa privedú k Sharrovi, vyvoleného bohmi.“ Na ústach mala krutý úsmev, poznala všetky cesty, ktorými sa ľudský život môže viesť. ...a padneš Jej slová ho zamrazili, viac ako ich hlas predtým. Keď uvidíš svoju smrť vo sne umrieš naozaj. Je to také isté aj so slovami? Ranar dýchal, cítil pot tiecť po svojom nahom tele. Mám len sedemnásť, len sedemnásť, nechcem ešte umrieť! Až do svojej smrti si bude klásť otázku, prečo prehovoril. Nezáleží na tom, aj tak budem čoskoro mŕtvy.

„Ale prečo? Ak odídem od armády, môj otec ma sám privedie napichnutého za dezertáciu. Ako Valkýr nikdy nenájdem pokoja, nedožijem sa ani svojej predpovedanej smrti! A som Krowe, žiaden zbabelec, nemôžem padnúť mimo boja za ríšu.“ Kolená sa mu triasli, hlas kolísal od strachu. Zbabelosť nie je poznať strach, zbabelosť je byť ním pohltený. Cítil ako jeho cítenie slabne, ako stráca kontrolu nad svojim snovým telom. Charra vstúpila do svetla mesiaca, zatiaľ čo jej sestry už odišli do temna. Jaskyňa prestala existovať, bola tam len ona. Nikdy nemohol porozumieť myšlienkam bohov, lenže nejakým spôsobom vycítil jej smútok.

„Nikdy sa z teba nestane dezertér, nepocítiš hnev svojho otca či vlastných bratov v prísahe. Tejto noci padnete a vaša ríša s vami.“

Kapitola druhá:

Justikár

Zobudenie bolo pomalé, takmer normálne.

Oči si začali privykať na to málo svetla vychádzajúce spoza hradu. Mal ich otvorené, avšak nedokázal sa postaviť. Hľadel nad seba a premýšľal v prípravách. Bol to len sen? Stal som sa šialencom? Uvedomuje si šialenec že je šialencom? Dlaňami si pretrel oči. Naozaj som spal, lenže to nič neznamená.

Ucítil vedľa seba pohyb a jemné výdychy. „Už ste vstal môj sladký lord?“ Pobozkala ho na ústa a následne sa napriahla ako mačka. Lya. Jej ohnivé vlasy aj v takom šeru ju tvorili nadpozemsky krásnu. Ucítil ďalší dotyk, horúci dych na svojom hrdle. Cítil pocit, aký cíti iba korisť pred porážkou. Najhoršie na tom bolo že ňou aj bol. Sante. Krásna, opak Lye. Lya svetlo vytvárala, všetko vôkol nej sa rozžiarilo. Sante ho pohltila. A všetko pohltené sa nachádzalo v jej modrých očiach.

„Náš pán mal pravdu. V predvečer boja je najlepšie uvoľniť stres. Nečakal som že ho uvoľní až toľko.“ Štipla ho do bradavky. Obidve boli nadpozemsky krásne, tak ako len čarodejnice so svojim kúzlom môžu byť.

„Milord, oblečte sa prosím. Žiada u vás audienciu lord, ...“ jeho stan sa roztvoril a Olyver, jeho samozvaný druh a komorník dopadol k jeho nohám. „ Árr, chlapče, nikdy mi nebudeš hovoriť aby som mal čakať a ty...!“ zadíval sa do Ranarových očí, potom nižšie na jeho telo. „Sa obleč sakra, takto ustrojený sa ukazuješ Kráľovstvu?“ Ranar sa pozviechal a nasadil si lianovú košeľu, lianové spodky a lianové nohavice zelenej farby olív, tak ako už od počiatku vekov nosieva jeho rod, jeho rodina a krv. „Odpusťte mi otec, neočakával som Vás.“

Jeho otec sa vždy usmieval, nezaujímal ho svet zármutku a strachu. Tieto svety nazýval nudné a zdržujúce od reálneho sveta, kde miaza, ženy a boj ho volali. Usmieval sa aj teraz, hoc jeho slová zneli prísne a kritizujúco.

„Nemáš stretnutie s nejakým pastierom, pred ktorým stačí ukázať čisté oblečenie a klania sa ti. Dnes bude porada Justikárov a Valkýrov pred dobytím Skaliska. Tak si nasaď svoju zbroj a zober dvoch Stevardov. Je ti to jasné?“ Ranar sklonil hlavu a usmial sa. „Samozrejme otec, musíme si zahrať trocha na tú eleganciu.“ „Myslím synak že som ťa v stane nenašiel. Myslím, že ešte bude polhodinu trvať kým sa o tej informácii dozvieš.“ Zadíval sa na čarodejky a hrdo žmurkol na svojho syna. Olyver stále nechápal čo sa tu práve udialo. Sernar vykríkol pár slov na toho chlapca a odniesol ho preč od stanu. Čarodejky sa usmiali a odhrnuli prikrývku. Ranar úsmev opätoval.

Myslím že túto polhodinku ešte využijem. Ten sen bol predsa len sen.

Vstúpil do stanu s erbom kráľovstva, spolu s troma havranmi du Krowe, jednou z bášt kráľovstva, nasledujúcimi symbolmi zvyšných verných lordov protektorov. Hrdá labuť dar Volthes, protektorov zeme Worvach. Tretí erb, mocný Sokol držiaci vo svojich pazúroch hada patril Lady protektor Tira mi Duwara. Prázdne miesto štvrtého erbu bolo dôvodom tejto porady, boja a vojny. Pethys di Murgar, lord protektor, kráľozradca, burič a tyran územia Gardill, pán Skáliska.

Vedľa neho stáli OIyver a Lafer, ďalší z jeho samozvaných Stevardov, tichý, avšak obetavý. Vždy bol rád v blízkosti tých dvoch. Pripomínali mu jeho dve časti duše. Olyver bol hrdý, egoistický, často pochyboval o zmysle bytia ľudí vôkol seba, no bol aj schopný tých ľudí chrániť, obetovať sa pre druhých. A keď bol sám, túžil samým aj ostať.

Uklonil sa a posadil. Kráľ už bol starý, bez priamych potomkov, jedine jeho myseľ bola nedotknutá. Škoda len že nikdy nebola inteligentná. „Toto je moje kráľovstvo. Moji vlastní ľudia sa pridávajú na stranu toho dobyvateľa. Robte niečo! Ste moji Justikári, moji Valkýri, moji lordi protektori!

Aký bude náš ďalší ťah po dobytí územia toho rebelského lorda Murgara?“ Vôkol neho stáli jeho Stráže, najvyšší z Valkýr. Poznal ich ešte z čias keď ho jeho otec poslal na učenie do chrámu. Boli to Valkýr Ferze, Valkýr Mirag a Valkýr Darak, najmocnejší z nich. Hľadeli na bojovú poradu potichu, akoby sa ich to netýkalo. Takže toto spôsobí dlhoročné požívanie miazy? Ostane len česť a sláva?

„My nie sme vaši, môj kráľ. My patríme bohom, ríši, Cisárovi ľudu a až tak Vám. Svätý vypočuli vaše prosby a poslali nás pomôcť Vám získať späť stratené časti kráľovstva. No nepatríme Vám a nikdy nebudeme.“ Slová Justikára, bojovníka požehnaného svätými i bohmi, nemohli viac rozladiť ich hlúpeho kráľa. Kráľovi nemôžeš povedať že ťa nevlastní.

Prvý z Veliteľov kráľa jeho otec, lord Sernar, rýchlo odpovedal namiesto Kráľa.

„Ha, napriek svojmu problému s vtákom sa zdá, že ešte stále máš aspoň gule, náš velectený Justikár Tomal. Neuvedomuješ si že toto kráľovstvo, súčasť tebou tak ospevovanej ríše, ťa nepotrebuje na dobytie Skaliska. Ty sám si sem prišiel, blabotajúc o žiadosti bohov a vyslyšaný modlitby, ale bol si prvý kto žiadal pre Svätých zisky z ťaženia proti rebelom. Dostaneš svoje zlato, ak to náš kráľ dovolí. Žiadny boh, žiaden Svätý, žiaden pastier svíň, ale TVOJ kráľ, pokým budeš pod ním slúžiť. „

Tomal ťahal čepel, pozlátenú ako jeho zbroj, no jeho bratia ho zastavili. Posadil sa, zasunul čepeľ späť do pochvy. Zlato ich nakoniec predsa len viedlo a ani urážka ich poslania ich nedonútila sa ho vzdať. Otec sa obrátil ku kráľovi, ktorý bol jeho slovami potešený. Neuvedomoval si že takto voči sebe rodí ďalšiu nenávisť. Zatial to bola vojna medzi rebelmi na jeho území, ktorú Cisár toleroval, ale na koho stranu by sa postavil, ak by Svätý vyhlásili Pohanskú hostinu?

Pamätal si slová svojho mentora o Usianských kráľoch pred Saxonom, stovky rokov po pričlenený k ríši. Rod Cisárov sa od počiatku nezmenil, zatial čo Ullrov rod padol v jednodňovej hostine, kde svätý podávali oceľ a smrť.

„Saxon, poznáš môj názor. Vypálime Skalisko spolu so psím lordom Murgarom, aby každý ďalší zradca vedel, kde má skutočne náležať jeho lojalita. Armády sa vrátia a zvyšné kráľovstvá spoja s nami ich armády. Až nakoniec získame čierne srdce toho potomka Šajtána!“ Mnoho veliteľov vykríklo, rovnako ako Ranar. Vedel že tento nápad sa královi bude páčiť. Bolo to hlúpe, žiaden plán, len používanie teroru a cti. Lenže otec nie je Valkýr, nerozumie umeniu boja mimo boj samotný. On sám však nevyslovil žiaden. Rovnako ako posledné Valkýre v službách kráľa, poznal cenu mlčania. Musí byť nestranný, vypočuť si všetky názory, podľa nich sa zariadiť a prispôsobiť. Prehovoril ďalší Protektor, Tira. Uklonila sa, zadívala na celý stôl. Jej oči na nom zastavili, akoby ho skúšala. Táto žena neznáša Valkýre, ale miluje moc. Zdá sa že budeme k sebe dobre pasovať. Opätoval jej pohľad a zamával. Keď tento boj skončí, myslím že sa nájdem v jej náručí. Teda, buď ja alebo Dale. Jej najmocnejší vazal a verný obdivovateľ. Určite s ňou bude súhlasiť.

„Vyslala som malú družinu na Sever od Skaliska, keďže Šajtánsky kráľ nepoužíva žiadnych zo svojich vojakov na ochranu Skaliska. Necháva bojovať žoldákov proti Usianov, zatial čo buduje rozpory medzi zvyšnými častmi našeho kráľovstva. Neberú nás vážne, myslia si že bojom proti sebe sa oslabíme a následne už len zotročí zvyšok. Vyslala som lovcov, šamanku Kethil, Ridera, Havran a Kodoha.“ Kráľ vyzeral byť nadšený, avšak otec s tým nesúhlasil. „Vyslať príslušníka inej rasy, naviac Raracha z južných bažín na misiu od ktorej záleží budúcnosť kráľovstva? Je to... „ Odpľul si na zem, lenže Tira sa len usmiala. Takže po boji bude v mojom náručí. Možno by som mal otcovi poďakovať. „Kodah je najlepší stopár v celej našej zemi. Myslím že bude schopný vidieť obrovskú armádu skrývajúcu sa za kríkom. A Rider je muž z tvojho územia, veľmi dobre vieš že jemu žiaden tvor neujde. Mág, človek či rarach.“ Dale len prikývol.

„Má pravdu, môj kráľ i Vy, lord du Krowe. Je to výhodné pre naše víťazstvo. Kedykoľvek a kdekoľvek objavia armádu budeme o tom vedieť.“ Ranar si prezrel Valkýre. Nemalo zmysel sa o tom dohadovať, kráľ bol príliš šialený na aby neveril vo svoje víťazstvo. Bol hrdinom vo svojom vlastnom príbehu. Hra na hrdinov vždy prinesie len smrť. Ranar otvoril ústa a vložil do nich figu.

„Čo mi radia Valkýre? Počkať, kým sa vrátia prieskumníci, alebo zaútočiť kým nemá Pethys des Murgar svojich spojencov z kráľovstva? „ kráľ na nich hľadel dychtivým pohľadom. Valkýre prikývli. Nasleduj, poslúchaj, ver.

„Vaši ľudia Vám radia dobre môj kráľ,“ prehovorila Miressa, najvyššia autorita medzi Valkýrmi. „Spravme oboje náš kráľ. Zaútočme, avšak nie priamo. Pár Valkýr spolu s jednou päsťou prenikne do mesta pomocou mágov a mágie. A...“

„-Nepokúšaj moju trpezlivosť ženská! Čo ďalej?“

„Žiadam o povolenie použiť apoštolky boha Durum pod vedením lady Vales.“ Žiadna z valkýr sa nepohla, narozdiel od lordov protektorov a stevardov. „Z akého dôvodu chceš použiť kňažky boha strachu?“ každý poznal odpoveď, každý sa jej bál. Dokonca aj Miressa zmĺkla v tej chvíli.

„Privolať duše padlých v tejto vojne bojujúc namiesto nás. Každým padlým v tejto bitke získa Šajtánsky kráľ väčšiu šancu na víťazstvo. Tým že budeme bojovať medzi sebou nič nezískame. Des Murgar bol najbohatší z vašich lordov pane. Ani on nepošle svojich ľudí bojovať proti krajanom ak nebude mať na výber. Najal si žoldnierov, čítajúc niekoľko tisíc. Boh Durum bude rád za tento... Dar.“ Postava vstúpila do stanu, neohlásená a nepozvaná, no moc jej hlasu nedonútila ani Valkýrov zakázať jej vstúpiť.

„Lady Vales... „ Dokonca samotný kráľ nenašiel slová ktorými jej mohol odporovať. Tá žena znamenala smrť, strach a všetko, čoho sa kedy ľudia báli okrem bohov samotných. Lady zamávala rukou a utíšila kráľa. Zadívala sa na Valkýre a vrátila sa ku kráľovi. V jej očiach sa objavil strach... Ale prečo? Ranar uvidel pred sebou obraz boha Duruma, princa neznáma, no tá chvíla bola prchkavá a nedokázal si vybaviť jeho podobu. Pamätal si len tú silu, ktorá z neho sála. Keď sa zadíval na ostatných, pochopil že túto víziu uvidel každý.

„Durum je boh neznáma, života a smrti. Saxon VII, tvoja armáda je slabá, nemá najmenšiu šancu poraziť kráľovstvo, nedokáže poraziť ani rebelov vo vlastných radách. Potrebuješ boha na svojej strane, tvoja nestrannosť v božích cestách musí skončiť. Staneš sa jeho vyvoleným a on ti vyhrá vojnu.“ Jej oči potemneli, pohltili bojový sál.

„S pomocou krvi a piesku.“

***