Jolana potichu našľapovala. Na trhu, hemžiacom sa ľuďmi, by bolo úplne jedno aj keby dupala ako stádo zdivených koní, ale zvyk je zvyk. Ťahala za sebou prázdny dvojkolesový vozík a prepletala sa pomedzi kričiacich a náhliacich sa ľudí. Účasť na trhu bola nutné zlo, ktoré bohužiaľ z času na čas musela absolvovať kvôli zásobám. Po celom dni sa však už najviac tešila domov.

Prešla cez bránu a padací most a vstúpila do riedkeho lesíka. Cestička sa vinula pomedzi zvlnené pahorky polí a zdalo sa, že smeruje priamo do zapadajúceho slnka. Jolana zastala. Spod striešky slameného klobúka sa nenápadne obzrela ponad rameno. V ohybe cestičky nebol nikto, po miernom briežku pred ňou sa však blížili traja jazdci. Zahasprovala kolesá vozíka a sadla si naň. Bolo to dobré miesto. Od mesta ju zakrýval košatý krík, ale ona videla na obe strany cestičky. Traja jazdci boli dosť blízko, a tak sa rozhodla čakať. Medzi zuby si strčila steblo trávy, zažmúrila oči a tvár nastavila oranžovému slnku.

Dupot kopýt chvíľu silnel, a keď bol najsilnejší, ofúkla ju vôňa konského potu, neumytých chlapov a prachu. Keď dupot úplne ustal, Jolana sa s praskaním kĺbov postavila, opäť nenápadne skontrolovala, či je čistý vzduch, a potom sa nečujne rozplynula vo vzduchu. Dokonca aj steblá trávy na mieste, kde pred chvíľou stála, sa narovnali.

V prístrešku pri drobnej chalúpke, učupenej v tôni lesa asi osemsto kilometrov od hlavného mesta, sa materializoval dvojkolesový vozík a zvnútra chalúpky sa ozvalo veselé popiskovanie.

Nad korunami stromov práve zapadalo slnko.

***

Jolana schovala za uvoľnený kameň na rímse kozuba plný mešec dukátov a veselo si pritom pohvizdovala. Z hlavy si zložila klobúk a položila ho na pomerne prázdny stôl. Predala takmer všetko mäso. Dnes ešte môže dojesť zvyšky gulášu zo včera (na druhý deň je vždy najlepší), ale zajtra už bude musieť ísť na lov. Na moment sa zamyslela a uvedomila si, že sa tak ponáhľala domov, že zabudla nakúpiť. Nič to, pokrčila plecami vo vnútornom dialógu. Na lov sa vyberie ešte pred svitaním a poobede stihne aj nakúpiť. A možno bude zajtra loviť iba zľahka, nemusí sa stále pchať červeným mäsom, doktor jej už pred štyridsiatimi rokmi vravel, že je to nezdravé. Upečie si prepelice na jelenej masti. A k tomu zemiakovú kašu. Mimovoľne pokývala hlavou, spokojná so svojím rozhodnutím. Dá si diétu, po sedemdesiatke už by si človek mal dávať pozor na zdravie.

Sadla si za stôl a vytiahla zo šuplíka ružový mentálny kryštál. Nie, že by ho potrebovala, ale po celom dni jej dobre padlo nechať si zosilniť telepatické schopnosti kúskom hardvéru. Už si ani nepamätala, kedy mala naposledy čas na sociálnu sieť. Položila na kryštál ruku, nadviazala spojenie a zadala meno a heslo. Okamžite na ňu zaútočila farebná zmes vnemov, od reklamných oznámení cez odporúčané novinky až po útržky myšlienok každého, kto sa bol o ne ochotný podeliť. Mierne sa zamračila a zablokovala všetky nežiaduce podnety. Ponorila sa hlbšie do siete a hľadala informácie o priateľoch, ktorých dlho nevidela.

Abelardovi sa narodilo už ôsme dieťa. Poslala mu na diaľku blahoprianie. Jeho štvrtú ženu som ešte ani nevidela, uvedomila si. Abelard všetky tri predchádzajúce manželky prežil. Dlhovekosť má svoje negatíva. Posunula sa ďalej. Celý svet pred ňou ležal ako na dlani. Vyhľadala svoju dcéru. Štrikovala pri kozube a jej manžel v dielni niečo vyrezával z dreva. Workoholik. Pekné od neho, že sa stará o rodinu, ale mal by sa naučiť aj oddychovať. Bude mu musieť dohovoriť. Diskrétne sa vzdialila, hoci ju nemohli vidieť.

Preletela ponad lesy a ponorila sa do života svojej vnučky. Ležala na posteli, obrovské brucho sa jej zdvíhalo ku stropu chalupy a pila čaj z plechového hrnčeka. Čo nevidieť bude zo mňa prababka, napadlo Jolane, ale takmer ani nestihla dokončiť myšlienku, keď sa jej vnučka pozrela priamo do očí a pozdravila ju. „Nebudem rušiť, iba letím okolo,“ odvetila Jolana telepaticky a vnučka sa usmiala. Jolana sa stiahla. Ešte raz prebehla pohľadom po šírych pláňach Flufilonu a vrátila sa nad svoju strechu. Zo zablokovanej časti siete sa cez filter predralo oznámenie o čakajúcej správe. Pri pohľade na odosielateľa Jolana v údive zdvihla obočie a správu prijala.

„Ahoj, prosím ťa, ak môžeš, príď čo najskôr ku mne. Potrebujem tvoju pomoc. Je to súrne. Klementína.“

Jolana sa odpojila a vrátila kryštál do šuplíka. S Klementínou bývali v detstve v jednej dedine. Ich rodičia boli kamaráti a ich deti sa prirodzene spriatelili. Ale už viac ako tridsať rokov o nej nemala žiadne informácie. Počula, že sa vydala za nejakého grófa, ale nevedela, či to nie sú iba klebety. Preskúmala súradnice, z ktorých bola odoslaná správa. Adresa patrila mestečku na brehu veľkého jazera, asi tristo kilometrov na západ. Pravdepodobne verejný prístupový bod. Klementína nemala čarodejné schopnosti a na pripojenie sa k sieti potrebovala sústavu zložitých prístrojov. Jolana vstala, naložila si guláš z kotlíka nad ohňom a opäť si sadla. Správa od starej priateľky ju prekvapila. Keď vravela, že je to súrne, lov bude musieť počkať. Ponorila lyžicu do guláša.

Keď dojedla, vylízala tanier a spolu s lyžicou ho umyla v lavóri pri dverách. Oboje odložila na policu. Potom spod postele vytiahla v šatke zabalené sušené jelenie mäso a tri kúsky si preložila do cestovnej plátennej tašky. Skontrolovala luk a šípy a spolu so sukovitou palicou a taškou ich oprela o stenu pri posteli. Keď skončila, akurát sa zotmelo.

Kým zacvrlikal prvý svrček, Jolana už slastne odfukovala.

***

Jonatán otvoril kaviareň o piatej ráno. Vyvetral, odomkol okenice a zvonku ich prichytil o stenu, aby sa nezatvárali. Zo skrinky vybral prístupové kamene a na každý stôl položil jeden. Zrovna, keď sa chystal dať variť vodu, otvorili sa dvere a dnu vstúpila starenka v cestovnom odeve. Krížom cez plecia mala prevesenú plátennú tašku, luk a tulec plný šípov. Opierala sa o sukovitú bakuľu, ktorá vyzerala, akoby ju odlomila niekde v lese.

„Dobré ráno, babička,“ pozdravil Jonatán nahlas.

Starenka sa zamračila. „Čo tak vrieskaš, mladý, myslíš, že som hluchá?“

Jonatána to zmiatlo a začal sa ospravedlňovať. Umlčala ho zdvihnutím pravej dlane a vstúpila hlbšie do miestnosti.

„Otvárame až o pol hodiny,“ nesmelo sa ozval Jonatán. Cítil sa ako školáčik.

„Niekoho hľadám,“ oznámila mu starenka akoby to bola odpoveď na jeho námietku a so záujmom si obzerala prístupové kryštály a na barovom pulte naukladané ovládacie čelenky.

„Okrem mňa tu ale nikto nie je,“ zmohol sa Jonatán.

Starenka po ňom strelila pohľadom: „Ja viem. Dostala som správu, ktorú odtiaľto pred troma dňami odoslala táto žena.“ Jeden z kryštálov ožil, pripojil sa na projektor v strede miestnosti a do vzduchu premietol trojrozmerný obraz staršej pani s čiernymi očami.

„Myslíte grófku Klementínu?“ opýtal sa Jonatán a sám nevedel, či znie tak začudovane preto, lebo sa mu starenka nabúrala do systému alebo preto, lebo ako pre každého v meste bola preňho grófka niečím ako celebritou.

Grófka, tak predsa, prebleslo Jolane hlavou.

Nahlas však povedala: „Áno. Bola tu?“

Jonatán sa prinútil zavrieť ústa. Potom si uvedomil, že tak nemôže rozprávať, a tak ich opäť otvoril. „N-nie,“ zahabkal. „Iba jej komorná. Priviezol ju koč, odoslala jednu šifrovanú správu a opäť odišla.“

Jolana luskla prstami, aby upútala jeho pozornosť. Preniesol z virtuálnej grófky pohľad na ňu. „Kam odišla?“ spýtala sa.

„Neviem, asi na zámok,“ pokrčil plecami.

„Kde je ten zámok?“

„Za mestom. Na severnom konci je cesta, lemovaná stromami. Končí sa bránou.“

„Ďakujem. Mohol by si mi podať kúsok papiera, aby som si to mohla zapísať?“ spýtala sa starenka a znela prekvapivo milo.

„Iste.“

Jonatán sa načiahol za barový pult za jeho chrbtom. Hneď ako sa odvrátil od starenky, grófkin obraz zmizol. Nahmatal papier a otočil sa naspäť.

Miestnosť bola prázdna.

***

„Stáť! Ani hnúť!“ zakričal strážnik na blížiacu sa postavu a namieril jej smerom halapartňu.

Z ranného oparu sa vykolísala postaršia ženička, opierajúca sa o palicu. Strážca sa trošičku uvoľnil, ale halapartňu nesklonil.

„Sem je vstup zakázaný, madam,“ zahlásil stroho.

„Idem za grófkou.“

Strážnik sa nervózne zasmial: „To by mohol povedať každý, pani.“

Jolana zastala a premerala si halapartníka od piat až po hlavu. Zavŕtala sa mu pohľadom do očí.

„Pozri sa, mladý, buď mi tou halapartňou okamžite prestaneš mávať pod nosom, alebo sa veľmi bolestivo stane súčasťou tvojho hrudného koša.“

Strážnik zneistel.

Babka pokračovala: „Ako dlho tu pracuješ? Tipovala by som to tak na druhý deň.“

„T-tretí,“ povedal strážnik a neznelo to ani spolovice tak hrdo, ako by chcel.

„Výborne. Čo by si povedal na to, že ja si tu teraz sadnem tuto na lavičku a ty zatiaľ ohlásiš, že prišla pani Jolana navštíviť grófku na jej žiadosť?“

Strážnik zdvihol ostrie halapartne a rúčku zaprel o zem.

„Uvidím, čo sa dá robiť,“ povedal napokon.

Jolana blahosklonne prikývla.

O pätnásť minút neskôr sedela v zelenom salóniku a čakala na príchod priateľky z detstva.

***

„Jolanka moja zlatá, ako dlho som ťa nevidela,“ zaštebotala grófka Klementína hneď, ako vošla do miestnosti. Okolo očí sa jej rozprestierali vejáre usmievavých vrások, ale čierne tône dúhoviek mala naplnené starosťou.

Jolana vstala a uklonila sa.

„Ale choď, veď sme z jednej dediny,“ zasmiala sa zvučne grófka a objala ju. Jolanu to sprvu zaskočilo, ale okamžite sa uvoľnila a objatie opätovala.

Grófka si sadla. Jolana nasledovala jej príklad.

Slúžka priniesla podnos s čajovým pečivom, konvicu, z ktorej sa parilo, a misku s kockovým cukrom. Grófka jej poďakovala a slúžka sa vzdialila a sadla si na taburetku pri dverách.

„Obslúžim hosťa sama,“ oznámila jej Klementína a dievča prikývlo a opustilo miestnosť.

Chvíľu sedeli mlčky. Ani jedna nevedela, ako začať.

Grófka naliala čaj a podala šálku bývalej susedke. Tá si usrkla, skrivila ústa a z misky s cukrom si do čaju naložila osem kociek.

Klementína to sledovala s očividným pobavením. „Vidím, že staré zvyky si neopustila ani po rokoch,“ usmiala sa a povzdychla si. „Mne doktor zakázal sladiť aj soliť. V podstate som sa vrátila do detstva, k ovsenej kaši a zemiakom v šupke. V mojom veku už smiem máločo iné.“

Jolanu striaslo. Klementína od nej bola o päť rokov mladšia.

„Daj si aj koláčiky, sú výborné,“ ponúkla ju grófka.

Poslúchla. Boli naozaj skvelé. Odrobinky z jemného pečiva potichu spadli na drahý koberec. Odložila šálku a prehltla sústo.

„Klementína,“ oslovila starú známu. „Tvoja pohostinnosť je ukážková, ale určite si ma nevolala preto, aby si mi predviedla umenie tvojich cukrárov.“

Grófka sklonila hlavu a zložila ruky do lona.

„Máš pravdu, nevolala. Máme v rodine veľké trápenie,“ povedala potichu.

Jolana mlčala, iba si mimovoľne vzala ďalší kúsok koláčika. Ostych jej dávnej priateľky ju privádzal do rozpakov, ale nechcela naliehať.

Klementína medzi prstami žmolila rožtek vreckovky.

Čarodejka zjedla tri koláčiky, kým grófka prehovorila.

„Ide o nášho jediného vnúčika Ferka. Neviem, či si ho niekedy videla. Krásny chlapec, so zlatými vláskami a modrými očami. Rástol do krásy a robil nám iba radosť.“ Zhlboka sa nadýchla.

„Pred dvoma rokmi sa dostal do zlej spoločnosti. V tej dobe viedol v západných lesoch naše rodinné obchody s drevom. Spočiatku sa mu darilo, výnosy boli vysoké, pracoval svedomito a poctivo. V lesoch však často pracujú hrubí ľudia. Sú ďaleko od civilizácie, celé dni bez možnosti umyť sa alebo učesať. Stal sa jedným z nich. Keď nás prišiel navštíviť, ani som ho nespoznala. Bol strapatý a ufúľaný a vôbec mu to neprekážalo.“

Klementína si priložila na oči vreckovku a potláčala plač. Jolana potichu pila čaj a ponad okraj šálky ju sledovala.

„V-vôbec sa to nezlepšilo, ani keď sme mu núkali kúpeľ,“ grófka už vzlykala. „Povedal, že kúpanie je pre slabochov. Urazil starého otca, keď mu chcel dohovoriť. Celé dni chodil oblečený v rovnakých šatách, zablatené topánky si bezostyšne vykladal na stôl a nikdy si nevzal podšálku. Keď som od neho chcela, aby si po sebe utrel kolieska na stole, ako to robil dovtedy, odvrkol,“ Klementínu premohol plač. „Odvrkol mi, že on si nič neutrie. Trval na tom, že ho máme volať jeho novým menom...“

Silno sa vysiakala do vreckovky.

„No tak,“ tíšila ju Jolana. V tomto príliš dobrá nebola. „Aké meno si dal?“

Klementína vybuchla plačom a pomedzi vzlyky zo seba vyrazila: „N-Neutro!“

Jolana okamžite pochopila. Muž, ktorý si po sebe nič neutrie. Neutro. Grázel zo západných lesov, terorizujúci obydlia drevorubačov a poľovníkov so svojou bandou koboldov. Jolana zaškrípala zubami. Neznášala tie malé odporné skety s brmbolcami na riti.

Zo zamyslenia ju vytrhla Klementína.

„Prosím ťa, Jolana, už viac ako rok som nevidela svojho vnuka. Neviem ani, či ešte žije. Môj syn, jeho otec, je zaneprázdnený muž, celé dni pracuje a nad Ferkom už dávno zlomil palicu. Ale ja nie. Počula som príšerné správy zo západu, a bojím sa, že sú pravdivé. Dohovor mu a priveď mi ho. Zaplatím čokoľvek,“ upierala svoje uslzené oči na Jolanu s nádejou, ktorá sa jej zarezávala až do srdca.

Jolana sa povzbudzujúco usmiala: „Drahá moja priateľka, pre teba to urobím aj zadarmo. Len mi povedz, kde ho naposledy videli.“

***

Keď Jolana zastala na úpätí cesty, vinúcej sa k temnému obdĺžnikovému vchodu do kamennej steny, bola už noc. Celý deň strávila získavaním informácií. Ukázalo sa to byť ťažšie, než si myslela. O Neutrovi a jeho bande nikto nechcel hovoriť, všetci, ktorí ešte neopustili západné lesy, sa báli jeho pomsty. Neutrovi koboldi terorizovali celú oblasť, vypaľovali dediny a kradli zásoby alebo si nechali platiť „za ochranu“, hoci pred ich príchodom nebolo v celom šírom okolí ničoho, pred čím by dedinčanov bolo treba chrániť. Nebolo divu, že sa ich všetci obávali a neznámej starenke viackrát radili, aby sa na celú záležitosť vykašľala a radšej sa vrátila, odkiaľ prišla. Jolana už prežúvala posledný kus sušeného jelenieho mäsa, keď sa na ňu konečne usmialo šťastie. Vo štvrtej dedine si k jej stolu v miestnej krčme prisadol starý tulák a dal sa do reči. Viacerí ho odhovárali, aj mu hrozili, že kvôli jeho nevymáchanej hube nebudú zas celú noc bdieť od strachu, ale Jolane stačilo párkrát zablýskať očami (doslova, po dúhovke sa jej rozbehli modré výboje) a razom mali celú krčmu iba pre seba. Zo starca sa vykľul bývalý predák lesných robotníkov, ktorý pracoval pre grófa ešte za lepších čias. Dobre s jeho vnukom vychádzali a aj potom, ako tento úplne podľahol vplyvu koboldích zasranov (opäť doslova, zvyk nič si po sebe neutierať sa neobmedzoval iba na krúžky po pohároch na stole), ušetril jeho život a dal ho iba zbičovať, vyváľať v hnoji a vyhnať. Starec sa doplazil do najbližšej dediny, kde ho ošetrili a postarali sa o neho. Keby už o týždeň neprišli koboldi a nevypálili dom rodiny, ktorá ho prichýlila, dávno by sa vrátil domov. Prezradil Jolane, že koboldia banda sa skrýva v šachtách starej bane, ktorej vchod je vysekaný do steny skalného masívu na severovýchode lesa. Jolana mu poďakovala a na stole zacengala zlatá minca, suma akurát dostatočná na nutné zásoby a lacnejšieho koňa – starcov lístok do civilizácie. V záhyboch starcovho kabáta zmizla takmer tak rýchlo, akoby na ňu použila teleportovacie kúzlo.

A tak teraz stála pred vchodom do starej bane, po ceste do kopca celá zadýchaná, a uvažovala, či to skúsi vybaviť už dnes alebo sa do zajtra vyspí niekde v lese.

Zo zamyslenia ju vytrhli štyria neuveriteľne špinaví otrhanci, ktorí sa náhle objavili vedľa nej a neurvale ju schmatli za ramená.

Dve šikovné ruky ju prehľadali, kým jej ďalšie dve strhli luk so šípmi a cestovnú tašku. Piata ruka jej zobrala sukovitú bakuľu a odhodila ju do krovia. Jolana neprotestovala. Mala čo robiť, aby sa nepovracala z príšerného smradu, ktorý okolo seba koboldi šírili. Nenápadne mrkla očkom a zhnusene sa odvrátila. Koboldi mali naozaj po celej riti hnusné pochlpené brmbolce. Striaslo ju.

Hnusné paprče ju postrčili smerom ku vchodu.

Smrad zosilnel.

Jolane to vohnalo slzy do očí.

Viedli ju dovnútra hory. Cestička stúpala, rozbočovala sa a strácala sa v tme. Kedysi tu určite nefárali ľudia, na to bol systém chodieb príliš komplikovaný a stropy príliš nízke. A hoci jej zhrbená postava nad koboldov priveľmi nevyčnievala, inštinktívne sa ešte viac prikrčila. Vedela, že koboldi sú húževnaté bytosti, ktoré majú rady tmu a ticho podzemia. Aj jej väznitelia, hoci mali tváre pretiahnuté ako psy a neustále sa hlúpo vyškierali, mali široké ramená a svalnaté paže. Stavila by sa, že boli pôvodnými obyvateľmi tejto bane.

Stúpali stále vyššie, ignorovali všetky bočné uličky a drali sa hore. Cestou míňali nechutné kopy odpadkov, ohlodané kostry živočíchov, celé jazierka výkalov a pod nohami im čľapkali potôčiky tečúcej močovky. Jolana sa nechcela prezradiť čarovaním, a tak len trpela. Ten smrad ju priam omračoval. Prebíjal všetky ostatné vnemy, zdalo sa, že visí vo vzduchu ako závoj, cez ktorý neprenikne ani svetlo. Zdalo sa, že všetky fakle, okolo ktorých prešli, žiarili akosi slabo, akoby aj tie zadúšal ten nevýslovný smrad.

Koboldi kráčali bez slova. Viedli svoju zajatkyňu dlho a postupovali rýchlo, nebrali na starenku nijaký ohľad. Jolanu už začínali bolieť kĺby a svaly mala v jednom ohni. Prestávalo ju to baviť. Práve, keď sa už po piatykrát rozhodla, že za najbližšou zákrutou všetkých koboldov pozabíja, vošli do rozsiahlej trónnej miestnosti a Jolane sa do úst vrátil kúsok natráveného jelenieho mäsa. Všetok smrad v bani musel pochádzať odtiaľto, ten zápach bol priam fyzicky prítomný, ako lepkavá hmla sa obtieral okolo celého jej tela a uľpieval jej na pokožke. Koboldi ju dostrkali pred trón, očividne postavený na hromade výkalov a hnijúcich zvyškov jedla, a prinútili ju kľaknúť si. Kolená zaprašťali a Jolana zaúpela.

Nemala na výber.

Siahla po mágii a v nozdrách si vytvorila malé pole, izolujúce zápach. Po prvýkrát od vstupu do bane sa normálne nadýchla. Okamžite si uvedomila dve veci, ktoré si doteraz nevšimla. Tou prvou bolo to, že zápach blokuje jej vnímanie. Necítila okolo seba žiaden život, žiadne pulzovanie atómov, nijaké prenosy energií. Akoby jej hlavu obalila lepkavá blana z jelenieho brucha, ktorú používala na dlahy. Hneď vzápätí začula chrchľavé slová a zomkla pery, keď si uvedomila, že jej túžba po čerstvom vzduchu bola chybou. Sama sebe vynadala a sústredila sa na hlas.

„Pchevne ju drchžte, je to čarchodejnisa,“ zasyčal niekto po jej pravici a z tieňa vystúpil koboldí mág. Bol oblečený v kedysi pestrofarebnom rúchu, ktoré však bolo teraz naspodku rozrezané, aby mali výkaly voľnú cestu a celé bolo pokryté tak neuveriteľnou vrstvou mazľavej špiny, že sa vlastne výborne hodilo k zariadeniu sály. Silné ruky ju pritlačili hlbšie k zaschnutému hnusu na podlahe a Jolana odfrkla.

„Kto si, že sa opovažuješ rušiť veľkého Neutra?“ opáčil zrazu ďalší hlas. Znel mlado a falošne znudene, akoby si jeho majiteľ myslel, že byť blazeovaný znamená byť nad vecou. Prichádzal zhora nechutnej hromady.

„Posiela ma tvoja mama, Ferko,“ odvetila Jolana, ale okamžite dostala ranu kostnatou päsťou pod rebro, až ju prehlo. Tak ale to hádam nie toto, pomyslela si naštvane. Čo tí smradi nemajú nijakú úctu k šedinám?

„Nikto toho mena tu nie je, žena,“ hlas z trónu sa stále snažil znieť znudene, ale Jolana v ňom postrehla napätý tón.

„Chcela by, aby si sa vrátil domov,“ Jolana horúčkovite rozmýšľala. „Miluje ťa. Pripravila ti teplý kúpeľ...“ Ďalšia rana pod rebro. Zaškrípala zubami.

„Kúpeľ? Nehoráznosť! Nikto nebude veľkému Neutrovi núkať kúpeľ! Odveďte ju! Noc v mojom žalári ju naučí, ako sa má správať!“ zaškrečal Fero z odpadkového trónu.

Prestávalo ju to baviť. Keď sa ten rozmaznaný zmrd neuvedomí čo najskôr, asi to tu o chvíľu celé vyhodí do vzduchu. Zarazila sa. Takmer zabudla na koboldieho mága. Jej zmysly boli otupené, a tak nevedela, akou veľkou mocou vládne. Bude musieť ešte chvíľu hrať túto frašku. Ruky ju nešetrne zdvihli na nohy a kostnatá päsť sa jej opäť zavŕtala pod rebro. Fraška - nefraška, toľká neúcta už bola na Jolanu príliš.

V miestnosti vybuchlo malé slnko. Explózia rozmetala hromadu sračiek, na ktorých stála latrína, slúžiaca ako trón, a šmarila ju do rohu. Fero sa akoby zázrakom ocitol až po krk v kope hnoja, ktorá ho ochránila pred nárazom o kamennú stenu sály.

Koboldi také šťastie nemali.

Všetci štyria narazili hlavou napred do stĺpov, podopierajúcich strop sály. Meter hrubé stĺpy praskli, ale koboldi sa vo vzduchu pretočili ako mačky a na zem dopadli pružne a na nohy.

V strede miestnosti stála Jolana a okolo nej poletovali drobné kúsky popola. Na podlahe okolo nej sa objavila zlatá a mramorová dlažba, voľne prechádzajúca do vrstvy pripečených hovien. Smrdelo to nevýslovne. Jolana bola rada, že má v nose magické filtre.

Koboldi si dopriali dva nádychy a výdychy.

Potom sa rozbehli oproti nej, po všetkých štyroch, ako nejaké opice.

Jolana zložila prsty do magického vzorca. Vzplanula okolo nej stena ohňa.

Koboldi ňou preskočili síce naslepo, ale inak akoby tam ani nebola.

Prvého do tváre udrela päsť, pokrytá pečeňovými škvrnami. Odletel naspäť cez oheň a natrikrát zlomená sánka mu v čudnom uhle plandala pod uchom.

Jolana sa zohla a druhý a tretí kobold sa nad ňou zrazili vo vzduchu.

Urobila kotúľ vzad a energiu kotúľa premenila na kopanec z otočky. Štvrtý kobold stihol v letku uhnúť hlavou, a tak mu strašná rana opätkom iba rozdrvila ramenný kĺb. Zmizol za ohnivou stenou. Jolana sa postavila do bojového postoja.

Druhý a tretí kobold s hrčami na hlavách vstali a začali krúžiť okolo nej.

Nikto sa nechystal zaútočiť.

V ohnivom kruhu za Jolaniným chrbtom na moment vznikla diera.

Vzápätí sa pri nej zviditeľnil koboldí mág a cez hlavu jej prehodil slizom pokrytú sieť.

Obaja koboldi vyštartovali ako jeden, zavesili sa na sieť a stiahli Jolanu na zem.

Metala sa a bojovala, ale nemala šancu. Spútali ju rovnakými slizom pokrytými lanami, aké tvorili sieť, a neprestali, kým z nej nespravili solídny balík. Nad tvárou sa jej objavil výsmešný psačí ksicht koboldieho mága. Tak neuveriteľne mu smrdelo z huby, že to čiastočne prerazilo aj cez magické filtre v jej nose.

„Máme ťa, čarchodejnisá,“ zaškrečal. „Koboldi byť silní, koboldi byť otfášni. Na koboldof tvoje čarchy neplatiť, nyjé, nyjé.“ Posmešne pokýval ukazovákom zo strany na stranu.

„Tieto sijéte,“ pokračoval a zabrnkal prstom na jedno lano. „Sú napchustené našchou fsácnou mágiof. Našcha mágiá blokchuje tvojú.“

Vzpriamil sa a zareval: „Sme mocchní koboldí!“

Ostatní koboldi sa k nemu pridali. Mág mávol rukou a z hromady hnoja pri stene vzlietol mocný Neutro s holým zadkom. V ústach mal... Jolana radšej neskúmala, čo to bolo.

Vypľul to a skvičal ako ranené prasa: „Odveďte mi ju z očí! Zajtra jej vymyslím trest za znesvätenie mojej trónnej sály! A ty ma polož!“

Koboldí mág úslužne prikývol a Neutro jemne dosadol na zem. Mág luskol prstami a dvaja nezranení koboldi Jolanu zodvihli a odniesli zo sály. Jeden z nich sa chrapľavo vysmrkal. Sopeľ z dlane utrel do lana, ktorým bola omotaná Jolana a už bolo jasné, odkiaľ pochádza spomínaná vzácna koboldia mágia.

Výborne, pomyslela si Jolana. Som zabalená v sieti z koboldích šušňov a nesú ma do nejakej hnusnej kutice. Ak trónna sála vyzerala takto, tak som zvedavá, ako bude vyzerať väzenie.

Niesli ju dlho, ale malo to jednu výhodu.

Nemusela kráčať.

***

Šmarili ju do plesnivej a vlhkej kobky, skontrolovali jej putá a odišli. Onedlho prišiel nejaký kobold, ktorého ešte nevidela a postavil sa ku dverám.

Poobzerala sa.

Kobka bola oproti trónnej sále pomerne útulná, nikde žiadne kopy trusu či odpadkov, iba čierna pleseň a vlhkým machom obrastená jedna stena.

Mocný Neutro si očividne všetky pôžitky nechával pre seba.

Typické, pomyslela si Jolana a vypla filtračné polia. Dokonca ani smrad nebol taký hrozný. So záujmom zaškúlila na putá, ktorými mala zviazané ruky. Mág neklamal, koboldí sopeľ skutočne blokoval mágiu. Možno aj preto jeho smrad vtedy prenikol cez jej filtračné pole. Zaujímavé. Informáciu o vlastnostiach koboldieho tela si bude musieť zapamätať. Keď sa tak nad tým zamyslela, aj tie klebety o ich fyzickej odolnosti a odolnosti voči ohňu boli pravdivé. V mysli ich presunula z kolónky „klebety“ do kolónky „informácie“. Zavrtela sa. Na uzloch siete sa jej príliš pohodlne neležalo. Takéto hnusné chladné a vlhké prostredie by jej lekár určite neschvaľoval. Donekonečna jej prízvukoval, že sa nemá prepínať a že proti bolesti kĺbov je najlepšie suché sálavé teplo.

Prinútila sa myslieť na niečo iné. Cez hradbu smradu a sopľami polepenej siete stále nič nevnímala, všetky chodby boli také plné puchu, že dokonale prekrývali akékoľvek známky života. Zatvorila oči a pokúsila sa zaspať.

Zrovna, keď sa už-už prepadala do spánku, ozvali sa za dverami kroky a smrad zosilnel. Zopár šeptom prenesených slov a kobold chvatne odbehol.

Neutro si na druhej strane dverí k nej kvokol.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa potichu.

„Jolana. Som priateľka tvojej mamy,“ odvetila. Cítila, že príde, videla dosť znudených fafrnkov, aby sa v ňom vyznala.

Chvíľu bolo ticho.

„Čo mi odkazuje?“

Prevrátila očami, vedela, že ju v tej tme neuvidí. Nahlas však povedala: „To, čo som ti vravela už v sále. Má o teba strach, chcela by, aby si sa vrátil.“

„To nejde,“ naozaj znel smutne? To je tragéd, zasmiala sa Jolana v duchu.

„Prečo?“ dala do toho všetku účasť, ktorú vedela zahrať. Čo, ako si dobre uvedomovala, nebolo veľa. Zjavne to však stačilo, Fero bol príliš zabratý sám do seba, aby si všímal nuansy v tóne reči zviazanej zajatkyne.

„Nerozumie mi. Nikto mi nerozumie.“

Panenanebi, povzdychla si Jolana. Je mi toto treba? A ja krava som to ešte aj zobrala zadarmo. Toto keby som vedela, tak kamarátka – nekamarátka, sto zlatých na ruku, inak ani ťuk.

„Myslel som si, že s Gnaalom bude sranda, že zažijeme niečo veľké. Chcel som byť sám sebou, nie večne živoriť v tieni starých rodičov a otca. Chcel som dokázať niečo sám. Rozumieš mi?“

„Mhm.“ Nemala silu na viac, hrýzla si líca, aby ho rovno nezvozila ako malého chlapca. Aj na to príde čas, utešovala sa v duchu. Len treba ešte chvíľku počkať, dať mu šancu, nech na veci príde aj sám.

„Lenže Gnaalovi toto stačí. Jedna jaskyňa, jedna oblasť, pár dedín, z času na čas nejaké ohnivé kúzlo a zopár podpálených domov, aby vystrašil dedinčanov. Nie je to paradox, že som chcel byť sám sebou, ujsť z tohto lesa, kde som iba plnil pokyny starého otca, a pritom som práve v tomto lese zostal uväznený?“

Paradox je, že ti nerozbijem hlavu, ty pajác vylízaný.

„Chcel by som odísť,“ nedal sa zastaviť nedostatkom reakcií. „Ale nemôžem. Neutro je pojem, Gnaal iba stojí v pozadí. Potrebuje ma. Potrebuje človeka, ktorý by zosobnil ostatným ľuďom vodcu.“

Ty si asi taký vodca ako ja leňochod, trcinko.

„A chce tvoju hlavu. Vraj upálenie mocnej čarodejnice upevní moju moc,“ skúmavo sa zahľadel do tmy, akoby čakal odpustenie.

Keby Jolana nebola tak príšerne unavená, možno by ju to aj máličko rozrušilo. Aj keď, asi ani nie.

„Vieš, že to nemusíš robiť,“ povedala viac z povinnosti, než že by to myslela vážne. „Tvoja mama ti odpustí, stačí, že sa trošku vykúpeš a učešeš. Všetko bude fajn.“

Náhle sa postavil.

„Opäť ma chceš okúpať? To ma radšej rovno zabi!“

Ak tak veľmi chceš... pomyslela si Jolana otrávene.

„Neutro sa nekúpe! Nikdy! Rozumieš? Myslel som si, že by som ti vedel pomôcť, že keby si sa vzdala čistoty a pridala sa k nám v posvätnom kobolďom rituáli, vedel by som ťa ochrániť pred Gnaalom. Ale vidím, že si príliš zaslepená!“

Bla bla bla. Títo dnešní mladí. To aj my sme boli takíto sprostí? Spomenula si na dcéru a na vnúčence. Nie, mladí sú v každej dobe rovnakí, aj tak najviac záleží na rodičoch. Musím sa s Klementínou porozprávať o nejakej rodinnej terapii. Určite ona alebo jej syn spravili niekde vo výchove príšernú chybu.

Neutro vyzeral, že bojuje sám so sebou. Napokon priškrteným hlasom povedal: „Na pravé poludnie ťa popravíme v najbližšej dedine. Na výstrahu. Pochop, že nemám inú možnosť.“

Zvrtol sa na päte a odišiel.

Jolana by mu aj zamávala, ale stále bola zviazaná ako španielsky vtáčik.

Sledovala sluchom jeho vzďaľujúce sa kroky a uvedomila si jednu vec – aj keď nevnímala život, dokázala vnútorným pohľadom vysledovať prúdy smradu v neživej skale.

Zatvorila oči, sústredila sa a začala s tvorbou mapy.

Keď skončila, zaspala ako dudok.

***

Ráno vstala tesne predtým, ako jej banda koboldov zatrieskala kovovým hrnčekom o mreže. Potešilo ju to. Už dlho nespala v smrdutej kobke, ale celkom si to užila. Trošku bola rozlámaná a do končatín jej prúdilo o čosi menej krvi než obvykle, ale dalo sa to vydržať. Spomenula si na mladé časy, na spanie pod širákom uprostred polí, a usmiala sa. Koboldi to zbadali a čosi zachrčali. Zadrnčala závora, zaštrkotal kľúč, otvorili sa dvere a všetci sa s lačnými výrazmi nahrnuli do cely.

„No čo chlapci, ako ste sa vyspali?“ pozdravila ich veselo a jediným poryvom myšlienky zo seba striasla sieť aj s lanami. Ich lukratívna impregnácia síce mágiu blokovala, ale ona zas blokovala jej blokovanie. Nemal ten sliz ale blokovať aj jej schopnosť blokovať? Či aj to dokázala blokovať? Hrozilo, že sa zacyklí v neproduktívnych úvahách, či bolo skôr vajce alebo sliepka, a tak radšej vstala a dala sa do práce.

Dvere za koboldami sa s tresknutím zavreli.

Z pórov jej vyrazila para.

Treba začať od seba, to vám povie každý motivačný sprít vo Flufilone.

Koboldi akosi nevedeli, ako majú reagovať. Keď o dve sekundy Jolana skončila s očistou a prúd mydlovej vody z končekov jej prstov ich nacapil na mreže, nevedeli už ani o sebe.

„Niet nad rannú hygienu, čo, chlapci?“ žmurkla Jolana na jej doružova vypratých väzniteľov, zadúšajúcich sa mydlinami.

Dvere na kobke sa otvorili, Jolana prekročila tie chlpaté kašľajúce špongie a vyrazila po najkratšej trase k trónnej sále. Veselo si pritom pohvizdovala.

***

Asi v centimetrovej výške kopírovala zvlnenú podlahu tunela, opäť z nej na všetky strany syčala para a z času na čas do niektorej chodby vystrelila zopár hektolitrov mydlovej vody. Oproti pôvodnému zámeru zmenila plán veľmi rýchlo. Jedným z dôvodov bolo to, že už nemohla viac zniesť pohľad na toľkú špinu a druhým bol fakt, že koboldi sa prekvapivo zaktivizovali. Každú chvíľu na ňu zo smradľavej kopy odpadkov vyskočil nejaký nešťastník s krátkou zakrivenou šabľou či nabrúsenou motykou alebo spoza záhybu tunela priletela nechutne presná šípka z kuše. Oblaky pary okolo nej tak mali trojitý účinok. Jednak ju kryli pred zrakmi protivníkov a jednak sila pary účinne odkláňala všetky letiace predmety vrátane vystrelených projektilov a vyskakujúcich koboldov. Šípky z kuše sa nedostali bližšie ako meter od jej tela a koboldi len čo zaútočili, už aj sa ocitli nalepení na stene tunela, kým z nich prúdy horúcej pary trhali špinu doslova po kusoch. To bol totiž tretí a najhlavnejší účinok jej kúzla – ako gigantický parný čistič prelietala chodbami a ročná špina sa v jej stopách menila na kalnú stružku vody, stekajúcu do útrob hory.

Už nesmerovala k trónnej sále. Brala to systematicky, postupne prechádzala všetky chodby tak, aby ich vyčistila, kým sa dostane k Neutrovi a jeho mágovi.

Zahla za roh a výtrysk pary automaticky zosilnel, aby zastavil svalnatú ruku s dýkou, smerujúcu na jej srdce. Pod nánosom špiny sa zaleskla čepeľ, ruku odfúklo a kobold sa na zlomok sekundy stihol zatváriť prekvapene. Spod nechtov jej vyrazil prúd mydlovej vody hrubý ako kmeň stromu a poslal kobolda v kotrmelcoch dolu tunelom. Spredu začula hlasy a usúdila, že sa dostala k ubytovni.

Nedbala na zúfalé prosby milovníkov smradu a vtrhla tam ako uragán.

***

Spodné poschodia podzemného komplexu mala z krku. Už nepotrebovala filtračné kúzlo, aby mohla normálne dýchať, všade sa vznášala jemná jazmínová vôňa a vnútornému zraku už nič neprekážalo. Ocitla sa na hlavnej ceste, smerujúcej dohora k trónnej sále, presne na tej, po ktorej ju včera tak nehanebne vliekli. Spredu k nej ešte stále privievalo závany smradu, ale bol to už iba slabý odvar oproti tomu, čo cítila pred pár hodinami. Vydala sa po ceste smerom hore a bočné cestičky preplachovala viac z cviku, než z nutnosti – koboldi žili v spodných poschodiach a Neutrovi s mágom stačilo pár miestností okolo trónnej sály.

Rozrazila dvere a ocitla sa priamo naproti nanovo postavenému trónu. Z toho smradu ju znova naplo, a tak nechala dvere otvorené a vpustila dnu víchor jazmínovej vône. Spoza jedného stĺpa sa ozvalo zaúpenie. Uprela svoju myseľ tým smerom a presunula sa vedľa zdroja zvuku.

Koboldí mág sa krčil medzi jedným zo stĺpov a obvodovou stenou. Viditeľne trpel. Z nosa mu tiekla krv a na mieste, kde ho zasiahol voňavý vietor mu navierali pľuzgiere. Jolana ho chvíľu pozorovala. Zdalo sa jej, že nebojuje iba s okolitou čistotou, ale akoby aj sám so sebou. Sústredila sa na jeho auru a to, čo uvidela, ju prekvapilo. Cez závany smrdutej ideológie k nej z času na čas prebleskli obrazy silnej a hrdej rasy, dolujúcej pod zemou drahé rudy. Napojila sa na jeho vnímanie a ucítila cudzie vedomie, plné špiny a smradu. Opäť získavalo nadvládu a vedomie mága blikotalo čoraz slabšie. Niekde v hĺbke však stále existoval princíp harmónie a ona pocítila túžbu nájsť ho a prebudiť ho k životu. Položila mágovi ruku na hlavu, zatvorila oči a ponorila sa do tranzu. Jeho aura sa opäť uzavrela pod škrupinou nie nepodobnou tej na hladine latríny.

Mág otvoril oči: „Tcherchaz!“ zachrčal.

Desať neviditeľných postáv do nej naraz vrazilo krátke šable až po rúčky. Ako sa následne zviditeľňovali, so zvieracími úškľabkami na psačích ksichtoch, otvorené rany v Jolaninom tele sa začali zapĺňať čepeľami. Najprv to vyzeralo akoby boli ich zbrane z horúceho vzduchu, potom zo skla, až sa napokon zafarbili hrdzou, zaschnutou krvou, hnisom a výkalmi.

Jolana vzlykla.

Mágovi zmizli všetky pľuzgiere a víťazoslávne zavyl.

„Koboldi byť silní, koboldi byť otfášni! Tfoja čchistota byť slabá, čarchodejnisá,“ prskal jej do tváre lepkavé sliny.

Jolana, napriek tomu, aké odporné jej bolo prebíjať sa cez hradby hniloby a lenivosti, ktorá ho ovládala, našla, čo hľadala. Hlboko v ňom sa trepotala Harmónia. Prenikla až k nej.

Prvý kobold spravil iba „hrmpf“, keď mu mágove dlhotánske nechtiská pretrhli hrdlo. V oblaku krvi, prýštiacej mu z krčných tepien, sa zviezol k zemi.

Ostatní deviati prvýkrát žmurkli.

Druhý kobold nasledoval prvého. Krv vytvorila na stene oblúkovitý obrazec.

Zostávajúci ôsmi žmurkli druhýkrát.

Mág vytrhol Jolane z tela zbrane oboch padlých a ako nožnicami nimi odsekol hlavu tretiemu.

Stena už vyzerala ako potiahnutá jasnočervenou drapériou.

A malo byť horšie.

Siedmim koboldom došlo, čo sa práve stalo. Vytrhli zbrane zo starenkinho tela a vrhli sa na mága.

Kryl sa dvoma šabľami, jednou zvrchu, druhou zospodu. Od každej sa odrazili aspoň dve čepele. Ďalšia sa mu zahryzla do boku, ale nie príliš hlboko.

Úkrok a sek proti najbližšiemu predlaktiu. Protivník stihol uhnúť.

Opäť úkrok a séria krytov. Väčšinu útokov zachytil. Bodnutie do ramena bolo o niečo hlbšie než to do boku a cítil, ako mu tŕpne ľavá ruka.

Ďalší úkrok. Dostal sa medzi dva stĺpy a chrbtom napred zamieril do stredu sály. Koboldi sa začali preskupovať, formovali okolo neho polkruh. Siahol po svoju ohnivú mágiu, vystrelil po nich žeravé iskry a prešiel do útoku. Ani nezamrkali a kobold, na ktorého zaútočil, s prehľadom vykryl jeho útok spodným oblúkom. Druhou rukou ho chytil za predlaktie a zablokoval tak aj jeho sek zboku. Zozadu sa blížil ďalší kobold, s napriahnutou dýkou a sebaistým výrazom v očiach.

Mág sa spustil k zemi, využil, že ho kobold drží za ruku a prehodil ho za seba. Sebaistého kobolda trafil letiaci spoločník a obaja spadli.

Mág sa otočil a rozbehol sa k trónu. Piati koboldi ho nasledovali, obaja zo zeme vstali a bežali okolo trónu, aby mu zablokovali cestu spredu.

Toto telo je také neduživé, že to až sere, napadlo mágovi a tá myšlienka sa akosi vôbec nehodila do jeho mentálnej výbavy. Bežal okolo trónu, za sebou počul dychčanie prenasledovateľov a oproti sebe zbadal dvoch, ktorí mu nadbehli.

Nadhodil si zbrane v rukách, chytil ich za čepele a hodil.

Vyzeralo to, akoby pred oboch nadbiehačov natiahol lano. V behu ich náhle predbehli nohy, vyleteli do vzduchu a chrbtami napred padli na zem. Každému z hrude trčala ulepená a neuveriteľne zasraná rúčka.

Mág v behu spravil kotrmelec cez pravé rameno a obe zbrane sa mu ocitli v rukách. Dokončil pohyb a pretočil sa k prenasledovateľom tvárou.

Švih pravou, švih ľavou a dvaja najbližší koboldi s preťatými šľachami na nohách zaryli nosom v hnoji.

Spadol na chrbát. Celé telo ho bolelo. Rukami zovrel hnoj pod sebou.

Do prdele aj s lemrami. Svetu vládnuť, to hej, ale makať na sebe trocha, to ani za svet! rozčuľoval sa svojím novonadobudnutým vnútorným hlasom.

Rybičkou sa postavil. Jeho starý vnútorný hlas onemel úžasom. Nikdy by neveril, že také niečo dokáže.

Oproti nemu bežali traja nepriatelia.

A on nemal žiadne zbrane.

Teda skoro.

Dve hrste hnoja zasiahli prvých dvoch koboldov priamo do očí a spôsobili, že v kritických okamihoch ich čepele minuli.

Tretej čepeli sa prekvapivo svižne uhol.

Chytil tretieho kobolda za zápästie, prekrútil mu prsty a kobold od bolesti pustil zbraň.

Kop na koleno. Kobold čvachol do močovky.

Úhyb hlavou pred čepeľou druhého, nastaviť hlavu tretieho do cesty čepele prvého.

Kov obalený hnusom zaškrípal na lebke obalenej hnusom ako paródia na kriedu na tabuli. Tretí kobold odpadol a z odrazeného vrchlíka mu do hnoja vytekala mozgová tekutina.

Mág nabral prvého kobolda pod pazuchu päsťou.

Zbraň by aj zacvendžala, keby nespadla do sračiek. Takto iba trošku mľaskla.

Podobne ako čepeľ druhého kobolda, ktorá sa sprudka ocitla v ľavej polovici mágových pľúc.

Mág ho inštinktívne kolenom nabral do rozkroku.

Ustúpil, držal sa za ľavú stranu hrudníka a pri každom nádychu mal pocit, že praskne.

Oproti nemu stáli dvaja koboldi, jeden s rukou bezvládne visiacou popri tele, druhý prelomený v páse. Skuvíňanie tých dvoch s prerezanými šľachami k tomu poskytovalo celkom vhodný zvukový podklad.

Do prchdele, do prchdele, feť ja somrchem, tostanem pneumotorchax a satusím sa vlasnými nátychmí, vrieskal jeho starý vnútorný hlas.

Ty si fakt strašná baba, usadil ho ten nový.

Na nevýslovný úžas jeho starého ja, ako aj oboch stojacich koboldov, mágova pravá ruka zovrela rúčku, trčiacu mu z hrudníka, a vytrhla zbraň von.

Mágov starý vnútorný hlas od bolesti odpadol.

Obaja koboldi zbledli.

Mág zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Ozvalo sa nervydrásajúcie syčanie a bublanie, prenikajúce pomedzi jeho rebrá.

Koboldi preglgli naprázdno.

Keď mág opäť otvoril oči, po dúhovkách mu tancovali modré výboje.

Dvojica koboldov zodvihla všetky tri funkčné ruky dlaňami nahor v geste mieru.

Mág zareval, jediným skokom prekonal vzdialenosť medzi nimi a čepeľ v jeho rukách sa mihala tak rýchlo, že ju nestíhali ani sledovať.

Prvý zomrel na šok a masívne vnútorné a vonkajšie krvácanie, spôsobené dvanástimi bodnými ranami.

Druhý okrem osemnástich bodných rán prevažne do oblasti hrudníka ešte aj prišiel o hlavu. Zatočila sa vo vzduchu a dopadla na zem skôr ako zvyšok tela. Ešte minútu žmurkala, akoby nedokázala uveriť, že sa to celé naozaj stalo.

Mág nenútene podišiel k tým dvom na zemi a skúmavo sa im zahľadel do očí. Zo strachu aj zabudli skuvíňať od bolesti.

Prekročil ich a zamieril k Jolane, opierajúcej sa o stĺp.

***

„Koľko si mi zo seba dala?“ so záujmom sa zahľadel na rýchlo sa hojace rany. Diera v hrudníku sa zatiahla novou kožou a pod ňou dorastali pretrhané šľachy a svaly. Bok aj rameno už boli dávno zahojené. Napokon sa s lupnutím vrátili na miesto spľasnuté pľúca a Gnaal sa opäť zhlboka nadýchol. Zdvihol hlavu.

Pokrčila plecami: „Iba toľko, aby som nakopla to, čo sa v tebe skrývalo. O chvíľu to vyprchá.“

„A čo bude potom?“

„Potom to už bude na tebe.“

Ohmatal si papuľu. Stále bola psačia, ale náhle dokázal akosi lepšie ovládať mimické svaly.

„Hrozne si ma s tým prskaním otravoval,“ vysvetlila mu.

„Aj mňa to štvalo. Ďakujem.“

Zatočila zápästím na znak toho, že to nestojí za reč.

Pocítila silný pocit strachu a viny, ktorý sa okolo nich pomaly presúval smerom ku dverám.

„Vidím, že ťa koboldi naučili zopár trikom, Ferko,“ povedala Jolana chladne ponad plece.

Mocný Neutro sa zviditeľnil a tváril sa ako kôpka nešťastia. V rukách žmolil cíp zasvineného kabáta.

„Nechci, aby som ťa musela naháňať. Od rána som nič nejedla a mám toho na dnes akurát tak dosť. Mohla by som byť mrzutá.“

Neutro trhane prikývol.

Jolana sa opäť obrátila k mágovi.

„Vedela si aj o tých desiatich, však?“ spýtal sa zamyslene.

Jedinou jej reakciou bol jemne zdvihnutý kútik úst.

„Celý čas si to mala pod kontrolou,“ skonštatoval.

„Ten smrad mi ale naozaj otupil zmysly,“ priznala.

„Myslím, že keby si sa trošku snažila, tak by ani to nebol problém,“ skúmavo ju pozoroval.

Kývla hlavou nabok v geste hraného zamyslenia, ale ihneď zas zvážnela: „Len tak to tu zrovnať so zemou nikoho nič nenaučí. Rada ľuďom dávam šancu ukázať, čo v nich je.“

Gnaal sa mimovoľne obzrel na mŕtvoly bývalých kumpánov.

„Oni boli naozajstné násilnícke svine. To, čo ste tam dolu prebudili, ich ani príliš nemuselo meniť. Fakt ich to bavilo,“ povedala Jolana nekompromisne.

Modré záblesky v jeho očiach pohasli. Zaklipkal viečkami a sklonil hlavu.

„Fuj,“ povedal, keď zbadal svoje rúcho. Jolana sa spokojne usmiala.

„Potrebujem kúpeľ.“

„Pomôžem ti?“ na končekoch prstov jej vyrástla priesvitná guľa mydlovej vody.

„Nie, toto bude chcieť veľa práce a drhnutia. Bude to príjemná zmena.“

Prikývla. „Nezmýlila som sa v tebe.“

„Myslím, že ty sa nikdy nemýliš,“ zaškeril sa. „Ďakujem za všetko.“ Pokynul jej hlavou na pozdrav, zamieril k dverám a odišiel.

Bude z neho dobrý vodca, vráti koboldom česť a slávu, pomyslela si Jolana, keď sledovala, ako zmizol v tuneli.

Neutro sa na to pozeral s úžasom: „Ty si ho nechala len tak odísť?“

Jolana stisla pery a odrazila sa od stĺpa.

„Musím tu upratať,“ zamrmlala si sama pre seba.

„Prosím? Nerozumel som.“

Pochopil aj bez slov, keď sa len tak-tak skryl za stĺpom, aby ho neodniesol dravý prúd mydlovej rieky, zanechávajúci za sebou vôňu jazmínu a odkrývajúci zlaté vzory na mramorovom obložení sály.

Keď voda opadla, aj samotný Neutro vyzeral už takmer ako človek.

Objavila sa pri ňom Jolana: „A teraz ty. Správal si sa úplne ako decko!“

V ruke sa jej materializovala kocka mydla. Ferovi sa od hrôzy rozšírili oči.

„To nie, prosím! Ja už budem dobrý! Glog!“ zabublal, keď mu Jolana vrazila mydlo do úst a poriadne mu ho tam napenila.

„Takto sme za mojich mladých liet trestali neposlušné deti,“ povedala mu a spomienka na jej mamičku jej vniesla do hlasu láskavosť.

***

Z vchodu do starej bane spolu so stružkami kalnej vody vytekalo aj zlomené vedomie akéhosi nižšieho démona.

Vtáčiky čvirikali, slniečko svietilo a v lese voňali lesné plody a kvety.

Na démončokovo vedomie toho bolo príliš. Netrvalo dlho a s posledným zúfalým zaúpením zmizlo naveky.

***

O malú chvíľu neskôr vyšla Jolana spolu s usúženým Ferkom na slniečko a natiahla ruky. Na pleci sa jej materializovali cestovná taška, luk a tulec so šípmi a z najbližšieho krovia k nej priletela jej obľúbená sukovitá bakuľa.

„Musím sa k nim vrátiť?“ spýtal sa Ferko plačlivo.

„Trocha aromaterapie, pobytu v kúpeľoch a starej dobrej disciplíny a je z teba nový človek.“

„Ale ja nechcem,“ trucoval Ferko.

„Neser ma!“ okríkla ho tónom, pri ktorom si spomenul, že dnes ešte naozaj nič nejedla.

Akoby sa scvrkol. Takmer pripomínal kobolda.

„Daj mi ruku!“ jej hlas nepripúšťal odpor.

Podal jej ruku a vzápätí obaja zmizli.