Sadám si do kresla, zavriem oči a vstupujem do môjho paláca. Do paláca mojej mysle. Otváram oči, siaham na starú, zlatú kľučku od mohutných drevených dvier. Pomaly ich otváram a vchádzam do mojej mysle. Podlaha je drevená, tak ako všetko dookola. Je to veľkolepá okrúhla miestnosť, ktorej strop som ešte nikdy nezahliadla nech som šla akokoľvek vysoko, jediné čo vidím keď sa pozriem hore je tmavá obloha posiata stovkami hviezd a vždy keď sa k nej snažím priblížiť sa mi vzdaľuje. Po stranách sa nachádzajú police plné rôznych kníh, niektoré sú mi dôverne známe, niektoré nespoznávam. Je ich tu snáď milión, všetky police sú plné. Kráčam po tej drevenej podlahe, vŕzga mi pod nohami. Rukou prechádzam po obaloch kníh, je tu úplne všetko čo som sa kedy naučila, čo som videla, čítala, počula, to všetko je v mojom paláci a ja sa k tomu môžem kedykoľvek vrátiť. Kráčam po schodoch na prvé poschodie, sú to balkóny ktoré sa točia okolo celej miestnosti, je ich nespočetne veľa, siahajú až tam kam nedovidím. Neviem ako je to možné ale vždy keď tu niečo hľadám, presne viem kde to je. Kráčam priamo k tej knihe, vezmem si ju a vraciam sa dole. Uprostred miestnosti je gauč s malým stolíkom. Sadám si, otváram knihu a snáď už po stý krát si čítam vlastné spomienky na naše prvé stretnutie. Neustále tam niečo hľadám, nejakú zmenu, niečo neobyčajné, zamýšľam sa nad tým ako by to skončilo keby som nešla s tebou. Je to naša kniha, hrubá, v šarlátovo červenom koženom obale, spod ktorého vytŕča modrá väzba knihy. Ja som ju obalila, pretože je až príliš cenná na to aby sa jej niečo stalo. Je do polky zapísaná, pretože náš príbeh pokračuje a ktovie ako dlho pokračovať bude. Vždy keď dookola čítam tie vety na tvár mi sadá ten prihlúply úsmev, pretože som šťastná, pretože viem že keď opustím palác a otvorím oči budeš tam, stáť nado mnou, strapaté vlasy, chlapčenský úsmev a budeš ma napomínať že som znova zaspala pri zapnutom televízore. Nikdy ťa to neomrzí, tak ako mňa pohľad na teba. Odkladám knihu na stôl, však ona sa vráti na svoje pôvodné miesto. Vstanem z gauča a pomalým krokom kráčam ku dverám. Ešte raz sa rozhliadnem, obzriem si tú neuveriteľnú krásu, ktorá ma obklopuje. Pozriem sa na moje vlastné nebo, padá hviezda. Usmejem sa, siahnem na kľučku a odchádzam. Keď otvorím oči si tam. Pohodlne sedíš v kresle, čítaš, zodvihneš hlavu, pozrieš na mňa a povieš „Rybie prsty s pudingom! Dám si rybie prsty s pudingom a nezabudni vypnúť ten televízor.“