Poviedky

Záclona sa opäť jemne zavlnila. S hlasným vzdychnutím som vstal, strčil telefón do vrecka a namiesto ignorácie som sa rozhodol ísť zavrieť okno. Odhrnul som ju, zabuchol okno a silno zatiahol kľuku, ktorá niekoľkokrát cvakla. Otočil som sa naspäť ku gauču a takmer som vykríkol. Na opierke gauča čupela malá chudá postava. Kolená sa jej dotýkali líc. Tenké nôžky aj rúčky mala v nepomere oproti človeku. Zažmurkal som a urobil dva kroky dozadu. So zadunením som narazil do radiátora.

Prebral som sa ležiac na chrbte. V ruke som držal zvyšok toho, čo kedysi bolo mečom. Na predlaktí som mal stuhnuté kvapôčky kovu. Pravá ruka bola vykrútená v hroznej polohe a všetky prsty som mal polámané a vykrútené. Snažil som sa spomenúť si, čo sa udialo a prečo som zlyhal v mojej jedinej úlohe. Rýchlo som sa postavil a jedným pohybom som si všetky prsty napravil. Bežný smrteľník by sa po takejto dávke elektrického prúdu alebo výbuchu asi vyparil.

Obrovský tieň na malú chvíľu zakryl slnko a chlad noža zmizol. Muž za mnou ostal úplne paralyzovaný. O pár sekúnd neskôr mu začali krvácať oči a pery. Z pod nechtov mu prýštili potôčiky krvi. Jeho smrť trvala len pár sekúnd. Všetky jeho telesné tekutiny skončili na prašnej zemi. Hlupák...

„Haló, počuje ma niekto?“ Skúsil som komunikáciu už asi po desiatykrát. Ticho. Hmm. Som zvedavý ako dlho ma tu nechajú, kým sa rozhodnú vytiahnuť ma naspäť. Tí idioti ani len netušia, že ešte nie som na dne. Lano opäť prudko trhlo a ja som klesol o dva metre a opäť sa zastavil .