Cudzinci

Postapokalyptický príbeh o Cudzincoch, vysávajúcich duše preživších ľudí. Prvá poviedka tejto autorky na našom serveri.
Filmová história scifi
Ilustračné obrázky k spacenews - Cudzinci
Ilustračné obrázky k spacenews - Cudzinci / Zdroj Disclaimer
Prechádzala som spleťou tmavých chodieb, prstami sa jemne dotýkajúc nerovnomernej kamennej steny. V pravej ruke som držala horiacu pochodeň, ktorá mi svietila popod nohy, ale bez problémov by som trafila aj so zavretými očami. Tieto studené jaskynné chodby boli mojim domovom už dobrých desať rokov. Poznala som naspamäť každý hrboľ, či výstupok, pred ktorým treba zohnúť hlavu ,ak nechcete prísť k poriadnej hrči.
Naposledy som odbočila doprava a ocitla sa v otvorenom priestore s piatimi ohniskami uprostred, nad ktorými sa krčili ženy. Všetky mali plné ruky práce s prípravou jedla alebo šitím šiat. Zastrčila som pochodeň do držiaka na konci tunela a podišla som k prvému, mne najbližšiemu ohňu.
„ Luke a ostatný sa už vrátili?“ spýtala som sa Ann, ktorá ponorila veľkú drevenú lyžicu do kotla s bublajúcim gulášom. Bola to postaršia žena s krátkymi blond vlasmi a milou tvárou. Mala som ju celkom rada, nie že by som ju nejak extra poznala, prinajlepšom som s ňou prehodila pár slov, keď som jej doniesla úlovok. Zavážilo, že ma nikdy neprezradila Lukovy, aj keď by mala. Aj teraz, keď som z vaku vybrala piatich ušiakov a podala som jej ich, sprisahanecky žmurkla a pokrútila hlavou:
„ Bran vravel že na hliadke zahliadol srnca, vydali sa ho uloviť. Zrejme im už začalo chýbať poriadne mäso... aj ja už mám dosť rýb a vajec ktoré každý deň donesú...“ len som prikývla, zveriny bolo v lese naozaj veľmi málo. Kvôli týmto piatim králikom som musela celý deň čakať potichu pred malou norou a dúfať že nečakám nadarmo.
„srnca tam vonku nenájdu, bohvie, čo Bran videl...“ Ann mykla plecom, zrejme čakala nejaké uistenie, že sa večer určite najedia dosýta a začala sťahovať prvého králika.
„ Keby tam nejaký bol, vedela by som to.“
„Keby si im to povedala mohli si ušetriť cestu...“
„ Hej, ale to by som bola v maléry lebo by prišli na to, že si chodím na prieskum sama proti zákazu.“
„To radšej nie, inak by sme prišli o najlepšiu lovkyňu, ktorej sa podarí chytiť aj niečo iné ako to čo pláva vo vode alebo leží v hniezde .“ pousmiala sa.
Už to tak bolo. Muži sa starali o lov (aj keď nie vždy im vyšiel) a o hliadky. Ženy zase o varenie, pranie a o tých pár detí ktoré sme v skupine mali. Väčšina sa s tým zmierila. Väčšina, nie všetci. Samozrejme, niektoré ženy mohli chodiť von, držali hliadky, no nie na hranici ale pri vchodoch do jaskýň. Ja som chodila aj ďalej...
Prvý krát som bola pri hranici, keď som mala asi štrnásť. Sledovala som vrcholky budov, v ktorých som kedysi žila. Mesto, ktoré bývalo mojim domovom. Teraz to bolo najnebezpečnejšie miesto na zemi.
Odvtedy som tam chodila pravidelne, hranica ma priťahovala, aj keď ma desila predstava, že by som ju mala prekročiť. Skrytá pod korunami stromov som sa cítila bezpečne, a aj keď som narazila na jedného alebo dvoch prázdnych, bez problémov som ich poslala do nekonečnej temnoty.
Ann mi podala misku ešte horúceho gulášu a krajec tvrdého chleba. Kývla som hlavou a zamierila k ďalšiemu z tunelov na pratejšej strane haly, ako sme toto miesto nazývali. Musela som ísť so sklonenou hlavou, kvôli nízkemu stropu ale chodba nebola veľmi dlhá a o chvíľu sa znova roztiahla do menšej miestnosti. Z malej pukliny na protiľahlej stene sa sem pretláčali červené lúče práve zapadajúceho slnka a osvetľovali postavu opretú o veľký vankúš. Prisadla som si k nej a misku s gulášom položila na zem vedľa nás. Chytila som ruku ktorá zvierala okraj deky a jemne ju stisla. Bola studená akoby bez života.
„Doniesla som ti niečo k jedlu“ povedala som, aj keď som vedela, že miska zostane plná až kým ju neodnesiem a nevylejem späť do kotla. Prsty sa pod mojou dlaňou zachveli a zaťali v päsť. Bolestivé kŕče prichádzali v krutých nárazoch stále častejšie počas dňa. Chytila som ju jemne za plecia a snažila som sa ju upokojiť. Bolelo ma dívať sa ako moja jediná blízka bytosť trpí. Grace mala len niečo po štyridsiatke, ale vyzerala ako sedemdesiat ročná starena. Kedysi to bola svieža žena v stredných rokoch a v očiach mala iskričky ktoré prezrádzali jej inteligenciu. Vlasy, kedysi tak tmavé a lesklé, mala splihnuté a popretkávané šedinami, rovnako ako tvár pavučinami vrások. Z očí jej vymizla všetka radosť, akoby tu už ani nebola. Len niekedy sa mi zazdalo, že sa na mňa díva a vie že som s ňou...
„ Tššš... už je dobre, som tu...“jemne som ju hladila po chrbte cítiac každý jej stavec. Oprela som ju o vankúš a napravila jej prikrývku. Grace bola od pása nadol ochrnutá. Odkedy zomrel jej manžel, bola som jediná, kto sa o ňu staral a ona bola ten človek, kvôli ktorému som sa tu snažila vydržať.
Znova som zobrala misku a snažila sa ju nakŕmiť.
„ No tak, sprav mi radosť, aspoň jednu lyžičku...“ no malo to asi taký istý význam ako učiť nemého spievať.
„ Darya, Luke ťa chce vidieť...“ Ann stála na začiatku tunela, ale dnu nevošla. Vzdychla som si a vstala.
Luke stál v jednej miestnosti spolu so starším mužom , ktorého sme volali Doktor, a ktorého som zo srdca neznášala.
„ Všetko najlepšie k narodeninám!“ otočil sa Luke s úsmevom. Nechápavo som sa na neho pozrela.
„Vieš mám dobrú pamäť na dátumy...“ pozerať sa na skoro dvojmetrového chlapa s hlúpym úsmevom na zarastenej tvári, bolo istým spôsobom ešte hrozivejšie, než keby sa na vás zúrivo mračil.
„ Hej... vďaka, skoro som zabudla...“ zamrmlala som, no narodeniny som neslávila ani nepamätám, takže by som zabudla z cela určite, keby mi to teraz nepripomenul...
„No vieš, mal som ešte jeden dôvod zapamätať si to...“
„ Vážne? A aký?“
„Chcem z teba spraviť svoju ženu, nie si už dieťa... Čakal som dosť dlho na to aby si to vedela zvážiť ako dospelá žena...“
Naučila som sa nedávať najavo svoje pocity. Nosiť na tváry chladný výraz, kvôli ktorému sa už dávno nikto neunúval ma ani pozdraviť. No teraz by som ho neudržala ani zubami nechtami. Ohromene som sa naňho pozrela.
„Nevrav že si to nečakala...“ zvládla som len pokrútiť hlavou.
„ Nooo... tolerovala som ti tvoje vychádzky, dokonca aj toho nepotrebného člena a ...“
„Čože?! Nepotrebný člen?! Grace by nemusela byť na tom tak zle, keby sa jej náš doktor snažil aspoň trocha pomôcť!“
„ Darya, preberali sme to už mnohokrát. Je nemysliteľné plytvať lieky na niekoho, kto je pre našu skupinu úplne zbytočný...“ ozval sa Doktor , ktorý sa až doteraz na nás pozeral s pobaveným výrazom na tváry. Mala som sto chutí vraziť mu nôž do krku. Obaja na mňa hľadeli, zrejme čakali, že ako „dospelá žena“ prikývnem a celá vysmiata sa upíšem k životu strávenom celú večnosť v týchto jaskyniach. Budem variť, prať, spať so skoro o dvadsať rokov starším mužom a byť šťastím bez seba, keď mi raz za mesiac dovolí vyjsť pred vchod jaskyne. Fajn dočkajú sa:
„Trhni si!“ výraz, ktorý sa im objavil na tvári bol ten najlepší darček k narodeninám.
Rýchlo som sa otočila a prv než stihli zareagovať, prešla som cez halu a vbehla späť ku Grace. Bude to zrejme ako výkrik do tmy, ale radšej dám svoju dušu Cudzincom ako Lukovy. Prehodila som si svoj vak cez plecia a rukou prešla po loveckom noži za opaskom. Nahla som sa k Grace: „ Vrátim sa aj s liekmi a potom, keď už to nebude tak veľmi bolieť, odídeme, aj keby som ťa odtiaľto mala odniesť celkom sama...“ pobozkala som ju na líce a čo najrýchlejšie vybehla von. Luke zrejme čakal, že budem chcieť odísť lebo som videla, ako vrátil hliadky, ktoré sa práve vracali na večeru . Jeho problém bol v tom, že nepoznal toľko východov ako ja, ktorými sa bezpečne dostanem skoro až k hranici.
Tunely, ktoré používali všetci členovia boli dosť široké aj vysoké, aby sa cez ne dostali aj najmohutnejší chlapi, ale končili asi kilometer nad hranicou. Ja som poznala aj také, ktorými som sa musela plaziť alebo dokonca preplávať zavodnené kanály s prevismi, pri ktorých ste museli zadržať dych aspoň na minútu, ak ste sa chceli dostať za ne. Tieto únikové cesty som poznala už dosť dobre natoľko, aby som nepanikárila, ak som sa v priúzkom tunely šprajcla alebo v ľadovej vode nedosiahla na dno. Popravde som si tuto cestu užívala viac ako inokedy pri pomyslení na to, čo ma čaká pri prechode cez hranicu.
Vyšla som a prekvapilo ma aká je vonku tma. Obloha bola zatiahnutá, a teda ani svetlo mesiaca či hviezd mi nesvietilo pod nohy. Musela som dávať o to väčší pozor, či okrem svojich krokov nezačujem aj niečo iné. Vytiahla som nôž a pre istotu som ho zvierala v dlani a postupovala dole svahom. Stromy rýchlo redli až som pár metrov pred sebou uvidela tmavý pás diaľnice. Toto bola tá hranica, čo oddeľovala les a bezpečie od mesta v ktorom žili Cudzinci. Cez deň by ste našli v tomto okolí množstvo Prázdnych, ktorý síce vošli sem-tam do lesa, ale vďaka našim hliadkam už z neho nevyšli. V noci sa vzťahovali späť medzi panelové budovy. Zastala som na okraji lesa a znepokojene prešľapovala. Vo svojom živote som zabila množstvo Prázdnych, pohľad do ich čiernych očí ma už dávno prestal desiť. Boli to len prázdne ľudské stránky, telá bez duše. Pár krát som zazrela aj Cudzinca, vždy v čiernom s kapucňou, ktorá im zakrývala tvár. Keď bola Grace ešte v poriadku, v čase, keď na našu Zem prišli tie tmavé lode a ľudia nemali čas zistiť o čo im vlastne ide, ich bolo možno päťdesiat. Za tých desať rokov stihli vysať duše z tri štvrtiny ľudstva a zostaviť armádu prázdnych tiel, ktoré konajú jedinú vec – hľadajú a privádzajú im nás živých, aby sme svojou dušou prispeli k tým ostatným. Vykročila som z ochrany lesa na tvrdý asfalt, rokmi už popraskaný, s kde tu vytŕčajúcimi chumáčmi trávy. Hneď za zábranami bol niekoľko metrov prudký zráz, ktorý som zdolala... no s trocha ošúchanými nohavicami na zadku, vyhla som sa lúču lampy, ktorá trocha smutne blikala po mojej ľavej strane a prebehla cez cestu. Tu som pritlačená ku stene vysokého domu s ošarpanou omietkou, počúvala buchot svojho srdca. Zdalo sa mi, akoby sa jeho ozvena rozliehala po uliciach, každý kto v tú chvíľu počúval vedel že je tu votrelec a vydal sa mojim smerom.
Matne som si spomínala, že nemocnica je odtiaľto vzdialená len pár blokov západne, a tak som rýchlo ale opatrne prechádzala okolo zruinovaných budov a zhrdzavených, často aj prekotených aut. Ďakovala som, že Cudzinci si s renováciou mesta starosti nerobili, a teda ani väčšina mestského osvetlenia nefungovala. V diaľke na rohu som zbadala vysokú budovu v ktorej obrysoch som spoznala miestnu nemocnicu. Nemusela som sa trápiť ako čo najtichšie rozbijem okno, keďže dvere boli vyhodené z pántov a vošla som dnu. Prechádzala som chodbami s poprekacovanými lehátkami a vozíkmi, až som našla dvere s nápisom „sklad liečiv“. Dvere nevyzerali príliš pevne, ale predsa len boli zamknuté. Oprela som sa do nich plecom a skúsila potlačiť. Spráchnivená zámka povolila a dostala som sa dnu. Rukami som šmátrala po stene okolo dvier a hľadala vypínač, aby som mohla pohľadať tie lieky, ktoré potrebujem. V miestnosti neboli okná, tak som sa nemusela báť, že by slabé svetlo neonky niekto zazrel. Šťuk- a bolo svetlo... Obzrela som sa späť k policiam. Keď som mala vak plný, že by som sa bolesti nemusela báť celý život, otočila som sa k dverám a skoro som od ľaku vykríkla. Na sekundu som zazrela pár prázdnych očí, keď neónová žiarivka zabzučala a zhasla. Môj zrak privyknutý na svetlo vypol a ja som mohla len zbesilo mávať pred sebou nožom a snažiť sa započuť, z ktorej strany má v pláne sa na mňa vrhnúť. Okrem svojho zrýchleného dychu som však nepočula žiadny zvuk, a keď si moje oči privykli na šero, nikoho som pred sebou nevidela. Možno sa mi to len zdalo, nejaká halucinácia... neviem. Nebolo predsa možné, že ma Prázdny uvidel a nechal len tak. Keď zbadajú živého nezastaví ich nič, len dobre mierené bodnutie do srdca, prípadne do hlavy. Necítia bolesť ani strach...
Pomaly som vyšla zo skladu, prehodila si vak cez plecia aby som si uvoľnila obe ruky a obzerajúc sa po prázdnych miestnostiach, som vyšla opäť pred budovu. Začal viať slabý vietor a spomedzi oblakov presvitala žiara mesiaca. Vydala som sa tou istou cestou ako som prišla, už menej vystresovaná zo zvuku vlastných krokov. Nebolo to vôbec zlé... Keby som vedela, že dostať sa k potrebným veciam je celkom jednoduché, odvážila by som sa prejsť hranicu už dávno. Posmelená blikotom „smutnej“ lampy, ktorá mi sľubovala bezpečný návrat do lesa, som pridala do kroku a zabudla kontrolovať postranné uličky, až pokým som nezačula zvuk, pri ktorom by sa mi krvi nedorezal. Bolo to ako duté bubnovanie a než som stačila čokoľvek spraviť, z poza rohu vyšli zástupy ľudských tiel a ako nezastaviteľná stena sa rútili proti mne. Mozog mi v tej chvíli vypol, zato nohy sa rozbehli ako o život... teda o dušu je presnejšie a už som sa škrabala hore prudkým zrázom, dúfajúc, že mám pred Prázdnymi stále dosť veľký náskok. Neobzerala som sa, len som bezhlavo valila hore, hľadajúc každý výčnelok alebo uschnutý trs trávy, ktorej som sa mohla zachytiť a ťahať vyššie.
Zrazu sa mi pred tvárou zjavila ruka , chytila ma a silným myknutím, vytiahla nahor. Udýchaná som sa dívala do Branovej tváre, ktorý zdvihol zo zeme svoj luk a začal strieľať dolu svahom do Prázdnych, ktorý sa škriabali za mnou. Otočila som sa a uvidela som asi ôsmich mužov prebiehať hranicu a pridať sa strieľať alebo hádzať kamene po mojich prenasledovateľoch. Tí sa snažili dostať hore čo najrýchlejšie, pričom neuvažovali, kde je bezpečné sa zachytiť a tak padali naspäť spolu s ďalšími, ktorý boli hneď za nimi. Vyzeralo to, že sa hore najbližšiu hodinu nedostanú a tak aj chlapi prestali strieľať a s trochou škodoradosti ich pozorovali.
V tom som na šiji ucítila zimomriavky, ako keď vás niekto uprene pozoruje. Spomenula som si na Cudzincov a po tele sa mi rozlial studený pot. Nikto nevedel čoho sú schopný. Určite už vedia čo sa stalo a o chvíľu sa na nás vyrútia. Pre nich by zrejme zráz nepredstavoval žiadnu prekážku a odmenou by bolo deväť duší. Obzrela som sa po ostatných, no tí sa otočili k lesu, z ktorého vyšli Luke a ďalší dvaja. Pozrel sa na mňa... fajn, dúfam, že sa teraz nerozhodne zhodiť ma späť dole a vyliečiť si tak zlomené srdce... No nevyzeral, že mal niečo podobné v úmysle, asi vymyslí niečo oveľa horšie, pozrel sa na Prázdnych, ktorým sa predsa len podarilo dostať za polovicu zrázu a Bran si znova vložil šíp do luku a zamieril.
„ Šetri si šípy...“ položil mu Luke ruku na plece a pohľad obrátil do tmy na cestu, po ktorej sa k nám blížili dve čierne postavy.
Všetci sme sa otočili k blížiacemu sa nebezpečenstvu a mňa odsunuli za seba. Zápasila som s nutkaním využiť situáciu, vbehnúť do lesa, nájsť vchod do jaskyne a ocitnúť sa v bezpečnom zovretí zeme, ale zvedavosť predsa len zvíťazila. Cudzinci zastali a zrejme rozmýšľali ako si nás rozdelia, keď šíp doteraz v pevnom zovretí Branových prstov vystrelil a nečakane trafil toho vyššieho presne do stredu hrude. Všetci sme sa ohromene dívali, ako sa mohutná postava zatackala a spadla na zem. O sekundu neskôr vyletel ďalší šíp a trafil druhú postavu do stehna. Luke chytil Branov luk a vytrhol mu ho zo zovretia. Pozerali sme sa na Cudzinca ako si vyťahoval šíp zarytý do nohy, až kým si muži nevymenili pár pohľadov a nevykročili k nemu. Nezdalo sa, že by sa cudzinec snažil utiecť. Stál a čakal, pokiaľ od neho chlapi neboli vzdialený len na pár metrov. S trhnutím vytrhol šíp a držal ho v obrane pred sebou. Muži sa zastavili, zrejme čakali útok nie obranný postoj a naraz sa naňho vrhli. Cudzinec stratil rovnováhu a padli na zem...
Vždy som si predstavovala boj Cudzincov ako nejaký útok beštie. Neprekonateľnú silu, úžasnú rýchlosť, možno nejaké hromy- blesky... neodvratnú smrť. Tento vyzeral ako hocikto, kto si chce zachrániť holý život kúskom dreva s naostrenou špičkou. V tme a v zhluku tiel bolo nemožné určiť, kto má na vrch a až keď sa zdvihli so zviazaným Cudzincom, videla som, že na zemi leží aj okrem prvého mŕtveho Cudzinca aj jeden z našich a okolo neho sa rozlieva čierna kaluž. Chlapi boli zadýchaný a vracali sa k nám. Luke ho pevne držal a zamieril do lesa. Stihol mi venovať ešte jeden nebezpečný pohľad,
„ Ju zviažte tiež, vraciame sa než sa tamtí vyhrnú hore...“ ani som si nestihla vynadať, že som neušla, keď som mala tú možnosť a už som mala ruky pevne zviazané za chrbtom...
K jaskyniam sme sa vrátili pred východom slnka. Celou cestou späť neprehovoril nikto ani slovo. Šli sme rýchlo, chlapi mali v rukách neustále pripravené zbrane a nedôverčivo sa dívali na krívajúcu postavu zahalenú od hlavy až po päty do čiernej látky. Cudzinec vyzeral veľmi slabý, ledva sa držal na nohách a posledných pár metrov ho musel Luke doslova vliecť. Oboch nás hodili chrbtom k vyčnievajúcej skale , ktorú sme pre jej tvar volali žraločia plutva a namierili na nás šípy. No dobre...väčšina z nich smerovala na môjho spoluzajatca ale pochybujem, že by ma nechali čo i len pohnúť. Videla som ako Luke vošiel do jaskyne a o pár minút sa vrátil aj s našim milým Doktorom. Div, že mu oči nevyskočili z jamiek, keď zbadal nášho hosťa.
„ Nie je nijak nebezpečný... ledva sa držal na nohách a vyzerá že neoplýva žiadnou magickou mocou, ani ničím podobným...“ ubezpečil Doktora Luke, keď stále váhal. Podišiel bližšie a čupol si rovno pred, zrejme úplne vyčerpaného, Cudzinca. V ten moment som si želala, aby Luke nemal pravdu a Doktor dostal čo si zaslúžil... Všetci boli napnutý ako ich tetivy, stále namierené na nás. Skoro ani nedýchali, keď sa Doktorova ruka načiahla, zachytila okraj kapucne a s trhnutím ju stiahla dozadu. V ranných Lúčoch sa zaleskla biela , hladká pokožka a všetci dokonca aj ja, sme od úžasu vydýchli.
Keď som sa pred pár rokmi bavila s Grace o cudzincoch, spýtala som sa jej ako asi vyzerajú. Povedala mi, že buď sú taký odporný alebo neuveriteľné krásny, že pri pohľade na nich, sa ti podlomia kolená. Ja som si ich vždy predstavovala ako tú prvú variantu, ale teraz som videla že ani jedna z nich by nebola tá pravá. Bytosť, ktorej jasná pokožka kontrastovala s čiernym rúchom, vyzerala skoro ako obyčajný človek. Črty tváre boli súmerné, zrejme ženské a aj keď mala úplne vyholenú hlavu, bola veľmi pekná. Oči mala upreté k zemi a pery pevne stisnuté. Pozorovala som ako rozdielne toto odhalenie zapôsobilo na ostatných. Doktor mal v očiach bázeň, hraničiacu s posadnutím, Luke a väčšina ostatných mužov sa na ňu pozerali s odporom alebo bez výrazu a mohla som im poľahky vyčítať z očí, že by boli najradšej vystrielali aspoň pol tucta šípov aby si mohli konečne vydýchnuť.
„ Zoberte ich dnu... No ešte predtým jej zaviažte oči a skontrolujte putá...“ autoratívnym hlasom povedal Doktor a vstal s pohľadom upretým neustále na Cudzinke. Vedela som, čo má v úmysle. Doktor sa mu nehovorilo len preto, lebo sa staral o zdravie členov skupiny, ale aj preto, lebo nechával každú chvíľu privádzať Prázdnych a skúmal ich. Teraz sa mu splnilo jeho najväčšie želanie, živý Cudzinec a z pohľadu, ktorý na mňa v tej chvíli uprel, aj objekt, na ktorom ho môže vyskúšať.
Znova nás zdvihli na nohy a ťahali do jaskýň, ktoré sa z bezpečného útočiska zmenili na smrtiace väzenie. Obe nás hodili do vypukliny, ktorá bola asi dva krát dva metre veľká, a kde sme mohli akurát sedieť oproti sebe, so skrčenými nohami. Otvor zapreli pevnými mrežami a počuli sme Luka ako poveruje dvoch z mužov k stráženiu. Svetlo sem prichádzalo z jednej fakle zastrčenej na protejšej stene chodby.
Ostalo ticho a ja som si uvedomila, do akej kaše som sa dostala. Snažila som sa nájsť menej bolestivú polohu a nenápadne pozorovala Cudzinku, ktorá sedela s hlavou opretou o stenu a zavretými očami. Vyzerala strhane a pod očami sa jej objavili tmavé kruhy. Ruky pevne stiahnuté za chrbtom, som si prestávala cítiť, keď sa ozvaly kroky, mreže sa odsunuli a Doktorove silné ruky ma vytiahli von. Viedol ma, držiac pod pazuchu do miestnosti, kde to nazývali ošetrovňou, a ktorej som sa snažila celý život vyhýbať. Mal tu podobné lehátka ako som videla v nemocnici, s tým rozdielom, že boli vyrobené z pevných kusov dreva a nie z ocele. Môj vak bol napol vybalený a ležal na jeho nízkom stole, v rohu miestnosti. Všimol si môjho pohľadu a usmial sa.
„Mal by som ti poďakovať. Významne si prispela skupine, tým že si spravila tak hlúpu vec... ale ako sa hovorí, hlúpi majú šťastie.“
„Tie lieky sú pre Grace, patria len mňe, nie vám, ani nikomu zo skupiny!“
„Oh, áno... Tá ich už potrebovať nebude, Luke sa rozhodol, že už bolo dosť plytvať jedlom na niekoho, kto je už aj tak mŕtvy. Ubezpečujem ťa, že netrpela...“
„Nie,“ vydýchla som „to nesmiete...ona to...“ nedokázala som mu vysvetliť, že mi práve berú jediného človeka, ktorého mám.
„No tak...“ na Doktorovej tvári sa zjavil falošný výraz súcitu, položil mi dlaň na plece, no ja som ju striasla. Obišiel ma a uvoľnil mi ruky. Prehltla som horké slzy a otočila sa „ Čo bude so mnou?“ Doktor mykol plecami a zahľadel sa do tunela, ktorým sme sem vošli.
„ To je na tebe . Ak prijmeš Lukovu ponuku, môžeš tu zostať, budeš ďalej členkou skupiny. Ak nie, obávam sa, že ťa zavrieme späť a určite už vymyslíme niečo pričom budeš ďalej užitočná...“
„Necháte aby mi Cudzinec zobral dušu...“ šepla som.
„ Naozaj by som to veľmi rád sledoval, ale je to na tebe.“
„ Keby som mala Grace, možno by som sa rozhodla inak. Nie Doktor, pokojne zo mňa uvarte Cudzincovi večeru, ale ja už sa členom tejto skupiny stať nechcem!“ väčšiu radosť som mu urobiť nemohla. Kývol hlavou na jedného z dvoch mužov, ktorý nás od tunela pozorovali a než som sa nazdala bola som späť v mojej cele a Cudzinka zase v ošetrovni.
Neviem koľko času ubehlo odkedy sme sa vrátili späť pod zem. Isté bolo, že mi od únavy klesali viečka, no zaspať som nemohla. Nie tu, nie teraz, keď som každou minútou čakala kedy si po mňa Doktor znova príde a dá ma vysať Cudzinke, aby sa pokochal a konečne dozvedel, čo chcel. Odkedy ju odtiaľto odviedli, ubehlo už pár hodín. Najskôr bolo odtiaľ počuť zvuky bojovania, zrejme sa bránila so zaviazanými rukami dosť dobre na to, aby sa hliadkujúci muži rozbehli Doktorovi na pomoc. No keď sa vrátili a opreli o stenu, nebolo počuť vonkoncom nič. Želala som si, aby Cudzinec predsa len ovládal nejakú abnormálnu silu a doprial z nej Doktorovi názornú ukážku. Zrejme som predsa len od vyčerpania zaspala, lebo som sa strhla a prebrala sa s rukami znova zviazanými za sebou a pripútanými ku skobe, zarytej pevne do skaly. Do očí mi prudko zasvietilo svetlo a na tvári som ucítila žiaru ohňa. Stál nado mnou Doktor a v rukách držal hlavu Cudzinky, ktorej tvár bola samá modrina. Kľačala a keďže na tom bola s rukami rovnako ako ja, každý odpor by bol zbytočný. Zrejme nadišla moja posledná chvíľa a ani som sa nesnažila vyhnúť blížiacej sa Cudzincovej tváre. Bola odo mňa vzdialená len na pár centimetrov, keď na mňa prvý krát uprela pohľad. Zhypnotizovane som jej pozerala do očí. Najskôr sa mi zdalo že sú čierne, skoro ako oči Prázdnych, no o chvíľu prešli z orieškovohnedej do zelenej a hneď zase ostali belaso modré. Cítila som jej dych na tvári a čakala, kedy sa na mňa prisaje a vysaje mi dušu, no tá sa mi len vpíjala do očí a ani nežmurkla. Akoby do mňa videla, hľadala vo mne niečo a ja som nedokázala vnímať nič iné, len meniacu sa farbu jej dúhoviek. Zrazu sebou mykla tak prudko, že sa vytrhla Doktorovi, podkopla mu nohy až tvrdo dopadol na zem, hlava mu tresla na skobu a stratil vedomie. Žena sa skrčila a pretiahla si zaviazané ruky pod zadok a cez nohy, čupla si k Doktorovi, ktorý, ako som dúfala, sa tak rýchlo nepreberie a prehľadávala mu vrecka na veste a nohaviciach. Konečne našla nôž , ktorým si prerezala putá a otočila sa ku mne. Na jej tvári, ktorá dostala nádych indigovo modrej sa nezračila žiadna emócia, akoby podobné veci zažívala každý druhý deň. Všimla som si, že oči má znova zelené a začínajú jej tmavnúť, uhla pohľadom , zohla sa ku mne a uvoľnila ruky aj mne. Možno by som mala byť prekvapená alebo vydesená, ale za taký krátky čas sa stalo toľko absurdných vecí, že som sa len postavila a nazrela do chodby. Muži, ktorí nás mali strážiť, boli opretí o stenu a niečo si medzi sebou sústredene rozprávali. Zrejme si vôbec ničoho nevšimli. Zatiaľ. Kým som rozmýšľala nad tým, ako sa cez nich dostať bez toho, aby som sa musela pokúsiť čeliť ich svalom, a veru že ich na mohutných chlapoch bolo, Cudzinka využila moment prekvapenia. Vyrazila provizórne mreže a s nožom skočila po prvom mužovi. Ich prekvapenie netrvalo ani pár sekúnd, keď sa do nej obaja pustili. Bola slabá, ale určite by sa bránila ešte dlhšiu chvíľu, pokým som ja mala cestu voľnu. Stačí ich rýchlo obehnúť, bežať do tunela a tajnými uličkami sa dostať preč z týchto dier naplnených ľudskou krutosťou. Jeden z mužov jej vykrútil ruku za chrbát, ozvalo sa hlasné puknutie a nôž, ktorý držala, a ktorým stihla uštedriť druhému ranu cez pol tváre odletel a ostal na pol ceste medzi mnou a nimi. Nečakal to nikto a musím priznať, že ani ja sama, keď som zdvihla nôž zo zeme a priskočila k nim. Mužovi ,ktorý stál za ňou a bolestivo jej držal zrejme vykĺbenú ruku za chrbtom, som čepeľ až po rukoväť vrazila z boku do krku. Vytryskla krv a z úst mu vychádzali chrčivé zvuky, keď Cudzinku pustil a zvalil sa na zem. Druhý muž sa s revom na mňa vyrútil a zvalil ma na zem,, až mi vyrazilo dych. Nemohla som sa nadýchnuť pod ťarchou jeho tela. Silnými rukami mi oblapil krk a stisol. Snažila som sa mu spod jeho ťažkého tela dostať, škrábala som a ťahala prsty, ktoré mi bránili dostať sa k vzduchu. Na tvár mi vystrekla jeho teplá krv. Vypätím všetkých síl som ho zo seba zhodila. Ležal vedľa mňa , zatiaľ čo ja som lapala po dychu, on si držal podrezaný krk. Vyškriabala som sa na nohy, tackavo som vykročila k tunelu. Spýtavo som sa obzrela na Cudzinku s nožom v ruke a obe sme rýchlim krokom zamierili do pleti tunelov.
Vedela som, že nepotrvá dlho a zistia, čo sa stalo a aj keď sa dostaneme von, budú po nás pátrať... Snažila som sa vyberať tie najľahšie chodby, keďže nohy sa mi podlamovali a na plávanie v studenej vode som sa vôbec necítila.
Cudzinka sa držala tesne za mnou. V tme som ju počula prerývane dýchať. Vedela som, že je na tom horšie než ja. Rana po šípe v stehne, vykĺbená ruka a to si nechcem predstavovať, čo s ňou robil Doktor. Nevedela som prečo jej pomáham, keby som sa otočila a zrazila ju do kamenného hrdla, okolo ktorého sme práve prechádzali, a ktoré ona s určitosťou nemohla vidieť, mala by som o problém menej. To miesto sme prešli. Počula som, ako zakopla a so žuchnutím spadla na zem. Zastala som a rozmýšľala, či nejsť ďalej alebo sa vrátiť. Z týchto tunelov by sa nedostala, mohla by tu blúdiť, až kým by nespadla do niektorého s mnohých priepastí. Čakala som či vstane. Nič, len tma a náš spoločný dych, ktorý prehlušovalo žblnkanie prameňa vody po stene tunela. Pomaly som sa otočila a snažila sa rukami nahmatať jej telo. V tme som si neuvidela ani na vlastné ruky, vystreté pred sebou. Zrazu ma chytila za ruku a s prekvapujúcou silou stiahla k sebe dole. Keby nebola taká tma, prítomnosť Cudzinca by mi naháňala hrôzu. Jemne som jej ohmatala rameno a trhnutím jej ho vrátila na miesto. Podľa toho ako na mňa dopadla celou váhou, som usúdila že omdlela. Nevedela som, koľko toho Cudzinec dokáže zniesť. Bála som sa tu zostať dlhšiu dobu. Aj keď sa táto chodba nepoužívala, nemala som istotu, že ju niekto nepozná a nerozhodne sa ju skontrolovať. Mohla som ísť ďalej, no z nejakého dôvodu mi pripadalo nepredstaviteľné nechať ju tu na pospal istej smrti po tom, čo mi zachránila život. Sedela som tam a snažila urovnať si v hlave všetky situácie, ktorými som za tak krátky čas prešla. Za jediný deň som prišla o Grace, domov a skoro aj o vlastnú dušu. Zo spomienok ma vytrhlo jemné svetlo vychádzajúce z jedného z tunelov, okolo ktorých sme prešli. Nahmatala som nôž, vstala a ukryla sa do skalného výklenku. Podľa krokov sa blížila len jedna postava. Vydýchla som si a čakala, kým sa svetelný lúč nepriblížil a neožiaril Cudzinkine telo. Chrbtom som sa pritlačila čo najtesnejšie ku skale a pripravovala sa na útok. Neznámy prešiel okolo mňa bez toho, aby si ma všimol. Počkala som, pomaly vystrčila hlavu, pripravená vyskočiť a napadnúť ho odzadu. Drobná postava sa sklonila na Cudzinku, krátke svetlé vlasy jej zakrývali tvár, no nemusela som ju vidieť, aby som v nej nespoznala Ann. Zrejme kontrolovala, či žije. Pomaly som sa blížila k nej. Nechcela som jej ublížiť, stačilo omráčiť ju a nechať kým ju niekto nájde alebo nenájde cestu späť sama. Bola som od nej už len pár krokov, keď sa Ann strhla a vydala tlmený výkrik. Cudzinka k nej bola prisatá ústami ako v desivom smrtiacom bozku. Trvalo to len pár sekúnd a Ann padala horeznak bledá a s prázdnymi očami, ktoré sa jej z modrých zmenili na čierne. Naopak Cudzinke sa modriny jedna za druhou vytrácali a do tváre sa jej vrátila zdravá farba. Stála som a pozerala na ne. Kým Cudzinka vstávala a skúšala si rozhýbavať zrejme už zahojené rameno, podišla som k Ann, chytila som ju za nohy a ťahala k priepasti. Nechcela som, aby sa Ann stala jednou z Prázdnych, aby sa jej telo bez duše túlalo tunelmi. Keď sa jej plavé vlasy stratili v temnote, počula som tlmený náraz. Otočila som sa a zazrela, ako ma Cudzinka pozoruje. Zo zeme som zdvihla horiacu fakľu a vykročila ďalej. Postupovali sme oveľa rýchlejšie. Zem pod nohami nám začala stúpať, až bola strmá ako strecha a musela som sa prstami zachytávať vyčnievajúcich skál, až som pod rukami nahmatala hlinu a vlhké lístie. Na tvári som zacítila vietor a ucítila som dobre známu vôňu lesa. Boli sme vonku. Stáli sme na vrchole kopca medzi skalami vzdialenými asi päťsto metrov od skupiny. Bolo chvíľu po zatmení a určite sa chystalo k dažďu. Pozrela som sa na Cudzinku. Stála a uprene hľadela pred seba. Zrazu spoza skaly vyšli. Boli traja, čierni so sklonenými hlavami skrytými pod kapucňou. Postavili sa okolo nás. Nevládala som sa udržať na nohách a spadla som na kolená. Jeden z nich sa ku mne zohol a zdvihol ma. Po tvári mi začali tiecť slzy a čoskoro sa k nim pridali aj dažďové kvapky. Celá som sa triasla a keď ma chytil pod kolená a dvihol do náruče zavrela som oči a nechala sa uniesť temnotou.

Michaela

Michaela

Diskusia

Jozef Kohúr
To bolo tak rozkošne ženské: hlúpi, nešikovní a namyslení muži vs. šikovné, múdre a dobré ženy. Ani tá cudzinka nevysala hlavnú hrdinku (až v závere tí ďalší) - veď predsa žena ženu nevysaje, kým naozaj nie je treba :-) (tú ženskú, ktorá sa tam pred koncom pritrafila pri ich úniku, asi bolo treba :-) ). Nijako to však nekritizujem, iba konštatujem - mne to nevadilo, len to spomínam, pretože to vnímam ako hlavný prvok tejto poviedky. Záver mi pripadal dosť slabý - čakal som, že sa niečo dozviem o tých cudzincoch, nejaké prekvapenie, niečo... Zopár logických chybičiek (hlavná hrdinka mala vedieť, že po jej odchode sa jej postihnutej kamarátky zbavia, alebo prečo sa cudzinka na hlavnej hrdinke nepohostila skôr, keď na tom bola tak zle a hlavnú hrdinku aj tak neminul taký osud - jasne, lebo ženy :-) ) a patrilo by sa to lepšie poodsekovávať + pár preklepov. Inak som sa celkom dobre pobavil.
22.03.2014
jurinko
Ale ved ju nestihol rovnaky osud, cudzinec ju zobral pod kolena a zdvihol, nevysal jej dusu... Anyway, postapo s trosku slabsimi Dementormi, teenagerskou hrdinkou a skupinou psychopatickych ludi, ktori prezili iba vdaka totalnemu diktatorskemu nasiliu, ale hrdinka to zistila az v dospelosti a bohovsky ju to prekvapilo? Co ja viem, podla mna nic moc. A vzhladom na koniec si myslim, ze je to prva cast niecoho, nie? Nic sa tu nevysvetlilo, na vsetko cakame, ale nedostatok odsekov a priserny pravopis (ciarky, y/i, dokonca cele zle slova...) z toho nerobia nejake ultra nedockave cakanie... A myslim si, ze sa napokon ukaze, ze mimozemstania su vlastne dobraci od kosti a ze vlastne ludia su tie svine, a fakt ma to nejako neberie. Na prvotinu nie uplne najhorsie, ale stale je to v leveli "prva poviedka" a na postup do dalsieho levelu to chce v prvom rade vela citat a vsimat si veci. Dal som 2
22.03.2014
Nadalan
Dala som 5 bodov, lebo: 1.) Gramatické chyby: nesprávne umiestnené čiarky, medzery za "dolnými úvodzovkami" a vlastne všeobecne nesprávne umiestnené medzery, priveľa trojbodiek, chyby, ktoré by si Word pri kontrole všimol. 2.) Logické chyby. Napriek tomu sa mi príbeh páčil. Možno je to tým, že nie som chlap, neviem, nenapadlo by mi to, keby to tu Jozef nenapísal. Na základe jeho príspevku usudzujem, že nečítal pozorne. Tiež predpokladám, že má poviedka pokračovanie, je to tak? V tom prípade doporučujem v ďalších častiach dovysvetľovať otovrené témy: Kto pozoroval hlavnú hrdinku v nemocnici? Prečo ju nezabili? Majú s ňou Cudzinci ďalšie plány? Ak by autorka neplánovala pokračovanie, dala by som menej bodov. Asi som mala s hodnotením počkať, kým sa k tomu vyjadrí :-) Držím palce pri ďalšom písaní, možno by bolo dobré nabudúce použiť niekoho v okolí ako "beta-readera".
23.03.2014
draculin
Tak tato poviedka nebola vyslovene "zla", skor je ukazkou priemernosti. Napad je, ako uz spravne postrehli vyssie, zmesou znamych veci z inych diel. Same o sebe toto nie je katastrofa, aj na tom by sa dalo stavat - len proste skoda. Opticky vadi dost zle clenenie textu - a vlastne nie len opticky. Asi takto - aj poviedka, novela, roman, sa podobne ako film sklada z urcitych scen, ktore su urcitym sposobom samostatne. Tu su to obrovske bloky textu, co nepomaha prehladnosti ani "nedavkuje" spravne napatie. Postavy su dalsie klise. Dialogy nie vyslovene zle, ale take...no proste zase klise. Celkovo privela slov, privela pridavnych mien. Okrem skripajucej gramatiky aj niektore vety doslovne bodaju do oci, su neprirodzene... Takze som dal 4, pretoze sa to citat dalo. Ale nabuduce by to chcelo trosku skusit precitit "rytmiku". Samotnych viet, ako na seba nadvazuju - a ako sa sklada pribeh.
24.03.2014
Michaela
Ďakujem za vaše úprimné ohodnotenie :) áno, pracujem na pokračovaní a dúfam, že dodržím všetky pripomienky vami doporučené, kedže na môj príšerný pravopis zrejme nestačí ani Word :D Vaše komentáre ma veľmi potešili, takže naozaj Ďakujeeeeeem :*
29.03.2014
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.