Vek Lovcov - Ohnivé Pero
Svetom sa nesú správy o príchode neznámeho zla z hôr. Kto sa im dokáže postaviť? Tajomní bojovníci... Prvá kapitola je súčasťou väčšieho celku.
Oblohu zastreli sivé mraky, kdesi v diaľke udrel hrom. Ľadový dážď búšil do oceľových prilieb vojakov a stekal po vysokých kopijách ako med. Západná cesta ich vítala blatom, kalužami a zdochnutou srnou. Voz s nepríjemným vŕzganím zastal. Oba kone sa erdžajúc vzpínali a celou silou sa snažili otočiť.
„ Pokoj, pokoj, je to len zdochnutá srna,“ tíšil ich jeden z mužov, ktorému mohutný blesk osvetlil tvár. Svetlo prešlo po dlhých jazvách, akoby ich chcelo znovu otvoriť. Čierne oči prezrádzali, že nepochádzal z Východu.
„ Nepozdáva sa mi to Zjazvený. Ten les, cítiť v ňom čosi veľmi zlé, niečo čo nás nebude vítať nadšene,“ povedal jeden z pätice vojakov a váhavo sledoval cestu miznúcu v temnote starého lesa. Silno potiahol nosom a odpľul do mláky.
„ Kráľovské lesy neukrývajú zlo Belard. Alebo skôr neukrývali,“vysvetľoval Zjazvený hladkajúc kone a každému dal za hrsť modrozelených lístkov. Prestali sa vzpínať, no ich oči naďalej horeli hrôzou.
„ Nech ten les ukrýva hoc aj bandu Nuciemských prostitútok, musíme pokračovať, nezabúdajte, že to čo je na voze má väčšiu cenu než naše životy! Navrhujem poslať troch z nás ako predvoj do lesa, kým sa kone neupokoja.“
Zjazvený tuho rozmýšľal, no slová jedného z vojakov s previazanou hlavou mu prišli múdre.
„ Belard, vyber si dvoch chlapov a preskúmajte cestu pred nami! Cítim, že padne hmla a zrejme nebudete nič vidieť, preto každý z vás vypije glg z tejto fľaše.“
Z vaku vytiahol koženú čutoru a podal ju vojakom. Kyslý zápach tekutiny opäť na chvíľu vydesil kone, no ešte viac vojakov.
„Čo to pri Céranovi je?! Zhnitý moč?!“
„ Šťava z Querrija, divej, veľmi jedovatej hrušky.“
Vojaci sa naňho s odporom pozreli.
„ Ale je prevarená, všetok jed odstránilo teplo, ostala len hnusná chuť a zázračné účinky.“
„ A tie sú?“
„ Skvelý zrak, načo inak by som vám to dával? Je možné, že sa vám zatočí hlava a v hrdle pocítite bolesť ako po vypití gaštanovice, ale váš zrak sa mnohonásobne zlepší.“
„ Tak to daj sem,“ povedal Belard a napil sa, následovne aj dvaja vojaci ktorí mali ísť s ním. Všetci znechutene zakašľali a škrabali si hrdlo. Zjazvený so zvyškom žoldnierov ich pobavene sledovali.
„ Ani ženská ma takto nerozpáli,“ povedal dychčiaci Belard a začal sa smiať. Oprel si kopiju o plece a uškŕňajúc sa zmizli v lese. Až teraz padla hmla a bola hustá, akoby niektorý zo Stvoriteľov vylial na Svet mlieko.
„ A čo teraz Zjazvený?“
„ Teraz všetko závisí na koňoch.“
„ Nemôžeme ísť pešo?“
„ Nebudeme riskovať, tá truhlica na voze má cenu hodnú Darriatského hradu, preto ju Targeon tak chce.“
Žoldnier pokýval hlavou a vysmrkal sa do špinavého rukávu.
Belard sa nevracal, krajinu obklopilo nezvyčajné ticho. Zjazvený sa sklonil k jednej mláčke na mazľavej zemi. Guľatý koniec jeho palice zažiaril na červeno, dotkol sa ním vody a tá sa so smutným syčaním vyparila.
„ Je tu stopa, no nepatrí žiadnemu tvorovi čo poznám. Má dva prsty a chodidlo ako dlhé tak aj široké. Čo to pri Céranovi je?“
„ Netuším, lesná čupakabra s dvoma prstami? Odkedy sa našli žriedlá moci pribúda stále viac a viac nových a čudných stvorení.“
„ Nie Dag. V okolí nevidím iné stopy, čosi tu nehrá. Buď nás chce príroda vydesiť a oklamať alebo to niečo čo ju vytvorilo dokázalo lietať. Ďalej kvôli dažďu nezistím ako stará je tá stopa. Najviac ma zaráža, že sa Belard stále nevrátil.“
„ Možno naďabil na nejakú krčmu, to jediné ho prinúti vykašľať sa na druhov.“
Zjazvený sa uškrnul ale naďalej znepokojene sledoval les.
„ Musíme strážiť voz zo všetkých strán.“
„ Delard, Anathól, počuli ste vy zadubenci každý k jednej strane!“
Všetci zaujali svoje pozície a so zbraňami v rukách čakali čo bude ďalej. Kone boli obzvlášť pokojné, no nechceli sa ani pohnúť, akiste utrpeli šok. Z lesnej strany k nim doliezlo praskanie konárov. Tú stranu strážil Dag, ktorý pevne zovrel obojručnú sekeru. Zjazvenému v ruke zahorel oheň pripravený kedykoľvek vyletieť a páliť všetko živé. Pomaly a ticho k nim doliehalo zachrípnuté dychčanie, dychčanie naplnené hrôzou.
„ Krucinál, veď to je Frigid!“ zahlásil Dag zhadzujúc sekeru na zem a rozbehol sa druhovi na pomoc. Za ním šiel Zjazvený kričiac zvyšným dvom:
„ Vy strážte ďalej, aby na nás nič neskočilo od chrbta!“
„ Áno, je to Frigid! Pre Viadenove ruky...“
Pohľad krívajúceho Frigida mieril k zemi a z nosa mu kvapkala krv. Prilbu mal pokryvenú a v rukách zvieral polovicu svojej halapartne. Akonáhle ho zastavil Dag vyľakane zvrieskol, zodvihol hlavu a zahnal sa zlomenou palicou. Chýbalo mu oko, z pravého líca viseli franforce mäsa. Dag sa ledva uhol, pošmykol sa na bahne a zrútil sa na zem. Oči Zjazveného zasvietili na zeleno, okolo gule na palici sa vytvorili vlny zeleného dymu, ktoré obalili pomäteného Frigida ako do kukly. Z chrbta mu trčal šíp a čiesi pazúry mu úplne rozpárali chrbát, mohli vidieť jeho skrvavené stavce.
„ Prepána, ako je možné,že ešte žije? Vyzerá horšie ako mŕtvola!“
„ To z toho vývaru, zdá sa, že účinkuje dlhšie ako som čakal. Ak však teraz precitne tak určite umrie, preto musíme byť rýchly! Zavolaj Delarda a Anathóla, prineste truhlicu a môj vak!“
Dag sa šmýkajúc rozbehol a Zjazvený netrpezlivo sledoval Frigida. Nechápavo, neveriacky krútil hlavou.
„ Čo ti to spôsobilo Frigid? Čo za zlo nás tam vpredu čaká?“
Vo Frigidových kedysi hnedých očiach bola hmla, šedá, plávajúca hmla.
„ Je otrávený!“ oznámil vracajúcemu sa Dagovi a žoldnierom Zjazvený a rýchlo siahol do svojho vaku. Delard a Anathól s fučaním položili ťažkú truhlicu z ebenového dreva na kraj cesty.
Zjazvený zbesilo mátal rukami vo vaku až kým nevytiahol širokú sklenenú fľaštičku s ružovo žiariacou tekutinou. Do každého Frigidovho oka dal po tri kvapky, do rany po šípe štyri a na obrovskú ranu na chrbte vylial takmer polovicu. Zvyšok mu nalial do úst a končekom palice mu prechádzal po osi tela. Z rán vychádzala syčiaca ružová para a po chvíli zahalila celé telo nešťastníka.
„ Nemám mu vytiahnuť šíp?“
„ Nie! Ten šíp teraz slúži ako zátka, ak by si ho vybral, jed by ho zabil. Musí vypadnúť sám.“
Zjazvený si začal mrmlať popod nos so zavretými očami. Hrozivé rany na Frigidovom tele prestali krvácať. Vytiahol fľaštičku s fialovou tekutinou a polial ňou každú ranu. Prechádzal po nich rukami a začali sa zatvárať.
„ To čo mu spôsobilo také rany na chrbte nemohol byť človek, jedine ak poloobor, ale ten by mu odhryzol hlavu. Obávam sa, že to čo ich spôsobilo je čosi horšie než monštrá čo poznáme.“
Žoldnieri naňho začudovane pozreli a naďalej sledovali umierajúceho druha. Zdalo sa, že čosi popri nich preletelo. V diaľke začuli slabé výkriky.
„ Dag, strážte truhlicu, ja sa o Frigida postarám.“
Zjazvený kľačal pri bezvládnom tele a stále nič nevnímal. Z nosa mu kvapkala krv. Dag zacítil vôňu silnej mágie, ako keby bol v malinovom poli. Zjazvený z vaku vytiahol červenú šatku a položil ju na tvár raneného. Dýchal veľmi pomaly. Hruď sa mu nebezpečne dvíhala a Zjazvený mu poriadne zovrel krk. Frigid sa začal dusiť a len čo ho Zjazvený pustil vykašľal poriadne chuchvalce zrazenej krvi. Stále však nevnímal a nehybne ležal.
„ No tak dopekla vstávaj!“
Frigid sa poriadne nadýchol až ho zohlo a pomaly otvoril oči polepené krvou. Chcel sa pohnúť, no zacítil príšernú bolesť a začal vrieskať. Zjazvený sa dotkol jeho horúceho čela. Frigid opäť upadol do bezvedomia. Vzal ho do náručia a položil ho vedľa truhlice. Hmla sa pomaly strácala a až teraz si všimli mŕtve kone ležiace pri prevrátenom voze.
„ Čosi tu bolo. A to niečo sa sem určite vráti, musíme konať.“
„ Ale čo robiť? Jediná cesta je tu tá, z ktorej sa Frigid vrátil takmer mŕtvy a kde Belard a Ether našli smrť! A tá truhlica je ťažká ako balvan, niesli by sme ju veľmi dlho!“
Zdalo sa, že Zjazvený nevie čo robiť. Len stál a pozoroval les a čoraz tuhšie zvieral palicu. Z hlbín lesa napravo od nich k nim zrazu doľahol tenký smiech a mučivé stonanie. Zjazvený zúžil oči a bleskovo otočil hlavu tým smerom.
„ Obával som sa najhoršieho a zdá sa, že správne. Ak dôjde k boju, je to dopredu prehratý boj,“ povedal Zjazvený a odhodlaní žoldnieri tuho zvierajúc zbrane pozorovali mrazivý les. V jeho hĺbke svietili slabé modré ohníky ako oči tisícich postáv. Ich chichot sa nebezpečne blížil, chladný zápach smrti im zmrazoval telo a odvahu, no odhodlanie pretrvávalo.
Prvý prízrak vyšiel spoza tieňa haliaceho les. Vyzeral ako starý bojovník, rozožratý časom a beznádejou, vlnité handry slúžiace dávno ako zbroj ukrývali chladné rebrá obalené stvrdnutými kúskami mäsa. Lebka s vlasmi a kúskami brady sa škľabila ako vráta do Priepasti. Na krivej hlave mal popraskanú prilbicu a v ruke zvieral obrovský obojručný meč posiaty ľadom s mnohými zubami na čepeli.
„ Mŕtvi bojovníci z Tirvalu. Zvláštne, že sa dostali až sem, akiste ich priťahuje tá truhla, cítia jej moc. Ale myslím, že je za tým niečo viac, niekto kto ich ovláda, vedie. Odsekávajte im hlavy, jedine tak ich môžete zabiť! A aj keď sa vám táto cesta zdá nenávratná tak padnite s hrdosťou v srdciach, pretože všetci padneme za niečo vyššie!“
Zjazvený udrel koncom palice do mäkkého blata a čosi nezrozumiteľné vykríkol. Zem sa zatriasla a vyrástlo z nej mnoho kamenných stĺpov, ktoré ich obkolesili ako hradba. Táto mágia Zjazveného veľmi vyčerpala a musel sa posadiť.
„ Videli ste koľko ich je?! Toto svitanie neprežije nikto z nás!“
„ Čo si posratý Anathól, už toľkoráz sme sa stretli so smrťou a vždy ušla. Ja naopak sa teším na jej chladné pery,“ povedal Dag a napil sa trošky vína čo mu ostala v čutore. Podal ju kumpánom ale nikto sa napiť nechcel. Sledovali tuho rozmýšľajúceho a unaveného Zjazveného.
„ Niekto musí odniesť truhlicu do mesta, inak bude všetko stratené!“
„ A ako sa niekto sám prebije cez more tých mŕtvych? Štyria sme krytí hradbou a máme nasrané v nohaviciach! Teraz by sa šikli tie kone!“
„ Zdá sa, že mŕtvi idú len zo západnej strany, zvyšné smery sú voľné, je to jediná šanca! Jeden odíde, ostatní zdržíme obludy pokiaľ sa bude dať.“
Zvuky meča cvendžiaceho o kameň ich nútili konať. Okolie bolo zožierané bedákaním a dychčaním mŕtvych.
„ Pôjdem ja, som najmladší a skvelý bežec.“
„ V žiadnom prípade, si samá kosť a koža Anathól, tú truhlicu by si ani nezodvihol!“
„ Dal by som mu nápoj sily a vytrvalosti, no pri jeho útlom tele súdim, že ak by účinok vyprchal, v momente by zomrel. Nie, musíš ísť ty Dag, si na to najviac pripravený.“
Dag si odpľul ale neprotestoval.
„ Dnes padneme, je to už tak!“
„ Kruci, a ja som chcel umrieť v posteli s korbeľom piva a s ženskou okolo krku!“
„ Tak zomrieš s obludou okolo krku, to je skoro to isté,“ povedal Dag Delardovi.
„ Neber si žiadnu príťaž, ani meč, štít či plášť, len túto malú dýku Dag. Neobracaj sa a nezastavuj!“
„ Čo ak nebudem vidieť kam utekám a vyjdem kdesi na pobreží? Je veľká tma,“ prehovoril Dag a vyzliekol si koženú skladanú zbroj.
„ Neboj sa, nakŕmim ťa čarami a okolie budeš vidieť ako za bieleho dňa!“
Dag sa uškrnul a vypil fľaštičky čo mu podával Zjazvený. Zacítil mravčenie v nohách aj v rukách, začal sa triasť.
„ Pamätaj, účinok vyprchá vtedy keď sa úplne zastavíš, potom zrejme upadneš do bezvedomia, ale musí to byť až pred bránou kráľovstva! Túto dýku odovzdáš Vuorskému kráľovi ako znak toho, že som padol, aby mohol zvoliť nového kráľovského alchymistu.“
Delard a Anathól si s ním podali ruky a posledný krát si zasrandovali. Truhlu priviazali Dagovi na chrbát a ten sa smial so slovami, že musí vyzerať veľmi biedne.
„ Až sa stena rozpadne, utekaj a neobracaj sa! Musíš byť rýchlejší než vietor!“
Zjazvený udrel do kameňa a steny sa zvalili na mŕtvych čo sa na ňu škrabali. Dag ihneď vybehol a zaraz im zmizol z očí. Vojaci sa tisli k sebe, Zjazvenému zahoreli oči. Palicu olizovali ohnivé jazyky, ktoré vyslal proti smrti ako vlny proti bralu.
Dag utekal, sám sa čudoval ako dokázal tak rýchlo sledovať cestu a nepotknúť sa a až po čase zistil, že vôbec nedýchal a že mu netlčie srdce. Bol vlastne mŕtvy. To čo pokrývala tma videl matne ako v slabej modrej hmle. Po chvíli za sebou začul praskanie konárov a vzdialené dychčanie. Mal nutkanie otočiť sa, no nesmel to urobiť aj keď cítil, že to čo ho prenasleduje mu už dýcha na krk. Jeho nohy sa nezabárali do bahna, ale dotýkali sa ho hladko ako nohy víl. Musel sa usmiať, uveril, že to dokáže.
Konečne zbadal svojich prenasledovateľov, slizké obludy s telom medveďa, hlavami podobnými krtom, utekajúcimi po štyroch a bez očí. Dve z nich narazili do stromov, zvyšné tri utekali opäť po jeho pravici.
Konečne ďaleko pred sebou zazrel akúsi svetielkujúcu bodku, akiste východ. Obludy boli stále po jeho boku, v takej rýchlosti sa neodvážili zaútočiť. Zhrozil sa. Účinky nápoja slabli, začínal sa potiť, pomaly dýchal. Nohy sa mu raz dva splietli, zrútil sa do bahna na ceste. Obe nohy si dodrúzgal, vrieskal ako besne kňučiaci pes. Ťažká truhla ho privalila a nedovolila mu vstať. Začul rev slepých oblúd a ich čvachtajúce kroky.
Jedna obluda zovrela truhlicu v papuli a vyzdvihla ju aj s Dagom. Začala ňou triasť ako pes hračkou a hodila ju aj s ním o strom. Príšerná bolesť ho takmer oslepila, zvonilo mu v ušiach a všetko pred očami mu tieklo a mizlo v šedom dyme. Zazrel obrovskú chrčiacu vec blížiacu sa k nemu. Obluda skočila, no Dag oči nezavrel. Len matne uvidel ako ju čosi so silným úderom zrazilo na zem. Zvyšné obludy zrevali a rozbehli sa, no nie na Daga, ale kdesi napravo od neho. Začul len slabé kňučanie, meč sekajúci mäso a praskanie kostí. Ktosi tam bol a bojoval s nimi. Cítil, že jeho čas sa blíži, že čochvíľa naveky zavrie oči, no aj tak sa snažil obrátiť smerom k neznámemu.
„ Neradím ti hýbať sa, len čo si spôsobíš oveľa väčšiu bolesť.“
Dag uvidel siluetu muža vo veľkom čiernom plášti s kapucňou držiaceho meč s červenou čepeľou. Chcel sa poďakovať, poprosiť ho aby ho zabil, ale nedokázal ani len zavrieť viečka.
„Nesnaž sa rozprávať, len čo sa zadusíš. Viem čo si zač a čo bolo tvojou úlohou. Truhlica je celá dolámaná, no ty si na tom horšie. To čo skrývala odnesiem miesto teba. Pýtať sa prečo nie je dôležité, podstatné je však to, že tajomstvo ktoré si doniesol až sem nepadne do zlých rúk! Len mi musíš dať niečo po čom mi kráľ Targeon uverí.“
Dagove oči skĺzli na jeho dochrámané ruky, nemal čo stratiť.
„ Á, takže prsteň? Hm strieborný lev, akiste si žoldniersky kapitán. Veľa času ti neostáva priateľu, ale zdá sa, že chceš hovoriť. Niečo skúsim.“
Neznámy sa k nemu sklonil a koženou rukavicou mu utrel krv z očí. Dag videl lepšie. Neznámy mal mladú tvár, ústa a nos zahalené šatkou, no najzvláštnejšie boli jeho rubínové oči. Mladík mu priložil k hrdlu akýsi chladný kovový predmet, amulet na retiazke. Dag vykašľal krv, hlasivky mal voľné, no len ťažko prehovoril.
„ Zanes...kráľovi...dôležité...nedovoľ...nedov...“ opäť začal vykašliavať krv. Neznámy mu podoprel hlavu. Dag sa s veľkými ťažkosťami zahľadel do jeho očí.
„ K...Kto...“
„Mená nie sú podstatné. No budem mať mnoho následovníkov, takých ako ja. A prisahám ti, že zbavíme Svet podobnej špiny ako sú títo mŕtvi! Padol si v chrabrom boji kapitán Dag, teraz ťa čaká sláva v sieňach Hȃly. A spomínaj tam na deň, kedy Medard, jeden z prvých svojho druhu dokončil tvoje poslanie a zachránil cennú a zároveň nebezpečnú vec.“
Dag sa zložito uškrnul chytil neznámeho za plece. Až teraz spoznal jeho cudzí, západozemský prízvuk. Nechápal o kom, alebo o čom hovorí, cítil, že jeho čas nastal.
„ Vďa...vďak...“
Zatvoril oči a stisk zoslabnutej ruky úplne povolil. Medard mu stiahol prsteň a opatrne obrátil jeho bezvládne telo. Truhla bola zničená, jeden kus sa zapichol hlboko do kapitánovho chrbta. Až teraz zbadal aký poklad to niesol. O strom sa opieralo veľké oranžové vajce posiate mnohými žltými znakmi. Zarazilo ho, že bolo nepoškodené a ešte viac to koľko tepla z neho vychádzalo. Pomaly ho zabalil do prikrývky, prehodil cez plece a popiskujúc si zmizol v temnote mrazivého lesa.
Eric Pedaja
Diskusia
jurinko
Ako sa da zlozito uskrnut? :-) Kazdopadne - nie je to napisane uplne zle, niektore obrazy a opisy (najma fungovania magie) su velmi farbiste a daju sa predstavit. Skoda, ze to iste neplati o deji. Bolo to hrozne zmatene, niekoho nieco prenasledovalo, ale vobec sme nevedeli koho, co, ani ako, ani preco. Chapem, ze to je prva cast niecoho, ale aj tak by bolo dobre predstavit aspon ramcovo ten svet. Lebo toto sa moze odohravat uplne v akomkolvek univerze, banda vojakov v tmavom lese, mag, nejaky artefakt, zla hrozba, beh, zachrana (aspon artefaktu, ked uz nie nosica). Nicim vynimocne, okrem niektorych naozaj dobrych opisov. Ale parkrat sa tam vyskytli aj chyby (Y/I, opakovanie slov, kostrbatost vyjadreni, ...) a ten dej fakt krival. Ja, byt tebou, by som pockal na hodnotenia a pridal druhu cast az po prerobeni, citat si dalsich x kapitol na tejto urovni nebude prilis zabava ani pre nas, ...
20.05.2014
Ako sa da zlozito uskrnut? :-) Kazdopadne - nie je to napisane uplne zle, niektore obrazy a opisy (najma fungovania magie) su velmi farbiste a daju sa predstavit. Skoda, ze to iste neplati o deji. Bolo to hrozne zmatene, niekoho nieco prenasledovalo, ale vobec sme nevedeli koho, co, ani ako, ani preco. Chapem, ze to je prva cast niecoho, ale aj tak by bolo dobre predstavit aspon ramcovo ten svet. Lebo toto sa moze odohravat uplne v akomkolvek univerze, banda vojakov v tmavom lese, mag, nejaky artefakt, zla hrozba, beh, zachrana (aspon artefaktu, ked uz nie nosica). Nicim vynimocne, okrem niektorych naozaj dobrych opisov. Ale parkrat sa tam vyskytli aj chyby (Y/I, opakovanie slov, kostrbatost vyjadreni, ...) a ten dej fakt krival. Ja, byt tebou, by som pockal na hodnotenia a pridal druhu cast az po prerobeni, citat si dalsich x kapitol na tejto urovni nebude prilis zabava ani pre nas, ...
20.05.2014
Nadalan
Dobré:) Ale. V 90% poviedok, ktoré čítam, nie sú zvládnuté čiarky. Táto patrí medzi ne. Poviedka/1. kapitola má vo Worde cca 5 strán. Označila som si cudzie pomenovania, ktoré sú v nej použité a nevysvetlené a je ich 9 (nuciemské prostitútky, Céran (boh?), šťava z Querrija, Darriatský hrad, Viadenove ruky (boh?), atď.). Ani jedno (okrem hrušky) nie je vysvetlené, či ďalej použité, a preto ani nie je možné si ich zapamätať. Pritom by sa to tak krásne dalo v texte použiť, aby bol príbeh aj postavy oživené. Napríklad nuciemské prostitútky sú pomenované podľa čoho? Rieky? Mesta? Darriatský hrad sa dá prirovnať k hradu kráľa alebo sa jedná skôr o hrad patriaci nejakému v poradí 22. následníkovi trónu?
21.05.2014
Dobré:) Ale. V 90% poviedok, ktoré čítam, nie sú zvládnuté čiarky. Táto patrí medzi ne. Poviedka/1. kapitola má vo Worde cca 5 strán. Označila som si cudzie pomenovania, ktoré sú v nej použité a nevysvetlené a je ich 9 (nuciemské prostitútky, Céran (boh?), šťava z Querrija, Darriatský hrad, Viadenove ruky (boh?), atď.). Ani jedno (okrem hrušky) nie je vysvetlené, či ďalej použité, a preto ani nie je možné si ich zapamätať. Pritom by sa to tak krásne dalo v texte použiť, aby bol príbeh aj postavy oživené. Napríklad nuciemské prostitútky sú pomenované podľa čoho? Rieky? Mesta? Darriatský hrad sa dá prirovnať k hradu kráľa alebo sa jedná skôr o hrad patriaci nejakému v poradí 22. následníkovi trónu?
21.05.2014
Nadalan
Napočítala som 8 postáv. Pamätám si len Zjazveného, lebo má dobrú prezývku, Daga, ktorý po celý čas na mňa pôsobil ako rádový vojačik, nie ako kapitán a Medarda. Zaslúžili by si pre seba väčší priestor. Ako sa ocitli spolu v lese? Čo ich motivovalo? Kto je vodca a prečo? Ak text na mesiac odložíš a potom si ho prečítaš, verím, že uvidíš sám, kde treba ubrať a kde naopak niečo pridať. Nový svet, to mám rada. Záver sa mi páčil. Je napísaný tak, aby čitateľ čítal ďalej. Súhlasím s Jurinkom, že je potrebné to prepracovať.
21.05.2014
Napočítala som 8 postáv. Pamätám si len Zjazveného, lebo má dobrú prezývku, Daga, ktorý po celý čas na mňa pôsobil ako rádový vojačik, nie ako kapitán a Medarda. Zaslúžili by si pre seba väčší priestor. Ako sa ocitli spolu v lese? Čo ich motivovalo? Kto je vodca a prečo? Ak text na mesiac odložíš a potom si ho prečítaš, verím, že uvidíš sám, kde treba ubrať a kde naopak niečo pridať. Nový svet, to mám rada. Záver sa mi páčil. Je napísaný tak, aby čitateľ čítal ďalej. Súhlasím s Jurinkom, že je potrebné to prepracovať.
21.05.2014