Dnes som ich zahliadla na vysokej skale, na druhej strane rokliny. Ručne vyrobený luk si upevňujem na chrbát k šípom - sú už len dva. Pri najhoršom budem mať dosť času si vyrobiť ďalšie. Nôž omotaný starou látkou putuje za opasok. Bežím. Musím to stihnúť do západu slnka, inak ich zase stratím. Pohľadom odhadujem vzdialenosť: dole to je dobrý kilometer a pol. Normálne by som tam bola za pol hodinu, ale terén je náročný - strmé steny a farebná džungľa.

Zbytočne nemudrujem. Púšťam sa dole kopcom, nohy sa mi kĺžu po mokrej fialovej tráve, pridŕžam sa stromov s citrónovou kôrou. Ostré tŕne kríkom sa mi zachytávajú do vlasov a šklbú mi tvár. Nevšímam si to. Mohla by som ísť rýchlejšie, ale čakám nejakú zradu- náhly zráz, alebo dikobrazie šľahúne. Neviem, či si môžem zlomiť nohu, asi nie. Bolesť však cítim, takže to nemienim zisťovať. Jeden strom uhne pred mojou rukou – špina. Chňapnem naprázdno a už letím. Dva kotrmelce, ďalej sa šmýkam po zadku, narážam do všetkého, čo je po ceste- nič príjemné. Našťastie sa mi podarí ubrzdiť práve včas, ináč by som letela z kamennej rímsy dvadsať metrov - predvídateľný trapas. Kožu na nohách, nechránenú špinavými kraťasmi, mám doškriabanú. Štípe jak čert, ale kašlem na to. Pohľadom rýchlo kontrolujem, či tam ešte sú - obyčajné tmavohnedé dvere s mosadznou kľučkou, ktorá sa blyští vo svetle. Nič sa nezmenilo, nehybne stoja, ako skoro každý deň.

Obchádzam zráz, aby som po päťdesiatich metroch stála pri rieke. Prvý naozajstný problém, rieka nie je moc široká, ale má strašne silný prúd. O nejakom spadnutom strome cez ňu si môžem nechať zdať. Váľajú sa tam iba zásadne vtedy, keď netreba. Celá premočená začínam pociťovať chlad od rieky, ktorá sa mi protivne zatína pod nechty skrehnutých rúk. Viem, že ma to má odradiť. Ignorujem to. Prederiem sa cez čierno biely šachor, aby som sa dostala k brehu a pozriem sa na hladinu. Ako vždy sa nevidím, teda všetko okrem tváre, tam mám len jednu rozmazanú machuľu olemovanú hnedými vlasmi zopnutými do copu. Vyzerá to strašidelne, ale už som si zvykla. Rozhliadnem sa lepšie a mám šťastie, trochu nižšie trčí do jednej tretiny mohutný kmeň s koreňmi. Ďalej pokračujú balvany skoro až na druhú stranu.

Zvažujem svoje možnosti, vyťahujem nôž a odseknem modrú lianu. Poslúži mi ako záchytné lano. Pripevním ju o strom a druhý koniec si uväzujem o pás. Opatrne vchádzam cez strom do ľadovej vody. Silný prúd sa mi snaží podlomiť kolená, ale v tej chvíli sa už škriabem na prvý balvan. Ide to ľahšie, ako som si myslela. Zrazu prásk a som pod vodou. Taký úder, by som nemala prežiť, ale tu mi to nespôsobí ani bezvedomie. Kurevsky to však bolí. Vynorím sa nad hladinu lapajúc po dychu a priťahujem sa pomocou liany. Celé telo mi meravie, ale pokračujem, teraz už opatrnejšie. Lietajúce ryby okolo mňa vyplašene preskakujú a pokračujú v plávaní vo vzduchu. Nevnímam ich a sápem sa ďalej. Posledné metre skáčem do vody, aby ma prúd vyniesol o dvesto metrov nižšie. Oddychujem na tri nádychy – viac si nemôžem dovoliť. Nemám čas.

Na druhej strane sú stromy o čosi ozrutnejšie. Väčšinou prepúšťajú aspoň trochu svetla, no tieto akoby zožrali aj nebo. Nevadí, môj cieľ na vysokom brale to neohrozí. Pozorne prezerám prístupovú cestu. Nedokážem určiť svetové strany, a tak naverímboha označujem len ľavú a pravú. Tá pravá je zarastenejšia, ale aj skalnatejšia, ľavá naopak vyzerá jednoduchšie. Už ale poznám tieto odrby, preto idem tou pravou.

Les je čoraz hustejší, predieram sa krovinami, svaly sa namáhajú a v strese vypúšťajú ďalšiu kyselinu mliečnu do mojich ubolených nôh. Pot mi steká po čele a štípe v očiach. Srdce mi búši až v spánkoch a na jazyku mám kovovú pachuť krvi od úderu do hlavy. Dychčím do prudkého kopca a každá bunka tela chce prestať. Nepoľavujem. Deriem sa stále vyššie, štverám sa po skalách, preskakujem strže, lámem si nechty, udieram kolená. Dvere sú čoraz bližšie, tuším že ešte tak blízko neboli. Posledných dvadsať metrov. Lezecký terén. Spotené prsty neposlúchajú, trápim sa s každým metrom. Telo je na pokraji vyčerpania, ale musím. Zatlačím viac a šuter ako tehla mi vyletí spod ruky. Na chvíľu sa už vidím, ako plachtím dole. Nejakým zázrakom to udržím ľavačkou a opäť sa prisajem na stenu. Posledné metre a som skoro hore. Pozriem na dvere - začínajú sa vlniť. Noha sa mi šprajcne v špáre, zúfalo ňou mykám a nadávam ako pohan. Konečne ju vytrhnem, ale dvere už miznú. Revem a trieskam od zúrivosti do zeme. Potom začujem ten známy zvuk. Je to ako chrastenie kostí o pol noci v opustenom múzeu. Napriek zúrivosti mnou prebehnú zimomriavky. Z neďalekých kríkov sa vyroja veľké neónovo zelené chrobáky pripomínajúce skarabey. Ceria na mňa obrovské hryzadlá. Raz som videla, ako roztrhali veľkého bizóna, ktorý ryčal zamotaný v kroví. Obsypávajú celý priestor okolo mňa. Opatrne sa zdvíham a smejem sa čoraz hlasnejšie. Iba toto mi môže pomôcť. Chrobáky spomaľujú, až sa pár krokov odo mňa zastavia a... cupkajú preč. Vydýchnem si, keď posledný zmizne z dohľadu. Nechala som sa uniesť, nabudúce si musím dať väčší pozor. Kiežby žiadne nabudúce nebolo.

***

„Už si o nej počula?“

„Nie, kto je to?“

„Prokurátorova dcéra. Máme ju tu už pol roka.“

„Kóma?“

„Horšie. Dievča išlo na párty. Ževraj ju vytiahla kamarátka. Nahovorili ju na tú novú kyberhru Paradise. Keď už bola mimo, tak jej pichli nejaké svinstvo a potom si už len robili, čo chceli. Našli ju za košmi za tým pubom. Bola som tu, keď prišla. Horšie ako na ošetrovačke vo väzení. Mala šťastie, že ju nechceli na orgány. “

„Netáraj! A dostane sa z toho?“

„Doktori to vidia biedne. Matka za ňou chodí každý deň, pchajú do nej všetko možné, ale na nič nereaguje. Je zázrak, že ešte žije.“

„Sára, vizita.“

Korpulentné sestry poslušne zmĺkli, keď sa k nim na izbu dovalil zástup na čele s primárom s rozkazovačnou tvárou a lesklou plešinou. Okolo neho sa tmolili mladí praktikanti.

„Takže pacientka má 18. Je v stave umelej kómy. Do tela dostala veľkú dávku neurošokov v kombinácii s dosiaľ neregistrovanými neurojedmi. Ako základ sa podarilo zistiť LSD, ostatné nie sú registrované. V pacientkinom tele spôsobujú presmerovávanie impulzov z talamusu. Tým sa vytvára uzavretý cyklus, ktorý jej nedovoľuje, aby sa prebrala. Mozog je stále funkčný, ale zhoršuje sa to a hrozí, že za krátky čas zlyhá. Otázky?“

„Áno. Aká je liečba?“ zareagoval vysoký šľachovitý mladík po primárovej pravici.

„Doposiaľ to bola intoxikácia Melostalmarínom, ale aj keď prebehla úspešne, pacientkin stav sa nezlepšil. Posledný týždeň pridávame neurostimulátory.“

„Čo tým chcete docieliť?“ otázka zaznela od vysokej štíhlej blondíny, ktorá si bezmyšlienkovito napravila okuliare kĺžuce po jej malom nosíku.

„Snažíme sa vytvoriť exit medzi impulzmi a pacientkiným vedomím. Dúfame, že by mohlo zareagovať. Je to však experimentálna liečba a úspešnosť je len okolo 0,5%.“

„Pán primár, čo v prípade, že nebude reagovať?“ do tretice sa ozval nenápadný praktikant s rachytickým hrudníkom, ktorý si zamyslene prezeral vychudnutú tvár pacientky.

„To, čo sa robí, keď je pacient mimo a poisťovňa neprepláca náklady na liečbu- odpojiť od prístrojov.“

***

Modré slnká na bielej oblohe sa pomaly skláňajú k obzoru, teraz v odtieňoch smaragdovej. Trojhlavé tiene sa predlžujú a ja sa kochám výhľadom. Všade navôkol sa rozprestiera nekonečný Les. Počuť záhadné klokotavé zvuky, šum lístia a zemných červov. Cítim pachy a vône divokých kvetov. Občas vyletí tvor podobný čiernej čajke tesne nad vrcholky stromov a hneď padá ako kameň do zelenej spleti konárov. Teplý vánok, ktorý mi chlácholivo hladí smutnú tvár, pomaly chladne. Keby som chcela, mohol by to byť môj raj. Zatnem päste a prižmúrim oči. Ešte pár hodín a príde nový deň, nová šanca, aby som našla východ z tohoto pekla. Pretože ja raz tie dvere otvorím.